Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Špecializovaný trestný súd 4T/2/2013 9513100006 13. 03. 2013 roman puchovsky ECLI:SK:SSPK:2013:9513100006.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Špecializovaný trestný súd, pracovisko Banská Bystrica, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Púchovského a členov senátu JUDr. Oldřicha Kozlíka a JUDr. Michala Trubana na hlavnom pojednávaní dňa 13. marca 2013, v trestnej veci obžalovanej Bc. W. B. pre pokračovací zločin prijímania úplatku podľa § 329 odsek 1, odsek 2 Trestného zákona, takto rozhodol: obžalovaná Bc. W. B., narodená XX.XX.XXXX v G., trvale bytom Z., G. 9 sa uznáva
za
vinnú, že
1/ dňa 23. novembra 2011 v čase okolo 08.50 h v Bratislave na ul. Pri starej prachárni č. 14 v administratívnej budove Obvodného úradu pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie Bratislava v kancelárii č. 510, nachádzajúcej sa na V. poschodí, pri výkone svojej funkcie samostatného radcu odboru cestnej dopravy Obvodného úradu pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie v Bratislave prijala od R.. O. Z., splnomocneného žiadateľa, finančnú hotovosť vo výške 20,- Eur ako úplatok v súvislosti s vybavovaním žiadosti o uznanie typového schválenia jednotlivo dovezeného vozidla zn. Ford Focus VIN:WF05XXGCD57S75168 zo dňa 21.11.2011 evidovanej pod číslom konania B/2011/11543 pre rozhodovanie podľa zákona č. 725/2004 Z. z. o podmienkach prevádzky vozidiel v premávke na pozemných komunikáciách v znení neskorších predpisov, 2/ dňa 23. novembra 2011 v čase okolo 08.50 h v Bratislave na ul. Pri starej prachárni č. 14 v administratívnej budove Obvodného úradu pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie Bratislava v kancelárii č. 510, nachádzajúcej sa na V. poschodí, pri výkone svojej funkcie samostatného radcu odboru cestnej dopravy Obvodného úradu pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie v Bratislave prijala od R.. O. Z., splnomocneného žiadateľa, finančnú hotovosť vo výške 20,- Eur ako úplatok v súvislosti s vybavovaním žiadosti o uznanie typového schválenia jednotlivo dovezeného vozidla zn. Mercedes Benz VIN: WDB1680091J620490 zo dňa 21.11.2011 evidovanej pod číslom konania B/2011/11597 pre rozhodovanie podľa zákona č. 725/2004 Z. z. o podmienkach prevádzky vozidiel v premávke na pozemných komunikáciách v znení neskorších predpisov, teda v bodoch 1/ až 2/ obžaloby: - v súvislosti s obstarávaním veci všeobecného záujmu priamo pre seba prijala úplatok a spáchala uvedený čin ako verejný činiteľ,
č í m s p á ch a l a v bodoch 1/ až 2/ obžaloby: - pokračovací zločin prijímania úplatku podľa § 329 odsek 1, odsek 2 Trestného zákona.
Za to sa odsudzuje: Podľa § 329 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona s poukazom na § 36 písm. j), l), n) Trestného zákona, § 39 ods. 1, ods. 3 písm. d) Trestného zákona na trest odňatia slobody v trvaní 2 (dvoch) rokov. Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona výkon trestu odňatia slobody podmienečne odkladá. Podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona určuje súd skúšobnú dobu v trvaní 3 (troch) rokov. Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona ukladá trest zákazu činnosti, a to funkcie verejného činiteľa v trvaní 2 (dvoch) rokov. Podľa § 60 ods. 1 písm. a) Trestného zákona ukladá trest prepadnutia veci, a to finančnej hotovosti v sume 40,- (štyridsať) Eur. Podľa § 60 ods. 6 Trestného zákona vlastníkom prepadnutej veci sa stáva štát. odôvodnenie: Prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR podal dňa 16.01.2013 obžalobu na obžalovanú Bc. W. B. pre pokračovací zločin prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona na tom skutkovom základe, ako je uvedené vo