Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave 14Saz/9/2023 0723100970 06. 10. 2023 JUDr. Ivana Hauerlandová, PhD. ECLI:SK:SpSBA:2023:0723100970.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave sudkyňou JUDr. Ivanou Hauerlandovou, PhD. v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Marocké kráľovstvo, bez cestovného dokladu, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, 930 07 Medveďov, zastúpený: Centrum právnej pomoci, so sídlom Račianska 1523/71, 810 05 Bratislava, IČO: 30798841, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Mobilná jednotka PZ Bratislava, Regrútska 4, 812 72 Bratislava, o prepustenie zo zaistenia, takto, rozhodol: I. Súd žalobu
z a m i e t a.
II. Žalovanému sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. odôvodnenie: 1. Žalobca sa správnou žalobou doručenou žalovanému dňa 20.09.2023 a správnemu súdu dňa 27.09.2023 domáha bezodkladného prepustenia zo zaistenia a náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 11.08.2023 bolo Žalobcovi doručené rozhodnutie žalovaného č.: PPZ- HCPBA5-3787-025/2023-AV zo dňa 11.08.2023 o zaistení (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorým Žalovaný podľa ust. § 88 ods. 1 písm c. zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) rozhodol o zaistení Žalobcu dňom 11.08.2023 a o jeho umiestnení v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov (ďalej len „ÚPZC Medveďov“). Podľa ust. § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov bola Žalovaným stanovená doba zaistenia Žalobcu na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 15.01.2023. Rozhodnutie Žalovaného Žalobca prevzal dňa 11.08.2023. Dňa 31.08.2023 Žalobca podal v Centre právnej pomoci, Kancelárii Bratislava (ďalej len „Centrum“) žiadosť o poskytnutie právnej pomoci. Centrum predmetnú žiadosť prevzalo dňa 31.08.2023. Dňa 14.09.2023 Centrum Žalobcovi rozhodnutím číslo spisu KaKN/17888/2023, ČRZ: 1,05930/2023 (ďalej len „rozhodnutie o priznaní nároku“) priznalo nárok na poskytnutie právnej pomoci a na jeho zastupovanie určilo Centrum. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 19.09.2023. Žalovaný v konaní o zaistení cudzinca podľa zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) rozhodnutím zo dňa 11.08.2023, č. PPZHCP-BA5-3787-025/2023-AV (ďalej len „ rozhodnutie žalovaného“) podľa § 88a ods. 1 písm. c) tohto zákona rozhodol o zaistení žalobcu dňom 11.08.2023 na čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie však do 15.01.2024 z dôvodu, že existuje dôvodné podozrenie, že žalobca podal žiadosť o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie, keďže už bol zaistený na základe rozhodnutia žalovaného č. PPZ- HCP-BA5-3787-012/2023-AV zo dňa 15.07.2023. Žalovaný zároveň rozhodol o umiestnení žalobcu do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov. Žalovaný napadnuté rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobcovi bolo dňa 15.07.2023 vydané rozhodnutie o zaistení pod č. PPZHCP-BA5-3787-012/2023-AV podľa §88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu
rozhodnutia o administratívnom vyhostení vydaného žalovaným pod č. PPZ-HCP-BA5-3787-010/2023AV dňa 15.07.2022, právoplatným dňa 15.07.2023, pričom bol umiestnený do zariadenia pre cudzincov. Dňa 02.08.2023 prijalo zariadenie pre cudzincov vyhlásenie žalobcu o žiadosti o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Vzhľadom na jeho žiadosť o udelenie azylu a presvedčenie žalovaného, že žalobca podal žiadosť o udelenie azylu účelovo výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť administratívne vyhostenie, žalovaný vydal voči žalobcovi dňa 15.07.2023 rozhodnutie o zaistení žiadateľa o azyl podľa §88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov a žalobcu ponechal v zaistení. S napadnutým rozhodnutím žalovaného žalobca nesúhlasí v celom jeho rozsahu z dôvodu, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav, napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre jeho nedostatočné odôvodnenie. Z obsahu ustanovenia § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov je zrejmé, že účelom zaistenia žiadateľa o azyl podľa tohto zákonného ustanovenia je jeho ponechanie v zaistení, aby nedošlo k zmareniu jeho následného odsunu z územia dotknutého štátu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Je preto nevyhnutné, aby rozhodnutie žalovaného obsahovalo v súlade s § 88a ods. 1 písm. c) a § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov presvedčivé zdôvodnenie, že v danej veci nebolo možné uplatniť iné menej závažné prostriedky než zaistenie; že žiadosť o azyl bola výlučne účelová; a že naďalej existuje reálna možnosť následného vyhostenia žalobcu z územia Slovenskej republiky, pričom zrealizovanie účelu zaistenia možno uskutočniť v zákonnom stanovených lehotách. Napadnuté rozhodnutie žalovaného, na základe ktorého je žalobca držaný v zaistení, tieto atribúty riadneho odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu o zaistení žiadateľa o azyl nespĺňa a jeho držanie v zaistení na jeho podklade je preto nezákonné. Povinnosť správneho orgánu zaoberať sa potencialitou priznania medzinárodnej ochrany dotknutému žiadateľovi o azyl, pritom vyplýva aj z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 147/2013-50 zo dňa 09.10.2013, a zároveň je v súlade s právnym názorom vysloveným Súdnym dvorom EÚ v rozhodnutí zo dňa 30.05.2013 vo veci Mehmet Arslan proti Polícia ČR C-534/11, obdobne Najvyšší súd SR v obdobných veciach, napr. v rozsudku sp. zn. 10Sža/35/2014 zo dňa 2.10.2014 a sp. zn. 10Sža/38/2014 zo dňa 05.11.2014. Žalovaný prijal nesprávny záver o účelovosti žiadosti o azyl bez potrebných skutkových zistení a náležitého dokazovania dôvodov jeho žiadosti o azyl, ktoré sú ale nevyhnutným predpokladom na to, aby mohol žalovaný ponechať v zaistení cudzinca po tom, čo požiadal o udelenie azylu v zmysle § 88a ods. 1 psím, c) zákona o pobyte cudzincov. Nesprávny a predčasný záver o účelovosti žiadosti o azyl a o riziku úteku vyvodil žalovaný iba z toho, že žalobca nepožiadal o azyl hneď pri jeho zadržaní a že v minulosti zatajil svoju štátnu príslušnosť, pričom tak spravil zo strachu z jeho vyhostenia do krajiny pôvodu. Žalobca žiadosť o azyl podal akonáhle to bolo možné. Žalobca žiadosťou o azyl realizuje svoje právo na azyl. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že žalovaný vôbec nezisťoval konkrétne dôvody žalobcovej žiadosti o azyl a ani ich následne nekonfrontoval s všeobecne dostupnými informáciami o krajine pôvodu žalobcu. V prípade žiadateľov o azyl platí základný princíp, resp. prezumpcia proti zaisteniu cudzinca — žiadateľa o azyl. Pokiaľ sú k dispozícii v systéme také alternatívy, akými sú napr. špecializované ubytovacie centrá a zariadenia pre žiadateľov o azyl, potom treba tieto opatrenia uplatniť ako prvé. Aj v zmysle odporúčania Rady Európy (Odporúčanie Rady ministrov Rec(2003)5 z 16.04.2003) sa zaistenie žiadateľov o azyl má okrem iného uskutočniť iba po dôkladnom preskúmaní jeho nevyhnutnosti v každom jednotlivom prípade. Vo veci žalobcu neboli zistené či preukázané také skutočnosti, ktoré by bránili uloženiu miernejšieho alternatívneho opatrenia nahrádzajúceho zaistenie napr. formou hlásenia pobytu, keďže žalobca je oprávnený sa zdržiavať v azylovom zariadení, kde by mu boli zabezpečené základné potreby. Taktiež neboli zistené také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali jeho ponechanie v zaistení po podaní žiadosti o azyl, či preukazovali výlučnú účelovosť jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu. Žalobca má zároveň za to, že žalovaný v rozhodnutí o zaistení žalobcu neodôvodnil náležíte a na individuálnom princípe prejednávania vecí dĺžku stanovej doby zaistenia a rozhodnutie je preto nepreskúmateľné. Odporca je povinný zdôvodniť dĺžku doby zaistenia, najmä tiež pokiaľ využije maximálnu dobu zaistenia. Takéto pochybenie je podstatnou vadou, ovplyvňujúcou zákonnosť rozhodnutia ako celku, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia (Mestský súd v Prahe sp. zn. 7A/50/2011 zo dňa 14.03.2011)... “ (napr. rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. lSp/20/2012, sp. zn. lSp/36/2014, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sza/4/2012). Je preto nevyhnutné, aby rozhodnutie žalovaného obsahovalo v súlade s § 88a ods. 1 písm. c) a § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov presvedčivé zdôvodnenie, že v danej veci naďalej existuje reálna možnosť následného vyhostenia žalobcu z územia Slovenskej republiky, pričom zrealizovanie účelu zaistenia možno uskutočniť v zákonnom stanovených lehotách. Žalovaný nezohľadnil skutočnosť, že v zákonom stanovených prípadoch je žiadateľ o azyl oprávnený zdržiavať sa na území SR aj v prípade, že mu bolo vydané negatívne rozhodnutie v azylovej veci s odkladným
účinkom a že je teda oprávnený zdržiavať sa na území SR aj v ďalšom priebehu jeho azylovej veci počas súdneho konania o prieskume rozhodnutia migračného úradu (§ 22 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle). Rozhodnutie žalovaného, na základe ktorého je žalobca držaný v zaistení, tieto skutočnosti nezohľadňuje, a je preto nepreskúmateľné, čím je zároveň nezákonné. Keďže žalovaný nedostatočne odôvodnil zásah do základného práva na osobnú slobodu žalobcu, tým nesplnil základné podmienky pre ich zaistenie, pretože nepreskúmateľné rozhodnutie je nezákonné, domáha sa žalobca zrušenia napadnutého rozhodnutia a prepustenia zo zaistenia. 2. Žalovaný sa k správnej žalobe vyjadril podaním zo dňa 26.09.2023 tak, že z rozhodnutia zaistenia vyplýva, že dňa 15.07.2023 bolo žalobcovi, vydané rozhodnutie o zaistení podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov a súčasne v zmysle § 88 ods. 4 stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 15.09.2023 za účelom výkonu administratívneho vyhostenia. Následne dňa 11.08.2023 bolo žalobcovi vydané rozhodnutie o zaistení podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, kde žalovaný stanovil dĺžku zaistenia v zmysle § 88a ods. 2 stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný najviac do na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 15.01.2024. Žalobca bol dňa 14.07.2023 kontrolovaný na základe oznámenia hliadkou Obvodného Oddelenia Policajného zboru Bratislava- Rusovce na poľnej ceste v obci Rusovce. Hliadka pri kontrole žalobcu vyžadovala na základe oprávnenia podľa §18/1 Zák. č. 171/1993 o policajnom zbore predloženie dokladu totožnosti, pričom im žalobca v anglickom jazyku uviedol, že takýmto dokladom nedisponuje a pochádza z Maroka. Na základe toho vzniklo podozrenie, že žalobca sa na území Slovenskej republiky zdržiava neoprávnene. Z uvedeného dôvodu, bol žalobca predvedený dňa 15.07.2023 v čase o 11:00 hod na MJ PZ Bratislava podľa § 79 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, z dôvodu konania vo veci administratívneho vyhostenia. Vykonanými lustráciami v informačných systémoch Policajného zboru bolo zistené, že žalobca nedisponuje oprávnením k zdržiavaniu sa na území Slovenskej republiky, resp. schengenského priestoru. Z uvedeného dôvodu bolo dňa 15.07.2023 začaté konanie vo veci administratívneho vyhostenia podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Podľa ustanovenia § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky. Nakoľko sa žalobca zdržiava na území Slovenskej republiky, resp. schengenského priestoru bez oprávnenia, žalovaný dňa 15.07.2023 podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov vydal rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu vedené pod č. PPZ-HCP-BA5-3787-010/2023-AV a následne vydal rozhodnutie o zaistení. Žalobca bol zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na výkon administratívneho vyhostenia, dĺžka doby zaistenia bola stanovená do 15.09.2023. Dňa 10.08.2023 bolo na Mobilnú jednotku policajného zboru Bratislava doručené oznámenie (PPZ-HCP-BA5-3787-022/2023-AV) od Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov (ďalej len „ÚPZC Medveďov) vo veci začatia azylového konanie u žalobcu. V predmetnom oznámení sa uvádza, že so žalobcom bolo dňa 02.08.2023 v zmysle §3 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov začaté konanie vo veci udelenia azylu u štátneho príslušníka tretej krajiny, štátnej príslušnosti Marockého kráľovstva. V predmetnom oznámení sa taktiež uvádza, že žalobca je naďalej umiestnený v ubytovacích priestoroch ÚPZC Medveďov. Na základe vyššie uvedených skutočností správny orgán vydal rozhodnutie o zaistení vedené pod spisovým číslom PPZ-HCP-BA5-3787-025/2023-AV a stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac však do 15.01.2024. Žalobcovi bola daná možnosť v zápisnici o podaní vyjadrenia podľa § 22 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, č. PPZ-HCP-BA5-3787-012/2023AV pred vydaním rozhodnutia o zaistení, ako aj v zápisnici o podaní vyjadrenia podľa § 22 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní č. PPZ-HCP-BA5-3787-024/2023-AV pred vydaním rozhodnutia o zaistení aby sa vyjadril k prekážkam vyhostenia do Marockého kráľovstva. V uvedených zápisniciach žalobca uviedol, že v domovskej krajine je nízky príjem a nechce sa tam vrátiť. Ďalej uviedol, že mu tam nehrozí trest smrti, resp. neľudské zaobchádzanie. Bola mu daná možnosť, či chce požiadať o azyl na území Slovenskej republiky, čo v zápisnici odmietol. Žalobca požiadal o azyl až dňa 02.08.2023 na Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Medveďove. Žalovaný v rozhodnutí o zaistení žalobcu skúmal možnosť uloženia miernejších opatrení a v tomto prípade je zrejmé, že účastník konania nemá zabezpečené žiadne ubytovanie na území Slovenskej republiky a ani nemá dostatočné finančné prostriedky, ani si ich nevie zabezpečiť. Z uvedeného je nespochybniteľné preukázané, že účastník konania by tieto stanovené podmienky nevedel splniť a preto účastník konania nemohol takúto povinnosť uložiť ako alternatívu voči jeho zaisteniu na výkon administratívneho vyhostenia. Žalobca v zápisnici PPZ-HCP-BA5-3787-009/2023-AV, PPZ-HCP-BA5-3787-012/2023-AV, PPZ- a PPZ-HCPBA5-3787-024/2023-AV uviedol, že na území Slovenskej republiky nevlastní žiadnu nehnuteľnosť, taktiež neuviedol žiadnu osobu, ktorá by mu poskytla ubytovanie. Na základe uvedeného žalovaný
nemohol rozhodnúť podľa § 89 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, teda nemohol žalobcovi uložiť hlásenie pobytu. Žalobca taktiež nedisponoval potrebnými finančnými prostriedkami, ktoré by pokryli jeho zotrvanie na území Slovenskej republiky, až do realizácie administratívneho vyhostenia. K uvedenej problematike uloženia iných, teda miernejších donucovacích opatrení, nepristúpil žalovaný aj preto, že v čase vydania rozhodnutia o zaistení vedenom pod č. PPZ-HCP-BA5-3787-013/2023-AV a PPZHCP-BA5-3787-025/2023-AV sa domnieval, že žalobca by nezotrval na určenom mieste a zneužil by inštitút alternatívy zaistenia, teda existencia rizika úteku je dôvodná. Žalobca taktiež v zápisniciach PPZHCP-BA5-3787-009/2023-AV, PPZ-HCP-BA5-3787-012/2023-AV a PPZ-HCP-BA5-3787-024/2023-AV uviedol cieľovú krajinu Nemeckú republiku. Žalobca zažiadal o azyl až po tom, čo bola dňa 24.07.2023 pracovníkmi UPZC spracovaná žiadosť o vydanie náhradného cestovného dokladu pomocou systému RCMS, ktorý je potrebný k vyhosteniu. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že žalobca nemal záujem žiadať o azyl alebo o jednu z foriem medzinárodnej ochrany, či už na území Slovenskej republiky alebo taktiež v prvej bezpečnej krajine, teda Bulharsku. Rozhodnutie požiadať o azyl na území Slovenskej republiky učinil až v momente, kedy začalo byť zrejmé, že existuje vysoká pravdepodobnosť úspešnej realizácie administratívneho vyhostenia. Takýto krok žalobcu javí vysokú mieru podozrenia z účelovosti žiadosti o azyl. Na základe vyššie uvedeného ma Žalovaný za to, že existuje významné podozrenie, že žiadosť o azyl zo strany Žalobcu bola podaná účelovo, a v prípade jeho ubytovania v špecializovanom ubytovacom centre a zariadení pre žiadateľov o azyl by mohlo dôjsť k úteku resp. opusteniu územia Slovenskej republiky a tým aj k zmareniu administratívneho vyhostenia. Žalobca v zápisniciach PPZ-HCP-BA5-3787-009/2023-AV, PPZ-HCP-BA5-3787- 012/2023-AV neuviedol také skutočnosti, na základe ktorých by žalovaný mohol predpokladať veľkú pravdepodobnosť udelenia azylu. Žalovaný taktiež dňa 26.09.2023 telefonicky kontaktoval pracovníka ÚPZC, ktorý uviedol, že zastupiteľský úrad Marockého kráľovstva v súčasnosti aktívne spolupracuje s pracovníkmi ÚPZC vo veci vydávania náhradných cestovných dokladov pre občanov Marockého kráľovstva, ktorý sa neoprávnene zdržiavajú na území Slovenskej republiky. Na základe vyššie uvedeného ma žalovaný za to, že účel ako aj účelnosť zaistenia žalobcu naďalej trvá, nakoľko existuje vysoká miera rizika, že sa zo strany žalobcu jedná o účelovú žiadosť o azyl. Žalovaný v prípade určenia dĺžky doby zaistenia podľa § 88a ods. 2 zák. č. 404/2011 o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov nevyužil maximálnu lehotu zaistenia žalobcu, čím dodržal zásadu primeranosti. Žalovaný má za to, že účelnosť a efektívnosť, a teda reálna možnosť naplnenia účelu zaistenia stále trvá. Žalovaný má za to, že zaistenie žalobcu vychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci a teda z podkladov, ktoré si žalovaný zabezpečil k vydaniu napadnutého rozhodnutia. Žalovaný skúmal podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, či účel zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny naďalej trvá. Žalovaný považuje zaistenie žalobcu na výkon administratívneho vyhostenia za účelné a efektívne, vecne správne a v každej časti aj dostatočne odôvodnené. Žalovaný so zaistením súhlasí a považuje ďalšie zaistenie žalobcu za účelné, žalovaný žiadal, aby správny súd správnu žalobu Rozsudkom zamietol ako nedôvodnú. 