Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave 15Saz/2/2023 0723100247 23. 06. 2023 JUDr. Filip Hudec ECLI:SK:SpSBA:2023:0723100247.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave, v konaní pred sudcom JUDr. Filipom Hudecom, v právnej veci žalobkyne: A. A. B., narodená dňa XX.XX.XXXX, štátna príslušníčka C. D. E., bez cestovného alebo iného dokladu totožnosti, aktuálne umiestnená v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, zastúpenej: Centrum právnej pomoci, so sídlom Námestie slobody 12, 810 05 Bratislava, IČO: 30798841, Kancelária Komárno, so sídlom Dunajské nábrežie 14, Komárno, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Nové Zámky, so sídlom Bitúnkova 8, Nové Zámky, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.: PPZ-HCPBA12-441-024/2023-AV zo dňa 25.05.2023 o predĺžení zaistenia žalobkyne, takto rozhodol: I. Súd rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BA12-441-024/2023-AV zo dňa 25.05.2023 zrušuje. II. Súd nariaďuje, aby bola žalobkyňa: A. A. B., narodená dňa XX.XX.XXXX, štátna príslušníčka C. D. E., bez cestovného alebo iného dokladu totožnosti, aktuálne umiestnená v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, bezodkladne prepustená zo zaistenia. III. Súd priznáva žalobkyni voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným rozhodnutím vyšší súdny úradník. odôvodnenie: 1. Správnou žalobou, doručenou súdu dňa 14.06.2023 prostredníctvom žalovaného, sa žalobkyňa domáhala zrušenia rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA12-441-024/2023-AV zo dňa 25.05.2023 (napadnuté rozhodnutie) o predĺžení zaistenia a svojho bezodkladného prepustenia zo zaistenia. 2. Žalobkyňa správnu žalobu odôvodnila tým, že žalovaný na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne vec nesprávne právne posúdil. Mala za to, že z napadnutého rozhodnutia žalovaného vyplýva, že v predmetnej veci nedošlo po dobu viac ako dvoch mesiacov k žiadnemu posunu smerujúcemu k zabezpečeniu jej náhradného cestovného dokladu zo strany zastupiteľského úradu C.. Tvrdila, že za situácie kedy zo strany zastupiteľského úradu nedošlo k žiadnemu konkrétnemu úkonu smerujúcemu k vystaveniu jeho náhradného cestovného dokladu, túto dlhodobú nečinnosť štátnych orgánov C. jej nemožno dávať na ťarchu, a to spôsobom jej dlhodobého držania v zaistení. Mala za to, že v predmetnej veci existujú faktické prekážky jej vyhostenia, čo spôsobilo zánik účelu zaistenia a má teda za následok aj nemožnosť predĺženia lehoty jej zaistenia. Predĺženie jej zaistenia považovala za neúčelné a neefektívne a v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a preto aj za nezákonné, pretože nie je predpoklad, že bude možné zrealizovať jej vyhostenie a naplniť účel zaistenia. V tejto súvislosti poukázala na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010, nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. II. ÚS 147/2013-50 zo dňa 09.10.2013, rozsudok kasačného súdu sp. zn. 1SZa/9/2016, ako aj rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci Kadzoev C-357/09. 3. Podaním zo dňa 12.06.2023, ktoré bolo doručené súdu spolu s administratívnym spisom a správnou žalobou, sa žalovaný vyjadril k správnej žalobe tak, že túto navrhoval zamietnuť. Vo vyjadrení žalovaný zotrval na správnosti a zákonnosti napadnutého rozhodnutia, pričom argumenty jeho vyjadrenia vychádzali z napadnutého rozhodnutia. Mal za to, že v prípade žalobkyne bolo potrebné predĺžiť lehotu zaistenia, pričom išlo iba o predĺženie prvej šesť mesačnej lehoty zaistenia a nie o využitie inštitútu predĺženia lehoty zaistenia o možných 12 mesiacov a to z dôvodu, že je to nutné na zabezpečenie náhradného cestovného dokladu potrebného na realizáciu výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Bol toho názoru, že vo veci je jasne preukázané, že zaistením žalobkyne smeruje k naplneniu účelu zaistenia, ktorým je reálne vyhostenie žalobkyne z územia Slovenskej republiky. K tomu doplnil, že stanovená doba zaistenia je plne v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, v ktorom je implementovaná Smernica EP a R č. 2008/115/ES zo 16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území. Poukázal na odpoveď z Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov v ktorej je uvedené, že zaistenie žalobkyne je účelné. 4. Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že dňa 25.03.2023 hliadka Oddelenia mýtnej polície PZ Levice zadržala žalobkyňu, ktorá bola následne predvedená pred žalovaného. Bola vykonaná lustrácia žalobkyne v informačných systémoch polície s negatívnym výsledkom. Po podaní zákonných poučení za prítomnosti tlmočníka bola so žalobkyňou spísaná zápisnica o podaní vyjadrenia, v rámci spísania ktorej bolo žalobkyni oznámené začatie konania vo veci jej zaistenia. V tejto zápisnici žalobkyňa okrem iného uviedla trasu jej postupu z domovského štátu do Schengenského priestoru, to že nedisponuje žiadnym dokladom totožnosti, že nechce v SR požiadať o azyl, chce ísť do Nemecka, nemá rodinných príslušníkov na území SR, nehrozí jej riziko prenasledovania v domovskej krajine – odišla z ekonomických dôvodov; nemala pri sebe žiadne finančné prostriedky. 5. Následne rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA12-441-010/2023-AV zo dňa 25.03.2023 žalovaný rozhodol o administratívnom vyhostení žalobkyne podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov a rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA12-441-015/2023-AV zo dňa 25.03.2023 žalovaný rozhodol o zaistení žalobkyne na nevyhnutne potrebný čas, najviac do 25.05.2023 podľa § 88 ods. 1 písm. b) a § 88 ods. 4 citovaného zákona. 6. Listom č. PPZ-HCP-ME-197-008/2023-ZC zo dňa 22.05.2023 Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov (ďalej len „ÚPZpC“) sa obrátil na žalovaného a oznámil mu, že dosiaľ nebolo možné realizovať vyhostenie žalobkyne z územia SR, nakoľko Zastupiteľský úrad C. D. E. i napriek jeho snahe (úkonom smerujúcim k vystaveniu náhradného cestovného dokladu) zatiaľ nevystavil pre žalobkyňu náhradný cestovný doklad. 7. Napadnutým rozhodnutím žalovaný rozhodol o predĺžení zaistenia žalobkyne na nevyhnutne potrebný čas, najviac do 25.07.2023, podľa § 88 ods. 1 písm. b) a § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov. Rozhodnutie bolo odôvodnené tým, že žalovanému bola dňa 22.05.2023 doručená žiadosť ÚPZpC o predĺženie zaistenia, z ktorej vyplýva, že predĺženie zaistenia je potrebné z dôvodu, že oslovený zastupiteľský úrad i napriek snahe ÚPZpC nevystavil žalobkyni náhradný cestovný doklad. Žalovaný zároveň dospel k záveru, že v prípade žalobkyne nie je možné realizovať alternatívny spôsob zaistenia podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) o pobyte cudzincov, pretože žalobkyňa nespĺňa podmienky, za ktorých by jej mohli byť uložené povinnosti podľa označeného zákonného ustanovenia. Relevantné právne predpisy 8. Podľa § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 9. Podľa § 88 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny a) v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1, ak 1. existuje riziko jeho úteku, alebo 2. štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy výkonu jeho administratívneho vyhostenia, b) na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia,
c) na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku, alebo d) na účel jeho vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy, 78) ak neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu alebo má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt. 10. Podľa § 88 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov, rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. 11. Podľa § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. 12. Podľa § 221 ods. 1 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený. 13. Podľa § 229 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 14. Podľa § 230 ods. 1 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby podľa § 221 ods. 1, rozsudkom podľa povahy veci a) zruší napadnuté rozhodnutie o zaistení, rozhodnutie o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia a nariadi žalovanému bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia, b) uloží žalobcovi po vykonanom dokazovaní miernejšie donucovacie opatrenie podľa osobitného predpisu, ktorým sa v plnom rozsahu nahrádza napadnuté rozhodnutie o zaistení, rozhodnutie o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia, a nariadi žalovanému bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia (plná jurisdikcia), c) zruší napadnuté rozhodnutie o zaistení, rozhodnutie o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia, ak obsahovalo odstrániteľné vady, a vec vráti na ďalšie konanie žalovanému, d) určí, že napadnuté rozhodnutie o zaistení, rozhodnutie o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia bolo nezákonné. 15. Podľa § 89 ods. ods. 1 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov, policajný útvar, ktorý koná vo veci zaistenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku. 16. Podľa § 89 ods. ods. 2 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov, o druhu a spôsobe uloženia povinnosti podľa odseku 1 rozhoduje policajný útvar, pričom prihliada na osobu štátneho príslušníka tretej krajiny, jeho pomery a mieru ohrozenia účelu zaistenia. Povinnosť podľa odseku 1 však nemožno uložiť, ak ide o konanie vo veci administratívneho vyhostenia z dôvodu podľa § 82 ods. 2 písm. a) alebo písm. b). 17. Podľa § 89 ods. ods. 3 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov, policajný útvar môže uložiť povinnosť podľa odseku 1 len vtedy, ak štátny príslušník tretej krajiny preukáže zabezpečenie ubytovania počas trvania tejto povinnosti a finančné zabezpečenie pobytu vo výške podľa § 6; to neplatí, ak ide o žiadateľa o azyl. O uložení povinnosti podľa odseku 1 môže policajný útvar rozhodnúť aj počas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny. Proti rozhodnutiu o uložení povinnosti podľa odseku 1 sa nemožno odvolať.
Posúdenie veci správnym súdom 18. Správny súd v Bratislave ako súd vecne, miestne a kauzálne príslušný [§ 10, §13 ods. 3, § 17 písm. a) SSP] v konaní o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia posudzujúc správnu žalobu neformálne a neviazaný jej žalobnými bodmi (§ 206 ods. 3 SSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj administratívne konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného, a podľa stavu veci v čase vyhlásenia rozhodnutia správneho súdu podľa § 206 ods. 4 SSP dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná. O žalobe rozhodol podľa § 228 SSP na pojednávaní uskutočnenom dňa 23. júna 2023. 19. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného z 25. mája 2023 č. PPZ-HCPBA12-439-024/2023-AV o predĺžení zaistenia žalobkyne najviac do 25. júla 2023 z dôvodu, že doposiaľ nebolo možné napriek vykonaným úkonom zabezpečiť vydanie náhradného cestovného dokladu potrebného na jeho administratívne vyhostenie. 20. Úvodom správny súd uvádza, že podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu ustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné. Jedná sa o kumulatívne podmienky a preto musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody navrhovateľa. 21. Vyššie uvedené požiadavky pre zaistenie cudzincov, t,j, účelnosť a efektívnosť, musia byť splnené nielen v čase vydania rozhodnutia o zaistení, ale aj počas celej doby trvania zaistenia, čomu zodpovedá aj povinnosť žalovaného vyjadrená v § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. 22. Na uvedené reflektuje aj ustálená rozhodovacia prax správnych súdov, ktorá vníma zaistenie cudzinca ako mimoriadny inštitút, ktorým sa fakticky obmedzuje alebo v závislosti na povahe, dĺžke, dôsledkoch a spôsobe zaistenia dokonca zbavuje osoba jej osobnej slobody. Ide teda o veľmi citeľný a intenzívny zásah do jedného z najvýznamnejších práv jednotlivca. Takýto zásah môže byť prípustný len za prísne vymedzených podmienok definovaných nielen zákonom o pobyte cudzincov, ale predovšetkým ústavným poriadkom Slovenskej republiky. Krajnej povahy tohto inštitútu si bol napokon vedomý aj zákonodarca, a preto ustanovením § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov (nadväzujúcim na obdobnú úpravu v článku. 15 ods. 6 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES z 16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území) striktne obmedzil dobu, po ktorú je možné cudzinca obmedziť na slobode najviac na 6 mesiacov, respektíve ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny alebo výkon trestu vyhostenia sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. 23. Práve v citovanom ustanovení možno nájsť odpoveď na nastolenú kľúčovú otázku, či bolo predĺženie zaistenia žalobkyne dôvodné ako aj zákonné. Z vyjadrenia žalovaného ku správnej žalobe, ktorý uviedol, že napadnutým rozhodnutím došlo „iba“ k predĺženiu prvej 6 mesačnej lehoty na zaistenie, sa správnemu súdu javí, že ten nie celkom porozumel, ako má pristupovať ku stanovovaniu dĺžky zaistenia ako aj ku samotnému, mimoriadnemu, inštitútu. Posudzovanie doby zaistenia, či už sa jedná o 6 mesačnú lehotu alebo 12 mesačnú lehotu, musí byť v každom prípade podrobené rovnako prísnym kritériám. 24. Zákonodarca totiž predpokladá, že ku predĺženiu lehoty zaistenia o ďalších až 12 mesiacov – teda nad rámec 6 mesačnej lehoty, môže orgán verejnej správy pristúpiť iba za predpokladu splnenia dvoch podmienok. V prvom rade, už v priebehu prvej etapy 6 mesačného zaistenia, musí byť konajúci orgán verejnej správy činný a to v tom smere, že bude aktívne a efektívne vykonávať úkony smerujúce k administratívnemu vyhosteniu. V druhom rade, v 6 mesačnej lehote buď sám štátny príslušník tretej krajiny sťažil postup konajúceho orgánu verejnej správy tým, že nespolupracoval a maril tým výkon jeho administratívneho vyhostenia, alebo v tejto 6 mesačnej lehote nedošlo k vydaniu náhradného cestovného dokladu zo strany zastupiteľského úradu. 25. Z uvedeného je zrejmé, že už počas prvých 6 mesiacov zaistenia musí konajúci orgán verejnej správy robiť reálne a nie iba iluzórne úkony smerujúce ku výkonu administratívneho vyhostenia. Zároveň nemožno zamieňať nečinnosť žalovaného s nečinnosťou zastupiteľského úradu, ktorému bola adresovaná žiadosť o vydanie náhradného cestovného dokladu.
26. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že žalovaný vydal napadnuté rozhodnutie argumentujúc, že napriek vykonaným úkonom smerujúcim k vystaveniu náhradného cestovného dokladu, k jeho vystaveniu nedošlo. Na obšírnejšie zdôvodnenie naplnenia predpokladov predĺženia zaistenia je skúpe tak napadnuté rozhodnutie ako aj samotná žiadosť ÚPZpC. Strohé a nejasné tvrdenia o vykonaných úkonoch smerujúcich k výkonu administratívneho vyhostenia žalobkyne sú naviac aj v rozpore s predloženým administratívnym spisom, v ktorom sa nenachádzajú žiadne záznamy o tom, že by ÚPZpC zmienené úkony vykonal. Správny súd k počudovaniu taktiež zistil, že v ňom absentuje dokonca prvotná žiadosť o vydanie náhradného cestovného dokladu, ktorá mala byť vykonaná bezprostredne po zaistení žalobkyne. Správnemu súdu preto nezostalo nič iné, iba skonštatovať, že v dôsledku javiacej sa faktickej nečinnosti vo vzťahu k zabezpečeniu vydania náhradného cestovného dokladu sa ďalšie zaistenie žalobkyne (s prihliadnutím na zásadu v pochybnostiach v prospech žalobcu) javí ako neefektívne a neúčelné. 27. Podobný prípad riešil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku z 08. decembra 2020, sp. zn. 10Szak/13/2020, podľa ktorého pasivita žalovaného môže viesť až ku záverom o samoúčelnosti zaistenia: „Administratívny spis žalovaného v tejto súvislosti neposkytuje žiadne podklady, na základe ktorých by bolo možné hodnotiť účelnosť a efektivitu zaistenia sťažovateľa, nakoľko dokumentuje iba skutkový stav veci ku dňu vydania rozhodnutia o zaistení, podanie správnej žaloby a vyjadrenie žalovaného k nej. Identifikácia úkonov, ktoré je v prípade zaisteného potrebné vykonať (pre úspešnú realizáciu vyhostenia – pre ktorý dôvod je držaný v zaistení) poskytuje súdu v prípade preskúmania zákonnosti rozhodnutia, vzhľadom na počiatočné štádium zaistenia, iba informáciu o predpokladanej aktivite žalovaného, čo dáva súdu možnosť hodnotiť efektívnosť takéhoto zaistenia len do budúcnosti. Avšak v prejednávanej právnej veci sťažovateľ podal správnu žalobu o prepustenie zaistenia v čase, keď bol v zaistení už viac ako dva mesiace. V takomto pokročilom štádiu pobytu v zaistení je pre posúdenie účelnosti a efektívnosti zaistenia (mať zaisteného k dispozícii pre účel výkonu administratívneho vyhostenia) nevyhnutné hodnotiť doposiaľ vykonané kroky žalovaného smerujúce k naplneniu tohto účelu (úspešný výkon vyhostenia), pričom prípadne zistená pasivita žalovaného by dôvodne viedla k záveru o tom, že pozbavenie osobnej slobody sťažovateľa je samoúčelné.“. 28. Pokiaľ žalovaný v rozhodnutí o zaistení aspoň exemplifikatívne vymedzil úkony, ktoré sú mu z jeho praxe známe a vie, že tieto úkony sú potrebné na zabezpečenie vykonania administratívneho vyhostenia, nie je možné tolerovať, ak podľa nich následne (bez ďalšieho zdôvodnenia) nepostupuje. Pokiaľ bola žalobkyňa zaistená na účely administratívneho vyhostenia, a to sa v dôsledku nečinnosti žalovaného odďaľuje až do stavu, že jej skutočný výkon je v nedohľadne, nemožno považovať zaistenie za napĺňajúce účel, ktorý žalovaný sám stanovil. 29. S ohľadom na uvedené dospel správny súd k záveru, že napadnuté rozhodnutie nemá oporu v administratívnom spise predloženom žalovaným, a teda skutkové zistenia v podobe vykonaných úkonov smerujúcich k administratívnemu vyhosteniu žalobkyne z neho nevyplývajú, v dôsledku čoho toto rozhodnutie podľa § 191 ods. 1 písm. f) SSP v spojení s postupom podľa § 230 ods. 1 písm. a) zrušuje a nariaďuje žalovanému bezodkladné prepustenie žalobkyne zo zaistenia. 30. O nároku na náhradu trov konania rozhodol správny súd na základe § 175 ods. 1 v spojení s § 167 SSP s poukazom na výsledok konania a žalobkyni, ktorá mala plný úspech v konaní, priznal právo na ich náhradu v plnom rozsahu. O ich výške rozhodne podľa § 175 ods. 2 SSP po právoplatnosti tohto rozsudku vyšší súdny úradník samostatným uznesením. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť. Rozsudok správneho súdu o správnej žalobe vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty siedmich dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 3 SSP). Prípadná kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote sedem dní od doručenia rozhodnutia a podáva sa na Správnom súde v Bratislave v počte vyhotovení, zodpovedajúcom počtu účastníkov konania. (§ 443 SSP). Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu krajského súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenie (§ 446 ods.2 písm. d) SSP). Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, ak sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred krajským súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté
rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia krajského súdu. (§ 439 SSP) V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), ak je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).