Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave 14Saz/4/2023 0723100457 28. 09. 2023 JUDr. Ivana Hauerlandová, PhD. ECLI:SK:SpSBA:2023:0723100457.3
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave sudkyňou JUDr. Ivanou Hauerlandovou, PhD. v azylovej veci žalobcu: A. B. C. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Azerbajdžanská republika, adresa posledného trvalého pobytu v krajine pôvodu: mesto Qusar, ul B. D. XXX, E. A. toho času: F. — G. 2000, H. I. X, J., I. A., zastúpený: Slovenská humanitná rada, so sídlom Budyšínska 1, Bratislava, IČO: 17 316 014, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, Pivonková ul. č. 6, 812 72 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti žalovaného č. ČAS: MU-PO-481-39/2022-Ž zo dňa 13.06.2023, takto rozhodol: I. Žaloba sa z a m i e t a. II. Žalobcovi sa n e p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov konania. odôvodnenie: 1. Žalobca sa správnou žalobou vo veci azylu zo dňa 13.07.2023 doručenou správnemu súdu dňa 25.07.2023, resp. 24.07.2023 domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 13.06.2023, zn. ČAS: MU-PO-481-39/2022-Ž. Správnu žalobu odôvodnil tým, že konanie o udelenie azylu sa začalo dňa 14.12.2022, kedy žalobca požiadal o udelenie medzinárodnej ochrany na území Slovenskej republiky. O udelenie azylu požiadal prvýkrát. So žalobcom bol dňa 12.01.2023 pred Migračným úradom MV SR v priestoroch Záchytného tábora v Humennom vykonaný vstupný pohovor. Následne boli so žalobcom vykonané dva doplňujúce pohovory v priestoroch pracoviska procedurálneho odboru Mlynské Nivy č. 61, Bratislava a to dňa 14.04.2023 a dňa 03.05.2023. Žalobca svoju totožnosť preukázal predložením svojho rodného listu. Jeho národnosť je lezginská, náboženským vierovyznaním je moslim, bez bližšieho určenia vetvy. Jeho materinským jazykom je lezginský jazyk. Zároveň ovláda aj azerbajdžanský, ruský a turecký jazyk. Po absolvovaní vysokoškolského štúdia, v roku 2006, nastúpil do práce v Štátnej bezpečnostnej službe Azerbajdžanskej republiky (skr. DTCH a ďalej ako „DTCH“). V tom čase bol E. vo vojnovom konflikte s Arménskom kvôli Náhornému Karabachu. V riadiacej funkcii zástupcu náčelníka pracoval do 15.10.2015, napriek tomu, že v roku 2013 požiadal o uvoľnenie z funkcie. Podal oficiálnu žiadosť o uvoľnenie zo služby. Tri mesiace prebiehala previerka ohľadom utajovaných skutočností pri odovzdaní funkcie a kontrola všetkých odovzdaných dokumentov. Nadriadení ho z funkcie nechceli uvoľniť. Minister musel podpísať rozhodnutie o skončení služby, ktoré mu nedali, hoci každé dva/tri mesiace žiadal o uvoľnenie zo služby. K rozhodnutiu požiadať o uvoľnenie zo služby pristúpil po inšpekcii generála, ktorý neskrýval pohoršenie, že Lezgin zastáva v rámci útvaru tak vysokú funkciu. Odvtedy sa o neho začali zaujímať. Vo svojich vstupných dokumentoch nemal uvedené, že je Lezgin, ale Azerbajdžanec. Po slovách generála bol v službe ohrozený, mohli mu čokoľvek prišiť, aby sa ho zbavili. Rozhodnutie o uvoľnení so štátnej služby dostal až 21.09.2015. Po odchode zo služby musel ísť na výbor bezpečnosti v okresnom meste Qusar odovzdať vstupné dokumenty. Na výbore bola celá komisia, ktorá pôsobila milo. Predstavili mu fakty, ktoré spravil — v minulosti, v roku 2007
sfalšoval isté dokumenty a teraz nemá inú možnosť, len sa stať ich agentom. Totiž, po rozpade ZSSR v roku 1990 chceli Lezgini vytvoriť samostatný štát, ktorý mal niesť názov Jednota. Dvaja žalobcovi vzdialení príbuzní z tohto dôvodu utiekli do Ruska. V roku 1990 odišiel B. a o 10 rokov neskôr jeho syn G., pretože bol na neho vydaný zatykač. G. manželka a ich dvaja synovia G. a K. zostali v Azerbajdžane a žalobca im v roku 2007 pomohol sfalšovať splnomocnenie, resp. G. podpis na splnomocnení, ktoré znamenalo súhlas s vycestovaním za manželom a otcom do Ruskej federácie, a zároveň im pomohol prekročiť azerbajdžansko-ruské hranice. Žalobca na zabezpečenie notársky osvedčeného podpisu na splnomocnení zneužil svoje služobné postavenie. Dňa 21.09.2015 (poznámka: v rovnaký deň ako bol uvoľnený zo služby) dostal aj oznámenie od Ministerstva spravodlivosti Azerbajdžanu, v ktorom sa uvádza, že pokiaľ skončil služobný pomer, má v banke úver vo výške 2480 manatov (cca 2.400,€) a je povinný tento úver splatiť, inak mu bude udelený zákaz vycestovať z krajiny alebo mu bude zabavené osobné motorové vozidlo. Údajný úver nebol nikdy od žalobcu vymáhaný a Ministerstvo ho viac nekontaktovalo. Žalobca bol prinútený opätovne vstúpiť do DTCH, ak by túto spoluprácu odmietol, buď file_0.jpg file_1.wmf by ho mučili alebo by bol vo väzení. To, že opätovne vstúpil do DTCH ho „zachránilo” od vyšetrovania. Pre DTCH bol zaujímavý, pretože rozumel lezginskému jazyku, čím napríklad pomáhal DTCH porozumieť odpočúvaným informáciám. Dňa 17.10.2015 začal pracovať ako tajný agent pre Komisiu štátnej bezpečnosti, nie však dobrovoľne ale na základe vydierania vyšetrovaním a inými nepríjemnosťami. Musel podpísať žiadosť o prijatie do tajných služieb. Dostal prezývku umelec. Cítil sa v nebezpečenstve zo strany Wahhábistou, aj zo strany bezpečnostnej služby. Niekedy v januári 2017 spravili jeho manželke nezákonný potrat. Rozhodol sa rozviesť sa s manželkou, aby ona a jeho deti mali pokoj. Vedel, že nechce viac pracovať pre Azerbajdžan, preto si v tichosti vybavil cestovný pas. Príslušníkom DTCH povedal, že musí so svojou mladšou dcérou E. vycestovať na liečenie do Turecka. Príslušníci DTCH mu to uverili a vycestovať mu umožnili. Azerbajdžan opustil dňa 05.10.2019, pretože dostal informáciu, že ho chcú zatknúť. Zo služobného pomeru — tajný agent file_2.jpg file_3.wmf nebol uvoľnený, ani prepustený. Žalobca uvádza, že nebol členom žiadnej politickej strany ani hnutia, avšak všetci štátni zamestnanci boli povinne členmi vládnucej politickej strany YAR. Žalobca nikdy nemal žiadny stranícky preukaz, bol ale automaticky bez ohľadu na svoju vôľu zapísaný ako člen strany, pretože vládnuca strana si takto zabezpečuje svojich voličov. Voliť sa chodilo povinne a hromadne, vždy hlasoval za YAP, pretože nemal inú možnosť, voľby boli pod dozorom. Čo sa týka rodiny žalobcu, je rozvedený od roku 2021 a s bývalou manželkou má dve dcéry. S priateľkou I. I. I. má na Ukrajine syna, A. L. I., nar. XXXX. Bývalá manželka žalobcu pracuje v oblasti štátnej bezpečnosti ako nadporučíčka. Žalobca s ňou nie je v kontakte, pretože mala kvôli nemu problémy v práci a z toho dôvodu sa aj rozviedli. S mladšou dcérou je žalobca v kontakte sporadicky prostredníctvom svojej matky. So staršou dcérou nie je v kontakte. Žalobca žil s priateľkou a synom v spoločnej domácnosti v meste Odesa, po vypuknutí vojny na Ukrajine mu právnici odporúčali opustiť územie. Jeho priateľka s ním odísť nechcela, pretože mala okrem ich spoločného syna aj ďalšie deti. Od 09.05.2022 stratili vzájomný kontakt a nevie uviesť, kde sa v súčasnosti nachádzajú. Z E. vycestoval so svojim platným cestovným pasom dňa 05.10.2019, v ktorom mal udelené české turistické víza s platnosťou do 21.01.2020. Cestoval autobusom z mesta Baku cez Gruzínsko do Istanbulu a z Istanbulu pokračoval letecky do Prahy. Po príchode do Čiech sa zamestnal v automobilke v Chomutove, a pracoval až do 10.01.2020, kedy opustil územie Českej republiky a cez Poľsko cestoval na F. do mesta Odesa. V Odese zostal rok a pol. Toho času opäť eskaloval konflikt o Náhorný Karabach. Mama mu vtedy telefonicky oznámila, že ho hľadali príslušníci DTCH, ktorým oznámila, že nevie kde sa nachádza. Rovnako mu túto informáciu oznámila aj jeho bývalá manželka. Žalobca má v Azerbajdžane slabé miesto, svoju rodinu, preto z obáv o svoju rodinu prostredníctvom elektronickej aplikácie whatsapp napísal svojim bývalým kolegom a náčelníkovi DTCH, že je v poriadku. M. mu následne zavolal a dopytoval sa, kedy sa vráti. Vedel, že žalobca sa nachádza na Ukrajine. Po mesiaci mu zavolal príslušník DTCH, a oznámil mu, že v Odese sa nachádza človek menom E. H. (Ukrajinec, ktorý pôsobil v Azerbajdžane), ktorý sa nachádza v oficiálnom pátraní a žalobcovi zadal úlohu tohto človeka nájsť. Neskôr z hlavnej správy štátnej bezpečnosti v Azerbajdžane dostal ďalšiu služobnú úlohu. Dňa 25.03.2021 letecky vycestoval z Odesy do Istanbulu a z Istanbulu do Bogoty. Jeho služobnou úlohou bolo odhaľovanie obchodovania s ľudskými orgánmi. Po mesiaci
pricestoval opäť do Istanbulu a pokračoval do Tadžikistanu, do mesta Dušanbe. V Tadžikistane dokončil služobné úlohy a vrátil sa do Odesy. Infiltroval sa do tohto systému a dňa 28.05.2021 na klinike v Tadžikistane absolvoval odobratie jednej obličky. Obchod s ľudskými orgánmi bol organizovaný cez Azerbajdžan-Turecko-Latinskú Ameriku. Žalobca po návšteve Tadžikistanu nezničil jeden dokument, dôkaz o vytváraní falošných rodinných väzieb. Uvádza, že vopred pripravia ľudí, spravia im pasy tak, aby podľa pasov boli príbuzní, ktorými sa preukážu na klinikách. Bohatí adepti na príjem orgánov potom majú darcov. Nezničil ani falošný turecký pas. Žalobca má obavy aj zo strany obchodníkov s ľudskými orgánmi. Do azylového konania predložil kópiu záznamov z cestovného pasu, ktoré svedčia o tom, že uvedené krajiny navštívil. Predložil palubné lístky a vizitky hotelov, kde mu boli poskytnuté falošné pasy súvisiace s touto poslednou úlohou. Ľudia, ktorí mu zadávali úlohy sa mu už prestali ozývať a následne začiatkom novembra 2021 od svojho bývalého kolegu zistil, že je po ňom v Azerbajdžane vyhlásené pátranie -interné hľadanie v rámci DTCH, z toho dôvodu dňa 08.11.2021 požiadal na Ukrajine o azyl. Z DTCH bol naposledy v telefonickom kontakte dňa 24.06.2021, kedy im poslal všetky dokumenty z posledného prípadu ohľadom obchodovania s ľudskými orgánmi. Niektoré dokumenty skartoval a niektoré kópie dokumentov poskytol Štátnej migračnej službe Ukrajiny. V súvislosti s nezničením všetkých dôkazov bol kontaktovaný istým E. z britského čísla, ktorý mu povedal, že nekoná správne a bude mať z toho zle. Žalobca sa z obavy o bezpečnosť seba a svojej rodiny prestal s rodinou kontaktovať, aby sa stratila jeho stopa. Dňa 08.11.2021 požiadal o udelenie medzinárodnej ochrany v meste Odesa na Ukrajine. Ukrajinskej Štátnej migračnej službe odovzdal svoj cestovný pas a občiansky preukaz. O zadržaní týchto dokladov predložil migračnému úradu Slovenskej republiky potvrdenie vystavené na Ukrajine. O jeho žiadosti o udelenie medzinárodnej ochrany nebolo rozhodnuté, hoci rozhodnutie malo byť vydané do 26.05.2022. V súvislosti s vojnou na Ukrajine mu právnici odporučili, aby opustil F.. Z Ukrajiny cestoval autobusom a hranice so Slovenskou republikou prekročil cez hraničný priechod Vyšné Nemecké a pokračoval do Prahy. Z Prahy išiel do Brna, kde mu polícia udelila výjazdné víza s platnosťou do 12.05.2022. Dňa 12.05.2022 odišiel z Čiech cez územie Slovenskej republiky s cieľom vrátiť sa na F. za svojou rodinou. Príslušníci ukrajinskej hraničnej stráže ho však opakovane odmietli pustiť na územie Ukrajiny, preto prišiel do Bratislavy a býval v športovej hale v Petržalke s utečencami z Ukrajiny. O udelenie medzinárodnej ochrany žiada z obavy o svoj život. Jeho obavy súvisia s jeho prácou v Azerbajdžane, kde je po ňom od bližšie neurčeného dňa roku 2021 vyhlásené interné pátranie DTCH: Cíti sa byť v krajine pôvodu prenasledovaný, pretože jeho príbuzní boli separatisti, ktorým pomohol, aby sa mohli stretávať a udržiavať rodinné väzby - Po rozpade ZSSR v roku 1990 chceli lezgini vytvoriť samostatný štát, ktorý mal niesť názov Jednota. Dvaja žalobcovi vzdialení príbuzní z tohto dôvodu utiekli do Ruska. Žalobca na zabezpečenie notársky osvedčeného podpisu na splnomocnení zneužil svoje služobné postavenie. Na základe tejto udalosti z minulosti bol DTCH vydieraný a prinútený pôsobiť ako tajný agent. Pozná štátne tajomstvo. Jeho lezginskej národnosti a s tým súvisiacim utláčaním - po inšpekcii generála, ktorý neskrýval pohoršenie, že Lezgin zastáva v rámci útvaru tak vysokú funkciu. Odvtedy sa o žalobcu začali zaujímať. Vo svojich vstupných dokumentoch nemal uvedené, že je Lezgin, ale Azerbajdžanec. Po slovách generála bol vslužbe ohrozený, mohli mu čokoľvek prišiť, aby sa ho zbavili. Z obáv zo strany obchodníkov s ľudskými orgánmi stále žije v strachu, či ho niekto nesleduje - Niektoré dokumenty získané pri plnení úlohy skartoval a niektoré kópie dokumentov poskytol Štátnej migračnej službe Ukrajiny. V súvislosti s nezničením všetkých dôkazov bol kontaktovaný istým E. z britského čísla, ktorý mu povedal, že nekoná správne a bude mať z toho zle. Súhrnne možno uviesť, že žalobca od roku 2006 pracoval pre tajné služby Azerbajdžanu. V súčasnosti nemá vedomosť, že by bol zo služobného pomeru — funkcie tajného agenta prepustený, napriek tomu, že ho DTCH momentálne nekontaktuje. DTCH vždy pri snahe kontaktovať žalobcu postupovalo cez jeho najslabšie miesto, jeho rodinu. Žalobca pozná veľa štátnych tajomstiev krajiny pôvodu. Disponuje dôkazmi o tom, že obchod s ľudskými orgánmi bol organizovaný cez Azerbajdžan-Turecko-Latinskú Ameriku. V roku 2015 bol vydieraný DTCH, následkom čoho musel plniť úlohy ako tajný agent, čím vystavil seba a svoju rodinu vysokej bezpečnostnej hrozbe. Existuje predpoklad, že kvôli jeho činnosti v tajných službách prišli s manželkou o syna. Faktom je, že kvôli práci, ktorú bol prinútený vykonávať pod hrozbou väznenia alebo mučenia prišiel o rodinu. Slovenská informačná služba ani Vojenské spravodajstvo Slovenskej republiky nedisponujú takými informáciami o žalobcovi, ktoré by odôvodňovali neudelenie súhlasu s udelením azylu na území Slovenskej republiky. Väčšina údajov, ktoré žalovaný zabezpečil do konania a z ktorých pri posudzovaní žiadosti žalobcu vychádzal sú staré niekoľko desiatok rokov. Napríklad správa Azerbajdžan: Situácia Arménov, Rusov, Židov a iných menšín z 1. augusta 1993, Publikácia o Dagestane z 1. Novembra 1995, Podkladový dokument UNHCR CDR o utečencoch a žiadateľoch o azyl z 1. septembra 1995, Posúdenie situácie v Azerbajdžane z 31. decembra 2000, Chronológia Lezginov v Azerbajdžane z r. 2004. Najnovší údaj, z ktorého žalovaný pri posudzovaní žiadosti mohol