3. Z priebehu administratívneho konania vyplýva, že dňa 14. 07. 2023 hliadka Obvodného Oddelenia Policajného zboru Bratislava- Rusovce bola vyslaná na preverenie oznámenia na poľnú cestu ktorá vedie za Obvodné Oddelenie Policajného zboru Rusovce, kde sa malo nachádzať niekoľko neznámych osôb. Po príchode na miesto sa časť tejto skupiny rozbehla do kukurice. Štyri osoby ktoré zotrvali na mieste boli vyzvané v zmysle ustanovenia § 18 ods. 1 zákona č. 171/1993 o Policajnom zbore. Nakoľko osoby pri sebe nemali žiaden doklad totožnosti a osoby neovládali ani slovenský ani anglický jazyk, nevedeli hodnoverne preukázať svoju totožnosť. Z toho dôvodu boli predvedené na Obvodné Oddelenie Policajného zboru Bratislava - Rusovce podľa § 18/4 zák. č. 171/1993 Z z. o PZ. O tejto skutočnosti bola vyrozumená Mobilná jednotka Policajného zboru Bratislava, ktorá je príslušná vo veci konať. Z uvedeného dôvodu, bol účastník konania následne predvedený dňa 15.07.2023 v čase o 11.00 hod na Ml PZ Bratislava podľa § 79 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, z dôvodu konania vo veci administratívneho vyhostenia. Vykonanými lustráciami v informačných systémoch Policajného zboru bolo zistené, že účastník konania nedisponuje oprávnením k zdržiavaniu sa na území Slovenskej republiky, resp. schengenského priestoru. Z uvedeného dôvodu začal správny orgán dňa 15.07.2023 konanie vo veci administratívneho vyhostenia účastníka konania podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Po príchode tlmočníka bolo následne zistené, že účastník konania je štátnym príslušníkom Marockého kráľovstva. Nakoľko sa účastník konania zdržiaval na území Slovenskej republiky, resp. schengenského priestoru bez oprávnenia, správny orgán dňa 15.07.2023 podľa § 82 ods. 1 ods. b) zákona o pobyte cudzincov vydal rozhodnutie o administratívnom vyhostení účastníka konania vedené pod č. PPZ-HCP-BA5-3787-01 0/2023-AV, pričom predmetnom rozhodnutí nebola účastníkovi konania určená lehota na vycestovanie. Účastník konania naplnil dôvody pre rozhodnutie o
administratívnom vyhostení a to podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov za neoprávnený pobyt. Správny orgán v predmetnom rozhodnutí o administratívnom vyhostení vylúčil odkladný účinok, nakoľko to vyžadoval naliehavý všeobecný záujem, nebezpečenstvo, že odkladom výkonu rozhodnutia bude opätovne ohrozený verejný poriadok, čo malo za následok, že toto rozhodnutie sa jeho doručením stalo vykonateľným dňa 15.07.2023. Účastník konania bol administratívne vyhostený, zároveň mu bol uložený vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu 3 rokov. Účastník konania sa v zápisnici o podaní vyjadrenia vedenej pod č. PPZ-HCP-BA5-3787-011/2023A V vzdal práva podať odvolanie, čo malo za následok, že rozhodnutie o administratívnom vyhostení nadobudlo dňa 15.07.202 právoplatnosť. Dňa 15.07.2023 bola s účastníkom konania spísaná zápisnica o vyjadrení účastníka konania pred vydaním rozhodnutia o zaistení podľa § 22 ods. l správneho poriadku vedenom pod číslom PPZ-HCP-BA5-3787-012/2023-AV, v ktorej sa účastník konania vyjadril k príchodu na územie Slovenskej republiky ako aj k dĺžke zdržiavania sa na území schengenského priestoru, že z Maroka vycestoval legálne na svoj cestovný doklad z Casablanca do Turecka-Istanbulu tu sa nakontaktoval na prevádzača, ktorého našiel prostredníctvom aplikácie TIKTOK. Tento prevádzač mal prezývku A. C.. Za 5.000,- EUR mu mal zorganizovať cestu do Európy. Zaradil ho do skupiny migrantov, väčšina boli zo Sýrie. Previezli ich nelegálne cez Bulharsko do Srbska. V C. ich prevzala ďalšia skupina prevádzačov, taktiež z klanu Sarawyho. Ta ich previezla cez Srbsko až do Maďarska. V Maďarsku prišla pre nich dodávka, ktorá ich doviezla až na Slovensko. Po ceste ich zastavila policajná hliadka, ktorá ich následne zadržala spolu s vodičom. O udelenie azylu na území Slovenskej republiky účastník konania nežiadal. Účastníkovi konania bola daná v predmetnej zápisnici možnosť pred vydaním rozhodnutia o zaistení, aby sa vyjadril k podkladom, k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhol doplnenie, pričom účastník konania sa k priloženým podkladom nechcel vyjadriť. Účastník konania umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, požiadal dňa 02.08.2023 v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Z listu žalovaného zo dňa 10.08.2023 vyplýva, že žalovaný skúmal, či trvá účel zaistenia a považuje aj ďalšie zaistenie za účelné. 4. Z rozhodnutia žalovaného č. PPZ- HCP-BA5-3787-025/2023-AV zo dňa 11.08.2023 vyplýva, že správny orgán má za to, že existuje dôvodné podozrenie ž účastník konania podal žiadosť o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie, nakoľko požiadal o azyl až po zaistení v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, v čase, kedy existoval reálny predpoklad realizácie výkonu administratívneho vyhostenia. Účastník konania dňa 15.07.2023 v zápisnici o podaní vyjadrenia č. PPZ-HCP-BA5-3787-012/2023-A V, na otázku či chce požiadať o azyl na území Slovenskej republiky odpovedal nie. Taktiež sa vyjadril, že z Marockého kráľovstva odišiel kvôli ekonomickej situácií. Správny orgán rozhodol o zaistení účastníka konania do 15.01.2024. Celková lehota zaistenia účastníka konania bude spolu s predošlým zaistením podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov šesť mesiacov. Počas uvedenej doby bude Migračný úrad posudzovať žiadosť účastníka konania o udelenie azylu. Po preskúmaní všetkých skutočností a dôkazov správny orgán konštatuje, že zaistenie účastníka konania je v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru. Správny orgán podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov v skúmal či trvá účel zaistenia účastníka konania. Správny orgán má za to, že žiadosť účastník konania o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je účelová, s cieľom zmariť jeho administratívne vyhostenie. Pri hodnotení účelnosti zaistenia správny orgán vychádzal najmä z výpovede účastníka konania evidovanej v zápisnici o podaní vyjadrenia č. PPZ-HCP-BA5- 3787-012/2023-AV, kde uviedol, že z domovskej krajiny odišiel z dôvodu, že chce zarobiť viac peňazí a mať sa lepšie. Následne uviedol ž by chcel ísť do Nemecka kde chce čerpať sociálne dávky a následne si nájsť nejakú prácu. Účastníkovi konania bola daná možnosť požiadať o azyl na území Slovenskej republiky, na čo vypovedal, že nežiada o azyl a v prípade prepustenia by pokračoval do Nemecka. Následne po zaistení a umiestnení v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov požiadal o azyl s odôvodnením obavy o svoj život, čo pred správnym orgánom nevypovedal. Správny orgán ďalej podotýka, že účastník konania cestoval viacerými členskými štátmi EÚ, ktoré sú bezpečné krajiny a v žiadnom štáte nepodal žiadosť o udelenie azylu z dôvodu obavy o svoj život. Žiadosť podal až po zadržaní na území Slovenskej republiky a začatia konania vo veci administratívneho vyhostenia na územie Marockého kráľovstva, čo jej jeho domovská krajina. Na základe uvedeného správny orgán nepovažuje žiadosť účastníka konania o udelenie azylu za dôvodnú, ale iba ako prostriedok, ktorý by zmaril proces administratívneho vyhostenia. Správny orgán preskúmal okolnosti veci a zistil, že sú splnené podmienky podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov. Rozhodnutie právne odôvodnil § 88 až 89 zákona o pobyte cudzincov.
5. Správny súd v Bratislave (ďalej len „súd“) ako vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 SSP) preskúmal vec postupom podľa druhého dielu štvrtej hlavy SSP, v rozsahu a medziach dôvodov podanej žaloby a riadiac sa znením prvej vety ust. § 228 SSP, do siedmich pracovných dní nariadil vo veci pojednávanie. Nakoľko po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu náležitostí a dôvodov podanej žaloby (ust. § 226 SSP) dospel bez vypočutia účastníkov konania a zástupcu žalobcu, ktorí súhlasili s prejednaním veci v ich neprítomnosti, k záveru, že správna žaloba, ktorú posudzoval neformálne a neviazane žalobnými bodmi (ust. § 206 ods. 3 SSP) nie je dôvodná, a podľa ust. § 229 SSP ju zamietol. 6. Podľa § 206 ods. 3, 4, 5, 6 SSP, správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Správny súd môže zrušiť napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy aj vtedy, ak dospel k záveru, že od jeho vydania sa podstatne zmenili okolnosti veci. Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. Podľa § 221 ods. 1, 2 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený. Žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu. Podľa § 225 ods. 1 SSP, správna žaloba podľa § 221 ods. 1 musí byť podaná v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia o zaistení, rozhodnutia o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia. Podľa § 229 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej ako ako „ZOPC) tento zákon sa vzťahuje aj na cudzincov, ktorí požiadali o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky (ďalej len „žiadosť o udelenie azylu“), ktorým bol udelený azyl na území Slovenskej republiky, ktorým bola poskytnutá doplnková ochrana na území Slovenskej republiky, ktorí požiadali o poskytnutie dočasného útočiska na území Slovenskej republiky alebo ktorým bolo poskytnuté dočasné útočisko na území Slovenskej republiky, ak osobitný predpis3) neustanovuje inak. Podľa § 2 ods. 7 zákona č. 404/2011 Z.z., § 2 zraniteľnou osobou je najmä maloletá osoba, osoba so zdravotným postihnutím, osoba staršia ako 65 rokov, tehotná žena, slobodný rodič s maloletým dieťaťom a osoba, ktorá bola vystavená mučeniu, znásilneniu alebo iným závažným formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia; v odôvodnených prípadoch možno za staršiu osobu považovať aj osobu mladšiu ako 65 rokov. Podľa § 77 ods. 5 zákona č. 404/2011 Z.z., ak cudzinec, proti ktorému sa vedie konanie o administratívnom vyhostení alebo konanie o zákaze vstupu podľa tohto zákona, podá žiadosť o udelenie azylu, policajný útvar vydá rozhodnutie o prerušení konania o administratívnom vyhostení až do rozhodnutia o jeho žiadosti o udelenie azylu a ďalej postupuje podľa osobitného predpisu;3) konanie o zákaze vstupu policajný útvar rozhodnutím zastaví. Ak sa cudzincovi neudelí azyl alebo neposkytne doplnková ochrana, policajný útvar, ktorý konanie o administratívnom vyhostení prerušil, pokračuje v konaní o administratívnom vyhostení; policajný útvar pokračuje v konaní o administratívnom vyhostení aj vtedy, ak cudzinec nie je oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky podľa osobitného predpisu.78a) Podľa § 77 ods. 6 zákona č. 404/2011 Z.z., policajný útvar vydá rozhodnutie o zastavení konania o administratívnom vyhostení, ak bol cudzincovi udelený azyl alebo bola cudzincovi poskytnutá doplnková ochrana. Ak prerušenie konania podľa odseku 5 trvá viac ako dva roky, policajný útvar konanie zastaví.
Podľa § 77 ods. 7 zák. č. 404/2011 Z.z., ak cudzinec podá žiadosť o udelenie azylu po nadobudnutí vykonateľnosti rozhodnutia o administratívnom vyhostení alebo rozhodnutia o zákaze vstupu, policajný útvar rozhodnutie nevykoná až do rozhodnutia o jeho žiadosti o udelenie azylu; to neplatí, ak cudzinec nie je oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky podľa osobitného predpisu.78a) Ak bola v rozhodnutí o administratívnom vyhostení určená lehota na vycestovanie, táto lehota začne plynúť znova po vykonateľnosti rozhodnutia o jeho žiadosti o udelenie azylu alebo ak nastane skutočnosť podľa osobitného predpisu.78a) Podľa § 88 zák. č. 404/2011 Z.z.: (1) Policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny a) v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1, ak 1.existuje riziko jeho úteku, alebo 2. štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy výkonu jeho administratívneho vyhostenia, b) na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia, c) na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu,85) ak existuje značné riziko jeho úteku, alebo d) na účel jeho vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy,78) ak neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu alebo má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt. (2) Rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. (3) Podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu3) nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté. (4) Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. (5) Policajný útvar bezodkladne vydá štátnemu príslušníkovi tretej krajiny rozhodnutie o zaistení a umiestni štátneho príslušníka tretej krajiny v zariadení. Ak totožnosť zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny nemožno bezodkladne zistiť, policajný útvar k rozhodnutiu o jeho zaistení pripojí také dôkazy, aby táto osoba nemohla byť zamenená s inou osobou. (6) Zaistený štátny príslušník tretej krajiny, o ktorého odovzdaní na územie susedného štátu bolo začaté konanie podľa medzinárodnej zmluvy, môže byť odchylne od odseku 5 dočasne umiestnený na policajnom útvare. Z celkovej lehoty zaistenia, ktorú policajný útvar určí v rozhodnutí o zaistení podľa odseku 4, môže byť štátny príslušník tretej krajiny dočasne umiestnený na policajnom útvare najviac na sedem dní od zaistenia. Ak nedôjde k odovzdaniu štátneho príslušníka tretej krajiny do siedmich dní od zaistenia, musí byť ďalej umiestnený v zariadení. (7) Proti rozhodnutiu o zaistení, proti rozhodnutiu o predĺžení zaistenia a proti rozhodnutiu o predĺžení lehoty zaistenia nemožno podať odvolanie. (8) Ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na maloletú osobu, ktorá nemá zákonného zástupcu. Iné zraniteľné osoby možno zaistiť len v nevyhnutnom prípade a na čo najkratší čas. (9) Rozhodnutie o zaistení stráca platnosť zaradením osoby do programu ministerstva vnútra na podporu a ochranu obetí obchodovania s ľuďmi. (10) Ak je štátny príslušník tretej krajiny zaistený podľa odseku 1 písm. a) a policajný útvar nevydá rozhodnutie o administratívnom vyhostení do 48 hodín od zaistenia, policajný útvar štátneho príslušníka tretej krajiny ihneď prepustí; to neplatí, ak policajný útvar nevydá rozhodnutie o administratívnom vyhostení z dôvodu prerušenia konania o administratívnom vyhostení podľa § 77 ods. 5 alebo vyžiadania informácie podľa § 83 ods. 7. (11) Podľa odseku 1 možno zaistiť aj žiadateľa o udelenie azylu, ktorý nie je oprávnený sa zdržiavať na území Slovenskej republiky.78a)
(12) Ak je dôvod na prepustenie štátneho príslušníka tretej krajiny podľa § 90 ods. 2 písm. b) prvého alebo druhého bodu a existuje iný dôvod na jeho zaistenie podľa odseku 1, môže rozhodnutie o zaistení vydať na základe odôvodnenej písomnej žiadosti policajného útvaru, ktorý rozhodol o jeho predchádzajúcom zaistení, aj policajný útvar v zariadení, kde je štátny príslušník tretej krajiny umiestnený. Podľa § 88a (1) zák. č. 404/2011 Z.z: Policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky a) na účel zistenia alebo overenia jeho totožnosti alebo štátnej príslušnosti, b) na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku, c) ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) a ktorý podal žiadosť o udeleniu azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie, d) ak je to potrebné z dôvodu ohrozovania bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku, alebo e) z dôvodu podľa § 88 ods. 1 písm. c). (2) Žiadateľ o udelenie azylu môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, pokiaľ trvajú dôvody podľa odseku 1. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písm. a), b), c) alebo písm. e) nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písm. d) nesmie presiahnuť čas zaistenia podľa § 88 ods. 4. (3) Na konanie o zaistení žiadateľa o udelenie azylu sa primerane vzťahujú ustanovenia § 88 ods. 4, 5, 7, 8 a 12. (4) Žiadateľ o udelenie azylu je oprávnený získať právne zastúpenie v rozsahu a za podmienok, ktoré ustanovuje osobitný predpis.79) (5) Ustanovenia § 89 až 100 sa primerane vzťahujú aj na žiadateľa o udelenie azylu. Podľa § 89 zák. č. 404/2011 Z.z.: (1) Policajný útvar, ktorý koná vo veci zaistenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku. (2) O druhu a spôsobe uloženia povinnosti podľa odseku 1 rozhoduje policajný útvar, pričom prihliada na osobu štátneho príslušníka tretej krajiny, jeho pomery a mieru ohrozenia účelu zaistenia. Povinnosť podľa odseku 1 však nemožno uložiť, ak ide o konanie vo veci administratívneho vyhostenia z dôvodu podľa § 82 ods. 2 písm. a) alebo písm. b). (3) Policajný útvar môže uložiť povinnosť podľa odseku 1 len vtedy, ak štátny príslušník tretej krajiny preukáže zabezpečenie ubytovania počas trvania tejto povinnosti a finančné zabezpečenie pobytu vo výške podľa § 6; to neplatí, ak ide o žiadateľa o azyl. O uložení povinnosti podľa odseku 1 môže policajný útvar rozhodnúť aj počas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny. Proti rozhodnutiu o uložení povinnosti podľa odseku 1 sa