výrokovej časti obžaloby prokurátora č. VII/1 Gv 188/11-42. Senát Špecializovaného trestného súdu vykonal v uvedenej trestnej veci na hlavnom pojednávaní dokazovanie výsluchom obžalovanej, svedkov R.. O. Z., W.. J. W., čítaním výpovede svedka F. W. a oboznámením listinných dôkazov, ktoré tvoria súčasť trestného spisu. Obžalovaná Bc. W. B. na hlavnom pojednávaní uviedla, že v čase skutkov pracovala ako hlavný referent odboru cestnej dopravy na Obvodnom úrade pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie v Bratislave. V jej pracovnej náplni bolo okrem iného aj schvaľovanie dovezených vozidiel a uznávanie schválenia dovezených vozidiel. Nadriadený jej dňa 1.11.2011 pridelil na vybavenie spisy číslo B/2011/11597 a B/2011/11543, ktoré sa týkali uznania typového schválenia jednotlivo dovezeného vozidla z Európskeho spoločenstva, pričom v oboch prípadoch bol splnomocnený konať R.. O. Z.. Po preštudovaní spisových materiálov vydala rozhodnutie o schválení. Na vydanie rozhodnutia je daná zo zákona lehota jeden mesiac, avšak na úrade mali zaužívanú prax, že keď žiadateľ splní všetky podmienky a doloží všetky potrebné doklady, tak sa rozhodnutia vydávajú z jedného stránkového dňa na druhý stránkový deň. Dňa 23.11.2011 v ranných hodinách stretla na chodbe úradu R.. Z., ktorému oznámila, že pri jednej jeho žiadosti chýba osvedčenie, z ktorého by bol zrejmý pôvodný vlastník. R.. Z. vošiel do kancelárie, kde mu odovzdala dva výtlačky týkajúce sa prvého spisu. Keď jej vracal podpísaný rovnopis, vložil jej do ruky bankovku v hodnote 20,- Eur. Na jej otázku, čo to má znamenať, len kývol hlavou a ona
bankovku vložila do spisu na parapete okna. Potom mu povedala, že druhé osvedčenie by mu nemala odovzdať, ale keďže potreboval pán Z. auto prihlásiť ešte v ten deň, odovzdala mu aj druhé rozhodnutie po jeho podpísaní, pričom jej svedok Z. opätovne vsunul bankovku v nominálnej hodnote 20,- Eur do ruky, poďakoval jej za ochotu a prisľúbil, že chýbajúce osvedčenie do spisu doloží. Následne na to ona bankovku vsunula pod papiere na kontajner pod pracovným stolom. Nikdy od žiadnej stránky a ani od svedka Z. nežiadala peniaze za vybavovanie spisov. Okrem vlastného priznania je obžalovaná usvedčovaná aj výpoveďou svedka R.. O. Z.. Svedok Z. na hlavnom pojednávaní využil svoje právo v zmysle ust. § 130 Trestného poriadku a vo veci nevypovedal. Vzhľadom k tomu, že v prípravnom konaní svedok vypovedal a výpoveď svedka bola vykonaná zákonne bola táto výpoveď prečítaná za splnenia uvedených v § 263 ods. 4 Trestného poriadku na hlavnom pojednávaní. Svedok Z. uviedol, že ako súkromný podnikateľ - majiteľ autobazáru predáva výlučne motorové vozidlá dovezené z Nemecka. V tejto súvislosti pripravuje na schválenie vozidlá k premávke na pozemných komunikáciách. Dňa 21.11.2011 doniesol na Obvodný úrad pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie v Bratislave spolu 5 žiadostí, ktoré od neho prevzal R.. Q.. Dňa 23.11.2011 prišiel na úrad, kde na vývesnej tabuli bolo uvedené, že vo všetkých jeho žiadostiach bolo kladne rozhodnuté. Dve žiadosti, týkajúce sa vozidla značky Ford Focus a vozidla Mercedes Benz vybavovala obžalovaná. Po príchode k jej stolu v kancelárii mu odovzdala rozhodnutia, týkajúce sa vozidla Ford Focus, ako jej vracal podpísané rozhodnutie podal jej bankovku v nominálnej hodnote 20,- Eur. Pri druhom vozidle mu uviedla, že je tam problém, pretože v kópii technického preukazu nebolo uvedené číslo vozidla. Sľúbil jej, že doklad doloží dodatočne a keď jej vracal podpísané rozhodnutie, tak jej opätovne podal bankovku v nominálnej hodnote 20,- Eur, ktorá bola pod rozhodnutím. Peniaze obžalovaná zobrala v oboch prípadoch, ale nevedel kde ich dala. Obžalovaná ho nežiadala o peniaze, dal