vychádzať je správa Lezginskí separatisti sú pre samotných Lezginov neprijateľní z 6. mája 2023, avšak samotný žalovaný uvádza, že tento zdroj nie je overiteľný. Najaktuálnejšie overiteľné informácie sú teda Svetový adresár menšín a domorodých obyvateľov — Azerbajdžan: Lezgíni z marca 2018, Osoba z Goranboy, ktorá sa vyhodila z okna administratívnej budovy bola zatknutá z 21. mája 2020. Žalobca uvádza, že ak by sa vrátil do Azerbajdžanu, uväznia ho a budú ho mučiť, nielen kvôli podozreniu, že zradil štátne tajomstvo. DTCH pôjde do hĺbky, pretože o ňom vedia rôzne veci, ktoré konal počas služobného pomeru, hoci na príkaz svojich nadriadených. Je toho veľa, čo na neho DTCH môže vytiahnuť. Všetky informácie pred žalovaným nepovedal zo strachu a z opatrnosti. Ak by obavy nemal a hovoril by pred žalovaným o všetkom, žalovaný by musel vykonať podstatne Viac pohovorov. Napríklad, v čase keď pracoval v oblasti Nachičevan (dedina Grestan v Arménsku), dostal príkaz zničiť všetky arménske hrobky a relikvie. V priebehu 2-3 mesiacov toto Azerbajdžan zničil s vedomým a tichým súhlasom Iránu. To, čo žalobca vykonával vo svojej práci je prísne tajné. Bol svedkom toho, že niektorí jeho kolegovia zmizli. Z informácií zabezpečených žalobcom do konania, verejne dostupných a datovaných k 31.03.2017 vyplýva, že Azerbajdžán vyhlásil najsilnejšiu národnú diskrimináciu. Podľa novstiNK.ru sa v Azerbajdžane čoraz častejšie objavujú radikálni separatisti. A potenciál konfliktu medzi N. a E. je zrelý v Zakaukazsku a v Dagestane. Jej koreň spočíva v tom, že Azerbajdžanci nesúhlasia s interpretáciou histórie lezginského národa, ktorá nie je v súlade s národnou ideológiou vytvorenou oficiálnym Baku. V roku 2016 bol v Mahačkale zavraždený prezident I. M. O.. Mnoho Lezginov považuje vraždu za motiváciu jeho verejnej práce. Po tom, čo v Azerbajdžane, obývanom lezginmi, prebehli protesty. Z ďalšej správy z 23.10.2020 vyplýva, že Azerbajdžanská armáda bojujúca v Karabachu nasadzuje do prvej línie Lezginov, ktorých tam posiela diktátor P. E. posiela do prvej línie, čím sa Azerbajdžan snaží znížiť znížiť počet obetí medzi skutočnými Azerbajdžancami. Nedarí sa mu však klamať ľudí a predstavitelia pôvodných obyvateľov regiónu nechcú zomrieť za diktátora, jeho režim a Azerbajdžan všeobecne. V dôsledku toho sú čoraz masovejšie dezercie vojakov Q. a N. priamo z frontovej línie. Na webovej stránke https://russia-armenia.info/taxonomv/term/375 je možné dohľadať množstvo informácii o diskriminácii lezginov a iných etnických menšín v Azerbajdžane. Žalobca opakovane poukazuje na to, že nie je jeho povinnosťou preukazovať prenasledovanie svojej osoby inými dôkaznými prostriedkami, než vlastnou dôveryhodnou výpoveďou a je naopak povinnosťou žalovaného, aby v pochybnostiach zhromaždil všetky dostupné dôkazy, ktoré dôveryhodnosť výpovede žiadateľa o azyl vyvracajú alebo spochybňujú. Žalovaný skutkový stav parafrázoval svojvoľne, vnášal do neho svoje subjektívne vnemy s cieľom zakryť, že DTCH žalobcu mučila. Žalobca však nemal možnosť odmietnuť darcovstvo obličky v Tadžikistane, či stretávanie sa s obchodníkmi s ruskými orgánmi. Žalobca nepodstúpil odobratie obličky dobrovoľne. Prácu musel vykonávať naplno, pretože DTCH na neho vyvíjala nátlak, ak sa im zdalo, že nemá dostatok nových informácií. 2. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 18.08.2023 uviedol, že žalobca dňa 14.12.2022 požiadal pred pracovníkmi Oddelenia Policajného zboru v Humennom o udelenie azylu z dôvodu obavy o svoj život kvôli práci, ktorú vykonával, a tiež z dôvodu svojej lezgínskej národnosti, pre ktorú sú ľudia v krajine jeho pôvodu prenasledovaní a utláčaní. Žalovaný rozhodnutím ČAS: MU-PO-481-39/2022-Ž zo dňa 13.06.2023 1) neudelil azyl podľa § 13 ods. 1. písm. a) zákona o azyle; 2) neposkytol doplnkovú ochranu podľa § 13c ods. 1 písm. a) a § 20 ods. 4 zákona o azyle; 3) neudelil azyl na účel zlúčenia rodiny podľa § 13 ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle; 4) neposkytol doplnkovú ochranu na účel zlúčenia rodiny podľa § 13c ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle. Žalobca dňa 05.11.2019 vycestoval z krajiny pôvodu legálne na svoj platný cestovný pas, po tom, čo si vybavil české turistické víza v meste Baku. Cez Gruzínsko odcestoval do Istanbulu a následne letecky sa dopravil do Prahy. Zamestnal sa v Chomutove, kde pracoval do januára 2020. Z Čiech vycestoval dňa 10.1.2020 do Poľska a následne sa dopravil na Ukrajinu do mesta Odesa, kde príležitostne pracoval asi jeden a pol roka. 08.11.2021 požiadal v Odese o medzinárodnú ochranu, o ktorej mali ukrajinské štátne orgány rozhodnúť do 26.5.2022. Následkom vypuknutia vojny na Ukrajine túto opustil a cez Slovensko sa dopravil do Prahy a následne do Brna. Dňa 12.05.2022 ČR opustil a pricestoval na Slovensko s cieľom dostať sa na územie Ukrajiny, kde žije jeho priateľka – ukrajinská štátna príslušníčka, s ktorou má syna. Ukrajinská pohraničná stráž mu však dvakrát odoprela vstup na Ukrajinu, preto bol nútený zostať v SR, kde nakoniec požiadal aj o poskytnutie medzinárodnej ochrany. Správny orgán, ktorý pri vydaní rozhodnutia, okrem výpovedi žalobcu zo dňa 12.01.2023 a doplňujúcich pohovorov zo dňa 14.04.2023 a 03.05.2023 zistil aj prostredníctvom odboru dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce žalovaného všeobecne dostupné informácie o krajine jeho pôvodu, nakoľko bolo nevyhnutné posúdiť skutočnosti, ktoré menovaný uviedol, či tieto mohli v jeho prípade spĺňať kritériá definície prenasledovania podľa § 2 písm. d) zákona o azyle, čo však nebolo v žiadnom prípade preukázané v žalobcovom prípade,
že by sa stal sám obeťou prenasledovania. Žalobca nebol nikdy v žiadnej oficiálnej politickej strane a žiadnu politickú činnosť nevykonával, nebol trestaný ani odsúdený a žiadne stíhanie proti nemu nebolo vedené. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/26/2014 zo dňa 23.09.2014. Žalobca síce krajinu pôvodu opustil okrem iného aj z dôvodu obavy o svoju bezpečnosť, avšak bez toho, že by bol v krajine pôvodu prenasledovaný tak, ako to vyplýva z § 8 zákona o azyle. V prípade žalobcu prenasledovanie, tak ako to predpokladá zákon o azyle, však objektívne preukázané nebolo. Žalovaný taktiež posúdil aj možnosť poskytnúť žalobcovi doplnkovej ochrany podľa § 13a a tiež podľa § 13b zákona o azyle. Z výpovede žalobcu vyplýva, že v prípade návratu do krajiny pôvodu mu nehrozí vážne bezprávie v podobe uloženia trestu smrti alebo jeho výkonu, pretože tam nevykonával takú činnosť, za ktorú by mu takéto sankcie hrozili. Tak isto žalovaný dospel k záveru, že v krajine pôvodu by mu nehrozilo vážne bezprávie v podobe mučenia alebo neľudského zaobchádzania alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu z dôvodu jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu na území SR. Vzhľadom na to, že v Azerbajdžane v súčasnosti neprebieha žiadny vnútorný, či medzinárodný ozbrojený konflikt, žalovaný vylúčil aj reálnu hrozbu vážneho a individuálneho ohrozenia života alebo nedotknuteľnosti osoby, z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. Z dôvodov, ktoré sú podrobne rozvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, dospel žalovaný k názoru, že žalobca nespĺňa podmienky na poskytnutie doplnkovej ochrany. Žalovaný považuje námietky uvádzané v správnej žalobe za účelové. Tak isto ani ostatné námietky nemožno považovať za právne relevantné, pretože žalovaný riadnym a dostatočným spôsobom, a na základe skutočností, ktoré sú obsahom spisového materiálu zistil skutkový stav, na základe ktorého vydal napadnuté rozhodnutie. Taktiež vychádzal z obsahu pohovoru a doplňujúcich pohovorov (vyššie uvedené) vykonanými so žalobcom, posúdil situáciu v krajine pôvodu, pričom sa dôkladne zameral na dôvody, ktoré vo svojej výpovedi sám uvádzal. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, z akých podkladov žalovaný vychádzal pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu, resp. poskytnutie doplnkovej ochrany. V prípade žalobcu nebola preukázaná opodstatnenosť obáv z prenasledovania z dôvodov uvedených v § 8 zákona o azyle. Tak isto neboli zistené dôvody na poskytnutie doplnkovej ochrany, pretože mu v krajine pôvodu nehrozí vážne bezprávie tak, ako to má na mysli zákon o azyle v ustanovení § 2 písm. f) zákona o azyle. Daná vec bola správne právne posúdená, skutkový stav bol dostatočne zistený, pričom napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom o azyle. Žalovaný je toho názoru, že žalobca v priebehu konania, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, ani právna zástupkyňa v správnej žalobe, neuviedli a nepreukázali také skutočnosti, ktoré by správny orgán oprávňovali vydať rozhodnutie o udelení azylu, resp. poskytnutí doplnkovej ochrany, a má za to, že žalovaný komplexne, objektívne a individuálne posúdil všetky relevantné okolnosti týkajúce sa predmetnej veci. Zistil, že žalobca nespĺňa podmienky na udelenie azylu, resp. poskytnutie doplnkovej ochrany v zmysle Ženevského dohovoru z roku 1951 o právnom postavení utečencov a zákona o azyle. Poznamenávame, že právna zástupkyňa v správnej žalobe opakovane konštatuje, že žalovaný považuje vydieranie žalobcu zo strany tajných služieb za „plne akceptovateľné“, čo právna zástupkyňa dokonca citovala z napadnutého rozhodnutia, pričom išlo z jej strany o účelové zavádzanie (viď. Str. 7 napadnutého rozhodnutia). Takýto výraz tam však nie je uvedený. Taktiež v správnej žalobe opakovane poukazuje na „staré informácie“ v súvislosti s Lezginmi. Už vo svojom stanovisku na to poukazuje, pričom s týmto jej tvrdením sa žalovaný vysporiadal v samotnom rozhodnutí (viď. str. 10 a nasledujúce). Žalovaný zdôrazňuje, že informáciami o Lezginoch sa správny orgán podrobne a rozsiahlo zaoberal v rozhodnutí na viacerých stranách, pričom tieto sa týkali udalostí ako aj obdobia, o ktorom vypovedal žalobca a to až postavenia Lezginov do súčasnosti. Taktiež treba poznamenať, že sama právna zástupkyňa neposkytla žiadne relevantné informácie k Lezginom a vychádzala len z informácií žalovaného, s ktorými účelovo narábala. Správny orgán pri vydaní rozhodnutia mal za to, že žalobca nesplnil podmienky na udelenie azylu, nakoľko nemá opodstatnenú obavu z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine v krajine pôvodu, ani nie je prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd tak, ako to vyplýva zo Ženevského dohovoru z roku 1951 o právnom postavení utečencov a zákona o azyle. V danom prípade však absentuje objektívny prvok, t. j. zdôvodnenie strachu z prenasledovania z dôvodov uvedených v tomto dohovore, ktorými sú rasa, náboženstvo, národnosť, príslušnosť k určitej sociálnej skupine alebo politický názor, pričom existencia tohto prvku je z hľadiska udelenia azylu podstatná, čo sa však v žalobcovom prípade nepreukázalo. V danom prípade nemožno hovoriť ani, že by žalobca čelil nejakej forme prenasledovania zo strany štátnych, resp. neštátnych subjektov tak, ako to upravuje zákon o azyle. Taktiež počas jeho pobytu v krajine pôvodu neprišiel k žiadnej ujme a takisto z uvedeného nevyplýva, že by bol nejakým spôsobom ohrozený. Treba poznamenať, že proti žalobcovi nebolo v krajine pôvodu vedené trestné konanie, nebol väznený, zatknutý ani zadržaný, nemal žiadne problémy so štátnymi
orgánmi, nebol vystavený mučeniu, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Z dôvodov, ktoré opísal, vyplýva, že nesplnil žiadnu z podmienok na udelenie azylu v Slovenskej republike, ktoré sú uvedené v § 8 a § 10 zákona o azyle. Podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 8 zákona o azyle. Pri posudzovaní žiadosti o azyl je potrebné vychádzať z právnej úpravy vymedzujúcej pojem utečenca v podmienkach Slovenskej republiky. Napadnuté rozhodnutie, vzhľadom na uvedené dôvody, považuje žalovaný za zákonné a správne. Z uvedených dôvodov navrhol správnu žalobu zamietnuť. 3. Žalobca v replike zo dňa 28.09.2023 uviedol, že prenasledovanie sa musí vždy nevyhnutne spájať s dôvodom podľa ŽD 1951, avšak pri vážnom bezpráví táto podmienka stanovená nie je a vážne bezprávie existuje bez ohľadu na motív konania pôvodcu prenasledovania. Prvé dve formy vážneho bezprávia (uloženie trestu smrti alebo jeho výkon a mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest) sú vážnym porušením ľudských práv, t.j. prenasledovaním (čl. 15 ods. 2 a čl. 2 a 3 EDĽP). Pokiaľ skutkové zistenia smerujú k preukázaniu takejto závažnej formy ujmy, je potrebné vyhodnotiť ju ako prenasledovanie. Avšak v prípade nenaplnenia ostatných 4 znakov, ktoré zákon o azyle požaduje na udelenie azylu podľa § 8 (napr. chýbajúci kauzálny nexus na dôvody podľa ŽD 1951), je potrebné pri posudzovaní splnenia podmienok na poskytnutie doplnkovej ochrany takúto ujmu vyhodnotiť ako vážne bezprávie. 4. Žalobca vo svojom výsluchu na pojednávaní zopakoval skutočnosti známe zo súdneho a administratívneho konania a doplnil, že má byť hľadaný KGB, medzinárodný zatykač na neho nebol vydaný, stále prebieha konanie o azyle na Ukrajine, jeho matka nebola mučená, bol na ňu vyvíjaný nátlak. 5. Z administratívneho konania a napadnutého rozhodnutia zo dňa 13.06.2023 vyplýva, že žalovaný žalobcovi neudelil azyl, neposkytol doplnkovú ochranu, neudelil azyl na účel zlúčenia rodiny a neposkytol doplnkovú ochranu na účel zlúčenia rodiny. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalobca svoju žiadosť o medzinárodnú ochranu odôvodnil troma dôvodmi, ktoré súvisia s jeho prácou pre DTCH, a to, že chcel skončiť s prácou pre DTCH, v roku 2007 sfalšoval podpis na splnomocnení, podpísal súhlas s vycestovaním z Azerbajdžanu a pomohol im prekročiť azerbajdžansko-ruskú hranicu. Dostal úlohu týkajúcu sa siete obchodníkov s ľudskými orgánmi. Má obavy z týchto ľudí a neustále žije v strachu. Uvedené preto uvádza ako druhý dôvod svojej žiadosti. Napokon uviedol, že dôvody jeho žiadosti súvisia okrem jeho práce aj s príslušnosťou k národnostnej „menšine Lezgínov. Spája to s postojom generála R. -- šéfa inšpekcie. Lezgíni sa nemôžu uplatniť vo vyšších štátnych pozíciách, hoci ako uviedol, on žiadne konkrétne problémy kvôli svojej etnickej príslušnosti nemal. Do konania o azyle však boli zabezpečené, resp. menovaný predložil, nasledovné kópie dokumentov: listy zaslané ukrajinským orgánom s otázkou, prečo mu nebol opakovane umožnený vstup na územie Ukrajiny, keďže tam žiadal o medzinárodnú ochranu; ukrajinský doklad žiadateľa file_4.jpg file_5.wmf o medzinárodnú ochranu vydaný 8.11.2021 s platnosťou do 26.5.2022; výpis z azerbajdžanského registra trestov zo (Ilha 11.10.2018 vydaný Ministerstvom vnútra Azerbajdžanu potvrdzujúci beztrestnosť menovaného; 3 dokumenty DTCH — referencie na osobu menovaného z marca 2015, z mája 2015 a z júna 2015, pričom prvé dva pojednávajú o jeho nedostatkoch a neschopnosti si plniť svoje povinnosti a o tom, že má byť preradený na inú funkciu, v ďalšom (jún 2015) stojí opak, t. j. že je schopný plniť si svoje povinnosti, dokáže uchovať štátne tajomstvo a môže byť na základe svojej žiadosti prepustený zo služieb file_6.jpg file_7.wmf DTCH; ďalšia správa okresného námestníka D TCH v meste Gjandža zo 7.6.2015 adresovaná vedúcemu náčelníkovi DTCH v meste Gjandža o osobe menovaného, ako si neplní svoje úlohy a o potrebe jeho preradenia s pokynom vedúceho náčelníka začať vyšetrovanie file_8.jpg file_9.wmf a informovať o priebehu vyšetrovania; vizitky hotelov z Istanbulu, palubné lístky z letu do file_10.jpg
file_11.wmf Bogoty; karta sociálneho poistenia; vstupné a výstupné pečiatky z cestovného dokladu file_12.jpg file_13.wmf R.; fotografia jeho osoby v uniforme z roku 2006 po nástupe do DTCH; vyrozumenie z obvodného Oddelenia policajného zboru v meste Qusar o odmietnutí trestného stíhania vo veci vykonanej interupcie manželke menovaného z roku 2017; doklad o ukončení file_14.jpg file_15.wmf 11 ročnej školskej dochádzky z roku 2002; rodný list žiadateľa; výpis z matriky s menami bývalej manželky a dvoch dcér; oznámenie Ministerstva spravodlivosti Azerbajdžanu file_16.jpg file_17.wmf o povinnosti splatiť úver v banke vo Výške cca 2 400 €; osvedčenie Ministra obrany Azerbajdžanu v mene prezidenta Azerbajdžanu o udelení pamätnej medaily žiadateľovi pri príležitosti 95. výročia ozbrojených síl Azerbajdžanu; potvrdenie o ukončení štátnej služby file_18.jpg file_19.wmf s príkazom o uvoľnenie zo služby vydané okresným úradom DTCH v Qusare s dátumom 21.09.2015; potvrdenie ukrajinských úradov o zadržaní cestovného dokladu č. XXXXXXXX (plus jeho kópia) a občianskeho preukazu; výjazdný príkaz vydaný odborom cudzineckej polície v Čechách. Na základe výpovede menovaného a všetkých dostupných informácií migračný úrad dospel k záveru, že nesplnil zákonom stanovené podmienky pre udelenie azylu na území SR. V jeho prípade nebola preukázaná opodstatnenosť jeho obáv z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, resp. za uplatňovanie politických práv a slobôd tak, ako to vyplýva z Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951 (ďalej len „Dohovor”) a zákona o azyle. Táto skutočnosť teda primárne nesúvisela s jeho rasou, národnosťou, náboženstvom, zastávaním určitých politických názorov alebo príslušnosťou k určitej sociálnej skupine, resp. s uplatňovaním politických práv a slobôd. Tresty za činy súvisiace s narúšaním územnej celistvosti sú v Azerbajdžane porovnateľné s tými na Slovensku. Menovaný sa reálne na žiadnych lezgínskych aktivitách ani separatizme nepodieľal, nebol v krajine pôvodu nikdy obvinený zo žiadneho trestného činu, nebol trestne stíhaný ani odsúdený, a to ani v súvislosti s akýmikoľvek lezgínskymi aktivitami alebo separatizmom, či v súvislosti s napomáhaním osobám v pátraní. Sám túto skutočnosť potvrdil výpisom z azerbajdžanského registra trestov. Nie je po ňom vyhlásené žiadne pátranie a nie je ani hľadanou osobou. Čo sa týka lezgínskeho hnutia, je potrebné skonštatovať, že v súčasnosti nie sú dostupné žiadne informácie o aktuálnom zatýkaní predstaviteľov Lezgínov za separatistické alebo protištátne aktivity. Z informácií z dostupných zdrojov nevyplýva, že by lezgínsky separatizmus bol v lezgínskej komunite v Azerbajdžane v posledných rokoch vysoko populárny, alebo že by Lezgíni boli vládou Azerbajdžanu vnímaní ako hrozba voči integrite štátu. Informácie vôbec nepotvrdzujú, že by v súčasnosti boli Lezgíni terčom akéhokoľvek záujmu zo strany azerbajdžanských autorít z dôvodu ich separatistických aktivít alebo, že by boli z týchto dôvodov zatýkaní. Keďže v súčasnosti Lezgínsky separatizmus v Azerbajdžane nepredstavuje žiaden problém a zrejme v tejto oblasti momentálne nedochádza ani k žiadnym zásadným udalostiam uvedené nie je aktuálne predmetom žiadnej medializácie. Napriek tomu sa však právna zástupkyňa pri vyvodzovaní svojich záverov opiera o informácie, ktoré do konania zabezpečil migračný úrad, pričom ich využíva selektívne a účelovo. Sama však do konania o azyle na podporu tvrdení žiadateľa alebo jej záverov nepredložila žiadne dôkazy. Čo sa týka ďalšieho dôvodu žiadosti menovaného, teda skutočnosti, že z obáv zo strany obchodníkov s ľudskými orgánmi žije v neustálom strachu, tento možno taktiež považovať za irelevantný z hľadiska kladného posúdenia jeho žiadosti o azyl. Je potrebné skonštatovať, že do vyšetrovania siete obchodníkov š ľudskými orgánmi bol zapojený v rámci plnenia si svojich úloh ako agent DTCH. Táto skutočnosť vyplývala z jeho profesionálnej činnosti, ktorú plnil v rámci štátnej bezpečnostnej služby, ktorá predpokladá vysokú mieru rizika. Ak by potenciálne čelil z tohto
titulu akýmkoľvek problémom zo strany neštátnych pôvodcov, jednoznačne možno skonštatovať, že by to nebolo z dôvodu jeho rasy, národnosti, náboženstva, zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, resp. z dôvodu uplatňovania politických práv a slobôd. Preto možno jednoznačne ustáliť, že aj v tejto časti dôvodov jeho žiadosti o azyl absentujú azylovo relevantné skutočnosti. Navyše samotný Azerbajdžan preukázateľne bojuje proti tomuto druhu trestnej činnosti, a preto by v prípade návratu do krajiny pôvodu mohol využiť formu vnútroštátnej ochrany pred páchateľmi tejto trestnej činnosti. Čo sa týka tretieho dôvodu jeho žiadosti, a to dôvodu príslušnosti k národnostnej menšine Lezgínov, aj tu možno skonštatovať, že sa v jeho prípade absolútne nepreukázalo, že by z tohto titulu čelil alebo v budúcnosti mal čeliť akejkoľvek forme prenasledovania. Lezgíni vo všeobecnosti uvádzajú, že sú diskriminovaní. V dostupných zdrojoch sa opakovane objavujú sťažnosti lezgínskej menšiny v Azerbajdžane na nedostatočnú podporu štátu, čo sa týka rozvoja lezgínskeho jazyka a kultúry (nedostatok učebníc alebo iných vzdelávacích zdrojov), avšak reálne príčiny tohto stavu verejne dostupné zdroje podrobne neskúmajú. Na základe dostupných informácií možno teda pripustiť, že Lezgíni vo všeobecnosti pociťujú istú mieru diskriminácie, najmi z pohľadu výučby lezgínskeho jazyk, nedostatku učebníc a rozvoja ich kultúry. Na druhej strane bežne komunikujú vo svojom jazyku, pričom žiadne zákonné opatrenia im nebránia uplatňovať sa na trhu práce či na živote spoločnosti alebo pri spravovaní vecí verejných. Možno teda skonštatovať, že v Azerbajdžane nedochádza k systematickej a štátom riadenej perzekúcii osôb len na základe ich lezgínskeho etnického pôvodu. Ako už bolo vyššie skonštatované, Lezgíni v súčasnosti nie sú vládou Azerbajdžanu vnímaní ani ako hrozba voči integrite štátu. Samotný menovaný svojou výpoveďou jednoznačne potvrdil vyššie uvedené konštatovania ako i to, že sám nikdy osobne nečelil žiadnej perzekúcii zo strany azerbajdžanských autorít, dokonca ani diskriminácii. Sám ako etnický Lezgín vyštudoval Akadémiu Štátnej bezpečnostnej služby. Počas štúdia poberal štipendium. Následne od roku 2006 bol zamestnancom DTCH na rôznych pozíciách, dokonca vo vedúcich funkciách. Napriek tomu, že podľa jeho vyjadrenia šéfovi inšpekcie bezpečnostných zložiek prekážal jeho etnický pôvod, naďalej zostal pracovať vo funkcii zástupcu náčelníka Oddelenia tajných služieb. Trvalo mu dva roky, kým vyhoveli jeho žiadosti na opustenie bezpečnostných služieb. Z funkcie ho neodvolali. Sám zo strany kolegov nikdy nepociťoval žiaden problém z dôvodu svojej etnickej príslušnosti, hoci kolegom bola táto skutočnosť známa. Teda sám nepociťoval v krajine pôvodu žiadne problémy z dôvody svojej etnickej príslušnosti či už počas štúdia alebo počas výkonu svojho zamestnania, dokonca ani v bežnom živote. Za perzekúciu nemožno považovať ani to, že na matrikách údajne panuje tendencia uvádzať priezviská v azerbajdžanskom tvare, čo dokladoval na prípade svojich dcér. Po narodení svojej mladšej dcéry sám osobne na matrike presadil, aby bolo jej priezvisko zapísané -v podobe, ako si želal. Menovaný sa v krajine pôvodu nikdy politicky neangažoval, a to ani v súvislosti s lezgínskym hnutím. Politicky sa nijak neprejavoval, ani sa nepokúsil zvoliť vo voľbách niekoho iného, ale volil vládnu stranu. To znamená, že v jeho prípade absentovalo akékoľvek politické presvedčenie, ktoré by mu bránilo vo výkone jeho práce pre DTCH alebo v realizácii sa v rámci Azerbajdžanu. Politické presvedčenie nebolo v jeho prípade teda dôvodom, ktorý by bol pre neho tak zásadný, že by sa preň jeho ďalší pobyt v krajine jeho pôvodu stal neznesiteľným. Napokon na margo povinného členstva vo vládnej strane možno uviesť, že podľa dostupných informácií o Azerbajdžane, štátni zamestnanci ani zamestnanci bezpečnostných zložiek štátu nesmú byť zapojení do politickej činnosti ani byť členmi politických strán. Výkon určitého povolania nemožno považovať za príslušnosť k istej sociálnej skupine. Ak by migračný úrad aj pripustil, že do takéhoto neetického konania mohla byť zainteresovaná DTCH, bolo by to možné považovať za psychická nátlak na menovaného alebo na jeho manželku, prípadne za formu výstrahy či vyhrážky, avšak nie je zrejmý motív takéto konania a tiež nie je možné v danom prípade identifikovať v takomto konaní rasový, národnostný, náboženský alebo politický dôvod, alebo dôvod súvisiaci s príslušnosťou k určitej sociálnej skupine, resp. dôvod súvisiaci s uplatňovaním politických práv a slobôd menovaného. Poukazovanie na dočasné obmedzenie jeho práva na vycestovanie a návrat do krajiny jeho pôvodu s poukazom na čl. 1 zákona Azerbajdžanu o opustení krajiny, o vstupe do krajiny a o cestovných pasoch v prípade, ak má občan platnú informačnú povinnosť obsahujúcu štátne alebo vojenské tajomstvo až do zrušenia platnosti takejto povinnosti, ako na skutočnosť zakladajúcu ďalší dôvod o udelenie medzinárodnej ochrany, považuje migračný úrad za vykonštruovaný a nelogický. Samotný menovaný opustil krajinu pôvodu legálne ako agent DTCH, pričom následne sa zdržiaval na Ukrajine, DTCH o tejto skutočnosti vedela, bola v kontakte s menovaným a žiadnu sankciu v tejto súvislosti voči menovanému nevykonala. Dostával naďalej nové úlohy od DTCH, ktoré plnil. Dokonca mu vystavila v rámci plnenia úlohy týkajúcej sa obchodovania s ľudskými orgánmi falošný pas a zabezpečila mu letenky do Bogoty. Keďže na základe vyššie uvedeného v prípade menovaného neboli preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a ani to, že
vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do krajiny svojho pôvodu, resp. nepreukázalo sa, že by v nej bol prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd, migračný úrad dospel k názoru, že jeho situácia nie je z hľadiska použitia inštitútu azylu, ako poskytnutia najvyššej formy právnej ochrany zo strany SR cudziemu štátnemu príslušníkovi, adekvátna. Preto dôvody jeho žiadosti, v zmysle uvedeného, možno považovať za irelevantné z hľadiska možnosti udelenia azylu podľa § 8 zákona o azyle. Vzhľadom na to, že neboli splnené dôvody pre udelenie azylu, bolo potrebné v zmysle zákona o azyle tiež posúdiť, či cudzinec spĺňa podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR, ktorá sa poskytuje vtedy, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, pričom vážnym bezprávím sa podľa § 2 písm. f) zákona o azyle rozumie uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. Čo sa týka uloženia trestu smrti alebo jeho výkonu, toto v prípade návratu menovaného do krajiny jeho pôvodu možno vylúčiť, a to z objektívnych dôvodov. Posledný trest smrti bol v Azerbajdžane vykonaný v roku 1993. V roku 1998 bol v Azerbajdžane trest smrti zrušený. Čo sa týka otázky mučenia alebo neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu, tiež možno skonštatovať, že uvedené menovanému v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu nehrozí. Úrady zaviedli určité cestovné obmedzenia pre vojenský personál s prístupom k informáciám o národnej bezpečnosti. Občania obvinení alebo odsúdení za trestné činy s podmienečným trestom nemohli vycestovať do zahraničia, kým neboli splnené podmienky ich podmienečného trestu. Ani táto situácia sa na menovaného nevzťahuje, keďže mu bolo umožnené vycestovať legálne z krajiny pôvodu a navyše sám cestoval aj z dôvodu výkonu svojho povolania. Zároveň nikdy nebol zatknutý, trestne stíhaný ani odsúdený. Nikdy reálne nečelil v krajine pôvodu mučeniu alebo zlému zaobchádzaniu. Hoci zo strany DTCH v súvislosti s výkonom jeho povolania možno pripustiť istú formu nátlaku alebo vydierania, nemožno hovoriť o tom, že by uvedené predstavovalo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie. Sám menovaný nie je hľadanou osobou, po ktorej by bolo vyhlásené pátranie alebo ktorý by čelil zatykaču. V roku 2014 Európska únia a Azerbajdžan podpísali dohodu o „readmisii osôb s nepovoleným pobytom“. Odvtedy bolo z Európskej únie do roku 2021 deportovaných 2063 Azerbajdžancov. Objavili sa správy o tom, že aktívnych politických oponentov po deportácii uväznia. Medzinárodné organizácie pre ľudské práva, vrátane Freedom House a Human Rights Watch, uvádzajú, že vláda Azerbajdžanu často zatýka jednotlivcov, ktorí uplatňujú svoje základné práva na základe vykonštruovaných obvinení. Azerbajdžanská vláda na druhej strane tvrdí, že ľudia nie sú prenasledovaní za svoje politické presvedčenie. Ako už však bolo vyššie uvedené, menovaný nespadá ani do jednej z rizikových skupín. Sám nebol nikdy politicky aktívny a nebol mu ani pripisovaný žiaden politický názor. Tento dôvod ani nebol predmetom jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej na území SR. V predmetnom konaní sa nepreukázalo, že by menovaný niekedy čelil predmetnej hrozbe vážneho bezprávia v krajine pôvodu, resp. že by jej mohol čeliť v prípade jeho návratu. Čo sa týka tretej formy vážneho bezprávia, teda vážneho a individuálneho ohrozenia Života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu možno skonštatovať, že ani táto nebola naplnená, resp. že ani táto forma vážneho bezprávia menovanému nehrozí v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu. Na základe všeobecne dostupných informácií je totiž zrejmé, že na území Azerbajdžanu v súčasnosti neprebieha žiaden ozbrojený konflikt, v ktorom by vôbec mohlo dochádzať k ohrozeniam obyvateľov na základe neselektívneho násilia, a ktorým by bolo zasiahnuté celé územie krajiny. Možno preto skonštatovať, že na základe individuálneho posúdenia dôvodov menovaného nebolo preukázané, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu, resp. do miesta svojho trvalého bydliska, vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia v zmysle § 13a zákona o azyle. K neudeleniu azylu na účel zlúčenia rodiny podľa 13 ods. I písm. b) a § 20 ods. 5 zákona azyle: V prípade menovaného neboli splnené podmienky pre udelenie azylu v zmysle SS IO zákona o azyle, t. j. udelenie azylu na účel zlúčenia rodiny, a to z objektívnych dôvodov, nakoľko nemá na území SR žiadnych rodinných príslušníkov s udeleným azylom, s ktorými by sa mohol po splnení zákonných podmienok zlúčiť, pričom uvedené nebolo ani predmetom jeho žiadosti. Preto je posúdenie žiadosti menovaného z hľadiska § 10 zákona o azyle v jeho prípade irelevantné. K neposkytnutiu doplnkovej ochrany na účel zlúčenia rodiny podľa 13c ods. I písm. b) a 20 ods. 5 zákona o azyle: Možno tiež skonštatovať, že menovaný nesplnil ani podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR v zmysle S13b zákona o azyle, t. j. na účel zlúčenia rodiny, a to z objektívnych dôvodov, keďže menovaný nemá na území SR žiadnych rodinných príslušníkov s poskytnutou doplnkovou ochranou, s ktorými by sa mohol po splnení zákonných podmienok zlúčiť, pričom uvedené taktiež nebolo predmetom jeho žiadosti. Preto je posúdenie žiadosti menovaného z hľadiska § 13b zákona o azyle v jeho prípade irelevantné.
6. Podľa § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 7. Podľa § 207 ods. 1 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať preskúmania rozhodnutí alebo opatrení vo veciach azylu vydaných orgánmi verejnej správy podľa osobitného predpisu. 8. Podľa § 207 ods. 2 SSP, pod rozhodnutiami alebo opatreniami vo veciach azylu podľa odseku 1 sa rozumejú rozhodnutia alebo opatrenia týkajúce sa azylu, doplnkovej ochrany, dočasného útočiska a odovzdania do iného štátu, ktorých vydanie umožňuje osobitný predpis. 9. Podľa § 219 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 10. Podľa § 2 písm. d) zákona o azyle, prenasledovaním sa rozumie závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, 3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, 6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom. 11. Podľa § 2 písm. f) zákona o azyle, vážnym bezprávím na účely tohto zákona sa rozumie 1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, 2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo 3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. 12. Podľa § 8 písm. a) a b) zákona o azyle, ministerstvo udelí azyl žiadateľovi, ktorý a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. 13. Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle, ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 8 alebo § 10. 14. Podľa § 13a zákona o azyle, ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak. 15. Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu, rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu; to neplatí, ak rozhodne o a) neudelení azylu a cudzinec už má poskytnutú doplnkovú ochranu podľa § 13a alebo udelený azyl, alebo b) odňatí azylu podľa § 15 ods. 3 písm. c). 16. Podľa § 19a /Posúdenie žiadosti o udelenie azylu/ ods. 1 písm. a), b) a c) zákona o azyle, ministerstvo posúdi každú žiadosť o udelenie azylu jednotlivo a zohľadní pritom a) všetky dôležité skutočnosti týkajúce sa krajiny pôvodu žiadateľa v čase rozhodovania o žiadosti o udelenie azylu vrátane právnych predpisov krajiny pôvodu a spôsobu, akým sa uplatňujú, b) vyhlásenia a dokumentáciu predloženú žiadateľom vrátane informácií o tom, či bol alebo môže byť subjektom prenasledovania alebo vážneho bezprávia, c) postavenie a osobné pomery žiadateľa vrátane jeho pôvodu, pohlavia a veku 17. Podľa § 19a ods. 4 písm. d) zákona o azyle, ministerstvo pri posudzovaní dôvodov prenasledovania vychádza z toho, že politické názory zahŕňajú najmä zastávanie názorov, myšlienok alebo presvedčenia o možných pôvodcoch prenasledovania a ich politík alebo postupov bez ohľadu na to, či žiadateľ podľa týchto názorov, myšlienok alebo presvedčenia konal. 18. Podľa § 19a ods. 6 zákona o azyle, pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu sa neprihliada na to, či žiadateľ skutočne má rasové, náboženské, národnostné, sociálne alebo politické charakteristické črty, ktoré spôsobujú jeho prenasledovanie, ak sú mu prisudzované pôvodcom prenasledovania.
19. Správny súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“) v konaní o žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia (§ 206 a nasl. SSP) preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie podľa podmienok uvedených v § 206 - § 220 SSP, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného a preskúmal tak napadnuté rozhodnutie a obsah administratívneho konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu v právnych medziach podanej žaloby (§ 182 ods. 1 písm. e) SSP s použitím § 206 ods. 6 SSP), ako aj podľa stavu veci v čase vyhlásenia rozhodnutia správneho súdu (§ 206 ods. 4 SSP) a dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná. 20. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného ČAS: MU-PO-481-39/2022-Ž zo dňa 13.06.20223. 21. Inštitút azylu nie je univerzálnym inštitútom, prostredníctvom ktorého možno dosiahnuť legalizáciu pobytu v členskom štáte Európskej únie. Pre udelenie medzinárodnej ochrany je nevyhnutné splniť úzko koncipované podmienky, ktoré sú v zákone o azyle špecifikované. Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu. V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky). Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len najvlastnejšia existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené, pričom udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle je viazané objektívne na prítomnosť prenasledovania ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d) zákona o azyle alebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu, (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 8Sža/41/2009 zo dňa 04.08.2009). 22. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32 zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok) má žalovaný len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ v priebehu správneho konania uviedol, pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že by žalovanému vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 8Sža/34/2009 zo dňa 01.07.2009). Zároveň však správny súd poukazuje v tejto súvislosti na to, že správny orgán vo veciach medzinárodnej ochrany nesie zodpovednosť za náležité zistenie reálií o krajine pôvodu. 23. Správny súd konštatuje, že žalovaný vykonal rozsiahle dokazovanie k všetkým žalobcom tvrdeným dôvodom pre konanie o azyl. Správny súd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného a tiež konanie, ktoré jeho vydaniu prechádzalo a po dôkladnom oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu dospel k záveru, že žalovaný postupoval správne a v súlade s platnou právnou úpravou, a preto aj preskúmavané rozhodnutie je vecne správne a zákonné. V správnom konaní bol dostatočne zistený skutkový stav veci a na jeho základe bol vyvodený aj správny právny záver, s ktorým sa súd v celom rozsahu stotožňuje. Rozhodnutie zodpovedá zákonu aj po formálnej stránke. Žalovaný sa podľa názoru súdu dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými, pre posúdenie predmetnej veci rozhodujúcimi skutočnosťami, ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a to citáciou dotknutých právnych noriem ako aj ich logickým výkladom a správnym aplikovaním na prejednávaný prípad. V jeho postupe neboli zistené také procesné pochybenia, ktoré by mali za následok nezákonnosť tohto rozhodnutia. 24. Námietka žalobcu o nesprávnom právnom posúdení nebola v konaní dôvodná. Správny súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so záverom žalovaného o tom, že žalobca nie je prenasledovaný z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, alebo za uplatňovanie politických práv a slobôd a preto nesplnil podmienky pre udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle ani podľa § 10 zákona o azyle. V tejto súvislosti
súd upriamuje pozornosť na podrobné odôvodnenie rozhodnutia žalovaného v napadnutom rozhodnutí, kde žalovaný uvádza, na základe akých úvah a po vyhodnotení akých správ o krajine pôvodu dospel k záveru, že žiaden z dôvodov uvedených žalobcom v konaní o azyle nie je možné subsumovať pod ust. § 8 ani § 10 zákona o azyle. Správny súd má za to, že na základe vykonaného dokazovania v administratívnom konaní bolo možné dospieť k záveru, ktorý učinil žalovaný, že žalobca nečelil problémom s hrozbou jeho prenasledovania z dôvodu príslušnosti k rase, náboženstvu, národnosti či sociálnej skupine. Tento záver potvrdzujú aj vyhlásenia samotného žalobcu. 25. Príslušnosť k bezpečnostným zložkám nespĺňa znaky sociálnej skupiny podľa zákona o azyle. Tvrdené prenasledovanie, ktorého sa žalobca subjektívne obáva (možnosť stíhania za skutok spáchaný pred 16 rokmi, prípadne opustenie štátnej služby, strach z osôb z organizovaného zločinu) nemôže byť dôvodom v zmysle zákona o azyle. 1. Osoby, ktoré utekajú pred trestným stíhaním či potrestaním za takýto trestný čin, nie sú utečencami, pretože utečenec je obeťou bezprávia a nie osobou utekajúcou pred zákonom. 2. Zadržanie a väznenie žiadateľa o azyl v krajine jeho pôvodu za spáchaný skutok, ktorý má povahu trestného činu, nemožno považovať za relevantný dôvod pre udelenie azylu v zmysle zákona o azyle (z rozsudku NS SR, sp. zn. 4SžoKS 57/2006). 26. Správny súd má za to, že žalobcom uvádzané dôvody v jeho žiadosti o udelenie azylu nemožno podradiť pod pojem prenasledovanie zo žiadneho z dôvodov uvedených v predmetnom ustanovení zákona o azyle, keďže žiadnym spôsobom nekorešpondujú s jeho rasou, národnosťou, náboženstvom, príslušnosťou k určitej sociálnej skupine či politickým názorom. Taktiež je podľa správneho súdu v tomto kontexte vyjadrení žalobcu v konaní o udelenie azylu správne vyhodnotenie predložených dôkazných prostriedkov. Správny súd tu poukazuje na to, že subjektívna stránka opodstatnených obáv žalobcu ako žiadateľa o azyl z prenasledovania nemohla byť vzhľadom na tieto skutočnosti žalovaným svojvoľne dotvorená „vnútorným presvedčením“ žalobcu. Námietky žalobcu sú založené na jeho subjektívnom presvedčení, ktoré sa však nepodarilo preukázať. 27. Zároveň je správny súd toho názoru, že v prípade situácie žalobcu nemožno vzhľadom na už vyššie uvedené dôvody uvažovať ani o vážnom bezpráví. Čl. 3 dohovoru upravuje zákaz mučenia, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania. Žalobca nešpecifikuje, ktorú zo skutkových podstát namieta. Cieľom mučenia je zlomiť fyzický a duševný odpor a získať informácie alebo priznanie alebo uloženie trestu. Neľudské zaobchádzanie zahŕňa premyslené konanie, použité dlhodobo, ktoré spôsobuje ľudskej bytosti kruté utrpenie alebo uloženie trestu smrti po nespravodlivom procese súdom, ktorého nezávislosť a nestrannosť boli spochybnené. Pre určenie, či ide o ponižujúci trest je potrebné rozlišovať medzi trestom vo všeobecnom význame a ponižujúcim trestaním v zmysle čl. 3, ponižujúce trestanie dosahuje určitý stupeň tvrdosti. Mučenie nezahŕňa bolesť alebo utrpenie vzniknuté len na základe alebo v súvislosti so zákonnými sankciami (čl. 1 ods. 1 Dohovoru OSN proti mučeniu). Žalobca najskôr tvrdil, že aj jeho matka mala byť mučená, neskôr spresnil, že mal byť na ňu vyvíjaný nátlak, nátlak nemožno zamieňať s mučením. Azerbajdžan je členským štátom Rady Európy, v ktorej sa aplikuje čl. 3 Dohovoru, navyše je signatárom Európskeho dohovoru na zabránenie mučenia a neľudského či ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania z 26. novembra 1987. 28. Správny súd má za to, že žalovaný pri posudzovaní prípadu postupoval v súlade s platnou a účinnou právnou úpravou v oblasti azylu, zohľadnil všetky vyhlásenia a dokumentáciu poskytnutú žalobcom, dôležité skutočnosti týkajúce sa krajiny pôvodu žalobcu, jeho postavenie a osobných pomerov. Správne vyhodnotil zistený skutkový stav a na tento správne aplikoval ustanovenia zákona o azyle majúc za to, že žalobca nesplnil podmienky pre udelenie azylu, či doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky. Z rozhodnutia žalovaného vyplýva, že sa podrobne zaoberal všetkými dôvodmi a skutočnosťami relevantnými pre konanie, situáciu z hľadiska vyslovených obáv a správ o krajine pôvodu vyhodnotil nielen z retrospektívneho hľadiska, ale posúdil možnosť prenasledovania žalobcu aj smerom do budúcnosti. 29. Námietka, že žalovaný vychádzal z neaktuálnych informácií je tendenčná, keď z polytematických správ o krajine Azerbajdžan vyplýva, že nejde o informácie z roku 1993, ale vývoj informácií od roku 1993 až do roku 2023. Ak žalovaný vychádzal zo súhrnu rôznych správ a to aj tých najaktuálnejších (napr. január, marec, máj 2023), uvedené nemôže byť žalovanému na ťarchu. Ak napr. zákon Azerbajdžanskej republiky o opustení krajiny, o vstupe do krajine a o cestovných pasoch bol prijatý 14. júna 1994 a v poznámke č. 22 (č.l. 67 administratívneho spisu) sa nachádza dátum 14. júna 1994, uvedené
znamená, že tento zákon stále platí, pričom zo strany 30-31 polytematickej správy zo dňa 17.03.2023 vyplýva, že zákon sa posudzuje aj so zmenami a doplneniami až do roku 2002. 30. Žalobca sa snaží navodiť dojem, že pokiaľ žalovaný nemá dostatok informácií, nemôže s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.03.2015 sp. zn. 10 Sža/10/2015 vylúčiť, že prenasledovanie zo strany DTCH má príčinnú súvislosť v jeho národnosti. Uvedená domnienka nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vychádzajúc z tvrdení žalobcu, tohto nechceli uvoľniť z funkcie ani po tom, čo generál neskrýval pohoršenie a žalobca tak pôsobil v službách ďalších niekoľko rokov. 31. Všeobecne platí, že nemožno preukázať negatívnu skutočnosť, takže aj keď určitý druh informácií nie je k dispozícii, skôr to nasvedčuje tomu, že situácia v uvedenom kontexte je skôr neproblematická. Ak by určitá situácia bola problematická, existuje predpoklad, že by o nej príslušné správy, prípadne aj reálne dôkazy existovali. Ak správa pojednáva napr. o vývoji dodržiavania ľudských práv v rokoch, nemožno uzavrieť, že žalovaný vychádza z neaktuálnych informácií, uvedené skôr nasvedčuje tomu, že žalovaný zhromaždil všetky informácie, pričom žalobca má možnosť predložiť také, na základe ktorých by pre seba mohol vyvodzovať priaznivé dôsledky. Žalobca založil do administratívneho spisu množstvo listín, no žiadnu takú, ktorá by aspoň osvedčovala prenasledovanie z akéhokoľvek ním tvrdeného dôvodu. Preukazovať jednotlivé fakty je povinný primárne žiadateľ, no správny orgán je povinný zabezpečiť k danej žiadosti o medzinárodnú ochranu maximálne možné množstvo dôkazov a informácií, a to tých, ktoré vyvracajú tvrdenie žiadateľa, ako aj tých, ktoré ich podporujú (z rozsudku NS SR, sp. zn. 1Sža 48/2014). Uvedené bolo v danom prípade splnené. Ak by informácie k prenasledovaniu lezgínskej minority existovali k dnešnému dňu, je možné predpokladať, že žalobca by ich do konaní predložil. Nepreukázanie opodstatnenosti strachu z prenasledovania z dôvodu národnosti pre rozpornosť vo výpovediach žiadateľa je dôvodom, pre ktorý dôvodne žiadateľovi o azyl nie je udelený azyl (z rozsudku NS SR, sp. zn. 8 Sža 12/2009). V odôvodnení citovaného rozhodnutia najvyšší súd konštatuje, že pokiaľ odporca na vyhodnotenie dôvodov žiadosti navrhovateľa o udelenie azylu využil informácie o krajine pôvodu vzťahujúce sa k obdobiu, kedy malo dôjsť k navrhovateľom tvrdenému prenasledovaniu, nebolo možné odporcovi vyčítať, že zistený skutkový stav veci nezaložil na správach, ktoré nie sú aktuálne. Podstatné pre posúdenie dôvodnosti o azyl bolo, či v jej prípade boli splnené podmienky ustanovené v § 8, resp. v 10 ZA. 32. Aj dôvod založený na obchodovaní s ľudskými orgánmi by musel mať súvis s kvalifikačnými kritériami. Pokiaľ žiadateľ zakladá svoju žiadosť o azyl na prenasledovaní kriminálnymi živlami v krajine pôvodu, musí preukázať neprimerané konanie voči svojej osobe v súvislosti s politickým presvedčením, rasou, národnosťou, náboženstvom či príslušnosťou k sociálnej skupine (z rozsudku NS SR, sp. zn. 1Sža 83/2010). 33. Žalovaný na základe komplexného posúdenia žiadosti žalobcu a všetkých relevantných informácií dospel k záveru, že v jeho prípade neboli splnené zákonné podmienky na udelenie azylu na území Slovenskej republiky v zmysle § 8 zákona o azyle, nakoľko sa ničím nepreukázalo, že obavy, pre ktoré odišiel z Azerbajdžanu, či zotrval na území Slovenskej republiky, by mali akúkoľvek súvislosť s jeho rasou, národnosťou, náboženským alebo politickým presvedčením alebo príslušnosťou k určitej sociálnej skupine, alebo s uplatňovaním politických práv a slobôd. 34. Námietka ohľadom nedostatočne zisteného skutkového stavu nebola v konaní úspešná. Správny súd má za to, že žalovaný dostatočným spôsobom zistil v konaní skutkový stav v zmysle línie nastolenej samotným žalobcom. Jeho tvrdenia ako aj dôkazy získané žalovaným z dôkazných prostriedkov doložených do administratívneho konania a zabezpečených samotným žalovaným vytvárajú dostatočný podklad pre ustálenie si skutkového stavu a tento tak, ako bol ustálený žalovaným, nie je v žiadnom smere v rozpore s obsahom administratívneho spisu. 35. Zároveň v jeho prípade neboli splnené ani podmienky na udelenie azylu, či doplnkovej ochrany za účelom zlúčenia rodiny, a to z objektívnych dôvodov, keďže žalobca nemá na území Slovenskej republiky žiadnych rodinných príslušníkov. Orgány Slovenskej republiky nemôžu v tomto smere suplovať (ne)aktivitu azylových orgánov inej krajiny. Žalobca sa považuje za žiadateľa o azyl v krajine nečlenského štátu Európskej únie a spravuje sa právnym poriadkom tohto štátu.
36. Vzhľadom na vyššie uvedené správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalobu ako nedôvodnú podľa § 219 SSP zamietol. 37. O trovách konania správny súd rozhodol v zmysle ust. § 167 SSP a žalobcovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko žalobca nemal vo veci úspech. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je možné podať kasačnú sťažnosť v lehote 1 mesiaca od doručenia rozhodnutia na Správny súd v Bratislave (§ 443 SSP) Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, ak sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu (§ 439 ods. 3 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP).