Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave 17Saz/2/2024 0724100091 10. 04. 2024 JUDr. Katarína Šmahovská ECLI:SK:SpSBA:2024:0724100091.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Katarínou Šmahovskou, v právnej veci žalobkyne: A. B., C. B., nar. X. XXXX XXXX, D. štátnej príslušnosti a E. národnosti, cestovný doklad číslo: F. s platnosťou do XX. XXXX XXXX, adresa posledného trvalého pobytu v zahraničí: G., A. H. I. (J. J. K.), F. G., D., t. č. na základe povolenia na pobyt mimo F. E. L. M. N., M. D. N. J., K. O. XX, zastúpenej: Liga za ľudské práva, občianske združenie, so sídlom v Bratislave, Michalská 372/9, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, so sídlom v Bratislave, Pivonková 6, o správnej žalobe vo veci azylu, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. H.: A./XXXXX, z XX. XXXXXXXX XXXX o neudelení azylu žalobkyni, takto rozhodol: I. Súd rozhodnutie žalovaného: Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Migračného úradu H.: A./ XXXX-X z XX. XXXXXXXX XXXX, v časti prvého výroku tohto rozhodnutia, ktorým nebol žalobkyni: A. B., cestovný doklad č. F., udelený azyl z r u š u j e a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. II. Súd priznáva žalobkyni voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, o ktorých rozhodne samostatným uznesením vyšší súdny úradník po právoplatnosti tohto rozsudku. odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania a dôvody napadnutého rozhodnutia 1. Žalovaný rozhodnutím č. H.: A./XXXX-X, z XX. XXXXXXXX XXXX v prvom výroku neudelil žalobkyni azyl podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“) a zároveň bola druhým výrokom uvedeného rozhodnutia žalobkyni poskytnutá doplnková ochrana podľa § 13a a § 20 ods. 4 zákona o azyle, a to na dobu jedného roka odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia. 2. Výrok o neudelení azylu podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle žalovaný odôvodnil tým, že napriek obmedzeniam, ktoré zaviedol Taliban, žalobkyňa v decembri 2021 úspešne ukončila štúdium na vysokej škole. Hoci po ukončení štúdia až do odchodu z D. sa nezamestnala, pretože Taliban ženám zakázal pracovať, stále žila v dome s rodičmi a o živobytie celej rodiny sa staral jej L. a M. J. a potom ako sa vydala, ju zo zahraničia zabezpečoval manžel. Žalovaný tiež opísal opatrenia zavedené Talibanom ohľadom obliekania a cestovania žien, pričom vo vzťahu k žalobkyni skonštatoval, že v prípade potreby ju doprevádzali mužskí príbuzní a jej spôsob obliekania bol ešte pred nástupom Talibanu k moci v súlade so súčasnými nariadeniami tohto vládneho hnutia. Žalovaný poukázal, že celá rodina žila v súlade s islamským vierovyznaním, a preto dospel k záveru, že nie je dôvod domnievať sa, že by jej v prípade návratu do D. mohol hroziť nejaký trest alebo pokuta za nedodržanie obmedzení voči D. ženám, keďže tieto pred odchodom z krajiny bežne rešpektovala.
3. V súvislosti s výkonom práce otca žalobkyne bol žalovaný toho názoru, že žalobkyňa neuviedla nič také, z čoho by sa črtal nejaký záujem Talibanu o osobu jej L.. Poukázal, že žalobkyňa niekoľkokrát veľmi všeobecne uviedla, že jej L. mal kvôli svojej práci problémy s Talibanom, nakoniec však na otázku či sa niečo konkrétne stalo jej L., odpovedala, že v skutočnosti sa mu nič nestalo, ale iba preto, lebo Taliban doteraz o L. práci nevie. Na základe získaných informácií ohľadom možnej identifikácie spolupracovníkov s bývalým režimom, žalovaný bol toho názoru, že Taliban má k dispozícii rozsiahle zdroje a možnosti na identifikáciu tých D., ktorých považujú za svojich odporcov. Žalovaný uviedol, že L. žalobkyne, napriek tomu, že podľa jej slov pracoval pre bývalú vládu, s Talibanom nemal žiadne problémy, neskrýva sa pred Talibanom a začal pracovať ako C. P. C.. Problémy nemal ani vtedy, keď už za vlády Talibanu bol so žalobkyňou na pasovom úrade D. ministerstva vnútra v G., kde požiadala o vydanie cestovného pasu a pas jej bol aj vydaný. Žalovaný poukázal na informácie, že niektorí jednotlivci spojení s bývalou vládou uviedli, že po návšteve pasových oddelení boli zadržaní a bití. Podľa ďalších informácií, pasy neboli vždy vydávané nestranne, ale skôr boli vyhradené pre jednotlivcov, ktorých Taliban považoval za „bezproblémových“. Žalovaný tiež poukázal, že žalobkyňa, jej L. D. A., nemali žiadne problémy ani pri pasovej kontrole, keď opakovane legálne letecky cestovali kvôli vízam do E.. Žalovaný preto dospel k záveru, že nič nenasvedčuje tomu, že by Taliban považoval jej L. za záujmovú osobu, ktorej by sa z dôvodu výkonu práce pre bývalú vládu chcel pomstiť. Preto nie je dôvod domnievať sa, že by kvôli tomu mala mať problémy sama menovaná. 4. Vo vzťahu k štúdiu J. žalobkyne, ktorý študoval na D. K. N. D. (D.), žalovaný uviedol, že ani on nemal žiadne problémy s Talibanom, a preto nie je dôvod domnievať sa, že by kvôli jeho štúdiu malo zo strany Talibanu hroziť nejaké nebezpečenstvo žalobkyni. 5. Žalovaný teda dospel k záveru, že žalobkyňa v D. nikdy nečelila takému konaniu, ktoré by bolo možné subsumovať pod pojem prenasledovanie, ako je uvedené v § 2 písm. d) zákona o azyle, pričom takémuto konaniu zjavne nečelil ani jej L., či J.. Zároveň, žalovaný vylúčil, že by v prípade návratu žalobkyne do krajiny pôvodu, kde má rodinné zázemie, mohol byť jej pobyt z azylovo relevantných dôvodov neznesiteľný, a teda, že by jej prípadný strach mohol byť z tých istých dôvodov opodstatnený. Vylúčil tiež existenciu primeraného stupňa pravdepodobnosti, že by v D. mohla čeliť prenasledovaniu. Žalovaný považoval žiadosť žalobkyne o azyl za účelovo podanú s cieľom legalizácie pobytu na území SR za účelom zlúčenia s jej manželom, cudzincom s poskytnutou doplnkovou ochranou na území SR. 6. Výrok o poskytnutí doplnkovej ochrany podľa § 13a a § 20 ods. 4 zákona o azyle, na dobu jedného roka odôvodnil žalovaný tým, že nevie s dostatočnou mierou istoty vylúčiť, že by v prípade návratu žalobkyne do D. táto nebola vystavená reálnej hrozbe vážneho bezprávia vo forme