Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave 16Saz/8/2023 0723100958 21. 12. 2023 JUDr. Michaela Stankociová ECLI:SK:SpSBA:2023:0723100958.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Michaelou Stankociovou, v právnej veci žalobcu: A. B., narodený XX. XXXXXXXX XXXX, ruskej štátnej príslušnosti, cestovný pas Ruskej federácie č. XX XXXXXXX platný do 26. septembra 2030, adresa posledného trvalého pobytu v zahraničí v meste C., ul. D. E. XX, B. E. X, F. G., toho času bytom na adrese H. C. XXXX/XX B., zastúpeného advokátom Doc. Dr. Iur. Mgr. Martinom Husovcom, so sídlom advokátskej kancelárie Haviarska 6, Košice, IČO: 53 924 380, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, so sídlom Pivonková 6, 812 72 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného E.: C./XXXX-X zo dňa 21. augusta 2023, takto rozhodol: I. Správny súd v Bratislave rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Migračného úradu ČAS: C./XXXX-X zo dňa 21. augusta 2023, ktorým nebol žalobcovi: A. B., cestovný pas Ruskej federácie č. XX XXXXXXX, udelený azyl a nebola mu poskytnutá doplnková ochrana z r u š u j e a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. II. Správny súd v Bratislave priznáva žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania. odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania a zhrnutie napadnutého rozhodnutia 1. Rozhodnutím E.: C./XXXX-X z 21. augusta 2023 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) žalovaný žalobcovi neudelil azyl podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej lej „zákon o azyle“) a zároveň mu neposkytol doplnkovú ochranu podľa ustanovenia § 13c ods. 2 písm. b) a e) a § 20 ods. 4 zákona o azyle. 2. Úvodom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaný zrekapituloval zistený skutkový stav, ktorý bol podkladom jeho rozhodnutia, z ktorého vyplynulo, že žalobca po príchode na územie Slovenskej republiky dňa 1. marca 2022 požiadal udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany dôvodiac obavami o jeho život, pretože na Ukrajine prebieha vojnový konflikt ako aj z dôvodu, že v Ruskej federácii bol prenasledovaný pre svoje politické názory. 3. V nadväznosti na zdôvodnenie žiadosti o azyl bol so žalobcom vykonaný dňa 17. marca 2022 vstupný pohovor v rámci ktorého objasnil, prečo musel opustiť krajinu pôvodu, ktorou je Ruská federácia, a požiadať na území Slovenskej republiky o medzinárodnú ochranu. Na základe zistených skutočností dospel žalovaný k presvedčeniu, že žalobca nespĺňa podmienky ustanovené v § 8, § 10, §13a a § 13b zákona o azyle, preto mu rozhodnutím E.: C./XXXX-X z 25. augusta 2022 azyl neudelil a zároveň mu neposkytol doplnkovú ochranu. Uvedené rozhodnutie Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 7Saz/12/2022 z 5. januára 2023 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, konštatujúc, že žalobca bol nesprávne stotožnený s inou osobou o ktorej boli nazhromaždené informácie v administratívnom spise.
4. V novom konaní pristúpil žalovaný k opätovnému posúdeniu skutočností uvedených žalobcom a bol s ním dňa 17. mája 2023 vykonaný doplňujúci pohovor, spolu so zabezpečením aktualizovaných informácií o krajine pôvodu. Žalobca uviedol, že z krajiny pôvodu vycestoval dňa 14. februára 2021 z dôvodu obavy o svoj život pre angažovanie sa v politickej strane I. D. s názvom D. I.. Hoci bol zakladajúcim členom strany, žiadne aktivity v rámci strany nevykonával a svoje sympatie voči strane prejavoval tým, že sa od 2009 zúčastňoval na mítingoch a demonštráciách voči vládnemu režimu, avšak verejne nikdy nevystupoval. Spočiatku nemal kvôli jeho aktivitám žiadne problémy, avšak od roku 2018-2019 ruský režim začal prenasledovať účastníkov protivládnych demonštrácií, čo sa prejavilo ich zatýkaním. Sám bol v dôsledku účasti na manifestáciách štyrikrát zaistený, avšak zakaždým bol prepustený na slobodu. Po mítingu v januári 2021 na B. D. J. C. bol opätovne zadržaný políciou, avšak pri odvádzaní do policajného autobusu sa mu podarilo vyšmyknúť a zamiešať sa medzi dav ľudí. Keďže bol v tom čase v Moskve nainštalovaný systém videokamier na rozpoznávanie tvárí, obával sa, že by ho mohli identifikovať. Táto obava uňho zosilnela, keď ho v mieste jeho bydliska hľadala polícia. 5. Žalobca ďalej ozrejmil, že v Ruskej federácii bol trestne stíhaný pre udalosti ešte z roku 2019 týkajúce sa spoločnosti I. E. XX, pretože pre príbuznú plukovníka K., ktorá uvedenú spoločnosť vlastnila, spísal odvolanie vo veci blokovania finančných prostriedkov. Po roku od spísania odvolania prišli do domu žalobcu pravdepodobne príslušníci polície, ktorí vykonali domovú prehliadku pre podozrenie z trestného činu týkajúceho sa spoločnosti I. E. XX, v rámci ktorej mu zaistili 30.000 dolárov (pre podozrenie, že sú falošné, čo však žalobca poprel) a počítač, v ktorom mal uložené informácie týkajúce sa jeho politickej činnosti. Na odporúčanie plukovníka K. zaistené peniaze nechal policajtom ako kauciu, aby jeho trestný čin uzavreli. V súvislosti s trestným činom bol viackrát podať vysvetlenie na polícii, avšak žiadnu vinu mu dokázať nemohli. Polícia si preto následne zabezpečila svedka, ktorý voči podpisom na dokumentoch klamlivo svedčil proti žalobcovi a hoci sa voči klamlivému svedectvu žalobca ohradil a žiadal aby bola vykonaná expertíza dokumentov, vyšetrovateľ to zamietol. Po týchto udalostiach prišli do bytu žalobcu počas jeho neprítomnosti dňa 4. februára 2021 dvaja neznámi muži a od jeho manželky a svokry sa prostredníctvom vyhrážok dopytovali na žalobcu, kde sa nachádza. Žalobcovu manželku a svokru po odchode mužov následne kontaktovali cudzie osoby so zjavne čečenským prízvukom a vypytovali sa na menovaného. Tu si žalobca uvedomil vážnosť situácie a dňa 14. februára 2021 sa rozhodol z Ruskej federácie odísť a vycestovať na L., kde mienil požiadať o občianstvo, avšak v dôsledku vypuknutia ozbrojeného konfliktu musel odísť na Slovensko, kde bol zadržaný políciou a následne zaistený z dôvodu, že je vedený ako hľadaná osoba v informačnom systéme Interpol. Na žalobcu bol totiž dňa 26. apríla 2021 vydaný zatýkací rozkaz pre skutok pokusu trestného činu podvodu spáchaného v extrémne veľkom rozsahu. Žalobca uviedol, že zatýkací rozkaz bol naňho vydaný iba ako následok nedostavenia sa na výsluchy ako svedok, na ktoré bol predvolávaný počas jeho práceneschopnosti. Po vycestovaní na L. sa dozvedel, že mu bol uložený zákaz opustiť Rusku federáciu, avšak tento bol po podanej sťažnosti zrušený. Celé trestné stíhanie vo veci spoločnosti I. E. XX považuje za vykonštruované. 6. Žalovaný úvodom vlastného zdôvodnenia konštatoval, že žalobca spája dôvody odchodu z krajiny pôvodu s politickou stranou D. I. a preto primárne skúmal, či v súvislosti s touto politickou stranou boli voči žalobcovi prijaté akty tak závažného perzekučného charakteru, ktoré by mu bránili v zotrvaní v Ruskej federácii. 7. Za týmto účelom si žalovaný zabezpečil aktualizované informácie o Ruskej federácii, z ktorých zistil, že ruské štátne orgány zintenzívnili tlak na prívržencov väzneného opozičného vodcu I. D. a spustili vlnu zatýkania jeho blízkych spolupracovníkov, vrátane jeho brata. Amnesty International vo svojej správe Ruská federácia: temné časy pre ľudské práva z apríla 2023 poukazuje, že ruská polícia vykonáva razie v domoch a kanceláriách aktivistov a začala trestné stíhanie aj voči kľúčovému D. spojencovi M. J.. Podľa názoru žalovaného, napriek tomu, že viaceré zdroje hovoria o stíhaní politických oponentov ruského režimu, trestne stíhané sú najmä osoby s úzkymi väzbami na I. D.. Žiadne zdroje nepotvrdili, že by trestnému stíhaniu čelili bežní občania, ktoré verejne nevystupovali, čo je aj prípad žalobcu. Podľa právneho spravodajského portálu Jurist je v dostupných zdrojoch iba málo správ o konkrétnych prípadoch trestných obvinení bežných ruských občanov, ktorí nevykonávajú aktívne politickú činnosť a čelili by v Ruskej federácii akýmkoľvek problémom. 8. Čo sa týka politických aktivít žalobcu, žalovaný dospel k záveru, že v súvislosti s jeho účasťou na manifestáciách neboli preukázané žiadne akty perzekučného charakteru, ktoré by zakladali relevantný dôvod pre opustenie krajiny. Napriek jeho opakovanému zadržaniu, bol vždy prepustený na slobodu, pretože disponoval preukazom zástupcu riaditeľa vedecko-výskumného ústavu a po preukázaní sa preukazom vždy vysvetlil, že sa na protestoch nezúčastnil, iba tadiaľ prechádzal. Na protestoch verejne nevystupoval a preto žalovaný zhodnotil, že nemohol mať v dôsledku uvedeného žiadne vážne problémy.
Ku fotkám, na ktorých je zachytený s viacerými členmi Národnej aliancie žalovaný uviedol, že nemajú výpovednú hodnotu, pretože žiadnym spôsobom nesvedčia o tom, že práve v dôsledku jeho politických aktivít mal čeliť prenasledovaniu zo strany štátnych orgánov. Navyše, počas doplňujúceho pohovoru mená osôb na fotografiách nepoznal, napriek tomu že sa mali stretávať na mesačnej báze, čím výraznou mierou spochybnil svoje tvrdenia, že bol zakladajúcim členom tejto strany. 9. K incidentu z 4. februára 2021, kedy sa jeho manželke a svokre vyhrážali neznámi muži žalovaný uviedol, že toto nutne nepotvrdzuje spojitosť s jeho účasťou na manifestáciách . Podľa výpovede manželky sa malo jednať o Čečencov, ktorí sa im vyhrážali z dôvodu, že im muž dlhuje peniaze. Už v tejto dobe pritom voči žalobcovi prebiehalo trestné stíhanie a keďže predmetom vyšetrovania bolo podozrenie z finančného podvodu, je vysoko pravdepodobné, že návšteva týchto osôb v byte menovaného nemala zjavnú súvislosť s politickými záležitosťami. 10. Ako vyplýva z extradície, žalobca je v Ruskej federácii trestné stíhaný za pokus trestného činu podvodu spáchaného v extrémne veľkom rozsahu a jeho obavy sú odôvodnené, avšak nemajú spojitosť s jeho politickými aktivitami ale vychádzajú z jeho protizákonného konania, ktorého sa mal dopustiť. Potvrdzuje to aj skutočnosť, že podnet na trestné stíhanie nevzišiel zo strany štátneho orgánu ako odozva na jeho účasť na manifestáciách, ale trestné stíhanie začalo na podnet súkromnej firmy N. F., ktorá ho žaluje za to, že sa od nej snažil neoprávnene vymôcť sumu 10 230 635 rubľov a 70 kopejok. Žalovaný za účelom preverenia tvrdenia žalobcu o neopodstatnenosti trestného stíhania vykonal dokazovanie, z ktorého vyplynulo, že spoločnosti I. E. XX a N. F. reálne existujú, a možno nájsť informácie o jej štatutároch. V prípade spoločnosti N. F. nejde o spoločnosti s majetkovou účasťou štátu. 11. Všetky zistené skutočnosti podľa názoru žalovaného nasvedčujú záveru, že žalobca odišiel na L. práve z dôvodu, aby sa vyhol trestnému stíhaniu v Rusku a aj žiadosť o azyl bola podaná účelovo, obsahujúc vykonštruované dôvody. Neexistujú totiž žiadne správy, že by bolo v Ruskej federácii trestné stíhanie zneužívané z nejakých zastupiteľných dôvodov na postihovanie politicky nepohodlných osôb, ktoré nevykonávajú žiadnu verejnú aktivitu. 12. Vo vzťahu k neposkytnutiu doplnkovej ochrany podľa ustanovenia § 13c ods. 2 písm. b) a § 20 ods. 4 zákona o azyle žalovaný uviedol, že hoci bolo na základe individuálneho posúdenia dôvodov na strane žalobcu preukázané, že v prípade jeho návratu do Ruskej federácie (a to v súvislosti s jeho trestným stíhaním alebo prípadným odsúdením) môže byť vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia v zmysle § 2 písm. f) zákona o azyle a to vo forme neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania, existuje zároveň dôvodné podozrenie, že spáchal obzvlášť závažný zločin. Uvedené je zároveň podkladom pre vyslovenie záveru, že v dôsledku spáchania obzvlášť závažného zločinu, žalobca predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť. Na konštatovanie vyššie uvedeného postačuje dôvodné podozrenie, ktoré vyplýva z extradičných materiálov, t. j. existencia trestného stíhania a vznesenie obvinenia voči konkrétnej osobe. II. Žaloba 13. Voči napadnutému rozhodnutiu podal žalobca dňa 26. septembra 2023 správnu žalobu, ktorou sa domáhal jeho zrušenia dôvodiac, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistený skutkový stav je nedostatočný a navyše v rozpore s administratívnym spisom, rozhodnutie je čiastočne nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôkazov, pričom žalovaný tieto dôkazy posudzoval svojvoľne, arbitrárne a nelogicky. 14. Žalobca v prvom rade namietal, že správny súd už jedenkrát rozhodnutie žalovaného o neudelení azylu žalobcovi zrušil, no žalovaný napriek záväznému právnemu názoru a bez zaobstarania ďalších dôkazov vzal za podklad rozhodnutia rovnaký skutkový stav ako pri prvom rozhodnutí. Popri tom nezohľadnil a úplne odignoroval dôkazy predložené žalobcom a jeho vyjadrenia ktoré znejú jeho prospech prekrútil. 15. Žalobca výslovne poukázal na konkrétne zavádzajúce tvrdenia žalovaného, ku ktorým poskytol vyvracajúce argumenty. Žalovaný napríklad tvrdil, že žalobca sa ku svojim politickým aktivitám nikdy nehlásil, no opak je pravdou, pretože žalobca bol politicky veľmi aktívny, čo preukazujú predložené fotografie a videá ako aj vyjadrenia opozičných lídrov (pána O. a I.) a svedectvá jeho vlastnej rodiny. Nesprávne bolo napríklad aj tvrdenie, že žalobca nepozná mená osôb, ktoré spoluzakladali politickú stranu, pretože listy od najznámejších členov hnutia preukazujú opak a pri výsluchu žalovanému uviedol, že si nepamätá mená osôb z jednej fotografie, pričom mená mnohých si spomenul. Klamlivé bolo aj tvrdenie, že žalobca sa vo vyjadreniach neodvoláva na prepojenie pokusu o vlámanie s jeho politickou činnosťou, pretože na toto prepojenie viackrát poukázal. Ku tvrdeniam žalovaného, že v prípade žalobcu nejde v žiadnom prípade o politické prenasledovanie a nie je daná žiadna spojitosť, resp. že trestné stíhanie nebolo nijakým spôsobom zinscenované zo strany štátnej moci a ide výlučne o súkromnoprávny spor, nedáva žalovaný žiadne vysvetlenie ako k tomuto záveru dospel a pre jeho nepodloženie jediným
dôkazom sa preto jedná iba o špekulácie. Nesprávne je aj tvrdenie, že neexistujú správy o tom, že by v Ruskej federácii osoby ako žalobca boli z nejakých zástupných dôvodov zneužívané na trestné stíhanie, pretože tá trestné stíhanie pre ekonomické trestné činy bežne používa na perzekúciu, napríklad aj v okolí osôb ako D. a D.. Podľa názoru žalovaného neboli dôvody perzekúcie preukázané, avšak žalobca zdôraznil, že dôkazné bremeno vyvrátiť konzistentné tvrdenia žalobcu má žalovaný. 16. Vo vzťahu k jeho politickej činnosti rozviedol, že od roku 2010 sa zúčastnil nespočetného množstva protestov proti vládnemu režimu v Rusku, dôkazy o čom možno nájsť aj na internete. Žalobca je dlhoročným podporovateľom I. D., zúčastnil sa aj súdneho procesu v roku 2013, v rámci ktorého D. už vtedy súdili za údajnú ekonomickú trestnú činnosť. Žalobca bol počas protestov štyrikrát zadržaný a hoci bol po spísaní zápisnice prepustený na slobodu, jeho údaje už sú uložené v systéme. Počas domovej prehliadky v roku 2020 mu bol okrem iného zadržaný počítač, z ktorého sa úrady dozvedeli o jeho protirežimovej činnosti. Žalobca si od roku 2010 vedie vlastný blog, na ktorý pridáva fotografie z protestov. 17. Okrem toho stál v roku 2013 aj pri zrode P. I., ktorú viedol hlavný opozičný politik v Rusku, I. D.. Dňa 17. novembra 2013 sa žalobca ako delegát strany spolu s I. D. zúčastnil Valného zhromaždenia, o čom pripojil fotografiu, na ktorej sa v pozadí nachádza banner s logom P. I.. Táto strana nebola napriek viacerým pokusom a splneniu podmienok v Rusku nikdy zaregistrovaná. K žiadnym z uvedených faktov sa žalovaný, okrem bezobsažných floskúl nevyjadril, hoci žalobca svoje tvrdenia podložil fotografiami a listami od opozičných lídrov, O. Q. J. a J. I.. Tieto listy, ktoré majú podľa názoru žalobcu vysokú výpovednú hodnotu sú v administratívnom spise už od predošlého konania, pričom žalovaný ich úplne ignoroval. Ku odôvodneniu žalovaného, že žiadna z predložených fotografií nepreukazuje akty perzekučného charakteru uviedol, že nie je ani zrejmé, ako by fotografie mohli toto preukazovať. Fotografie boli predložené na účelom preukázania žalobcovej intenzívnej politickej činnosti. Perzekúciu preukazoval inými dôkazmi, ktoré však žalovaný rovnako ignoroval. 18. Okrem jeho angažovania v strane P. I. a pred pokusmi o jej založenie, bol žalobca zakladateľom hnutia Rusko vpred, o. i., spolu s predstaviteľom K. K., ktorý bol postupne pre jeho postoj proti putinovskej politike vylúčený z parlamentu a jeho súkromná spoločnosť sa stala predmetom vyšetrovania pre najrôznejšie ruské inštitúcie. 19. Čo sa týka prenasledovania žalobcu v Ruskej federácii, je toho názoru, že jemu a jeho rodine hrozí politicky motivované trestanie za opozičnú činnosť, neľudské zaobchádzanie, proces bez záruk právneho štátu ako aj nemožnosť pokračovať v jeho opozičnej a protivojnovej činnosti. Hlavným spúšťačom žalobcovej emigrácie bol nepodarený pokus o vlámanie Čečencov, ktorý súvisel so stupňovaním tlaku vyšetrovateľa, aby zaplatil úplatok. Čečenci ktorí sa preukázali policajnými preukazmi, sa vyhrážali zabitím všetkých, ktorí boli v tom čase v byte (žalobca sa v byte nenachádzal, ale jeho manželka, deti a svokra áno), a prostredníctvom telefonátov (pričom telefónne čísla mohli mať iba od polície) žiadali od členov jeho rodiny peniaze. Uvedené konanie Čečencov bolo riadne oznámené štátnym orgánom, ktoré sa uvedeným nezaoberali a v žalobcovi iba utvrdilo podozrenie, že sa jedná o akt zastrašovania rodiny zo strany policajtov. Až po tomto odmietnutí poskytnutia ochrany sa žalobca rozhodol utiecť. 20. Žalobca rozsiahlo poukázal na aktuálnu a skutočnú situáciu v Ruskej federácii, čo potvrdzujú aj mnohé správy a stanoviská Rady Európy. Politickú strany tam nevznikajú slobodne, opoziční lídri sú väznení a vraždení a právo na protest a slobodu slova existuje iba tam, kde ich štátna moc toleruje. Ako už žalobca uviedol, pri protivládnych protestoch bol viackrát zadržaný a údaje o jeho osobe sú u príslušných orgánov uložené ako o osobe, ktorá vystupuje proti štátnemu režimu. Hoci sa mu po veľkom proteste v Moskve v januári 2021 podarilo zo zadržania utiecť, krátko na to ho úrady hľadali u neho doma, pretože polícia v Rusku disponuje softvérom na kamerové rozoznávanie tváre ľudí, ktorý aktívne používa voči kritikom režimu a vojny. Ďalšou klasickou taktikou sú vykonštruované procesy trestného stíhania za podvod, ktorého obeťou je aj D.. K. prišiel pre jeho údajný finančný podvod o poslanecký mandát. I. bol taktiež obvinený z podvodu a iba udelenie azylu vo Veľkej Británii ho ochránilo pred extradíciou do Ruskej federácie. Aj pri letmom posúdení je jasné, že opoziční politici a ich spolupracovníci sú obeťami vykonštruovaných trestných procesov ekonomického charakteru. Napriek tomu žalovaný dospel k záveru, že žalobcova údajná trestná činnosť nemá absolútne nič spoločné s politickou perzekúciou. Žalovaný navyše označil medzinárodný zatykač za korunný dôkaz, pričom vôbec sa nezamyslel nad možnosťou, že ide o jednu z foriem prenasledovania. Zavádzajúce je tvrdenie, že žalobca opustil krajinu pôvodu iba z dôvodu vyhnutia sa trestnému stíhaniu, pretože v čase odchodu v trestnom konaní figuroval iba ako svedok. Žalobca nesúhlasí so záverom žalovaného, podľa ktorého je de facto každé trestné stíhanie dôvodné a automaticky znamená, že ide o kriminálnika. Štátna moc v neslobodných krajinách sa prejavuje práve zneužívaním policajných a súdnych procesov na účely
zastrašenia, vydierania a zneškodňovania politických a iných oponentov. Prijatie takejto argumentácie v zásade dáva podobným krajinám možnosť, aby určili, kto za ich hranicami nebude mať právo na azyl – stačí na nich vydať zatykač. Navyše, Rusko zneužíva Interpol proti politickým oponentom a to v dôsledku, že Interpol nevykonáva žiadne hĺbkové posudzovanie a slúži najmä ako spoločná databáza hľadaných osôb. 21. Žalobca ďalej podrobne a chronologicky rozobral celý priebeh jeho trestného stíhania vo veci spoločnosti I. E. XX od roku 2020, kedy vystupoval vo veci iba ako svedok, následného vyžiadania úplatku od vyšetrovateľa, sťažnosti na jeho postup, zámerne oneskorene doručených predvolaniach žalobcu na výsluchy napriek jeho oznámenej dočasnej práceneschopnosti, vyhlásenia pátrania po žalobcovi, vydanie medzinárodného zatykača a vznesenie obvinenia ako aj početných podaniach sťažností úradom pre porušovanie zákona v rámci trestného konania, ktorými sa úrady odmietli zaoberať. Žalobca zdôraznil, že v trestnej veci spoločnosti I. E. XX vystupoval iba ako svedok a až po tom, čo odmietol vyšetrovateľovi dať úplatok pri jednom z výsluchov v novembri 2020 mu pohrozil, že sa postará, aby v trestnej veci bol prekvalifikovaný na podozrivého a že o ňom majú informácie, že je Putinov odporca a skončí vo väzení. Z vyjadrení žalobcu vyplýva, že vyšetrovateľ sa následne správal účelovo, keď ho opakovane predvolával na výsluch v mieste vzdialenom 1600km od bydliska žalobcu a to aj napriek jeho práceneschopnosti a na výsluchy sa teda dostaviť nemohol. Navyše, ruské orgány dňa 15. februára 2021 vydali voči žalobcovi preventívne opatrenie, v zmysle ktorého prevzal písomný záväzok obmedzenia pohybu, avšak podľa pečiatky v pase už dňa 14. februára 2021 prekročil hranicu s Ukrajinou. 22. Vo vzťahu k neposkytnutiu doplnkovej ochrany žalobca nástojil, že z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že § 13c ods. 2 písm. b) zákona o azyle možno uplatniť iba ak žalovaný presne posúdi objektívnu a subjektívnu stránku trestného činu ako aj prípadný trest v konkrétnom prípade (rozsudok z 9. novembra 2010, B a D, C-57/09 a C-101/09). Z citovaného ustanovenia vyplýva, že musí existovať dôvodné podozrenie aby takto rozhodol. Žalovaný sa nemôže uspokojiť iba s podozrením, ale musí preskúmať celú stránku trestného činu a posúdiť jeho opodstatnenie. To však žalovaný neurobil, keďže sám priznal, že je to nereálne a porušil tým zásadu prezumpcie neviny. Žalovaný považuje za smerodajné iba materiály dodané Ruskou federáciou, ktoré vzhľadom na namietané zneužívanie Interpolu a všeobecnej situácie spochybňujúcej existenciu právneho štátu v Ruskej federácii nemôžu pôsobiť hodnoverne a nemôžu byť považované za jednoznačne pravdivé. III. Vyjadrenia žalobcu a žalovaného 23. Na výzvu správneho súdu sa ku žalobe vyjadril žalovaný, ktorý zotrval na svojom závere, že za účelom udelenia azylu na území Slovenskej republiky žalobca nepreukázal, že by voči nemu boli prijaté akty perzekučného charakteru a to napriek skutočnosti, že je žalobca politicky aktívny už vyše 10 rokov. Žalobca sám uviedol, že v politickej strane bol iba radovým členom, na politické aktivity chodil ako bežný účastník, nikdy nevystupoval na tribúnach, pred založením strany raz vystúpil na konferencii kde bol aj D. a R.. Od roku 2010 sa zúčastnil nespočetného množstva protestov proti vládnemu režimu, z čoho štyrikrát bol zadržaný, avšak po spísaní zápisnice bol prepustený na slobodu. Uvedené zatknutia pritom nemožno považovať za prenasledovanie podľa ustanovenia § 2 písm. d) zákona o azyle. Verejnosť a policajné zložky vedeli podľa žalobcových slov o jeho aktivitách, no žalobca nemal dôvod sa pred štátnymi orgánmi skrývať Za tak dlhú dobu (10 rokov) by policajné zložky voči žalobcovi podnikli určité kroky skôr. 24. Za prenasledovanie nemožno považovať ani trestné stíhanie žalobcu, hoci tvrdí, že je účelové a vykonštruované kvôli jeho politickým aktivitám. Neexistuje žiaden dôkaz, že by medzi jeho problémami v súvislosti so spoločnosťou N. F. a politickými aktivitami existovala akákoľvek spojitosť. Žalovaný pritom vychádzal z medzinárodného zatýkacieho rozkazu, na podklade ktorého vylúčil, že by malo trestné stíhanie žalobcu politické pozadie. V žalobcovom prípade ide výlučne o súkromný spor, ktorý vyvrcholil do trestnej činnosti pre poškodenie súkromnej firmy. Žalovaný navyše vykonal dokazovanie z ktorého vyplynulo, že spomínané obchodné spoločnosti naozaj existujú a v danom období malo dôjsť k spáchaniu trestnej činnosti presne tak, ako to uvádzajú extradičné materiály vo vzťahu k žalobcovi. 25. Žalovaný je toho názoru, že hoci bola v prípade žalobcu naplnená prvá podmienka práva na azyl, teda že si uplatnil slobodu prejavu, zhromažďovania a združovania sa, volebné právo alebo právo na odpor, absentuje druhá podmienka, ktorou je prenasledovanie. V priebehu konania nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by žalobca v Ruskej federácii čelil akejkoľvek forme prenasledovania v zmysle § 8 zákona o azyle. 26. Vo vzťahu k trestnému stíhaniu a neposkytnutiu doplnkovej ochrany žalovaný odmietol žalobcove tvrdenia, že nerešpektuje prezumpciu neviny, pretože ho mal viackrát v odôvodnení odsúdiť. Žalovaný pritom rozhodoval v súlade so zvyklosťami a Dohovorom o právnom postavení utečencov z roku 1951
a jeho úlohou bolo posúdiť žiadosť na základe dostupných informácií a vziať do úvahy pravdepodobnú príčinu a dôkazy silne poukazujúce na žalobcovu vinu. Z Praktickej príručky o vylúčení za závažné trestné činy EASO: zatýkací rozkaz môže byť cenným zdrojom relevantných spoľahlivých informácií o (potencionálnych) trestných činoch spáchaných žiadateľom o azyl alebo osobou požívajúcou medzinárodnú ochranu, a pretože môže byť užitočný pri odhaľovaní a/alebo vyšetrovaní možného prípadu vylúčenia. Keďže zatýkací rozkaz spĺňa všetky náležitosti, žalovaný nemal dôvod zatýkací rozkaz spochybňovať a dospel k záveru, že ide o hodnoverný dôkaz, ktorý v tomto smere napĺňa mieru pravdepodobnosti. 27. Žalobca zaslal k vyjadreniu žalovaného repliku, v ktorej zotrval na skorších argumentoch, že existuje prepojenie medzi jeho trestným stíhaním a politickými aktivitami, čo preukazuje jeho konzistentná výpoveď. Naopak, žalovaný svoje tvrdenia, že mal vykonštruovať spojitosť medzi jeho opozičnými aktivitami a trestným konaním podložil iba poukázaním na existenciu zatýkacieho rozkazu z krajiny, ktorá ho má prenasledovať. Všetky ostatné pochybnosti o dôvodnosti a zákonnosti stíhania, odmietnutie právnej ochrany ako aj objektívne okolnosti v Ruskej federácii sú pre žalovaného absolútne nepodstatné. Vo svojom vyjadrení pritom žalobca vysvetlil, že vykonštruované trestné stíhanie opozičných aktivistov je bežnou stratégiou. 28. Za špekuláciu označil nové tvrdenie žalovaného, že ak by bol žalobca prenasledovaný, za tak dlhú dobu akou je 10 rokov by určite voči nemu štátne zložky podnikli určité kroky. Žalobca zdôraznil, že Rusko prešlo za posledné roky prerodom z demokratickej a slobodnej krajiny, ktorá bola členom Rady Európy na Putinov režim, pre ktorý z nej musel byť vylúčený. Presne preto, že za posledných pár rokov sa útok na opozíciu eskaloval, musel žalobca utiecť. Zhrublo zákonodarstvo krajiny, zvýšil sa nátlak na ľudí. Navyše, skutočnosť, že sa mu počas slobodnejších čias nič nestalo, nevypovedá nič o tom, že je momentálne prenasledovaný počas neslobodných čias. Na podporu svojich tvrdení poukázal menovite na 12 opozičných aktivistov (spolu s uvedením verejne dostupných zdrojov), ktorí sú v podobnej situácii ako žalobca a boli aktívni dávno pred začatím ich prenasledovania pred rokmi 2021 až 2022. 29. V súvislosti s trestným stíhaním a zatýkacím rozkazom považoval za dôležité poukázať na nezrovnalosti, že žalobca nefiguruje ani v jednej zo zainteresovaných spoločností. Tieto spoločnosti, hoci existujú, štatutárni sú iné osoby ako žalobca. V komerčnom registri žalobca našiel spor medzi týmito spoločnosťami, ktorý prebehol v rokoch 2019 až 2020 v súvislosti so zmluvou o pôžičke znejúcej na totožnú sumu o ktorú ide v ruskom zatykači. Súd konštatoval, že táto zmluva o pôžičke neexistuje a nikde sa v rámci rozhodnutia nespomína meno žalobcu, ba dokonca ani okolnosti, ktoré uvádza zatýkací rozkaz, pretože ich nepredložila žiadna zo strán. Žalobca mal byť údajne v pozícii návodcu, ktorý mal manipulovať osoby (I. a C.) prostredníctvom inej osoby (K.), pričom tieto osoby samé tvrdili, že žalobcu nepoznajú (staršie výpovede I. a C. ruský vyšetrovateľ samozrejme nepripojil, avšak žalobcovi sa podarilo zabezpečiť úradný preklad výsluchu K. z 10. septembra 2020 ktorý doložil ako dôkaz). 30. Pokiaľ žalovaný považuje príkaz na zatknutie za tak dôveryhodný dôkaz, mal by sa vysporiadať aj s pochybnosťami, napríklad že meno žalobcu medzi vyššie uvedenými spoločnosťami nefiguruje, prečo vyšetrovanie naďalej vedie vyšetrovateľ voči ktorému podal žalobca jasné a adresné oznámenie o pokuse o korupciu a prečo nebolo nijako vybavené, ako žalovaný vysvetlí, že vyššie zmienené osoby po trestnom oznámení žalobcu zmenili svoje výpovede a odrazu ho spoznali, ako aj jasné falšovanie dôkazov a iné. Žalovaný konštatuje že, ruským orgánom sa dá veriť dokonca aj čo sa týka poskytnutých záruk, avšak opomenul zohľadniť skutočnosť, že slovenský prokurátor naopak konštatoval, že na záruky ruských štátnych orgánov pre objektívnu zmenu okolností nemožno vôbec prihliadať. 31. Žalobca trvá na svojich tvrdeniach, že trestné stíhanie bolo zinscenované a to pravdepodobne pre zakrytie sprenevery zásadných prostriedkov zo štátneho rozpočtu, ktoré žiaľ nemá ako preukázať. Ak sa mu podarí získať riadne dôkazy, súdu ich predloží, avšak je absurdné, aby žalovaný tlačil žalobcu v konaní o udelenie azylu do preukazovania prehnitosti štátnych inštitúcií a ich rozsiahle machinácie. Rusky zatykač je jeden z mnohých dôkazov, ktorý treba posúdiť kriticky a v kontexte súčasnej situácie v Ruskej federácii. 32. Žalobca uzavrel, že poukázal na množstvo pochybností, nezrovnalostí a problémov súvisiacich s týmto trestným stíhaním, ktoré postavil do priameho súvisu s jeho opozičnou činnosťou. Žalovaný naopak nepredložil nič, iba konštantne ponúka svoje nelogické špekulácie. 33. V nadväznosti na repliku žalobcu zaslal žalovaný správnemu súdu dupliku, v ktorej zrekapituloval svoju argumentáciu, že rozhodol v súlade s ustanovením § 13c ods. 2 písm. b) zákona o azyle, keď žalobcu vylúčil z poskytnutia doplnkovej ochrany pre vydanie medzinárodného zatýkacieho rozkazu za spáchanie obzvlášť závažného zločinu. Preskúmavanie trestného činu nie je predmetom azylového konania ale konania o extradícii. Z dikcie citovaného ustanovenia pritom vyplýva, že postačuje, aby existovalo dôvodné podozrenie spáchania obzvlášť závažného zločinu.
34. K časti vyjadrenia, v ktorom žalobca poukazuje na 12 opozičných aktivistov žalovaný uviedol, že sa nejedná o osoby v obdobnom postavení ako žalobca, pretože sa jedná o osoby priamo spájané s osobou D., ktoré pracovali v regionálnom ústredí protikorupčnej nadácie, ktorá bola uznaná za extrémistickú, resp. sa jedná o osoby, ktoré pracovali ako asistenti koordinátora v D. organizácii. 35. Žalovaný bol toho názoru, že na prípad žalobcu nebolo možné aplikovať ustanovenie § 13c ods. 4 písm. c) zákona o azyle, pretože nebol vydaný odsudzujúci rozsudok za spáchanie trestného činu, ktorý sa mu kladie za vinu. Keďže doposiaľ nie je známy výsledok extradičného konania a teda ani trestného konania, žalovaný rozhodol o neposkytnutí doplnkovej ochrany podľa § 13c ods. 2 písm. b) zákona o azyle, pretože, ako už spomenul skôr, zatýkací rozkaz možno považovať za „cenný zdroj relevantných spoľahlivých informácií o (potenciálnych) trestných činoch spáchaných žiadateľom o azyl.“. 36. Žalobca zaslal správnemu súdu doplňujúce vyjadrenie, v rámci ktorého doložil návrh Krajskej prokuratúry v Bratislave na nevydanie žalobcu do Ruskej federácie. Žalobca, reagujúc na tvrdenia žalovaného v duplike, uviedol, že neozrejmil, prečo ten istý dôkaz (ruský zatýkací rozkaz) prokurátor (hoci v extradičnom konaní) posúdil ako nedôveryhodný, avšak v azylovom konaní takýto záver do úvahy neprichádza. 37. Vyjadrenia žalobcu k 12 opozičným aktivistom označil opäť za špekulácie, pretože opomenul žalobcove tvrdenia, že spoluzakladal stranu s D., čo preukazuje mnoho dôkazov, ktoré predložil, najmä potvrdenia od čelných predstaviteľov. Označení aktivisti boli pritom obyčajní zamestnanci pracujúci v regionálnych štruktúrach. IV. Skutkové a právne závery správneho súdu 38. Správny súd v Bratislave ako súd vecne, miestne a kauzálne príslušný [§ 10, § 13 ods. 3, § 17 písm. a) SSP] v konaní o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia posudzujúc správnu žalobu neformálne a neviazaný jej žalobnými bodmi (§ 206 ods. 3 SSP) preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného a priebeh administratívneho konania, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného, a podľa stavu veci v čase vyhlásenia rozhodnutia správneho súdu podľa § 206 ods. 4 SSP dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná. O žalobe rozhodol bez nariadenia pojednávania dňa 21. decembra 2023, nakoľko boli splnené podmienky podľa §137 ods. 4 SSP. Oznámenie o mieste a čase vyhlásenia rozsudku bez nariadenia ústneho pojednávania bolo zverejnené minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na webovom sídle správneho súdu. 39. Predmetom prieskumu zo strany správneho súdu je rozhodnutie žalovaného z 21. augusta 2023, ktorým rozhodol, že žalobcovi neudeľuje azyl podľa ustanovenia § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle a zároveň mu neposkytuje doplnkovú ochranu podľa ustanovenia § 13c ods. 2 písm. b) a písm. e) a § 20 ods. 4 citovaného zákona. Žalovaný dospel k záveru, že žalobca nie je prenasledovaný z dôvodu zastávania určitých politických názorov a žiadosť o azyl podal s cieľom zabrániť bezprostredne hroziacemu vydaniu žalobcu do Ruskej federácie na účely jeho trestného stíhania pre spáchanie obzvlášť závažného zločinu. 40. Správny súd musel prisvedčiť námietkam žalobcu, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu, ktorý je navyše v rozpore s podkladmi nachádzajúcimi sa v administratívnom spise, čo sa premietlo do jeho nedostatočného odôvodnenia v ktorom absentuje vysporiadanie sa s podstatnými skutkovými tvrdeniami žalobcu a predloženými dôkazmi. 41. Posudzovanie každej žiadosti o medzinárodnú ochranu v rámci Spoločného európskeho azylového systému (na ktorého budovaní sa podieľa aj Slovenská republika) prebieha v dvoch na seba nadväzujúcich etapách, ktorých vykonanie musí byť náležite odzrkadlené v odôvodnení rozhodnutia o žiadosti. Každé rozhodnutie, by preto malo sledovať určitú logickú a chronologickú postupnosť. 42. Prvou etapou je zisťovanie skutkového stavu, pri ktorom by mal migračný úrad úzko spolupracovať so žiadateľom o azyl. Zisťovanie skutkového stavu v tomto kroku je v zásade skúmanie dôveryhodnosti azylového príbehu žiadateľa a to ako celku ako aj s prihliadnutím na jeho detaily. Na tento účel by mal preto žalovaný jednoznačne uviesť, ktorým tvrdeniam verí a bude na ich základe hodnotiť aj žiadosť o udelenie azylu a naopak, ktorým neverí (a prečo) a nebude ich zohľadňovať. Iba s dôveryhodným príbehom totiž možno ďalej pracovať a právne ho posudzovať, či žiadateľovi hrozí prenasledovanie pre niektorý z azylovo relevantných dôvodov podľa ustanovenia § 8 zákona o azyle. 43. Keďže je právna úprava obsiahnutá v zákone o azyle výsledkom transpozície smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany
(ďalej len „smernica č. 2011/95/EÚ“), pri aplikácii dotknutej vnútroštátnej právnej úpravy bude potrebné zohľadňovať nepriamy účinok uvedenej smernice a teda aplikovať resp. vykladať ju eurokonformným spôsobom a v jej kontexte. 44. Pri posudzovaní dôveryhodnosti azylového príbehu by preto mal migračný úrad vychádzať z čl. 4 ods. 5 smernice č. 2011/95/EÚ, podľa ktorého v prípade, že členské štáty uplatňujú zásadu, podľa ktorej je povinnosťou žiadateľa zdôvodniť žiadosť o medzinárodnú ochranu (čo je aj prípad právnej úpravy obsiahnutej v zákone o azyle, konkrétne § 4 ods. 1), a v prípade, že aspekty vyhlásení žiadateľa nie sú podložené listinným alebo iným dôkazom, tieto aspekty si nevyžadujú potvrdenie, ak sú splnené tieto podmienky: a) žiadateľ skutočne vynaložil snahu zdôvodniť svoju žiadosť; b) boli predložené príslušné náležitosti, ktoré sú k dispozícii žiadateľovi, a bolo poskytnuté uspokojivé vysvetlenie týkajúce sa akéhokoľvek nedostatku iných príslušných náležitostí; c) vyhlásenia žiadateľa sú uznané za logické a prijateľné a nie sú v rozpore s dostupnými osobitnými a všeobecnými informáciami týkajúcimi sa prípadu žiadateľa; d) žiadateľ požiadal o medzinárodnú ochranu v najskoršom možnom čase alebo žiadateľ preukázal primeraný dôvod, prečo tak neurobil, a e) bola preukázaná všeobecná dôveryhodnosť žiadateľa. 45. Citované ustanovenie teda pamätá na prípady, kedy žiadateľ nepodložil svoje tvrdenia dostatočnými dôkazmi, avšak za dodržania vyššie uvedených kritérií je migračný úrad povinný uplatniť zásadu v pochybnostiach v prospech žiadateľa. Uvedené je odzrkadlené už v ustálenej a notoricky známej judikatúre kasačného súdu. 46. Pre konanie o udelení medzinárodnej ochrany je charakteristické, že je v ňom správny orgán nezriedka nútený rozhodovať za situácie dôkaznej núdze, pretože spravidla ani nie je v možnostiach žiadateľa doložiť, že mu v krajine pôvodu hrozí skutočné nebezpečenstvo prenasledovania či vážnej ujmy iným spôsobom, než svojou hodnovernou výpoveďou. Nemožno pritom prehliadnuť, že nesprávne rozhodnutie vo veci a prípadné vrátenie žiadateľa do krajiny pôvodu pre neho môže mať nedozerné následky. Z tohto dôvodu sa konanie o medzinárodnej ochrane vyznačuje aj špecifickým pohľadom na štandard dôkazného bremena (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/48/2014 zo dňa 13.01.2015). 47. V rozsudku z 27. marca 2008, č. j. 4 Azs 103/2007-63, Najvyšší správny súd Českej republiky ozrejmil, že „Zásada tzv. materiální pravdy má v řízení o udělení azylu svá specifika spočívající v pravidelné nedostatečnosti důkazů prokazujících věrohodnost žadatelových tvrzení. Je však na správním orgánu, aby prokázal i vyvrátil pravdivost žadatelových tvrzení, a to buď zcela nevyvratitelně zjištěním přesných okolností vážících se na stěžovatelova tvrzení, anebo alespoň s takovou mírou pravděpodobnosti, která nevyvolává zásadní pochybnosti o správnosti úsudku správního orgánu.“ 48. Je nesporné, že bremeno tvrdenia stíha v konaní o medzinárodnej ochrane samotného žiadateľa, ktorého úspech vo veci je podmienený okrem iného tým, či tvrdia okolnosti nasvedčujúce možnému zásahu do jeho ľudských práv. Pokiaľ však ide o dôkazné bremeno, to je už výraznejšie rozložené medzi žiadateľa o medzinárodnú ochranu a správny orgán. Preukazovať jednotlivé fakty je povinný primárne žiadateľ, avšak správny orgán je povinný zabezpečiť k žiadosti o medzinárodnú ochranu všetky dostupné dôkazy a nesie zodpovednosť za náležité zistenie reálií o krajine pôvodu. Ak nastane situácia, za ktorej nemožno tvrdenie žiadateľa na základe získaných podkladov potvrdiť (ale ani vyvrátiť), neznamená to, že by snáď táto skutočnosť žiadateľa z možnosti udelenia medzinárodnej ochrany automaticky diskvalifikovala. 49. Tejto problematike už bola v minulosti venovaná v rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nemalá pozornosť a existuje k nej preto bohatá a ustálená judikatúra. Najvyšší súd Slovenskej republiky už v rozsudku NS SR sp. zn. 1Sža/53/2014 zo dňa 10.2.2015 akcentoval, že: „ak žiadateľ o udelenie azylu uvedie v priebehu správneho konania skutočnosti, ktoré by mohli nasvedčovať záveru, že opustil krajinu pôvodu pre niektorý z dôvodov uvedených v § 8 ZoA, je povinnosťou správneho orgánu viesť zisťovanie skutkového stavu takým spôsobom, aby boli odstránené nejasnosti o žiadateľových skutočných dôvodoch odchodu z krajiny pôvodu.“ 50. V rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/10/2013 zo dňa 9.4.2013 ďalej rozviedol, že: „nie je povinnosťou žiadateľa o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby preukazoval inými dôkaznými prostriedkami ako vlastnou vierohodnou výpoveďou. Je naopak povinnosťou správneho orgánu, aby v pochybnostiach zhromaždil všetky dostupné dôkazy, ktoré vierohodnosť výpovedí žiadateľa o azyl vyvracajú alebo spochybňujú“. Ak sa teda žiadateľ o medzinárodnú ochranu po celú dobu konania vo veci medzinárodnej ochrany drží jednej dejovej línie a jeho výpovede možno aj napriek drobným nezrovnalostiam označiť za konzistentné a za súladné s dostupnými informáciami o krajine pôvodu, je potrebné z jeho výpovede vychádzať.
51. Špecifikom azylového konania je tiež zásada, že v prípade pochybností sa postupuje v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Ak sú dané skutočnosti, na základe ktorých možno predpokladať, že na porušenie základných ľudských práv a slobôd žiadateľa o azyl došlo, alebo mohlo by s ohľadom na postavenie žiadateľa v spoločnosti, s prihliadnutím na jeho presvedčenie, názory, správanie dôjsť, a správny orgán nemá dostatok dôkazov o tom, že tomu tak nebolo alebo nemohlo by v budúcnosti byť, potom tieto skutočnosti musí správny orgán v situácii dôkaznej núdze zohľadniť, a to v prospech žiadateľa o azyl (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.6.2016 sp. zn. 10Sža/12/2016). 52. V neposlednom rade je potrebné zdôrazniť, že na posúdenie dôveryhodnosti jednotlivých čiastkových tvrdení žiadateľa o azyl, správny orgán rozhodujúci v konaní o udelení medzinárodnej ochrany teda zo svojho posudzovania nemôže sťažovateľom tvrdenej skutočnosti vylúčiť len preto, že existuje alternatívne vysvetlenie, ktoré je rovnako pravdepodobné ako to, ktoré predkladá sťažovateľ. 53. Druhou etapou posudzovania azylovej žiadosti je, ako už správny súd naznačil, vlastné právne posúdenie ustáleného azylového príbehu, pričom v tejto etape ide už o výlučnú činnosť migračného úradu. Správny úd však opakuje, že pokiaľ nedôjde k riadnemu vyhodnoteniu celého azylového príbehu žalobcu, resp. jeho smerodajných častí, a k ustáleniu východiskového skutkového základu, nie je dôvod aby vôbec migračný úrad začal neúplne vyhodnotený azylový príbeh právne posudzovať. 54. S ohľadom na vyššie uvedené a za prihliadnutia na ustálenú rozhodovaciu prax kasačného súdu dospel správny súd k záveru, že žalovaný načrtnutým spôsobom nepostupoval, keď sa nevysporiadal so všetkými časťami žalobcovho relatívne rozsiahleho azylového príbehu, ktorý predostrel a podložil ho listinnými dôkazmi, fotografiami a videonahrávkami a preto nie je ani správnemu súdu zrejmé, či ho vyhodnotil ako celok vierohodný, alebo ho žalobca presvedčil iba v časti jeho tvrdení, prípadne vôbec. Posúdenie azylového príbehu je do vlastného odôvodenia rozhodnutia prenesené chaoticky, sekvenčne a tendenčne, a preto aj právne posúdenie na jeho základe poskytnuté nemôže byť náležité. Navyše, vyvracanie vybraných žalobcových tvrdení je skôr argumentačnou šikovnosťou žalovaného založenou na domnienkach ako na dokazovaním zistených skutočnostiach. 55. Napríklad, už iba prijaté závery ohľadom žalobcom tvrdenej politickej angažovanosti a verejného prejavovania sympatií politike opozičného lídra D., nemohli byť náležité. Žalovaný totiž žalobcu postavil do svetla bežného občana a to prevažne konštatovaním, že hoci sa zúčastňoval na manifestáciách a bol aj viackrát zadržaný, vždy bol prepustený a ďalšie problémy pre neho zo zadržaní nevyplynuli. Inými slovami, žalovaný síce nepoprel, že je žalobca podporovateľom D., no jeho aktívne zapojenie do politickej strany D. I. ako aj činnosť s tým súvisiaca bola otázna. 56. V prvom rade žalovaný uvedené zistenia nezasadil do časového rámca eskalujúcej a zhoršujúcej sa politickej situácie v Rusku (čo jednoznačne vyplýva zo zaobstaraných materiálov – viacerých polytematických správ o Ruskej federácii založených v administratívnom spise) avšak predovšetkým tieto zistenia neposúdil v širšom kontexte žalobcových tvrdení. Žalobca totiž primárne argumentoval, že bol jedným zo zakladajúcich členov strany D. I., pričom s týmto tvrdením sa žalovaný vysporiadal nanajvýš povrchne, keď iba s odkazom na doplňujúci pohovor, v ktorom si žalobca nespomenul na mená ľudí na jednej z fotografií, spochybnil jeho pôsobenie v strane a teda predovšetkým skutočnosť, že bol jej zakladajúcim členom. Zo zápisnice pritom jasne vyplýva, že žalovaný sa dopytoval na mená osôb iba z jednej fotografie, pričom žalobca uviedol, že s dopytovanými osobami sa stretával iba do roku 2014, nie je s nimi viac v kontakte ale je v kontakte s inými členmi strany D. I.. Menovite však uviedol tri osoby ktoré boli zvolené za mesto Moskva, kde pôsobil aj žalobca. S prihliadnutím na ozrejmenie poskytnuté žalobcom sa javí ako celkom pochopiteľné, že si na mená ľudí s tak dlhým časovým odstupom takmer 10 rokov spomenúť nevedel. Toto zaváhanie sa podľa názoru správneho súdu dostáva do úzadia popri ostatných tvrdeniach žalobcu, podľa ktorých boli ministerstvu spravodlivosti predložené dokumenty potrebné k zaregistrovaniu strany a tieto sa tam aj s menami všetkých zakladajúcich členov nachádzajú. Kľúčovými dôkazmi k žalobcovým tvrdeniam však boli predložené listy od opozičných lídrov, O. Q. J. a J. I. ktoré žalovaný skutočne úplne odignoroval a v napadnutom rozhodnutí o nich nie je ani zmienka. Paradoxom je, že žalovaný si zisťoval informácie o pôsobení J. I. (ktorému bol udelený azyl vo Veľkej Británii), avšak tieto už následne pre posúdenie dôveryhodnosti dôkazu a žalobcovho azylového príbehu nezohľadnil. 57. Krátkozraké sú konštatovania žalovaného, že žalobca nebol politicky aktívny, pretože na manifestáciách verejne nevystupoval a preto voči nemu nemohli byť prijaté žiadne akty perzekučného charakteru. Je pravdou, že pokiaľ by žalobca nebol členom (síce neregistrovanej) politickej strany (čo sa však správnemu súdu s ohľadom na konzistentné tvrdenia žalobcu, ním predložené fotografie a listiny a na druhej strane informácie zaobstarané žalovaným nachádzajúce sa v administratívnom spise zatiaľ javí ako nepravdepodobné) verejne by na manifestáciách nevystupoval a jeho politické
preferencie by prejavoval iba v súkromí, veľmi ťažko by preukazoval jeho angažovaní sa v politike. Pozornosti správneho súdu však neušlo, že žalovaný mal vedomosť aj o verejnom blogu žalobcu, ktorý si viedol ako politický denník na stránke www.bakanov.eu/msk (a na sociálnej sieti Facekook) už niekoľko rokov a zachytáva jeho politické aktivity proti vládnemu režimu a vojne v Ruskej federácii. Hoci dňa 12. apríla 2022 žalovaný požiadal o poskytnutie informácií (č. l. 104 administratívneho spisu), či sa na webovej stránke nachádzajú záznamy o politickej činnosti žalobcu, nevedno prečo, zadal odboru dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce žalovaného na preverenie iba jednu podsekciu stránky www.bakanov.eu/job kde sa nachádza iba životopis odkazujúci na jeho vedeckú kariéru, avšak ignorujúc zvyšný rozsiahly politický obsah (čl. 41 – 45 administratívneho spisu) ktorý mohol poskytnúť cenné informácie o žalobcových tvrdeniach. Opomenuté zostali aj tvrdenia žalobcu, že mu bol v rámci domovej prehliadky zaistený osobný počítač, v ktorom mal uložené informácie týkajúce sa jeho politickej činnosti a nadväzujúceho vyhrážania sa vyšetrovateľom. Aj v tomto smere preto zistenia žalovaného v súvislosti s azylovým príbehom nemožno hodnotiť ako dostatočné. 58. Napokon v tejto súvislosti správny súd dodáva, že hoci žalovaný preveroval predovšetkým verejné zdroje, či je v nich zmienka o žalobcovej politickej angažovanosti, žalobcova osoba nemusí byť predmetom článkov v médiách a nemusí sa stať všeobecne známym, ako sám D. a jeho najbližší spolupracovníci. Žiadateľ o azyl však musí tvrdiť, že vyvíjal určitú aktivitu a v takej intenzite, na základe ktorej sa dostal do povedomia štátnych orgánov daného štátu a sa stal preň nepohodlným, čo mohlo spustiť mechanizmus perzekúcií. Táto nepohodlnosť sa pritom mohla prejaviť až po určitej dobe a nie bezprostredne po prvotnom počine žiadateľa. 59. K trestnému stíhaniu žalobcu, ktoré žalovaný vyhodnotil iba na základe argumentačných kľučiek a domnienok ako nesúvisiace s jeho politickou angažovanosťou správny súd opätovne poukazuje na ustálený právny názor kasačného súdu, že žalovaný nemôže žiadateľom tvrdené skutočnosti vylúčiť len preto, že existuje alternatívne vysvetlenie, ktoré je rovnako pravdepodobné ako to, ktoré predkladá žiadateľ (rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sak 12/2022 z 26. októbra 2022 zverejnený v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pod č. 39/2023). Ak by bolo len primerane pravdepodobné, že tvrdenie žiadateľa o azyl je pravdivé čo do uskutočnenia udalosti tak ako ju opisuje žiadateľ, migračný úrad nemôže toto tvrdenie vylúčiť z ďalšieho posudzovania ale musí mu dať patričnú váhu. 60. Práve v rozpore s uvedeným postupoval žalovaný, ktorý bez zohľadnenia žalobcom prezentovanej argumentácie, že Ruská federácia zneužíva trestné stíhania ako odplatu kritikom putinovského režimu, na základe domnienok a čisto formálneho posúdenia podkladov k extradícii dospel k záveru, že sa o prenasledovanie nejedná. Indície na preverenie týchto tvrdení pritom mohol žalovaný vyčítať z Polytematickej správy z 21. júna 2023, ktorú sám zabezpečil. Napríklad (v bode 2.) z článku mimovládnej ukrajinskej organizácie zameranej na ochranu ľudských práv Zmina, publikovaného 24. augusta 2022, vyplýva, že novinár a nezávislý prispievateľ J. A. bol uznaný vinným z nezákonného skladovania a prepravy výbušného zariadenia, pričom, toto konanie bolo označované ochrancami ľudských práv za sfalšované, pretože mu boli nastražované zbrane. Aj sám I. bol obvinený zo sprenevery (bod 6 predmetnej správy), pretože mal ukradnúť príspevky na kampaň. Z bodu 13 Polytematickej správy z 23. novembra 2022 vyplýva, že rusky občan, ktorý aktívne participoval na protivládnych protestoch mal byť vrátený z Bulharska do Ruskej federácie pre údajné daňové podvody. Uvedené zistenia naznačujú, že hoci poprední politickí opoziční predstavitelia môžu čeliť trestnému stíhaniu súvisiacemu priamo s ich politickým pôsobením, osoby, ktoré nie sú verejne známe avšak verejne deklarujú svoje opozičné politické zmýšľanie a dostali sa preň do záujmu štátnych orgánov, môžu čeliť vyfabrikovaným a sofistikovanejším obvineniam, ktoré na prvý pohľad vôbec nesúvisí s ich politickou angažovanosťou. 61. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že žiadne zdroje nepotvrdili, že by trestnému stíhaniu čelili bežní občania, ktorí verejne nevystupovali (za akého označil aj žalobcu, pričom tieto tvrdenia sa správnemu súdu javia ako sporné), avšak z Polytematických správ nevyplýva, že by otázku v tomto znení žiadal od odboru dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce žalovaného, ktorý správu vypracovával, zodpovedať. Je potom samozrejmé, že výslovné zmienky sa v správe nachádzať nemohli, avšak ako už správny súd naznačil vyššie, indície detegovať možné bolo. 62. Aj z rozhodovacej činnosti Najvyššieho správneho súdu Českej republiky je zrejmé, že touto otázkou sa vo viacerých konaniach zaoberal s konštatovaním, že žalovaný mal na tvrdenia o účelovosti trestných stíhaní, ktoré boli označené ako vyfabrikované, prihliadať optikou aktuálnych zistení o Ruskej federácii. Napríklad v konaní vedenom pod č. j. 62 Az/27/2021 riešil žalovaný žiadosť ruskej štátnej občianky, ktorá o sebe tvrdila, že je členkou a dobrovoľníčkou hnutia D. a že bolo voči nej a jej manželovi zahájené vyfabrikované trestné konanie pre podvod. V konaní vedenom pod č. j. 5 Azs/156/2023
taktiež žiadateľ o medzinárodnú ochranu ruskej štátnej príslušnosti tvrdil, že vystupoval v prospech D. a pomáhal organizovať stravovanie demonštrantov. V jeho prípade bol poslaný do psychiatrickej nemocnice. Súd konštatoval, že „Pak by se skutečně jednalo ... o zmiňovanou smutně proslulou praktiku „justiční psychiatrie“, která byla, jak je všeobecně známo, velmi rozšířena v někdejším Sovětském svazu a nelze ji dle samotných informací o zemi původu, které shromáždil žalovaný (viz informace MZV ČR ze dne 9. 4. 2020, č. j. 100570-6/2020-LPTP, Ruská federace – péče v rámci sociálního a zdravotního systému o osoby s psychickými problémy či onemocněním nevyžadujícím hospitalizaci, hospitalizace v psychiatrických zařízeních, bod 11) rozhodně vyloučit ani u současného totalitního režimu vládnoucího v putinovském Rusku. ... To, že je stěžovatel skutečně psychicky nemocný, bez dalšího nevylučuje možnost, že právě jeho psychické onemocnění bude zneužito k jeho faktickému uvěznění v psychiatrické léčebně, ač by samo o sobě takový krajní postup nevyžadovalo (sám žalovaný se odvolává na lékařské zprávy, podle nichž stěžovatel není nebezpečný sobě ani svému okolí). Ani pokud by se tak dělo na příkaz lékaře a případně se souhlasem soudu, nemůže to být v režimu, jaký panuje v současné Ruské federaci, bez dalšího zárukou, že se nejedná o pronásledování z azylově relevantních důvodů..“. Poukazom na uvedené konania mienil správny súd demonštrovať, že praktiky Ruskej federácie voči stúpencom a opozičným aktivistom môžu byť naozaj rôznorodé a ich výskyt nie je výnimočný. Ku preverovaniu uvedených tvrdení preto treba pristupovať veľmi pružne, opatrne a neunáhlene. 63. V tomto smere je potrebné dodať, že po prvotnom zrušujúcom rozsudku, kedy žalovaný založil závery o trestnej minulosti žalobcu a dôveryhodnosti jeho aktuálneho trestného stíhania pre podvod na informáciách netýkajúcich sa osoby žalobcu, žalovaný nevykonal žiadne ďalšie dokazovanie a okrem informácií týkajúcich sa aktuálnej situácie v Ruskej federácii a všeobecných informáciách o právnej úprave trestného činu podvodu v Ruskej federácii a hroziaceho trestu ignoroval zásadu materiálnej pravdy a na podklade tvrdení žalobcu nedoplnil dôkazy tak, aby boli potvrdené alebo vyvrátené. Žalovaný sa snaží navodiť pomerne kvalifikovaný dojem, že neexistujú relevantné dôvody pre obavy z prenasledovania žalobcu, avšak pre uvedené konštatovanie dokonca neberie na zreteľ ani tie podklady rozhodnutia, ktoré sám zabezpečil. 64. Napokon, dôvodné boli aj námietky žalobcu voči neposkytnutiu doplnkovej ochrany v dôsledku dôvodného podozrenia, že žalobca spáchal obzvlášť závažný zločin. Zákonodarca v ustanovení § 13c ds. 2 zákona o azyle ustanovuje, že postačuje dôvodné podozrenie, že kritériá pre neposkytnutie doplnkovej ochrany boli naplnené. Žalovaný však dôvodné podozrenie vyvodzuje de facto iba z existencie zatýkacieho rozkazu a splnenia jeho formálnych náležitostí. Sám pritom poukazuje na Praktickú príručku o vylúčení za závažné trestné činy EASO, podľa ktorej: zatýkací rozkaz môže byť cenným zdrojom relevantných spoľahlivých informácií o (potencionálnych) trestných činoch spáchaných žiadateľom o azyl... Zatýkací rozkaz je teda zdroj informácií, s ktorými má migračný úrad ďalej pracovať a na ich základe vyhodnocovať dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu a to za súčasného prihliadnutia na azylový príbeh žalobcu a situácie, v ktorej sa krajina vystavenia zatýkacieho rozkazu nachádza. Žalovaný nevyhodnocuje, či sa trestný čin stal, v takom rozsahu, ako by tomu bolo v riadnom trestnom konaní, ale zadovážené údaje vyhodnocuje na účely posúdenia poskytnutia doplnkovej ochrany, a, či možno dospieť k záverom, že existuje dôvodné podozrenie, že žalobca obzvlášť závažný zločin skutočne spáchal. Toto dôvodné podozrenie musí byť prostredníctvom úvah žalovaného zachytené v odôvodnení rozhodnutia. Nemožno teda slepo vychádzať iba z existencie zatýkacieho rozkazu a bez ďalšieho konštatovať, že sa možno domnievať že žalobca trestný čin spáchal. V opačnom prípade treba dať za pravdu žalobcovi, že by to bol jednoducho uplatniteľný mechanizmus pre štáty akým je Ruská federácia (ktorá od 16. septembra 2022 nie je členom Rady Európy a zmluvnou stranou Európskeho dohovoru o ľudských právach, o vylúčení ktorej rozhodla Rada Európy už 16. marca 2022) ako zabrániť udeleniu azylu alebo doplnkovej ochrany, resp. ho úplne znemožniť. 65. Správny súd preto uzatvára, že námietky žalobcu považoval v celom rozsahu za dôvodné, pretože napadnuté rozhodnutie nemôže v podobe, akom sa vysporiadalo so žalobcom prezentovaným azylovým príbehom ako aj s ohľadom na rozsiahle informácie o aktuálnej bezpečnostnej a politickej situácii v Ruskej federácii (ktoré sú, hoci súčasťou administratívneho spisu, v napadnutom rozhodnutí navyše zohľadnené iba minimálne) obstáť. Žalovaný nedostatočne odôvodnil, či v súlade s princípom dôkazného bremena primeranej pravdepodobnosti, možno vychádzajúc z chronologického sledu žalobcom popisovaných udalostí pred jeho bezprostredným opustením Ruskej federácie, vylúčiť, že tie nemali spoločného menovateľa a to zameranie sa ruských štátnych orgánov na neho ako osobu opozične politicky sa angažujúcu. V dôsledku uvedeného napadnuté rozhodnutie žalovaného z dôvodov podľa § 191ods. 1 písm. d), e) a f) v spojení s ustanovením § 220 SSP zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.
66. V ďalšom konaní bude preto úlohou žalovaného nanovo posúdiť dôveryhodnosť žalobcovho azylového príbehu a to komplexne a v postupnostiach ako načrtol správny súd v odseku 42 predmetného rozsudku. Bude vychádzať z tvrdení žalobcu o jeho politickej angažovanosti podloženej fotografiami, videami, listinami ako aj z tvrdení o prenasledovaní v dôsledku vykonštruovaného trestného stíhania a to všetko za kritického zohľadnenia všetkých aktuálnych informácií o Ruskej federácii o stave ľudských práv a bezpečnostnej a politickej situácie, zameraných na preverenie prípadného prenasledovania občanov v pozícii aktivistov a podporovateľov D., prípadne členov jeho politickej strany, ktorí nie sú jej vrcholnými predstaviteľmi. 67. O nároku na náhradu trov konania rozhodol správny súd postupom podľa § 175 ods. 1 SSP a s poukazom na výsledok konania podľa § 167 SSP, žalobcovi, ktorý mal plný úspech v konaní, priznal právo na ich náhradu v plnom rozsahu. 68. O ich výške rozhodne podľa § 175 ods. 2 SSP po právoplatnosti tohto rozsudku vyšší súdny úradník samostatným uznesením. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je možné podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia oprávnenému subjektu, a to na Správnom súde v Bratislave (§ 443 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). V konaní o kasačnej sťažnosti vo veciach azylu nemusí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 2 písm. b) SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa nemusia byť spísané advokátom.