nemožno odvolať. (4) Štátny príslušník tretej krajiny, ktorému bola uložená povinnosť podľa odseku 1 písm. a), je povinný zdržiavať sa na určenej adrese a pravidelne sa osobne hlásiť na policajnom útvare v určenej lehote. (5) Štátny príslušník tretej krajiny, ktorému bola uložená povinnosť podľa odseku 1 písm. b), je povinný zložiť peňažnú záruku vo výške a v lehote určenej policajným útvarom na účet Policajného zboru, zdržiavať sa na mieste, ktoré uviedol, a hlásiť zmenu miesta pobytu. Namiesto štátneho príslušníka tretej krajiny môže peňažnú záruku zložiť aj jemu blízka osoba. Osoba, ktorá zloží peňažnú záruku, je povinná oznámiť policajnému útvaru číslo účtu v banke, na ktorý sa peňažná záruka vráti, alebo adresu, na ktorej sa bude zdržiavať na účely vrátenia peňažnej záruky. (6) Ak štátny príslušník tretej krajiny poruší povinnosť hlásenia pobytu alebo sa vyhýba výkonu administratívneho vyhostenia, policajný útvar rozhodne o jeho zaistení a zároveň o prepadnutí peňažnej záruky, ak bola zložená. (7) Policajný zbor vráti peňažnú záruku osobe, ktorá ju zložila, bezodkladne po vykonaní administratívneho vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny, po jeho vycestovaní v rámci asistovaných dobrovoľných návratov alebo ak mu bol udelený pobyt, azyl alebo mu bola poskytnutá doplnková ochrana. Náklady na vrátenie peňažnej záruky znáša osoba, ktorá ju zložila. Ak si osoba neprevezme peňažnú záruku, ktorú zložila, do jedného roka odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o vrátení peňažnej záruky, peňažná záruka prepadá v prospech štátu. Podľa § 90 zák. č. 404/2011 Z.z.: (1) Policajný útvar je povinný
a) zabezpečiť poučenie štátneho príslušníka tretej krajiny bezprostredne po jeho zaistení v jazyku, ktorému rozumie, 1. o dôvodoch zaistenia, 2. o možnosti oznámiť jeho zaistenie zastupiteľskému úradu štátu, ktorého je štátnym občanom, 3. o možnosti vyrozumieť o zaistení niektorú z blízkych osôb a jeho právneho zástupcu a 4. o možnosti preskúmania zákonnosti rozhodnutia o zaistení, b) ak štátny príslušník tretej krajiny požiada o oznámenie svojho zaistenia zastupiteľskému úradu štátu, ktorého je štátnym občanom, bezodkladne vyrozumieť tento zastupiteľský úrad; ak zastupiteľský úrad tohto štátu nemá sídlo na území Slovenskej republiky, policajný útvar o zaistení štátneho príslušníka tretej krajiny vyrozumie ministerstvo zahraničných vecí, c) ak štátny príslušník tretej krajiny o to požiada, bezodkladne mu umožniť vyrozumieť o zaistení niektorú z blízkych osôb a jeho právneho zástupcu, d) skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia, e) poučiť štátneho príslušníka tretej krajiny v jazyku, ktorému rozumie, alebo v jazyku, o ktorom sa dá odôvodnene predpokladať, že mu rozumie, o možnosti požiadať o asistovaný dobrovoľný návrat, o možnosti kontaktovať mimovládne organizácie, a ak štátny príslušník tretej krajiny podal žiadosť o udelenie azylu alebo prejavil úmysel takú žiadosť podať, aj o možnosti kontaktovať Úrad Vysokého komisára Organizácie Spojených národov pre utečencov. Podľa § 46 zákona č. 71/1967 Zb., rozhodnutie musí byť v súlade so zákonom a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Podľa § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb., v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Podľa článku 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej aj „Dohovor“), každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane na základe postupu stanového zákonom: b) zákonné zatknutie alebo pozbavenie slobody z dôvodu nesplnenia rozhodnutia vydaného súdom v súlade so zákonom alebo s cieľom zabezpečiť splnenie povinnosti stanovenej zákonom; f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu, alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. 7. Právne posúdenie správnym súdom podľa § 119 SSP vychádza zo skutkového stavu zisteného žalovaným: 8. Žalobca namietal, že s napadnutým rozhodnutím žalovaného žalobca nesúhlasí v celom jeho rozsahu z dôvodu, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav, napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre jeho nedostatočné odôvodnenie. Napadnuté rozhodnutie žalovaného, na základe ktorého je žalobca držaný v zaistení, tieto atribúty riadneho odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu o zaistení žiadateľa o azyl nespĺňa a jeho držanie v zaistení na jeho podklade je preto nezákonné. Bolo povinnosťou správneho orgánu zaoberať sa potencialitou priznania medzinárodnej ochrany. Žalovaný v rozhodnutí o zaistení žalobcu neodôvodnil náležíte a na individuálnom princípe prejednávania vecí dĺžku stanovej doby zaistenia a rozhodnutie je preto nepreskúmateľné. Nepreskúmateľné rozhodnutie je nezákonné, domáha sa žalobca zrušenia napadnutého rozhodnutia a prepustenia zo zaistenia. 9. Správny súd konštatuje, že rozhodnutie žalovaného č. PPZ- HCP-BA5-3787-025/2023-AV zo dňa 11.08.2023 nebolo samostatným predmetom prieskumu správneho súdu. Predmetom súdneho prieskumu je, ak boli dané dôvody zaistenia v čase vydania rozhodnutia, či tieto naďalej trvajú aj v čase rozhodovania správneho súdu, teda či je zaistenie žalobcu naďalej účelné a nie je daný dôvod na prípadné prepustenie zo zaistenia. 10. Správny súd konštatuje, že žalobca je ako žiadateľ o azyl zaistený ku dňu rozhodovania správneho súdu od 15.08.2023, žalobca sa ako žiadateľ o azyl nachádza v zaistení necelé dva mesiace, počas
tejto doby sa bude rozhodovať o žiadosti žalobcu o udelenie azylu na území Slovenskej republiky podľa osobitného zákona o azyle. 11. Žalovaný dňa 26.09.2023 telefonicky kontaktoval pracovníka ÚPZC, ktorý uviedol, že zastupiteľský úrad Marockého kráľovstva v súčasnosti aktívne spolupracuje s pracovníkmi ÚPZC vo veci vydávania náhradných cestovných dokladov pre občanov Marockého kráľovstva, ktorý sa neoprávnene zdržiavajú na území Slovenskej republiky. 12. Z rozhodnutia o zaistení nepochybne vyplýva, že dôvodom vydania rozhodnutia bola skutočnosť, že migračný úrad do dnešného dňa nevydal právoplatné rozhodnutie o udelení azylu a žalobca sa stále považuje sa žiadateľa o azyl, pričom uviedol dostatočne zrozumiteľné dôvody, prečo sa žiadosť žalobcu o azyl považuje za účelovú. Je to najmä vtedy, keď možno predpokladať, že dôvody uvádzané žalobcom nie sú azylovo relevantnými dôvodmi z hľadiska zákona o azyle, akým sú žalobcom uvádzané ekonomické dôvody. 13. Obmedzenie osobnej slobody nemôže byť svojvoľné, ale zo zákonom stanovených dôvodov. Ak zákon umožňuje zaistenie žiadateľa o azyl na dobu 6 mesiacov, súd bez ďalšieho konštatuje, že zaistenie počas tejto doby je na základe a v medziach zákona. 14. Celková doba zaistenia v čase rozhodovania súdu podľa rozhodnutia žalovaného neprekračuje maximálnu dobu zaistenia žiadateľa o azyl podľa zákona o pobyte cudzincov a doba zaistenia nedosahuje maximálnu prípustnú dĺžku, ako to tvrdí žalobca, ale 5 mesiacov a táto spolu s predchádzajúcim zaistením neprekračuje zákonnú dobu zaistenia. Táto doba súčasne korešponduje s lehotou na rozhodnutie podľa § 20 zákona o azyle, podľa ktorého ministerstvo v konaní o azyle rozhodne do 6 mesiacov od začatia konania. 15. Zákon o pobyte cudzincov sa vzťahuje aj na cudzincov, ktorí požiadali o udelenie azylu (§ 1 ods. 2 ZoCP), pričom s poukazom na žalobcom uvádzané dôvody v azylovom konaní nie je vylúčené, že žiadosti o udelenie azylu nebude vyhovené, keď žalobca ani neargumentuje dôvodmi, pre ktoré by mu mal byť azyl udelený. Pravdepodobnosť udelenia azylu, resp. doplnkovej ochrany, ktorá by bola zrejmá už v okamihu rozhodovania o zaistení cudzinca podľa § 88a ods. 1 písm. b) ZoPC, môže predstavovať prekážku zaistenia cudzinca. (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. marca 2016, sp. zn. 10 SZa 8/2016). Súd tak konštatuje, že dôvod pravdepodobnosti udelenia azylu nie je daný. Žalovaný sa teda zaoberal potencialitou priznania medzinárodnej ochrany, keď ju vyhodnotil ako účelovú, teda potencialitou skôr jej nepriznania. 16. Pokiaľ ide o účelnosť zaistenia v čase rozhodovania o zaistení, ako aj v čase rozhodovania o prepustení, správny súd uvádza, že žalobca síce požiadal o azyl, ktorý v čase rozhodovania správneho súdu nebol s konečnou platnosťou udelený, uvedené však automaticky neznamená, že žalobca má byť prepustený. Podľa ustanovenia § 88 ods. 3 ZoPC podanie žiadosti o udelenie azylu nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu (zákona o azyle) nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté, ide o dve samostatné konania. 17. Ustanovenie § 88a ods. 1 písm. c) ZoPC umožňuje žalovanému posúdiť dôvodné podozrenie účelovej žiadosti o udelenie azylu s cieľom oddialiť alebo zmariť vyhostenie. Táto úvaha má svoju zákonnú oporu aj pri posudzovaní samotnej žiadosti o azyl, keď ministerstvo môže rozhodnúť, či žiadosť o udelenie azylu bola podaná výlučne s cieľom odvrátiť bezprostredne hroziaci výkon vyhostenia zo Slovenskej republiky (§ 11 ods. 1 písm. f) zákona o azyle). Ministerstvo zamietne žiadosť o udelenie azylu ako zjavne neopodstatnenú, ak žiadateľ predložil svoju žiadosť o udelenie azylu len z dôvodu odvrátiť bezprostredne hroziace vyhostenie z územia Slovenskej republiky (§ 12 ods. 2 písm. f) zákona o azyle). 18. Pokiaľ žiadosť o udelenie azylu je podaná účelovo, iba s cieľom pozdržať alebo zmariť výkon rozhodnutia o navrátení, a pokračovanie zaistenia je naďalej objektívne nutné, je možné takéhoto cudzinca ponechať v zaistení. (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 2. septembra 2014, sp. zn. 1 Sža 29/2014). 19. Inštitút zaistenia cudzinca je v zmysle čl. 8 ods. 2 Charty základných práv a slobôd zákonným titulom pre obmedzenie osobnej slobody jednotlivca, ktorá je ako základné ľudské právo zaručená čl.
8 ods. 1 Charty a jeho presnú dobu nie je možné predbežne presne určiť, nakoľko závisí od množstva podstatných faktorov, medzi ktoré okrem iného patrí zdravotný stav zaisteného, jeho spolupráca, komunikácia medzi štátnymi orgánmi Slovenskej republiky (ďalej aj „SR“) a ostatnými štátmi, ktorých sa nútený návrat cudzinca týka, tiež vybavenie všetkých náležitostí potrebných na riadne dodržanie postupu upraveného medzinárodnými dohodami, ktorými sú dotknuté krajiny signatármi. 20. Dobu zaistenia do 15.01.2023 žalovaný určil na základe svojej úvahy, pričom nevybočil zo zákonného rámca, ktorým je zaistenie maximálne na dobu 6 mesiacov, v čase rozhodovania o prepustení nebolo preukázané, že by reálny podklad pre zaistenie prestal z právnych alebo iných dôvodov existovať. 21. Z listu žalovaného zo dňa 10.08.2023 vyplýva, že žalovaný skúmal, či trvá účel zaistenia a považuje aj ďalšie zaistenie za účelné. Správny súd konštatuje, že obmedzenie osobnej slobody žalobcu je aj v čase rozhodovania správneho súdu na základe zákona a zo zákonných dôvodov. Žalovaný skúmal aj skutočnosti rozhodné pre uplatnenie iných prostriedkov než zaistenie, keď dňa 10.08.2023 zisťoval možnosť ubytovania a finančných prostriedkov, ktoré u žalobcu neboli dané. 22. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP, a žalovanému, ktorý bol v konaní úspešný v celom rozsahu právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože orgánu štátnej správy náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne a žalovanému voči žalobcovi nevznikli také dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od neho spravodlivo požadovať. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť. Rozsudok správneho súdu o správnej žalobe vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty siedmich dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 3 SSP). Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je sedem dní od doručenia rozhodnutia správnemu súdu v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia (§ 443 ods. 2 písm. b) SSP). Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu správneho súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenia (§ 446 ods. 2 písm. d) SSP). Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, ak sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu (§ 439 ods. 2 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP).