Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave 14Saz/6/2023 0723100675 06. 09. 2023 JUDr. Ivana Hauerlandová, PhD. ECLI:SK:SpSBA:2023:0723100675.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave sudkyňou JUDr. Ivanou Hauerlandovou, PhD. v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Pakistanská islamská republika, bez dokladu totožnosti, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, Medveďov 244, 930 07 Medveďov, Slovenská republika, zastúpeného: Centrum právnej pomoci, Kancelária Bratislava, so sídlom Námestie slobody 12, 810 05, Bratislava, IČO: 307 988 41, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Mobilná jednotka Policajného zboru Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. C./XXXX-XX zo dňa XX.XX.XXXX o predĺžení zaistenia žalobcu a o prepustenie zo zaistenia, takto rozhodol: I. Súd žalobu
z a m i e t a.
II. Žalovanému sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. odôvodnenie: 1. Správnou žalobou doručenou súdu dňa 15.08.2023 sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. C./XXXX-XX zo dňa 13.07.2023 (napadnuté rozhodnutie) o predĺžení zaistenia, svojho bezodkladného prepustenia zo zaistenia a trov konania. 2. Žalobu odôvodnil tým, že žalovaný v konaní o zaistení cudzinca – o predĺžení zaistenia podľa zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) rozhodnutím č.: C./XXXX-XX zo dňa 13.07.2023 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) podľa § 88 ods. 4 tohto zákona rozhodol o predĺžení zaistenia žalobcu zaisteného na základe rozhodnutia žalovaného podľa § 88 ods. 1 písm. b) tohto zákona pod č. C./XXXX-XX zo dňa 13.05.2023 na účel výkonu administratívneho vyhostenia, a to na čas nevyhnutne potrebný, najviac však do 13.10.2023. Žalovaný Žalobcu napadnutým rozhodnutím zároveň ponechal v zariadení pre cudzincov v Medveďove. Žalovaný napadnuté rozhodnutie odôvodnil na tom skutkovom základe, a to že Žalobca bol 13.04.2023 na území Slovenska zadržaný, pričom bolo zistené, že nemá oprávnenie na pobyt. Z tohto dôvodu Žalovaný začal voči Žalobcovi konanie o jeho administratívnom vyhostení a následne konanie vo veci zaistenia podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu administratívneho vyhostenia na územie Pakistanu na podklade rozhodnutia o vyhostení vydaného žalovaným pod č. C./XXXX-XX zo dňa 13.04.2023 s uložením zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky a všetkých členských štátov po dobu 3 rokov. Žalovaný má za to, že vo veci Žalobcu prebieha konanie o jeho vyhostení, a preto je zaistenie resp. predĺženie zaistenia Žalobcu v súlade s čl. 5 ods. 1 písm. f) Európskeho dohovoru. S napadnutým rozhodnutím Žalovaného Žalobca nesúhlasí v celom jeho rozsahu z dôvodu, že Žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci, keď sa v konaní a následne odôvodnení napadnutého rozhodnutia absolútne nijakým spôsobom nezaoberal súčasnou bezpečnostnou situáciu na území Pakistanu z pohľadu povinnosti dodržiavania
čl. 3 Európskeho dohovoru ako aj v zmysle § 81 zákona o pobyte cudzincov ako aj účelu zaistenia v zmysle § 77 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov. Vo vzťahu k povinnosti správneho orgánu zaoberať sa prekážkami vyhostenia je napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné a vo vzťahu k účelu zaistenia neúčelné, nakoľko po rozhodnutí o predĺženom zaistení. Na základe nedostatočne zisteného stavu veci a neskúmaním prekážok vyhostenia vec následne nesprávne právne posúdil. Napadnuté rozhodnutie nie je v súlade s čl. 3 Európskeho dohovoru. Žalobu právne odôvodnil ustanovením § 32 ods. 1 správneho poriadku, § 47 ods. 3 správneho poriadku, čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, bodom 16 Preambuly Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, čl. 15 ods. 1 druhá veta a 4 tzv. návratovej smernice, § 81 zákona o pobyte cudzincov. Ustanovenie § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, na základe ktorého došlo k zaisteniu aj k predĺženiu zaistenia žalobcu, síce oprávňuje zaistiť cudzinca s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie zo Slovenskej republiky na základe rozhodnutia o administratívnom vyhostení alebo na základe súdneho rozhodnutia v trestnoprávnom konaní, v ktorom mu bol uložený trest vyhostenia, no limitom zaistenia je okrem formálnej zákonnosti aj jeho účelnosť a efektívnosť, a teda reálna možnosť naplnenia účelu zaistenia, ktorým je v prejednávanom prípade výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Žalovaný za zákonný účel zaistenia žalobcu stanovil § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, t. j. zabezpečenie výkonu administratívneho vyhostenia, no v odôvodnení napadnutého rozhodnutia Žalovaný nezaujal žiadne stanovisko k prípustnosti či reálnej schopnosti zariadenia pre cudzincov zrealizovať výkon rozhodnutia o jeho vyhostení vzhľadom na bezpečnostnú situáciu v Pakistane. Pokiaľ nie je výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení ani potenciálne možný či prípustný, nie je prípustné ani zaistenie a držanie cudzinca v zaistení za danej situácie znamená porušenie čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru. V krajine pôvodu Žalobcu v Pakistane je zlá bezpečnostná situácia. Poukázal na na internetový portál Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky aktualizovaných ku dňu 11.05.2023, dostupné online dňa 15.06.2023, na dennú tlač o bezpečnostnej situácii na území Pakistanu, ktorá od dátumu aktualizácie odporúčania ministerstva zahraničných vecí je nemenná. Poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, nakoľko správny orgán má povinnosť skúmať pri vydaní rozhodnutia aj podmienky v krajine do ktorej má byť cudzinec vrátený z pohľadu dodržiavania základných ľudských práv. (Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 11. novembra 2016, sp. zn. 10 Sza 25/2015). Na základe uvedeného za súčasnej bezpečnostnej situácie v Pakistane by vyhostenie Žalobcu do Pakistanu znamenalo jednoznačné porušenie čl. 3 Európskeho Dohovoru a čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Žalovaný však v konaní nijakým spôsobom nezisťoval, aké podmienky prevládajú v domovskej krajine Žalobcu a aké zaobchádzanie by mu hrozilo v prípade jeho návratu do tejto krajiny. Článok 3 Dohovoru má absolútny charakter a prednosť aj pred zákonom o pobyte cudzincov. Žalovaný nevykonal žiadne dokazovanie o bezpečnostnej situácii v Pakistane ani nijako neskúmal prekážky vyhostenia v zmysle § 81 zákona o pobyte cudzincov a čl. 3 Dohovoru. Z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že Žalovaný si nezabezpečil žiadne informácie či správy o bezpečnostnej situácii v Pakistane, prípadne iné dôkazy, aby bolo možné dospieť k záveru o neexistencii rizika utrpenia vážnej ujmy žalobcovi. V tejto súvislosti poukázal na právny názor vyslovený Najvyšším súdom SR v jeho rozsudku sp. zn. 1Sža/31/2014 zo dňa 02.09.2014, kedy uviedol, že „odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť, že správny orgán už v čase zaistenia navrhovateľa, tobôž v konaní o administratívnom vyhostení, mal mať k dispozícii aktuálne správy o krajine, do ktorej má byť štátny príslušník tretej krajiny vrátený.“ V súlade so zásadou materiálnej pravdy správneho konania je správny orgán povinný dôsledne zistiť všetky skutočnosti dôležité pre rozhodnutie, a tak doplniť podklad pre rozhodovanie do tej miery, aby bol spoľahlivým základom pre jeho rozhodovanie. Tejto povinnosti nie je správny orgán zbavený ani ustanovením § 34 ods. 3 Správneho poriadku, podľa ktorého je účastník konania povinný navrhnúť na podporu svojich tvrdení dôkazy, ktoré sú mu známe. Keďže napadnuté rozhodnutie závažným spôsobom zasahuje do právnych pomerov účastníka konania, najmä do základných práv a slobôd chránených nielen vnútroštátnymi právnymi predpismi, ale aj medzinárodnými dohovormi, musí byť vydané na základe spoľahlivo a presne zisteného skutkového stavu veci. Žalovaný bol povinný vykonať zisťovania z úradnej povinnosti a nemôže byť preto viazaný len na podklady resp. vyjadrenia, ktoré mu poskytnú účastníci konania. Správny orgán má byť pri zhromažďovaní dôkazov aktívny, a to v každom správnom konaní.(cit. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/34/2010). Samotný Žalovaný pritom v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sám uviedol, že žalobca sa do Pakistanu nechce vrátiť, pričom od žalovaného ako orgánu, ktorý sa pri svojej činnosti zaoberá skúmaním bezpečnostnej situácie v tretích krajinách (aspoň by to robiť mal v zmysle §81 zákona o pobyte cudzincov), je dôvodné očakávať, že si je vedomý situácie v Pakistane. Žalobca poukázal
na ustálenú rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov, kasačného súdu, ako aj Ústavného súdu SR z ktorej vyplýva, že medzi zaistením a účelom zaistenia, t. j. medzi konaním o zaistení a konaním o odsune je vzájomná súvislosť a v žiadnom prípade sa nejedná o oddelené konania. Podľa názoru Najvyššieho súdu je teda možné prejednávanú vec uzavrieť vyslovením právneho názoru, že správny orgán má povinnosť sa zaoberať v konaní o zaistení cudzinca nielen otázkou legálnosti vstupu a pobytu na území Slovenskej republiky z pohľadu postavenia cudzinca, ktorý je účastníkom administratívneho vyhostenia najmä v kontexte Dohovoru či návratovej smernice, ale aj zohľadnením možných prekážok vrátenia cudzinca, najmä ak tieto vyšli najavo pred alebo po rozhodnutí o zaistení. (Rozhodnutie NSSR sp. zn. 1Sza/8/2015). Žalovaný vo svojom rozhodnutí taktiež nepreukázal nemožnosť uloženia iných (miernejších) donucovacích opatrení, ktoré patria medzi obligatórne náležitosti rozhodnutia, pretože k zaisteniu možno prikročiť až vtedy, pokiaľ nemôžu byť v konkrétnom prípade uplatnené iné dostatočne účinné alebo miernejšie opatrenia. Žalovaný pred vydaním napadnutého rozhodnutia si opätovne nezisťoval alternatívne možnosti k zaisteniu žalobcu, vo svojom odôvodnení uvádza, že vychádzal iba z predošlých zápisníc. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Sža 26/2015 zo dňa 26.05.2015. Žalobca je taktiež toho názoru, že rozhodnutie Žalovaného je nepreskúmateľné nakoľko žalovaný neuvádza aké ďalšie úkony bude realizovať za účelom realizácie vyhostenia, na podloženie svojich tvrdení poukázal na rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 2Sak/8/2023 zo dňa 31.07.2023. Vo veci Žalobcu existujú prekážky vyhostenia do Pakistanu a neexistuje žiadna tretia krajina, ktorá by ho bola ochotná prijať, keďže žalobca nemal v inej krajine oprávnenie na pobyt a ani sa takýto odsun nezačal. Vyhostenie na územie Pakistanu nie je prípustné pre jeho rozpor s čl. 3 Európskeho Dohovoru. Vzhľadom na vyššie uvedené možno považovať zaistenie žalobcu za nezákonné a v rozpore s Čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, pretože nie je predpoklad, že bude prípustné zrealizovať jeho administratívne vyhostenie a naplniť tak účel zaistenia. Žalovaný napadnuté rozhodnutie zakladá iba na dôvodoch poukazujúcich na súlad príslušného rozhodnutia so zákonom o pobyte cudzincov, pričom absentuje odôvodnenie napadnutého rozhodnutia z pohľadu efektivity a účelnosti zaistenia Žalobcu vzhľadom na existujúce prekážky vyhostenia – bezpečnostná situácia v Pakistane. Napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre absentujúcu správnu úvahu žalovaného ohľadom viacerých závažných skutkových okolností v predmetnej veci, ako to bolo uvedené vyššie. Zistené prekážky vyhostenia môžu zakladať právny dôvod buď pre odloženie výkonu rozhodnutia o vyhostení v zmysle § 84 ods. 5 písm. a) zákona o pobyte cudzincov alebo udelenie povolenia na zotrvanie na území Slovenskej republiky v zmysle § 61a zákona o pobyte cudzincov, a teda majú za následok nemožnosť zaistenia cudzinca pre jeho neúčelnosť, ktorá je vždy v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru. Žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci a rozhodnutie nedostatočne odôvodnil, a preto je z nižšie uvedených dôvodov nepreskúmateľné. 3. Žalovaný sa k správnej žalobe vyjadril dňa 24.08.2023 tak, že dňa 13.04.2023 bolo vydané rozhodnutie o zaistení podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov a súčasne v zmysle § 88 ods. 4 stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný najviac do 13.05.2023 za účelom výkonu administratívneho vyhostenia. Dňa 13.05.2023 bolo žalobcovi vydané rozhodnutie o predlžení zaistenia podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, kde žalovaný stanovil dĺžku zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 13.07.2023. Následne dňa 13.07.2023 bolo žalobcovi vydané rozhodnutie o predlžení zaistenia podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, kde žalovaný stanovil dĺžku zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 13.10.2023. Žalobca bol dňa 13.04.2023 o 16:45 hod kontrolovaný na základe oznámenia príslušníkov Polície Českej republiky v úseku asi 500 metrov za obcou Brodské hliadkou Obvodného oddelenia Policajného zboru Brodské. Hliadka pri kontrole žalobcu vyžadovala na základe oprávnenia podľa § l8/1 Zák. Č. 171/1993 o policajnom zbore predloženie dokladu totožnosti, pričom im žalobca v anglickom jazyku uviedol, že takýmto dokladom nedisponuje a pochádza z Pakistanu. Na základ toho vzniklo podozrenie, že žalobca sa na území Slovenskej republiky zdržiava neoprávnene. Z uvedeného dôvodu bol žalobca predvedený dňa 13.04.2023 v čase o 19:55 hod na MJ PZ Bratislava podľa § 79 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, z dôvodu konania vo veci administratívneho vyhostenia. Vykonanými lustráciami v informačných systémoch Policajného zboru bolo zistené, že žalobca nedisponuje oprávnením k zdržiavaniu sa na území Slovenskej republiky, resp. schengenského priestoru. Z uvedeného dôvodu bolo dňa 13.04.2023 začaté konanie vo veci administratívneho vyhostenia podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Nakoľko sa žalobca zdržiava na území Slovenskej republiky, resp. schengenského priestoru bez oprávnenia, žalovaný dňa 13.04.2023 podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov vydal rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu vedené pod Č. C./XXXX-XX a následne vydal rozhodnutie o zaistení. Žalobca bol zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na výkon
administratívneho vyhostenia, dĺžka doby zaistenia bola stanovená do 13.05.2023. Dňa 11.05.2023 bola na Mobilnú jednotku policajného zboru Bratislava doručená žiadosť (C./XXXX-XX) od Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov (ďalej len „ÚPZC Medveďov“) vo veci predĺženia zaistenia u žalobcu. V predmetnej žiadosti sa uvádza, že žalobca bol zaevidovaný v systéme RCMS za účelom jeho identifikácie a následného vystavenia náhradného cestovného dokladu. Z doterajších skúsenosti je zrejmé, že tento proces môže trvať dva až tri mesiace. Na základe vyššie uvedených skutočností správny orgán vydal rozhodnutie o predlžení zaistenia vedené pod spisovým číslom C./XXXX-XX a stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac však do 13.07.2023. Následne dňa 12.07.2023 bolo žalovanému doručené stanovisko z ÚPZC Medveďov, v ktorom sa uvádza, že prostredníctvom systému RCMS bol žalobca stotožnený, na základe čoho mu bude vystavený náhradný cestovný doklad potrebný k vyhosteniu. Z dôvodu, že dňom 13.07.2023 mala uplynúť lehota predĺženia zaistenia žalobcovi, ako aj na základe doručeného stanoviska z ÚPZC Medveďov, žalovaný vydal podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov žalobcovi napadnuté rozhodnutie o predĺžení zaistenia číslo C./XXXXXX a stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac však do 13.10.2023. Právny zástupca žalobcu nesúhlasí v celom rozsahu s napadnutým rozhodnutím žalovaného č. p.: C./XXXXXX o zaistení žalobcu, najmä preto, že sa žalovaný „absolútne nijakým spôsobom nezaoberal súčasnou bezpečnostnou situáciou na území Pakistanu z pohľadu povinnosti dodržiavania čl. 3 Európskeho dohovoru ako aj v zmysle § 81 zákona o pobyte cudzincov, ako aj účelu zaistenia v zmysle § 77 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov“. Zo zápisnice o podaní vyjadrenia podľa § 22 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní číslo C./XXXX-XX pr d vydaním rozhodnutia o zaistení z 13. apríla 2023 vyplýva, že žalobca odišiel z ekonomických dôvodov a jeho cieľová krajina je Taliansko kam by aj pokračoval ak by bol prepustený. V uvedenej zápisnici žalobca uviedol, že v domovskej krajine je ťažká situácia a nechce sa tam vrátiť, no neuviedol, že by mu malo v krajine pôvodu hroziť prenasledovanie z dôvodu rasy, národnostných alebo náboženských dôvodov zo zastávania príslušnosti k určitej sociálnej skupine či politických názorov a rovnako neuviedol, že by mu hrozilo kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, mučenie alebo trest. Žalobcovi bola daná možnosť v zápisniciach o podaní vyjadrenia podľa § 22 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní číslo C./XXXX-X D. a C./XXXX-XX pred vydaním rozhodnutí o predlžení zaistenia, aby sa vyjadril k podkladom a k spôsobu jeho zaisteniu, prípadne aby navrhol jeho doplnenie. Žalobca sa na uvedené odmietol vyjadriť. Zástupca žalobcu taktiež uvádza, že v krajine pôvodu žalobcu v Pakistane je zlá bezpečnostná situácia a prípadné vyhostenie do tejto krajiny by znamenalo porušenie čl. 3 dohovoru a čl. 16 ods. 2 ústavy, pričom odkazuje na internetový portál Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky aktualizovaný ku dňu 11.05.2023. Žalovaný má za to, že odporúčanie Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky, necestovať do Pakistanskej islamskej republiky, je tak, ako je v ňom uvedené, určené pre občanov Slovenskej republiky. Mieru rizika pri cestovaní do Pakistanskej islamskej republiky nemožno chápať všeobecne a uplatňovať ju na občanov Slovenskej republiky a občanov Pakistanskej islamskej republiky rovnako. Treba brať do úvahy, že žalobca ako občan Pakistanskej islamskej republiky disponuje osobnou a miestnou znalosťou v danej krajine, na základe čoho sa môže vyvarovať akýmkoľvek stretom medzi protestujúcimi a ozbrojenými zložkami. Je potrebné spomenúť, že pokiaľ žalobca má skutočnú obavu o svoj život v Pakistanskej islamskej republike, mohol požiadať o jednu z foriem medzinárodnej ochrany už v prvej bezpečnej krajine, v tomto prípade v Bulharsku. Poukázal na rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. 14SaZ/1/2023 zo dňa 23.06.2023 v spojení s rozsudkom Najvyššieho správneho súdu SR zo dňa 24. júla 2023 sp. zn. 6 Sak/2/2023. K nepreskúmateľnosti rozhodnutia, na ktoré poukazuje právny zástupca žalobcu (nie je predpoklad, že bude prípustné zrealizovať jeho administratívne vyhostenie) najmä k absencii ďalších úkonov za účelom realizácie vyhostenia, žalovaný uviedol, že nezakladá napadnuté rozhodnutie iba na dôvodoch poukazujúcich na súlad príslušného rozhodnutia so zákonom o pobyte cudzincov. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí poukázal na komunikáciu s pracovníkmi ÚPZC Medveďov zo dňa 12.07.2023, a teda v časti odôvodnenia v napadnutom rozhodnutí žalovaný uvedené odôvodňuje, že prostredníctvom systému RCMS bol žalobca stotožnený, na základe čoho mu bude vystavený náhradný cestovný doklad potrebný k vyhosteniu. Medzinárodná organizácia pre migráciu (IOM) podporuje humánnu a riadenú migráciu, ktorá prináša prospech všetkým. Poskytuje služby, poradenstvo a pomoc vládam aj migrantom. Túto svoju iniciatívu premietla aj do projektu RCSM. V danom projekte IOM poskytuje podporu pre systém RCMS a koncových užívateľov. Účelom systému RCMS je stotožnenie cudzích štátnych príslušníkov Pakistanskej islamskej republiky a koncových užívateľov. Žalovaný má za to, že organizácia IOM by sa nepodieľala na projektoch, ktorými by boli porušované základné ľudské práva a slobody a v prípade, ak by bola zlá bezpečnostná situácia v Pakistanskej islamskej republike nepodieľala by sa vôbec na činnosti projektu RCSM. Informácie dostupné na: https://pakistan.iom.int/
news/readmission-ca e-mangement-system-rcms. V minulosti Slovenská republika stotožnila štátnych príslušníkov Pakistanu, následne im boli prostredníctvom zastupiteľského úradu vystavené náhradné cestovné doklady a boli letecky vyhostení. V roku 2022 išlo o 3 štátnych príslušníkov Pakistanu, v roku 2021 išlo o 39 štátnych príslušníkov Pakistanu, viď. Štatistický prehlaď legálnej a nelegálnej migrácie cudzincov na Slovensku v roku 2022, dostupný na: E.. Žalovaný dňa 22.08.2023 opätovne kontaktoval pracovníkov LJPZC Medveďov za účelom zistenia informácií k žalobcovi a k jeho možnosti administratívneho vyhostenia. Dňa 23.08.2023 telefonicky kontaktoval žalovaného pracovník ÚPZC Medveďov, ktorý k osobe žalobcu potvrdil, že bol stotožnený a na základe toho mu bude vystavený náhradný cestovný doklad. Následne informoval žalovaného aj o komunikácií s návratovým špecialistom z Frontexu, ktorý oznámil, že Nemecká spolková republika naplánovala v prvej polovici októbra spoločnú návratová operáciu, na základe ktorej je možné vyhostiť 6 cudzích štátnych príslušníkov vrátane žalobcu z územia Slovenskej republiky. Uvedená informácia k spoločnej návratovej operácii, bola zaslaná žalovanému aj elektronickou poštou, ktoré je spoločne s stotožnením osoby založené v spise pod č. C.XXX /XXXX-XX. Právny zástupca žalobcu taktiež tvrdí, že žalovaný vo svojom rozhodnutí nepreukázal možnosť uloženia iných (miernejších) donucovacích opatrení, ktoré patria medzi obligatórne náležitosti rozhodnutia, pretože k zaisteniu možno prikročiť až vtedy, pokiaľ nemôžu byť v konkrétnom prípade uplatnené iné dostatočne účinné alebo miernejšie opatrenia. Vzhľadom k uvedenému musí žalovaný vyjadriť nesúhlas, nakoľko žalovaný skúmal možnosť uloženia miernejších opatrení a v tomto prípade je zrejmé, že účastník konania nemá zabezpečené žiadne ubytovanie na území Slovenskej republiky a ani nemá dostatočné finančné prostriedky, ani si ich nevie zabezpečiť. Z uvedeného je nespochybniteľne preukázané, že účastník konania by tieto stanovené podmienky nevedel splniť a preto účastník konania nemohol takúto povinnosť uložiť ako alternatívu voči jeho zaisteniu na výkon administratívneho vyhostenia. Žalobca v zápisnici C./XXXX-XX, C./XXXX-XX, C./XXXX-XX a C./XXXX-XX uviedol, že na území Slovenskej republiky nevlastní žiadnu nehnuteľnosť, taktiež neuviedol žiadnu osobu, ktorá by mu poskytla ubytovanie. Na základe uvedeného žalovaný nemohol rozhodnúť podľa § 89 ods. v písm. a) zákona o pobyte cudzincov, teda nemohol žalobcovi uložiť hlásenie pobytu. Žalobca taktiež nedisponoval potrebnými finančnými prostriedkami, ktoré by pokryli jeho zotrvanie na území Slovenskej republiky, až do realizácie administratívneho vyhostenia. K uvedenej problematike uloženia iných, teda miernejších donucovacích opatrení, nepristúpil žalovaný aj preto, že v čase vydania rozhodnutia o zaistení vedenom pod č. C./XXXX-XX ako aj rozhodnutia o predložení zaistenia F. C./XXXX-XX, ako aj pred vydaním napadnutého rozhodnutia o predlžení zaistenia č. C./XXXX-XX sa domnieval, že žalobca by nezotrval na určenom mieste a zneužil by inštitút alternatívy zaistenia, teda existencia rizika úteku je dôvodná. Dôvodná aj z dôvodu, že v zápisniciach C./ XXX-XX a C./XXXX-XX uviedol cieľovú krajinu Taliansko. Žalovaný má za to, že zaistenie žalobcu vychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku a teda z podkladov, ktoré si žalovaný zabezpečil k vydaniu napadnutého rozhodnutia. Žalovaný skúmal podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, či účel zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny naďalej trvá. Žalovaný považuje zaistenie žalobcu na výkon administratívneho vyhostenia za účelné a efektívne, vecne správne a v každej časti aj dostatočne odôvodnené. Žalovaný so zaistením súhlasí a považuje ďalšie zaistenie žalobcu za účelné. Žalovaný žiadal, aby súd správnu žalobu Rozsudkom zamietol ako nedôvodnú. 4. Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že dňa 13.04.2023 hliadka OO PZ Brodské zadržala žalobcu, ktorý bol následne predvedený pred žalovaného. Bola vykonaná lustrácia žalobcu v informačných systémoch polície s negatívnym výsledkom. Po podaní zákonných poučení za prítomnosti tlmočníka bola so žalobcom spísaná zápisnica o podaní vyjadrenia, v rámci spísania ktorej bolo žalobcovi oznámené začatie konania vo veci jeho zaistenia. V tejto zápisnici žalobca o. i. uviedol trasu jeho postupu z domovského štátu do Schengenského priestoru, to že nedisponuje žiadnym dokladom totožnosti, že nechce v SR požiadať o azyl, nemá rodinných príslušníkov na území SR, nehrozí mu riziko prenasledovania v domovskej krajine; žalobca nemal pri sebe žiadne finančné prostriedky. 5. Žalovaný dňa 13.04.2023 podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov vydal rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu vedené pod Č. C./XXXX-XX a následne vydal rozhodnutie o zaistení. Žalobca bol zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na výkon administratívneho vyhostenia, dĺžka doby zaistenia bola stanovená do 13.05.2023. Následne žalovaný správny orgán vydal rozhodnutie o predlžení zaistenia č. C./XXXX-XX zo dňa 13.05.2023 a stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac však do 13.07.2023 a napokon žalobcom napadnuté rozhodnutie o predlžení zaistenia č. C./XXXX-XX zo dňa 13.07.2023 a stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac však do 13.10.2023
6. Listom č. C./XXXX-XX zo dňa 11.07.2023 Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov sa obrátil na žalovaného a požiadal o predĺženie zaistenia žalobcu, ktorý bol zaevidovaný do systému RCMS za účelom jeho identifikácie a následného vystavenia náhradného cestovného dokladu. Dňa 10.07.2023 bolo z informačného systému zistené, že účastník konania bol identifikovaný a vystavenie náhradného cestovného dokladu je tým pádom reálne. Zo zápisnice o podaní vyjadrenia žalobcu zo dňa 13.07.2023 vyplýva, že žalobca bol poučený podľa zákonných ustanovení, nežiadal prizvať splnomocnenú osobu a vyjadril sa tak, že nemá finančné prostriedky, nevie si zabezpečiť ubytovanie na území Slovenskej republiky. K samotnému zaisteniu, podkladu a spôsobu zaistenia, návrhom na doplnenie sa nevyjadril. 7. Rozhodnutím zo dňa 13.07.2023 žalovaný rozhodol o predĺžení zaistenia žalobcu na nevyhnutne potrebný čas, najviac do 13.07.2023, podľa § 88 ods. 1 písm. b) a § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov. Rozhodnutie bolo odôvodnené tým, že dňa 12.07.2023 bolo správnemu orgánu zaslané stanovisko z ÚPZC Medveďov v ktorom sa uvádza, že prostredníctvom systému RCMS (readmission case management system - ktorý slúži na komunikáciu orgánov Slovenskej republiky s autoritami Pakistanu), bol žalobca stotožnený, na základe čoho mu bude vystavený náhradný cestovný doklad potrebný k vyhosteniu. Z dôvodu, že dňa 13.07.2023 uplynie lehota predlženého zaistenia účastníkovi konania na základe doručeného stanoviska z Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov, správny orgán vydá účastníkovi konania rozhodnutie o predlžení zaistenia najviac do 13.10.2023. Predlženie zaistenia je nevyhnutné na zabezpečenie náhradného cestovného dokladu a realizáciu vyhostenia na územie Pakistanskej islamskej republiky. Výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení podľa § 84 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov zabezpečí policajný útvar, ak štátny príslušník tretej krajiny nemôže vycestovať, pretože nemá platný cestovný doklad alebo prostriedky na vycestovanie. Účastník konania nemá cestovný doklad, s ktorým by mohol vycestovať a taktiež nedisponuje žiadnymi finančnými prostriedkami na vycestovanie. Nakoľko nebol výkon vyhostenia účastníka konania realizovaný v rámci pôvodnej lehoty zaistenia, t. j. do 13.05.2023, ani v rámci predĺženia zaistenia t. j. do 13.07.2023, správny orgán podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov opätovne predlžuje zaistenia účastníka konania. Skutkové a právne závery správneho súdu 8. Podľa § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 9. Podľa § 88 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny a) v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1, ak 1. existuje riziko jeho úteku, alebo 2. štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy výkonu jeho administratívneho vyhostenia, b) na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia, c) na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku, alebo d) na účel jeho vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy, 78) ak neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu alebo má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt. 10. Podľa § 88 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov, rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. 11. Podľa § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený
počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. 12. Podľa § 221 ods. 1 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený. 13. Podľa § 229 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 14. Podľa § 230 ods. 1 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby podľa § 221 ods. 1, rozsudkom podľa povahy veci a) zruší napadnuté rozhodnutie o zaistení, rozhodnutie o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia a nariadi žalovanému bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia, b) uloží žalobcovi po vykonanom dokazovaní miernejšie donucovacie opatrenie podľa osobitného predpisu, ktorým sa v plnom rozsahu nahrádza napadnuté rozhodnutie o zaistení, rozhodnutie o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia, a nariadi žalovanému bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia (plná jurisdikcia), c) zruší napadnuté rozhodnutie o zaistení, rozhodnutie o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia, ak obsahovalo odstrániteľné vady, a vec vráti na ďalšie konanie žalovanému, d) určí, že napadnuté rozhodnutie o zaistení, rozhodnutie o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia bolo nezákonné. 15. Správny súd podľa § 119 SSP vychádzal zo skutkového stavu zisteného žalovaným, ktorý je zosumarizovaný vyššie. 16. Žalobca namietal, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci, keď sa v konaní a následne odôvodnení napadnutého rozhodnutia absolútne nijakým spôsobom nezaoberal súčasnou bezpečnostnou situáciu na území Pakistanu a základe nedostatočne zisteného stavu veci a neskúmaním prekážok vyhostenia vec následne nesprávne právne posúdil. Mal zohľadniť prekážky vrátenia cudzinca, najmä ak tieto vyšli najavo pred alebo po rozhodnutí o zaistení (Rozhodnutie NSSR sp. zn. 1Sza/8/2015). Žalovaný vo svojom rozhodnutí taktiež nepreukázal nemožnosť uloženia iných (miernejších) donucovacích opatrení, rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné, absentuje odôvodnenie napadnutého rozhodnutia z pohľadu efektivity a účelnosti zaistenia žalobcu vzhľadom na existujúce prekážky vyhostenia – bezpečnostná situácia v Pakistane. Napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. 17. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí zaistenie žalobcu podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov predĺžil o dobu troch mesiacov na účel zabezpečenia náhradného cestovného dokladu pre žalobcu, potrebného na realizáciu výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení. 18. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že dôvodom vydania rozhodnutia bola skutočnosť, že žalobca bol zaevidovaný do systému RCMS za účelom jeho identifikácie a následného vystavenia náhradného cestovného dokladu a za účelom následného vyhostenia. Tento dôvod rozhodnutia plne korešponduje s dôvodom, umožňujúcim žalovanému rozhodnúť o predĺžení zaistenia, vymedzenými v ustanovení § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov. Doba zaistenia podľa predchádzajúcich rozhodnutia o zaistení bola doposiaľ spolu 3 mesiace a podľa rozhodnutia o predĺžení zaistenia o ďalšie 3 mesiace, čo znamená, že celková doba zaistenia podľa týchto rozhodnutí je určená na dobu 6 mesiacov, čo neprekračuje ani základnú maximálnu dobu zaistenia podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov a doba predĺženia zaistenia reflektuje predpokladanú dĺžku realizácie administratívneho vyhostenia známu žalovanému z jeho úradnej činnosti. Pri predchádzajúcom zaistení žalobcu do 13.07.2023
žalovaný dôvodil zaevidovaním žalobcu do systému RCMS za účelom jeho identifikácie pre potreby vyhotovenia náhradného cestovného dokladu. Súd konštatuje, že tento účel bol splnený, keď žalobca bol skutočne dňa 10.07.2023 identifikovaný, ako to vyplýva z listu č. C./XXXX-XX zo dňa 11.07.2023 a vystavenie náhradného cestovného dokladu je tak reálne. Na druhej strane napadnuté rozhodnutie žalovaného dôvodí potrebou vystavenia náhradného cestovného dokladu za účelom následného vyhostenia, keď žalobca nemá cestovný doklad, s ktorým by mohol vycestovať a taktiež nedisponuje žiadnymi finančnými prostriedkami na vycestovanie. Tento postup žalovaného sa javí ako účelný, keď súčasťou administratívneho spisu je dokumentácia, ktorá potvrdzuje tvrdenia žalovaného o komunikácii s návratovým špecialistom z G., ktorý oznámil, že Nemecká spolková republika naplánovala v prvej polovici októbra spoločnú návratová operáciu, na základe ktorej je možné vyhostiť 6 cudzích štátnych príslušníkov vrátane žalobcu z územia Slovenskej republiky. 19. Žalobca namietal, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci, keď sa v konaní a následne odôvodnení napadnutého rozhodnutia nijakým spôsobom nezaoberal súčasnou bezpečnostnou situáciu na území Pakistanu. V krajine pôvodu žalobcu v Pakistane je podľa žalobcu zlá bezpečnostná situácia, napadnuté rozhodnutie nie je v súlade s čl. 3 Európskeho dohovoru. Žalovaný poukázal na odôvodnenie Najvyššieho správneho súdu v rozsudku týkajúcom sa práve žalobcu sp. zn. 6 Sak/2/2023 zo dňa 24.07.2023, ktorý prekážky vyhostenia žalobcu do krajiny pôvodu neidentifikoval. 20. Zástupca žalobcu tvrdil, že z internetového portálu Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky aktualizovaný ku dňu 11.05.2023 vyplývajú skutočnosti o zlej bezpečnostnej situácii. Súd konštatuje, že tieto skutočnosti boli publikované dňa 11.06.2022, podľa ktorých Veľvyslanectvo SR v Teheráne neodporúča turistické cesty do Pakistanu a odporúča spolupracovať s vierohodným domácim partnerom, ktorý by mal byť schopný poskytnúť čo najvyššiu úroveň bezpečnosti pri pohybe po krajine. Bezpečnostná situácia v krajine, aj v súvislosti s dlhodobým vývojom v Afganistane, je zlá s tendenciou ďalšieho zhoršovania. Vzhľadom na zhoršenú bezpečnostnú situáciu v krajine a možné riziká Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR dôrazne neodporúča občanom SR smerujúcim do Pakistanskej islamskej republiky cestovať do oblastí severozápadného Pakistanu susediacich s Afganistanom (provincia Khyber-Pakhtunkhwa, provincia Balučistan s vysokým rizikom sektárskeho a etnického násilia, Lahore, kde hrozia bombové atentáty). Upozorňujeme, že teroristické útoky a násilie majú stále vysokú tendenciu a nie sú teritoriálne obmedzené iba na uvedené najviac rizikové územia. Útok aj na civilné ciele je v súčasnosti možný prakticky na ktoromkoľvek mieste v Pakistane. Hrozí vysoké riziko útoku na zahraničné osoby a objekty, prevažne z krajín západného sveta. Únosy s cieľom získania výkupného majú stúpajúcu tendenciu. Aj oblasti, ako napr. Gilgit-Baltistan, ktoré boli považované za bezpečné, zaznamenali útoky teroristov, ktorých obeťami boli už aj slovenskí občania. Ohrozené sú budovy západných spoločností, vládne objekty a úrady, kresťanské zariadenia. Vyhýbajte sa veľkým zhromaždeniam ľudí, správajte sa nenápadne, dbajte na opatrnosť aj v reštauráciách, na trhoviskách, pri prehliadke pamätihodností a v hoteloch. Mimoriadne vysoké riziko sektárskeho a etnického násilia je v meste Karáči, kde je aj vysoká úroveň bežnej kriminality. Veľvyslanectvo neodporúča cesty autom z Iránu do Pakistanu. Uvedené má preukazovať denná tlač z 15.08.2023, ktorých titulky podľa názoru správneho súdu skôr poukazujú na nedokonalý súdny systém a uskutočnený útok talibanu, pričom útoky tieto útoky sa vyskytujú nie len v Pakistanem, ale aj v krajinách západného sveta (napr. USA). 21. Súd sa stotožnil s argumentáciou žalovaného, že odporúčanie zastupiteľského úradu inej krajiny (Irán) a Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky necestovať do Pakistanskej islamskej republiky je určené pre občanov Slovenskej republiky a že ak žalobca má skutočnú obavu o svoj život v Pakistanskej islamskej republike, mohol požiadať o jednu z foriem medzinárodnej ochrany. 22. Správny súd konštatuje, že vyhostenie žalobcu do Pakistanu by neznamenalo porušenie čl. 3 dohovoru. Čl. 3 dohovoru upravuje zákaz mučenia, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania. Žalobca nešpecifikuje, ktorú zo skutkových podstát namieta. Cieľom mučenia je zlomiť fyzický a duševný odpor a získať informácie alebo priznanie alebo uloženie trestu. Neľudské zaobchádzanie zahŕňa premyslené konanie, použité dlhodobo, ktoré spôsobuje ľudskej bytosti kruté utrpenie alebo uloženie trestu smrti po nespravodlivom procese súdom, ktorého nezávislosť a nestrannosť boli spochybnené. Pre určenie, či ide o ponižujúci trest je potrebné rozlišovať medzi trestom vo všeobecnom význame a ponižujúcim trestaním v zmysle čl. 3, ponižujúce trestanie dosahuje
určitý stupeň tvrdosti. Mučenie nezahŕňa bolesť alebo utrpenie vzniknuté len na základe alebo v súvislosti so zákonnými sankciami (čl. 1 ods. 1 Dohovoru OSN proti mučeniu). Žalobca vo svojom výsluchu pred správnym orgánom uviedol, že sa nedopustil žiadneho trestného činu, nie je členom politickej strany, politického hnutia, nehrozí mu prenasledovanie, nebol mu uložený trest smrti, žalovaný teda zisťoval podstatné okolnosti z hľadiska dodržiavania čl. 3 Európskeho dohovoru. 23. Pokiaľ ide o námietku nepreskúmateľnosti, že žalovaný neuvádza, aké ďalšie úkony bude realizovať za účelom realizácie vyhostenia, súd konštatuje, že žalovaný v dôvodoch svojho rozhodnutia uvádza už uskutočnené úkony ako predvedenie, lustrácie v informačných systémoch, zistenie zdržiavania sa žalobcu bez oprávnenia, zaistenie, vyjadrenie účastníka, stanovisko z ÚPZC Medveďov doručené dňa 13.05.2023, ďalšie vyjadrenie účastníka, stanovisko z ÚPZC Medveďov doručené dňa 12.07.2023, stotožnenie prostredníctvom systému RCMS a odôvodňuje nevyhnutnosť ďalšieho zaistenia zabezpečením náhradného cestovného dokladu a samotnou realizáciu vyhostenia, pričom súčasne odôvodňuje účelnosť zaistenia ďalšími príčinami doterajšej nemožnosti vycestovania žalobcu a to absenciou platného cestovného dokladu a prostriedkov na vycestovanie, čo má za následok, že doposiaľ nebol výkon vyhostenia realizovaný. Súd konštatuje, že tento postup (stotožnenie, vystavenie cestovných dokladov a konkrétna realizácia úkonov administratívneho vyhostenia) je možný a efektívny, čo žalovaný preukázal tvrdením a dôkazmi o splnení účelu zaistenia plánovanou spoločnou návratovou operáciou v prvej polovici októbra, na základe čoho je predĺženie zaistenia žalobcu a to až do prvej polovice októbra je účelné, keď už žalobca absolvoval všetky doposiaľ vykonané administratívne úkony smerujúce k vyhosteniu žalobcu, čo je napokon súčasne aj v prospech samotného žalobcu, aby všetky úkony celého administratívneho konania nemusel absolvovať opätovne (osobitne keď nedisponuje dokladmi o svojej identite) či už na území Slovenskej republiky, alebo prípadne v inej krajine schengenského priestoru (napr. v cieľovom Taliansku), čím by sa paradoxne celková lehota možného zaistenia žalobcu predĺžila, pričom naplnenie účelu zaistenia a navrátenie žalobcu do krajiny pôvodu mu môže umožniť uchádzať sa o povolenie vstupu do schengenského priestoru legálnym spôsobom. 24. Podľa dôkazov, ktoré sú súčasťou administratívneho spisu, proces vyhostenia by mal byť zavŕšený v rámci lehoty predĺženia zaistenia, v danom prípade zaistenie na nevyhnutne potrebný čas nepresahuje ani maximálnu základnú lehotu zaistenia (1 + 2 + 3 mesiace). 25. Rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 2Sak/8/2023 zo dňa 31.07.2023, na ktoré odkazuje žalobca, odkazuje napr. aj na rozhodnutie ESĽP Shishkov proti Bulharsku z 09.01.2003, § 88, podľa ktorého požiadavky na urýchlené rozhodovanie o pozbavení slobody a na periodickú súdnu kontrolu v primeraných intervaloch majú svoje opodstatnenie v tom, že zabezpečujú, aby zadržaná osoba nemusela byť vystavená nebezpečenstvu, že zostane zadržovanou aj dlho po tom, ako jej pozbavenie slobody prestalo byť ospravedlniteľné. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné. Uvedené sa v danom prípade javí ako splnené, keď účel zaistenia by mal byť naplnený v už lehote nepresahujúcej ani základnú lehotu zaistenia. 26. Žalobca namietal, že žalovaný vo svojom rozhodnutí taktiež nepreukázal nemožnosť uloženia iných (miernejších) donucovacích opatrení. 27. Podľa § 89 ods. ods. 1 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov, policajný útvar, ktorý koná vo veci zaistenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku. 28. Podľa § 89 ods. ods. 2 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov, o druhu a spôsobe uloženia povinnosti podľa odseku 1 rozhoduje policajný útvar, pričom prihliada na osobu štátneho príslušníka tretej krajiny, jeho pomery a mieru ohrozenia účelu zaistenia. Povinnosť podľa odseku 1 však nemožno uložiť, ak ide o konanie vo veci administratívneho vyhostenia z dôvodu podľa § 82 ods. 2 písm. a) alebo písm. b). 29. Podľa § 89 ods. ods. 3 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov, policajný útvar môže uložiť povinnosť podľa odseku 1 len vtedy, ak štátny príslušník tretej krajiny preukáže zabezpečenie ubytovania počas trvania tejto povinnosti a finančné zabezpečenie pobytu vo výške podľa § 6; to neplatí, ak ide o
žiadateľa o azyl. O uložení povinnosti podľa odseku 1 môže policajný útvar rozhodnúť aj počas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny. Proti rozhodnutiu o uložení povinnosti podľa odseku 1 sa nemožno odvolať. 30. Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny pri vstupe cez vonkajšiu hranicu na hraničnom priechode je povinný preukázať finančné prostriedky potrebné na pokrytie nákladov spojených s jeho pobytom na území Slovenskej republiky. 31. Podľa § 6 ods. 3 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov, Ministerstvo vnútra podľa osobitného predpisu vydá všeobecne záväzný právny predpis, v ktorom určí sumu finančných prostriedkov potrebných na pokrytie nákladov spojených s pobytom štátneho príslušníka tretej krajiny na území Slovenskej republiky. 32. Podľa § 1 ods. 1 vyhlášky MV SR č. 499/2011 Z.z. o určení sumy finančných prostriedkov potrebných na pokrytie nákladov spojených s pobytom štátneho príslušníka tretej krajiny na území Slovenskej republiky, suma finančných prostriedkov potrebná na pokrytie nákladov spojených s pobytom štátneho príslušníka tretej krajiny na území Slovenskej republiky sa určuje vo výške 56 eur na osobu a deň pobytu. 33. Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky MV SR č. 499/2011 Z.z., ak má štátny príslušník tretej krajiny pobyt na území Slovenskej republiky čiastočne uhradený, pri vykonávaní hraničnej kontroly sa na túto skutočnosť prihliada. 34. Čo sa týka námietky žalobcu, že žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí nedostatočne zaoberal možnosťou využitia miernejších opatrení podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov, súd poukazuje na to, že aplikácia miernejších opatrení k zaisteniu je podmienená podľa § 89 ods. ods. 3 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov tým, že žalobca ako štátny príslušník tretej krajiny preukáže zabezpečenie ubytovania počas trvania tejto povinnosti a finančné zabezpečenie pobytu vo výške podľa § 6, ktorá je podľa § 1 ods. 3 vyhlášky MV SR č. 499/2011 Z.z. (vykonávací predpis k § 6 zákona o pobyte cudzincov) vo výške 56 eur na osobu a deň pobytu. Zo zápisnice o podaní vyjadrenia zo dňa 13.07.2023 vyplýva, že žalobca nemá finančné prostriedky a nevie si zabezpečiť ubytovanie na území Slovenskej republiky, teda v tom čase nedisponoval finančnou hotovosťou na realizovanie úkonov administratívneho vyhostenia potrebný čas v trvaní minimálne troch mesiacov a teda žalobca by na účely aplikácie alternatívnych miernejších opatrení k zaisteniu musel sám preukázať, že disponuje finančnou hotovosťou minimálne vo výške 90 dní x 56,- €, čo je najmenej 5.040,- €. Žalobca nepreukázal ani to, že má zabezpečené ubytovanie počas predpokladanej doby zaistenia ani to, že disponuje akýmkoľvek finančným zabezpečením pobytu vo výške ustanovenej všeobecne záväzným právnym predpisom. V nadväznosti na uvedené žalovaný v napadnutom rozhodnutí dôvodne dospel k záveru, že žalobca nespĺňa podmienky, za ktorých by mu mohla byť uložená povinnosť podľa § 89 ods. 1 písm. a) alebo b) zákona č. 404/2011 Z.z. Rozhodnutie žalovaného je preto v namietanej časti nedostatočného odôvodnenia dĺžky doby zaistenia dostatočné, zrozumiteľné a obsahuje všetky zákonom požadované náležitosti. 35. Zaistenie cudzinca predstavuje citeľný zásah do najvýznamnejších práv jednotlivca, a to do práva na slobodu pohybu a pobytu. Takýto zásah môže byť prípustný len za prísne vymedzených podmienok definovaných najmä zákonom o pobyte cudzincov. Úspešnosť námietok voči rozhodnutiu o zaistení môže obstáť jedine v prípade, ak žalobca svojimi námietkami spochybní zákonnosť rozhodnutia o jeho zaistení, inými slovami ak preukáže, že neboli splnené podmienky jeho zaistenia, resp. podmienky predĺženia zaistenia (podobne aj rozhodnutie NS SR sp. zn. 10SZa/16/2016), čo sa však v danom prípade žalobcovi nepodarilo. 36. Na základe všetkých vyššie uvedených dôvodov správny súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo je v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, ako aj so Správnym poriadkom. Žalovaný pred vydaním napadnutého rozhodnutia riadne zistil skutkový stav podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, odôvodnenie rozhodnutia je dostatočne zrozumiteľné, obsahujúce všetky zákonom požadované náležitosti (§ 47 Správneho poriadku), a je z neho zrejmé akými úvahami bol vedený žalovaný pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s vyjadreniami žalobcu. Správny súd preto nemal inú možnosť ako správnu žalobu v celom rozsahu podľa § 229 SSP zamietnuť.
37. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP, a žalovanému, ktorý bol v konaní úspešný v celom rozsahu právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože žalovanému voči žalobcovi nevznikli také dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od neho spravodlivo požadovať. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť. Rozsudok správneho súdu o správnej žalobe vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty siedmich dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 3 SSP). Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je sedem dní od doručenia rozhodnutia správnemu súdu v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia (§ 443 ods. 2 písm. b) SSP). Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu správneho súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenia (§ 446 ods. 2 písm. d) SSP). Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, ak sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu (§ 439 ods. 2 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), ak je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).