mučenia alebo neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu v zmysle § 2 písm. f) bod 2. zákona o azyle. II. Správna žaloba 7. Správnou žalobou zo 17. januára 2024, upravenou na pojednávaní dňa 10. apríla 2024, sa žalobkyňa domáhala zrušenia rozhodnutia žalovaného v časti o neudelení azylu a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie a rozhodnutie. Namietala, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci. 8. V súvislosti s prenasledovaním z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine namietala, že žalovaný v konaní takmer vôbec nezisťoval to, aké je súčasné postavenie žien a dievčat v spoločnosti po prevzatí moci Talibanom, so zameraním na postavenie vysokoškolsky vzdelaných žien, v minulosti pracujúcich na manažérskych pozíciách so záujmom o ďalšie vzdelanie a neskôr kariéru vo finančnom sektore. Rovnako žalovaný nezisťoval, ako sa nové opatrenia prijaté Talibanom dotkli priamo života žalobkyne, a napriek tomu dospel k záveru, že po nástupe Talibanu sa jej život v zásade nezmenil. Žalovaný pri vyhľadávaní informácií a správ o krajine pôvodu zadal dňa 8. septembra 2023 Odboru dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce MÚ SR celkovo 4 otázky, pričom iba jedna z nich sa okrajovo týkala postavenia žien a dievčat v D. po prevzatí moci Talibanom. Poukázala, na polytematickú správu o krajine č. p.: A./XXXXXX-XXX zo dňa X. XXXX XXXX a polytematickú správu č. p.: A./XXXXXX-XXX zo dňa XX. XXXXXX XXXX, ktoré obsahujú informácie o tom, v akých odvetviach, resp. na akých pozíciách Taliban povoľuje ženám pracovať, resp. informácie týkajúce sa obmedzovania práv žien na voľný pohyb a
informácie o obmedzeniach v obliekaní žien. Namietala však, že v týchto správach absentujú informácie o tom, ako sú tieto pravidlá v praxi vynucované a aké tresty hrozia ženám za ich nedodržiavanie. 9. Ďalej namietala, že žalovaný nevyhľadal aktuálne informácie o krajine pôvodu so zameraním na postavenie žien v spoločnosti po prevzatí moci Talibanom. Ak by tieto informácie v dostatočnom rozsahu zaobstaral, za žiadnych okolností by nemohol dospieť k záveru, že život žalobkyne sa pred a po nástupe Talibanu k moci žiadnym spôsobom nezmenil a obmedzenia, ktoré Taliban prijal voči ženám rešpektovala aj pred zmenou režimu v D.. S odkazom na správy o D. poukázala na práva, ktoré boli ženám úplne, alebo čiastočne obmedzené, a to právo na vzdelanie, prácu, zdravotnú starostlivosť, slobody pohybu a prejavu a právo na ochranu pred rodovo-podmieneným násilím. Taktiež ďalej poukázala, že počas vstupného pohovoru a počas doplňujúceho pohovoru uviedla, že v budúcnosti by chcela pokračovať v štúdiu a ďalej si prehlbovať vzdelanie. Obmedzenie práva žien a dievčat na vzdelanie sa teda priamo dotklo aj jej, keďže v aktuálnej situácii by už v štúdiu nemohla pokračovať. Žalobkyňa ďalej namietala, že žalovaný sa v priebehu konania vôbec nezaoberal otázkou, či by mohla vykonávať v D. prácu vo finančnom sektore. Bola názoru, že bolo povinnosťou žalovaného skúmať aj to, ako opatrenia prijaté Talibanom zasahujú do základných práv žalobkyne súvisiacich s právom na prácu. Žalobkyňa ďalej tvrdila, že po nástupe Talibanu k moci sa jej život výrazne zmenil a z bezpečnostných dôvodov ako aj z dôvodu nových pravidiel bola nútená zdržiavať sa doma alebo vychádzať len v sprievode mužského príbuzného. Žalobkyňu taktiež prekvapil názor žalovaného, že sa jej po nástupe Talibanu k moci nezmenil spôsob obliekania a nevie na základe akých skutočností dospel k takémuto záveru. Počas bývalej vlády žalobkyňa nosievala v súlade so svojim náboženstvom a kultúrou hidžáb, ktorý jej zakrýval vlasy. Namietala, že žalovaný sa jej počas konania nepýtal na to, ako sa zmenil jej spôsob obliekania po nástupe Talibanu k moci. Žalobkyňu tento chybný záver žalovaného o spôsobe jej obliekania prekvapil aj z toho dôvodu, že poverení zamestnanci migračného úradu mali možnosť sa s ňou opakovane stretnúť, keď bola umiestnená v záchytnom tábore Humenné ako aj počas vstupného a doplňujúceho pohovoru, a teda museli vidieť, že jej súčasný spôsob obliekania nie je v súlade s tým, ako ho definoval pre ženy Taliban. Ďalej tiež poukázala na obmedzenie prístupu žien k zdravotnej starostlivosti po nástupe Talibanu k moci, ako aj na rodovo podmienené násilie, ktoré výrazne narástlo. 10. Odkázala tiež na predchádzajúce rozhodnutia správnych súdov, ktorými boli opakovane zrušené rozhodnutia žalovaného o neudelení azylu z dôvodu nedostatočného zistenia skutkového stavu týkajúceho sa aj postavenia žien v D. (rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 22. marca 2023 sp. zn. 7SaZ/1/2023, rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR z 26. októbra 2022 sp.zn. 1 Sak/14/2022, rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR z 28. novembra 2022, sp.zn. 2Sak/15/2022). 11. Žalobkyňa bola preto toho názoru, že žalovaný v priebehu administratívneho konania nedostatočne zistil skutkový stav týkajúci sa postavenia žien v D. po prevzatí moci Talibanom, politických, sociálnych a ekonomických práv žien, kultúrnych a sociálnych zvyklostí v krajine pôvodu, výšky a prípadnom diskriminačnom charaktere trestov pre nedodržiavanie zaužívaných zvyklostí, rozšírenosť takýchto škodlivých tradičných praktík, výskyt a formy hláseného násilia páchaného na ženách, ochrana, ktorú majú ženy k dispozícii, tresty uložené páchateľom násilia, ako aj skutkový stav týkajúci sa toho, ako sa Talibanom prijaté opatrenia namierené proti ženám dotýkajú priamo žalobkyne a ako sa jej po zmene vlády diametrálne zmenil život. Tieto nedostatky v skutkových zisteniach zapríčinilo to, že žalovaný nemohol v jej prípade objektívne posúdiť existenciu opodstatnených obáv z prenasledovania z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine. 12. Podľa názoru žalobkyne, súbor opatrení obmedzujúcich práva žien a dievčat dosahuje prah prenasledovania podľa § 2 písm. d) zákona o azyle ako aj podľa článku 9 ods. 1 písm. b) kvalifikačnej smernice. 13. Žalobkyňa tiež poukázala, že posúdenie opodstatnenosti strachu z prenasledovania je potrebné založiť na posúdení dôsledkov, ktorým by ako pokrokovo zmýšľajúca, vysokoškolsky vzdelaná žena, dcéra G. F. J. F. N., ktorá chce v budúcnosti ďalej prehlbovať svoje vzdelanie a pracovať vo finančnom sektore, čelila v prípade, že by sa vrátila do krajiny pôvodu, Talibanom obsadeného D., ktorý presadzuje prísne islamské právo šaría. Podľa názoru žalobkyne, úlohou žalovaného bolo taktiež posúdiť primeranosť a diskriminačný charakter trestov podľa aktuálne platného práva v D., ktoré by hrozili žalobkyni za prekročenie spoločenských mravov, ktoré v D. zaviedol Taliban, ak by chcela žiť
