Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave BA-1S/74/2020 1013201237 13. 12. 2023 Mgr. Monika Hrašnová ECLI:SK:SpSBA:2023:1013201237.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Moniky Hrašnovej a členov senátu Mgr. Pavla Ištóka a JUDr. Iny Šingliarovej, v právnej veci žalobcu: Slovenský hydrometeorologický ústav, Jeséniova 17, 833 15 Bratislava, IČO: 00 156 884, právne zastúpený advokátom JUDr. Michalom Mudrákom, Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100307/1/269838/2013 zo dňa 06.06.2013, takto rozhodol: I. Správny súd v Bratislave rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 1100307/1/269838/2013 zo dňa 06.06.2013 a rozhodnutie obce A. B. C. XXX zo dňa 28.02. 2013 z r u š u j e a v e c v r a c i a obci Jaslovské Bohunice na ďalšie konanie. II. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania. odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania 1. Obec Jaslovské Bohunice ako prvostupňový správny orgán rozhodnutím č. 105 zo dňa 28.02.2013 vyrúbila žalobcovi podľa § 99e ods. 1 zákona č. 582/2004 Z.z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších predpisov ( ďalej len zákon o miestnych daniach) daň z nehnuteľností na rok 2013 v sume 23 107,69 eur. 2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že daň vyrúbil na základe podaného daňového priznania v zmysle zákona o miestnych daniach a Všeobecne záväzného nariadenia obce č. 78 o miestnych daniach a poplatku. 3. Proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podal žalobca dňa 21.03.2013 odvolanie. 4. Žalovaný, Finančné riaditeľstvo SR, ako druhostupňový správny orgán napadnutým rozhodnutím č. 1100307/1/269838/2013 zo dňa 06.06.2013 potvrdil rozhodnutie obce Jaslovské Bohunice č. 105 zo dňa 28.02.2013. 5. Druhostupňový správny orgán v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukázal na skutočnosť, že prvostupňový orgán vyrúbil žalobcovi podľa § 99e ods. 1 zákona o miestnych daniach daň z nehnuteľností na rok 2013 v celkovej sume 23 107,69 eur. Daň z pozemkov vo výške 87,38 eur bola vyčíslená na základe podaného daňového priznania k dani z nehnuteľnosti na rok 2006, v ktorej žalobca uviedol parcelu č. 542/8 o výmere 9447 m2. Daň zo stavieb bola vyčíslená v sume 12 111,66 eur za stavby na ostatnú podnikateľskú a zárobkovú činnosť, skladovanie a administratívu na parcele č. 542/15
o výmere 594 m2 a za ostatné stavby na parcele č. 542/11 o výmere 519 m2 a na parcele č. 542/12 o výmere 16 m2 v sume 10 908,65 eur. Žalovaný poukázal na ust. § 104f ods. 3 zákona o miestnych daniach, ktoré stanovuje podmienky zmeny sadzieb dane zo stavieb, tak že správcovi dane dal možnosť pri každej ďalšej zmene sadzby dane v nasledujúcich zdaňovacích obdobiach znížiť násobok najvyššej sadzby dane zo stavieb, ak je väčšia ako 10-násobok najnižšej sadzby dane zo stavieb ustanovenej správcom dane podľa predpisov účinných do 30.11.2012, podľa ktorého bolo možné, aby najvyššia sadzba dane zo stavieb bola najviac 40-násobok najnižšej sadzby dane zo stavieb. Správca dane má možnosť meniť sadzby dane zo stavieb v nasledujúcich zdaňovacích obdobiach, pričom presný časový limit na znižovanie násobku a zníženie na 10-násobok najnižšej sadzby dane zo stavieb v porovnaní s najvyššou sadzbou dane zo stavieb nie je prechodným ustanovením určený. Správcom dane znížený násobok najnižšej sadzby dane v porovnaní s najvyššou sadzbou dane zo stavieb VZN zo 40 – násobku na 39,98 násobok nie je v rozpore s ustanovením § 12 ods. 2 v nadväznosti na § 104f ods. 3 zákona o miestnych daniach. II. Žaloba 6. Žalobca podal proti rozhodnutiu žalovaného č. 1100307/1/269838/2013 zo dňa 06.06.2013 v zákonnej lehote správnu žalobu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného a jeho zrušenia spolu s prvostupňovým rozhodnutím č. 105 zo dňa 28.02.2013 a vrátenia veci orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie. 7. Žalobca namietal, že obec Jaslovské Bohunice určila žalobcovi daň podľa svojho Všeobecne záväzného nariadenia č. 78, schváleného 14.12.2012, vyveseného na úradnej tabuli obce 15.12.2012 ( ďalej len VZN č. 78), ktorým určila najnižšiu sadzbu dane zo stavieb vo výške 0,51 Eur na m2 a najvyššiu sadzbu tejto dane na 20,39 eur/m2. VZN č.78 nahradilo dovtedajšie Všeobecne záväzné nariadenie obce A. B. C. XX, ktoré určovalo najnižšiu sadzbu dane zo stavieb 0,50 Eur na m2 a najvyššiu sadzbu tejto dane na 20,- Eur na m2. Novela zákona o miestnych daniach pod č. 430/2011 Z.z. účinná k 01.12.2012 zmenila ust. § 12 ods. 2 tak, že najvyššia sadzba dane môže byť najviac 10-násobok najnižšej sadzby (dovtedy 40-násobok). § 104f ods. 3 zákona o miestnych daniach ako prechodné ustanovenie k zmenám účinným k 01.12.2012 ustanovil, že ak je najvyššia sadzba dane zo stavieb vyššia ako 10-násobok najnižšej sadzby dane zo stavieb ustanovenej správcom dane podľa predpisov účinných do 30.11.2012, správca dane pri každej ďalšej zmene sadzby dane v nasledujúcich zdaňovacích obdobiach zníži tento násobok, ak správca dane tento násobok nezníži, uplatní sa sadzba dane zo stavieb uvedená v § 12 ods. 1. Keďže zákon neurčil žiadne priebežné limity zníženia násobku, žalobca má za to, že už pri prvej zmene sadzieb sa mal dosiahnuť práve najviac 10-násobok. Zákon neustanovil žiadne časové ani hodnotové limity na zmenu, pričom zákonodarca zvyčajne pri postupných zmenách zákonných sadzieb v prechodných ustanoveniach uvedie vzorec, podľa ktorého sa sadzby zvyšujú/znižujú na dosiahnutie konečnej sadzby v určitom horizonte. Účelom prechodných ustanovení je, aby sa dosiahol postupný prechod na novú právnu úpravu. Pri akceptovaní možností svojvoľného znižovania násobku by sa však zákonný limit nikdy nemusel dosiahnuť. Nie je prípustné, aby sa v prechodných ustanoveniach umožnila taká miera ľubovôle orgánu verejnej moci, že to nakoniec vyústi do situácie, že sa reálne zákonný limit nedosiahne. Pri zmene násobku zo 40 na 39,98 prakticky nejde o žiadnu zmenu a zo strany orgánu verejnej moci ide o obchádzanie účelu zákona. Žalobca má za to, že z uvedených dôvodov je VZN č. 78 v rozpore s § 104f ods. 3 zák. o miestnych daniach. 8. Ďalej žalobca namietal rozpor VZN č. 78 s § 12 ods. 2 zákona o miestnych daniach, pretože mal za to, že v prípade stavieb žalobcu nie sú dané miestne podmienky na sadzbu dane zo stavieb vo výške 20,39 Eur/m2. Do 31.12.2012 bola podľa VZN č. 33 maximálna sadzba 20 Eur na m2 určená len pre územie Jadrovej elektrárne Jaslovské Bohunice. Jadrová elektráreň je jedným z najväčších producentov elektrickej energie na Slovensku, a preto aj jej územím môžu byť splnené miestne podmienky na tak vysokú sadzbu dane. VZN č. 78 s účinnosťou od 01.01.2013 rozšírilo územie s najvyššou sadzbou dane na výsek extravilánu obsahujúci jadrovú elektráreň a pás od jadrovej elektrárne po obec. Do takto rozšíreného územia patria aj stavby žalobcu. Podľa názoru žalobcu nie sú dané miestne podmienky na to, aby bola tak vysoká sadzba dane určená aj pre územie mimo jadrovej elektrárne. Predmetné územie sa ničím neodlišuje od iných častí extravilánu, v ktorých je ponechaná základná sadzba, resp. len mierne zvýšená sadzba (1,65 eur na m2). Predmetné územie je ekonomicky znevýhodnené oproti ostatným, ide o bezprostredné okolie jadrovej elektrárne, v ktorom je obmedzená ekonomická aktivita.
Obec A. B. vyrubila žalobcovi daň zo stavieb na tri budovy - administratívnu budovu a dva sklady, pričom sklady sú čiastočne prenajaté. Platením dane vo výške 23 020,31 Eur ročne by výška zaplatenej dane prevýšila hodnotu všetkých stavieb za menej ako 10 rokov. Má za to, že sadzba dane 20,39 Eur na m2 je ekonomicky neodôvodnená. 9. Nezákonnosť napadnutých rozhodnutí žalobca videl aj v skutočnosti, že obec A. B. svojím VZN č. 78 stanovila osobitnú sadzbu dane zo stavieb v rozpore s § 17 ods. 7 zákona o miestnych daniach, keďže pozemky, na ktorých ležia stavby žalobcu, nie sú územne spojené s jednotlivou časťou obce. 10. Žalobca ďalej namietal neurčitosť VZN č. 78, konkrétne článok 3 ods. 2 tohto nariadenia, keď územie obce Jaslovské Bohunice je rozdelené do troch katastrálnych území- Jaslovce, Bohunice, Paderovce. V prílohe č. 1 sú vymenované parcelné čísla, ale bez určenia, ku ktorému katastrálnemu územiu patria. Vzhľadom na opakovanú vzostupnosť parcelných čísel, je možný predpoklad, že predmetné územie zasahuje do všetkých troch katastrálnych území obce. Katastrálne územie je číslované samostatne, a preto sa tie isté parcelné čísla nachádzajú v každom katastrálnom území, pričom zakaždým ide o plne iný pozemok. Vo VZN nie sú parcely priradené ku katastrálnym územiam, nie je možné spoľahlivo bez pochybností určiť pozemky, na ktorých sa uplatní zvýšená sadzba dane. Z vyhlášky nevyplýva, že jeden vzostupný rad parcelných čísel tvorí jedno katastrálne územie. Tento nedostatok spôsobuje podľa názoru žalobcu vysoký stupeň právnej neistoty vlastníkov pozemkov a stavieb na nich. Žalobca taktiež poukázal na skutočnosť, že VZN č. 78 nie je dostatočne určité v tom, či parcely určené v prílohe č. 1 patria do registra „C“ alebo „E“. V D. A. B. sa tieto parcely vzájomne prekrývajú. 11. Ďalej žalobca namietal rozpor VZN č. 78 v prípade stavieb na parc. č. 542/12 a parc. č. 542/15. Uvedené parcelné čísla v prílohe č. 1 VZN č. 78 podľa žalobcu chýbajú. 12. Žalobca ďalej namietal že na všetkých budovách žalobcu bola vyrubená daň vo výške sadzby 20,39 Eur na m2, čo je celkovo daň vo výške 23 020,31 Eur, pritom za rok 2012 bola vyrubená daň z tých istých stavieb vo výške 1 256,- Eur, čo ide o viac ako 18 násobné zvýšenie dane. Podľa žalobcu ide o likvidačnú daň, ktorá v lehote 10 rokov prevýši samotnú hodnotu nehnuteľnosti. 13. Nakoniec žalobca namietal skutočnosť, že z rozhodnutia správcu dane nie je určiteľné, z ktorých stavieb obec vyrúbila daň. Stavby sú označené len ich výmerou. 14. Žalobca žiadal, aby súd zrušil jednak prvostupňové rozhodnutie obce Jaslovské Bohunice č. 105 zo dňa 28.2.2013, ale aj potvrdzujúce rozhodnutie žalovaného správneho orgánu zo dňa 06.06.2013. III. Vyjadrenie žalovaného 15. K žalobe sa žalovaný písomne vyjadril dňa 28.08.2013 a uviedol, že prechodné ust. § 104f ods. 3 zákona o miestnych daniach stanovuje podmienky zmeny sadzieb dane zo stavieb tak, že správca dane pri každej ďalšej zmene sadzby dane z nasledujúcich zdaňovacích obdobiach zníži násobok najnižšej sadzby dane zo stavieb, ak najvyššia sadzba dane zo stavieb je väčšia ako desaťnásobok najnižšej sadzby dane zo stavieb ustanovenej správcom dane podľa predpisov účinných do 30.11.2012, podľa ktorých bolo možné, aby najvyššia sadzba dane zo stavieb bola najviac 40-násobok najnižšej sadzby dane zo stavieb. Na základe tohto prechodného ustanovenia je správca dane oprávnený zmeniť, teda znižovať, resp. zvyšovať sadzby dane zo stavieb v nasledujúcich obdobiach tak, že zníži násobok najnižšej sadzby dane v porovnaní s najvyššou sadzbou dane. Správca dane teda má možnosť meniť sadzby dane zo stavieb v nasledujúcich obdobiach, pričom presný časový limit na znižovanie násobku a zníženie na 10-násobok najnižšej sadzby dane zo stavieb v porovnaní s najvyššou sadzbou dane zo stavieb nie je prechodným ustanovením zrušený. 16. Obec Jaslovské Bohunice ako správca dane znížil 40 násobok na 39,98 násobok najnižšej sadzby dane zo stavieb, oproti najvyššej sadzby dane zo stavieb určených v VZN č. 33 platným pre rok 2012 a VZN č. 78 platných pre rok 2013 v medziach platného ust. § 104f ods. 3 zákona o miestnych daniach. Správca dane stanovil jednotlivú časť obce a sadzby dane v medziach stanovených zákonom o miestnych daniach. Žalovaný nemal dôvod spochybňovať sadzby dane zo stavieb určené správcom
dane pre jednotlivú časť obce vo VZN, lebo táto námietka uvádzaná žalobcom v žalobe nebola namietaná v odvolacom konaní a predmetnú námietku je možné uplatniť v inom konaní. VZN je všeobecne záväzný právny predpis orgánov verejnej správy a dozor nad dodržiavaním týchto právnych predpisov vykonáva prokurátor prostredníctvom preskúmania jeho zákonnosti. 17. Námietku neurčitosti VZN č. 78 žalobca neuplatnil v podanom odvolaní a z identifikácie parciel vyhotovenej Správou katastra Trnava dňa 08.08.2013, ktorá je prílohou vyjadrenia, vyplýva, že parc. č. 542/15 je parcelou vzniknutou z parc. č. 640, 639/2, 639/1, 586/2, 585, ktoré sú uvedené v prílohe č. 1 VZN č. 78, podobne ako parc. č. 542/12. 18. Rozšírenie územia jednotlivých častí obce a jeho vplyv len na žalobcu, je dôvod žaloby, ktorý žalobca neuviedol v odvolaní a správca dane na vytvorenie jednotlivej časti obce v zdaňovacom období roku 2013 musel dodržať novú podmienku stanovenú novelou zákona o miestnych daniach, a to 5% daňovníkov dane z nehnuteľností danej obce, ktorí sú súčasťou jednotlivej časti obce. 19. Odôvodnenie rozhodnutia správcu dane obsahuje rozpis jednotlivých nehnuteľností s výmerami totožnými s výmerami uvádzanými v predmetnom daňovom priznaní aj v LV č. XXX. Použité sadzby dane správca dane zdôvodnil platným VZN č. 78. 20. K vyjadreniu žalovaného sa žalobca písomne nevyjadril. IV. Rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave a Najvyššieho súdu SR 21. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 1S/169/2013-47 zo dňa 13.02.2014 napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie správcu dane zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. 22. Proti uvedenému rozsudku podal odvolanie žalovaný, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj najvyšší súd) rozsudkom sp. zn. 2Sžf/53/2014 zo dňa 17.02.2016 tak, že rozsudok Krajského súdu v Bratislave bol zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. 23. V odôvodnení rozhodnutia sp. zn. 2Sžf/53/2014 zo dňa 17.02.2016 najvyšší súd uviedol: „Najvyšší súd Slovenskej republiky sa nestotožnil s právnym názorom krajského súdu, že pri správnej aplikácii § 12 ods. 2 v spojení s § 104f ods. 3 zákona o miestnych daniach a VZN č. 78 by malo v predmetnej veci dôjsť v roku 2013 k uplatneniu zákonnej sadzby 0,033 Eur. Ako tunajší súd uviedol k tejto otázke v rozsudku pod sp. zn. 2Sžf/48/2014 zo dňa 17.02.2016 vydaného v obdobnej veci, rozhodujúci význam má dôsledné posúdenie obsahu a dôsledkovej právnej úpravy obsiahnutej v ust. § 104f ods. 3 zákona o miestnych daniach, ktorá predpokladá postupné znižovanie maximálnej sadzby dane ako násobku minimálnej sadzby. Podľa tohto ustanovenia, ak je najvyššia sadzba dane zo stavieb väčšia ako 10násobok najnižšej sadzby dane zo stavieb ustanovenej správcom dane podľa predpisov účinných do 30.11.2012, správca dane pri každej ďalšej zmene sadzby dane v nasledujúcich zdaňovacích obdobiach zníži tento násobok; ak správca dane tento násobok nezníži, uplatní sa sadzba dane zo stavieb ustanovená v § 12 ods. 1. Z toho vyplýva, že zákonodarca už v novele (zákona č. 460/2011 Z. z.) zákona o miestnych daniach jasne vyslovil, že má ísť o postupné znižovanie násobku vo viacerých zdaňovacích obdobiach. Správnosti takéhoto výkladu napovedá aj skutočnosť, že ďalšia novela zákona o miestnych daniach (zákona č. 347/2013 Z. z.) už len ohraničila postupné znižovanie násobku rokom 2024. Podľa ust. § 104g ods. 3 zákona, ak je najvyššia sadzba dane zo stavieb ustanovená správcom dane na zdaňovacie obdobie roku 2013 väčšia ako 10-násobok najnižšej sadzby dane zo stavieb, správca dane zosúladí tento násobok s § 12 ods. 2 najneskôr pri určení sadzieb dane zo stavieb na zdaňovacie obdobie roku 2024, pričom násobok ustanovený správcom dane na príslušné zdaňovacie obdobie nesmie byť vyšší ako násobok ustanovený správcom dane na zdaňovacie obdobie predchádzajúce tomuto zdaňovaciemu obdobiu. Ustanovenie § 104f ods. 3 sa neuplatňuje. Bez ohľadu na vyššie uvedený záver, o nesprávnosti právneho posúdenia spôsobu aplikácie ust. § 104f ods. 3 zákona o miestnych daniach a poplatkoch, ktorý by sám o sebe bol dôvodom na zmenu napadnutého rozhodnutia, odvolací súd považoval za dôvodné zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci krajskému súdu na ďalšie konanie aj z dôvodu nevysporiadania sa s ostatnými žalobnými dôvodmi len s poukazom na to, že
neboli uplatnené v odvolacom konaní. V dôsledku tohto nesprávneho postupu krajského súdu došlo k odňatiu práva účastníkov na prístup k súdu, nakoľko procesne úspešný žalobca sa nemohol odvolať len proti odôvodneniu, resp. správnosti a úplnosti zrušujúcich dôvodov uvedených vo výroku napadnutého rozsudku (aj keď to vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného namietal), pričom minimálne požiadavka na právne vyhodnotenie namietanej nedostatočnej určitosti aplikovaného VZN č. 78 vzhľadom na nedostatočnú identifikáciu území, na ktoré sa zvýšená sadzba vzťahuje, ako aj námietka nedôvodnosti vyrubenia dane vyššou sadzbou za stavby na parcele č. 542/12 a 542/15, je rozhodujúca pre záver o správnosti vyrubenej dane. Okrem toho vzhľadom na požiadavku presvedčivosti, logickej konzistentnosti a preskúmateľnosti súdneho rozhodnutia, je vzhľadom na vyjadrenia účastníkov v odvolacom konaní potrebné, aby sa krajský súd vysporiadal s oprávnenosťou a dôvodnosťou požiadavky žalobcu na preskúmanie zákonnosti VZN č. 78, teda jeho súladu so zákonmi a Ústavou súdom v tomto konaní. Najvyšší súd Slovenskej republiky má za to, že nie je dôvodné ani žiadúce dopĺňať v rámci rozhodovacej činnosti odvolacieho súdu absenciu rozhodovania o časti žalobných dôvodov v rozhodnutí krajského súdu, okrem iného aj z toho dôvodu, že by tým došlo k zásahu do princípu dvojinštančnosti súdneho konania a možnosti domáhať sa preskúmania vyslovených záverov odvolacím súdom“. 24. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 1S/169/2013-118 zo dňa 06.10.2016 žalobu zamietol a žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznal. Proti uvedenému rozsudku podal kasačnú sťažnosť žalobca, o ktorej rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 2Sžfk/17/2017 zo dňa 19.01.2020 tak, že rozsudok Krajského súdu v Bratislave bol zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. 25. Kasačný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že nemožno prehliadnuť argumentáciu žalobcu poukazujúcu na skutočnosť, že „nepreskúmanie „podkladového“ VZN v konaní miestnej dani a poplatku je „neprípustným alibizmom súdu“. Argumentáciu o nedostatku ostražitosti pri ochrane svojich práv cestou protestu prokurátora nepovažuje za dostatočnú, nakoľko prokurátor má zo zákona právo, nie povinnosť, podať žalobu, naviac toto právo sa vzťahuje iba na VZN, ktoré v čase konania o proteste neboli zrušené. Evidentne sa teda jedná o námietky smerujúce k odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky. 33. V tejto súvislosti predchádzajúce rozhodnutie krajského súdu, ukladajúce „aby sa krajský súd vysporiadal s oprávnenosťou a dôvodnosťou požiadavky žalobcu na preskúmanie zákonnosti VZN č. 78, teda jeho súladu so zákonmi a Ústavou súdom v tomto konaní“ predpokladalo, že krajský súd vyhodnotí a dostatočne odôvodní, či uvedený postup predstavuje zásah do základných ľudských práv a v prípade pozitívneho záveru túto skutočnosť vyhodnotí v nadväznosti na požiadavku dodržiavania zásady proporcionality, formulovanej napr. v náleze Ústavného súdu SR č. II. ÚS 184/2015-66 zo dňa 11.11.2015 tak, že obmedzenie akéhokoľvek základného práva alebo slobody, možno považovať za ústavne akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom, resp. na základe zákona, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t. j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom. Ak krajský súd uvedeným spôsobom z akýchkoľvek dôvodov nepostupoval, odôvodnenie jeho rozhodnutia v tejto otázke je minimálne nedostatočne odôvodnené, v rozpore s právom účastníka na riadne odôvodnenie rozsudku. Pokiaľ sa týka ďalších dvoch kasačných námietok žalobcu, týkajúcich sa nedostatočnej určitosti VZN pri identifikácii pozemkov so zvýšenou sadzbou (vzhľadom na absenciu uvedenie príslušného registra katastra nehnuteľností) a dôvodnosť zaradenia parciel 542/12 a 542/15 ako parciel so zvýšenou sadzbou, najvyšší súd považuje za nelogický postup krajského súdu, ktorý sa týmito dôvodmi odmietol zaoberať s odkazom na nemožnosť súdneho prieskumu VZN. Ak krajský súd zaujal stanovisko, že pre VZN č. 78 platí prezumpcia zákonnosti správneho aktu, bol povinný riešiť súlad napadnutého rozhodnutia (nespornosť identifikácie nehnuteľností) vo veci dane zo stavieb s identifikáciou pozemkov vo VZN ktorá musí byť jednoznačná. V tejto súvislosti musí odpovedať na otázku, či je za daných okolností možné považovať za dostatočne identifikovaný pozemok bez uvedenia príslušného registra KN. Obdobný postup platí aj pre doriešenie otázky sadzby pri parcelách č. 542/12 a 542/15 pri ktorých žalobca namietal ich nezaradenie do prílohy č. 1 predmetného VZN.“ V. Pojednávanie
26. V zmysle § 3 ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z.z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 398/2022 Z.z. prešiel výkon súdnictva od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, a to z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave. Z uvedeného dôvodu je spis Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1S/74/2020 vedený na Správnom súde v Bratislave pod sp. zn. BA-1S/74/2020. 27. Správny súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný podľa § 3 ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z.z. v spojení s § 10 a § 13 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len SSP) rozhodol vo veci na pojednávaní dňa 13.12.2023 rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil v prítomnosti právneho zástupcu žalobcu aj povereného zástupcu žalovaného.
VI. Relevantná právna úprava 28. Podľa § 493e SSP konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté. 29. Podľa § 134 ods. 1 SSP správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak. 30. Podľa § 135 ods. 1 SSP na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy. 31. Podľa § 1 zákona o miestnych daniach týmto zákonom sa ustanovujú miestne dane a miestny poplatok za komunálne odpady a drobné stavebné odpady. 32. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona o miestnych daniach , miestnymi daňami, ktoré môže obec ukladať, sú dane z nehnuteľnosti. 33. Podľa § 10 ods. 1 zákona o miestnych daniach, predmetom dane zo stavieb sú stavby na území SR: a) stavby na bývanie a drobné stavby, ktoré majú doplnkovú stavbu pre hlavnú stavbu; b) stavby na pôdohospodársku produkciu, skleníky, stavby pre vodné hospodárstvo; c) stavby rekreačných a záhradkárskych chát, domčekov na individuálnu rekreáciu; d) samostatne stojace garáže a samostatné stavby hromadných garáží; e) priemyselné stavby slúžiace energetike, stavby slúžiace stavebníctvu, stavby využívané na skladovanie vlastnej produkcie vrátane stavieb na vlastnú administratívu; f) stavby na ostatné podnikanie a zárobkovú činnosť, skladovanie a administratívu súvisiacu s ostatným podnikaním; g) ostatné stavby neuvedené v písmenách a) až f). 34. Podľa § 12 ods. 1 zákona o miestnych daniach, ročná sadzba dane zo stavieb je 0,033 Eur za každý začatý m2 zastavanej plochy. 35. Podľa § 12 ods. 2 zákona o miestnych daniach ročnú sadzbu dane zo stavieb podľa ods. 1 môže správca dane všeobecne záväzným nariadením podľa miestnych podmienok obcí alebo jej jednotlivej časti, alebo v jednotlivom katastrálnom území znížiť alebo zvýšiť s účinnosťou od 1.1. príslušného zdaňovacieho obdobia. Správca dane môže všeobecne záväzným nariadením podľa miestnych podmienok obcí alebo jej jednotlivej časti, alebo v jednotlivom katastrálnom území určiť rôzne sadzby dane pre jednotlivé druhy stavieb podľa § 10 ods. 1. Takto určená ročná sadzba dane zo stavieb pri stavbách uvedených v § 10 ods. 1 nesmie presiahnuť desaťnásobok najnižšej ročnej sadzby dane zo stavieb určenej správcom dane vo všeobecne záväznom nariadení. Pre stavby uvedené v § 10 ods. 1 a v § 104f ods. 3 neustanovuje inak. 36. Podľa § 17 ods. 7 zákona o miestnych daniach jednotlivou časťou obce je územne celistvá časť obce, v ktorej je najmenej 5% daňovníkov dane z nehnuteľností danej obce a ktorá je ustanovená vo všeobecne záväznom nariadení. 11) Ak má daňovník viac nehnuteľností v jednotlivej časti obce, na účely
ustanoveného percenta sa považuje za daňovníka len raz. Jednotlivú časť obce môže tvoriť najmä ulica, vzájomne susediace ulice alebo susediace parcely pozemkov. 37. Podľa § 104f ods. 3 citovaného zákona, ak je najvyššia sadzba dane zo stavieb väčšia ako 10násobok najnižšej sadzby dane zo stavieb ustanovenej správcom dane, podľa predpisov účinných do 30.11.2012, správca dane pri každej ďalšej zmene sadzby dane v nasledujúcich zdaňovacích obdobiach zníži tento násobok, ak správca dane tento násobok nezníži, uplatní sa sadzba dane zo stavieb, ustanovená v § 12 ods. 1. 38. Podľa čl. 3 bod 2. písm. e), f), g) VZN č. 78 správca dane určuje v jednotlivej časti obce ( Príloha č. 1 a č. 2) vymedzenej parcelami, ktorých čísla sú uvedené v prílohe č. 1 tohto VZN ročnú sadzbu dane zo stavieb za každý aj začatý m2 zastavanej plochy 20,380 eur za stavby na ostatné podnikanie a na zárobkovú činnosť, skladovanie a administratívu súvisiacu s ostatným podnikaním a zárobkovou činnosťou a za ostatné stavby neuvedené v písmenách a) až f). 39. Príloha č. 1 k VZN č. 78 uvádza „ zoznam pozemkov – parciel, ktoré pre účely VZN č. 78 o miestnych daniach a poplatku tvoria jednotlivú časť obce Jaslovské Bohunice“ a následne obsahuje na stranách označených ako číslo 7 až 11 zoznam rôznych parcelných čísiel v siedmich stĺpcoch vzostupným spôsobom od č. 110 až 1065, 637 až 1021/4, 80/1 až 704/13, 316 až 699/2. 40. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len DP alebo Daňový poriadok) pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. 41. Podľa § 3 ods. 2 DP správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. 42. Podľa § 3 ods. 3 DP správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. 43. Podľa § 3 ods. 6 DP pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní neprihliada. 44. Podľa § 63 ods. 5 DP rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo. 45. Podľa čl. 2 ods. 2 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky (ďalej len Ústava) štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. 46. Podľa čl. 59 ods. 2 Ústavy dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe zákona. 47. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. 48. Podľa čl. 68 Ústavy SR vo veciach územnej samosprávy a na zabezpečenie úloh vyplývajúcich pre samosprávu zo zákona môže obec a vyšší územný celok vydávať všeobecne záväzné nariadenia.
49. Podľa čl. 71 ods. 1 Ústavy SR na obec a vyšší územný celok možno zákonom preniesť výkon určených úloh miestnej štátnej správy. Náklady takto preneseného výkonu štátnej správy uhrádza štát. 50. Podľa čl. 71 ods. 2 Ústavy SR pri výkone štátnej správy môže obec a vyšší územný celok vydávať v rámci svojej územnej pôsobnosti na základe splnomocnenia v zákone a v jeho medziach všeobecne záväzné nariadenia. Výkon štátnej správy prenesený na obec alebo na vyšší územný celok zákonom riadi a kontroluje vláda. Podrobnosti ustanoví zákon. 51. Podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy SR ústavný súd rozhoduje o súlade a) zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, b) nariadení vlády, všeobecne záväzných právnych predpisov ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy s ústavou, s ústavnými zákonmi, s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, a so zákonmi, c) všeobecne záväzných nariadení podľa čl. 68 s ústavou, s ústavnými zákonmi, s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, a so zákonmi, ak o nich nerozhoduje iný súd, d) všeobecne záväzných právnych predpisov miestnych orgánov štátnej správy a všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy podľa čl. 71 ods. 2 s ústavou, s ústavnými zákonmi, s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, so zákonmi, s nariadeniami vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy, ak o nich nerozhoduje iný súd. 52. Podľa čl. 125 ods. 2 Ústavy SR, ak ústavný súd prijme návrh na konanie podľa odseku 1, môže pozastaviť účinnosť napadnutých právnych predpisov, ich častí, prípadne niektorých ich ustanovení, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva a slobody, ak hrozí značná hospodárska škoda alebo iný vážny nenapraviteľný následok. 53. Podľa čl. 125 ods. 3 Ústavy SR, ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť ich do súladu s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. b) a c), aj s inými zákonmi, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. d), aj s nariadeniami vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia. 54. Podľa § 6 ods. 2 zákona o obecnom zriadení vo veciach, v ktorých obec plní úlohy štátnej správy, môže vydávať nariadenie len na základe splnomocnenia zákonom a v jeho medziach. Také nariadenie nesmie byť v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami, ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, so zákonmi, s nariadeniami vlády, so všeobecne záväznými predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy. 55. Podľa § 6a ods. 1 zákona o obecnom zriadení, ak súd na návrh prokurátora rozhodnutím vyslovil, že medzi všeobecne záväzným nariadením vo veciach územnej samosprávy a zákonom je nesúlad a vo veciach pri plnení úloh štátnej správy aj s nariadením vlády a všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy, stráca všeobecne záväzné nariadenie, jeho časť, prípadne niektoré jeho ustanovenia účinnosť dňom nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia súdu. 56. Podľa § 6b ods. 1 zákona o obecnom zriadení, ak súd uznesením na návrh prokurátora dočasne pozastavil účinnosť všeobecne záväzného nariadenia obce alebo samosprávneho kraja, jeho časti, prípadne niektorého jeho ustanovenia podľa osobitného zákona, obec zverejní právoplatné uznesenie súdu jeho vyvesením na úradnej tabuli, a to až do času, kým nie je zrušené alebo nestratí platnosť. Právoplatné uznesenie súdu zverejní obec aj na webovom sídle obce v tej istej lehote.
VII. Posúdenie veci správnym súdom 57. Správny súd po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného orgánu verejnej správy a orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, preskúmal v rozsahu uplatnených žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP) napadnuté rozhodnutie, ako aj priebeh administratívneho konania predchádzajúci jeho vydaniu, vychádzajúc zo stavu, ktorý existoval v čase právoplatnosti rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP v spojení s § 493e SSP), a dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná. 58. Úlohou súdu v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. 59. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. 60. Daňový poriadok zakotvuje základné zásady daňového konania. Jednou z týchto zásad je zásada zákonnosti. Pri správe daní postupuje správca dane v daňovom konaní v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chráni záujmy štátu a obcí a dbá pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených na daňovom konaní. 61. Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý je vyjadrený v čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Keďže daňové konanie, pre ktoré je zákonom ustanovené, že účastník konania sa proti určeniu dane správcom dane môže odvolať, končí až vydaním rozhodnutia odvolacieho daňového orgánu, je zásadou zákonnosti viazaný v konaní o odvolaní aj odvolací daňový orgán. Z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu (a obcí v danom prípade) ako prioritné, ale sú súčasne povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov. 62. Skutočnosť, že daňové orgány majú povinnosť dbať na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ďalších osôb, nie je v rozpore s ich povinnosťou chrániť záujmy štátu, resp. obcí v prípade miestnych daní a poplatkov. Vo vzťahu k zachovávaniu práv a právom chránených záujmov daňových subjektov je síce záujem štátu (obcí) nadradený, avšak nemôže to byť v zmysle toho, aby sa výnos daní ako príjmov verejného rozpočtu dosiahol na úkor nedodržania práva. Daňové orgány môžu aplikovať pri vyrubení daní iba právne prostriedky, ktoré priamo ustanovuje zákon, alebo ktoré uplatnia daňové orgány v rámci svojho oprávnenia vyplývajúceho zo zákona. 63. VZN č. 78 nadobudlo účinnosť od 01.01.2013 a nahradilo doterajšie všeobecne záväzné nariadenie obce A. B. C. XX, ktoré určovalo najnižšiu sadzbu dane zo stavieb vo výške 0,50 €/m2 a najvyššiu sadzbu tejto dane na 20,- €/m2. 64. Z ustanovenia § 104f ods. 3 zákona o miestnych daniach vyplýva, že ide o prechodné ustanovenie k zmenám účinným od 01.12.2012, z ktorého vyplýva, že ak je najvyššia sadzba dane zo stavieb väčšia ako 10-násobok najnižšej sadzby dane ustanovenej správcom dane, podľa predpisov platných k 30.11.2012, správca dane pri každej ďalšej zmene sadzby dane v nasledujúcich zdaňovacích obdobiach, zníži tento násobok; ak správca dane tento násobok nezníži, uplatní sa sadzba dane zo stavieb ustanovená v § 12 ods. Ide o pravidlo, podľa ktorého pri určení sadzby dane, by sa mal rozdiel medzi najnižšou a najvyššou sadzbou dane postupne znižovať tak, aby sa dosiahol najviac 10násobok najnižšej sadzby dane. Ak by správca dane rozdiel medzi najnižšou a najvyššou sadzbou dane neznižoval, ale naopak zvyšoval v porovnaní s predchádzajúcim zdaňovacím obdobím, platila by v tomto zdaňovacom období ročná sadzba dane zo stavieb ustanovená zákonom.
65. Podľa ust. § 12 ods. 1 zákona o miestnych daniach ročná sadzba dane zo stavieb je 0,033 eura za každý aj začatý m2 zastavanej plochy. 66. Z odseku 2 § 12 zákona o miestnych daniach vyplýva, že ročnú sadzbu dane zo stavieb podľa odseku 1 môže správca dane všeobecne záväzným nariadením podľa miestnych podmienok v obci alebo jej jednotlivej časti alebo v jednotlivom katastrálnom území znížiť alebo zvýšiť s účinnosťou od 1. januára príslušného zdaňovacieho obdobia. Správca dane môže všeobecne záväzným nariadením podľa miestnych podmienok v obci alebo jej jednotlivej časti, alebo v jednotlivom katastrálnom území určiť rôzne sadzby dane pre jednotlivé druhy stavieb podľa § 10 ods. 1. Takto určená ročná sadzba dane zo stavieb pri stavbách uvedených v § 10 ods. 1 nesmie presiahnuť 10-násobok najnižšej ročnej sadzby dane zo stavieb určenej správcom dane vo všeobecne záväznom nariadení pre stavby uvedené v § 10 ods. 1, ak § 104g ods. 3 neustanovuje inak. 67. Zákonom č. 460/2011 Z.z. bol zmenený a doplnený zákon o miestnych daniach. V ustanovení § 12 ods. 2 schválenej novely sa doterajší 40-násobok najnižšej sadzby dane zo stavieb a dane z bytov znižuje na 10-násobok s tým, že postup pri úprave sadzieb dane z nehnuteľností v ďalšom období po nadobudnutí účinnosti tejto zmeny od 01.12.2012 sa riadi prechodným ustanovením § 104f ods. 3 zákona o miestnych daniach. 68. Z vyššie uvedeného vyplýva, že aj keď sa v ustanovení § 12 ods. 2 schválenej novely zákona o miestnych daniach, doterajší 40-násobok najnižšej sadzby dane zo stavieb znižuje na 10-násobok súčasne sa v prechodnom ustanovení v § 104f ods. 3 citovaného zákona zmierňuje aj dopad novely zákona na rozpočty miest a obcí tak, že ak sa násobok najnižšej sadzby dane zo stavieb bude podľa platného všeobecne záväzného nariadenia pre ďalší rok väčší ako 10, správca dane na zdaňovacie obdobie po účinnosti novely citovaného zákona pristúpi k úprave týchto sadzieb dane zo stavieb tak, že existujúci násobok bude postupne v nasledujúcich zdaňovacích obdobiach pri každej zmene dane znižovať. 69. Účelom takto zavedenej novely, a teda rovnakého rozdielu medzi najvyššou a najnižšou sadzbou dane, bolo odstránenie nerovnomerného zaťaženia daňovníkov daňou zo stavieb a daňou z bytov. Ak by správca dane rozdiel medzi najnižšou a najvyššou sadzbou dane neznižoval, ale naopak zvyšoval, v porovnaní s predchádzajúcim zdaňovacím obdobím, platila by v tomto zdaňovacom období ročná sadzba dane zo stavieb a dane z bytov ustanovenej zákonom podľa § 12 ods. 1 citovaného zákona. 70. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozhodovaciu činnosť NS SR a jeho rozhodnutie sp. zn. 2Sžf/48/2014 zo dňa 17.02.2016, ktorý konštatoval, že ...zo znenia ustanovenia § 104f ods. 3 vyplýva, že ak je najvyššia sadzba dane zo stavieb väčšia ako 10-násobok najnižšej sadzby dane zo stavieb ustanovenej správcom dane podľa predpisov účinných do 30.11.2012, správca dane pri každej ďalšej zmene sadzby v nasledujúcich zdaňovacích obdobiach zníži tento násobok; ak správca dane tento násobok nezníži, uplatní sa sadzba dane zo stavieb ustanovená v § 12 ods. 1, z ktorého vyplýva, že zákonodarca už v tejto novele (zákon č. 460/2011 Z.z.) jasne vyslovil, že má ísť o postupné znižovanie násobku vo viacerých zdaňovacích obdobiach. Ďalšia novela zákona o miestnych daniach (zákon č. 347/2013 Z.z.) už len ohraničila postupné znižovanie násobku rokom 2024 (§ 104g ods. 3; ak je najvyššia sadzba dane zo stavieb ustanovená správcom dane na zdaňovacie obdobie roku 2013 väčšia ako 10násobok najnižšej sadzby dane zo stavieb, správca dane zosúladí tento násobok s § 12 ods. 2 najneskôr pri určení sadzieb dane zo stavieb na zdaňovacie obdobie roku 2024, pričom násobok ustanovený správcom dane na príslušné zdaňovacie obdobie nesmie byť vyšší ako násobok ustanovený správcom dane na zdaňovacie obdobie predchádzajúce tomuto zdaňovaciemu obdobiu. Ustanovenie § 104f ods. 3 sa neuplatňuje). Znenie uvedenej zákonnej úpravy je jasné a zrozumiteľné a jej výklad správnymi orgánmi a krajským súdom nebol extenzívny, ale jednoducho gramatický. 71. Z uznesenia Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 475/2016-14 zo dňa 7. júla 2016 vyplýva záver, že „zmena právnej úpravy, ktorá do zákona o miestnych daniach vniesla intertemporálne ustanovenie - § 104f ods. 3, zaväzuje správcu dane (obec, mesto) k postupnému znižovaniu rozdielu medzi najvyššou a najnižšou sadzbou dane zo stavieb. Dokazuje to formulácia „pri každej ďalšej zmene v nasledujúcich zdaňovacích obdobiach zníži tento násobok“. Citovaná dikcia umožňuje na báze jej gramatického výkladu pripustiť záver, ktorý zaujali v sťažovateľovej veci daňové orgány i súdy v správnom súdnictve. Ústavný súd sa nestotožňuje ani s tvrdením sťažovateľa, podľa ktorého je
§ 104f ods. 3 zákona o miestnych daniach neurčitý a nezrozumiteľný. Jeho dispozícia určuje dostatočne zrozumiteľne povinnosť správcu dane. Skutočnosť, že citované znenie § 104f ods. 3 zákona o miestnych daniach nebránilo obci znižovať rozdiel medzi najnižšou a najvyššou sadzbou dane zo stavieb aj v tak minimálnej miere, že by to v konečnom dôsledku mohlo znamenať dosiahnutie predstavy zákonodarcu stelesnenej v § 12 ods. 2 zákona o miestnych daniach až vo veľmi dlhodobom časovom horizonte, je z pohľadu sťažovateľovej pozície irelevantná. Táto námietka totiž mieri proti všeobecne záväzným nariadeniam obcí, nie proti rozhodnutiam vydaným na ich základe. V konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy však ústavný súd nemôže posudzovať súlad všeobecne záväzných nariadení obcí vydaných vo sfére tzv. vlastných kompetencií so zákonom alebo s ústavou. To je predmetom konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. c) ústavy. 72. Zámerom prechodného ustanovenia § 104f ods. 3 zákona o miestnych daniach tak bolo, vytvoriť pre mestá a obce určitý priestor na znižovanie násobku medzi najnižšou a najvyššou sadzbou dane zo stavieb a bytov, snažiac sa zabrániť negatívnym vplyvom na príjmy obcí a ich fungovania. 73. Podľa novelizovaného § 104g ods. 3 zákona o miestnych daniach, ak je najvyššia sadzba dane zo stavieb ustanovená správcom dane na zdaňovacie obdobie roku 2013 väčšia ako 10- násobok najnižšej sadzby dane zo stavieb, správca dane zosúladí tento násobok s § 12 ods. 2 najneskôr pri určení sadzieb dane zo stavieb na zdaňovacie obdobie roku 2024, pričom násobok ustanovený správcom dane na príslušné zdaňovacie obdobie nesmie byť vyšší ako násobok ustanovený správcom dane za zdaňovacie obdobie predchádzajúce tomuto zdaňovaciemu obdobiu. Ustanovenie § 104f ods. 3 sa neuplatňuje. 74. Vyššie citovaná novela odstránila rozpory týkajúce sa výkladu ustanovenia § 104f ods. 3 zákona o miestnych daniach a presne stanovila časové obdobie, do ktorého je potrebné zosúladiť sadzbu dane zo stavieb ustanovenú správcom dane s § 12 ods. 2 citovaného zákona v prípade, ak je najvyššia sadzba dane za zdaňovacie obdobie roku 2013 väčšia ako 10-násobok najnižšej sadzby dani zo stavieb, preto súd za daných okolností považuje žalobné námietky týkajúce sa nesprávnej interpretácie zákona o miestnych daniach a najmä neurčitosti výkladu ustanovenia § 104f ods. 3 citovaného zákona za nedôvodné. 75. Ďalej sa súd zaoberal námietkami žalobcu týkajúcimi sa rozporu VZN č. 8 s § 12 ods. 2 a § 17 ods. 7 zákona o miestnych daniach a poplatkoch. 76. Právomoc na vydávanie VZN vyplýva obciam z čl. 68 Ústavy Slovenskej republiky. V prípade, ak VZN obce, mesta, mestskej časti alebo samosprávneho kraja svojím obsahom odporuje zákonu, nariadeniu vlády, všeobecne záväznému právnemu predpisu ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy, je prokurátor oprávnený podať proti nemu protest. Ak na základe protestu prokurátora obec nezruší alebo nezmení svoje VZN, môže podať prokurátor na súd návrh na vyslovenie jeho nesúladu so zákonom. Len v prípade, ak by súd v konaní podľa § 357 a nasl. SSP (resp. § 250zfa OSP) zistil dôvodnosť žaloby a uznesením by vyslovil nesúlad VZN (jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia) so zákonom, dňom nadobudnutia právoplatnosti takéhoto rozhodnutia by VZN (jeho časť alebo niektoré jeho ustanovenie) stratilo účinnosť. Následne v prípade, ak by obec, ktorá predmetné VZN vydala, v lehote šiestich mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia správneho súdu neuviedla VZN do súladu so zákonom, VZN (jeho časť alebo niektoré jeho ustanovenie) by po márnom uplynutí tejto lehoty stratilo platnosť. K takémuto postupu však v prejednávanej veci nedošlo. 77. Všeobecne záväzné nariadenie obce predstavuje normatívny akt orgánu územnej samosprávy, v danom prípade prijatý na základe splnomocňujúceho ustanovenia zákona o miestnych daniach, preto bolo možné jeho prípadný nesúlad s normou vyššej právnej sily napadnúť a odstrániť len postupom, ktorý pripúšťa zákon, pre daný prípad podaním návrhu podľa § 250zfa ods. 1 OSP účinného v relevantnom čase. Aktívne legitimovaným na podanie návrhu bol prokurátor, ktorý tak mohol učiniť na základe podnetu fyzickej alebo právnickej osoby podľa § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre. 78. Pokiaľ nebol právoplatným rozhodnutím správneho súdu (§ 250zfa ods. 5 OSP, resp. § 367 Správneho súdneho poriadku) alebo právoplatným rozhodnutím ústavného súdu (čl. 125 ods. 3 v spojení s čl. 71 ods. 2 Ústavy SR) vyslovený nesúlad VZN obce alebo jeho časti so zákonom, v záujme zachovania právnej istoty a legitímneho očakávania ako na strane poplatníkov, tak i na strane orgánov územnej samosprávy, je namieste pri posudzovaní zákonnosti postupu a rozhodnutí orgánov verejnej
správy vychádzať z prezumpcie zákonnosti a všeobecnej záväznosti dotknutého všeobecne záväzného nariadenia obce ako podzákonnej normy. 79. Z vyššie uvedených dôvodov dospel správny súd k záveru, že nepreskúmanie zákonnosti VZN č. 78 v tomto súdnom konaní nepredstavuje zásah do práva žalobcu na súdnu ochranu podľa § 46 ods. 1 Ústavy, keďže jeho predmetom nie je súdny prieskum zákonnosti VZN č. 78 na základe žaloby prokurátora, ktorá podaná nebola. 80. Správny súd však ako dôvodnú vyhodnotil námietku nedostatočnej určitosti - VZN č. 78, keď predmetné VZN podľa názoru súdu nedostatočným, neurčitým a nepreskúmateľným spôsobom identifikuje, resp. nezameniteľným spôsobom neidentifikuje pozemky, na ktorých sa nachádzajú nehnuteľnosti so zvýšenou sadzbou dane. 81. Medzi účastníkmi konania je nesporné a súčasne to vyplýva aj z katastrálnej mapy, že územie obce Jaslovské Bohunice, tvoria tri katastrálne územia B., A. E. F.. 82. Zo samotného čl. 3 bod 2. VZN č. 78 vyplýva, že obec A. B. mienila vymedziť jednotlivú časť obce parcelami, ktorých čísla sa uvádzajú v prílohe č. 1 predmetného VZN. 83. Katastrálna mapa je legálne definovaná v § 3 ods. 10 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) a rozumie sa ňou „polohopisná mapa veľkej mierky, zobrazujúca všetky nehnuteľnosti a katastrálne územia evidované v katastri. Pozemky sa v katastrálnej mape zobrazujú priemetom svojich hraníc do zobrazovacej roviny a označujú sa parcelnými číslami a spravidla značkami druhov pozemkov.“ 84. Základným identifikačným znakom pozemku je jeho parcelné číslo, údaj, či ide o parcelu registra C alebo E a katastrálne územie, v ktorom sa pozemok nachádza. (rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.11.2022 sp. zn. 4Sžk/41/2020). 85. Je preto možné uzavrieť, že ak zámerom obce bolo vymedziť jednotlivú časť obce parcelami pozemkov, bolo nevyhnutné, aby nielen parcelné čísla, ale aj údaj o tom, či ide o parcelu registra C alebo E, a jednoznačné určenie katastrálneho územia, v ktorom sa majú jednotlivé pozemky nachádzať, boli súčasťou prílohy č. 1 k VZN č. 78. 86. Inak povedané, za spôsobilú prílohu VZN č. 78 ako normatívneho právneho aktu nemožno považovať takú, z ktorej nie sú parcelné čísla pozemkov, vrátane vymedzenia, či sa jedná o parcelu registra C alebo E, za súčasného jasného určenia katastrálneho územia jednotlivých pozemkov. 87. Ak nemožno riadne zistiť priamo z VZN č. 78 alebo z jeho prílohy označenie pozemkov (identifikovaných parcelným číslom, registrom C alebo E, katastrálnym územím), ktoré majú tvoriť jednotlivú časť obce (§ 17 ods. 7 zákona o miestnych daniach) pre účely určenia vyššej sadzby miestnej dane zo stavieb, nemožno takto vymedzenú jednotlivú časť obce vo VZN považovať za dostatočne určitú pre účely určenia výšky dane formou vrchnostenského rozhodnutia vydaného správcom dane. Ak bolo administratívne rozhodnutie, ukladajúce daňovému subjektu miestnu daňovú povinnosť, vydané na podklade takéhoto VZN (nezrozumiteľného a nepresného predovšetkým v jeho časti podstatnej pre identifikáciu predmetu dane a v nadväznosti na predmet dane aj podstatnej pre určenie povinného daňového subjektu), potom je v týchto podstatných častiach ukladania miestnej daňovej povinnosti toto rozhodnutie nepreskúmateľné. 88. Opísaný výklad má svoje opodstatnenie nielen vo vzťahu k daňovníkom, ale aj správcovi dane. Vlastník nehnuteľnosti má možnosť zistiť, že prijatým VZN stanovila obec aj vo vzťahu k jeho nehnuteľnosti (nachádzajúcej sa v jednotlivej časti obce) vyššiu alebo nižšiu sadzbu dane. To rovnako platí aj pre samotného správcu dane, ktorý môže pristúpiť k vyrubovaniu len na základe riadne a určito stanovenej povinnosti vyplývajúcej zo zákona o miestnych daniach a na jeho základe prijatého VZN obce. Iba takýmto postupom sa naplní litera čl. 59 ods. 2 Ústavy SR. Nebolo by preto udržateľné, aby správca dane pri vyrubovaní miestnej dane vo zvýšenej sadzbe vychádzal z nejasne a neurčito vymedzených parciel pozemkov, ktoré by mali tvoriť jednotlivú časť obce (§ 17 ods. 7 zákona o miestnych daniach), v dôsledku čoho by dotknutý daňový subjekt k zisteniu, či sa znížená alebo
zvýšená sadzba dane týka aj jeho nehnuteľnosti, musel vykonávať ešte nejaké ďalšie (porovnávacie) úkony. 89. V danej súvislosti súd poukazuje aj na závery z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 167/2020-53 zo dňa 28. apríla 2020, v ktorom pripomenul, že „všeobecné súdy (ako aj správne orgány) sú v prípade použitia nejednoznačného právneho pojmu povinné uprednostniť ten z viacerých do úvahy prichádzajúcich výkladov, ktorý najviac šetrí zmysel a podstatu základného práva jednotlivca. Tento princíp „in dubio pro libertate“ plynie priamo z ústavného poriadku (čl. 1 ods. 1 ústavy a čl. 2 ods. 3 a čl. 4 listiny) a predstavuje „štrukturálny princíp liberálnodemokratického štátu, vyjadrujúci prioritu jednotlivca a jeho slobody pred štátom“ (obdobne nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 557/05 z 24. 7. 2007). V nadväznosti na uvedené ústavný súd je toho názoru, že nie je v súlade s princípmi právneho štátu, ako aj právnej istoty jednotlivca vykladať právnu normu v neprospech jednotlivca v prípade terminologicky nejednoznačnej právnej úpravy týkajúcej sa verejného práva, pretože verejná moc nemôže využívať nejasnosť právnej úpravy, ktorú sama spôsobila“. 90. V prípade, že obec zvolila v prijatom VZN č. 78 a jeho prílohe č. 1 vymedzenie jednotlivej časti obce určením parciel pozemkov, bolo nevyhnutné, aby každá takáto parcela bola v čase prijatia VZN identifikovaná nielen parcelným číslom, ale aj uvedením údaju, či ide o parcelu registra C alebo E a jasnou identifikáciou katastrálneho územia, v ktorom sa predmetná parcela nachádza. 91. Správny súd teda dospel k záveru, že z VZN č. 78 v spojení s jeho prílohou č. 1 nie je zrejmé, ktoré pozemky tvoria jednotlivú časť obce, na ktorú sa vzťahuje zvýšená sadzba dane a jeho aplikácia pri vydaní napadnutého rozhodnutia spôsobuje nepreskúmateľnosť takéhoto rozhodnutia o určení miestnej dane. Prvostupňový daňový organ preto pri vyrubovaní miestnej dane postupoval nesprávne, keď dospel k záveru, že na žalobcu sa vzťahuje povinnosť platiť zo stavieb sadzbu dane vo zvýšenej výške podľa čl. 3 bod 2 VZN č. 78. 92. Správny súd sa zaoberal aj námietkou žalobcu, ktorou poukazoval na skutočnosť, že parcely č. 542/12 a č. 542 /15 sa vôbec v prílohe č. 1 VZN č. 78 nenachádzajú a dospel k záveru, že uvedená námietka je dôvodná. V obsahu prílohy č. 1 sa vôbec nenachádza parcela č. 542/15, pričom aj napriek skutočnosti, že č. 542/12 sa v danej prílohe uvádza, ako už súd skôr uviedol, táto nie je riadne a dostatočne identifikovaná uvedením parcely registra C alebo E a katastrálneho územia, v ktorom sa nachádza. 93. Samotná príloha č. 1 VZN č. 78 v závere uvádza, že parcely, ktoré vzniknú na pôvodných parcelách alebo z pôvodných parciel, napr. oddeľovacím geometrickým plánom alebo iným spôsobom, sledujú osud pôvodných parciel, t. z. že pre ne platí tá istá daňová sadzba, ako u pôvodných parciel. 94. Aj v prípade, ak by boli jednotlivé parcely pozemkov riadne identifikované v už naznačenom smere, nie je možné prijať záver žalovaného, že parc. č. 542/15 sa v prílohe č. 1 uvádza, keďže je parcelou vzniknutou z parc. č. 640, 639/2, 639/1, 586/2, 585, ktoré sú v prílohe č. 1 uvedené. Vymedzenie jednotlivých častí obce parcelami pozemkov, ktoré v čase prijatia VZN neexistujú, nie je prípustné a pre adresátov ukladanej povinnosti predstavuje neprimeranú záťaž. Nie je prijateľné, aby správca dane vo VZN uviedol čísla parciel zaniknutých, zlúčených, zrušených – jednoducho neexistujúcich v čase jeho prijatia a očakával, že takýmto spôsobom vymedzí určito a zrozumiteľné jednotlivú časť obce. 95. Správny súd tak na základe uvedeného dospel k záveru, že dôvodná je aj námietka žalobcu týkajúca sa neuvedenia parc. č. 542/15 a 542/12 v prílohe č. 1 k VZN č. 78. Správcovi dane tak chýbal zákonný podklad k vyrubeniu zvýšenej sadzby dane aj za nehnuteľnosti nachádzajúce sa na predmetných parcelách. Z obsahu čl. 3 ods. 2 VZN č. 78 v spojení s jeho prílohou č. 1 nevyplýva záver, že správca dane vymedzil jednotlivú časť obce, na ktorú sa vzťahuje zvýšená sadzba dane aj na predmetné parcely č. 542/15 a 542/12, pričom z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí taktiež nevyplýva, že by vo vzťahu k dotknutým parcelám boli v katastrálnom operáte v medziobdobí od prijatia VZN č. 78 obecným zastupiteľstvom do vydania preskúmavaných administratívnych rozhodnutí realizované zmeny týkajúce sa označenia parciel. 96. Nakoniec sa správny súd zaoberal aj námietkou nedostatočného odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia, ktoré označovalo nehnuteľnosti, z ktorých bola zvýšená sadzba dane vyrubená len
ich výmerou a dospel k záveru, že táto je dôvodná. V daňovom konaní rozhodnutie správcu dane a odvolacieho orgánu tvoria jeden celok, a rovnako je potrebné nazerať aj na odôvodnenie napadnutých rozhodnutí. Žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia nehnuteľnosti identifikoval pre potreby odôvodnenia rozhodnutia o odvolaní uvedením parcelných čísiel podľa VZN č. 78 a jeho prílohy č. 1. Ako už však súd uviedol, identifikačným znakom pozemku je jeho parcelné číslo, údaj, či ide o parcelu registra C alebo E a katastrálne územie. V odôvodnení napadnutých rozhodnutí uvedené údaje (s výnimkou parcelných čísel) absentujú, čo má za následok nedostatočnú identifikáciu predmetu a v konečnom dôsledku aj povinného daňového subjektu. Aj napriek vytýkanému nedostatku napadnutých rozhodnutí, považuje správny súd za potrebné uviesť, že žalovaný ako odvolací správny orgán pri formulácii odôvodnenia svojho rozhodnutia dbal na jeho presvedčivosť a predovšetkým náležite vysvetlil a odôvodnil svoj názor na prejednávanú vec, vrátane vysvetlenia, prečo námietky žalobcu(ktorý nedostatočnú identifikáciu nehnuteľností správcovi dane nevytýkal) uvedené v odvolaní považoval za nedôvodné. 97. Správny súd na základe zistených skutočností, citovaných právnych predpisov a judikatúry Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR dospel k záveru, že žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu sú vydané na základe nesprávneho právneho posúdenia veci vo vzťahu k určitosti VZN č. 78 v spojení s jeho prílohou č. 1 pre účely vyrubenia predmetnej miestnej dane so zvýšenou sadzbou a zároveň sú z uvedeného dôvodu nepreskúmateľné v časti identifikácie predmetu a v nadväznosti naň aj v časti povinného daňového subjektu tejto dane so zvýšenou sadzbou, v nadväznosti na nezrozumiteľnosť VZN č. 78 v spojení s jeho prílohou č. 1 v časti určujúcej predmet dane podliehajúci miestnej dani so zvýšenou sadzbou. Uvedené vady sú dôvodom na zrušenie preskúmavaných administratívnych rozhodnutí podľa § 191 ods. 1 písm. c/ a d/, ods. 3 písm. a/ SSP a vrátenie veci orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie v zmysle § 191 ods. 4 SSP. 98. Právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu (§ 191 ods. 6 SSP). 99. Orgán verejnej správy prvého stupňa v ďalšom konaní bude vychádzať s právneho názoru správneho súdu, že u žalobcu nie sú splnené podmienky na vyrubenie dane zo stavieb vo zvýšenej sadzbe, podľa čl. 3 ods. 2 VZN č. 78 a svoje rozhodnutie odôvodní v intenciách § 63 ods. 5 Daňového poriadku. 100. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 167 SSP v spojení s § 467 ods. 3 SSP a úspešnému žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania pred správnym súdom a kasačným súdom v plnom rozsahu voči neúspešnému žalovanému. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP) 101. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Správny súd v Bratislave (§ 443 ods. 2 písm. a/ v spojení § 493e SSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho
na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).