Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave BA-6Sa/70/2018 1018201219 23. 10. 2023 JUDr. Michaela Stankociová ECLI:SK:SpSBA:2023:1018201219.3
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Michaelou Stankociovou, v právnej veci žalobcu: A. B., narodený XX. XXXXXXXX XXXX, štátnej príslušnosti Talianska republika, adresa trvalého pobytu v zahraničí C. D. XX, C., Talianska republika, proti žalovanému: Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, so sídlom Krížna 44, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného PPZ-HCP-BA2-2018/001714-023 z 20. júna 2018 vo veci administratívneho vyhostenia žalobcu, takto rozhodol: I. Správny súd v Bratislave zrušuje rozhodnutie Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Bratislava č. PPZ-HCP-BA2-2018/001714-023 z 20. júna 2018 ako aj rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Trnava č. PPZ-HCP-BA9-163-013/2017-AV z 22. októbra 2017 a vec vracia orgánu verejnej správy nižšieho stupňa na nové konanie. II. Správny súd v Bratislave priznáva žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania. odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania a zhrnutie napadnutého rozhodnutia 1. Rozhodnutím Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Trnava (ďalej len „prvostupňový orgán verejnej správy“) č. PPZ-HCP-BA9-163-013/2017-AV z 22. októbra 2017 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) bol žalobca ako občan Európskej únie z dôvodu podľa § 87 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky na územie krajiny pôvodu, ktorou je Talianska republika, pretože ohrozuje verejný poriadok. Zároveň mu bol podľa § 87 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu 3 rokov. Lehotu na vycestovanie z územia Slovenskej republiky určil prvostupňový orgán verejnej správy podľa § 87 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov na 1 deň odo dňa právoplatnosti predmetného rozhodnutia. 2. Svoje rozhodnutie založil na zisteniach, podľa ktorých bol žalobca dňa 21. októbra 2017 predvedený Národnou kriminálnou agentúrou Prezídia Policajného zboru (ďalej len „NAKA“) prvostupňovému orgánu verejnej správy z dôvodu porušenia verejného poriadku, pretože mal ako člen hudobnej skupiny E. F. vystúpiť na akcii a festivale Rocktober Beer v obci G. A., okres A., ktorý je známy podporou a propagáciou skupín smerujúcich k potláčaniu základných práv a slobôd. Bolo zistené, že žalobca je členom hudobnej skupiny E. F., ktorá má vo svojom repertoári skladby, ktoré otvorene podnecujú k násiliu alebo propagujú a podporujú neonacistické hnutia a verejne používajú symboly, ktoré poukazujú na pravicovo extrémistickú orientáciu. 3. V nadväznosti na uvedené zistenia začal prvostupňový orgán verejnej správy konanie vo veci administratívneho vyhostenia. Dňa 21. októbra 2017 bola so žalobcom spísaná zápisnica o podaní vyjadrenia, v rámci ktorého uviedol, že na Slovensko pricestoval za účelom dovolenky a chcel navštíviť zábavu, ktorá sa mala konať v obci na Slovensku, ktorej názov však uviesť nevie. Žalobca ďalej uviedol, že je členom hudobnej skupiny E. F., avšak odmieta, že jeho skupina používa symboliku,
ktorá by smerovala k pravicovej extrémistickej orientácii. Ani on sám nie je podporovateľom pravicovej extrémistickej orientácie. Na území Slovenskej republiku rodinu nemá, pretože tá zostala v domovskom štáte, do ktorého mu nebránia žiadne prekážky sa vrátiť. 4. Prvostupňový orgán verejnej správy napriek uvedenému konštatoval, že disponuje dostatočnými podkladmi na to, aby bol preukázaný opak jeho vyjadrení. Podkladom tohto záveru boli predovšetkým zápisnica o podaní vyjadrenia žalobcu z 21. októbra 2017, lustrácie v informačných systémoch Policajného zboru a zaoberanie sa verejným poriadkom a jeho ohrozením. Z osobného správania žalobcu, keďže je osobou ktorá má blízko k prívržencom extrémistických hnutí potláčajúcich základné práva a slobody, s vysokou mierou názorovej, rasovej alebo etnickej neznášanlivosti a otvorene podnecuje k násiliu, je zrejmé, že dochádza k vážnemu ohrozeniu verejného poriadku a ohrozeniu záujmu chráneného zákonom. Pre existenciu hrozby, že osobné správanie žalobcu bude pokračovať aj do budúcna, bolo rozhodnuté o jeho administratívnom vyhostení podľa § 87 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z.. 5. Lehota na vycestovanie bola skrátená na 1 deň z dôvodu naliehavosti vyhostenia, pretože prípadným dlhším zdržiavaním sa žalobcu na území Slovenskej republiky by mohlo dochádzať k ďalšiemu ohrozovaniu a porušovaniu verejného poriadku. Prvostupňový orgán verejnej správy skúmal aj prípadnú existenciu prekážok vyhostenia podľa ustanovenia § 81 ods. 1, 2 a 4 a § 83 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov s negatívnym výsledkom. Tieto zistenia boli napokon potvrdené aj jeho vlastnými vyjadreniami zachytenými v zápisnici o podaní vyjadrenia zo dňa 21. októbra 2017. K rovnakým záverom dospel aj pri posudzovaní otázky rešpektovania súkromného a rodinného života v zmysle čl. 8 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách, ktorý administratívnym vyhostením nebude dotknutý. 6. Záverom prvostupňový orgán verejnej správy dodal, že pred vydaním prvostupňového rozhodnutia bola žalobcovi daná možnosť oboznámiť sa s podkladmi rozhodnutia pričom neuviedol žiadne nové skutočnosti, iba odkázal na prv spísanú zápisnicu o podaní vyjadrenia zo dňa 21. októbra 2017, v ktorej uviedol všetko podstatné. 7. Oznámením zo dňa 7. decembra 2017 bol žalobca zo strany prvostupňového orgánu verejnej správy upovedomený o oprave výroku prvostupňového rozhodnutia, pretože pôvodne bol žalobcovi uložený zákaz vstupu iba na územie Slovenskej republiky, avšak po oprave sa zákaz vstupu vzťahoval na územie Slovenskej republiky ako aj na územie všetkých členských štátov Európskej únie. 8. Na odvolanie žalobcu žalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA2-2018/001714-023 z 20. júna 2018 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) prvostupňové rozhodnutie ako správne potvrdil a odvolanie žalobcu v celom rozsahu zamietol. Úvodom žalovaný podrobne zrekapituloval doterajší priebeh administratívneho konania a v zásade aj odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia, pričom nad rámec dodal, že na festivale Rocktober Beer mali okrem skupiny žalobcu vystupovať aj hudobné skupiny Kategorie C z Nemecka, H. a C. E. z Čiech, ktoré sú známe svojim pôsobením na pravicovo extrémistickej hudobnej scéne. Miesto konania festivalu je navyše známe pre organizovanie koncertov zväčša navštevovaných prívržencami extrémistických hnutí z rôznych krajín čím je ohrozovaný verejný poriadok. Vstup na koncerty nie je verejný a miesto konania koncertov je ohlasované na poslednú chvíľu prostredníctvom osobného e-mailu. Na základe získaných poznatkov členovia skupiny E. F. verejne používajú symboliku ako totenkopf, orlicu, čierne slnko, keltský kríž, číslo 14, ozubené koleso, ktoré sú vyobrazené na vystúpeniach skupiny v pozadí, na plagátoch a vlajkách, symbolika sa nachádza na tričkách členov skupiny alebo na ich tetovaniach. Hoci sa žalobca pri jeho zaistení priamo nevyjadril , že je extrémisticky orientovaný, ako člen hudobnej skupiny, ktorá dlhodobo pôsobí na pravicovo extrémistickej hudobnej scéne, sa zúčastňuje na hudobných podujatiach, ktoré sú známe svojou pravicovou extrémistickou orientáciou, pričom účasť možno považovať za osobné správanie žalobcu, ktorý svojím prejavom prispieva k podnecovaniu násilia a vyslovuje tým podporu hnutiam ktoré smerujú k potláčaniu základných ľudských práv a slobôd. 9. Vo vzťahu k vyjadreniam žalobcu zachyteným v zápisnici o podaní vyjadrenia zo dňa 21. októbra 2017, ktorý popieral, že by bol pravicovo orientovaný, žalovaný uviedol, že je to iba prezentácia žalobcovho subjektívneho názoru, naproti zisteniam, že skupina E. F. dlhodobo pôsobí na pravicovo extrémistickej hudobnej scéne a svojimi prejavmi smeruje k tejto orientácii. 10. Žalovaný bol toho názoru, že vykonaným dokazovaním a na základe získaných podkladov ako je úradný záznam NAKA, zápisnica o podaní vyjadrenia zo dňa 21. októbra 2017 a lustrácia v informačných systémoch Policajného zboru bolo preukázané, že žalobca porušil záujem chránený zákonom a verejný poriadok konaním smerujúcim k propagácii skupín smerujúcich k potlačeniu základných práv a slobôd. 11. Vo vzťahu k námietke žalobcu voči postupu prvostupňového orgánu, ktorý dňa 6. decembra 2017 vykonal úradnú opravu vo výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia dodal, že túto opravu
vykonal z vlastného podnetu, aby napravil mechanickú chybu v písaní ku ktorej došlo pri vyhotovovaní písomného rozhodnutia, pričom opravu možno napraviť neformálne tak, ako tomu bolo aj v predmetnom prípade. Príčinou bolo súčasné vyhotovovanie viacerých rozhodnutí. II. Správna žaloba 12. Žalobca podal voči napadnutému rozhodnutiu správnu žalobu predovšetkým z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. d), e) a g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), navrhujúc napadnuté rozhodnutie žalovaného spolu s prvostupňovým rozhodnutím zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. 13. Žalobca namietal, že hoci už v podanom odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu brojil voči nedostatočne zistenému skutkovému stavu ako aj nedostatočnému odôvodneniu, žalovaný v odvolacom konaní dokazovanie nedoplnil a nevysporiadal sa s námietkami žalobcu, akým konkrétnym a aktívnym konaním porušil konkrétne právne predpisy a na základe akých konkrétnych skutočností dospel k záveru, že ohrozenie verejného poriadku v dôsledku pobytu na území Slovenskej republiky je skutočné a dostatočne závažné do takej miery, že mu bol uložený zákaz pobytu na území všetkých členských štátov (navyše vykonaný jednoduchou opravou v písaní). 14. Žalovaný nepreukázal žiadne konkrétnosti týkajúce sa kapely E. F. ohľadom jej textov piesní, ani kedy, kde a v akom období táto kapela poukazovala na pravicovú extrémistickú orientáciu, kedy, kde a akú extrémistickú symboliku mal žalobca používať a zúčastňovať sa na podujatiach s pravicovo extrémistickou orientáciou. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia smeruje k neprípustnému uplatneniu kolektívnej viny. 15. Prvostupňové ako aj napadnuté rozhodnutie označil za arbitrárne a nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. 16. Vo vzťahu k dôkazom uviedol, že jediným riadne vykonaným bol výsluch žalobcu, ktorý však poprel všetky zistenia žalovaného. Odkaz na interné úradné záznamy operatívy Policajného zboru Slovenskej republiky nebolo možné považovať za zákonný dôkaz. Všeobecné konštatovanie o informácii, podľa ktorej je miesto koncertu zvyčajne navštevované prívržencami extrémistických hnutí nepostačuje pre naplnenie zákonných podmienok administratívneho vyhostenia a uloženia zákazu vstupu. 17. Vo vzťahu ku zmene výroku prvostupňového rozhodnutia bol žalobca toho názoru, že došlo k závažnému procesnému pochybeniu, pretože sa nejednalo o obyčajnú opravu v písaní, ale sa zmenil výrok rozhodnutia a sprísnil postih žalobcu . Takú zmenu bolo možné vykonať iba autoremedúrou. III. Vyjadrenie žalovaného 18. Na výzvu krajského súdu sa ku správnej žalobe vyjadril žalovaný, ktorý ju pre jej nedôvodnosť navrhol zamietnuť. 19. Žalovaný vo vyjadrení v zásade zrekapituloval skutkovú ako aj právnu argumentáciu obsiahnutú v napadnutom rozhodnutí a trval na závere, že žalobca bol jednoznačne identifikovaný ako osoba, ktorá ohrozuje verejný poriadok. Vydanie rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobcu bolo odôvodnené zámerom ochrániť práva a slobody iných z dôvodu ohrozenia verejného poriadku žalobcom, keď bolo jednoznačne preukázané, že podnecuje k diskriminácii podľa rasy, farby alebo národnostného pôvodu. K vydaniu prvostupňového ako aj napadnutého rozhodnutia predchádzalo administratívne konanie za dodržania uznávaných právnych princípov, keď žalobca bol vypočutý, bolo mu zachované právo vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia a navrhovať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. 20. Vo vzťahu k námietke žalobcu o nesprávnom procesnom postupe pri oprave výroku prvostupňového rozhodnutia poukázal na ustanovenie § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, keď s účinnosťou od 1. mája 2017 bolo zákonom č. 87/2017 Z. z. toto ustanovenie novelizované tak, že zatiaľ čo pôvodná právna úprava dávala policajnému útvaru možnosť voľby uloženia zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky alebo členských štátov Schengenu, nová právna úprava určuje povinnosť uložiť zákaz vstupu iba na územie Slovenskej republiky a zároveň aj na územie všetkých členských štátov. V nadväznosti na uvedené bola preto vykonaná aj oprava výroku rozhodnutia. 21. Žalovaný dal do pozornosti správneho súdu, že dňa 24. júla 2018, t. j. po vydaní rozhodnutia o odvolaní boli na odvolací orgán doručené informácie o žalobcovi, ktoré sa týkali jeho aktívneho sympatizovania s neonacistickým hnutím, ktoré boli zaslané z Národnej centrály proti organizovanému zločinu SKPV v Českej republike. 22. Záverom žalovaný namietol, že žalobca nebol pri podaní žaloby zastúpený advokátom ako to predpokladá ustanovenie § 49 ods. 1 SSP. IV. Skutkové a právne závery správneho súdu 23. Správny súd v Bratislave v prvom rade uvádza, že s odkazom na zákon č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o správnych súdoch“) bol riadený aj Správny súd v Bratislave. Ustanovenie § 3 ods. 1 zákona o správnych súdov uvádza, že
správne súdy začnú svoju činnosť 1. júna 2023. Ustanovenie § 3 ods. 3 zároveň uvádza: „ak § 4 ods. 1 neustanovuje inak, výkon súdnictva prechádza od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave.“ Výkon súdnictva prešiel z krajských súdov na novozriadené správne súdy odo dňa 1. júna 2023 vo všetkých veciach, v ktorých je od tohto dátumu daná právomoc správnych súdov. 24. Predmetná vec bola na podklade podanej žaloby pôvodne iniciovaná na Krajskom súde v Bratislave pod pridelenou spisovou značkou 6Sa/70/2018. Od 1. júna 2023 je na konanie v tejto veci príslušný Správny súd v Bratislave. Vec bola náhodným výberom pridelená samosudcovi do oddelenia 16Sa, ktorý o nej koná pod pôvodnou spisovou značkou s predponou BA-6Sa/70/2018. Podľa § 493c písm. a) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), ak je podľa § 492 daná príslušnosť krajského súdu, vykonáva ju od 1. januára 2023 správny súd ustanovený osobitným predpisom. 25. Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) ako súd vecne, miestne a kauzálne príslušný [§ 10, §13 ods. 3, § 17 písm. a) SSP] v konaní o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia posudzujúc správnu žalobu neformálne a neviazaný jej žalobnými bodmi (§ 206 ods. 3 SSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného spolu s prvostupňovým rozhodnutím ako aj administratívne konanie, ktoré ich vydaniu predchádzalo, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného, a podľa stavu veci v čase vyhlásenia rozhodnutia správneho súdu podľa § 206 ods. 4 SSP dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná. 26. O žalobe rozhodol bez nariadenia pojednávania dňa 23. októbra 2023, nakoľko boli splnené podmienky podľa § 137 ods. 4 SSP a ani jeden z účastníkov konania o nariadenie pojednávania nepožiadal (resp. žalovaný dodatočne vyjadril súhlas s rozhodnutím bez nariadenia pojednávania oznámením zo dňa 18. augusta 2023). Správny súd zároveň nepovažoval nariadenie pojednávania za potrebné. Oznámenie o mieste a čase vyhlásenia rozhodnutia bez nariadenia ústneho pojednávania bolo zverejnené minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na webovom sídle správneho súdu. Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) (ďalej len „Správny poriadok“), rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Podľa § 32 ods. 1, 2, 3 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán. Údaje z informačných systémov verejnej správy a výpisy z nich, okrem údajov a výpisov z registra trestov, sa považujú za všeobecne známe skutočnosti a sú použiteľné na právne účely. Tieto údaje nemusí účastník konania a zúčastnená osoba správnemu orgánu preukazovať dokladmi. Doklady vydané správnym orgánom a obsah vlastných evidencií správneho orgánu sa považujú za skutočnosti známe správnemu orgánu z úradnej činnosti, ktoré nemusia účastník konania a zúčastnená osoba správnemu orgánu dokladovať. Na žiadosť správneho orgánu sú štátne orgány, orgány územnej samosprávy, fyzické osoby a právnické osoby povinné oznámiť skutočnosti, ktoré majú význam pre konanie a rozhodnutie. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Podľa § 47 ods. 6 správneho poriadku, chyby v písaní, v počtoch a iné zrejmé nesprávnosti v písomnom vyhotovení rozhodnutia správny orgán kedykoľvek aj bez návrhu opraví a upovedomí o tom účastníkov konania. Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky, s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené
právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, uloží zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov, ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie. Podľa § 87 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar môže administratívne vyhostiť občana Únie, ktorý má právo na pobyt podľa § 64 alebo § 65, alebo rodinného príslušníka občana Únie, ktorý má právo na pobyt podľa § 69 alebo § 70, a môže určiť zákaz vstupu do piatich rokov, ak ohrozuje verejný poriadok. Podľa znenia Dôvodovej správy k zák. č. 82/2017 Z. z., ktorým bolo okrem iného novelizované znenie § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, smernica č. 2004/38/ES definuje zákaz vstupu ako správne alebo súdne rozhodnutie alebo akt, ktorým sa na stanovené obdobie zakazuje vstup na územie členských štátov a pobyt na tomto území a ktoré je pripojené k rozhodnutiu o návrate. V § 83 ods. 1 ide o legislatívno-technickú úpravu z dôvodu vypustenia odseku 5 v § 82. Podľa článku 18 ods. 1 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, každý občan únie má právo slobodne sa pohybovať a zdržiavať na území členských štátov, pričom podlieha obmedzeniam a podmienkam ustanoveným v tejto zmluve a v opatreniach prijatých na ich vykonanie. Podľa článku 6 ods. 1 smernice č. 2004/38/ES, občania Únie majú právo pobytu na území iného členského štátu počas obdobia do troch mesiacov bez akýchkoľvek podmienok alebo formalít iných, ako je požiadavka vlastniť platný preukaz totožnosti alebo pas. Podľa čl. 27 ods. 1 smernice č. 2004/38/ES, s výhradou ustanovení tejto kapitoly členské štáty môžu obmedziť slobodu pohybu a pobytu občanov Únie a ich rodinných príslušníkov bez ohľadu na ich štátnu príslušnosť na základe dôvodov verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo verejného zdravia. Tieto dôvody sa nesmú využívať pre ekonomické účely Podľa článku 27 ods. 2 smernice č. 2004/38/ES, opatrenia prijaté z dôvodov verejnej politiky alebo verejnej bezpečnosti musia byť v súlade so zásadou úmernosti a musia vychádzať výlučne z osobného správania daného jednotlivca. Trestné činy, ku ktorým došlo v minulosti sa samé o sebe nepovažujú za dôvody na prijatie takýchto opatrení. Osobné správanie daného jednotlivca musí predstavovať skutočnú, existujúcu a dostatočne vážnu hrozbu ovplyvňujúcu jeden zo základných záujmov spoločnosti. Zdôvodnenia, ktoré sú oddelené od podrobností prípadu, alebo ktoré sa spoliehajú na aspekty všeobecnej prevencie, sú neprijateľné. Podľa § 493e SSP, konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté. Podľa § 241 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby, rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného. Vo výroku uvedie označenie žalovaného, číslo a deň zrušeného rozhodnutia alebo opatrenia, meno a priezvisko žalobcu, číslo jeho cestovného pasu alebo iného dokladu totožnosti. Podľa § 191 ods. 1 SSP, správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak c) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, d) je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, e) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, g) došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej. Podľa § 191 ods. 3 písm. a/ SSP, ak správny súd zrušuje napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného, v závislosti od okolností môže na návrh žalobcu súčasne zrušiť aj rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, ktoré mu predchádzalo. 27. Na úvod správny súd poukazuje na samotný účel správneho súdnictva, ktorým je preskúmanie zákonnosti rozhodnutí alebo opatrení orgánov verejnej správy a to vrátane preskúmania zákonnosti postupu, ktorý predchádzal ich vydaniu a ktorý zákonnosť nadväzujúcich rozhodnutí podmieňuje. Konkrétne správny súd zisťuje, či si konajúce orgány verejnej správy zadovážili dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistili vo veci náležite skutkový stav, či konali v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie orgánu verejnej správy bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj procesnoprávnymi predpismi. 28. Predmetom prieskumu zákonnosti zo strany správneho súdu je rozhodnutie žalovaného, ktorým potvrdil ako vecne správne prvostupňové rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu z územia
Slovenskej republiky na územie Talianskej republiky z dôvodu, že ohrozuje verejný poriadok a zároveň o uložení zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky a v znení opravy zo dňa 7. decembra 2017, aj na územie všetkých členských štátov Európskej únie na dobu 3 rokov. 29. Z obsahu žaloby možno vyvodiť nasledovné námietky formulované žalobcom, ktoré považoval za smerodajné a to nedostatočne zistený skutkový stav, na čo nadväzuje nepreskúmateľnosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a nesprávny procesný postup pri oprave výroku rozhodnutia v časti teritoriálneho vymedzenia zákazu vstupu. V tomto poradí pristúpil k posúdeniu ich dôvodnosti ja správny súd. 30. V prvom rade je potrebné uviesť, že na konanie o administratívnom vyhostení ako aj na rozhodnutie v rámci neho vydané sa podľa ustanovenia § 120 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov vzťahuje Správny poriadok, ako všeobecný právny predpis, upravujúci, o. i., otázky podkladov rozhodnutia (§ 32), na nich nadväzujúce vykonávanie dôkazov (§ 34) a v neposlednom rade náležitosti písomného vyhotovenia rozhodnutia (§ 47). 31. Zásada materiálnej pravdy, obsiahnutá v ustanovení § 3 ods. 5 Správneho poriadku a prevtelená do ustanovenia § 32 Správneho poriadku, zakotvuje požiadavku adresovanú orgánu verejnej správy zistiť a ustáliť skutočný stav veci v takom nevyhnutnom rozsahu, aby bolo možné rozhodnutie na jeho základe vydané považovať za objektívne, spravodlivé a zákonné. Nedostatočné zistenie skutkového stavu pritom predstavuje jednu z podmienok pre zrušenie napadnutého rozhodnutia [§ 191 písm. e) SSP]. 32. Aby bolo možné rozhodnutiu priznať atribúty zákonnosti a spravodlivosti, zistenia orgánu verejnej správy týkajúce sa skutkového stavu ako aj jeho právne posúdenie a všetky úvahy, ktorými ku záverom zachyteným v rozhodnutí dospel, musia byť pretavené do odôvodnenia rozhodnutia, ktoré predstavuje najrozsiahlejšiu časť rozhodnutia, avšak platí, že kvantita odôvodnenia nemôže predchádzať jeho kvalitu. Odôvodnenie rozhodnutia musí byť dostatočne jasné, zrozumiteľné a určité čo do dôvodov, pre ktoré orgán verejnej správy dospel k záveru vyjadrenom vo výroku rozhodnutia. Tieto musia byť zrejmé predovšetkým adresátom rozhodnutia, ktorými sú účastníci administratívneho konania a nie orgánu verejnej správy, ktorý rozhodnutie vydáva. V odôvodnení rozhodnutia orgán verejnej správy spravidla opíše skutkový stav veci, uvedie všetky skutočnosti, ktoré bral do úvahy pri vydávaní rozhodnutia, vymedzí dôkazy a všetky ostatné podklady ktoré vzal resp. aj nevzal na zreteľ a analyzuje svoje úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení dôkazov. Z odôvodnenia musí byť zrejmé, že na základe získaných a vyhodnotených podkladov nebolo možné prijať iný záver, ako ten, ktorý je vyjadrený vo výroku rozhodnutia. Aj nedostatok v odôvodnení rozhodnutia má za následok jeho nezákonnosť, pre ktorú bude potrebné rozhodnutie zrušiť [§ 191 písm. d) SSP]. Nedostatok dôvodov znamená jednak absolútny nedostatok odôvodnenia, ale i to, že rozhodnutie neobsahuje skutočnosti, ktoré viedli orgán verejnej správy k rozhodnutiu. 33. Nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov je zásadne založená na nedostatku dôvodov skutkových, nie na čiastkových nedostatkoch odôvodnenia rozhodnutí či opatrenia. Musí pritom ísť o vady skutkových zistení, o ktoré boli opreté rozhodovacie dôvody. Pôjde najmä o rozhodovacie dôvody o skutočnostiach v konaní nezisťovaných, prípadne zistené v rozpore zákonom, alebo prípady, keď nie je zrejmé, či vôbec nejaké dôkazy boli v konaní vykonané (rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 2Ads 58/2003). 34. Z princípov procesného práva vyplýva, že výrok rozhodnutia musí zodpovedať výsledkom dokazovania a vyhodnotenia dôkazov ktoré sa musí prejaviť v odôvodnení rozhodnutia a právnom posúdení, v ktorom dôvody musia byť formulované jasne, relevantne a zrozumiteľne. Povinnosť riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné, presvedčivé a najmä s obsahom výroku korešpondujúce odôvodnenie spôsobu rozhodnutia, ktoré sa vysporiada i s jeho špecifickými námietkami. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa expressis verbis vo svojom rozhodnutí sp. zn. 1Sža/9/2016 zo dňa 27. júla 2016 vyjadril: „V zmysle judikatúry a ustálenej súdnej praxe nestačí, že rozhodnutie je zrozumiteľné pre orgán, ktorý ho vydal; rozhodnutie musí byť zrozumiteľné aj pre ostatných účastníkov konania. Uvedený názor možno v niektorých prípadoch aplikovať nielen na rozhodnutie správnych orgánov, ako na výsledok ich činnosti ale aj na samotný priebeh správneho konania, zdokumentovaný v administratívnom spise.“ 35. S konkretizáciou na prejednávanú vec sa mali prvostupňový orgán ako aj žalovaný zamerať na získanie dostatočných podkladov pre konštatovanie, že žalobca ako občan Európskej únie ohrozuje verejný poriadok, ktorého definícia je vymedzená v § 2 ods. 1 písm. m) zákona o pobyte cudzincov, v dôsledku čoho ho možno podľa ustanovenia § 87 ods. 1 písm. b) citovaného zákona administratívne vyhostiť. Podstatnou a primárnou otázkou bolo preto aspoň rámcové zadefinovanie, aké správanie vôbec možno považovať za ohrozenie verejného poriadku občanom Európskej únie. Vymedzenie pojmu verejný poriadok medzi účastníkmi konania v zásade nebolo sporným.
36. Keďže je právna úprava obsiahnutá v zákone o pobyte cudzincov výsledkom transpozície smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov (ďalej len „smernica č. 2004/38/ES“), pri aplikácii dotknutej vnútroštátnej úpravy bude potrebné zohľadňovať nepriamy účinok uvedenej smernice a teda aplikovať resp. vykladať ju eurokonformným spôsobom a v jej kontexte. 37. K obmedzeniu práva pobytu občana Európskej únie z dôvodu verejného poriadku sa vyjadruje čl. 27 smernice č. 2004/38/ES, ktorý v odseku 1 ustanovuje, že členské štáty môžu obmedziť slobodu pohybu a pobytu občanom z dôvodov verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo zdravia. Zároveň však v odseku 2 zdôrazňuje potrebu rešpektovania princípu primeranosti, ktorý aplikácii týchto obmedzení určuje určité mantinely a predchádza svojvôli orgánov verejnej správy. V zmysle citovaného odseku „Opatrenia prijaté z dôvodov verejnej politiky alebo verejnej bezpečnosti musia byť v súlade s zásadou úmernosti a musia vychádzať výlučne z osobného správania daného jednotlivca. Trestné činy, ku ktorým došlo v minulosti, sa samé o sebe nepovažujú za dôvody na prijatie takýchto opatrení. Osobné správanie daného jednotlivca musí predstavovať skutočnú, existujúcu a dostatočne vážnu hrozbu ovplyvňujúcu jeden zo základných záujmov spoločnosti. Zdôvodnenia, ktoré sú oddelené od podrobností prípadu, alebo ktoré sa spoliehajú na aspekty všeobecnej prevencie, sú neprijateľné.“ 38. Vychádzajúc z uvedeného možno ustáliť, že k obmedzeniu slobody pohybu a pobytu občana Európskej únie môžu členské štáty pristúpiť iba pre skutočné a nie len teoretické ohrozenie verejného poriadku v podobe dostatočne konkretizovaného a v danom momente existujúceho osobného správania občana. 39. V kontexte uvedeného správny sú poukazuje na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 945/20 z 16. decembra 2020, vychádzajúci z rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie k výkladu čl. 27 smernice č. 2004/38/ES v ktorom uvádza, že „pojem 'veřejný pořádek' předpokládá v každém případě kromě samotného narušení společenského pořádku, které představují všechna porušení práva (včetně trestního odsouzení), existenci skutečného, aktuálního a dostatečně závažného ohrožení některého základního zájmu společnosti (rozsudek SDEU ze dne 28. 10. 1975 ve věci C-36/75 B., § 28; či rozsudek SDEU ze dne 29. 4. 2004 ve spojených věcech C-482/01 a C-493/01 I. a I., § 66). Opatření přijatá z důvodů veřejného pořádku mohou být odůvodněná jen tehdy, jsou-li založena výlučně na osobním chování dotyčné osoby (rozsudek SDEU ze dne 13. 9. 2016 ve věci C-165/14 B. A., § 59). Osobní chování představující skutečné a aktuální ohrožení některého ze základních zájmů společnosti nebo hostitelského členského státu zásadně znamená, že se u dotyčného jednotlivce může předpokládat, že se bude protiprávně chovat i v budoucnu (rozsudek SDEU ze dne 22. 5. 2012 ve věci C-348/09 P. I., § 30; či rozsudek SDEU ze dne 13. 7. 2017 ve věci C-193/16 E., § 23).“ Ústavný súd v citovanom náleze ďalej konštatoval, že „předchozí odsouzení pro trestný čin samo o sobě neodůvodňuje automatické přijetí opatření omezujících výkon práva na volný pohyb. Jinými slovy, samotné předchozí odsouzení dotyčného pro trestný čin nepostačuje k tomu, aby bylo možné automaticky vycházet z toho, že dotyčný představuje skutečné, aktuální a dostatečně závažné ohrožení některého ze základních zájmů společnosti, jež je samo o sobě způsobilé odůvodnit omezení práv, které mu přiznává unijní právo (rozsudek SDEU ze dne 17. 11. 2011 ve věci C-430/10 H. J., § 38). Existenci předchozího odsouzení za trestný čin lze zohlednit jen tehdy, jsou-li okolnosti, které vedly k tomuto odsouzení, důkazem osobního chování, představujícího současnou hrozbu ve výše uvedeném smyslu (rozsudek SDEU ze dne 1. 1. 1999 ve věci C-348/96 K. H., § 24). Opatření z důvodů veřejného pořádku nebo veřejné bezpečnosti lze přijmout pouze tehdy, ukáže-li se po konkrétním posouzení každého jednotlivého případu ze strany příslušných vnitrostátních orgánů, že osobní chování dotyčné osoby představuje ohrožení v současné době (rozsudek SDEU ze dne 2. 5. 2018 ve věci C- 331/16 K. a H. F., § 56).“ 40. Pokiaľ teda vnútroštátny orgán verejnej správy nemôže automaticky vychádzať z premisy, že občan Európskej únie svojim osobným správaním predstavuje ohrozenie verejného poriadku už iba s ohľadom na jeho trestnú minulosť, o to opatrnejší musí byť s produkovaním záverov vychádzajúcich z minulého správania, ktoré ani len nebolo kvalifikované ako trestné. Jedným dychom je potrebné dodať, že pokiaľ pre administratívne vyhostenie občana Európskej únie postačuje už iba ohrozenie verejného poriadku a nie jeho porušenie, následok v podobe administratívneho vyhostenia má vo svojej podstate preventívny charakter. Nemôže sa však jednať o všeobecnú prevenciu vychádzajúcu iba z domnelej hrozby. Inými slovami, nie je dostačujúce zdôvodnenie, že žalobca predstavuje ohrozenie verejného poriadku iba pre jeho postoje alebo správanie v minulosti bez toho, aby boli zdôvodnené úvahy orgánu verejnej správy, prečo má takéto minulé správanie presah až do súčasnosti v podobe trvajúcej hrozby z opakovania. V prejednávanej veci sa oba orgány verejnej správy uspokojili iba s konštatovaním, že hrozba opakovania takéhoto správania existuje.
41. Absentujúce podklady a úvahy správny súd badá aj v nejasnom ustálení, aké osobné správanie žalobcu považoval prvostupňový orgán verejnej správy za ohrozenie verejného poriadku, teda, či sa jednalo o samotné členstvo v skupine E. F., prívrženstvo ku skupinám ohrozujúcim záujem chránený zákonom, plánovanú účasť na hudobnom festivale Rocktober Beer festival alebo iné jeho správanie. V rozhodnutiach sa totiž uvedené nejasne kumuluje, čo pre adresáta pôsobí zmätočne. Pokiaľ bolo zámerom orgánov verejnej správy týmto spôsobom vykresliť osobu žalobcu ako osobu aktívne pôsobiacu na pravicovej extrémistickej scéne, nemožno im nič vytknúť, to však na naplnenie dôvodu administratívneho vyhostenia podľa ustanovenia § 87 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov a v kontexte čl. 27 smernice č. 2004/38/ES nebolo dostačujúce. 42. Správny súd je toho názoru, že podklady, ktoré nazhromaždil prvostupňový orgán verejnej správy a následne aj žalovaný sú chabé pre konštatovanie záveru, že žalobca ohrozuje svojim osobným správaním verejný poriadok. Z administratívneho spisu vyplýva, že pred vydaním prvostupňového rozhodnutia orgán verejnej správy disponoval iba všeobecným avízom, že na mieste v obci G. A., okres Malacky (kde sa zvyknú organizovať koncerty navštevované prívržencami extrémistických hnutí) na festivale Rocktober Beer (vo vzťahu ku ktorému však chýbajú akékoľvek bližšie informácie o jeho povahe) plánujú vystúpiť zahraničné hudobné kapely, medzi nimi aj skupina E. F., ktorej členom je žalobca. O skupine E. F. prvostupňový orgán verejnej správy nazhromaždil iba toľko informácií, že je to talianska street punková skupina, ktorá vznikla v roku 1999, pričom na ich facebookovej stránke sú zverejnené údaje, obrázky a symboly z ktorých možno vyvodiť jej pravicovo extrémistickú orientáciu (k týmto tvrdeniam sa v administratívnom spise rovnako podklady nenachádzajú). Rovnako tomu nasvedčujú aj tričká ktoré nosia členovia skupiny a ich tetovania. Uvedené konštatovania sú však natoľko všeobecné a vzťahujúce sa výlučne ku hudobnej skupine ako takej, že správnemu súdu nie je zrejmé, ako sa zosobňujú priamo na žalobcu a v čom konkrétne malo spočívať jeho aktívne osobné správanie v čase predvedenia. Z podkladov nachádzajúcich sa v administratívnom spise totiž možno vyvodiť iba toľko, že žalobca bol na mieste festivalu prítomný a plánoval sa ho zúčastniť (navyše, z celej skupiny bol predvedený iba on a jeden ďalší člen, pričom zvyšní členovia skupiny zostali na festivale). Správny súd si je vedomý, že nemožno úplne oddeliť zistenia týkajúce sa skupiny od jej samotných členov, ktorí ju tvoria a teda aj od osoby žalobcu, no na účely konania o administratívnom vyhostení bolo toto vzájomné prepojenie a následné osobné konanie žalobcu lepšie zdôvodniť. Možno konštatovať, že uvedené avízo mohlo byť len prvotným impulzom, na ktorý však malo nadväzovať zaobstaranie ďalších a konkrétnejších dôkazov, z ktorých by bolo možné zistiť informácie týkajúce sa priamo osoby žalobcu a jeho osobného správania predstavujúceho ohrozenie verejného poriadku. 43. Z administratívneho spisu správnemu súdu nevyplýva napríklad ani taká skutočnosť, že žalobca ako člen skupiny sa mal nielen zúčastniť ale skutočne vystúpiť na uvedenom festivale a mal odohrať konkrétnu skladbu ako súčasť zmieneného repertoáru, ktorú pre jej obsah možno považovať za ohrozujúcu verejný poriadok. Preukazované nebolo ani používanie symboliky. V tomto rozsahu sa preto správny súd musel prikloniť k dôvodnosti námietok žalobcu. Relevantné a upotrebiteľné podklady neboli zistené ani z lustrácie v informačných systémoch Policajného zboru. 44. Pokiaľ žalovaný poukazuje na informácie o žalobcovi, ktoré sa týkali jeho aktívneho sympatizovania s neonacistickým hnutím, ktoré boli zaslané z Národnej centrály proti organizovanému zločinu SKPV v Českej republike, tieto boli žalovanému doručené až dňa 24. júla 2018, teda po vydaní napadnutého rozhodnutia, no podstatnejšou je skutočnosť, že meno žalobcu sa v týchto podkladoch nenachádza. K osobám talianskej národnosti, t. j. aj k žalobcovi, bolo oznámené, že relevantnými informáciami orgán nedisponuje. 45. Aj to málo zistených skutočností sa navyše dostáva do kontrastu s vyjadreniami žalobcu, ktorý popiera, že by hudobná skupina smerovala k pravicovej extrémistickej orientácii. Vyjadrenie žalobcu je pritom jedným z troch podkladov rozhodnutí na ktoré poukazuje žalovaný a ktoré nevedno na akom právnom základe bagatelizoval vyjadrením, že sa jedná iba o subjektívny názor žalobcu. Vyjadrenie účastníka konania je samé o sebe iba prezentovanie subjektívneho prežitia určitej udalosti alebo názoru na otázky položené orgánom verejnej správy. Subjektivita je teda jedným z jeho definičných znakov. Takouto až absurdnou úvahou nemôže orgán verejnej správy úplne poprieť prínos účastníka konania, ktorý má byť podkladom (a vo väčšine prípadov protikladom zistení orgánu verejnej správy) rozhodnutia. Pre krátkosť administratívneho konania predchádzajúceho vydaniu rozhodnutia o administratívnom vyhostení pritom žalobca nemal reálnu možnosť predkladať iné rozsiahle dôkazy na podporu svojich tvrdení, pričom netreba zabúdať, že bolo primárne na orgánoch verejnej správy riadne preukázať naplnenie niektorého z dôvodov administratívneho vyhostenia. 46. Pre absenciu ďalších podkladov ktoré by preukázali naplnenie dôvodu administratívneho vyhostenia žalobcu podľa § 87 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov a tým pádom nemohli byť
premietnuté ani do odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ich žalovaný nahradil iba všeobecnými a subjektívnymi očakávaniami prospektívneho správania žalobcu, vyvodenými iba zo všeobecnej charakteristiky zamerania skupiny E. F. a príchodu žalobcu na územie Slovenskej republiky. Z tohto pohľadu sa preto rozhodnutia oboch orgánov verejnej správy javia ako všeobecne preventívne, nezohľadňujúce aktuálny skutkový stav a nerozvádzajúce konkrétne konanie žalobcu, ktorým by verejný poriadok v rozpore s ustanovením § 87 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov a taktiež v rozpore s ustanovením čl. 27 smernice č. 2004/38/ES ohrozil. 47. Vo vzťahu k úradnej oprave prvostupňového rozhodnutia spočívajúcej v doplnení časti výroku o zákaz vstupu žalobcu na územie všetkých členských štátov, ktorá bola vykonaná po doručení odvolania žalobcu dňa 6. decembra 2017, dopísaním rukou, bez akéhokoľvek odôvodnenia takéhoto postupu, správny súd dospel k záveru, že išlo o také procesné pochybenie, ktoré dosiahlo intenzity porušenia práva žalobcu na spravodlivý proces. Orgán verejnej správy v súlade so znením § 47 ods. 6 Správneho poriadku, chyby v písaní, v počtoch a iné zrejmé nesprávnosti v písomnom vyhotovení rozhodnutia kedykoľvek aj bez návrhu opraví a upovedomí o tom účastníkov konania. 48. S takto ohraničenými kritériami, nemožno dopísanie výroku časťou hmotnoprávneho ustanovenia klasifikovať ako opravu v ňom vzniknutej chyby či zrejmej nesprávnosti, čo podporuje aj zisteniu, že takto doplnenou časťou výroku rozhodnutia sa orgán verejnej správy nezaoberal ani v jeho odôvodnení. Na strane 4 v poslednom odseku rozhodnutia prvostupňového orgánu verejnej správy je uvedené: „Správny orgán sa zaoberal aj ust. § 87 ods. 6 zákona č. 404/2011 Z.z. Podľa správnej úvahy správneho orgánu osoba účastníka konania predstavuje skutočnú, existujúcu a dostatočne vážnu hrozbu pre verejný poriadok. Z uvedeného, ako aj v kontexte celkového odôvodnenia v predmetnom rozhodnutí je správny orgán za to, že taká osoba, akou je účastník konania nie je možné, aby sa naďalej zdržiavala na území Slovenskej republiky.“ Aj z ďalšieho odôvodnenia rozhodnutia je zrejmé, že akt vyhostenia žalobcu sa viaže len k územiu Slovenskej republiky. Z obsahu administratívneho spisu nevyplýva, že by výrok bol postihnutý chybou alebo nesprávnosťou, ktorú možno opraviť a z ničoho nevyplýva, že s postupom ktorý prvostupňová orgán verejnej správy zvolil, by bol účastníkov upovedomil. Prvostupňový orgán verejnej správy teda výrokovú časť rozhodnutia neopravil, ale doplnil novou časťou, ktorou zásadne zmenil význam jej pôvodného znenia pretože nad rámec pôvodného rozhodnutia rozšíril jeho teritoriálnu účinnosť. 49. Ponímajúc rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy z hľadiska takto vykonanej opravy možno konštatovať, že zákazom vstupu žalobcu aj na územie všetkých členských štátov, došlo k neprípustnému prekročeniu jeho právomoci a konaniu v rozpore ustanovením § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, článkom 18 ods. 1 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (Každý občan Európskej únie má právo slobodne sa pohybovať a zdržiavať na území členských štátov, pričom podlieha obmedzeniam a podmienkam ustanoveným v tejto zmluve a v opatreniach prijatých na ich vykonanie) a tiež článkom 6 ods. 1 smernice č. 2004/38/ES (Občania Európskej únie majú právo pobytu na území iného členského štátu počas obdobia do troch mesiacov bez akýchkoľvek podmienok alebo formalít iných, ako je požiadavka vlastniť platný preukaz totožnosti alebo pas). 50. Prvostupňový orgán verejnej správy svojím rozhodnutím s doplnenou výrokovou časťou, zjavne vychádzal z doslovného znenia ustanovenia § 77 ods. 1, veta tretia zákona o pobyte cudzincov, v znení platnom v čase jeho vydania, jeho pozornosti však uniklo, že zmena tohto zákonného ustanovenia, zákonom č. 82/2017 Z. z., bola vykonaná s poukazom na článok 2 ods. 1 a článok 3 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES, týkajúcej sa štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorými štátni príslušníci členských štátov nie sú. Uvedená smernica v článku 2 ods. 3 výslovne uvádza, že sa neuplatňuje na osoby, ktoré požívajú právo Spoločenstva na voľný pohyb, vymedzené v článku 2 ods. 5 Kódexu schengenských hraníc. Každý členský štát má právo vyhostiť, resp. zakázať vstup na svoje územie príslušníkovi iného členského štátu, avšak nemôže tak urobiť vo vzťahu k ostatným, resp. všetkým členským štátom. 51. Na základe všetkých vyššie uvedených dôvodov správny súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie nie je v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, ako aj so Správnym poriadkom, pretože pred vydaním napadnutého rozhodnutia nebol dostatočne zistený skutočný stav podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, čo sa následne prejavilo aj v nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia vo vzťahu ku konštatovaniu naplnenia dôvodov administratívneho vyhostenia žalobcu podľa § 87 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Nie menej závažné pochybene správny súd badá aj v nesprávnom procesnom postupe pri oprave výroku prvostupňového rozhodnutia. Správny súd preto napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie postupom podľa § 191 ods. 3 písm. a) SSP a z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. d), e) a g) SSP zrušuje a vec vracia prvostupňovému orgánu verejnej správy na ďalšie konanie.
52. V novom konaní prvostupňový orgán verejnej správy aj pre značný časový odstup zváži, či bude možné doplniť podklady preukazujúce ohrozenie verejného poriadku žalobcom k 21. októbru 2017, no pokiaľ dospeje k záveru, že áno, svoje úvahy preukazujúce naplnenie tohto dôvodu administratívneho vyhostenia náležite zdôvodní a to v intenciách vyššie uvedených kritérií poskytnutých správnym súdom. 53. Záverom a iba v krátkosti správny súd v súvislosti s námietkou žalovaného o nedostatku zastúpenia žalobcu advokátom poukazuje na výnimky z povinného zastúpenia upravené v ustanovení § 49 ods. 2 písm. b) SSP, teda vzťahujúce sa aj na konanie o správnej žalobe vo veci administratívneho vyhostenia. Hoci bola správna žaloba pôvodne spísaná a podaná advokátom žalobcu bez predloženia plnomocenstva na jej podanie a zastupovanie žalobcu pred správnym súdom, žalobca túto žalobu následne v súdom poskytnutej lehote doručil vlastnoručne podpísanú a správny súd ju teda považoval za ním osobne podanú. 54. O trovách konania správny súd rozhodol postupom podľa § 175 ods. 1 SSP tak, že žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, priznal právo na ich úplnú náhradu podľa § 167 ods. 1 SSP. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je možné podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia oprávnenému subjektu, a to na Správnom súde v Bratislave [§ 443 ods. 2 písm. b) SSP a § 444 ods. 1 SSP]. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu správneho súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenia [§ 446 ods. 2 písm. d) SSP]. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa [písm. a)]; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) [písm. b)]; je žalovaným Centrum právnej pomoci [písm. c)].