Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave BA-9Sp/60/2015 1015201150 27. 10. 2023 JUDr. Filip Hudec ECLI:SK:SpSBA:2023:1015201150.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Filipom Hudecom v právnej veci navrhovateľa: Angels Lingerie s.r.o., so sídlom Baštová 2, 811 03 Bratislava, IČO: 46 840 389, zast. Advokátska kancelária AŠTARY, s.r.o., so sídlom Mariánske námestie 29/6, 010 01 Žilina, IČO: 53 588 452, proti odporcovi: Mestská časť Bratislava – Staré Mesto, so sídlom Vajanského nábrežie 3, 814 21 Bratislava, IČO: 00 603 147, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu ev. č. XX/X/XXX/XXXX, č. j. XXXX/XXXXX/XXXX/A. zo dňa 11.05.2015, takto rozhodol: I. Správny súd v Bratislave rozhodnutie odporcu ev. č. XX/X/XXX/XXXX, č. j. XXXX/XXXXX/XXXX/A. zo dňa 11.05.2015 podľa § 250j ods. 3 O.s.p. zrušuje a konanie vedené u odporcu pod ev. č. XX/X/XXX/ XXXX, č. j. XXXX/XXXXX/XXXX/A. zastavuje. II. Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi k rukám jeho právneho zástupcu titulom náhrady trov právneho zastúpenia 530,86 EUR, v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. III. Odporca nemá právo na náhradu trov konania. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozhodnutím odporca ako správny orgán podľa § 7a ods. 2 písm. f) zák. č. 377/1990 Zb., čl. 29 ods. 1 písm. f) štatútu hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy a § 7 ods. 1 všeobecne záväzného nariadenia odporcu č. 2/2013 o pravidlách času predaja a času prevádzky služieb na území mestskej časti Bratislava – Staré Mesto (ďalej aj len „VZN“) zamietol prevádzkarni B. C., D. X, XXX XX D., ktorú prevádzkuje navrhovateľ, osobitnú prevádzkovú dobu nad rámec všeobecnej prevádzkovej doby v zmysle § 3 ods. 3 VZN. 2. V odôvodnení rozhodnutia bolo uvedené, že dňa 22.03.2015 bola odporcovi doručená žiadosť navrhovateľa v zmysle § 8 ods. 1 VZN o určenie osobitnej prevádzkovej doby prevádzkarne nad rámec všeobecnej prevádzkovej doby v zmysle § 3 ods. 3 VZN. Odporca žiadosť posúdil, pričom bral do úvahy skutočnosť, že prevádzkareň B. C. sa nachádza v obytnom dome, ako aj zaťažovanie obyvateľov v okolí prevádzky a ich prostredia činnosťou prevádzky. Odporca ďalej uviedol, že z úradnej činnosti zistil, že navrhovateľ nedisponuje právoplatným rozhodnutím o účele využívania nebytového priestoru č. 12 nachádzajúceho sa v dome na D. X E. D.. Vzhľadom na uvedené skutočnosti mal odporca za to, že v danom prípade nie sú splnené podmienky na prevádzkovanie prevádzkarne B. C. na navrhovateľom uvádzaný účel, v dôsledku čoho žiadosť navrhovateľa zamietol. Rozhodnutie bolo doručené navrhovateľovi dňa 19.05.2015. 3. Proti rozhodnutiu podal navrhovateľ dňa 12.06.2015 opravný prostriedok, v ktorom namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre absenciu dostatočného a vyčerpávajúceho odôvodnenia. Ďalšiu
podstatnú vadu videl v tom, že mu odporca pred vydaním rozhodnutia neumožnil vyjadriť sa k jeho podkladu a spôsobu jeho zistenia, respektíve neumožnil mu ho doplniť, čím odporca porušil § 33 ods. 2 Správneho poriadku. Uviedol, že bytový dom na D. X E. D., v ktorom prevádzkuje bar nachádzajúci sa v nebytovom priestore, bol dokončený a užívaný dávno pred 01.10.1976, keď nadobudol účinnosť v súčasnosti platný stavebný zákon, čo potom vylučuje, aby sa pri takejto stavbe, respektíve jej časti, uskutočnilo konanie podľa stavebného zákona, ako to vyplýva z prechodného ustanovenia § 141 ods. 2 stavebného zákona. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžo/31/2007 zo dňa 09.02.2008. Tvrdil, že vzhľadom na to, že dom na D. X E. D. bol dokončený a užíva sa už niekoľko storočí, tak na tento dom, ako ani na predmetný nebytový priestor č. 12, v ktorom prevádzkuje bar , pochopiteľne nikdy nebolo vydané stavebné povolenie ani nadväzujúce kolaudačné rozhodnutie. Konštatoval, že žiaden zákon platný v Slovenskej republike neustanovuje, že nebytový priestor možno na účely baru prevádzkovať iba vtedy, ak je v katastri nehnuteľností evidovaný ako určitý presne vymedzený druh nebytového priestoru. Tvrdil, že predmetný nebytový priestor č. 12 na D. XX E. D. bol už pred desaťročiami bez závad využívaný na maloobchod, respektíve služby a na tento účel bol aj vybavený – už desaťročia nie je tento priestor (ak vôbec niekedy bol) užívaný na bývanie. Poukázal na § 104 ods. 1 stavebného zákona, podľa ktorého ak sa doklady (predovšetkým overená dokumentácia), z ktorých by bolo možno zistiť účel na aký bola stavba povolená nezachovajú, platí, že stavba je určená účelu, na ktorý je svojim stavebnotechnickým usporiadaním vybavená, pričom ak vybavenie stavby nasvedčuje viacerým účelom, predpokladá sa, že stavba je určená účelu, na ktorý sa užíva bez závad. Tvrdil, že prevádzkovanie baru B. C. spĺňa požiadavky všetkých na vec sa vzťahujúcich zákonov. Zdôraznil, že rozhodujúcu časť VZN č. 2/2013 považuje za nesúladnú s Ústavou Slovenskej republiky a s platnými zákonmi. Mal za to, že odporca nemôže vo VZN nad rámec zákona zakotvovať podmienky prevádzkovania podnikateľských prevádzok, nakoľko tým stanovuje podmienky a obmedzenia základného práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť, ktoré môže podľa Ústavy Slovenskej republiky upraviť iba zákon; oprávnením odporcu pri realizácii právomoci podľa § 4 ods. 3 písm. i) zákona o obecnom zriadení je nariadením určiť pravidlá času predaja v obchode a času prevádzky služieb, a to vo všeobecnej abstraktnej rovine. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Svzn/1/2010 zo dňa 01.07.2010, ako aj rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2S/36/2014 zo dňa 10.10.2014. 4. Odporca sa k opravnému prostriedku vyjadril v podaní doručenom súdu dňa 14.07.2015 tak, že navrhol, aby súd opravný prostriedok navrhovateľa zamietol a rozhodnutie potvrdil v celom rozsahu. Zotrval na všetkých svojich argumentoch uvedených v napadnutom rozhodnutí. Uviedol, že má v zmysle § 4 ods. 3 písm. i) zákona o obecnom zriadení a nadväzujúceho § 7a ods. 2 písm. f) zákona o hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislavy právomoc určovať všeobecne záväzným nariadením pravidlá času predaja v obchode a času prevádzky služieb na území mestskej časti Bratislava – Staré Mesto. Na základe toho prijalo miestne zastupiteľstvo odporcu s účinnosťou od 1. marca 2013 VZN č. 2/2013 o pravidlách času predaja a času prevádzky služieb na území mestskej časti Bratislava – Staré Mesto. V ustanoveniach § 7 až 9 VZN bol upravený postup v súvislosti s inštitútom osobitnej prevádzkovej doby. Pre osobitnú prevádzkovú dobu prevádzkarne sa uplatňuje povoľovací režim, ktorý sa uskutočňuje pri aplikácii správneho poriadku. Konštatoval, že konal v administratívnom konaní v rámci samosprávnej pôsobnosti v zmysle § 4 ods. 4 zákona o obecnom zriadení. K navrhovateľom predloženému dôkazu (rozhodnutie regionálneho úradu verejného zdravotníctva), ktorým sa nebytový priestor č. XX na D. X E. D. uviedol do prevádzky, uviedol, že ním nebol daný súhlas so zmenou účelu využívania priestoru, pričom v rozhodnutí daný súhlas na uvedenie priestorov do prevádzky sa týka predajne syrov a vín (ktorá bola v týchto priestoroch prevádzkovaná v minulosti), avšak nie baru. Tvrdil, že dôkazom o tom, že nedochádzalo k jednoznačnému užívaniu nebytového priestoru bez technických a právnych závad je aj skutočnosť, že odporca ako stavebný úrad začal voči navrhovateľovi správne konanie podľa § 88a stavebného zákona o dodatočnom povolení stavby, ku ktorému pristúpil po uskutočnení štátneho stavebného dozoru, v rámci ktorého dospel k záveru o uskutočnení stavebných úprav v nebytovom priestore bez stavebného povolenia, respektíve ohlásenia. Upozornil na to, že nerešpektovanie navrhovateľom namietaného § 33 ods. 2 správneho poriadku môže byť dôvodom pre zmenu, respektíve zrušenie napadnutého rozhodnutia, avšak v zmysle judikatúry podľa jeho názoru samotné porušenie tohto ustanovenia nie je dostatočným dôvodom na zmenu alebo zrušenie rozhodnutia, ak nemal vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia vo veci samej. Konštatoval, že VZN č. 2/2013 bolo v čase rozhodovania stále platné a účinné, pričom konanie o jeho nesúlad s právnymi predpismi vyššej právnej sily nebolo doposiaľ ukončené (v čase podania tohto vyjadrenia). Tvrdil však, že ani rozhodnutie súdu vo veci nesúladu VZN so zákonom nemá účinky ex tunc, ale pôsobí do
budúcnosti s tým, že až právoplatnosťou rozhodnutia súdu strácajú sporné ustanovenia VZN účinnosť, teda nemožno podľa nich postupovať. 5. Navrhovateľ vo svojom vyjadrení zo dňa 23.10.2015 k vyjadreniu odporcu k opravnému prostriedku zo dňa 14.07.2015 uviedol, že zotrváva na všetkých svojich námietkach a argumentoch uvedených v opravnom prostriedku. Poukázal na to, že nie je prípustné, aby odporca suploval nedostatočné odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia vo vyjadrení uskutočnenom pred správnym súdom, pričom takýto postup nemôže vadu odôvodnenia rozhodnutia zhojiť. Konštatoval, že stále nie je známe, z akých konkrétnych dôkazov odporca vychádzal pri zistení, že prevádzka údajne zaťažuje obyvateľov – ani vo vyjadrení odporcu nie je jeho údajná úradná činnosť s tým súvisiaca nijako bližšie konkretizovaná. Tvrdil, že odporca sa vo vyjadrení snaží zľahčiť relevanciu porušenia § 33 ods. 2 správneho poriadku v predmetnej veci. Bol toho názoru, že nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia jednoznačne má vplyv na jeho zákonnosť. Poukázal na v tom čase ešte neprávoplatný rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S/13/2014 zo dňa 03.12.2014, v ktorom bolo rozhodnuté o nesúlade VZN č. 2/2013 s § 4 ods. 3 písm. i) a § 6 ods. 1 zákona o obecnom zriadení. K vyjadreniu taktiež priložil rozhodnutie odporcu č. j. XXXX/XXXXX/XXXX/F. zo dňa 18.09.2015, ktorým bolo zastavené konanie vo veci zasahovania do pokojného stavu navrhovateľa G. H., nar. XX.XX.XXXX, D. X E. D.. 6. Navrhovateľ vo svojom vyjadrení zo dňa 28.08.2023 opätovne zhrnul svoje podstatné námietky voči napadnutému rozhodnutiu. Poukázal najmä na to, že predmetné konanie vedené na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 2S/13/2014 o nesúlade VZN č. 2/2013 so zákonom bolo medzičasom právoplatne skončené - rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžo/80/2015 zo dňa 26.10.2015 bol na odvolanie odporcu potvrdený rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S/13/2014 zo dňa 03.12.2014, ktorým bol vyslovený nesúlad ustanovení § 7, § 8 a § 9 VZN č. 2/2013 s § 4 ods. 3 písm. i) a § 6 ods. 1 zákona o obecnom zriadení – predmetné rozhodnutia nadobudli právoplatnosť dňa 18.12.2015. Tvrdil, že z uvedeného vyplýva, že ustanovenia § 7, § 8 a § 9 VZN č. 2/2013, ktoré umožňovali odporcovi individuálnym správnym aktom (rozhodnutím) – tak, ako v tejto veci – určovať individuálnym prevádzkam prevádzkovú dobu (či už všeobecnú, alebo osobitnú), v zmysle § 250zfa ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016 stratili účinnosť nadobudnutím právoplatnosti rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S/13/2014 zo dňa 03.12.2014, t. j. 18.12.2015, a po šiestich mesiacoch od 18.12.2015 stratili aj platnosť. Bol toho názoru, že keďže teda napadnuté rozhodnutie odporcu, ktoré dosiaľ nenadobudlo právoplatnosť a o opravnom prostriedku proti ktorému prislúcha rozhodnúť správnemu súdu v tomto konaní, bolo ako individuálny správny akt vydané postupom a na základe ustanovení VZN č. 2/2013, ktoré medzičasom stratili platnosť a účinnosť pre ich rozpor zo zákonom, je zrejmé, že už len z tohto dôvodu musí správny súd pristúpiť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, a teda vyhovieť jeho podanému opravnému prostriedku. 7. Pôvodne bol návrh podaný na Krajský súd v Bratislave. Na základe zák. č. 151/2022 Z. z. bol s účinnosťou od 01.06.2023 zriadený Správny súd v Bratislave, na ktorý prešiel výkon súdnictva z Krajského súdu v Bratislave vo všetkých veciach, v ktorých je daná právomoc správnych súdov, vrátane prejednávanej veci. Správny súd podaný návrh prejednal a rozhodol v súlade s ust. § 250f Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „O.s.p.“) ako miestne a vecne príslušný bez pojednávania, keďže účastníci konania s tým súhlasili. 8. Podľa § 492 ods. 1 SSP konania podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov. 9. Podľa § 250l ods. 1, 2 O.s.p, podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov. Pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy s výnimkou § 250a. 10. Podľa § 250q ods. 2 O.s.p., o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým preskúmavané rozhodnutie buď potvrdí, alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie. 11. Podľa § 250j ods. 2 O.s.p., súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie
konanie, ak po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v medziach žaloby dospel k záveru, že a) rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, b) zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádzalo správne rozhodnutie, je v rozpore s obsahom spisov, c) zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci, d) rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov, e) v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. 12. Podľa § 250j ods. 3 O.s.p. súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak bolo rozhodnutie vydané na základe neúčinného právneho predpisu alebo rozhodnutie je nepreskúmateľné pre neúplnosť spisov správneho orgánu alebo z dôvodu, že spisy neboli predložené. Súd zruší rozhodnutie správneho orgánu a konanie zastaví, ak rozhodnutie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený. Rozsahom a dôvodmi žaloby v týchto prípadoch nie je súd viazaný. 13. Podľa § 4 ods. 3 písm. i) zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení obec pri výkone samosprávy plní úlohy na úseku ochrany spotrebiteľa a utvára podmienky na zásobovanie obce; určuje nariadením pravidlá času predaja v obchode, času prevádzky služieb a spravuje trhoviská. 14. Podľa § 7a ods. 2 písm. f) zák. č. 377/1990 Zb. o hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave mestskej časti je vyhradené zabezpečovať úlohy na úseku ochrany spotrebiteľa a utvárať podmienky na zásobovanie, najmä určovať pravidlá času predaja, času prevádzky služieb a spravovať miestne trhoviská. 15. Podľa § 29 cit. zák. ak tento zákon neustanovuje inak, vzťahujú sa na hlavné mesto ustanovenia zákona Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení. 16. Napadnutým rozhodnutím odporca zamietol prevádzkarni B. C., D. X, XXX XX D., ktorú prevádzkuje navrhovateľ, osobitnú prevádzkovú dobu nad rámec všeobecnej prevádzkovej doby v zmysle § 3 ods. 3 VZN, a to s odkazom na § 7 ods. 1 všeobecne záväzného nariadenia odporcu č. 2/2013 o pravidlách času predaja a času prevádzky služieb na území mestskej časti Bratislava – Staré Mesto. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 03.12.2014, sp. zn. 2S/13/2014 rozhodol, že ustanovenia § 7, § 8 a § 9 všeobecne záväzného nariadenia Mestskej časti Bratislava - Staré Mesto č. 2/2013 zo dňa 12.02.2013 o pravidlách času predaja v obchode a času prevádzky služieb na území Mestskej časti Bratislava - Staré Mesto nie sú v súlade s § 4 ods. 3 písm. i/ a § 6 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov. V odôvodnení rozsudku uviedol: „Pokiaľ ide o navrhovateľom namietaný nesúlad ustanovení § 7, 8 a 9 VZN so zákonom, krajský súd sa stotožňuje s navrhovateľom, že platná právna úprava neumožňuje mestskej časti, aby rozhodovala individuálnym právnym aktom o osobitnej a taktiež o jednorazovej osobitnej prevádzkovej dobe, či jednorazovom čase predaja alebo prevádzky služieb u konkrétneho podnikateľa, a to ani pri riešení ojedinelých výnimiek zo štandardného stavu. Rovnako ako navrhovateľ poukazuje napr. na rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S 72/2010-72 zo dňa 28.03.2012, ktorý bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Svzn/2/2012 zo dňa 29.04.2013, kde išlo o nesúlad všeobecne záväzného nariadenia Mestskej časti Bratislava - Karlova Ves so zákonom, v ktorom krajský súd za podobných skutkových a právnych okolností konštatoval, že „....prokurátorom napadnuté články VZN, týkajúce sa povolenia, predĺženia alebo skrátenia prevádzkovej doby starostom mestskej časti, nie sú v súlade s § 4 ods. 3 písm. d/,i/ a § 11 ods. 4 písm. g/ zákona č. 369/1990 Zb., pretože neobsahujú konečnú úpravu všeobecne záväzných pravidiel času predaja v obchode a času prevádzky služieb, ktoré by boli vopred jasné a záväzné pre každého, koho sa môžu týkať. Citované ustanovenia VZN naopak vytvárajú priestor pre starostu, na ktorého presúvajú rozhodovanie o individuálnom predĺžení alebo skrátení prevádzkovej doby vo forme individuálneho správneho aktu, k čomu nemá obec (mestská časť) ani jej starosta zákonné oprávnenie. Obec je v zmysle § 4 ods. 3 písm. d/ zákona č. 369/1990 Zb. oprávnená vydať len súhlas, záväzné stanovisko, stanovisko alebo vyjadrenie k podnikateľskej či inej činnosti, aj to len vtedy, ak tak ustanovuje osobitný predpis. K vydaniu individuálneho správneho aktu (v akejkoľvek forme) o predĺžení alebo skrátení prevádzkovej doby konkrétnej prevádzky zákon obec (mestskú časť) ani jej starostu nesplnomocňuje. Ustanovenie § 4 ods. 3 písm. i/ uvedeného zákona predpokladá len určenie pravidiel času predaja v obchode a času prevádzky služieb všeobecne záväzným nariadením (teda pre
bližšie neurčených adresátov), ktoré je v zmysle § 11 ods. 4 písm. g/ zákona č. 369/1990 Zb. oprávnené vydať iba obecné (miestne) zastupiteľstvo. So zreteľom na uvedené je podľa názoru krajského súdu potrebné dať za pravdu navrhovateľovi, že právny poriadok umožňuje obci (mestskej časti) v rámci originálnej samosprávnej kompetencie upraviť pravidlá času prevádzky služieb, avšak len vo forme všeobecne záväzného nariadenia prijatého obecným (miestnym) zastupiteľstvom, a to takým spôsobom, že určí všeobecné pravidlá adresované neurčitému počtu subjektov bez toho, aby zakladalo orgánom obce (mestskej časti) právomoc rozhodovať v danej súvislosti o konkrétnych právach a povinnostiach fyzických alebo právnických osôb formou individuálneho právneho aktu. V podobnom duchu judikoval Najvyšší súd SR aj v iných podobných prípadoch a preto možno konštatovať, že ide o ustálenú súdnu prax vo vzťahu k posudzovaniu súladu všeobecne záväzných nariadení obcí (mestských častí) so zákonom pokiaľ ide o vytvorenie právomoci orgánom obce (mestskej časti) rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb o otázkach, o ktorých patrí rozhodovať len zastupiteľstvu vo forme všeobecne záväzného nariadenia.“ Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 26.10.2015, sp. zn. 5Sžo/80/2015 predmetný rozsudok krajského súdu potvrdil. V odôvodení rozhodnutia okrem iného uviedol: „Najvyšší súd SR zhodne so svojím názorom vysloveným už v rozsudku sp. zn. 8Svzn/1/2010 z 01. júla 2010, opätovne zdôrazňuje, že právomoc, ktorá obci (mestu – jeho časti) zo zákona nevyplýva, a to právomoc starostu stanovovať prevádzkový čas individuálne, nie je možné vo VZN zakotviť, ako sa mylne domnieva odporca. Platná právna úprava nateraz neumožňuje mestu ani jeho časti, aby rozhodovalo individuálnym právnym aktom o konkrétnom čase predaja či prevádzky služieb u konkrétneho podnikateľa.“ 17. Je síce pravdou, že nesúlad ustanovenia § 7, § 8 a § 9 všeobecne záväzného nariadenia Mestskej časti Bratislava - Staré Mesto č. 2/2013 zo dňa 12.02.2013 o pravidlách času predaja v obchode a času prevádzky služieb na území Mestskej časti Bratislava - Staré Mesto so zákonom bol právoplatne vyslovený až po vydaní napadnutého rozhodnutia, to však nič nemení na skutočnosti, že vzhľadom na znenie ust. § 4 ods. 3 písm. i/ zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, ako aj dôvody vyslovenia nesúladu uvedené v predchádzajúcom odseku, je možné konštatovať, že napadnuté rozhodnutie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený. Podľa ust. § 4 ods. 3 písm. i/ zákona č. 369/1990 Zb. obec (resp. aj mesto, alebo mestská časť) môže určovať pravidlá času predaja v obchode a času prevádzky služieb, avšak iba všeobecne záväzným nariadením, ktoré prijíma obecné (miestne) zastupiteľstvo. Platná právna úprava (v čase vydania napadnutého rozhodnutia) teda neumožňuje mestskej časti, aby rozhodovala individuálnym právnym aktom o osobitnej prevádzkovej dobe u konkrétneho podnikateľa, a takúto právomoc nemôže zakotviť ani vo všeobecne záväznom nariadení. Pokiaľ teda odporca vydal napadnuté rozhodnutie, nemal kompetenciu takýto správny akt vydať. 18. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, správny súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený, preto napadnuté rozhodnutie zrušil podľa ust. § 250j ods. 3 O.s.p. v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p. a zároveň konanie vedené u odporcu zastavil. Pri preskúmaní napadnutého rozhodnutia správny súd nebol viazaný rozsahom a dôvodmi podaného opravného prostriedku (§ 250j ods. 3 O.s.p.). 19. O trovách účastníkov konania správny súd rozhodol za použitia ust. § 250k ods. 1 O.s.p. s poukazom na výsledok konania. Navrhovateľ bol v konaní úspešný a preto mu správny súd priznal voči odporcovi právo na náhradu trov konania - právneho zastúpenia vo výške 530,86 eur v skladbe: prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom (22.08.2023), písomné podanie na súd vo veci samej – vyjadrenie z 28.08.2023), t. j. dva úkony á 208,67 eur = 417,34 eur + 2 krát režijný paušál á 12,52 eur = 25,04 eur. Spolu: 417,34 eur + 25,04 eur = 442,38 eur + 20% DPH (88,48 eur) = 530,86 eur. Správny súd vychádzal zo správneho vyčíslenia trov právneho zastúpenia navrhovateľa vykonaného podľa ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, a to podľa § 1 ods. 3, § 9 ods. 1, § 11 ods. 4, § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3. 20. Odporca bol v konaní neúspešný a preto mu súd nepriznal právo na náhradu trov konania. Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Správnom súde v Bratislave, písomne, v potrebnom počte vyhotovení, aby každý z účastníkov konania obdŕžal jedno vyhotovenie. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované; odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 O.s.p).