spôsobom, akým žila pred svojim útekom z krajiny, rozhodla sa ďalej vzdelávať, pracovať, obliekať podľa svojho presvedčenia, či vychádzať na ulicu bez mužského sprievodu. 14. Vo vzťahu k trestom za prekročenie spoločenských noriem žalobkyňa poukázala na polytematickú správu č.p.: A./XXXXXX-XXX zo X. XXXXXXX XXXX, podľa ktorej sa výrazne zvýšil počet svojvoľne zatknutých a zdržaných žien, za to, že sa objavili na verejnosti bez mahramu alebo s mužom, ktorý nie je mahram. Osoby zatknuté z týchto dôvodov sú zvyčajné obvinené z „morálnej korupcie“ alebo „pokusu o zinu“ (pokus o mimomanželský sex). Zatiaľ čo zadržiavanie žien a dievčat za „morálne zločiny“, ako je zina, je v D. už dlho problémom, zatýkanie a zadržiavanie za porušenie mahramových obmedzení nebolo bežné, kým Taliban neprevzal kontrolu nad D.. Namietala preto, že žalovaný jej tvrdenia o obmedzovaní jej slobody pohybu nezasadil do kontextu týchto informácií o krajine pôvodu a závery žalovaného o tom, že bola všade sprevádzaná mužskými príbuznými aj pred nástupom Talibanu k moci nemajú oporu v administratívnom spise. 15. Žalobkyňa poukázala, že počas celého administratívneho konania uvádzala ako dôvody, pre ktoré sa obáva prenasledovania svoje pohlavie a politické presvedčenie, ktoré je v protiklade s názormi Talibanu. Žalobkyňa tiež dala do pozornosti správneho súdu stanovisko generálneho advokáta Súdneho dvora EÚ Jeana Richarda De La Tour v prejudicionálnom konaní pred Súdnym dvorom EÚ v spojených veciach C-608/22 a C-609/22. 16. Podľa názoru žalobkyne tvoria D. ženy a dievčatá špecifickú sociálnu skupinu, ktorej členky sú prenasledované hnutím Taliban, prijímajúcim opatrenia s jasným rodovým prvkom, keďže dopad týchto opatrení na ženy a mužov je odlišný. Tieto opatrenia priamo cielia na členky tejto sociálnej skupiny definovanej pohlavím a obmedzujú ich základné práva, pričom porušenie týchto pravidiel je v D. trestané neprimerane závažnými sankciami. Žalobkyňa je z uvedených dôvodov presvedčená, že v jej prípade existujú opodstatnené obavy z prenasledovania z dôvodu jej príslušnosti k sociálnej skupine definovanej rodom, avšak sa domnieva, že žalovaný existenciu opodstatnených obáv z prenasledovania nemohol v jej prípade zákonne posúdiť, pretože si nesplnil svoju povinnosť v zmysle § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 zákona o správnom konaní a nezistil čo najúplnejšie a najpresnejšie skutkový stav týkajúci sa postavenia žien po prebratí moci Talibanom a dopady opatrení obmedzujúcich práva žien v D. na život žalobkyne. 17. Nezákonnosť napadnutého rozhodnutia videla žalobkyňa aj v tom, že žalovaný neposúdil jej žiadosť založenú, okrem iného, na odmietaní podrobiť sa spoločenským alebo náboženským normám vo vzťahu k možnému prenasledovaniu z dôvodu náboženstva alebo zastávania určitých politických názorov. Taktiež podľa žalobkyne aj pre aktivity jej L. a J. sa dá na ňu nahliadať ako na niekoho, komu Taliban pripisuje politické názory, ktoré sú v rozpore s názormi tohto hnutia. Žalobkyňa tiež s poukazom na body 47. a 48. Príručky o postupoch a kritériách na určenie postavenia utečenca podľa Dohovoru z roku 1951 a Protokolu o právnom postavení utečencov z roku 1967 namietala, že nemôže byť vyhodnotené v jej neprospech, že opustila krajinu pôvodu legálne. 18. Žalobkyňa považovala za hypotézu žalovaného jeho úvahy, že Taliban už musí vedieť o pracovnej minulosti jej L. (napriek jeho snahám tento fakt utajiť), a keďže doteraz nemal problémy s Talibanom, nebude ich mať ani neskôr. Poukázala, že žalovaný nemôže opierať svoje rozhodnutie o vlastnú hypotézu, v dôsledku ktorej znevierohodňuje výpoveď žiadateľa. Ak by sa vychádzalo z tvrdení žalobkyne, podľa ktorých Taliban doteraz nevie o tom, pre koho pracoval jej L., úlohou žalovaného bolo posúdiť riziko hroziace žalobkyni v budúcnosti, teda čo by jej eventuálne hrozilo, ak by sa Taliban dozvedel, že jej L. pracoval D. G. F. J. F.. III. Vyjadrenie žalovaného a žalobkyne 19. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že považuje napadnuté rozhodnutie za vecne správne a zákonné a navrhol súdu, aby správnu žalobu proti napadnutému rozhodnutiu v časti, v ktorej nebol žalobkyni udelený azyl, zamietol. Poukázal, že správny orgán pri vydaní svojho rozhodnutia vychádzal hlavne z tvrdení, ktoré vo svojom pohovore zo dňa 8. augusta 2023 uviedla sama žalobkyňa, ako i zo všeobecne dostupných informácií o D., ktoré žalovanému zadovážil odbor dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce migračného úradu a ktoré sú súčasťou administratívneho spisu. Zistené informácie ako aj tvrdenia menovanej vyhodnotil žalovaný v súlade so zákonom o azyle, pričom k danej
veci pristupoval individuálne ako aj vo vzájomných súvislostiach. Vychádzal zo skutočnosti, že žalobkyňa s príslušníkmi Talibanu priamo do styku nikdy neprišla, nebola či už členom alebo podporovateľom žiadnej politickej strany, organizácie alebo hnutia. Taktiež nebola nikdy trestne stíhaná a v krajine pôvodu nemala žiadne problémy s bezpečnostnými alebo inými zložkami štátu. Ak by mala byť žalobkyňa podľa Ženevského dohovoru z roku 1951 posudzovaná ako utečenec, museli by byť súčasne splnené tak subjektívne ako aj objektívne prvky opodstatnenosti jej obáv súčasne, čo sa však podľa názoru žalovaného nepotvrdilo. Žalovaný bol toho názoru, že v prípade žalobkyne absentuje objektívny prvok, t. j. zdôvodnenie strachu z prenasledovania z dôvodov uvedených v tomto dohovore, ktorými sú rasa, náboženstvo, národnosť, príslušnosť k určitej sociálnej skupine alebo politický názor, pričom existencia tohto prvku je z hľadiska udelenia azylu podstatná. Poukázal, že žalobkyňa nečelila žiadnej forme prenasledovania zo strany neštátnych subjektov tak, ako to upravuje zákon o azyle. Taktiež počas jej pobytu v krajine pôvodu neprišla k žiadnej ujme, ani nebola nejakým spôsobom ohrozená. S poukazom na názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sža/18/2016 uviedol, že nemal preukázané, že by bol práve prípad žalobkyne svojou povahou jedinečný. Skonštatoval, že počas celého azylového konania sa žalobkyni nepodarilo hodnoverným spôsobom preukázať opodstatnenú obavu z perzekúcie v D. tak, ako to vyplýva z § 8 zákona o azyle a taktiež neexistuje dôvod na udelenie azylu na účel zlúčenia rodiny. Považoval preto poskytnutú medzinárodnú ochranu vo forme doplnkovej ochrany za dostatočnú pred prezentovaným vážnym bezprávím. 20. Žalobkyňa na obsah vyjadrenia žalovaného reagovala replikou, v ktorej zotrvala na dôvodoch žaloby. Opakovane opísala svoju rodinnú situáciu ohľadom práce L. a štúdia J., pričom poukázala, že práve pre aktivity svojho L. a J. sa dá na ňu nahliadať ako na niekoho, komu Taliban pripisuje politické názory, ktoré sú v rozpore s názormi tohto hnutia. Považovala tvrdenie žalovaného, že žalobkyňa neprišla nikdy do styku s príslušníkmi Talibanu, za nepresné a zjednodušujúce. Poukázala, že počas vstupného pohovoru, ako aj počas doplňujúceho pohovoru podrobne popísala problémy, ktorým musela čeliť ona a jej rodina zo strany Talibanu a ktoré súviseli priamo s úzkym vzťahom jej L. s predchádzajúcou vládou, napr. opakované domové prehliadky zo strany Talibanu. K rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sža/18/2016 z 26. októbra 2016 na ktorý poukazoval žalovaný uviedla, že je neaplikovateľný na prípad žalobkyne, vzhľadom na zásadné politické, bezpečnostné a spoločenské zmeny v D. v auguste v roku 2021, ako aj vzhľadom na iné skutkové okolnosti prípadu. Poukázala, že po prevzatí moci Talibanom dochádza k rozsiahlemu a systematickému prenasledovaniu všetkých, ktorí politicky nesúhlasia s Talibanom, pričom v obzvlášť zraniteľnej pozícii sú osoby, ktoré mali nejaké prepojenie na bývalý režim a ich rodinní príslušníci. Taliban taktiež krátko po prevzatí moci zavádza diskriminačné pravidlá namierené najmä proti ženám a dievčatám a ktoré výrazne zasahujú do ich základných ľudských práv a slobôd. Z informácií o krajine pôvodu má tiež podľa názoru žalobkyne vyplývať, že bývalí vládni predstavitelia a ich rodinní príslušníci sú vystavení závažnému porušovaniu ľudských práv zo strany Talibanu, ktoré má formu najmä mimosúdnych zabití, svojvoľných zatknutí a zadržaní, mučenia alebo zlého zaobchádzania. Podľa názoru žalobkyne si žalovaný zamieňa inštitút azylu a inštitútu doplnkovej ochrany, za situácie, keď považoval informácie o krajine pôvodu týkajúce sa navrátilcov do D. (ako možná sociálna skupina alebo zástancovia názorov odlišných od politického presvedčenia hnutia Taliban) za nedostatočné, pričom však neuplatnil zásadu „v prípade pochybností v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Argument, že žalobkyni z dôvodu popísanej dôkaznej núdze bola poskytnutá doplnková ochrana ako dostatočná forma ochrany nemôže obstáť, keďže tento typ medzinárodnej ochrany sa poskytuje v iných zákonom o azyle stanovených prípadoch a pokiaľ výpovede žalobkyne a informácie o krajine pôvodu čo i len naznačujú, že by jej v prípade návratu do krajiny pôvodu mohlo hroziť prenasledovanie z azylovo relevantných dôvodov, žalovaný jej mal udeliť azyl. Žalobkyňa záverom poukázala, že žalovaný sa vôbec nevyjadril k žalobnému dôvodu týkajúcemu sa prenasledovaniu žalobkyne z dôvodu jej príslušnosti k určitej sociálnej skupine. Podľa názoru žalobkyne žalovaný nezistil čo najúplnejšie a najpresnejšie skutkový stav týkajúci sa postavenia žien po prebratí moci Talibanom a dopady opatrení obmedzujúcich práva žien v D. na život žalobkyne. Žalovaný tak nemohol v prípade žalobkyne objektívne posúdiť existenciu opodstatnených obáv z prenasledovania z dôvodu príslušnosti k určite sociálnej skupine - v tomto prípade tvorenú D. ženami a dievčatami. 21. Žalovaný v duplike stručne zopakoval priebeh administratívneho konania a dôvody pre ktoré nebol žalobkyni udelený azyl a pre ktoré jej bola poskytnutá doplnková ochrana. Poznamenal, že vyplývajúc aj zo všeobecne dostupných informácii o krajine pôvodu žalobkyne, hnutie Taliban útočí voči všetkým, ktorí sa nepodriaďujú jeho záujmom, resp. ktorí nesúhlasia s jeho ideológiou. Bolo by preto možné označiť väčšinu obyvateľov D. za politických oponentov Talibanu, nakoľko väčšina tejto krajiny nesúhlasí
s násilím tohto hnutia, ktoré Taliban aj presadzuje. Poukázal tiež, že L. žalobkyne po nástupe hnutia Taliban v roku 2021 vykonával funkciu C. P. C., ktorej úlohou bolo pomáhať, napr. aj finančne, obyvateľom D., pričom táto organizácia/združenie funguje doteraz a L. žalobkyne je jej C. až doposiaľ, t.j. už tri roky po nástupe Talibanu k moci vykonáva funkciu C.. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobkyňa s príslušníkmi Talibanu priamo do styku nikdy neprišla, okrem ňou spomínaných niekoľkých domových prehliadok. Ďalej žalovaný zopakoval argumentáciu, ktorú uviedol vo svojom vyjadrení k žalobe. K problematike pripisovania politického názoru žiadateľovi o udelenie azylu poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 1Sžak/12/2019. Vo vzťahu k príslušnosti k sociálnej skupine, ktorú má predstavovať množina D. a D. v súvislosti s ich návratom do krajiny pôvodu, žalovaný vyjadril nesúhlas s tvrdením, že by žalobkyňa do nej patrila. Podľa názoru žalovaného, pre „viditeľnosť skupiny v spoločnosti“ je potrebné, aby bola určitá skupina spoločnosťou, resp. určitou časťou spoločnosti nejakým konkrétnym spôsobom vnímaná. Inak nemôžeme hovoriť o existencii sociálnej skupiny, a teda príslušnosti k nej.
IV. Vybrané ustanovenia, z ktorých správnych súd vychádzal 22. Podľa § 2 písm. d) zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie prenasledovaním závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, 3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v §13 ods. 2, 6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom. 23. Podľa § 2 písm. f) zákona o azyle vážnym bezprávím je uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, 2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo 3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. 24. Podľa § 8 zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý: a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. 25. Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v 8 alebo 10. 26. Podľa § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak. 27. Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu, rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu; to neplatí, ak sa rozhodne o neudelení azylu a cudzinec už má poskytnutú doplnkovú ochranu podľa § 13a alebo udelený azyl. 28. Podľa § 19a ods. 1 písm. a), b) a c) zákona o azyle ministerstvo posúdi každú žiadosť o udelenie azylu jednotlivo a zohľadní pritom a) všetky dôležité skutočnosti týkajúce sa krajiny pôvodu žiadateľa v čase rozhodovania o žiadosti o udelenie azylu vrátane právnych predpisov krajiny pôvodu a spôsobu, akým sa uplatňujú, b) vyhlásenia a dokumentáciu predloženú žiadateľom vrátane informácií o tom, či bol alebo môže byť subjektom prenasledovania alebo vážneho bezprávia, c) postavenie a osobné pomery žiadateľa vrátane jeho pôvodu, pohlavia a veku.
29. Podľa § 19a ods. 2 zákona o azyle skutočnosť, že žiadateľ už bol prenasledovaný alebo utrpel vážne bezprávie alebo bol vystavený priamym hrozbám prenasledovania alebo vážneho bezprávia, je dôležitým znakom opodstatnenosti obavy žiadateľa z prenasledovania alebo hrozby vážneho bezprávia, ak nie sú závažné dôvody domnievať sa, že prenasledovanie alebo vážne bezprávie sa už nebude opakovať. 30. Podľa §19a ods. 4 písm. d) zákona o azyle ministerstvo pri posudzovaní dôvodov prenasledovania vychádza z toho, že politické názory zahŕňajú najmä zastávanie názorov, myšlienok alebo presvedčenia o možných pôvodcoch prenasledovania a ich politík alebo postupov bez ohľadu na to, či žiadateľ podľa týchto názorov, myšlienok alebo presvedčenia konal. 31. Podľa § 19a ods. 4 písm. e) skupina tvorí určitú sociálnu skupinu najmä vtedy, ak príslušníci skupiny zdieľajú vrodené charakteristické črty alebo spoločný pôvod, ktoré nemožno zmeniť, alebo zdieľajú charakteristiku alebo presvedčenie, ktoré sú tak závažné pre ich identitu alebo svedomie, že daná osoba by nemala byť nútená, aby sa ich zriekla a okolitou spoločnosťou je vnímaná ako odlišná; v závislosti od okolností v krajine pôvodu, určitá sociálna skupina môže predstavovať skupinu založenú na spoločnej charakteristickej črte sexuálnej orientácie, pričom túto orientáciu nemožno chápať tak, že zahŕňa činy považované za trestné podľa osobitného predpisu. 32. Podľa § 19a ods. 5 zákona o azyle na účely určenia príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zisťovania charakteristík takejto skupiny podľa odseku 4 písm. e) sa prihliada na aspekty týkajúce sa rodu vrátane rodovej identity. 33. Podľa §19a ods. 6 zákona o azyle pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu sa neprihliada na to, či žiadateľ skutočne má rasové, náboženské, národnostné, sociálne alebo politické charakteristické črty, ktoré spôsobujú jeho prenasledovanie, ak sú mu prisudzované pôvodcom prenasledovania. 34. Podľa §19a ods. 8 zákona o azyle ministerstvo na účel posudzovania žiadosti o udelenie azylu zabezpečí, aby získané údaje o krajine pôvodu boli presné, aktuálne a z relevantných zdrojov, ako sú napríklad úrad vysokého komisára a Agentúra Európskej únie pre azyl. V. Konanie na správnom súde 35. Správny súd v Bratislave ako súd vecne, miestne a kauzálne príslušný [§ 10 a § 13 ods. 3, § 17 písm. a) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „SSP“)], v konaní o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia posudzujúc správnu žalobu neformálne a neviazaný jej žalobnými bodmi (§206 ods. 3 SSP) preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného a priebeh administratívneho konania, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného, a podľa stavu veci v čase vyhlásenia rozhodnutia správneho súdu podľa § 206 ods. 4 SSP dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná. O žalobe rozhodol na nariadenom pojednávaní dňa 10. apríla 2024. 36. Na pojednávaní právny zástupca žalobkyne zotrval na dôvodoch žaloby a žiadal, aby bolo napadnuté rozhodnutie žalovaného v časti o neudelení azylu zrušené a vec vrátená správnemu orgánu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Poukázal na nové skutočnosti, a to na správy zahraničných médií z konca marca 2024 o tom, že hnutie Taliban obnovuje politiku ukameňovania žien, ktoré scudzoložili, z čoho má vyplývať, že Taliban sa uchyľuje ku drakonickým a nehumánnym trestom voči ženám, ktoré sa odmietajú podriadiť novým spoločenským normám. Taktiež dal do pozornosti súdu, že žalobkyňa by si priala pokračovať v štúdiu ako aj zamestnať sa v bankovom sektore. Po nástupe Talibanu k moci musela zásadným spôsobom zmeniť svoj spôsob obliekania a bolo obmedzované aj jej právo na slobodu pohybu, keďže mohla vychádzať von iba s mužským sprievodom. Tieto opatrenia dodržiavala len preto, že sa obávala trestov, ktoré jej za nedodržanie týchto pravidiel mohli hroziť. Právny zástupca tiež poukázal, že veľkosť alebo počet členov politickej skupiny je pre udelenie azylu irelevantný. Záverom vyjadril nesúhlas s názorom žalovaného, podľa ktorého strach žalobkyne z prenasledovania nie je opodstatnený, pretože žalobkyňa nebola v krajine pôvodu členom žiadnej politickej strany alebo hnutia,
ani nevykonávala žiadne politické aktivity, a to z dôvodu, že tento názor žalovaného je v rozpore s informáciami o krajine pôvodu, ktoré sú súčasťou administratívneho spisu a z ktorých priamo vyplýva, že terčom prenasledovania sú nielen osoby napojené na bývalú vládu D., teda tí, ktorí priamo deklarovali svoje politické presvedčenie svojou prácou, ale aj ich rodinní príslušníci, ktorým sú opozičné politické názory imputované Talibanom z dôvodu ich rodinných väzieb. 37. Zástupca žalovaného na pojednávaní uviedol svoj prednes v zhode s obsahom vyjadrenia k žalobe z 19. februára 2024 a navrhol žalobu zamietnuť. Poukázal, že žalobkyni nebol udelený azyl z dôvodu, že nesplnila podmienky na udelenie azylu tak, ako to vyplýva z § 8 zákona o azyle. Považoval poskytnutie doplnkovej ochrany za dostatočnú formu medzinárodnej ochrany, nakoľko v prípade návratu do krajiny pôvodu by jej mohlo hroziť vážne bezprávie, pričom zdôraznil, že táto forma ochrany môže byť aj predlžovaná. Ďalej uviedol, že proti žalobkyni nebolo v krajine pôvodu vedené trestné konanie, nebola väznená, zatknutá ani zadržaná a nemala žiadne problémy so štátnymi orgánmi. Aby mohlo byť žalobkyni priznané postavenie utečenca v zmysle Ženevského dohovoru z roku 1951 museli by byť splnené tak subjektívne ako aj objektívne prvky opodstatnenosti jej obáv z prenasledovania súčasne, čo sa však nepotvrdilo. V jej prípade absentuje objektívny prvok, to je zdôvodnenie strachu z prenasledovania, z dôvodov uvedených v tomto dohovore. 38. Predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie žalovaného č. H.: A./XXXX-X, z XX. XXXXXXXX XXXX v časti, ktorým neudelil žalobkyni azyl podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle. 39. Správny súd predovšetkým poukazuje, že v rámci súdneho prieskumu už boli riešené azylové veci D. žien po nástupe hnutia Taliban k moci, a preto v prípade žalobkyne správny súd vychádzal aj z rozsudkov Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sak/14/2022 z 26. októbra 2022 a sp. zn. 2Sak/15/2022 z 28. novembra 2022. 40. Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do krajiny pôvodu. 41. Vo vzťahu k doplnkovej ochrane má azyl prednosť (čo vyplýva aj zo znenia § 20 ods. 4 zákona o azyle), preto žalovaný musel predovšetkým skúmať splnenie podmienok na udelenie azylu. Azyl je ochrana pred prenasledovaním a doplnková ochrana pred vážnym bezprávím. Taktiež je potrebné uviesť, že „medzinárodné právo uznáva, že osoba je utečencom preto, lebo spĺňa podmienky podľa ŽD 1951 (pozn. správneho súdu: Ženevský dohovor z roku 1951 o právnom postavení utečencov) a štát jej preto udelí azyl. Rozhodnutie štátu nie je konštitutívne ale deklaratórne, ktorým sa uznáva, že osoba je utečencom“ (Hrnčárová, N., Meššová, B., Srebalová, M., Macková, D. Zákon o azyle. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2012, s. 13). 42. Podľa spomínaného Ženevského dohovoru z roku 1951 v znení Protokolu 1967 je utečencom „osoba, ktorá sa nachádza mimo svojho štátu a má oprávnené obavy pred prenasledovaním z rasových, náboženských a národnostných dôvodov alebo z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých politických názorov, a ktorá nemôže prijať alebo v dôsledku uvedených obáv odmieta ochranu krajiny pôvodu.“ Zákon o azyle v § 8 písm. a) teda v plnej miere reflektuje na vymedzenie utečenca podľa Ženevského dohovoru z roku 1951. 43. Z tohto pohľadu je preto podľa názoru súdu irelevantné, ako sa žalobkyňa dostala na územie Slovenskej republiky, či legálne alebo nelegálne, a či pôvodne si chcela ochranu pred prenasledovaním zabezpečiť možnosťou vybavenia si legálneho pobytu na území Slovenskej republiky (napr. aj žiadosťou o udelenie pobytu na území SR). Ako vyplýva z administratívneho spisu, a to zo zápisnice z doplňujúceho pohovoru so žalobkyňou ako žiadateľkou o udelenie azylu (č.l. 94 administratívneho spisu), na otázku prečo o azyl na území Slovenskej republiky nepožiadala bezprostredne po príchode na územie SR (17. mája 2023), ale až 1. augusta 2023, žalobkyňa uviedla, že na územie SR prišla legálne, mala víza. Myslela si, že keď príde za manželom, tak tu dostane legálny pobyt. Sobášny list však cudzinecká polícia
neakceptovala. Uviedla tiež, že v každom prípade sa do D. nechce vrátiť, lebo tam vládne Taliban. Vyjadrila obavy, že Talibanci určite po čase zistia, že študovala, a že L. pracoval pre vládu. 44. Vzhľadom na skutočnosť, že utečenec je utečencom preto, že spĺňa definičné znaky utečenca a rozhodnutie o udelení azylu má vo vzťahu k uznaniu postavenia utečenca len deklaratórny charakter, je neprípustný záver žalovaného, že žalobkyňa si chcela žiadosťou o udelenie azylu len legalizovať svoj pobyt. Ak žalobkyňa spĺňa definíciu utečenca má právo na medzinárodnú ochranu vo forme azylu. 45. „Opodstatnenosť obáv“ z prenasledovania je kľúčovým pojmom definície utečenca. Pri posudzovaní objektívnej stránky je nutné vychádzať aj z výpovede žiadateľa, ktorá má byť posúdená v širšom kontexte relevantnej situácie. V zmysle Príručky o postupoch a kritériách pri posudzovaní statusu utečenca (Handbook on Procedures and Criteria for Determining Refugee Status) je žiadateľov strach opodstatnený, ak vie dôveryhodne preukázať, že jeho ďalší pobyt v krajine pôvodu sa stal pre neho neznesiteľný z dôvodov vymedzených v definícii utečenca alebo z tých istých dôvodov by bol pre neho neznesiteľný, ak by sa do krajiny pôvodu vrátil. Tieto úvahy nemusia byť vyslovene podložené osobnou skúsenosťou žiadateľa, ale relevantné je aj to, čo sa stalo jeho rodine, priateľom alebo príslušníkom tej istej rasy alebo sociálnej skupiny. 46. Žalovaný pre posúdenie opodstatnenosti strachu z prenasledovania mal preto predovšetkým posúdiť dôsledky, ktorým by žalobkyňa, ktorá sa v konaní prezentovala ako pokrokovo zmýšľajúca, vysokoškolsky vzdelaná žena, dcéra G. F. J. F. N., ktorá chce v budúcnosti ďalej prehlbovať svoje vzdelanie a pracovať vo finančnom sektore, čelila v prípade, že by sa vrátila do krajiny pôvodu, teda D., ktorý presadzuje islamské právo šária. 47. Správny súd ďalej poukazuje, že žalovaný si má v zmysle §19a ods. 8 zákona o azyle na účel posúdenia žiadosti zabezpečiť, aby získané údaje o krajine pôvodu boli presné, aktuálne a z relevantných zdrojov, ako sú napríklad UNHCR alebo Agentúra Európskej únie pre azyl (EUAA). Informácie o krajine pôvodu by mali zahŕňať informácie relevantné k žiadosti žiadateľky o azyl a poskytnúť informácie o postavení žien pred zákonom, politických, sociálnych a ekonomických právach žien, kultúrnych a sociálnych zvyklostiach v krajine, výške a prípadnom diskriminačnom charaktere trestov pre nedodržiavanie zaužívaných zvyklostí, rozšírenosť takýchto škodlivých tradičných praktík, výskyt a formy hláseného násilia páchaného na ženách, ochrana, ktorú majú ženy k dispozícii, tresty uložené páchateľom násilia a riziká, ktorým žena môže čeliť pri návrate do svojej krajiny pôvodu po podaní žiadosti o postavenie utečenca. 48. Prenasledovaním sa v zmysle § 2 písm. d) bodu 2 a bodu 4 zákona o azyle rozumie závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, 4. v neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste. Podľa Príručky Úradu vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR) k rodovo orientovanému prenasledovaniu v kontexte čl. 1A (2) Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951 a Protokolu z roku 1967 (dostupnej na https://www.unhcr.org/3d58ddef4.pdf), diskriminačný vzor alebo menej priaznivé zaobchádzanie by mohlo, na kumulatívnych základoch, dosiahnuť prenasledovanie a zaručiť tak medzinárodnú ochranu, ak by diskriminačné opatrenia viedli k dôsledkom vážne škodlivej povahy pre dotknutú osobu, napríklad v obmedzení práva zarobiť si na vlastné živobytie, práva praktizovať náboženstvo alebo práva na prístup k dostupným vzdelávacím zariadeniam (bod 14). 49. V tomto kontexte mal žalovaný svoje posúdenie zamerať a v konaní posúdiť primeranosť a diskriminačný charakter trestov podľa aktuálne platného práva v D., ktoré by hrozili žalobkyni za prekročenie spoločenských mravov, ktoré v D. zaviedol Taliban, ak by chcela žiť spôsobom, akým žila pred svojim útekom z krajiny, rozhodla sa ďalej vzdelávať, pracovať, obliekať sa podľa svojho presvedčenia, či vychádzať na ulicu bez mužského sprievodu. Ak by pokuta alebo trest pre neuposlúchnutie alebo porušenie zavedeného práva bola neproporčne závažná a obsahovala by rodový prvok, dosiahla by úroveň prenasledovania. Závažné tresty pre ženy, ktoré porušili právo prekročením sociálnych mravov v spoločnosti, môžu založiť prenasledovanie v zmysle Dohovoru a zákona o azyle (pozri bod 33 rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sak/15/2022 z 28. novembra 2022 ako aj bod 46 rozsudku sp. zn. 1Sak/14/2022).
50. Pre úplnosť správny súd poukazuje, že v súčasnosti je vedené pred Súdnym dvorom EÚ aj prejudiciálne konanie C-608/22 a C-609/22 (spojené veci) vo vzťahu k výkladu pojmu „čin prenasledovania“ v zmysle článku 9 ods. 1 písm. b) ako aj k výkladu článku 4 ods. 3 písm. c) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany (tzv. „kvalifikačná smernica“), ktorého výsledok môže mať dopad aj na žalobkyňu, a preto v prípade, ak by Súdny dvor EÚ v prejudiciálnom konaní rozhodol, žalovaný bude povinný na také rozhodnutie reflektovať. 51. Pre splnenie podmienok pre udelenie azylu (a teda aj pre naplnenie ďalšieho definičného znaku utečenca), prenasledovanie musí nastať z jedného z azylových dôvodov v zmysle § 8 zákona o azyle. Žalovaný dospel k záveru, že ani jeden z dôvodov nebol v prípade žalobkyne splnený. S týmto posúdením správny súd nesúhlasí. Žiadosť žalobkyne o azyl založená na prekročení spoločenských alebo aj náboženských noriem, nakoľko sa jedná o právo späté s náboženstvom, môže založiť prenasledovanie z dôvodu náboženstva, zastávania politických názorov ale aj príslušnosti k určitej spoločenskej skupine, pričom žiadateľ o azyl nie je povinný sám presne identifikovať dôvod, pre ktorý má opodstatnený strach z prenasledovania. Náboženstvo, ktoré určuje konkrétne roly a vzorce správania pre ženy, ktoré v prípade, že ich nespĺňajú alebo odmietajú dodržať a ako dôsledok tohto správania sú potrestané, zakladá opodstatnenosť strachu z prenasledovania z dôvodu náboženstva, nakoľko uvedené môže byť vnímané zo strany pôvodcov prenasledovania (hnutia Taliban), že takáto žena zastáva neakceptovateľné náboženské názory, bez ohľadu na to, čomu v skutočnosti verí. 52. K prenasledovaniu z dôvodu zastávania určitých politických názorov, na ktoré žalobkyňa poukazovala v súvislosti s aktivitami svojho L. a J., a ktoré jej môžu byť Talibanom pripisované, treba uviesť, že zo spisu nevyplýva, že by rodina žalobkyne s Talibanom nemala žiadne problémy. Podľa vyjadrenia žalobkyne Talibanci im robili niekoľkokrát domové prehliadky, taktiež problémy mali už v roku 2004, kedy bývali v meste Q. a boli nútení sa kvôli L. práci presťahovať do G.. Taktiež je neprípustný záver žalovaného, že Taliban už musí vedieť o pracovnej minulosti L. žalobkyne, vyvodený z informácií, že Taliban disponuje rozsiahlymi zdrojmi a možnosťami na identifikáciu tých D., ktorých považuje za svojich odporcov. Je porušením zásady v pochybnostiach v prospech žiadateľa o azyl, ak správny orgán opiera rozhodnutie o vlastnú hypotézu, v dôsledku ktorej znevierohodňuje výpoveď žiadateľa. Z administratívneho spisu vyplýva, že žalobkyňa konzistentne tvrdila, že o tom, kde pracoval jej L., Taliban doteraz nevie, niektoré dokumenty žalobkyňa nevie predložiť, práve preto, že ich s L. a J. zlikvidovali z obavy o svoje životy, keďže Taliban neustále prehľadával domy (pozri napr. č. l. 40 administratívneho spisu, č. l. 95 administratívneho spisu). Bolo preto potrebné vychádzať z tvrdení žalobkyne, že Taliban doteraz nevie o tom, pre koho pracoval jej L., pokiaľ nebol dôkazmi preukázaný opak. Úlohou žalovaného bolo preto posúdiť riziko hroziace žalobkyni v budúcnosti, teda čo by jej eventuálne hrozilo, ak by sa Taliban dozvedel, že jej L. pracoval ako G. F. J. F.. Konanie o medzinárodnej ochrane je špecifické prospektívnym rozhodovaním a preto samotná skutočnosť, že žalobkyňa nebola podrobená násiliu v D. neznamená, že takéto nebezpečenstvo jej nehrozí. Žalovaný pritom založil svoje rozhodnutie na názore, že žalobkyňa, ani jej L., ani J., doteraz nečelili takému konaniu, ktoré by bolo možné subsumovať pod pojem prenasledovanie, pričom možnosť, že by mu mohla žalobkyňa v budúcnosti čeliť nepripustil na základe vlastných hypotéz (napr. dospel k záveru, že z ničoho nevyplýva, že by žalobkyňa v prípade návratu do krajiny pôvodu, odmietala dodržiavať spoločenské normy, alebo spomínaná domnienka, že Taliban už o pracovnej minulosti L. žalobkyne musí vedieť). 53. Vo vzťahu k prenasledovaniu z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine, považuje správny súd za potrebné uviesť nasledovné skutočnosti. Z definície spoločenskej skupiny vyplýva, že ide o skupinu osôb, ktoré zdieľajú spoločnú charakteristiku inú ako je strach z prenasledovania alebo ktoré sú vnímané ako skupina spoločnosťou. Táto charakteristika bude taká, ktorá je vrodená, nezmeniteľná alebo tak základná identite, svedomiu alebo uplatňovaniu základného práva. Ženy môžu byť podľa názoru UNHCR vnímané cez vrodenú a nezmeniteľnú charakteristiku, vystavené v niektorých krajinách rozdielnemu zaobchádzaniu a štandardom. Diskriminácia alebo prenasledovanie môže byť relevantným faktorom pre určenie viditeľnosti sociálnej skupiny.
54. K rodovo orientovanému prenasledovaniu Súdny dvor EÚ v rozsudku zo 16. januára 2024 C-621/21, objasnil výklad pojmu „určitá sociálna skupina“ tak, že „v závislosti od podmienok prevládajúcich v krajine pôvodu možno príslušnosť k „určitej sociálnej skupine“ ako „dôvod prenasledovania“, ktorý môže viesť k priznaniu postavenia utečenca, vzťahovať tak na ženy z tejto krajiny ako celok, ako aj na menšie skupiny žien, ktoré majú dodatočnú spoločnú charakteristiku.“ 55. Žalovaný prijal záver, že žalobkyňa v D. nebola nikdy prenasledovaná, a to ani z dôvodu príslušnosti k sociálnej skupine žien, žijúcich v D., voči ktorým boli prijaté určité opatrenia, ktoré však ona sama rešpektovala, a preto nemožno uvažovať o tom, že by tieto opatrenia na kumulatívnom základe v jej prípade mohli dosahovať prah prenasledovania. Tento záver však súd nepovažuje za správny. To, že žalobkyňa opatrenia namierené proti D. ženám rešpektovala, neznamená, že s nimi súhlasila. Mohla ich rešpektovať práve preto, že sa cítila ohrozená a zo strachu pred následkami, ktoré by jej hrozili, ak by ich nerešpektovala (čo bolo úlohou práve žalovaného zistiť, čo by jej hrozilo). V usmernení EUAA pre D. z januára 2023 je uvedené, že kumulácia rôznych opatrení zavedených Talibanom, ktoré majú vplyv na práva a slobody žien a dievčat v D., sa rovná prenasledovaniu, pričom dôvodom tohto prenasledovania môže byť okrem náboženských dôvodov aj príslušnosť k určitej sociálnej skupine (pozri R. na str. 91). Taktiež v uvedenom usmernení je konštatované, že pre ženy a dievčatá v D., by mali byť opodstatnené obavy z prenasledovania vo všeobecnosti dôvodné (str. 91). 56. Vzhľadom k uvedenému, zistiac dôvodnosť správnej žaloby, správny súd napadnuté rozhodnutie podľa § 191 ods. 1 písm. c), e), f) v spojení s § 220 SSP pre nesprávne právne posúdenie, nedostatočne zistenie skutkového stavu a pre dôvod, že skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s administratívnymi spismi a nemá v nich oporu, zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. 57. Podľa § 191 ods. 6 SSP právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu. 58. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP a žalobkyni, ktorá bola v konaní úspešná v celom rozsahu, priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania. O výške trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia vyšší súdny úradník. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je možné podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia oprávnenému subjektu, a to na Správnom súde v Bratislave (§ 443 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). V konaní o kasačnej sťažnosti vo veciach azylu nemusí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 2 písm. b) SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa nemusia byť spísané advokátom.