Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave BA-7SaZ/4/2021 1020201382 21. 09. 2023 JUDr. Ivana Hauerlandová, PhD. ECLI:SK:SpSBA:2023:1020201382.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave sudkyňou JUDr. Ivanou Hauerlandovou, PhD. v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX v meste C. D., provincia B., E. E. F., E. G. H., H. I., B. J., K., bez dokladov totožnosti, posledný trvalý pobyt v krajine pôvodu v meste Shiraz, obytný dom č. 1 s názvom Zeytonn, Shariati street, Mali Abad, Irán, t. č. na neznámom mieste, zastúpený: GAEL, o.z., so sídlom Lermontovova 911/3, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, Pivonková 6, Bratislava, o správnej žalobe vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného ČAS: MUPO-61-18/2020-Ž zo dňa 26.08.2020, takto rozhodol: I. Rozhodnutie žalovaného Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Migračného úradu ČAS: MUPO-61-18/2020-Ž zo dňa 26.08.2020, ktorým neudelil azyl a neposkytol doplnkovú ochranu žalobcovi: A. B., nar. XX.XX.XXXX, iránskej štátnej príslušnosti z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na úplnú náhradu trov konania, o ktorých rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozhodnutím ČAS: MU-PO-61-18/2020-Ž zo dňa 26.08.2020 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) žalovaný v zmysle § 13 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“), vo veci žiadosti o udelenie azylu, podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle rozhodol neudeliť azyl žalobcovi. Žalovaný súčasne podľa § 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle žalobcovi neposkytol doplnkovú ochranu. Na základe Dublinského dohovoru, bol dňa 06.03.2020 žalobca vrátený z Belgicka na územie Slovenskej republiky. Podľa § 4 ods. 6 zákona o azyle sa považuje za žiadateľa o azyl, nakoľko ide o cudzinca, ktorý bol na územie Slovenskej republiky vrátený z členského štátu európskej únie z dôvodu, že na konanie je príslušná Slovenská republika. Žalobca prvýkrát požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky dňa 29.04.2019, kedy bol na základe Dublinského dohovoru vrátený z Nemeckej spolkovej republiky na územie Slovenskej republiky. Žalobca 12.09.2019 svojvoľne, bez udania dôvodu a upovedomenia personálu, opustil Pobytový tábor Rohovce a mimo azylového zariadenia sa zdržiaval viac ako 7 dní, pričom jeho pobyt nebol migračnému úradu známy. Na základe uvedených skutočností bolo konanie vo veci jeho žiadosti ČAS: MU-PO-80/2019-Ž dňa 19.09.2019 podľa § 19 ods. 1 písm. f) zákona o azyle zastavené, pričom rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 25.09.2019. Za účelom objasnenia a zdôvodnenia jeho súčasnej žiadosti bol s menovaným vykonaný vstupný pohovor, počas ktorého uviedol, že dôvodom jeho odchodu z krajiny pôvodu bola obava o svoj život, nakoľko v Iráne konvertoval na kresťanstvo. Následne toto tvrdenie v pohovore spresnil, že oficiálne vlastne nikdy nekonvertoval. V zápisnici uviedol, že bol iba členom skupiny, ktorá propagovala kresťanstvo tým, že písali pomocou spreja heslá na steny budov, metra alebo na iných viditeľných miestach a tiež lepili plagáty o kresťanstve.
Hlavná činnosť tejto skupiny údajne spočívala v tom, že sa modlili a propagovali kresťanstvo kresbami. Väčšina uvádzaných aktivít prebiehala v noci. Podľa jeho vyjadrenia, proti ich skupine policajti podnikli začiatkom leta 2018 raziu, pri ktorej zadržali troch členov, pričom dvom členom, vrátane žalobcu, sa podarilo ujsť. Domov sa už z bezpečnostných dôvodov nevrátil a ukrýval sa dva mesiace u známeho. Žalobca uviedol, že počas tejto doby ho policajti, ani iné štátne orgány v mieste bydliska nehľadali. Napriek vyššie uvedenej skutočnosti sa rozhodol, že v Iráne nezostane a krajinu pôvodu opustí. Jeho otec mu prostredníctvom prevádzača poslal cestovný pas, na ktorý krajinu pôvodu opustil. 2. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote správnu žalobu zo dňa 02.10.2020 (ďalej len „žaloba“), ktorou sa domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia a namietal nedostatočne zistený skutkový stav veci, čo má za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov. Žalobca má za to, že napadnuté rozhodnutie je nezákonné, pretože je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci. Má za to, že záver správneho orgánu je predčasný, pretože vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu. Žalovaný sa domnieva, že v prípade návratu žalobcu do Iránu nie je možné predpokladať, že by v súvislosti s jeho náboženským presvedčením čelil prenasledovaniu. Odvoláva sa na viaceré zdroje, z ktorých je podľa žalovaného zrejmé, že moslimovia v Iráne, ktorí prestúpili na kresťanstvo, sú vystavení riziku iba vtedy, ak verejným praktizovaním svojej viery vzbudia pozornosť štátnych orgánov. To sa z pohľadu žalovaného netýkalo žalobcu. Počas pohovoru, ktorý sa uskutočnil dňa 26.06.2020 v priestoroch ÚPZC Sečovce, žalobca uviedol, že je bisexuál. V čase pohovoru nemal žalobca v azylovom konaní žiadneho právneho zástupcu, ktorý by ho upovedomil o význame a dôležitosti podrobnejšieho popísania skutočností počas pohovoru. V stanovisku pred vydaním rozhodnutia, žiadal žalobca žalovaného o uskutočnenie doplňujúceho pohovoru, na ktorom by mal možnosť objasniť opodstatnenosť obáv z prenasledovania. 3. Žalovaný navrhol vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 02.12.2020 správnu žalobu zamietnuť. Zotrval na vlastnej argumentácii uvedenej v napadnutom rozhodnutí. Stručne opísal zistený stav veci a zdôraznil, že žalobca postavil svoju žiadosť o medzinárodnú ochranu len na prenasledovaní z náboženských dôvodov, preto má za to, že žalovaný správne vyhodnotil danú námietku ako umelo vykonštruovanú a menovanému pripisovanú iba jeho právnym zástupcom. 4. Žalobca v replike zo dňa 17.08.2022 uviedol, že počas pohovoru, ktorý sa konal dňa 24.05.2019 žalobca uviedol, že po incidente s políciou išiel k svojmu známemu menom F. L., kde sa skrýval asi 2 mesiace. S otcom síce komunikoval o vzniknutej situácii, často mu nevolal. Vzhľadom na opakovanú účelovú interpretáciu skutkových okolností zo strany žalovaného, ako aj jeho snahu vyvolať dojem, že žalobca pred odchodom z krajiny pôvodu spokojne býval u svojho priateľa a neustále a bez problémov komunikoval so svojím otcom, vyslovil pochybnosť, či bola žiadosť o azyl žalobcu posúdená objektívne. Konštatovanie žalovaného, že ak by bol žalobca naozaj prenasledovaný, iránske orgány by ho dokázali s ľahkosťou nájsť, považuje v kontexte vyššie uvedeného za zavádzajúce, odhliadnuc od toho, že nerozumie významu pojmu "s ľahkosťou ". Podľa názoru žalovaného žalobca nemá výslovnú potrebu zviditeľňovať svoje kresťanské presvedčenie, pretože žalobca počas celého konania nevykazoval žiadnu túžbu aktívne prejavovať svoje náboženské presvedčenie; žalovanému sa zároveň javí ako zvláštne, že žalobca nevedel uviesť názov ani adresu kostola, ktorý v C. navštevoval každý týždeň nedeľu, a ktorý sa nachádzal v blízkosti tábora. Žalovaný zdôraznil, že medzi najdôležitejšie prejavy kresťanskej viery patrí prijatie krstu, "čo považuje aj katolícka katechéza za základný akt prijatia kresťanskej viery "a podľa jeho názoru je nepochopiteľné, prečo žalobca nepodstúpil úkon krstu, či už v Belgicku alebo na Slovensku, kde by mu za takýto akt nehrozilo žiadne nebezpečenstvo. Podľa žalovaného akékoľvek verejné praktizovanie viery nie je pre žalobcu zásadné, "čo je možné vidieť aj na spôsobe praktizovania viery na území, kde mu nehrozí žiadne nebezpečenstvo." V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že žalobca nenavštevoval žiadne cirkevné spoločenstvo, a tiež nevyvíjal žiadne aktivity v prospech získavania nových veriacich na kresťanskú vieru a nič nenasvedčuje tomu, že by v budúcnosti takéto náboženské úkony vykonával. Žalovaný zároveň konštatoval, že aktivity žalobcu v Iráne ako bolo písanie sprejmi po budovách či v metre, však "nie je legálnym prejavom viery/názorov a nie je akceptovateľné ani v demokratickej spoločnosti. " Žalovaný vykonal so žalobcom dva pohovory (24.05.2019 v ZT Humenné a 26.06.2020 v ÚPZC Sečovce), v priebehu ktorých sa dozvedel informácie o živote žalobcu v krajine pôvodu, ako aj o udalostiach, ktoré nastali po jeho odchode z Iránu. Žalovaný sa nezameriaval na zistenie žalobcových túžob, otázky kladené počas pohovorov smerovali k zisteniu faktických okolností. Žalovaný si do konania nezabezpečil psychologickú správu alebo posudok, na základe ktorých by
mohol relevantne zhodnotiť, aké túžby žalobca vykazoval alebo nevykazoval počas celého konania. Akt krstu nie je jediným prejavom kresťanskej viery, a rovnako tak nie je jediným spôsobom, ako vieru verejne praktizovať. Prijatie viery je komplexným procesom, ktorý sa v určitom okamihu zavŕši aktom krstu. Z výpovedí žalobcu je zrejmé, že jeho viera je autentická a úprimná. Žalobca má adekvátne znalosti o kresťanskom učení, usiluje sa v tomto smere ďalej vzdelávať a získavať nové informácie a v neposlednom rade vieru vnútorne prežíva a v súlade s ňou sa snaží aj konať. Žalobca sa v Iráne zaujímal aj o možnosti krstu, k čomu však z objektívnych dôvodov nedošlo, nakoľko sa obával, že by sa vystavil ohrozeniu. Samotná skutočnosť, že žalobca nie je dodnes pokrstený, nie je dôvodom na spochybnenie jeho kresťanského presvedčenia a nie je ani dôkazom, že žalobca nemá potrebu svoju vieru verejne prezentovať. Je len dôsledkom súhrnu rôznych okolností a životných situácií, v akých sa žalobca nachádzal či už v Iráne (obavy o svoju bezpečnosť), alebo po jeho odchode z krajiny pôvodu (zhoršenie zdravotného stavu, izolácia, frustrácia a neistota spojená s azylovým konaním). Z výpovedí žalobcu je zrejmé, že verejné praktizovanie viery považuje za prirodzenú súčasť jeho kresťanského presvedčenia. Počas pohovoru, ktorý sa konal dňa 24.05.2019, uviedol, že jeho úlohou ako kresťana je "pozývať ostatných mierumilovnou cestou k Bohu." Pokiaľ ide o aktivity skupiny, ktorej bol žalobca členom, tie sa neobmedzovali len na sprejovanie na steny budov ako konštatuje žalovaný, ale skupina propagovala kresťanstvo aj inými spôsobmi. Žalobca v tejto súvislosti priblížil, že členovia skupiny oslovovali ľudí, o ktorých vedeli, že majú nejaký problém alebo sú sami a hovorili im o kresťanstve. Argument žalovaného, že žalobca po odchode z krajiny pôvodu nevyvíjal žiadne aktivity v prospech získavania nových veriacich na kresťanskú vieru, opomína podstatnú zmenu okolností, ktorá spočíva, okrem iného, v tom, že žalobca už nežije v štáte, v ktorom vládne teokratický islamský režim, ale nachádza sa v krajine, kde sa väčšina populácie hlási ku kresťanskému vierovyznaniu. Odlišné politické zriadenie a rozdielny hodnotový a právny systém krajín vo významnej miere a rôznymi spôsobmi ovplyvňujú aj verejné prejavovanie a praktizovanie viery. Prijatím kresťanskej viery a svojimi aktivitami v Iráne, v dôsledku ktorých sa dostal do pozornosti štátnych orgánov, sa žalobca vystavil riziku ohrozenia života a z krajiny pôvodu musel odísť. Na území SR žalobca naďalej vyznáva svoju kresťanskú vieru, v pobytovom tábore v Rohovciach sa so zamestnancami rozpráva o kresťanskom učení a pravidelne sa modlí, čo žalobcovi pomáha do istej miery zvládať jeho aktuálnu životnú situáciu. Úlohou žalovaného v správnom konaní a v napadnutom rozhodnutí bolo posudzovať všetky dostupné informácie a skutočnosti uvedené žalobcom vo vzájomných súvislostiach, k čomu však nedošlo, čo v konečnom dôsledku viedlo k vydaniu rozhodnutia, ktoré vychádza z nesprávneho posúdenia veci. Podľa čl. 234 iránskeho Trestného zákona sa za pohlavný styk medzi mužmi ukladá trest smrti. Aktuálna situácia LGBT komunity v Iráne je nepriaznivá, jej členovia sú pravidelne diskriminovaní a vystavení násilným aktom. Existujú závažné dôkazy o tom, že v posledných rokoch sú predmetné ustanovenia trestného zákona uplatňované v praxi. LGBT ľudia sú často zatýkaní. čo môže viesť až k uloženiu trestu smrti (In The Human Dignity Trust). Žalovaný sa týmito skutočnosťami absolútne nezaoberal, a to z dôvodu, že žalobca počas pohovoru dňa 26.06.2020 uviedol, že kvôli svojej bisexuálnej orientácii v Iráne problémy nemal, nakoľko o tom nikto nevedel. Zároveň žalobca dodal, že pri predchádzajúcom pohovore sa o tejto skutočnosti hanbil rozprávať. Pred vydaním rozhodnutia žalovaného žiadal o uskutočnenie doplňujúceho pohovoru, na ktorom by mal žalobca možnosť objasniť nové skutočnosti intímneho charakteru, o ktorých informoval svojho právneho zástupcu, a ktoré považuje za zásadné pre objektívne posúdenie veci, žalovaný tejto žiadosti nevyhovel. Úlohou žalovaného v správnom konaní bolo zaoberať sa týmito skutočnosťami a náležite ich vyhodnotiť. Odkázal na rozsudok NS SR sp. zn. 1 Sža 53/2014 z 10. februára 2015, v zmysle ktorého: Ak uvedie žiadateľ o udelenie azylu v priebehu správneho konania skutočnosti, ktoré by mohli nasvedčovať záveru, že opustil krajinu pôvodu pre niektorý z dôvodov uvedených v § zákona o azyle, je povinnosťou správneho orgánu viesť zisťovanie skutkového stavu takým spôsobom, aby boli odstránené nejasnosti o žiadateľových skutočných dôvodoch odchodu z krajiny pôvodu a na rozsudok NS SR sp. zn. lSžak/18/2017 zo dňa 01.02.2018: V zmysle § 8 písm. a) zák. č. 480/2002 Z. z. nie je nevyhnutné, aby sa žiadateľ v krajine pôvodu stal obeťou prenasledovania, nakoľko minimálnou požiadavkou pre udelenie azylu v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia je opodstatnená obava z prenasledovania z tam uvedených dôvodov. Predchádzajúca skúsenosť žiadateľa nie je nevyhnutná nakoľko konanie o medzinárodnej ochrane je špecifickým okrem iného tým, že ide o prospektívne rozhodovania, t. j. posudzuje sa opodstatnenie strachu z prenasledovania či riziko vážneho bezprávia v budúcnosti (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/19/2016zo dňa 09.01.2017, sp. zn. 1Sža/17/2014 zo dňa 29.07.2014). Sťažovateľ poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/17/2016 zo dňa 11./0.2016. Nie je povinnosťou žiadateľa o azyl svoje obavy z prenasledovania podradiť pod konkrétny dôvod v zmysle zákona o azyle, to je úlohou
posúdenia správneho orgánu. Žalobca má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z náboženských dôvodov a z dôvodu svojej sexuálnej orientácie. 5. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného súd zistil, že dňa 26.06.2020 od 9.30 hod. bol v priestoroch ÚPZC Sečovce vykonaný pohovor so žalobcom, štátnej príslušnosti Iránska islamská republika, ktorý bol transferovaný na územie Slovenskej republiky v rámci dublinského dohovoru z územia Belgicka z dôvodu, že na konanie o udelenie azylu je príslušná Slovenská republika. Konanie o udelenie azylu sa začalo 05.03.2020, kedy cudzinec vstúpil na územie SR cez hraničný priechod Košice - letisko. Žalobca uviedol, že o udelenie azylu alebo inú formu ochrany na území Slovenskej republiky alebo v inej krajine, žiadal na území SR o azyl na konci apríla minulého roku. Mal aj pohovor. Ale odišiel z územia Slovenskej republiky do Belgicka, takže nevedel, ako Slovenská republika rozhodla o jeho žiadosti. Ďalej o azyl žiadal v Nemecku, ako spomínal v predchádzajúcom pohovore, a taktiež v Belgicku. V septembri bol vrátený na Slovensko. Zo Slovenska, z PT Rohovce odišiel asi v septembri minulého roka. Odišiel spolu s ďalším žiadateľom. Po umiestnený v pobytovom tábore Rohovce , nakoniec sa rozhodol odísť, nakoľko mal informáciu, že Belgicko, nevracia žiadateľov späť. Uviedol, že urobil chybu. Po vykonaní úkonov zo strany príslušníkov OCP PZ BA bolo zistené, že na území Slovenskej republiky, žalobca nemá oprávnený pobyt. 6. Žalovaný napadnuté rozhodnutie odôvodnil tým, že s menovaným bol vykonaný vstupný pohovor, počas ktorého uviedol, že dôvodom jeho odchodu z krajiny pôvodu bola obava o svoj život, nakoľko v Iráne konvertoval na kresťanstvo. V priebehu pohovoru menovaný poukázal aj na jeho sexuálnu orientáciu, keď uviedol, že je bisexuál, avšak kvôli tomu v krajine pôvodu nemal žiadne problémy, nakoľko o tejto skutočnosti nikto nevedel. Migračný úrad nevylučuje, že menovaný počas pobytu v krajine pôvodu prejavoval záujem o kresťanskú vieru, avšak k samotnému konvertovaniu v skutočnosti nedošlo. Na viac za aktivity, ktoré v súvislosti s kresťanskou vierou praktizoval, nebol žiadnym spôsobom postihnutý a nečelil žiadnym praktikám perzekúcie alebo prenasledovania. Počas jeho pobytu u priateľa ho štátne orgány doma nehľadali a je preto zrejmé, že o jeho aktivitách nemali žiadne informácie, ani nemali záujem o jeho osobu. Ak by tomu tak bolo, zrejme by ho vyhľadali. Moslimovia v Iráne, ktorí prestúpili na kresťanstvo, sú vystavení riziku iba vtedy, ak verejným praktizovaním svojej viery vzbudia pozornosť štátnych orgánov, čo sa netýkalo menovaného. Úrady sa sústreďujú predovšetkým na lídrov a organizátorov cirkví. Zatýkaní sú predovšetkým kresťania, ktorí sú aktívni vo svojej viere, čiže sú to pastori a učitelia zodpovední za ostatných. Dňa 19.12.2017 rozhodnutím č. 60342/16, v prípade A. proti Švajčiarsku, Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len ESĽP") potvrdil, že konvertiti, ktorí nevzbudili pozornosť iránskych úradov, a to aj z iných dôvodov, než z dôvodov konverzie, a ktorí diskrétne praktizovali svoju vieru, sa nestretávajú so skutočným rizikom zlého zaobchádzania po návrate. Súd uviedol, že žiadatelia o azyl, ktorí prešli na kresťanstvo v zahraničí, majú v prípade vyhostenia do Iránu reálne riziko zlého zaobchádzania v zmysle článku Európskeho dohovoru o ľudských právach vtedy, ak prejavia svoju vieru spôsobom, ktorý by iránske orgány považovali za hrozbu. Vyžaduje si to určitý stupeň verejnosti. To sa však netýka bežných členov cirkví, ktorí diskrétne praktizujú svoju vieru, a ktorí sa nedostali do pozornosti úradov ešte aj z iných dôvodov. Podľa názoru ESĽP je iránskym orgánom známe, že iránski štátni príslušníci sa niekedy snažia odvolávať na svoje nadobudnuté kresťanstvo, aby získali v Európe štatút utečenca. Z uvedeného vyplýva, že kresťanskí konvertiti budú čeliť riziku zlého zaobchádzania po návrate do Iránu iba vtedy, ak by svoju vieru prejavovali spôsobom, kvôli ktorému by boli vnímaní ako hrozba štátu alebo ktorým by vzbudili pozornosť úradov. To by si vyžadovalo istú úroveň verejného pôsobenia. Podľa dostupných informácií, iránsky režim vyvíja predovšetkým tlak na aktívnych kresťanov, ktorí sú zatknutí za účasť na domácich kostoloch a najmä za evanjelizačné aktivity. Obyčajné konvertovanie na kresťanstvo sa nepovažuje za postačujúce na to, aby mohlo spôsobiť reálne riziko prenasledovania, Činy a aktivity konvertitov a miera, do akej je ich konverzia "viditeľná potom určia či by mohli alebo nemohli byt' v skutočnom ohrození. Podľa správy "UK Home Office z mája 2019 iránski vyšetrovatelia nemajú problém s občanmi, ktorí obmedzia svoje presvedčenie na súkromie. Problémy môžu mať vtedy, ak by svoje presvedčenie vyjadrovali verejne. Navrátilci by nemali byť prísne potrestaní, ak nie sú vysoko rizikovo profilovaní a nie sú zapojení do šírenia kresťanstva alebo aktivít vnímaných ako hrozba pre národnú bezpečnosť. Vychádzajúc z vyššie uvedených informácií možno konštatovať, že v prípade návratu menovaného do krajiny pôvodu by nečelil žiadnym aktom prenasledovania. K uvedenému záveru dospel migračný úrad predovšetkým na základe troch dôležitých aspektov: 1. V jeho prípade k samotnému konvertovaniu na kresťanskú vieru nedošlo. 2. V Iráne ani v zahraničí nebol žiadnou výraznou náboženskou osobnosťou. 3. V žiadnej krajine nevyvíjal žiadne aktivity v prospech získavania nových veriacich na kresťanskú vieru. Migračný úrad v konaní posúdil aj
výpoveď menovaného ohľadom jeho sexuálnej orientácie. K uvedenému je potrebné uviesť, že v prvom konaní túto skutočnosť absolútne nespomenul a v druhom konaní sám do zápisnice zo dňa 26.06.2020 uviedol, že z tohto dôvodu v krajine pôvodu nemal žiadne problémy, nakoľko o tom nikto nevedel, ani štátne orgány. Keďže kvôli svojej sexuálnej orientácii v Iráne problémy nemal, nie je dôvod reálne predpokladať, že by k ním mohlo objektívne dôjsť v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu. Na základe výpovede menovaného a všetkých relevantných informácií migračný úrad dospel k záveru, že menovaný objektívne nečelil v krajine svojho pôvodu žiadnej forme prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, resp. nepreukázalo sa, že by v nej bol prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd tak, ako to vyplýva z § 8 zákona o azyle. Preto po komplexnom posúdení jeho výpovede migračný úrad nepristúpil k udeleniu azylu. Vzhľadom sa to, že neboli splnené dôvody pre udelenie azylu, bolo potrebné v zmysle zákona o azyle tiež posúdiť, či cudzinec spĺňa podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR, ktorá sa poskytuje vtedy, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia. Čo sa týka uloženia trestu smrti alebo jeho výkonu, toto v prípade návratu menovaného do krajiny pôvodu možno vylúčiť. Z dostupných informácií je zrejmé, že za konvertovanie z islamu na inú vieru môžu byt' uložené ťažké tresty, avšak toto sa menovaného v podstate netýka, nakoľko v jeho prípade ku konvertovaniu v skutočnosti nikdy nedošlo. Okrem toho je v zmysle islamského práva šaría vyhlásené moratórium na trest za konvertovanie. Právny zástupca vo svojom stanovisku, týkajúcom sa bisexuality menovaného tvrdí, že v Iráne niekto natočil video pohlavného styku menovaného s iným mužom a následne ho mala táto osoba vydierať. K uvedenému je potrebné uviesť, že menovaný v prvom svojom konaní ani nespomenul svoju sexuálnu orientáciu a v druhom konaní ju síce spomenul, avšak uviedol, že z tohto dôvodu nemal v Iráne žiadne problémy, nakoľko nikto o tom nevedel. Ak by sa skutočnosť, opisovaná právnym zástupcom, menovanému skutočne udiala, rozhodne by to v konaní uviedol. Keďže toto neurobil, migračný úrad túto udalosť považuje za umelo vykonštruovanú a žiadateľovi pripisovanú iba jeho právnym zástupcom. 7. Podľa § 2 písm. a) zákona o azyle, na účely tohto zákona sa rozumie medzinárodnou ochranou udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany. 8. Podľa § 2 písm. b) zákona o azyle, na účely tohto zákona sa rozumie azylom ochrana cudzinca pred prenasledovaním z dôvodov uvedených v medzinárodnej zmluve alebo v osobitnom predpise. 9. Podľa § 2 písm. c) zákona o azyle, na účely tohto zákona sa rozumie doplnkovou ochranou ochrana pred vážnym bezprávím v krajine pôvodu. 10. Podľa § 2 písm. e) zákona o azyle, pôvodcom prenasledovania alebo vážneho bezprávia 1. štát, 2. strany alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť jeho územia, alebo 3. neštátni pôvodcovia, ak možno preukázať, že subjekty uvedené v prvom a druhom bode nie sú schopné alebo ochotné poskytnúť ochranu pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím. 11. Podľa § 8 písm. a) zákona o azyle, ministerstvo udelí azyl žiadateľovi, ktorý má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu. 12. Podľa § 8 písm. b) zákona o azyle, ministerstvo udelí azyl žiadateľovi, ktorý je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. 13. Podľa § 13a zákona o azyle, ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak. 14. Podľa § 19a ods. 4 zákona o azyle ministerstvo pri posudzovaní dôvodov prenasledovania vychádza z toho, že e) skupina tvorí určitú sociálnu skupinu najmä vtedy, ak príslušníci skupiny zdieľajú vrodené charakteristické črty alebo spoločný pôvod, ktoré nemožno zmeniť, alebo zdieľajú charakteristiku alebo presvedčenie, ktoré sú tak závažné pre ich identitu alebo svedomie, že daná osoba by nemala byť nútená, aby sa ich zriekla a okolitou spoločnosťou je vnímaná ako odlišná; v závislosti od okolností v krajine pôvodu, určitá sociálna skupina môže predstavovať skupinu založenú na spoločnej charakteristickej črte sexuálnej orientácie, pričom túto orientáciu nemožno chápať tak, že zahŕňa činy považované za trestné podľa osobitného predpisu.7a) 15. Podľa § 2 písm. f) zákona o azyle, na účely tohto zákona sa rozumie vážnym bezprávím uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo
vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. 16. Podľa § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 17. Podľa § 6 ods. 2 písm. d) SSP, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia. 18. Podľa § 135 ods. 2 písm. a) SSP, pre správny súd je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia alebo vydania jeho rozhodnutia, ak ide o konanie podľa § 6 ods. 2 písm. d) až f) a i) až k). 19. Podľa § 206 ods. 1 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 20. Podľa § 119 SSP, správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, ak tento zákon neustanovuje inak. Správny súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia alebo na rozhodnutie vo veci. 21. Podľa § 207 ods. 1 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať preskúmania rozhodnutí alebo opatrení vo veciach azylu vydaných orgánmi verejnej správy podľa osobitného predpisu. 22. Podľa § 207 ods. 2 SSP, pod rozhodnutiami alebo opatreniami vo veciach azylu podľa odseku 1 sa rozumejú rozhodnutia alebo opatrenia týkajúce sa azylu, doplnkovej ochrany, dočasného útočiska a odovzdania do iného štátu, ktorých vydanie umožňuje osobitný predpis. 23. Podľa § 219 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 24. Podľa § 220 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby, rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného. Vo výroku uvedie označenie žalovaného, číslo a deň vydania zrušeného rozhodnutia alebo opatrenia, meno a priezvisko žalobcu a číslo jeho cestovného pasu alebo iného dokladu totožnosti. 25. Podľa § 191 ods. 6 SSP, právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu vzrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu. 26. Správny súd konštatuje, že sa v zásade stotožňuje s argumentáciou žalobcu. Azyl je výnimočný inštitút konštruovaný za účelom poskytnutia ochrany tomu, kto z dôvodov v zákone stanovených pociťuje oprávnenú obavu z prenasledovania v krajine, ktorej je občanom. Zákonným predpokladom udelenia azylu je preukázanie existencie opodstatnenosti obáv žiadateľa o azyl z prenasledovania z dôvodu rasy, národnosti, náboženstva, z dôvodu zastavania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine. V zmysle § 19a ods. 1 písm. e) Zákona o azyle skupina tvorí určitú sociálnu skupinu najmä vtedy, ak príslušníci skupiny zdieľajú vrodené charakteristické črty alebo spoločný pôvod, ktoré nemožno zmeniť, alebo zdieľajú charakteristiku alebo presvedčenie, ktoré sú tak závažné pre ich identitu alebo svedomie, že daná osoba by nemala byť nútená, aby sa ich zriekla a okolitou spoločnosťou je vnímaná ako odlišná; v závislosti od okolností v krajine pôvodu, určitá sociálna skupina môže predstavovať skupinu založenú na spoločnej charakteristickej črte sexuálnej orientácie. 27. Podľa rozsudku NSS ČR zo dňa 14. 1. 2004, čj. 2 Azs 69/2003-48: Sociálna skupina v zmysle ustanovenia § 12 písm. b) zákona č. 325/1999 Zb. o azyle, je spoločenský útvar, ktorý je určiteľný natoľko presne, aby bol vôbec spôsobilý na prenasledovanie. Príslušnosť k sociálnej skupine je totiž nutné vnímať ako možnosť, na základe ktorej môže ČR poskytnúť ochranu aj z iných dôvodov motivujúcich k prenasledovaniu než z dôvodu rasy, náboženstva, národnosti či politického presvedčenia. Takýmito dôvodmi sú typicky príslušnosť k sexuálnym menšinám, skupinám spojeným presvedčením nenáboženskej a nepolitickej povahy a iným skupinám, majúcich znak spôsobilý na prenasledovanie, ktorý nemusel byť zákonodarcovi v čase prijímania zákona o azyle vôbec známy. 28. Správny súd poukazuje na rozhodnutie NS SR sp. zn. 10 Sža 32/2015 zo dňa 26. augusta 2015: Keďže príslušnosť k náboženstvu je otázkou vnútorného presvedčenia, môže byť určená len na základe výpovede žiadateľa o azyl a ďalej hodnotením vonkajších prejavov jeho konania, ktoré môžu byť
vodítkom k odhaleniu jeho vnútorného presvedčenia, čo súčasne nemožno vykladať tak, že je potrebné zabezpečovať psychologické správy zamerané na túžby žalobcu, ako to namietal žalobca. V súlade s článkom 10 ods. 1 písm. b ) kvalifikačnej smernice tak nemožno urobiť závery ohľadom konvertovania na kresťanstvo iba na základe znalostných testov, ktoré overujú encyklopedické vedomosti, ktoré je ale možné ľahko nadobudnúť aj bez náboženského vyznania, teda argument žalovaného o tom, že žalobca nepoznal adresu kostola v cudzom štáte tak neobstojí. Predmetom hodnotenia konvertovania na kresťanstvo musí byť totiž úplnosť vnútorného presvedčenia k vyznávaniu určitého náboženstva a s ním spojená identita a spôsob života. S ohľadom na obtiažnosť hodnotenia, či je žiadateľ o azyl veriacim, musí správny orgán vec hodnotiť v celkovom kontexte, napr. zvážiť aj tvrdenia žiadateľa o medzinárodnú ochranu o hĺbke jeho viery, dĺžke doby po ktorú danú vieru vyznáva, zapojenie sa do náboženského života príslušnej komunity, vziať do úvahy jeho celkový prezentovaný duchovný vývoj a pod. 29. Podľa žalovaného žalobca na kresťanskú vieru neprestúpil, iba ju propagoval a v prípade jeho návratu do krajiny jeho pôvodu mu nehrozí žiadne nebezpečenstvo. Podmienkou posúdenia žiadosti o azyl z náboženských dôvodov ako relevantného dôvodu pre udelenie azylu, teda aby žiadateľ o azyl mohol byť považovaný za prenasledovaného z náboženského dôvodu je, aby ku konvertovaniu na inú vieru došlo vo forme prijatia krstu. Podľa žalovaného žalobcovi nehrozí prenasledovanie, ak bude praktizovať náboženstvo diskrétne. 30. Podľa rozsudku NSS ČR zo dňa 29. 5. 2014, čj. 5 AZS 2 / 2013-26: V súlade s rozhodnutím SD EÚ z 5. 9. 2012, Y a Z, C-71/11 a C-99/11, nemožno od žiadateľa o udelenie medzinárodnej ochrany požadovať, aby predišiel svojmu prenasledovaniu v krajine pôvodu tým, že sa vzdá verejných prejavov svojej viery (čl. 2 písm. c) Smernica Rady 2004/83 /ES, od 21. 12. 2013 zrušená Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ o normách, ktoré musia spĺňať štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátnej príslušnosti, aby mohli požívať medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osoby, ktoré majú nárok na doplnkovú ochranu a obsah poskytovanej ochrany). 31. Správny súd konštatuje, že záver žalovaného o tom, že žalobcovi nehrozí prenasledovanie z náboženských dôvodov, pričom tieto prispeli k vyšetrovaniu štátnych orgánov, ako aj z dôvodu jeho sexuálnej orientácie, je s poukazom na doteraz zistený skutkový stav a informácie o krajine pôvodu neudržateľný. 32. Žalobca tvrdil, že sa modlí, žalovaný, že žalobca nie je pokrstený, k čomu správny súd uvádza, že ustanovenie § 8 písm. a) zákona o azyle ustanovuje ako jedno z kvalifikačných kritérií náboženské dôvody, ktoré sú oveľa širším pojmom ako náboženské presvedčenie. K náboženským dôvodom obavy z prenasledovania môže patriť aj uplatňovanie štátnej náboženskej ideológie, vrátane práva/ právneho systému voči jednotlivcom alebo skupine obyvateľov, ktorí sa s takýmto presadzovanými náboženskými hodnotami/požiadavkami nemôžu alebo nechcú stotožniť. Kresťanstvo, viera nie je merateľná počtom návštev kostolov, ide hlavne o vnútorné presvedčenie toho ktorého veriaceho. Neobstojí záver žalovaného, že v krajine pôvodu žalobcovi nič nehrozí, keď bude ohľadom svojej viery a orientácie diskrétny a preto nebude mať po návrate do krajiny pôvodu žiadne problémy v súvislosti so svojim konvertovaním na kresťanstvo. Aj v prípade, ak by žalobca nebol konvertitom, resp. ak by táto skutočnosť nebola preukázaná, skutočnosť, že nežil v duchu islamského náboženstva, môže mať rovnaké následky ako konvertovanie po prijatí sviatosti krstu. 33. Podľa článku 10 ods. 1 písm. b) Kvalifikačnej smernice, pri posudzovaní dôvodov prenasledovania prihliada členský štát k týmto hľadiskám: pojem náboženstvo zahŕňa najmä zastávanie teistického, neteistického a ateistického presvedčenia, účasť alebo zdržanie sa oficiálnych bohoslužieb v súkromí alebo na verejnosti, sám alebo spoločne s inými, iné náboženské úkony alebo prejavy názoru alebo formy osobného alebo spoločenského správania založeného na akomkoľvek náboženskom presvedčení alebo ním nariadené náboženským presvedčením. V článku 10 ods. 1 písm. b) Kvalifikačná smernica výslovne uvádza hľadiská, ktoré majú správne orgány pri posudzovaní prenasledovania z náboženských dôvodov posudzovať. 34. Správny súd je názoru, že je potrebné vychádzať z potenciality prenasledovania tak, ako to má na mysli ustanovenie § 8 písm. a) zákona o azyle, žalovaný nedostatočne vyhodnotil objektívnu hrozbu prenasledovania nie len v kontexte náboženstva z náboženských dôvodov, ale aj jeho sexuálnej orientácie, vo vzťahu ku ktorej zistenie skutkového stavu nepostačuje na riadne posúdenie veci.
35. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozsudok NS SR sp. zn. 1Sža/10/2013 zo dňa 09.04.2013, z ktorej vyplýva, že nie je povinnosťou žiadateľa o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby preukazoval inými dôkaznými prostriedkami než vlastnou dôveryhodnou výpoveďou. 36. Na základe toho nie je správnemu súdu zrejmé, na základe čoho žalobcovi nebol umožnený doplňujúci pohovor, keď oň žalovaného požiadal písomným podaním zo dňa 14.08.2020 doručeným dňa 19.08.2020 (č.l. 90-91 administratívneho spisu) a v ktorom vysvetlil, aké informácie by chcel doplniť a upozornil, že môžu mať významný vplyv na konečné rozhodnutie o jeho žiadosti o udelenie azylu. Žalovaným namietaná skutočnosť, že o doplňujúci pohovor požiadal po porade s právnym zástupcom je bez právneho významu. Žalovaný argumentoval ustanovením § 6 ods. 1 zákona o azyle, podľa ktorého poverený zamestnanec ministerstva vykoná pohovor so žiadateľom; ak je to potrebné, pohovor možno opakovať. Pohovor nie je potrebné vykonať, ak je možné vydať rozhodnutie na základe vstupného pohovoru podľa § 4 ods. 1, teda že ide o možnosť a nie povinnosť opakovania pohovoru. 37. Hoci z uvedeného ustanovenia nevyplýva povinnosť pohovor opakovať, správnemu súdu nie je zrejmé, prečo toto oprávnenie žalovaný nevyužil, ak mali z neho vyplynúť ďalšie žalobcom naznačované skutočnosti v spojení s ustanovením § 33 ods. 2 správneho poriadku, podľa ktorého správny orgán je povinný dať účastníkom konania možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie a požiadavkou riadneho a náležitého zistenia skutočného stavu. 38. Ak žiadateľ o azyl tvrdí, že je pre svoju vieru prenasledovaný, musí vierohodne vyložiť, v čom jeho viera spočíva, ako sa prejavuje navonok, s kým ďalším a akým spôsobom ju praktizoval. S ohľadom na obtiažnosť hodnotenia, či je žiadateľ veriacim, musí pritom správny orgán vec hodnotiť v celkovom kontexte, napr. zvážiť aj tvrdenia žiadateľa o medzinárodnú ochranu o hĺbke jeho viery, dĺžke doby, po ktorú danú vieru vyznáva, zapojenie sa do náboženského života príslušnej komunity, vziať do úvahy jeho celkový prezentovaný duchovný vývoj a pod. Predmetom hodnotenia konvertovania na kresťanstvo musí byť totiž úplnosť vnútorného presvedčenia k vyznávanie určitého náboženstva a s ním spojené identita a spôsob života. 39. Zistené skutočnosti by mal správny orgán posúdiť jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti, doplniť, ak je to možné, o ďalšie dôkazy (najmä správy o situácii v krajine pôvodu), urobiť si úsudok o žiadateľovej osobnosti a až na základe všetkých týchto zistení urobiť záver, či je výpoveď žiadateľa ohľadom vierohodná. 40. Žalovaný sa dostatočne nezaoberal tvrdeniami o prípadnom postihu - hrozbe trestu smrti, riziko trestu smrti nezohľadnil ani pri úvahe o poskytnutí doplnkovej ochrany, dokonca nezistil dôvody ani na poskytnutie azylu z humanitných dôvodov, keď súčasťou administratívneho spisu sú aj lekárske správy žalobcu. 41. S ohľadom na vyššie uvedené dospel správny súd k záveru, že žalovaný posudzoval rozhodujúce otázky skôr formálne. Ako bolo ale uvedené vyššie, žalovaný sa nevysporiadal s obavami z prenasledovania z náboženských dôvodov v spojení s hrozbou trestu smrti podľa žalobcom citovanej správy. V spojitosti s nedostatočne zisteným skutkovým stavom ohľadom sexuálnej orientácie žalobcu a jej dôsledkov tak žalovaný nezistil skutkový stav v dostatočnej miere, aby si mohol urobiť úsudok ohľadom udelenie azylu, prípadne doplnkovej ochrany v zmysle zákona o azyle. Uvedené pochybenia tak viedli k záveru, že rozhodnutie žalovaného bolo potrebné podľa ustanovenia § 220 SSP zrušiť. 42. V ďalšom konaní bude úlohou žalovaného opätovne riadne vyhodnotiť existenciu dôvodov na poskytnutie medzinárodnej ochrany žalobcovi, za týmto účelom doplniť dokazovanie, a to najmä doplňujúcim pohovorom žalobcu okrem iného za účelom ozrejmenia bisexuality, existencie kompromitujúceho videa a vydierania, či už zo strany súkromných alebo verejných subjektov, správou A. M. Dignity Trust, na ktorú poukazoval žalobca najmä pokiaľ ide o možnosť uloženia trestu smrti za pohlavný styk medzi mužmi a ďalšími správami dostupnými v čase rozhodovania o žiadosti, vyhodnotiť k tejto otázke všetky argumenty žalobcu, vrátane tých, ktoré uplatnil v tomto súdnom konaní. Správny súd poukazuje na správu o krajine pôvodu žalobcu, ktorú predložil žalovaný v priebehu tohto súdneho konania, pričom bude nevyhnutné sa vysporiadať aj s právom každého na náboženskú
slobodu upravenú o.i. v článku 9 Dohovoru, podľa ktorého každý má právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva; toto právo zahŕňa slobodu zmeniť náboženstvo alebo vieru, ako aj slobodu prejavovať náboženstvo alebo vieru sám alebo spoločne s inými, verejne alebo súkromne, bohoslužbou, vyučovaním, náboženskými úkonmi a zachovávaním obradov. 43. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 SSP, a žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný v celom rozsahu priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania. O výške trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia vyšší súdny úradník. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť. Prípadná kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia a podáva sa na Správnom súde v Bratislave v počte vyhotovení, zodpovedajúcom počtu účastníkov konania. (§ 443 SSP) Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, ak sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu súdu. (§ 439 ods. 3 SSP) V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), ak je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).