jej ich sám od seba ako poďakovanie za včasné vybavenie žiadosti a aj preto, že v budúcnosti chcel mať tiež žiadosti vybavované včas a bez prieťahov. Svedok R.. J. W. v čase skutkov pracoval ako riaditeľ Obvodného úradu pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie v Bratislave. Popísal spôsob vybavovania žiadostí. Tieto sa podávali u jednotlivých pracovníkov, ktoré po kontrole úplnosti dokladov, predložil tieto riaditeľovi. Riaditeľ potom veci prerozdelil na vybavenie inému pracovníkovi. Lehota na vybavovanie žiadostí bola 30 dní. Na úrade sa neuhrádzali poplatky v hotovosti, všetko sa platilo formou kolkových známok. V minulosti, ako riaditeľ úradu nezaznamenal žiadne korupčné správanie sa niektorého z pracovníkov, obžalovaná neprijímala od žiadateľov žiadne poplatky v hotovosti. O trestnej činnosti, ktorá je predmetom hlavného pojednávania bližšie okolnosti uviesť nevedel. Z výpovede svedka F. W. vyplýva, že s obžalovanou sedel v kancelárii, ale ku skutkom nevedel uviesť nič, nikdy v minulosti mu obžalovaná nehovorila o tom, že by jej niekto zo stránok poskytol úplatok. Zo zápisnice o vykonaní osobnej prehliadky obžalovanej zo dňa 23.11.2011 vyplýva, že táto dobrovoľne vydala bankovku v hodnote 20,- Eur, ktorú obdržala od R.. O. Z.. Zápisnica o vydaní veci zo dňa 23.11.2011 preukazuje, že obžalovaná dobrovoľne vydala aj druhú bankovku v nominálnej hodnote 20,- Eur, ktorú obdržala od R.. Z.. Senát sa čítaním oboznámil aj s kópiami spisových materiálov Obvodného úradu pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie v Bratislave, ktoré sa týkajú prihlásenia dovezených vozidiel Ford Focus a Mercedes Benz, ktoré na základe splnomocnenia žiadateľov podával R.. O. Z.. Z kópie časti knihy o príjme a výdaji tlačív o osvedčení o evidencii vozidla vyplýva, že dňa 23.11.2011 obžalovaná vydala R.. Z. rozhodnutia pre B. F. a W. E.. Po takto vykonanom dokazovaní na hlavnom pojednávaní senát v zmysle ust. § 2 ods. 12 Trestného poriadku hodnotil dôkazy, ktoré boli získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípade jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od toho, či si ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Skutkové
zistenia popísané v obžalobe prokurátora sú okrem vlastného priznania obžalovanej potvrdzované aj výpoveďou svedka Z., ako aj listinnými dôkazmi, týkajúcimi sa schvaľovacieho procesu, zápisnicami o vydaní vecí a osobnej prehliadke a nepriamo aj výpoveďou svedka W.. J. W.. Vykonané dokazovanie jednoznačne preukázalo, že obžalovaná priamo pre seba prijala od svedka R.. Z. finančnú hotovosť v sume dva krát po 20,- Eur. Podľa § 131 ods. 3 Trestného zákona úplatkom sa rozumie vec alebo iné plnenie majetkovej či nemajetkovej povahy, na ktorú nie je právny nárok. Z dokazovania na hlavnom pojednávaní vyplynulo, že obžalovaná v súvislosti s vybavovaním žiadosti splnomocniteľa R.. Z. prijala dve bankovky v nominálnych hodnotách 20,- Eur, na ktoré nemala právny nárok. Obžalovaná teda od R.. Z. prijala úplatok. Rozhodovacia činnosť v rámci povoľovacieho konania v oblasti cestnej dopravy je podľa § 131 ods. 1 Trestného zákona vecou všeobecného záujmu, pretože táto činnosť presahuje rámec individuálnych práv a záujmov jednotlivca, ktorý je dôležitý z hľadiska záujmu spoločnosti. Rozhodovací proces je upravený v zákone číslo 725/2004 Z. z. o podmienkach prevádzky vozidiel v premávke na pozemných komunikáciách. Rozhodnutie, ktorým sa uznáva schválenie jednotlivo dovezeného vozidla z členského štátu, je podkladom na prihlásenie tohto vozidla do evidencie vozidiel. Je preto nepochybné, že tento regulačný proces presahuje záujem jednotlivca a je spoločensky dôležitý z hľadiska záujmov štátu. Pri právnej kvalifikácii skutku obhajoba namietala kvalifikáciu konania obžalovanej podľa ust. § 329 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona v tom, že obžalovaná mala spáchať uvedený skutok ako verejný činiteľ. Obhajoba namietala, že obžalovaná nebola verejným činiteľom, pretože je síce pravdou, že vydala rozhodnutia, týkajúce sa povoľovacieho procesu v súvislosti so schválením jednotlivo dovezeného vozidla z členského štátu Európskej únie, ale toto rozhodnutie nikdy nepodpisovala. Po vypracovaní rozhodnutia obžalovaná vždy bola povinná každé rozhodnutie predkladať svojmu nadriadenému a ten svojim podpisom deklaroval správnosť vypracovaného rozhodnutia. Teda obžalovaná nebola tou osobou, ktorá priamo vykonávala funkciu verejného činiteľa, nemohla v rámci svojich kompetencií ani ukladať žiadateľovi poriadkovú pokutu, resp. prerušiť správne konanie, alebo rozhodnúť bez toho, že by jej rozhodnutie nebol podpísal priamy nadriadený. Pokiaľ ide o to, či obžalovaná bola v súvislosti s prijatím úplatku v pozícii verejného činiteľa, je potrebné uviesť, že § 128 ods. 1 Trestného zákona stanovuje, že verejným činiteľom sa rozumie, okrem iného, aj štátny zamestnanec, alebo zamestnanec orgánu štátu, ak sa podieľa na plnení úloh spoločnosti a štátu a používa pri tom právomoc, ktorá mu bola zverená v rámci zodpovednosti za plnenie úloh štátu. Pre trestnú zodpovednosť verejného činiteľa sa vyžaduje, aby trestný čin bol spáchaný v súvislosti s právomocou a zodpovednosťou tohto verejného činiteľa. Podľa ustálenej judikatúry súdov Slovenskej republiky právomoc musí obsahovať vždy prvok moci a prvok rozhodovania. Na to, aby štátny zamestnanec, ktorý je v štátnozamestnaneckom pomere realizoval svoju právomoc v zmysle § 128 ods. 1 Trestného zákona musia byť splnené podmienky, a to, že musí ísť o rozhodovanie o právach alebo povinnostiach fyzických alebo právnických osôb, oprávnenie rozhodovať musí byť priznané Ústavou SR, ústavným zákonom alebo zákonom, a takéto rozhodovanie musí obsahovať prvok moci a prvok rozhodovania. Právami a povinnosťami fyzických a právnických osôb je potrebné rozumieť akékoľvek práva a povinnosti týchto osôb, ktoré sú dané Ústavou SR a sú upravené ďalej zákonmi a na ich podklade aj ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi. Pokiaľ ide o prvok rozhodovania, tak tento nespočíva len v tom, kto rozhodnutie po preskúmaní podpíše v zmysle v tomto prípade Správneho poriadku. Prvok rozhodovania je potrebné dať do súvislosti s prvkom moci a vykladať ho dostatočne extenzívne. Zahŕňa v sebe aj konanie, ktoré môže vyústiť nie len do vydania rozhodnutia, v tomto prípade podľa Správneho poriadku, ale aj do zvolenia postupu prijatie opatrenia, spísania správy, vrátenia veci, uloženia pokynu žiadateľovi a podobne. Čiže, ak štátny zamestnanec ako verejný činiteľ komunikuje s predvolanou osobou, ktorá s ním prišla do služobného styku a táto komunikácia môže vyústiť do rozhodnutia o právach a povinnostiach žiadateľa, ide o ten prípad, kedy verejný činiteľ využíva právomoc, ktorá mu bola zverená a trestný čin, ktorý je v takomto prípade spáchaný je spáchaný v súvislosti s právomocou tohto verejného činiteľa. Je nepochybné, že obžalovaná W. B. bola zaradená podľa opisu činnosti štátneho zamestnanca Krajského úradu pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie v Bratislave do štátnozamestnaneckého pomeru vo funkcii samostatný radca. Hlavnou činnosťou podľa zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe bola rozhodovacia činnosť v povoľovacom konaní v oblasti cestnej dopravy v stanovenom rozsahu vrátane kontrolnej činnosti na úrovni okresu. V rámci hlavnej činnosti uznáva a schvaľuje technickú spôsobilosť jednotlivo dovezených vozidiel a ako poverená osoba vykonáva štátny odborný dozor nad poverenými službami, vybavuje agendu
technických preukazov - duplikáty a zápisy povoľuje a schvaľuje technickú spôsobilosť jednotlivého vozidla pri stavbe a prestavbe. Svoju činnosť vykonávala na základe zákona č. 725/2004 Z. z.. Aj keď v rámci správneho konania obžalovaná rozhodnutia nepodpisovala, bola to práve ona, ktorá až do momentu schválenia rozhodnutia nadriadeným má nad celým priebehom schvaľovacieho procesu moc a právomoc disponovať so žiadosťou žiadateľa spôsobom, akým to ona uznala za vhodné. Tu nejde len o pracovníčku štátnej správy, ktorá je zodpovedná za technické prevzatie veci bez jej ďalšej zodpovednosti za jej osud. Obžalovaná na jej pracovnej pozícii pripravovala rozhodnutia a zodpovedala za ne až do odovzdania rozhodnutia žiadateľovi. Obžalovaná teda disponovala so spisovým materiálom, týkajúceho sa zápisov jednotlivo dovezených vozidiel, mohla ovplyvniť rýchlosť vybavenia, mala nad ním v podstate absolútnu kontrolu a právomoc. Z uvedeného teda vyplýva, že počas celej doby spracovávania jednotlivých spisov, ktoré sú predmetom obžaloby prokurátora, obžalovaná rozhodovala o právach a povinnostiach žiadateľov, toto oprávnenie jej bolo explicitne priznané zákonom, opisom činnosti štátnozamestnaneckého miesta, a jej činnosť obsahovala prvok moci, rozhodovania, prípadne aj možný prvok zneužitia moci nad prideleným spisom. Vzhľadom na uvedené skutočnosti potom senát dospel k záveru, že obžalovaná konala pri vybavovaní agendy v rámci správneho konania ako verejný činiteľ. Na základe uvedených úvah potom senát dospel jednoznačne k záveru, že obžalovaná Bc. W. B. v skutkoch, ktoré sú popísané vo výrokovej časti tohto rozsudku v súvislosti s obstaraním veci všeobecného záujmu priamo pre seba prijala úplatok a uvedený čin spáchala ako verejný činiteľ. Jej konanie senát kvalifikoval ako pokračovací zločin prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona. Obžalovaná Bc. W. B. v mieste bydliska nebola bližšie hodnotená, nie je evidovaná v evidencii priestupkov, nebola súdom trestaná. V súčasnosti je poberateľkou vdovského dôchodku. Dňa 24.11.2011 bola postavená mimo štátnu službu a dňom 18.1.2012 Krajský úrad pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie v Bratislave okamžite skončil štátnozamestnanecký pomer pre porušenie § 61 ods. 1 písm. b) Zákona o štátnej službe. Pri úvahách o druhu a výmere trestu senát postupoval v zmysle ust. § 34 a nasl. Trestného zákona. Je potrebné zdôrazniť, že trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky pre jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Pri určovaní druhu a výmere trestu súd prihliadol najmä na spôsob spáchania činu. Obžalovaná nebola v korupčnom správaní iniciatívnou, úplatok od R.. Z. nepožadovala. Prijala peniaze v dvoch prípadoch po 20,- Eur po tom, čo jej ich R.. Z. dal. Obžalovaná konala v priamom úmysle v zmysle ust. § 15 ods. 1 Trestného zákona, čo vyplýva aj z jej vyjadrenia, že po tom ako jej R.. Z. peniaze dal sa ho spýtala, čo to má znamenať, a keď ten len prikývol, tak si peniaze bez ďalšieho ponechala. Pohnútkou obžalovanej bolo získanie finančnej výhody v súvislosti s jej pracovným zaradením, na ktorú nemá nárok. Pri plnení úloh štátneho zamestnanca vo všeobecnosti platí nulová tolerancia a akceptácia „pozorností“, ako vďaku za niečo, čo je povinnosťou štátneho zamestnanca, je neprípustná. Senát nezistil žiadne priťažujúce okolnosti v zmysle ust. § 37 Trestného zákona. Naopak obžalovanej poľahčuje, že viedla pred spáchaním trestného činu riadny život, priznala sa k spáchaniu trestného činu a úprimne ho oľutovala a napomáhala pri objasňovaní trestnej činnosti príslušným orgánom. Senát zvažoval aj okolnosť, že trest má postihovať páchateľa tak, aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a na jeho blízke osoby. Trestný zákon v osobitnej časti stanovuje pri právnej kvalifikácii skutku podľa § 329 ods. 2 uloženie trestu odňatia slobody na päť až dvanásť rokov. Vzhľadom na okolnosti prípadu, ale aj pomery obžalovanej, je senát toho názoru, že použitie trestnej sadzby ustanovenej Trestným zákonom, by pre obžalovanú bolo neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti bude postačovať aj uloženie trestu kratšieho trvania, tak ako to uvádza ust. § 39 ods. 1 Trestného zákona. Základnou požiadavkou v oblasti ukladania trestov je požiadavky, aby bol trest primeraný trestnému činu, za ktorý sa ukladá. Trestná represia sa musí uplatňovať len v nevyhnutne nutnej miere. Trest nesmie byť prejavom neprimeraného inštitucionalizovaného násilia spoločnosti voči jednotlivcovi. Uložením trestu štát reaguje na spáchaný trestný čin ako na nespravodlivé konanie a tento trest by mal nespravodlivosť spôsobenú trestným činom napraviť a nie ho viac rozmnožiť. Neprimeraný trest nemožno považovať za spravodlivý, spravodlivým je vždy len primeraný trest. Neprimerane prísny
trest pôsobí škodlivo tak na páchateľa ako aj spoločnosť. Individualizácia trestu je prostriedkom na dosiahnutie primeranosti trestu a druh a výmera trestu musí byť stanovená tak, aby zodpovedali všetkým okolnostiam prejednávaného prípadu. Je nepochybné, že konanie obžalovanej je protispoločenské. Na druhej strane senát na základe logického úsudku po zodpovednom a starostlivom zhodnotení jednotlivých okolností prípadu, individuálne ako aj v súhrne, dospel k záveru, že trest odňatia slobody stanovený v osobitnej časti Trestného zákona, by bol pre obžalovanú neprimerane prísny. Pri určení tak vysokej trestnej sadzby zákonodárca nemal v úmysle postihovanie páchateľov - verejných činiteľov pri takejto forme korupcie. Požiadavka primeranosti a individualizácie trestu bráni mechanickému postupu súdu pri rozhodovaní o treste len podľa základnej trestnej sadzby ustanovenej Trestným zákonom. Vzhľadom na všetky okolnosti prípadu ako aj osobu obžalovanej potom senát uložil obžalovanej trest odňatia slobody pod zákonom stanovenú sadzbu v zmysle ust. § 39 ods. 3 písm. d) Trestného zákona v trvaní dvoch rokov. S prihliadnutím na osobu obžalovanej, ako aj jej doterajší život a okolnosti prípadu, má senát dôvodne za to, že pre zabezpečenie ochrany a nápravu obžalovanej výkon trestu odňatia slobody nie je nevyhnutný. Podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona pri povolení podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody určil skúšobnú dobu v polovici stanovenej sadzby v trvaní troch rokov. Počas skúšobnej doby podmienečného odsúdenia je obžalovaná povinná viesť život riadneho občana, nedopustiť sa iného úmyselného protispoločenského konania, lebo v opačnom prípade by súd vyslovil, že sa v skúšobnej dobe neosvedčila a trest vykoná. Pretože k trestnej činnosti obžalovanej došlo v súvislosti s výkonom právomoci verejného činiteľa, obžalovanej bol uložený podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona trest zákazu činnosti a to funkcie verejného činiteľa v trvaní dvoch rokov. Zároveň bol uložený aj trest prepadnutia veci, a to finančnej hotovosti 40,- Eur, ktorú obžalovaná prevzala ako úplatok, pretože ide o vec, ktorá bola použitá na spáchanie trestného činu. Vlastníkom prepadnutej veci (finančnej hotovosti) sa stáva podľa § 60 ods. 6 Trestného zákona štát. Senát je toho názoru, že takáto kombinácia uložených trestov splní prevýchovný účel, tak z hľadiska individuálnej, ako aj generálnej prevencie. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho oznámenia, prostredníctvom tunajšieho súdu na Najvyšší súd SR v Bratislave.