Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave 6S/27/2024 0724100417 24. 09. 2024 JUDr. Ivana Rudinská ECLI:SK:SpSBA:2024:0724100417.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Rudinskej a členov senátu JUDr. Róberta Jakubáča, PhD. a JUDr. Lucie Kúdelčíkovej v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. XXXX/XX, XXX XX C. D., právne zastúpený: Mgr. PhDr. Zuzana Tománková Miková, PhD., advokátka, so sídlom Štúrova 3, 811 02 Bratislava, IČO: 42 360 374, proti žalovanému: Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, so sídlom Špitálska č. 4, 6, 8, Bratislava, IČO: 00 681 156, za účasti ďalších účastníkov konania: 1/ Čistý deň, n.o., so sídlom Hodská cesta 1228, Galanta, IČO: 36 084 158, 2/ E. D., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F. XXX/XX, XXX XX G., 3/ B. H., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. I. XX, XXX XX J., 4/ K. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. XXX/XX, XXX XX C. D., 5/ B. D., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom L. XX, XXX XX A., 6/ B. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. XXXX/XX, XXX XX M., 7/ N. D., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Mesto Trnava, 917 01 Trnava, 8/ B. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom S. F. Scherera 16, 921 01 Piešťany, 9/ B. O., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom A. XXX, XXX XX A., 10/ H. H., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom J. D. XX/X, XXX XX P. C., 11/ C. Q., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom J. D. XX/X, XXX XX P. C., 12/ A. O., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom A. XXX, XXX XX A., 13/ C. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom S. N. D. XX, XXX XX J., 14/ R. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom S. N. D. XX, XXX XX J., 15/ S. L., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Q. XXX/X, XXX XX R. B., 16/ B. L., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Q. XXX/ X, XXX XX R. B., 17/ T. R., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. B. XXX/XX, XXX XX D., 18/ Mgr. et. B. J. A., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom H. XX, J. B., 925 01 Galanta, 19/ B. B. H., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. O. XXX, XXX XX K., 20/ B. L. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom A. M. B. XXXX/X, XXX XX A., 21/ B. B. D., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E. XX/X, XXX XX J., všetci právne zastúpení: Mgr. PhDr. Zuzana Tománková Miková, PhD., advokátka, so sídlom Štúrova 3, 811 02 Bratislava, IČO: 42 360 374, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 12784/2018–M_OSL, 30251/2018 zo dňa 09.07.2018, takto rozhodol: I. Správny súd žalobu v časti o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 12784/2018–M_OSL, 30251/2018 zo dňa 09.07.2018 v spojení s rozhodnutím žalovaného č. 3946/2018-M_OSSODR, 7749/2018 zo dňa 12.02.2018 zamieta. II. Správny súd žalovanému právo na náhradu trov konania a trov kasačného konania n e p r i z n á v a . III. Správny súd ďalším účastníkom právo na náhradu trov konania a trov kasačného konania n e p r iznáva. odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania
1. Žalovaný „Oznámením o začatí správneho konania o zrušení akreditácie č. 6410/2006-I/21 AK zo dňa 22.5.2006“ zo dňa 14.09.2016 začal administratívne konanie vo veci zrušenia akreditácie udelenej neziskovej organizácii Čistý deň, n.o. Žalovaný v tomto oznámení uviedol, že akreditačná komisia mu dňa 14.09.2016 odporučila podľa § 85 ods. 1 písm. a) zákona č. 305/2005 Z.z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnoprávnej ochrane detí“) zrušiť akreditáciu č. 6410/2006-I/21 AK zo dňa 22.05.2006 udelenú neziskovej organizácii Čistý deň, n.o. na vykonávanie opatrení sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately podľa § 3 a § 4 ods. 1 písm. d) a ods. 5, § 45 a § 63 zákona o sociálnoprávnej ochrane detí (ďalej len „odporúčanie akreditačnej komisie“). 2. Žalovaný rozhodnutím č. 3946/2018-M_OSSODR, 7749/2018 zo dňa 12.02.2018 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) podľa § 72 písm. c), § 81 ods. 1, § 85 ods. 1 písm. a) a § 90 ods. 1 a ods. 2 zákona o sociálnoprávnej ochrane detí a podľa § 46 a § 47 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) zrušil akreditáciu č. sp. 6410/2006-I/21AK zo dňa 22.05.2006, č. sp. 14921/2010-I/25 AK zo dňa 30.10.2010, č. sp. 14921/2011I/25 AK – 1 zo dňa 25.05.2011, č. sp. 15332/2011-I/25 AK zo dňa 29.07.2011, č. sp. 15903/2013M_OSSODRAK zo dňa 16.08.2013 udelenú neziskovej organizácii Čistý deň, n.o. 3. Rozhodnutím žalovaného č. 12784/2018–M_OSL, 30251/2018 zo dňa 09.07.2018 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) boli rozklady účastníkov administratívneho konania, v ktorom bolo vydané prvostupňové rozhodnutie, zamietnuté a prvostupňové rozhodnutie bolo potvrdené. II. Žaloba 4. Žalobou zo dňa 26.10.2018 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 12784/2018–M_OSL, 30251/2018 zo dňa 09.07.2018, pričom navrhol, aby príslušný súd toto rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím (ďalej spolu len „napádané rozhodnutia“) ako aj odporúčanie akreditačnej komisie zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie a tiež aby mu priznal právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 5. Žalobca namietal, že prvostupňové rozhodnutie bolo vydané organizačnou zložkou žalovaného, ktorá na jeho vydanie nemala právomoc. Oprávnenie Sekcie sociálnej a rodinnej politiky Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodí Slovenskej republiky (ďalej len „sekcia sociálnej a rodinnej politiky“) na vydávanie rozhodnutí v správnom konaní nevyplývalo zo Štatútu Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky (ďalej len „štatút žalovaného“) ani z Organizačného poriadku Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky (ďalej len „organizačný poriadok žalovaného“) a ani z inej vnútroorganizačnej normy (keďže takáto norma neexistovala) a nemalo oporu ani vo všeobecne záväznom právnom predpise. Keďže prvostupňové rozhodnutie bolo vydané subjektom bez zákonného zmocnenia, a teda nebolo vydané orgánom oprávneným (kompetentným), nemohlo byť právoplatné ani rozhodnutie, ktoré naň nadväzovalo. 6. Pri začatí administratívneho konania, v ktorom boli vydané napádané rozhodnutia, neboli označené postup, metóda, spôsob činnosti ani technika, na ktorú bola udelená akreditácia, ktorá by napĺňala dikciu citovaného zákonného ustanovenia, a takýto postup nebol preukázaný ani v priebehu celého administratívneho konania. 7. Postup orgánu verejnej správy v dokazovaní sa absolútne nezameriaval na preverovanie, či odborná činnosť, teda systém práce v neziskovej organizácii Čistý deň, n.o. ohrozuje alebo neohrozuje zverené dieťa. Jedinou výnimkou bola vykonaná metodická kontrola, ktorej výstup však bol taký, že jej závery neposkytovali dôvod na odňatie akreditácie, a preto prvotne sekcia sociálnej a rodinnej politiky rozhodla tak, že akreditáciu neodňala. 8. Do skončenia administratívneho konania, ale ani v rozhodnutí samotnom, neboli označené ani konkrétne konania neziskovej organizácie Čistý deň, n.o., ktoré by napĺňali znaky zavineného konania v rozpore s udelenou akreditáciou a zákonnými podmienkami vykonávania činnosti tejto neziskovej organizácie, ale ani označené osoby, ktoré by boli poškodené alebo ohrozené čo i len nesprávnym, a už vôbec nie ohrozujúcim konaním tejto neziskovej organizácie.
9. Dôvody rozhodnutia neboli vyjadrené vo výroku prvostupňového rozhodnutia a neboli vysvetlené ani v odôvodnení tohto rozhodnutia. Nedostatočnosť odôvodnenia nespočívala v tom, že by absentovalo alebo bolo veľmi strohé, ale v tom, že orgán verejnej správy ako dôvody uvádzal skutočnosti, ktoré nemali priamy vzťah k hmotnoprávnemu vymedzeniu dôvodu, pre ktorý sa administratívne konanie začalo a viedlo. 10. Posudzovanie metód práce bolo otázkou odbornou, a tak, ako orgán verejnej správy nikdy neposudzuje napríklad správne alebo nesprávne poskytnutú zdravotnú starostlivosť sám, bez pribratia súdneho znalca alebo odborného konzultanta, rovnako mal postupovať orgán verejnej správy aj v tomto prípade. Rozkladová komisia posudzovala súlad s právom, a neboli v nej odborníci z oblasti sociálnej práce, psychológie, psychiatrie ani adiktológie. Tento nedostatok nemohol byť zhojený ani odporúčaním akreditačnej komisie, pretože táto komisia by mala byť zložená z odborníkov. V správnom spise však absentovala listina, ktorá by preukazovala odbornosť členov predmetnej akreditačnej komisie. V správnom spise tiež absentovali dôvody, ktoré viedli akreditačnú komisiu k odporúčaniu zrušenia akreditácie neziskovej organizácie Čistý deň, n.o., ako aj úvahy, akými sa riadila, skutočnosti, ktoré posudzovala a dôvody, na ktorých založila svoje odporúčanie. 11. Rozhodnutie orgánu verejnej správy nespĺňalo zákonné požiadavky na náležitosti rozhodnutia v administratívnom konaní, a to osobitne v prípade výroku rozhodnutia v konaní o správnom trestaní, keď z výroku takéhoto rozhodnutia musí byť zjavné, aký skutok, resp. aké konanie je v rozpore so zákonom, a preto je rozhodnutím orgánu verejnej správy postihované. Obvykle býva skutok vymedzovaný kritériami: kto sa ho dopustil, kedy sa ho dopustil, akým konaním (v rozpore s akou právnou normou), voči komu sa skutku dopustil, prípadne na koho ujmu, a ktoré konkrétne ustanovenie určitej právnej normy bolo porušené. Keďže výrok rozhodnutia orgánu verejnej správy bol postihnutý závažnými vadami, nemohol byť tento nedostatok zhojený ani následným odôvodnením rozhodnutia, nech by bolo akokoľvek podrobné alebo rozsiahle, pretože skutok musí byť vymedzený v tej časti rozhodnutia, ktorá je záväzná a tou je výrok rozhodnutia. Napriek tomu, že orgán verejnej správy vyvolával zdanie komunikácie s účastníkmi konania, fakticky konal tak, že nereagoval na žiadnu zo vznesených námietok alebo požiadaviek na vykonanie dokazovania. Tým zasiahol do práva účastníka na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ktorého materiálnym obsahom v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva je aj právo účastníka konania na odpoveď na argument, ktorý je pre rozhodnutie vo veci samej zásadný. V rozhodnutí žalovaného potom absentovalo aj vyhodnotenie zistených rozporov, posúdenie právneho významu zistených skutočností a vyslovenie úsudku o predmete konania. 12. Administratívny spis do vydania prvostupňového rozhodnutia nebol vedený v súlade so všeobecne záväzným právnym predpisom. Bol vedený neprehľadne, bez vyhotovenia obsahu spisu, opakovane bol prečíslovaný, bez uvedenia, kto takéto zásahy vykonal a z akého dôvodu. Orgán verejnej správy pri nahliadaní do správneho spisu dňa 11.10.2016 neumožnil právnym zástupcom neziskovej organizácie Čistý deň, n.o. oboznámiť sa s listinným dôkazom na čísle listov 18 – 40 správneho spisu, na ktorých mal byť záznam z rokovania akreditačnej komisie zo dňa 14.09.2016 nazvaný „Záznam (prepis) zvukového záznamu zo zasadnutia akreditačnej komisie 14.9.2016 (strany 18 – 40)“, ktorý bol podkladom na začatie konania z úradnej moci. Po prečíslovaní listov v správnom spise boli pod čísla listov 18 – 40 vložené úplne iné listiny, a označený záznam z rokovania akreditačnej komisie, napriek jeho závažnosti, v spise absentoval. Túto skutočnosť až do vydania rozhodnutia žalovaného orgán verejnej správy nevysvetlil, a to napriek výslovným otázkam zo strany účastníka konania adresovaným orgánu verejnej správy vo svojich písomných podaniach. Týmto postupom orgán verejnej správy hrubým spôsobom zasiahol do práv všetkých účastníkov konania, a to tým, že im znemožnil prístup k základnému dokumentu, o ktorý opieral dôvodnosť začatia administratívneho konania. Tento dôkaz orgán verejnej správy nedoručil ani účastníkom konania, ktorí do konania vstúpili z vlastného podnetu neskôr, hoci žiadali o vyhotovenie kópie spisu. 13. Vedúci ústredného orgánu verejnej správy, ktorého účastník konania namietal ako zaujatého z dôvodov, že bezprostredne po vydaní prvostupňového rozhodnutia, pred jeho preskúmaním a prípadným doplnením dokazovania, sa verejne, v prostriedkoch masovej komunikácie, vyjadroval, že rozhodnutie prvostupňového orgánu potvrdí, pričom rovnako sa vyjadril, že „Čistý deň musí trpieť.“ Minister práce, sociálnych vecí a rodiny (ďalej len „minister“) rozhodol ako orgán rozhodujúci na druhom stupni administratívneho konania v zásadnom rozpore s odporúčaním rozkladovej komisie, ktorá bola
jeho poradným orgánom, a to bez toho, aby sa v odôvodnení svojho rozhodnutia riadne vysporiadal s výhradami, ktoré rozkladová komisia formulovala vo svojom odporúčaní vrátane zásadnej výhrady vo vzťahu k legitímnosti celého administratívneho konania. Minister nielenže nenapravil pochybenia orgánu verejnej správy, ktorý vo veci rozhodoval na prvom stupni, ktoré vytýkala rozkladová komisia, ale svojím rozhodnutím opakovane zasiahol do práv účastníkov konania na spravodlivé konanie. Navyše, minister sa vo svojom rozhodnutí nijako nevysporiadal so skutočnosťou, prečo rozhodol v rozpore so záverom rozkladovej komisie. 14. Žalovaný mal po prvostupňovom rozhodnutí z úradnej činnosti vedomosť o tom, že v predmetnom resocializačnom zariadení sa počnúc dňom 07.03.2018 nenachádzalo žiadne dieťa, a že nezisková organizácia Čistý deň, n.o. ani neoznamovala svoj zámer na poskytovanie starostlivosti neplnoletým osobám v zmysle § 89 ods. 1 písm. a) zákona o sociálnoprávnej ochrane detí. Preto najneskôr uvedeným dňom, t. j. dňom 07.03.2018, odpadol hmotnoprávny dôvod, pre ktorý bolo administratívne konanie vedené. Z tohto dôvodu mal príslušný orgán verejnej správy postupovať tak, že mal konanie zastaviť podľa § 30 ods. 1 písm. h) správneho poriadku. III. Vyjadrenie žalovaného 15. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 19.12.2018 namietajúc, že žalobca nemal žalobnú legitimáciu na podanie žaloby, keď nespĺňal ani jednu z dvoch kumulatívnych podmienok na podanie správnej žaloby, pretože nebol účastníkom administratívneho konania, v ktorom boli vydané napádané rozhodnutia, a ani nebol ukrátený na svojich právach napádanými rozhodnutiami a ani odporúčaním akreditačnej komisie. 