Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave BA-1S/65/2022 1022200367 23. 10. 2023 Mgr. Monika Hrašnová ECLI:SK:SpSBA:2023:1022200367.3
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Moniky Hrašnovej a členiek senátu JUDr. Michaely Machovej, Ph.D. (sudkyňa spravodajkyňa) a JUDr. Ingridy Hudecovej, v právnej veci žalobcu: RONCOR, a.s., so sídlom Moravské Lieskové 26, 916 42 Moravské Lieskové, IČO: 32 323 608, právne zastúpeného: Hronček & Partners, s.r.o., so sídlom Kálov 1, 010 01 Žilina, IČO: 47 248 327, proti žalovanému: Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100069372/2022 zo dňa 13.01.2022, takto rozhodol: I. Súd žalobu z a m i e t a. II. Žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania a dôvody napadnutého rozhodnutia 1. U žalobcu bola vykonaná daňová kontrola dane z príjmov vyberanej zrážkou spoločne za zdaňovacie obdobia rokov 2015 a 2016. Na základe výsledkov daňovej kontroly bolo v nadväzujúcom vyrubovacom konaní vydané rozhodnutie Úradu pre vybrané hospodárske subjekty (ďalej aj ako „správca dane“) č. 101767722/2021 zo dňa 21.09.2021 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým správca dane podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v relevantnom znení (ďalej len „daňový poriadok“ alebo aj „DP“) vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume XX XXX,XX Eur na dani vyberanej zrážkou za zdaňovacie obdobie roku 2016. Správca dane zastal názor, že žalobca bol v uvedenom zdaňovacom období v postavení držiteľa (podľa § 2 písm. y/ zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v relevantnom znení, ďalej len „zákon o dani z príjmov“ alebo aj „ZDP“, konkrétne držiteľom povolenia na veľkodistribúciu liekov a zdravotníckych pomôcok) a vyplácal peňažné plnenia poskytovateľom zdravotnej starostlivosti a tieto peňažné plnenia mali podliehať zrážkovej dani v zmysle § 43 ods. 3 písm. o) ZDP. Podľa správcu dane bolo irelevantné pre posúdenie zrážkovej dane podľa § 43 ZDP, či sa jednalo o bežný obchodný styk alebo nie, avšak podľa názoru správcu dane posudzované transakcie aj tak nebolo možné považovať za bežný obchodný styk. 2. Na podklade žalobcom podaného odvolania žalovaný rozhodoval v odvolacom konaní a v zmysle § 74 ods. 4 daňového poriadku vydal rozhodnutie č. 100069372/2022 zo dňa 13.01.2022, právoplatné dňa 17.01.2022 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“ a spolu s prvostupňovým rozhodnutím aj ako „napadnuté rozhodnutia“), ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie a s jeho závermi sa plne stotožnil. Podľa žalovaného bolo správne vyhodnotené, že zrážkovej dani podliehajú všetky peňažné a nepeňažné plnenia v zmysle dotknutého § 43 ods. 3 písm. o) ZDP, okrem týchto plnení, ak boli poskytnuté na klinické skúšanie, čo jasne vyplýva zo zákona o dani z príjmov, z verejne dostupných stanovísk žalovaného
a tiež z dostupných informácií, ktoré mal žalobca prostredníctvom svojej komunikácie so žalovaným. Podľa žalovaného aj z gramatického výkladu dotknutého ustanovenia jednoznačne vyplýva, že výnimku z povinnosti daňovníka vybrať daň zrážkou v prípade peňažného a nepeňažného plnenia predstavujú jedine tie plnenia, ktoré sa vyplácajú za klinické skúšanie podľa zákona č. 362/2011 Z. z. o liekoch a zdravotníckych pomôckach a o zmene a doplnení niektorých zákonov v relevantnom znení (ďalej len „zákon o liekoch“). S ďalšími námietkami žalobcu sa žalovaný vysporiadal tak, že išlo o nedôvodné námietky, pričom s argumentáciou žalobcu sa žalovaný nemohol stotožniť, alebo žalobca uvádzal vady, ku ktorým v daňovom konaní nedošlo. II. Správna žaloba 3. Žalobca sa včas podanou žalobou zo dňa 14.03.2022, doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 15.03.2022, domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného spolu s prvostupňovým rozhodnutím, a to z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c), d), e), f) a g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2023 (ďalej aj len „SSP“, v nadväznosti na § 493e SSP v platnom znení). Teda z dôvodov, že napadnuté rozhodnutia vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci, napadnuté rozhodnutia sú nepreskúmateľné z dôvodu ich nezrozumiteľnosti a nedostatku dôvodov, zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, zistený skutkový stav je v rozpore s administratívnym spisom alebo v ňom nemá oporu a v neposlednom rade z dôvodu, že v konaní došlo aj k porušeniu procesných ustanovení, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. Súčasne navrhol priznať správnej žalobe odkladný účinok. 4. Žalobca prioritne namietal nesprávne právne posúdenie veci daňovými orgánmi, a to predovšetkým nesprávnu interpretáciu v danom prípade aplikovaných ustanovení § 43 ods. 3 písm. o) ZDP a ďalších dotknutých ustanovení tohto zákona, ktoré upravovali v roku 2016 spôsob výberu dane zrážkou. Žalobca nesúhlasí s názorom daňových orgánov o úplne nedôvodnom extenzívnom výklade pojmu peňažné a nepeňažné plnenia. Podľa názoru žalobcu sa mal odkaz pod označením „37ab“ odvolávajúci sa na celý zákon o liekoch (uvedený na konci § 43 ods. 3 písm. o/ ZDP) aplikovať aj na výklad pojmu „peňažné a nepeňažné plnenia“ (t. j. vo vzťahu k celej vete daného ustanovenia § 43 ods. 3 písm. o/ ZDP, nielen na pojem klinické skúšanie uvedený na konci vety). A teda mal za to, že peňažné a nepeňažné plnenia podliehajúce zrážkovej dani v zmysle § 43 ods. 3 písm. o) ZDP je potrebné vykladať v zmysle § 2 ods. 45 zákona o liekoch v tom zmysle, že peňažným a nepeňažným plnením nie je plnenie poskytované držiteľom voči poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti v rámci bežného obchodného styku, ako to negatívne vymedzuje uvedené ustanovenie zákona o liekoch, zdôrazňujúc systematický, logický, teleologický a gramatický výklad. Žalobca dodal, že vo vzťahu k lekárňam vykonával výlučne obchodnú činnosť spočívajúcu v bežnom obchodnom styku, týkajúcu sa tzv. spätného predaja prebytočných liekov od lekární, ktoré sa týmto lekárňam nepodarilo vydať pacientom, pričom na túto činnosť sa nikdy neaplikovala zrážková daň a ani sa aplikovať nemala v roku 2016, pretože ide o bežnú obchodnú činnosť. K usmerneniam a metodickým pokynom žalovaného žalobca uviedol, že im treba prikladať metodický význam, nejde o záväzný právny predpis, preto nimi žalobca nebol právne viazaný. Žalobca na podporu svojej argumentácie poukazoval na absurdnosť výkladu daňových orgánov uvádzaním rôznych príkladov, ďalej poukazoval na štatistiky k zrážkovej dani, na historický vývoj príslušnej právnej úpravy, ako aj na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 31S/102/2020 zo dňa 28.07.2021. 5. Vo vzťahu k namietanej nepreskúmateľnosti napadnutých rozhodnutí žalobca argumentoval absenciou relevantnej identifikácie plnení, ktoré daňové orgány považovali za „peňažné plnenia“ a nedostatočným vysporiadaním sa s odvolacími námietkami žalobcu, týkajúcimi sa najmä výkladu zákonných ustanovení, či štatistík o zrážkovej dani v rokoch 2014-16. Nedostatočné zistenie skutkového stavu a jeho rozpor s administratívnym spisom videl žalobca opäť v neskúmaní podstaty jednotlivých transakcií (ktoré kontrolovaný subjekt vykonal ako spätný predaj prebytočných zásob tovaru a daňová povinnosť platiť zrážkovú daň kontrolovanému subjektu nevznikla), ako aj v nevykonaní navrhnutých výsluchov zástupcov jednotlivých lekární (dodávateľov) ohľadom skutočností, o aké transakcie sa jednalo a ohľadom ich účtovnej evidencie, nevykonaní navrhnutého výsluchu znalca a v nezohľadnení štatistických údajov o vybranej zrážkovej dani v posudzovanom období. K porušeniam procesných ustanovení žalobca uviedol, že daňové orgány nezaujímalo, ako predmetné transakcie zaúčtovala druhá strana, pričom žalobca poukazoval na to, že lekárne, ktoré žalobcovi tovar v rámci bežného obchodného styku poskytli, finančné prostriedky ako úhrady za dodaný tovar prijali v plnej výške (t. j. nezrazené o
zrážkovú daň pre jej neaplikovanie), transakcie zaúčtovali vo svojom účtovníctve na strane príjmov a príjmy z nich zahrnuli pri tvorbe základu dane ako príjmy (výnosy) zvyšujúce základ dane. Za zásadné pochybenia žalobca považoval, že správca dane počas daňovej kontroly bez oboznámenia žalobcu nahliadol od iného spisu a zobral si z neho zoznam poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, čím mu odňal právo oboznámiť sa s ním a vyjadriť sa k nemu. Ďalej žalobca namietal porušenie princípu dvojinštančnosti konania a za tým účelom navrhol v súdnom konaní vykonať výsluch pracovníkov daňových orgánov, okrem toho navrhol v súdnom konaní vykonať aj výsluch znalca A. B. C.. 6. Žalobca ďalej formuloval návrh na položenie troch prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor EÚ“) o výklad prepisov európskeho práva čl. 28, 34, 63, 56, 49, 110 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“) a čl. 41 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta ZP EÚ“) v nadväznosti na rozoberanú vnútroštátnu právnu úpravu o zrážkovej dani v tom zmysle, či nedochádza k nevýhodnému postaveniu subjektov zaťažených touto daňou v Slovenskej republike pri obchodovaní v rámci celého vnútorného trhu Európskej únie, či to nespôsobuje zamedzenie pohybu tovaru na iné trhy členských štátov Európskej únie z dôvodu osobitného daňového zaťaženia, resp. či nedochádza k diskriminácii jednej kategórie subjektov zaťaženej zrážkovou daňou. III. Vyjadrenia žalovaného a žalobcu, ďalší priebeh súdneho konania 7. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 03.06.2022 uviedol, že keďže žalobca ako držiteľ sporné platby nevyplatil poskytovateľovi za klinické skúšanie, bol preto povinný podľa § 43 ods. 1 zákona o dani z príjmov vybrať daň zrážkou vo výške 19 % z peňažných plnení vyplatených poskytovateľovi a podľa odseku 11 tohto ustanovenia zrazenú daň odviesť správcovi dane a predložiť mu oznámenie o zrazení a odvedení dane na predpísanom tlačive, čo neurobil. Tvrdenie žalobcu, že zrážková daň by sa nemala aplikovať na bežný obchodný styk pri predaji a kúpe tovaru na účely jeho ďalšej obchodnej distribúcie, nemá podľa žalovaného oporu v zákone o dani z príjmov. Zo zákona o dani z príjmov ako aj z verejne dostupných stanovísk žalovaného a tiež z dostupných informácií, ktoré mal žalobca prostredníctvom svojej komunikácie so žalovaným (úradný záznam č. 100407323/2021 zo dňa 10.03.2021), jasne vyplýva, že zrážkovej dani podliehajú