Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave BA-7Sa/56/2016 1016202079 15. 12. 2023 JUDr. Filip Hudec ECLI:SK:SpSBA:2023:1016202079.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Filipom Hudecom v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom: C. D. X/X, XXXX C., E., zast. JUDr. Marián Ďurina, advokát so sídlom Sibírska 4, 831 02 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, so sídlom Kutuzovova 8, 832 47 Bratislava, IČO: 30 845 572, v konaní o správnej žalobe v sociálnych veciach, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.: F./XXXX-XXXX zo dňa 18.10.2016, takto rozhodol: I. Správny súd v Bratislave žalobu z a m i e t a . II. Žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznáva. odôvodnenie: I. Administratívne konanie a rozhodnutie žalovaného 1. Žalobca požiadal listom z 12.10.2015 Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia (ďalej len „prvostupňový orgán“) o výsluhový dôchodok. Prvostupňový orgán rozhodnutím číslo: VÚSZ – 53011-BA/2016 zo dňa 25.02.2016 podľa § 137 ods. 3 zákona č. 328/2002Z.z. výsluhový dôchodok žalobcovi nepriznal (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie I“). Prvostupňový orgán v odôvodnení uviedol, že v prípade žalobcu neboli splnené hmotnoprávne podmienky na priznanie dávky výsluhového zabezpečenia podľa ustanovenia zákona č. 114/1998 Z.z. Prvostupňové rozhodnutie I bolo žalobcovi doručené 02.03.2016, no napriek výslovnému poučeniu uvedenému v predmetnom rozhodnutí, že odvolanie proti nemu je možné podať písomne v lehote 15 dní od jeho doručenia, žalobca zaslal odvolanie obyčajnou zásielkou až dňa 19.03.2016, teda oneskorene. Žalovaný listom č. F. -X-XX-X/XXXX-XXXX z 20.05.2016 žalobcovi oznámil, že jeho odvolanie nebolo podané včas a preto prvostupňové rozhodnutie I nadobudlo právoplatnosť dňa 17.03.2016 (správny súd v tejto súvislosti konštatuje, že prvostupňové rozhodnutie I nadobudlo právoplatnosť až dňa 18.03.2016, čo však nič nemení na tom, že predmetné odvolanie žalobcu bolo podané oneskorene). Zároveň bolo žalobcovi oznámené, že oneskorené odvolanie z právneho hľadiska nemožno kvalifikovať ako odvolanie a z tohto dôvodu odvolací orgán nemohol jeho odvolanie vybaviť postupom, ktorý je určený pre preskúmanie neprávoplatných rozhodnutí podľa § 53 až 61 zákona č. 71 /1967 Zb. (ďalej len „Správny poriadok“). Bolo taktiež konštatované, že vo veci nebol zistený ani dôvod na nariadenie obnovy konania podľa § 62 a ani dôvod na uplatnenie preskúmania rozhodnutia mimo odvolacieho konania podľa § 65 ods. 1 Správneho poriadku, nakoľko v predmetnom prípade nedošlo k porušeniu zákona.
2. Listom z 31.05.2016 žalobca opätovne požiadal prvostupňový orgán o výsluhový dôchodok. Žalobca v žiadosti uviedol, že vykonával funkciu palubného technika na lietadlách a táto doba vojenskej činnej služby by sa podľa jeho názoru mala pre účely výšky jeho výsluhového dôchodku posudzovať dvojnásobne. Žalobca taktiež tvrdil, že 20.06.2010 dosiahol vek 55 rokov, bol zamestnaný najmenej 25 rokov a v tom čase odpracoval 15 rokov a 46 dní v zamestnaní v I. kategórii funkcií a 23 rokov a 112 dní v III. pracovnej kategórii, pričom spolu mal teda odpracovať 38 rokov a 158 dní. 3. Listom z 16.06.2016 prvostupňový orgán vyzval žalobcu, aby vzhľadom na právoplatné rozhodnutie v tejto veci (právoplatné prvostupňové rozhodnutie I) do 7 dní predložil doklady osvedčujúce jeho nárok, ktoré doposiaľ v konaní pred prvostupňovým orgánom v danej veci neboli použité a prvostupňový orgán ich nemá k dispozícii, prípadne, aby doplnil jeho podanie a navrhol nové dôkazy. 4. Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia ako prvostupňový orgán rozhodnutím číslo: VÚSZ – 53011-3-BA/2016 z 20.07.2016 podľa § 30 ods. 1 písm. i) Správneho poriadku konanie o priznanie výsluhového dôchodku žalobcovi zastavil, nakoľko v tej istej veci sa právoplatne rozhodlo a skutkový stav sa podstatne nezmenil (ďalej len prvostupňové rozhodnutie II“). Prvostupňový orgán v odôvodnení uviedol, že skúmal, či sú splnené podmienky pre vydanie rozhodnutia o zastavení konania stanovené v § 30 ods. 1 písm. i) Správneho poriadku, pričom dospel k záveru, že boli splnené všetky hmotnoprávne a procesné podmienky (totožnosť účastníka konania - žalobcu, totožnosť predmetu konania – o výsluhový dôchodok, existencia právoplatného rozhodnutia – právoplatné prvostupňové rozhodnutie I a vo veci nenastala podstatnejšia zmena skutkového stavu – skutkové okolnosti prípadu žalobcu v čase posudzovania jeho žiadosti z 12.10.2015 a následne z 31.05.2016 sa nezmenili) na postup podľa § 30 ods. 1 písm. i) Správneho poriadku. 5. Proti prvostupňovému rozhodnutiu II podal žalobca včas odvolanie. Žiadal, aby sa mu doba výkonu vojenskej služby vo funkcii pilot lietadla započítala dvojnásobným zápočtom tak, ako ostatným jeho kolegom. Tvrdil, že jeho služobný pomer skončil 03.11.1988, a to vydaním Rozkazu č. 50 veliteľa leteckého školského pluku. Mal za to, že do nadobudnutia právoplatnosti rozsudku Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne č. k. G./XX vydaného 31.08.1988 sa naňho vzťahovala prezumpcia neviny, a preto do tejto doby nemohol byť vystavený žiadnym represívnym nárokom. 6. Žalovaný, ako odvolací orgán, rozhodnutím číslo: F./XXXX-XXXX z 18.10.2016 podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie II potvrdil (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). 7. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že poukázal na § 137 ods. 3 zákona č. 328/2002 Z.z., podľa ktorého sa profesionálnemu vojakovi, ktorého služobný pomer trval viac ako 15 rokov a pri skončení služobného pomeru nesplnil podmienky priznania dávky výsluhového zabezpečenia podľa doterajších predpisov, dávka výsluhového zabezpečenia podľa § 38 alebo § 40 uvedeného zákona neprizná. Poukázal taktiež na to, že žalobca nesplnil ani podmienky na priznanie príspevku za službu podľa § 33 ods. 1 zákona č. 76/1959 Zb. Z výkazu doby trvania služobného pomeru na účely výsluhového zabezpečenia a evidenčného listu zvýhodnenej započítateľnej leteckej služby vojaka z povolania podľa služobného predpisu Fin-6-1 mal za preukázané, že žalobca vykonával vojenskú službu vrátane zvýhodnene započítanej doby 21 rokov, 2 mesiace a 23 dní. Dospel taktiež k záveru, že s ohľadom na relevantnú právnu úpravu služobný pomer žalobcu zanikol podľa § 25 zákona č. 76/1959 Zb. stratou vojenskej hodnosti vyslovenou rozsudkom Vojenského obvodového súdu Bratislava č. 1T 156/88 v spojitosti s uznesením Vyššieho vojenského súdu Trenčín č. To-195/88 dňom vzatia do väzby 25.06.1988 – pri zániku služobného pomeru vojaka z povolania z dôvodu straty vojenskej hodnosti príspevok za službu podľa § 33 ods. 1 zákona č. 76/1959 Zb. vojakovi z povolania nepatril. Ďalej uviedol, že žalobcov služobný pomer skončil prepustením podľa § 26 ods. 2 písm. f) zákona č. 76/1959 Zb., hoci v skutočnosti s poukazom na vyššie uvedené jeho služobný pomer zanikol stratou vojenskej hodnosti dňom vzatia do väzby – v oboch prípadoch však žalobcovi príspevok za službu nepatril. K požiadavke žalobcu na dvojnásobné započítanie doby výkonu vojenskej služby vo funkcii pilot uviedol, že doba leteckej služby ako vyplýva z výkazu doby trvania služobného pomeru na účely výsluhového zabezpečenia a evidenčného listu zvýhodnenej započítateľnej doby leteckej služby vojaka z povolania podľa služobného predpisu Fin-6-1 mu bola započítaná dvojnásobným zápočtom – pre upresnenie konštatoval, že zvýhodnený zápočet doby služby mal žalobca podľa údajov uvedených v jeho vojenskej knižke zo výkon funkcie „starší technik
pre motory“, respektíve „technik lietadla – palubný technik“, pričom na funkciu „pilot lietadla“ žalobca nikdy ustanovený nebol. Mal za to, že prvostupňový orgán sa vysporiadal s predpokladmi zastavenia konania v dostatočnej miere, pričom v napadnutom rozhodnutí boli aj nad rámec požiadaviek Správneho poriadku uvedené dôvody, prečo žalobcovi nevznikol nárok na výsluhový dôchodok. II. Žaloba 8. Žalobca sa žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 04.11.2016 domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia napadnutého rozhodnutia, ktorým žalovaný zamietol jeho odvolanie a potvrdil prvostupňové rozhodnutie II a vrátenia veci na ďalšie konanie žalovanému. 9. Uviedol, že napadnuté rozhodnutie obsahuje nedostatočné a zmätočné poučenie, pričom ho považoval za neprípustne stručné a strohé, čím vyvoláva pochybnosti a nejasnosti. V tejto súvislosti poukázal na podľa jeho názoru obdobnú vec H. I.. Tvrdil, že žalovaný aj po písomnom upozornení nie je ochotný uviesť žiadnu lehotu a ani súvisiace náležitosti na preskúmanie rozhodnutia. Uviedol, že vykonával funkciu palubného technika na lietadlách a táto doba vojenskej činnej služby by sa podľa jeho názoru mala pre účely výšky jeho výsluhového dôchodku posudzovať dvojnásobne. Tvrdil, že 20.06.2010 dosiahol vek 55 rokov, bol zamestnaný najmenej 25 rokov a v tom čase odpracoval 15 rokov a 46 dní v zamestnaní v I. kategórii funkcií a 23 rokov a 112 dní v III. pracovnej kategórii, pričom spolu mal teda odpracovať 38 rokov a 158 dní. Tvrdil, že jeho služobný pomer skončil 12.10.1988, a to vydaním Rozkazu č. 50 veliteľa leteckého školského pluku. Mal za to, že do nadobudnutia právoplatnosti rozsudku Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne č. k. G./XX vydaného 31.08.1988 sa naňho vzťahovala prezumpcia neviny, a preto do tejto doby nemohol byť vystavený žiadnym represívnym nárokom. Ďalej uviedol, že má vážne výhrady voči tvrdeniu žalovaného, že sa v zmysle príslušnej smernice za deň skončenia služby pokladá deň jeho vzatia do väzby. Bol toho názoru, že príslušná smernica nemôže byť svojou povahou postavená nad rámec zákona a je v rozpore so zákonom. Namietal aj výpočet a vyznačenie zvýhodneného zápočtu, kde sa uvádza dátum do 24.06.1988. Poukázal taktiež na § 255 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“), z ktorého podľa jeho názoru vyplýva, že výkon zamestnania v I. pracovnej kategórii, respektíve funkcii podľa § 14 ods. 4 zákona č. 100/1988 Zb. má vplyv na zachovanie nároku na prepočet starobného dôchodku aj podľa zákona č. 100/1988 Zb. a aj na skorší vznik nároku na starobný dôchodok. Mal za to, že obdobím dôchodkového poistenia v jeho prípade bolo obdobie jeho vojenskej základnej služby a vojaka z povolania v Československej ľudovej armáde podľa § 255 ods. 5 zákona o sociálnom poistení. Žiadal o priznanie výsluhového dôchodku podľa kritérií a právnych noriem, ktoré platili v čase jeho vojenskej služby. Poukázal taktiež na § 26 ods. 1 písm. d) zákona č. 76/1959, ako aj na § 33 ods. 2 zákona č. 76/1959, pričom v tejto súvislosti namietal, že dôvody hodné osobitného zreteľa na tento prípad nie sú nikde definované a takéto prázdne odkazy by nemali v právnom poriadku Slovenskej republiky figurovať. Namietal aj to, že žalovaný nespomenul existenciu zákona č. 114/1998 Z.z., ktorý ustanovuje, že nárok na výsluhový dôchodok podľa § 26 ods. 1 má profesionálny vojak prepustený zo služobného pomeru, ak vykonával službu najmenej 20 rokov. Mal za to, že žalovaný pravdepodobne nesprávne a protiprávne vyhodnotil celkovú dobu jeho zamestnania, nevzal do úvahy fakty pri zvyšovaní – valorizácii dôchodku za výsluhu rokov, ako aj doby zamestnania v I. kategórii funkcií, čo ho vážnym spôsobom diskriminuje a poškodzuje. Bol taktiež toho názoru, že si žalovaný neosvojil právny názor a ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR v obdobných sporoch, čím zjavne porušil zákon a marí nástup spravodlivosti. III. Vyjadrenie žalovaného k žalobe 10. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 28.12.2016 zopakoval priebeh administratívneho konania, ako aj všetky argumenty ktorými odôvodňoval napadnuté rozhodnutie, respektíve správnosť prvostupňového rozhodnutia II. Poukázal aj na to, že v konaní bolo bez pochýb zistené, že žalobca bol Vojenským obvodovým súdom Bratislava rozsudkom č. k. 1T/156/88 z 31.08.1988 odsúdený pre úmyselný trestný čin k trestu odňatia slobody a k trestu straty vojenskej hodnosti, pričom uznesením Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne č. k. G./XX z 12.10.1988 bolo odvolanie proti rozsudku č. k. 1T/156/88 z 31.08.1988 ako nedôvodné zamietnuté. Ďalej konštatoval, že podľa rozkazu veliteľa 3. leteckého školského pluku
č. 50 z 3.11.1988 služobný pomer žalobcu zanikol v súlade s § 26 ods. 2 písm. f) zákona č. 76/1959 Zb. a Nariadením náčelníka generálneho štábu Čs. ľudovej armády, 1. zástupcu ministra národnej obrany č. 12 z 09.08.1985, ktorým sa vydáva smernica k vykonaniu niektorých ustanovení zákona č. 171/1975 Zb. o sociálnom zabezpečení v Čs. ľudovej armáde, s poukazom na trest straty vojenskej hodnosti a to dňom vzatia do väzby, t. j. 25.06.1988. Uviedol, že nariadením náčelníka generálneho štábu Čs. ľudovej armády, 1. zástupcu ministra národnej obrany č. 12 z 08.08.1985, bola vydaná smernica k vykonaniu niektorých ustanovení zákona č. 121/1975 Zb. o sociálnom zabezpečení v Čs. ľudovej armáde, pričom podľa čl. 4 uvedenej smernice, ak zanikol služobný pomer stratou vojenskej hodnosti vyslovenou rozsudkom súdu, rozumie sa dňom skončenia služobný deň, ktorým takýto rozsudok nadobudol právoplatnosť – ak bol vojak pred vyslovením straty vojenskej hodnosti vo väzbe, považuje sa za deň skončenia služby deň vzatia do väzby. Ďalej konštatoval, že v čase skončenia služobného pomeru žalobcu boli podmienky priznania dávky výsluhového zabezpečenia ustanovené v zákone č. 76/1959 Zb., pričom podľa § 33 ods. 1 uvedeného zákona príspevok za službu patrí vojakom z povolania prepusteným zo služobného pomeru podľa § 26 ods. 1 alebo ods. 2 písm. a) až e), ktorí vykonávali službu v ozbrojených silách najmenej 20 rokov a pri prepustení dosiahli vek aspoň 40 rokov. V tejto súvislosti poukázal aj na to, že minister národnej obrany Československej socialistickej republiky a minister vnútra Československej socialistickej republiky môžu vojakom prepusteným podľa § 26 ods. 2 písm. f) alebo vojakom, ktorých služobný pomer zanikol odňatím vojenskej hodnosti alebo vyslovením jej straty, priznať príspevok, ak sú pre to dôvody hodné osobitného zreteľa – žalobca služobný pomer skončil vo veku 33 rokov a spolu so zvýhodneným zápočtom doby služby dosiahol 16 skončených rokov, teda nesplnil podmienky pre priznanie príspevku za službu. Záverom namietol nedostatok pasívnej vecnej legitimácie, keď žalobca v žalobe označil žalovaného ako „Slovenská republika za ktorú koná Ministerstvo obrany SR“, pričom Slovenská republika nemôže byť v zmysle platných právnych predpisov žalovaným v tomto konaní. Navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. IV. Replika a duplika 11. Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k žalobe doručenému súdu dňa 15.05.2018 zopakoval argumenty uvedené v žalobe, pričom ako žalovaného označil Ministerstvo obrany Slovenskej republiky. Tvrdil aj to, že žalovaný nepostupoval dôsledne podľa § 3 ods. 2 zákona NZ ČSSR č. 71/1967 Zb. o správnom konaní. Zotrval na petite žaloby. 12. Žalovaný vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu zo dňa 10.07.2018 uviedol, že trvá na tom, že neexistuje žiadny dôvod, pre ktorý by malo byť napadnuté rozhodnutie zrušené a opätovne správnemu súdu navrhol, aby žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol. V. Relevantné právne predpisy 13. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 14. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 15. Podľa § 6 ods. 1, 2 písm. c) SSP (1) Správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. (2) Správne súdy rozhodujú v konaniach o c) správnych žalobách v sociálnych veciach.
16. Podľa § 135 ods. 1 SSP, na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy. 17. Podľa § 190 SSP, ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 18. Podľa 202 ods. 2 SSP, správnu žalobu fyzickej osoby správny súd posudzuje neformálne. Ak je žalobcom právnická osoba, správna žaloba musí obsahovať všetky náležitosti uvedené v odseku 1 a § 182 ods. 1. 19. Podľa § 203 ods. 2 SSP, pri správnej žalobe fyzickej osoby nie je správny súd viazaný žalobnými bodmi. 20. Podľa § 84 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z.z. sa na konanie o dávkach a službách sociálneho zabezpečenia vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak. 21. Podľa § 30 ods. 1 písm. i) Správneho poriadku, správny orgán konanie zastaví, ak v tej istej veci sa právoplatne rozhodlo a skutkový stav sa podstatne nezmenil. VI. Posúdenie veci správnym súdom 22. Správny súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“) ako vecne a miestne príslušný podľa § 10, § 13 ods. 3 SSP v konaní o správnej žalobe v sociálnej veci preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie podľa § 199 až § 205 SSP, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného, preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného a priebeh administratívneho konania, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia, posúdil správnu žalobu neformálne neviazaný pri svojom rozhodovaní žalobnými bodmi podľa § 202 ods. 2 SSP v spojení s § 203 ods. 2 SSP, podľa stavu veci v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy podľa § 135 ods. 1 SSP a dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná. O žalobe rozhodol bez nariadenia pojednávania, nakoľko boli splnené podmienky podľa § 137 ods. 4 SSP. 23. Z obsahu administratívneho spisu správny súd zistil, že žalobca listom zo dňa 12.10.2015 požiadal prvostupňový orgán o výsluhový dôchodok, pričom prvostupňový orgán v tejto veci vydal prvostupňové rozhodnutie I, ktorým výsluhový dôchodok žalobcovi nepriznal, nakoľko v prípade žalobcu neboli splnené hmotnoprávne podmienky na priznanie dávky výsluhového zabezpečenia podľa ustanovenia zákona č. 114/1998 Z.z. Spomínané prvostupňové rozhodnutie I bolo žalobcovi doručené dňa 02.03.2016, no napriek výslovnému poučeniu žalovaného uvedenému v predmetnom rozhodnutí, že odvolanie proti nemu je možné podať písomne v lehote 15 dní od jeho doručenia (poučenie o možnosti podania odvolania obsahovalo všetky zákonom predpísané náležitosti), žalobca zaslal odvolanie obyčajnou zásielkou až dňa 19.03.2016, teda oneskorene – prvostupňové rozhodnutie I nadobudlo právoplatnosť dňa 18.03.2016. 24. Z obsahu administratívneho spisu správny súd taktiež zistil, že žalobca listom zo dňa 31.05.2016 opätovne požiadal prvostupňový orgán o výsluhový dôchodok, pričom prvostupňový orgán prvostupňovým rozhodnutím II podľa § 30 ods. 1 písm. i) Správneho poriadku predmetné opätovné konanie o priznanie výsluhového dôchodku žalobcovi zastavil, nakoľko v tej istej veci sa právoplatne rozhodlo a skutkový stav sa podstatne nezmenil (žalobca na výzvu prvostupňového orgánu nepredložil žiadne doklady osvedčujúce jeho nárok, ktoré doposiaľ v konaní pred prvostupňovým orgánom v danej veci neboli použité a prvostupňový orgán ich nemá k dispozícii a ani nedoplnil podanie zo dňa 31.05.2016 a nenavrhol nové dôkazy). 25. Ďalej správny súd z administratívneho spisu zistil, že proti prvostupňovému rozhodnutiu II podal žalobca včas odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím tak, že odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie II potvrdil s odôvodnením, že prvostupňový orgán sa vysporiadal s predpokladmi zastavenia konania v dostatočnej miere, pričom v napadnutom rozhodnutí boli aj nad
rámec požiadaviek Správneho poriadku uvedené dôvody, prečo žalobcovi nevznikol nárok na výsluhový dôchodok. 26. Vzhľadom na uvedené skutočnosti úlohou správneho súdu v danej veci teda nebolo preskúmanie právoplatného prvostupňového rozhodnutia I, respektíve zaoberanie sa otázkou či žalobcovi vznikol alebo nevznikol nárok na výsluhový dôchodok, ktorá už bola zodpovedaná v spomínanom právoplatnom prvostupňovom rozhodnutí I, ale jeho úlohou bolo preskúmať a posúdiť to, či vo veci boli splnené podmienky pre vydanie prvostupňového rozhodnutia II, ktorým prvostupňový orgán zastavil konanie podľa § 30 ods. 1 písm. j) Správneho poriadku a či sa v napadnutom rozhodnutí žalovaný riadne vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní smerujúcimi k spochybneniu splnenia podmienok pre vydanie prvostupňového rozhodnutia II. Ďalšími námietkami žalobcu nesúvisiacimi so splnením predpokladov na zastavenie konania sa správny súd nezaoberal a považoval ich za bezpredmetné. 27. Správny súd sa teda zameral na preskúmanie toho, či v administratívnom konaní prvostupňový orgán, ako aj žalovaný riadne a dôsledne skúmali splnenie predpokladov na zastavenie konania podľa § 30 ods. 1 písm. j) Správneho poriadku, ktorými sú totožnosť účastníka konania, totožnosť predmetu konania, existencia právoplatného rozhodnutia vo veci a či nenastala podstatnejšia zmena skutkového stavu. 28. Z administratívneho spisu, ako aj zo súdneho spisu mal správny súd za preukázané, že prvostupňový orgán, ako aj žalovaný pred vydaním prvostupňového rozhodnutia II, respektíve napadnutého rozhodnutia (teda pred tým než v konaní o opätovnej žiadosti žalobcu o priznanie výsluhového dôchodku zo dňa 31.05.2016 rozhodli), dôsledne skúmali kumulatívne splnenie predpokladov na zastavenie konania podľa § 30 ods. 1 písm. j) Správneho poriadku a bez žiadnych pochybností ustálili, že spomínané zákonom stanovené podmienky pre zastavenie konania podľa § 30 ods. 1 písm. j) Správneho poriadku v danom prípade splnené boli, keď obe žiadosti o priznanie výsluhového dôchodku (zo dňa 12.10.2015 a 31.05.2016) sa týkali tých istých účastníkov konania, obe žiadosti sa týkali totožného predmetu správneho konania, a to výsluhového dôchodku (žalobcu), pričom konanie o prvej žiadosti žalobcu o priznanie výsluhového dôchodku zo dňa 12.10.2015 bolo už právoplatne skončené (18.03.2016, teda ešte pred podaním opätovnej žiadosti žalobcu zo dňa 31.05.2016, ktorou žalobca v zásade taktiež potvrdil, že konanie o jeho prvej žiadosti zo dňa 12.10.2015 považuje za právoplatne skončené) a v čase posudzovania žiadosti žalobcu zo dňa 12.10.2015 do vydania prvostupňového rozhodnutia II, respektíve napadnutého rozhodnutia sa skutkové okolnosti prípadu podstatne nezmenili (žalobca ani na výzvu správneho orgánu nepredložil žiadne nové doklady osvedčujúce jeho nárok, nenavrhol žiadne nové dôkazy ani svoje podanie zo dňa 31.05.2016 nedoplnil). 29. Námietky žalobcu smerujúce k tomu, že nebol v administratívnom konaní týkajúcom sa jeho prvej žiadosti o priznanie výsluhového dôchodku zo dňa 12.10.2015 riadne poučený o možnosti podať opravný prostriedok, v akej lehote a pod., správny súd vyhodnotil ako účelové, keď z administratívneho ako aj súdneho spisu je nesporne zrejmé, že žalobca bol v predmetnom prvostupňovom rozhodnutí I poučený o možnosti podať opravný prostriedok jasne a zrozumiteľne v súlade so zákonom, pričom skutočnosť, že žalobca bezdôvodne spomínaný opravný prostriedok v zákonom stanovenej lehote nepodal, nemožno dávať na vrub prvostupňovému orgánu, respektíve žalovanému. Správny súd sa v tejto súvislosti taktiež stotožnil s dôvodmi uvedenými správnymi orgánmi pre ktoré oneskorené odvolanie žalobcu nemohli vybaviť postupom, ktorý je určený pre preskúmanie neprávoplatných rozhodnutí podľa § 53 až 61 Správneho poriadku, ako aj s ich konštatovaním, že vo veci nebol zistený dôvod na nariadenie obnovy konania podľa § 62 a ani dôvod na uplatnenie preskúmania rozhodnutia mimo odvolacieho konania podľa § 65 ods. 1 Správneho poriadku, nakoľko v predmetnom prípade nedošlo k porušeniu zákona. 30. Vychádzajúc z týchto záverov a zistení, nakoľko správny súd ani pri neformálnom posudzovaní žaloby bez viazanosti jej žalobnými bodmi v zmysle § 202 ods. 2 a § 203 ods. 2 SSP nezistil nedostatky napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako ani predchádzajúceho prvostupňového rozhodnutia II prvostupňového orgánu a ich vydaniu predchádzajúcemu postupu správnych orgánov, súd správnu žalobu podľa § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol.
31. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP, a žalovanému, ktorý bol v konaní úspešný v celom rozsahu právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože žalovanému voči žalobcovi nevznikli také dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od neho spravodlivo požadovať. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť. Prípadná kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia a podáva sa na Správnom súde v Bratislave v počte vyhotovení, zodpovedajúcom počtu účastníkov konania. (§ 443 SSP) Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, ak sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu. (§ 439 ods. 3 SSP) V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), ak je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).