16. Prvou procesnou podmienkou aktívnej legitimácie na podanie správnej žaloby je postavenie žalobcu ako účastníka administratívneho konania, v ktorom boli vydané napádané rozhodnutia. V zmysle § 14 ods. 1 správneho poriadku má postavenie účastníka administratívneho konania aj subjekt tvrdiaci, že môže byť rozhodnutím priamo dotknutý na svojich právach alebo povinnostiach, a to do času, kým sa preukáže opak. Nejedná sa o sprostredkovaný, sekundárny, resp. až terciárny zásah do práv daného subjektu, ktorý má byť účastníkom konania, ale musí ísť o priamy zásah do jeho právneho postavenia. Preto z hľadiska kauzality medzi administratívnym rozhodnutím a zásahom do práv daného subjektu musí byť daná priama príčinná súvislosť. 17. Žalovaný nespochybňoval, že žalobcovi na základe jeho žiadosti priznal postavenie účastníka administratívneho konania, a to postupom v súlade s § 14 ods. 1 časť prvej vety za bodkočiarkou správneho poriadku, v zmysle ktorej účastníkom konania je aj osoba o sebe len tvrdiaca, že môže byť rozhodnutím priamo dotknutá. Žalovaný konal v súlade so zákonom, keď vychádzal z tvrdenia žalobcu a v záujme plynulosti a rýchlosti administratívneho konania, aby predišiel zbytočným prieťahom v konaní, ak by sa žalobca ďalej dožadoval účastníctva v administratívnom konaní, keď žalobcovi priznal postavenie účastníka administratívneho konania. Žalobca však objektívne nebol priamo dotknutý na právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach napádanými rozhodnutiami a odporúčaním. Výroky napádaných rozhodnutí sa nedotýkali právneho postavenia žalobcu. Preto žalobca nebol účastníkom administratívneho konania, v ktorom boli napádané rozhodnutia a odporúčanie vydané. Skutočnosť, že žalobcovi bolo na základe jeho žiadosti priznané postavenie účastníka administratívneho konania, neznamenala, že žalobca aj skutočne bol účastníkom administratívneho konania. 18. Účastníctvo v administratívnom konaní je objektívnym stavom, kedy je možno hovoriť o priamom (nesprostredkovanom) zásahu do práv/právom chránených záujmov/povinností daného subjektu a v prípade, ak bolo priznané na základe žiadosti, resp. tvrdenia daného subjektu, trvá len do času, kým sa preukáže opak. Dôkazné bremeno preukázania postavenia účastníka zaťažuje ten subjekt, ktorý o sebe tvrdí, že bude priamo dotknutý na svojich právach (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžp/1/2010 zo dňa 29.3.2011). 19. V súvislosti s tvrdením o nedostatku ukrátenia žalobcu na jeho právach alebo právom chránených záujmoch žalovaný poukazoval na konštantnú judikatúru, v zmysle ktorej „napadnuté rozhodnutie ohľadom žalobcu nezakladá, nemení ani záväzne neurčuje žiadne jeho práva či povinnosti. Preto žalobca nie je oprávnenou osobou na podanie žaloby, pretože rozhodnutím žalovaného nebolo
rozhodnuté o jeho právach alebo povinnostiach, z čoho vyplýva, že týmto rozhodnutím nemôže byť ani ukrátený na svojich právach“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sži/1/2011 zo dňa 31.5.2011). 20. Žalobca ohľadom ukrátenia svojich práv napádanými rozhodnutiami neuniesol bremeno tvrdenia ani dôkazné bremeno a v žalobných bodoch neuviedol tvrdenie, z ktorého by vyplývalo, aké jeho konkrétne právo a v zmysle akého zákonného ustanovenia malo byť ukrátené, ani dôkazy preukazujúce ukrátenie jeho práv napádanými rozhodnutiami. Výroky napádaných rozhodnutí sa dotýkajú práv a povinností tretej osoby, a to neziskovej organizácie Čistý deň, n.o., ktorá však žalobu nepodala. 21. Žalobca bol len klientom neziskovej organizácie Čistý deň, n.o., ako jediného riadneho účastníka administratívneho konania. Žalobca, rovnako ako ďalšie osoby označené v žalobe ako ďalší účastníci (s výnimkou neziskovej organizácie Čistý deň, n.o.), nebol dotknutý výrokmi napádaných rozhodnutí. Napádané rozhodnutia sa priamo dotýkali len práv a povinností neziskovej organizácie Čistý deň, n.o. a nie jej klientov, rodičov klientov, starých rodičov klientov, zamestnancov a štatutárneho orgánu. Žalovaný mal za to, že žaloba podaná žalobcom bola zástupným sporom, pri ktorom je evidentné, že žalobca nehájil vlastné subjektívne práva, ale záujmy tretej osoby. Vyjadrenia predmetných osôb v administratívnom konaní boli často doslovne totožné, z čoho bolo možné dôvodne sa domnievať, že ich netvorili sami, ale boli spísané treťou osobou. 22. Štatút žalovaného a ani zákon o sociálnoprávnej ochrane detí osobitne neupravoval funkčnú príslušnosť žalovaného vo veciach akreditácie v zmysle zákona o sociálnoprávnej ochrane detí. Vnútorná štruktúra a úlohy jednotlivých útvarov žalovaného boli upravené v organizačnom poriadku žalovaného. Generálna riaditeľka sekcie sociálnej a rodinnej politiky bola vymenovaná (poverená) na rozhodovanie vo veciach udelenia, predĺženia alebo zmeny akreditácie. Na základe uvedeného bolo zrejmé, že generálna riaditeľka sekcie sociálnej a rodinnej politiky bola oprávnená rozhodovať v mene žalovaného, a to v prvom stupni administratívneho konania. S otázkou príslušnosti vo veciach akreditácie v zmysle zákona o sociálnoprávnej ochrane detí sa podrobne vysporiadal aj druhostupňový orgán verejnej správy v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Tvrdenie žalobcu, že Sekcia sociálnej a rodinnej politiky nebola oprávnená na rozhodovanie vo veciach akreditácií a prvostupňové rozhodnutie bolo vydané organizačným útvarom, ktorý na to nebol oprávnený, tak bolo v rozpore so skutkovým a právnym stavom veci. 23. Žalovaný riadne zistil skutkový stav veci, čo potvrdzuje aj rozsah administratívneho spisu. Zároveň sa žalovaný pri právnom posúdení veci opieral nielen o vlastné právne posúdenie, ale aj o právne posúdenie iných orgánov. V administratívnom konaní mal žalovaný za preukázané, že došlo k naplneniu dôvodov na zrušenie akreditácie neziskovej organizácie Čistý deň, n.o. v zmysle § 85 ods. 1 písm. a) zákona o sociálnoprávnej ochrane detí. Zo skutkových dôvodov bolo potrebné upozorniť na podozrenia zo spáchania trestných činov na maloletých osobách, pričom bolo tiež preukázaných viacero ďalších pochybení [prekračovanie dĺžky pobytu v rozpore s resocializačným programom, časté nedovolené opustenia (úteky) maloletých osôb, neprimerané tresty, manipulácia s maloletými osobami]. Žalovaný v tejto súvislosti zdôrazňoval, že zákonný rámec napádaných rozhodnutí [§ 85 ods. 1 písm. a) zákona o sociálnoprávnej ochrane detí] stanovoval prioritne záujem na ochrane práv detí, vyjadrený formuláciou čo i len možnej hrozby („... môže byť ohrozený..“), ktorý prevyšoval záujem na ochrane práva vykonávať činnosť akreditovaného subjektu. To znamená, že zrušenie akreditácie odôvodňovala už samotná možnosť ohrozenia dieťaťa, hoci k ohrozeniu ako takému by ani nemuselo dôjsť.
IV. Replika 24. Žalobca v replike zo dňa 14.01.2019 zotrval na stanovisku, že bol účastníkom administratívneho konania, nakoľko podaním zo dňa 24.08.2017 požiadal o vstup do administratívneho konania, pričom orgán verejnej správy nevydal rozhodnutie, ktorým by mu postavenie účastníka konania nepriznal, ale s ním konal, zasielal mu vyjadrenia ostatných účastníkov a jeho podania zasielal ostatným účastníkom, vyhovel jeho žiadosti o zaslanie spisu a na základe jeho odvolania rozhodoval aj žalovaný, ktorý mu zaslal svoje rozhodnutie.
25. V rozpore s tvrdením žalovaného žalobca zásah do svojich práv špecifikoval, a to ako zásah do práva na výber poskytovateľa resocializačnej starostlivosti. Jeho práva a povinnosti sa vydaním rozhodnutia zmenili, nakoľko zo strany neziskovej organizácie začal dostávať starostlivosť v zníženej kvalite a rozsahu, keďže neziskovej organizácii prestal byť poskytovaný príspevok na klienta, teda aj na jeho osobu, a jeho životné potreby, ktoré mal ako osoba spĺňajúca kritériá pre poskytovanie resocializačnej starostlivosti hradené z verejných zdrojov, si musel zabezpečovať sám. Rozhodnutie o zrušení akreditácie zasahovalo do jeho práva na ochranu zdravia, nakoľko pre jeho duševné zdravie bolo dôležité zotrvávať v prostredí, ktoré vnímal ako známe a bezpečné, a fungovať s ľuďmi, ktorých poznal a s ktorými sa cítil bezpečne. Zmena v procese resocializácie by mu navodila závažné zhoršenie zdravotného stavu. 26. Žalobca nie z vlastnej vôle získal osobitné postavenie, ktoré bolo naviazané na administratívne konanie, ktoré bolo vedené orgánom verejnej správy, a to postavenie klienta zariadenia, ktorému bola odňatá akreditácia. Na odňatie akreditácie neboli dôvody, rozhodnutie o odňatí akreditácie bolo nezákonné a vydané iba z dôvodu, že orgán verejnej správy a osobne minister sledoval cieľ nie rozhodnúť v súlade s materiálnou pravdou zistenou v administratívnom konaní, ale odkloniť pozornosť médií a opozičného politického spektra od svojej osoby. 27. Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal s odporučením rozkladovej komisie zo dňa 01.06.2018, ktoré znelo tak, že „komisia sa jednomyseľne uzniesla, že odporúča ministrovi práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky zrušiť rozhodnutie ministerstva č. 3946/2018-M_OSSODR, 7749/2018 zo dňa 12.02.2018 a vrátiť vec na nové prejednanie a rozhodnutie.“ Naviac, orgán verejnej správy napriek spochybňovaniu osoby H. F. a osoby, ktorá za ňu podpisovala upovedomenie o začatí konania, účastníkom nepreukázal legitimitu týchto osôb a do spisu nezaložil ich poverenia. Žalobca sa preto domnieval, že ich poverenia boli vyhotovené dodatočne a v čase konania oboch osôb v administratívnom konaní neexistovali. 28. Žalovaný mal po vymedzení dôvodu zrušenia akreditácie v administratívnom konaní preukázať, ktorým opatrením, metódou, technikou alebo postupom, na ktorý bola udelená akreditácia, bol ohrozený život a zdravie dieťaťa alebo jeho priaznivý vývin. Žalovaný nemal vymedzené dokazovanie po skutkovej stránke, a preto aj jeho nasledovné konanie nemožno označiť za riadne vykonané dokazovanie, ale iba akési zhromažďovanie listín a informácií bez súvislosti s nejakým, vopred definovaným skutkom/ konaním akreditovaného subjektu. To všetko v plynúcom čase po začatí konania zrejme v nádeji, že predsa len sa prihodí nejaká udalosť, ktorú bude môcť orgán verejnej správy označiť ako dôvod na zrušenie akreditácie. 29. Žalobca namietal tiež odôvodnenie rozhodnutia poukazom na útekovosť detí z dôvodu, že tabuľka útekov sa v spise nenachádzala a podľa jeho zistenia boli údaje z ústredia práce do administratívneho spisu zaslané e-mailom dňa 12.02.2018 o 17,15 hod., pričom v ten istý deň bolo vydané rozhodnutie o zrušení akreditácie a o 17,41 hod. bola zásielka podaná na poštu. Medzi založením dôkazného prostriedku do spisu a podaním viac ako dvoch desiatok rozhodnutí pre účastníkov konania na poštovú prepravu teda uplynulo iba 26 minút. Žalovaný pritom tento dôkaz nevyhodnotil správne, keďže tabuľka nemôže poskytovať objektívne údaje z dôvodu, že obsahovala počet detí k dátumu 12.02.2018, kedy v zariadení boli štyri deti, avšak údaj o počte útekov zahŕňalo obdobie od 01.01.2017 do 12.02.2018, pričom na začiatku sledovaného obdobia bolo v resocializačnom zariadení umiestnených 30 detí. Ak teda nezisková organizácia Čistý deň, n.o. v danom roku pokrývala viac ako 50 percent všetkých výchovných opatrení v rámci Slovenska, bolo možné považovať za proporcionálne, ak boli absolútne čísla v takom pomere, že sa na útekoch Čistý deň, n.o. podieľal menej ako 50 percentami. V. Duplika 30. Žalovaný v duplike opätovne poukazoval na to, že samotná skutočnosť, že formálne konal so žalobcom ako s účastníkom administratívneho konania, neznamená, že žalobca aj materiálne takýmto účastníkom bol. Žalobcovi na základe jeho žiadosti formálne priznal postavenie účastníka administratívneho konania. Postupoval pritom v súlade s § 14 ods. 1 časť prvej vety za bodkočiarkou správneho poriadku, v zmysle ktorej účastníkom konania je aj osoba o sebe len tvrdiaca, že môže byť
rozhodnutím priamo dotknutá, kým sa nepreukáže opak. Ak sa však neskôr preukáže, že rozhodnutím orgánu verejnej správy nie sú priamo dotknuté práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti tejto osoby, nie je možné túto osobu naďalej považovať za účastníka administratívneho konania. Vzhľadom na to, že v zmysle § 14 ods. 1 časť prvej vety za bodkočiarkou správneho poriadku platí v administratívnom konaní prezumpcia účasti v administratívnom konaní, možno konštatovať, že žalovaný postupoval v súlade so správnym poriadkom, keď vychádzal zo spomínaného tvrdenia žalobcu o jeho účastníctve v administratívnom konaní. Žalovaný tak konal aj v záujme plynulosti a rýchlosti administratívneho konania, aby predišiel zbytočným prieťahom v tomto konaní (ak by sa žalobca ďalej dožadoval účastníctva v administratívnom konaní). Správnosť tohto postupu žalovaného vyplývala aj z vyjadrenia žalobcu, ktorý sám potvrdil, že v prípade, ak by bolo vydané rozhodnutie žalovaného o nepriznaní postavenia účastníka administratívneho konania, napádal by ho opravnými prostriedkami. Žalobca objektívne nebol napádanými rozhodnutiami a odporúčaním priamo dotknutý na právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach, pretože výroky napádaných rozhodnutí sa priamo nedotýkali právneho postavenia žalobcu. Preto žalobca nebol účastníkom administratívneho konania, v ktorom boli napádané rozhodnutia a odporúčanie vydané. Napádané rozhodnutia nezakladali, nerušili ani nemenili akékoľvek práva alebo povinnosti žalobcu. Preto žalobca nemal v tunajšom konaní aktívnu žalobnú legitimáciu, ako to vyplývalo aj z konštantnej judikatúry, na ktorú žalovaný poukázal. Žalobcovo tvrdenie, že došlo k zásahu do jeho ústavného práva na zdravotnú starostlivosť, bolo potrebné odmietnuť. Žalobca si zamieňal vykonávanie opatrení sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately s poskytovaním zdravotnej starostlivosti. Nezisková organizácia Čistý deň, n.o. nebola poskytovateľom zdravotnej starostlivosti. 31. Odmietnuť bolo potrebné aj tvrdenia žalobcu, že by bola obmedzená možnosť jeho voľby danej sociálnej služby, keďže žalobca si ako plnoletá osoba mohla vybrať resocializačné zariadenie v rámci existujúcej siete akreditovaných subjektov, pričom v Trnavskom samosprávnom kraji pôsobili okrem neziskovej organizácie Čistý deň, n.o. ďalšie tri resocializačné strediská s kapacitou 58 miest, z toho 15 voľných (k 20.06.2018) a ďalšie sa nachádzali v blízkosti bydliska žalobcu v Nitrianskom kraji. Udelenie alebo zrušenie akreditácie sa spravovalo zákonom. Žalovaný sa pri rozhodovaní o zrušení akreditácie nemohol riadiť „želaním“ žalobcu založeným na subjektívnom a laickom hodnotení. Za preverenie odbornej spôsobilosti daného subjektu a zistenie splnenia podmienok pre udelenie alebo odňatie akreditácie zodpovedal žalovaný (a nie žalobca ako klient daného zariadenia). Žalovaný ako orgán verejnej moci s právomocou v danej oblasti zodpovedal za to, aby akreditáciu mali len subjekty spĺňajúce zákonné podmienky. 32. Samotná nezisková organizácia Čistý deň, n.o. pokračovala vo svojej činnosti ako neakreditované zariadenie. Odňatie akreditácie neziskovej organizácii Čistý deň, n.o. znamenalo v princípe pre túto organizáciu dva následky, a síce že nemohla čerpať verejné finančné zdroje a nemohla vykonávať resocializáciu podľa zákona o sociálnoprávnej ochrane detí. Ani jedna z týchto skutočností nebránila žalobcovi, aby využil služby poskytované neziskovou organizáciou Čistý deň, n.o. Žalobca bol v predmetnom resocializačnom zariadení od mája 2016 (t.j. v súčasnosti 36 mesiacov), pričom resocializačný program zariadenia stanovila nezisková organizácia Čistý deň, n.o. na 18 až 24 mesiacov. V poslednej tretej fáze resocializačného programu sa klienti pripravovali na návrat do spoločnosti. Aj táto skutočnosť dokumentovala kvalitu, resp. úspešnosť činnosti neziskovej organizácie Čistý deň, n.o., ako aj fakt, že tunajšie konanie bolo zástupným sporom, kedy osoba, ktorá podľa resocializačného programu ako interného predpisu neziskovej organizácie Čistý deň, n.o. by už nemala byť v resocializačnom zariadení ďalej umiestnená, sa napriek tomu domáhala zotrvania v tomto zariadení. Uvedené skutočnosti nasvedčovali tomu, že žalobca bol zneužitý na podanie žaloby v tejto právnej veci. 33. Generálna riaditeľka sekcie sociálnej a rodinnej politiky, H. P. F., bola vymenovaná (poverená) ministrom na rozhodovanie vo veciach udelenia, predĺženia alebo zmeny akreditácie, a to poverením ministra zo dňa 31.07.2012, ktorým bola vymenovaná za predsedníčku akreditačnej komisie a poverená rozhodovaním vo veciach udelenia, predĺženia alebo zmeny akreditácie (v administratívnom spise časť týkajúca sa konania o rozklade, číslo listu 60). Na základe uvedeného bolo zrejmé, že generálna riaditeľka sekcie sociálnej a rodinnej politiky H. P. F. bola oprávnená rozhodovať v mene žalovaného, a to v prvom stupni administratívneho konania, a teda vydať prvostupňové rozhodnutie. Rovnako nemohla obstáť ani námietka žalobcu, že konanie začalo nezákonne zamestnancom žalovaného, keď tento bol riadne poverený (v administratívnom spise časť týkajúca sa konania o rozklade, číslo listu 107-109).
34. Zákonný rámec napádaných rozhodnutí stanovoval prioritne záujem na ochrane práv detí, vyjadrený formuláciou čo i len možnej hrozby („ ... môže byť ohrozený ... “), ktorý prevyšoval záujem na ochrane práva vykonávať činnosť akreditovaného subjektu. Preto zrušenie akreditácie pre neziskovú organizáciu Čistý deň, n.o. by odôvodňovala už samotná možnosť ohrozenia dieťaťa, hoci k ohrozeniu ako takému by ani nemuselo dôjsť. Zároveň zrušenie akreditácie pre neziskovú organizáciu Čistý deň, n.o. nebránilo tejto organizácii vykonávať inú činnosť zameranú na pomoc drogovo závislým osobám v rámci pôsobnosti neziskovej organizácie, t.j. na ktorú sa akreditácia nevyžadovala. Žalovaný odmietal, že by trestná činnosť na maloletých osobách spáchaná zamestnancami právnickej osoby pri výkone činnosti danej právnickej osoby nemala dopad na vyvodenie zodpovednosti voči tejto právnickej osobe. Zo súkromnoprávnych predpisov (§ 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka), ako aj z verejnoprávnych predpisov vyplývalo, že zodpovednosť sa vyvodzuje voči právnickej osobe, ak došlo k protiprávnemu konaniu v súvislosti s jej činnosťou; následne si daná právnická osoba môže uplatňovať svoje regresné nároky voči konkrétnym zamestnancom podľa pracovnoprávnych predpisov. V predmetnom resocializačnom zariadení došlo k páchaniu trestnej činnosti na maloletých osobách. To, že sa nejednalo o jediný prípad, dokazovalo, že dochádzalo k závažným pochybeniam v spôsobe vykonávania opatrení sociálnoprávnej ochrany v predmetnom resocializačnom zariadení, ktoré odôvodňovali zrušenie akreditácie žalovaným v zmysle § 85 ods. 1 písm. a) zákona o sociálnoprávnej ochrane detí. Okrem uvedeného sa zistili aj ďalšie skutočnosti, ktoré bez akýchkoľvek pochybností zakladali dôvody na zrušenie akreditácie v zmysle § 85 ods. 1 písm. a) zákona o sociálnoprávnej ochrane detí. VI. Vyjadrenie ďalších účastníkov 35. Ďalší účastníci vo vyjadrení zo dňa 18.04.2019 konštatovali, že sa s obsahom žaloby plne stotožňujú, a že majú rovnaký právny záujem na výsledku konania ako žalobca. Zároveň namietali, že Krajský súd v Trnave nie je miestne príslušným súdom na konanie a rozhodovanie vo veci, a že žaloba bola nesprávne klasifikovaná ako žaloba v sociálnych veciach. Správne konanie, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, rozhodne nebolo konaním v sociálnych veciach (bez ohľadu na to, že bolo vydané žalovaným). Relevantnú právnu úpravu nemožno vykladať tak, že každé rozhodnutie žalovaného bez ohľadu na jeho vecnú a skutkovú stránku bude rozhodnutím v rámci sociálnych vecí. VII. Konanie na správnom súde 36. Krajský súd v Trnave v poradí prvým rozsudkom sp. zn. 20Sa/5/2019 zo dňa 26.06.2020 zrušil napadnuté rozhodnutie a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie s tým, že vo zvyšnej časti žalobu odmietol. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 5Sžk/5/2021 zo dňa 25.02.2021 zrušil rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 20Sa/5/2019 zo dňa 26.06.2020 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, keďže v konaní rozhodoval nesprávne obsadený súd. Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval, že v novom konaní vo veci rozhodne miestne príslušný krajský súd v senátnom zložení. 37. Krajský súd v Trnave v poradí druhým rozsudkom sp. zn. 20S/29/2021 zo dňa 27.04.2022 výrokom I. zrušil napadnuté rozhodnutie a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, výrokom II. vo zvyšnej časti žalobu odmietol, výrokom III. žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 50 percent a výrokom IV. ďalším účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 7Ssk/202/2022 zo dňa 31.01.2024 výroky I., III. a IV. rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn. 20S/29/2021 zo dňa 27.04.2022 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že výrok II rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn. 20S/29/2021 zo dňa 27.04.2022 zostal nedotknutý. 38. Správny súd ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 10 a § 13 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) v spojení s § 3 ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z.z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, viazaný právnym názorom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky prezentovaným v rozsudku sp. zn. 7Ssk/202/2022 zo dňa 31.01.2024, preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného vrátane konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, z dôvodov uplatnených v žalobe a dospel k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť. Správny súd rozhodol na pojednávaní dňa 24.09.2024.
VIII. Relevantné právne predpisy 39. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 40. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 41. Podľa § 61 písm. a) SSP, žaloba je procesný úkon, ktorým fyzická osoba alebo právnická osoba uplatňuje právo na súdnu ochranu porušeného alebo priamo dotknutého práva alebo právom chráneného záujmu. 42. Podľa § 178 ods. 1 SSP, žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch. 43. Podľa § 469 SSP, ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia a k vráteniu veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, správny súd aj orgán verejnej správy sú viazaní právnym názorom kasačného súdu. IX. Právne posúdenie veci správnym súdom 44. Predmetom správneho súdneho prieskumu v tomto konaní boli rozhodnutia žalovaného vo veci zrušenia akreditácie udelenej neziskovej organizácii Čistý deň, n.o., a to napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím. Úlohou správneho súdu v nadväznosti na žalobcom podanú žalobu bolo v medziach žalobných námietok posúdiť, či žalovaný pri vydávaní tohto rozhodnutia postupoval v súlade s príslušnými právnymi predpismi a ustálenou súdnou praxou. 45. Je nepochybné, že žalobca bol účastníkom administratívneho konania podľa § 14 ods. 1 správneho poriadku ako ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý a keďže sa nepreukázal opak (žalovaný nerozhodol o nepriznaní postavenia účastníka konania žalobcovi počas celého administratívneho konania), toto postavenie mu prináležalo až do ukončenia administratívneho konania. Nie každý účastník administratívneho konania však má aj aktívnu legitimáciu na podanie správnej žaloby v zmysle § 178 ods. 1 SSP. Táto legitimácia, nazvaná ako aktívna žalobná legitimácia, svedčí účastníkovi administratívneho konania, ktorý bol zároveň ukrátený na subjektívnych právach spojených s vydaním preskúmavaného rozhodnutia. Samotné dotknutie na subjektívnych právach žalobcu sa chápe v tom zmysle, že by ovplyvnilo jeho právnu pozíciu alebo spôsobilo zmenu jeho vlastného právneho postavenia. 46. Správny súd v nadväznosti na uvedené pripomína, že účastník administratívneho konania je na svojich právach ukrátený tým, že preskúmavané rozhodnutie práva tejto osoby zakladá, mení, ruší, záväzne určuje inak ako predpisuje zákon alebo tým, že rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané, resp. že postup správneho orgánu bol uskutočnený v konaní, v ktorom boli porušené procesné práva fyzickej osoby alebo právnickej osoby (ďalej len „osoba“) tak, že táto skutočnosť mohla mať vplyv na zákonnosť tohto rozhodnutia. Účastník administratívneho konania teda môže v správnom súdnom konaní účinne namietať len tú nezákonnosť rozhodnutia (postupu) správneho orgánu, ktorou bol ukrátený na svojich tak hmotnoprávnych ako aj procesných právach (porovnaj napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžo/7/2017). 47. Určitý akt sa môže priamo dotknúť práva určitej osoby tým, že úplne alebo čiastočne mení (modifikuje) obsah či podmienky výkonu tohto práva. Analogicky možno charakterizovať aj akt, ktorý sa priamo dotýka povinnosti. Priamosť tohto dotyku znamená, že sa musí týkať práva alebo povinnosti práve danej osoby. Nepostačuje, ak je určitá osoba dotknutá len sprostredkovane, napríklad tak, že
sa akt dotýka práva alebo povinnosti druhej osoby a zmena právneho postavenia tejto druhej osoby mení možnosti, za ktorých môže prvá osoba uplatňovať svoje práva. Na ilustráciu: rozhodnutie, ktorým sa lekárovi ruší oprávnenie na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, sa priamo týka len tohto lekára, nie však jeho pacientov, hoci sa im ruší prístup k zdravotnej starostlivosti poskytovanej týmto lekárom. Problematické je vymedzenie pojmu „právom chránené záujmy“, keďže pojmovo musí ísť o niečo iné než právo alebo povinnosť. Podľa obvyklej definície nejde o akýkoľvek záujem, ale len o záujem, ktorému právne predpisy výslovne poskytujú ochranu (napríklad Sobihard, J. Správny poriadok. Komentár. IURA EDITION: Bratislava 2004, s. 16 a 17). Ide teda o situácie, kedy právo výslovne poskytuje ochranu záujmu určitej osoby, hoci tento záujem nemá charakter práva, ktoré by mohla priamo presadiť voči inej osobe (napr. uznesenie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžk/18/2020 zo dňa 27.10.2021). 48. Predmetom správneho súdneho prieskumu v tomto konaní bolo rozhodnutie, ktorým bola zrušená akreditácia neziskovej organizácie Čistý deň, n.o., t. j. rozhodnutie vydané podľa 7. časti zákona o sociálnoprávnej ochrane detí upravujúcej proces akreditácie. 49. V rámci konania o akreditácii podľa § 80 a nasl. zákona o sociálnoprávnej ochrane detí sa rozhoduje o udelení, predĺžení platnosti, zmene a o zrušení akreditácie. V rámci tohto konania teda ide skôr o horizontálny vzťah dvoch inštitúcií a vo všeobecnom ponímaní o jeden z typov tzv. povoľovacích konaní, ktoré prebiehajú na rozličných úsekoch verejnej správy. Uvedené ostatne konštatoval už Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 5Sžk/5/2021 zo dňa 25.02.2021, ktorým zrušil v poradí prvý rozsudok správneho súdu v danej veci. Najvyšší súd Slovenskej republiky navyše dodal, že tento typ konania nemá priamy vplyv na sociálne práva tak, ako to predpokladá § 199 ods. 1 SSP. V tomto prípade teda primárne ide o akreditáciu a hoci potenciálny vplyv na sociálne práva s ňou môže súvisieť a môže sa prejaviť ako určitý následok (napr. v prípade jej odňatia) s ohľadom na jeho sekundárny charakter, nebude mať v tomto prípade vplyv na určenie druhu žaloby. 50. Čo sa týka tzv. povoľovacích konaní, je u nich spravidla normatívne určené účastníctvo v správnom konaní tak, že účastníkom je len subjekt, o ktorého povolenie ide. Je tomu tak napr. v konaní o vydanie či zrušenie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia [§ 21 zákona č. 578/2004 Z.z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti“)] alebo v konaní o zaradenie či vyradenie školy zo siete škôl a školských zariadení Slovenskej republiky [§ 16 a § 17 zákona č. 596/2003 Z.z. o štátnej správe v školstve a školskej samospráve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej správe v školstve“)]. Taktiež v konaní, v ktorom Slovenská akreditačná agentúra pre vysoké školstvo rozhodla o zrušení akreditovaného študijného programu vysokej školy podľa § 25 ods. 2 písm. d) zákona č. 269/2018 Z.z. o zabezpečovaní kvality vysokoškolského vzdelávania a o zmene a doplnení zákona č. 343/2015 Z.z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, je účastníctvo normované v § 21 ods. 2 len na dotknutú vysokú školu. Takáto úprava účastníctva zohľadňuje právny názor, že v povoľovacom konaní sú dotknuté práva a povinnosti výlučne toho subjektu, ktorý o povolenie žiada alebo ktorému bolo povolenie udelené. Pacient sa teda nemôže domáhať zrušenia rozhodnutia ministerstva zdravotníctva (alebo iného príslušného orgánu), ktorým bolo jeho ošetrujúcemu lekárovi zrušené povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia vydané podľa § 10 a nasl. zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, žiak sa nemôže domáhať zrušenia rozhodnutia, ktorým bola ním navštevovaná škola vyradená zo siete podľa § 17 zákona o štátnej správe v školstve, či študent vysokej školy zrušenia rozhodnutia o zrušení študijného programu, ktorý študoval. Hoci v konaní o akreditácii podľa zákona o sociálnoprávnej ochrane detí takáto špeciálna úprava účastníctva absentuje, pri posudzovaní otázky skutočného zásahu do konkrétnych hmotných či procesných práv účastníka administratívneho konania pri podaní správnej žaloby je potrebné vychádzať z vyššie uvedeného právneho názoru. 51. V rámci povoľovacieho konania, v danom prípade o zrušení akreditácie resocializačného strediska, je týmto zrušením dotknutý jedine subjekt, ktorému bola akreditácia zrušená. Žalovaný prvostupňovým ani preskúmavaným rozhodnutím nerozhodoval o žiadnom hmotnom či procesnom práve žalobcu, ale výslovne len o právach neziskovej organizácie Čistý deň, n.o. Žalobca je preskúmavaným rozhodnutím dotknutý len sprostredkovane, a to prostredníctvom zmluvného vzťahu medzi ním a subjektom, ktorému bola odňatá akreditácia, ktorý sa zrušením akreditácie zmenil. Túto zmenu považuje žalobca za dotyk
na svojich právach či právom chránených záujmoch. Samotná zmena zmluvného vzťahu, ktorý mal akreditovaný subjekt s ním dojednaný, je však len druhotný dôsledok rozhodnutia o zrušení akreditácie. Rozhodnutie o zrušení akreditácie sa vzťahuje výlučne na akreditovaný subjekt; už pojmovo je vylúčené, aby sa v tomto konaní konštituovali práva či povinnosti inej osobe ako tomuto subjektu. Žiadne práva či povinnosti sa týmto rozhodnutím nekonštituujú či neodnímajú jeho klientom. 52. Čo sa týka dotyku na právom chránenom záujme žalobcu, tento pojem nie je možné stotožniť so žalobcom pertraktovaným záujmom v osobnej sfére. Hoci pojem „právom chránený záujem“ nie je v právnom poriadku Slovenskej republiky legálne definovaný, nejde o akýkoľvek záujem, ale len o záujem, ktorému právne predpisy výslovne poskytujú ochranu. Právne predpisy však nezakotvujú nemennosť zmluvných vzťahov, hoci žalobca si to želá; práve naopak, právny poriadok umožňuje zmluvný vzťah zmeniť nielen dohodou, ale aj na základe iných právnych skutočností, nezávislých od vôle zmluvných strán. Ani zo zákona o sociálnoprávnej ochrane detí nevyplýva povinnosť štátu zabezpečiť klientovi konkrétny resocializačný program podľa jeho výberu po celú dobu trvania programu v nezmenenom rozsahu a v ním vybranom resocializačnom stredisku. V žiadnom prípade do pojmu „právom chránený záujem“ nespadá ani osobný záujem na fungovaní určitej inštitúcie, hoci aj z dôvodu, že klient je s jej chodom spokojný, ani ekonomický záujem, napr. neplatenie za pobyt v zariadení, ak zariadeniu akreditácia nebude odňatá. 53. Správny súd v nadväznosti na uvedené pripomína, že pokiaľ z dôvodu zrušenia akreditácie akreditovaný subjekt neplní svoje zmluvné záväzky vyplývajúce zo zmluvy o poskytovaní odbornej starostlivosti, nie je možné vylúčiť, aby sa klient domáhal svojich prípadných práv vyplývajúcich zo zmluvy osobitným postupom priamo voči zmluvnému partnerovi. Avšak do procesu akreditácie, vrátane zrušenia akreditácie (teda ani do jeho prieskumu v správnom súdnictve) nie je oprávnený vstupovať, pretože tento proces sa priamo nedotkol jeho právnej sféry. 54. Napokon argumentácia žalobu je aj nelogická, pretože pokiaľ by sa prijala jeho argumentácia, že zrušením akreditácie ako špeciálneho povolenia bolo zasiahnuté do práv žalobcu, uvedené by tiež umožňovalo podávať klientom resocializačného strediska správne žaloby na zachovanie akreditácie strediska bez ohľadu na vôľu subjektu, ktorému bola akreditácia zrušená. Pritom nemožno vylúčiť situáciu, že samotné stredisko nebude mať záujem ďalej vykonávať činnosť ako akreditovaný subjekt [napr. pri naplnení hypotézy § 85 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnoprávnej ochrane detí]. 55. Žalobca na jednej strane tvrdí, že preskúmavané rozhodnutie malo negatívny vplyv na jeho osobnú sféru, pričom však na druhej strane poukazuje na judikatúru, ktorá sa týka dotyku v právnej sfére, čo je nepochybne vnútorný rozpor vo vyjadrení žalobcu. V tejto súvislosti žalobca opakovane tvrdí, že bol ukrátený na svojich ústavných právach, konkrétne na právach vyplývajúcich z článku 40 a článku 19 ods. 2 Ústavy SR. 56. Článok 40 Ústavy SR garantuje ochranu zdravia poskytovaním zdravotnej starostlivosti. Jedná sa o sociálne právo, a nie o základné ľudské právo, ako to mylne uvádza žalobca. Týka sa preventívnej ochrany zdravia ako aj ochrany zdravia v chorobe. Tento pozitívny záväzok štátu sa prejavuje prijatím zákonnej úpravy najmä v súvislosti s poskytovaním lekárskej starostlivosti. Zákon o sociálnoprávnej ochrane detí upravuje sociálnoprávnu ochranu detí a sociálnu kuratelu na zabezpečenie predchádzania vzniku krízových situácií v rodine, predchádzania prehlbovaniu a opakovaniu porúch psychického vývinu, fyzického vývinu a sociálneho vývinu detí a plnoletých fyzických osôb a na zamedzenie nárastu sociálnopatologických javov. Z uvedeného vyplýva, že predmetom úpravy tohto zákona nie je prioritne plnenie pozitívneho záväzku v súvislosti s poskytovaním lekárskej starostlivosti pri ochrane zdravia. Resocializačné stredisko psychické alebo fyzické choroby klientov nelieči, ale vykonáva opatrenia iného charakteru na odstránenie, zmiernenie, či zamedzenie prehlbovania porúch psychického vývinu či fyzického vývinu detí a plnoletých osôb. 57. Pokiaľ by však aj správny súd prijal teóriu žalobcu, že aj tento zákon je súčasťou pozitívneho záväzku štátu na napĺňanie článku 40 Ústavy SR, aj tak by preskúmavané rozhodnutie žiadnym spôsobom nezasahovalo do právnej sféry žalobcu, pretože v zmysle tohto zákona bolo rozhodnuté výslovne len o právach a povinnostiach neziskovej organizácie Čistý deň, n.o. a nie žalobcu. Zrušením akreditácie došlo k zmene právneho postavenia uvedenej neziskovej organizácie, ktorá v zmysle zákona o sociálnoprávnej ochrane detí môže poskytovať služby v menšom rozsahu, nie k zmene právneho
postavenia jej klienta. Ten síce môže subjektívne vnímať svoje postavenie ako zhoršené, keďže už nemôže pokračovať v resocializačnom programe v pôvodnom rozsahu a bezplatne, ale toto, ako bolo vyššie vysvetlené, nemožno chápať ako dotknutie sa na jeho právom chránenom záujme, či dokonca na jeho práve. Žalobcova požiadavka, aby bol zachovaný konkrétny resocializačný program v tom resocializačnom stredisku, ktoré si vybral pred zrušením akreditácie, pretože inak by bol dotknutý na svojom práve na zdravie, nevyplýva zo žiadneho ustanovenia zákona o sociálnoprávnej ochrane detí a preto je neakceptovateľná. Žalobca, pokiaľ má záujem o akreditované zariadenie, má právo výberu z tých zariadení, ktorým bola v čase výberu udelená akreditácia. Nemá právo požadovať, aby sa v priebehu jeho resocializačného programu nezmenil status resocializačného strediska, rovnako ako nemá právo dožadovať sa konkrétneho resocializačného programu, ktorý poskytuje konkrétne stredisko. Z citovaného zákona nevyplýva ani právo na bezplatnú starostlivosť plnoletého klienta a ani čl. 40 ústavy negarantuje žalobcovi právo, aby po výbere konkrétneho zariadenia dokončil resocializačný program práve v tomto zariadení. 58. Čo sa týka tvrdeného dotknutia sa na ústavnom práve v zmysle článku 19 ods. 2 Ústavy SR, žalobca konkrétne neuviedol, akým spôsobom by malo byť rozhodnutím o zrušení akreditácie neziskovej organizácie Čistý deň, n.o. zasiahnuté do jeho práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do jeho súkromného a rodinného života. Naopak, bolo preukázané, že sa stále zdržiava v resocializačnom zariadení neziskovej organizácii, ktorá pracuje aj naďalej ako terapeutická skupina, zúčastňuje sa jej činností a v resocializačnom zariadení aj naďalej býva. Preskúmavané rozhodnutie nezrušilo predmetnú neziskovú organizáciu ako takú a ako napokon vyplýva aj z vyjadrenia právnej zástupkyne žalobcu, táto funguje naďalej, len v inom režime, pričom tento režim využíva aj žalobca. 59. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že správna žaloba bola podaná osobou, ktorá nedisponuje aktívnou legitimáciou na podanie správnej žaloby podľa § 178 ods. 1 SSP v spojení s § 61 písm. a) SSP, pretože, hoci bola účastníkom administratívneho konania, preskúmavaným rozhodnutím nebola ukrátená na svojich právach ani právom chránených záujmoch, pričom samotné tvrdenie tejto skutočnosti nepostačuje. Musí ísť o skutočné ukrátenie a teda musí ísť o aktívne hmotnoprávne legitimovanú osobu. V danom prípade nešlo o prípad zjavne neoprávnenej osoby na podanie správnej žaloby, preto nebolo namieste žalobu odmietnuť podľa § 98 ods. 1 písm. e) SSP. Nedostatok hmotnej legitimácie znamená, že ak takáto osoba nebola ukrátená na svojich právach, súd žalobu zamietne podľa § 190 SSP a nezaoberá sa konkrétnymi skutkovými a právnymi dôvodmi, pre ktoré takáto osoba považuje napadnuté rozhodnutie za nezákonné. 60. Pokiaľ ide o námietky žalobcu týkajúce sa stanoviska Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky prezentovaného v rozsudku sp. zn. 7Ssk/202/2022 zo dňa 31.01.2024, že v predmetnej právnej veci bol daný dôvod na zamietnutie žaloby podľa § 190 SSP v časti, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím, a nie dôvod na odmietnutie žaloby podľa § 98 ods. 1 písm. e) SSP, správny súd uvádza, že dôvodom pre odmietnutie žaloby podľa § 98 ods. 1 písm. e) SSP je len jej podanie „zjavne“ neoprávnenou osobou. Slovo „zjavne“ je pritom potrebné vykladať tak, že neoprávnenosť bude zrejmá okamžite, nesporne, bez ďalšieho, resp. bez nutnosti vec meritórne skúmať. Za zjavne neoprávnenú osobu možno preto považovať napríklad prvostupňový orgán verejnej správy, dotknutý orgán v konaniach upravených v zákone č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov, či toho, kto nebol účastníkom administratívneho konania s normatívne ustanovením okruhom účastníkov. U žalobcu, ktorý bol účastníkom administratívneho konania, v ktorom bolo vydané napádané rozhodnutie alebo opatrenie orgánu verejnej správy, preto spravidla nepôjde o zjavne neoprávnenú osobu. Pokiaľ sa u takéhoto žalobcu preukáže, že absentuje dotyk na jeho subjektívnych právach, nebude už správny súd žalobu odmietať podľa § 98 ods. 1 písm. e) SSP, ale žalobu zamietne podľa § 190 SSP. 61. Pokiaľ ide o námietky žalobcu týkajúce sa stanoviska Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky prezentovaného v rozsudku sp. zn. 7Ssk/202/2022 zo dňa 31.01.2024 o nedostatku jeho aktívnej legitimácie na podanie správnej žaloby podľa § 178 ods. 1 SSP, správny súd pripomína, že aj podľa komentárovej literatúry je aktívna legitimácia na podanie takejto žaloby podmienená kumulatívnym splnením dvoch podmienok, a to postavenia účastníka v administratívnom konaní, v ktorom bolo vydané napádané rozhodnutie alebo opatrenie orgánu verejnej správy (i) a ukrátenie na subjektívnych právach spojených s vydaním napádaného rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy (ii) (napr. I., H., N., B., F., B., N., U. a kol.: Správny súdny poriadok. 1. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2018, s. 876).
V predmetnej právnej veci, ako to už bolo uvedené, žalobca kumulatívne splnenie týchto podmienok nepreukázal. 62. Správny súd sa v podrobnostiach ďalej nezaoberal ďalšími námietkami žalobcu, keď ich nepovažoval za majúce zásadný význam pre rozhodnutie vo veci samej. Podľa rozhodovacej praxe Ústavného súdu Slovenskej republiky z Ústavy SR ani Európskeho dohovoru o ľudských právach nemožno vyvodzovať, že dôvody uvedené súdom sa musia zaoberať zvlášť každým bodom, ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať za zásadný pre svoju argumentáciu (mutatis mutandis nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 56/01 zo dňa 10.07.2002). V súvislosti s riadnym odôvodnením rozhodnutia súdu je potrebné uviesť, že vychádzajúc z konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (o. i. veci M. S. proti F., rozsudok zo dňa 21.01.1999 týkajúci sa sťažnosti č. 30544/96, Ruiz Torija proti Španielsku, rozsudok zo dňa 09.12.1994, týkajúci sa sťažnosti č. 18390/91, Van de Hurk proti Holandsku, rozsudok zo dňa 19.04.1994, týkajúci sa sťažnosti č. 16034/90), nie je nutné, aby na každú žalobnú námietku bola daná súdom podrobná odpoveď. Povinnosť odôvodňovať rozhodnutie teda nemôže byť ponímaná v takom zmysle, že je potrebné vyporiadať sa s každým argumentom. 63. S odkazom na vyššie uvedené dôvody správny súd dospel k záveru, že žalobca nebol aktívne legitimovaný na podanie správnej žaloby proti napadnutému rozhodnutiu, a preto žalobu postupom podľa § 190 SSP v časti, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia, zamietol. 64. Pre úplnosť správny súd uvádza, že výrok II. rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn. 20S/29/2021 zo dňa 27.04.2022 zostal rozsudkom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Ssk/202/2022 zo dňa 31.01.2024 nedotknutý. Správny súd preto týmto rozsudkom rozhodoval „len“ o tej časti žaloby, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím. 65. O trovách konania a trovách kasačného konania rozhodol správny súd podľa § 175 ods. 1 v spojení s § 168 a contrario SSP tak, že úspešnému žalovanému ich náhradu nepriznal, keďže nezistil dôvody, pre ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať, aby ich žalovanému nahradil. 66. O trovách konania a trovách kasačného konania ďalších účastníkov rozhodol správny súd podľa § 169 SSP tak, že im ich náhradu nepriznal, keďže im neuložil žiadnu povinnosť, v súvislosti s plnením ktorej by im vznikli trovy. Správny súd ani nevzhliadol žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, kvôli ktorým by mal ďalším účastníkom priznať právo na náhradu trov konania. 67. Toto rozhodnutie senát správneho súdu prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia na Správny súd v Bratislave (§ 443 ods. 1 v spojení s § 493e SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP). Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP). V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.