všetky peňažné a nepeňažné plnenia, okrem týchto plnení, ak boli poskytnuté za klinické skúšanie. Z uvedeného je podľa žalovaného zrejmé, že zrážkovej dani mali podliehať všetky peňažné plnenia, ktoré správca dane jednoznačne určil a vyčíslil počas daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania. 8. Žalovaný sa preto nestotožnil s interpretáciou § 43 ods. 3 písm. o) ZDP a odkazu 37ab) poukazujúceho na zákon o liekoch prezentovanou žalobcom. Z gramatického výkladu tohto ustanovenia jednoznačne vyplýva, že výnimku z povinnosti daňovníka vybrať daň zrážkou v prípade peňažného a nepeňažného plnenia poskytnutého poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti predstavujú jedine plnenia, ktoré sa vyplácajú za klinické skúšanie podľa zákona o liekoch. Žalovaný sa nestotožnil s názorom žalobcu, že zákonodarca formuloval znenie právneho predpisu neurčito a nejasne, v dôsledku čoho vznikli pochybnosti o výklade zákona. Žalovaný mal za to, že žalobca si vykladá znenie dôvodovej správy k zákonu č. 333/2014 Z. z. nad rámec jej znenia, pretože dôvodová správa nepoužíva pojmy peňažné a nepeňažné plnenie výlučne len v súvislosti s organizáciou a uskutočňovaním organizovaných akcií a odborných podujatí; ale v dôvodovej správe zákonodarca uviedol organizovanie hromadných podujatí len príkladmo v súvislosti s vyčíslením nepeňažného plnenia. 9. Podľa žalovaného tvrdenie žalobcu, že daňové subjekty v Slovenskej republike nepostupovali v zdaňovacom období 2016 tak, že by vykonávali zrážku dane, neznamená, že postupovali správne a zákonne. Žalovaný poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S/287/2020-386 zo dňa 22.09.2021, ktorý potvrdil správnosť postupu daňových orgánov pri aplikácii ustanovenia § 43 ods. 3 písm. o) a nadväzujúcich ustanovení zákona o dani z príjmov. K znaleckému posudku č. 06/2020 A. B. C. žalovaný dodal, že daňové orgány sa ním zaoberali a vyhodnotili ho ako názor daného znalca na problematiku, a to najmä z dôvodu, že znalecký posudok posudzoval právnu problematiku a právne otázky, ku ktorým by sa znalec nemal vyjadrovať, a teda nemali dôvod ho považovať za záväzný ani jediný správny právny názor. Žalovaný navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť a žalobcu zaviazať znášaním trov konania zo svojho. 10. V replike zo dňa 24.06.2022 žalobca zotrval na dôvodoch aj petite žaloby, ktorej sa v plnom rozsahu pridržal. Žalobca vyjadril nesúhlas s argumentáciou žalovaného v jeho vyjadrení k žalobe a podotkol,
že daňové orgány sa so zásadnou právnou otázkou v merite veci vysporiadali len formalisticky a vôbec sa nevysporiadali s početnými námietkami žalobcu, ktoré reálne popreli správnosť tvrdení daňových orgánov. Žalobca predložil odpoveď Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo zdravotníctva“) zo dňa 27.05.2022, v zmysle ktorej argumentoval, že cieľom zavedenia právneho pojmu peňažné a nepeňažné plnenia do slovenského právneho poriadku zákonom o liekoch v roku 2011 bolo zaviesť úpravu zdaňovania tých peňažných a nepeňažných plnení, ktorých úpravu poskytovania upravil zákon o liekoch. Žalobca sa dopytoval na ministerstve zdravotníctva z dôvodu, že vôbec prvé zavedenie pojmu peňažné a nepeňažné plnenia do zákona o dani z príjmov a aj právneho poriadku ako také, bolo zavedené priamo a práve znením zákona o liekoch, t.j. zákonodarcom a teda pôvodcom tejto legislatívy bolo v tomto prípade ministerstvo zdravotníctva, ktoré odkázalo na spoluprácu s ministerstvom financií Slovenskej republiky v tejto konkrétnej otázke. 11. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 02.02.2023 na podporu svojich tvrdení poukázal na recentný rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 31S/22/2020 zo dňa 14.11.2022, ktorý sa zaoberal rovnakou právnou otázkou a prezentoval záver, že v obdobnom prípade sa zrážková daň a zdaňovanie postupom podľa § 43 ods. 3 písm. o) ZDP na plnenia poskytnuté žalobcom/ držiteľom (peňažné platby vyplatené za dodaný tovar od lekární) aplikovať nemala a rozhodnutia daňových orgánov posúdil ako nezákonné. 12. Žalovaný sa k replike žalobcu v lehote stanovenej súdom nevyjadril. 13. Na základe opätovného návrhu žalobcu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 1S/65/2022-521 zo dňa 01.12.2022 priznal správnej žalobe žalobcu odkladný účinok s odôvodnením, že došlo k osvedčeniu zákonných dôvodov. IV. Relevantná právna úprava 14. Podľa § 493e SSP v aktuálnom znení, konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté. 15. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 16. Podľa § 134 ods. 1 SSP správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak. 17. Podľa § 135 ods. 1 SSP na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy. 18. Podľa § 183 SSP žalobca môže rozšíriť správnu žalobu alebo doplniť správnu žalobu o ďalší žalobný návrh alebo o ďalšie žalobné body len v lehote ustanovenej na podanie žaloby. 19. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 20. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. 21. Podľa § 24 ods. 2 DP správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. 22. Podľa § 24 ods. 3 DP správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.
23. Podľa § 24 ods. 4 DP ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. 24. Podľa § 44 ods. 1 DP daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu. 25. Podľa § 63 ods. 5 DP rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo. 26. Podľa § 43 ods. 3 písm. o) zákona o dani z príjmov v znení účinnom do 31.12.2016 (zavedené novelou účinnou od 01.01.2015), daň z príjmov plynúcich zo zdrojov na území Slovenskej republiky daňovníkom s obmedzenou daňovou povinnosťou a neobmedzenou daňovou povinnosťou sa vyberá zrážkou, ak ide o peňažné plnenie a nepeňažné plnenie, ktoré bolo poskytnuté poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti, jeho zamestnancovi alebo zdravotníckemu pracovníkovi od držiteľa okrem týchto plnení, ak sú vyplácané za klinické skúšanie,37ab). Pod odkazom 37ab) je uvedený zákon č. 362/2011 Z. z. o liekoch a zdravotníckych pomôckach a o zmene a doplnení niektorých zákonov. 27. Podľa § 8 ods. 1 písm. l) ZDP v znení účinnom do 31.12.2016, ostatnými príjmami, ak nejde o príjmy podľa § 5 až 7, sú najmä peňažné plnenie a nepeňažné plnenie, ktoré boli poskytnuté poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti od držiteľa. 28. Podľa § 2 písm. y) ZDP v znení účinnom do 31.12.2016, na účely tohto zákona sa rozumie držiteľom držiteľ registrácie lieku, držiteľ povolenia na veľkodistribúciu liekov, držiteľ povolenia na výrobu liekov, farmaceutická spoločnosť,37ab) výrobca a distribútor zdravotníckej pomôcky, výrobca a distribútor dietetickej potraviny37ac) alebo tretia osoba, ktorá sprostredkuje poskytnutie plnenia od týchto osôb. 29. Podľa § 2 písm. z) ZDP v znení účinnom do 31.12.2016, na účely tohto zákona sa rozumie poskytovateľom zdravotnej starostlivosti poskytovateľ zdravotnej starostlivosti,37aa) jeho zamestnanec alebo zdravotnícky pracovník,37aa). 30. Podľa § 17 ods. 31 ZDP v znení účinnom do 31.12.2016, z peňažných a nepeňažných plnení poskytnutých poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti,37aa) ktorý je daňovníkom podľa § 2 písm. d) druhého bodu a písm. e) tretieho bodu, od držiteľa sa daň vyberá podľa § 43. 31. Podľa § 2 ods. 45) zákona o liekoch v znení účinnom od 01.01.2016, za peňažné alebo nepeňažné plnenie sa na účely tohto zákona nepovažujú plnenia poskytované držiteľom povolenia na výrobu liekov, držiteľom povolenia na veľkodistribúciu liekov, držiteľom povolenia na poskytovanie lekárenskej starostlivosti, držiteľom registrácie humánneho lieku alebo farmaceutickou spoločnosťou v rámci bežného obchodného styku2b) týkajúceho sa predaja alebo kúpy liekov. Ak sa nepreukáže, že podmienky poskytnutých plnení zodpovedajú podmienkam obvyklým v bežnom obchodnom styku a že sa týkajú predaja alebo kúpy liekov, nepovažujú sa takéto plnenia za plnenia poskytnuté v rámci bežného obchodného styku. V. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci súdom 32. Na základe § 3 ods. 1, ods. 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov začal od 1. júna 2023 činnosť Správny súd v Bratislave a súčasne výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna 2023 daná právomoc správnych súdov. Predmetná vec bola preto zo zákonných dôvodov podľa predchádzajúcej vety dňa 7. júna 2023 náhodným výberom pridelená na prejednanie a rozhodnutie do senátu 5S Správneho súdu v Bratislave (ďalej len „súd“, príp. „správny súd“).
33. Správny súd ako súd príslušný na konanie, po vyhodnotení, že správna žaloba je prípustná, bola podaná včas (§ 181 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 178 ods. 1 SSP), zastúpenou advokátom (§ 49 ods. 1 SSP), obsahovala zákonom stanovené náležitosti (§ 57, § 182 SSP), po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu a administratívneho spisu, preskúmal v medziach žalobného návrhu a podstatných žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP v spojení s § 183 SSP) napadnuté rozhodnutia, ako aj postup predchádzajúci ich vydaniu, vychádzajúc zo stavu existujúceho v čase právoplatnosti rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP) a zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy (§ 119 SSP), za splnenia procesných podmienok (§ 107 ods. 1 písm. a/ SSP) vec prejednal dňa 23.10.2023 na pojednávaní v prítomnosti právneho zástupcu žalobcu (pričom žalovaný zaslal oznámenie o neúčasti dňa 20.10.2023) a po preskúmaní veci dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby. 34. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní dňa 23.10.2023 zotrval na dôvodoch a petite žaloby, zároveň poukázal na nesprávne právne posúdenie relevantných zákonných ustanovení a aplikovanie zrážkovej dane na také transakcie, na ktoré nemala byť aplikovaná. Dal do pozornosti rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 31S/22/2020 zo dňa 14.11.2022 so zdôraznením potreby pristúpiť k systematickému a teleologickému výkladu relevantnej právnej normy, s dôvetkom, že nestačí len gramatický výklad. Napadnuté rozhodnutia žalobca považoval za arbitrárne, nezákonné, nepreskúmateľné, selektívne, a mal za to, že ak by sme pripustili výklad žalovaného, viedlo by to k absurdným situáciám, ako je uvedené v žalobe. 35. Predmetom konania pred správnym súdom bolo preveriť zákonnosť napadnutých rozhodnutí a namietaného procesného postupu daňových orgánov. Fundamentálnou otázkou v konaní bolo právne posúdenie a výklad § 43 ods. 3 písm. o) ZDP, teda či sa toto ustanovenie a zrážková daň vzťahuje na všetky peňažné a nepeňažné plnenia poskytnuté poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti od držiteľa, okrem výnimky uvedenej v samotnom ustanovení - plnení vyplácaných na klinické skúšanie, alebo je potrebné aplikovať medzi výnimky z peňažných a nepeňažných plnení aj tie, ktoré boli zavedené v zákone o liekoch od 01.01.2016, keďže predmetné ustanovenie zákona o dani z príjmov odkazuje na zákon o liekoch. 36. Žalobca na podporu svojho výkladu dal do pozornosti súdu dva rozsudky Krajského súdu v Žiline, a to pod sp. zn. 31S/102/2020 zo dňa 28.07.2021, v ktorom išlo o daň vyberanú zrážkou za rok 2015 podľa totožného zákonného ustanovenia, a v ktorom boli rozhodnutia daňových orgánov zrušené pre nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov, preto sa Krajský súd v Žiline nezaoberal ďalšími námietkami ako bola napr. aj námietka nesprávneho právneho posúdenia veci, a teda nemožno povedať, že by Krajský súd v Žiline zaujal jasné stanovisko k právnemu posúdeniu veci (nanajvýš ako obiter dictum). Druhým bol rozsudok pod sp. zn. 31S/22/2020 zo dňa 14.11.2022, v ktorom išlo tiež o daň vyberanú zrážkou za rok 2015 podľa totožného zákonného ustanovenia, pričom rozhodnutia daňových orgánov boli zrušené pre nesprávne právne posúdenie s vysvetlením Krajského súdu v Žiline, že z obsahu dôvodovej správy k zákonu zavádzajúcemu predmetnú zrážkovú daň pre držiteľov jasne vyplýva, že úmyslom zákonodarcu nebolo zdaniť všetky peňažné a nepeňažné plnenia, ale len plnenia poskytnuté lekárom. Krajský súd v Žiline týmto obhajoval potrebu aplikovania teleologického významu, ktorý je potrebné vychádzajúc z dôvodovej správy v tomto prípade pridať ku gramatickému a systematickému výkladu zákonného ustanovenia. 37. Správny súd sa v prejednávanej veci nemohol s uvedenými rozsudkami stotožniť, keďže v jednom ani nebola otázka právneho posúdenia primárna, resp. vôbec nebola predmetom posúdenia, a v druhom sa Krajský súd v Žiline oprel výlučne o dôvodovú správu, ktorá nie je právne záväzná, a preto nejde o dostatočne presvedčivý výklad na to, aby prekonal celkom jasný gramatický výklad. 38. Naproti tomu, žalovaný poukazoval na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S/287/2020-386 zo dňa 22.09.2021, týkajúci sa dane vyberanej zrážkou za rok 2016 podľa totožného zákonného ustanovenia, v ktorom bola žaloba zamietnutá. Krajský súd v Bratislave sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu, ktorá je obdobná v tomto súdnom konaní, a vyslovil názor, že z gramatického výkladu § 43 ods. 3 písm. o) ZDP jednoznačne vyplýva, že výnimku z povinnosti daňovníka vybrať daň zrážkou v prípade peňažného a nepeňažného plnenia poskytnutého poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti predstavujú jedine plnenia, ktoré sa vyplácajú za klinické skúšanie podľa zákona o liekoch. Nie je pritom ani len možné uvažovať o nejasnosti, či nezrozumiteľnosti predmetného ustanovenia, kedy
by prichádzal do úvahy napr. výklad e ratione legis. Otázka chápania odkazu na „pojem“ resp. na „celý zákon“ je, vzhľadom na formuláciu „okrem týchto plnení, ak sú vyplácané za klinické skúšanie,37ab)“, irelevantná. Z doslovného znenia ustanovenia § 43 ods. 3 písm. o) ZDP vôbec nevyplýva zámer zákonodarcu odkaz použiť aj na iné plnenia definované podľa zákona o liekoch. Správny súd sa s uvedeným právnym posúdením Krajského súdu v Bratislave stotožňuje a nemá dôvod sa od neho odchýliť. Rovnako správny súd dáva do pozornosti ďalší obdobný rozsudok Krajského súdu v Bratislave so sp. zn. 1S/200/2021 zo dňa 27.10.2022, ktorý zaujal rovnakú interpretáciu predmetného ustanovenia zákona o dani z príjmov. 39. Ďalej sa správny súd zaoberal širšou argumentáciou žalobcu, že odkaz pod označením „37ab“ by sa mal aplikovať aj na výklad pojmu „peňažné a nepeňažné plnenia“ v § 43 ods. 3 písm. o) ZDP, a teda v zmysle § 2 ods. 45 zákona o liekoch by sa mal vykladať v tom zmysle, že peňažným a nepeňažným plnením pre účely zrážkovej dane nie je plnenie poskytované držiteľom voči poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti v rámci bežného obchodného styku. Aj s poukazom na závery Krajského súdu v Bratislave vo vyššie uvedených rozhodnutiach, podľa súdu konštrukcia interpretácie, ktorú vytvoril žalobca, nedáva zmysel ani pri použití logického výkladu, pretože v takom prípade by zákonodarca vôbec neuvádzal pri citovanom ustanovení formuláciu „okrem týchto plnení, ak sú vyplácané za klinické skúšanie,37ab)“, ale doslova by uviedol „okrem (týchto) plnení, ak sú vyplácané podľa osobitného zákona 37ab“. Ak by mal zákonodarca záujem prezentovaný žalobcom, neexistovalo by akékoľvek logické opodstatnenie uvádzať v predmetnom ustanovení negatívne vymedzenie vo vzťahu práve k pojmu „klinické štúdie“. Aj v dôvodovej správe k zákonu č. 333/2014 Z. z., ktorým sa s účinnosťou od 01.01.2015 novelizoval zákon o dani z príjmov a zaviedla sa predmetná zrážková daň, sa výslovne uvádza jedna výnimka, že zrážkovej dani nepodliehajú plnenia od držiteľa za vykonanie klinického skúšania poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, jeho zamestnancom alebo zdravotníckym pracovníkom vykonaným podľa zákona o liekoch. 40. V tomto ohľade správny súd uvádza, že pokiaľ zákon o dani z príjmov ako lex specialis v daňovej oblasti zadefinuje jednak držiteľa, poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, peňažné a nepeňažné plnenie v § 8 ods. 1 písm. l), daňovú povinnosť v § 43 ods. 3 písm. o) a určí explicitne jednu jedinú výnimku, na ktorú sa nevzťahuje v danom prípade zdanenie zrážkou, čo sú plnenia vyplácané za klinické skúšania v zmysle zákona o liekoch, tak definíciu daňovej povinnosti platiť daň v tejto právnej norme nemožno rozširovať/zužovať mimo rámec zákona o dani z príjmov prostredníctvom definície negatívneho vymedzenia určitých pojmov - peňažných a nepeňažných plnení - v zákone o liekoch relevantných pre obchodovanie v rámci farmaceutického priemyslu. Nemožno takouto novelou, v podstate iného zákona, rozšíriť alebo zúžiť daňovú povinnosť, ktorú určuje daňový predpis; jedine, že by sa to legislatívne premietlo aj do zákona o dani z príjmov, čo sa nestalo. Aj Ústava Slovenskej republiky v čl. 59 ods. 2 stanovuje, že dane a poplatky možno ukladať len zákonom alebo na základe zákona. Rovnako neprichádza do úvahy systematický, logický, teleologický a gramatický výklad zákona o dani z príjmov cez novelu v inom zákone o liekoch, o aký sa pokúšal žalobca. Z toho dôvodu považuje správny súd dodatočné dorubenie dane vyberanej zrážkou za preskúmavané zdaňovacie obdobie za zákonné. 41. Pre úplnosť súd uvádza, že ustanovenia § 43 ods. 10 až 12 ZDP vymedzujú povinnosti žalobcu ako držiteľa, ktorý bol v danom prípade platiteľom dane. Zákonný rámec pritom upravuje, kto bol povinný vykonať zrážku dane, v akom časovom rámci bol povinný zrazenú daň odviesť správcovi dane a oznámenie o zrazení a odvedení dane na predpísanom tlačive. Podľa § 43 ods. 1 ZDP v znení účinnom v roku 2016 sa z príjmov podľa § 43 ods. 3 písm. o) ZDP vyberala daň zrážkou so sadzbou dane 19%. Základom dane bol pri peňažných príjmoch príjem neznížený o výdavky. ZDP zároveň vymedzoval aj právny následok v podobe sankcie pri porušení zákonných povinností držiteľa pri nevykonaní zrážky dane, vykonaní zrážky v nesprávnej výške a jej včasného neodvedenia, s tým, že sa bude od neho vymáhať rovnako ako ním nezaplatená daň. 42. K námietke žalobcu, že vykonával výlučne obchodnú činnosť spočívajúcu v bežnom obchodnom styku, týkajúcu sa tzv. spätného predaja prebytočných liekov od lekární, ktoré sa týmto lekárňam nepodarilo vydať pacientom, a preto táto činnosť nepodlieha zrážkovej dani, správny súd konštatuje, že nakoľko v zmysle vyššie uvedeného výnimku z peňažných a nepeňažných plnení nepredstavuje negatívne vymedzenie týchto plnení podľa zákona o liekoch v § 2 ods. 45, teda zo zrážkovej dane nie sú vyňaté plnenia medzi vymedzenými subjektami v rámci bežného obchodného styku, je toto tvrdenie
žalobcu irelevantné pre posúdenie zrážkovej dane podľa § 43 ods. 3 písm. o) ZDP. Teda aj keby išlo o bežný obchodný styk, tento tak isto podliehal zrážkovej dani v zmysle uvedeného ustanovenia zákona o dani z príjmov. Navyše súd považuje názor daňových orgánov, že v danom prípade sa aj tak nejednalo o bežný obchodný styk (z dôvodov tzv. opačného toku liekov, nejednalo sa o lieky pred exspiráciou, ako tvrdil žalobca a cena liekov bola o 10-tky percent drahšia, v priemere bola na nich prirážka až 24,01 %, pričom lieky podliehajú úradne určeným cenám), za právne udržateľný a dostatočne odôvodnený. Rovnako nedôvodná je námietka žalobcu o absencii relevantnej identifikácie plnení, ktoré daňové orgány považovali za „peňažné plnenia“, keďže negatívnu enumeráciu peňažných plnení zo zákona o liekoch nie je možné aplikovať na zrážkovú daň podľa § 43 ods. 3 písm. o) ZDP, a preto nebolo potrebné skúmať nič iné, ako to, či ide o výnimku podľa tohto ustanovenia, čo daňové orgány okamžite vyhodnotili a keďže o takúto výnimku nešlo, postupovali v súlade s daňovými predpismi a za ostatné peňažné plnenia v zmysle uvedeného ustanovenia vyrubili rozdiel dane. 43. Súd podotýka, že žalobca mal v danom čase k dispozícii usmernenia, metodické pokyny žalovaného už v roku 2015 k danej problematike zrážkovej dane podľa § 43 ods. 3 písm. o) ZDP, dokonca viedol komunikáciu so žalovaným (úradný záznam č. 100407323/2021 zo dňa 10.03.2021), ktorý mu od začiatku prezentoval ten istý výklad, že predmetné plnenia podliehajú zrážkovej dani, avšak sám žalobca sa rozhodol podľa toho nepostupovať, preto v konečnom dôsledku znáša dôsledky vlastného rozhodnutia. Námietky a výklady žalobcu od začiatku predstavujú skôr výhrady k právnej úprave ako takej, snažiac sa presadiť svoj názor cez neprípustne široký výklad zákonov. Rovnako je to aj s ničím nepodloženým argumentom žalobcu o tom, že peňažné plnenia nemali byť zdaňované zrážkovou daňou, ale výdavkovou metódou, a teda daňou z príjmu priamo po odpočítaní odôvodnených výdavkov na jeho činnosť. Modelové situácie, ktoré žalobca simuloval v žalobe, argumentačne neboli spôsobilé vyvrátiť a znegovať evidentnú zákonnú povinnosť žalobcu ako držiteľa sledovať, komu poskytuje peňažné a nepeňažné plnenia, a tieto podradiť pod správny daňový režim. Súd sa stotožňuje so záverom žalovaného o tom, že štatistiky a historický vývoj právnej úpravy nebol relevantný pre určenie, či žalobcovi vznikla povinnosť podľa § 43 ods. 3 písm. o) ZDP, a pokiaľ by aj ukazovali, že daňové subjekty takúto daň neodvádzali, čo sa nepotvrdilo, neznamená to, že tieto daňové subjekty postupovali správne. 44. Žalobca ďalej namietal, že daňové orgány nevykonali navrhnutý výsluch znalca ani zástupcov jednotlivých lekární (dodávateľov) ohľadom skutočností, o aké transakcie sa jednalo a ohľadom ich účtovnej evidencie. Súd pripomína, že daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu a správca dane preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane (§ 44 od. 1, § 24 ods. 3 DP), pričom v danom prípade správca dane podľa súdu celkom rozumne odôvodnil ich nevykonanie tým, že daňové povinnosti iných daňových subjektov boli pre komplexné posúdenie veci irelevantné. Čo sa týka znalca, daňové orgány vyhodnotili znalecký posudok ako subjektívny názor znalca, ktorý sa nad rámec svojich kompetencií vyjadruje k právnym otázkam, ku ktorým by sa nemal vyjadrovať. Správny súd zastáva rovnaký názor ako daňové orgány, že pri posudzovaní právnych otázok súvisiacich s vyhodnotením skutkového stavu a prijatie hmotnoprávnych záverov pre účely určenia dane v rámci daného predmetu dane vo vzťahu k zákonom definovaným subjektom, nemôžu daňové orgány ani súd vychádzať z právneho posúdenia, ktoré im predloží znalec. V tomto ohľade nemožno hovoriť o otázke, v ktorej by nemali daňové orgány alebo súd pri výklade zákona v rámci súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia odborné vedomosti, ktoré by museli dať posúdiť znalecky. Výsluch znalca A. B. C. žalobca navrhol vykonať aj v súdnom konaní, ktorý súd nepovažoval vzhľadom na vyššie uvedené za potrebný ani relevantný, žalobca pritom neuviedol, čo nové alebo navyše by mal znalec objasniť. Súd pripomína, že nie je súdom skutkovým a na preskúmanie napadnutých rozhodnutí vychádza primárne z administratívneho spisu. V správnom súdnictve nie je úlohou súdu nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí. 45. Napokon žalobca v replike predložil nový dôkaz - odpoveď ministerstva zdravotníctva zo dňa 27.05.2022 s novou argumentáciou o tzv. autentickom výklade zákonodarcu k zavádzajúcemu pojmu peňažné a nepeňažné plnenia do zákona o dani z príjmov práve znením zákona o liekoch. V prvom rade súd dáva do pozornosti koncentráciu vo vzťahu k novej námietke uvedenej v replike, ktorá nebola v zmysle § 134 ods. 1 a § 183 SSP uplatnená v lehote ustanovenej na podanie žaloby, preto na ňu správny súd nemôže prihliadať. Nad rámec uvedeného súd dodáva, že nejde o námietku, ktorá by mala relevanciu vo vzťahu k vyššie uvedeným záverom. Okrem toho vyjadrenie ministerstva k zákonu je bez právnej záväznosti a v tomto prípade nejde ani o ministerstvo, v ktorého pôsobnosti sú daňové
predpisy. Právne záväzné je znenie právneho predpisu, do ktorého sa nemusí vždy zákonodarcovi podariť premietnuť jeho prípadný zámer. 46. K návrhu žalobcu na položenie troch prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ o výklad prepisov európskeho práva čl. 28, 34, 63, 56, 49, 110 ZFEÚ a čl. 41 Charty ZP EÚ v nadväznosti na rozoberanú vnútroštátnu právnu úpravu o zrážkovej dani v tom zmysle, či nedochádza k nevýhodnému postaveniu subjektov zaťažených touto daňou v Slovenskej republike pri obchodovaní v rámci celého vnútorného trhu Európskej únie, či to nespôsobuje zamedzenie pohybu tovaru na iné trhy členských štátov Európskej únie z dôvodu osobitného daňového zaťaženia, resp. či nedochádza k diskriminácii jednej kategórie subjektov zaťaženej zrážkovou daňou, správny súd uvádza, že ho považoval za neopodstatnený. V danom prípade interpretácia sporného § 43 ods. 3 písm. o) ZDP predstavovala meritórnu otázku, ktorú bol správny súd kompetentný posúdiť, pričom Súdny dvor EÚ v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ nemá právomoc vyjadrovať sa k výkladu vnútroštátneho práva, pretože táto úloha prináleží výlučne vnútroštátnemu súdu (napr. rozsudky vo veciach C-307/18, bod 25, C-610/19, body 68 až 70). Pre správny súd a jeho rozhodnutie v predmetnej veci nebolo posúdenie nastolených predbežných otázok rozhodujúce, keďže ani nepovažoval interpretáciu dotknutého § 43 ods. 3 písm. o) ZDP za nejednoznačnú. Podľa správneho súdu právna úprava, ktorá vymedzuje určité kategórie subjektov tak, že v rámci ich pôsobenia na príslušnom trhu tieto zaťaží osobitnou zrážkovou daňou (bez možnosti odpočítať si súvisiace náklady) a postihujúcou všetky plnenia - sama osebe nevytvára nevýhodné postavenie subjektov pri obchodovaní v rámci celého vnútorného trhu Európskej únie, ani neobmedzuje/ nezamedzuje pohybu tovaru na iné trhy členských štátov Európskej únie, a tiež nespôsobuje diskrimináciu jednej kategórie subjektov. Správny súd má zato, že nedochádza k porušeniu žiadneho zo žalobcom uvedených článkov ZFEÚ ani Charty ZP EÚ. Navyše poradné názory na všeobecné alebo hypotetické otázky ani otázky akademické nemôžu byť predmetom predbežných otázok. Pre úplnosť správny súd dodáva, že nakoľko žalobca neformuloval návrh na prerušenie súdneho konania z dôvodu § 100 ods. 1 písm. c) SSP, súd nevidel dôvod rozhodovať výrokom o zamietnutí takého návrhu na prerušenie konania, avšak nedôvodnosti návrhu na položenie prejudiciálnych otázok sa venoval v odôvodnení rozsudku. 47. V zmysle vyššie uvedeného mal súd za to, že vo veci vykonané dokazovanie poskytuje dostatočný podklad pre závery prijaté daňovými orgánmi, ktoré zodpovedajú zásadám logického myslenia a správneho uváženia. Daňové orgány sa v konaní nedopustili namietaných procesných pochybení, ktorých následkom by mohlo byť vydanie nezákonného rozhodnutia a v obsahu svojich rozhodnutí, zrozumiteľne vysvetliac dôvody prijatých záverov, sa vysporiadali s podstatným rozsahom argumentácie žalobcu. Neobstála ani námietka porušenia princípu dvojinštančnosti konania s tým, že prvostupňové konanie spolu s odvolacím tvoria jeden celok, ani námietka o zobratí zoznamu poskytovateľov zdravotnej starostlivosti z iného spisu bez oboznámenia žalobcu, a tým odňatia mu práva oboznámiť sa so získaným dôkazom a vyjadriť sa k nemu, pretože žalobca sa s ním mal možnosť oboznámiť v protokole a následne mal aj možnosť sa vyjadriť; navyše v zmysle § 24 ods. 2 daňového poriadku dokazovanie vedie správca dane a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Súd nezistil žalobcom tvrdené pochybenia ani v zisťovaní skutkového stavu zo strany daňových orgánov, ani rozpor skutkového stavu s administratívnym spisom a ani nesprávnosť v ich právnom posúdení. Správny súd, po vykonaní súdneho prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia ako aj postupu predchádzajúceho jeho vydaniu, nezistil pochybenia namietané žalobcom, ako majúce za následok nezákonnosť rozhodnutia žalovaného, a vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností a citovaných ustanovení zákonov, žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol. 48. Správy súd nad rámec uvedeného poznamenáva, že v zmysle konštantnej judikatúry (napríklad rozhodnutia Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997, II.ÚS 200/09) súd v rozhodnutí nemusí dať odpoveď na všetky pripomienky či otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam; pričom súd má za to, že sa vysporiadal so všetkými pre vec podstatnými námietkami žalobcu. 49. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP a v konaní úspešnému žalovanému trovy konania nepriznal, pretože z obsahu spisu nevyplýva, že by mu trovy konania vznikli, pričom orgánu štátnej správy, ktorým žalovaný nepochybne je, možno priznať trovy konania iba výnimočne.
50. Tento rozsudok prijal senát Správneho súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 4 SSP).
(§ 139 ods.
Poučenie: Proti tomuto rozsudku je možné podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní odo dňa jeho doručenia na Správny súd v Bratislave (§ 443 ods. 2 písm. a/ SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). Kasačná sťažnosť proti tomuto rozsudku má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. a/ SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania a osoba zúčastnená na konaní podľa § 41 ods. 2 SSP, ak bolo rozhodnuté v ich neprospech (§ 442 ods. 1 SSP). Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom v zmysle § 449 ods. 1 SSP. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) SSP, alebo je žalovaným Centrum právnej pomoci. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. (§ 440 ods. 1 SSP) Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP).