Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Špecializovaný trestný súd 3T/36/2011 9510100051 18. 06. 2012 jan giertli ECLI:SK:SSPK:2012:9510100051.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Špecializovaný trestný súd Pezinok, pracovisko Banská Bystrica, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Giertliho a sudcov JUDr. Jána Hrubalu a JUDr. Jozefa Šutku v trestnej veci proti obžalovanému D. L. pre trestný čin subvenčného podvodu podľa § 250b ods. 1, ods. 5 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. účinného do 31.12.2005 a iné, na hlavnom pojednávaní konanom dňa 18. júna 2012 v Banskej Bystrici takto rozhodol: Obžalovaný D. L., nar. XX.XX.XXXX v P., trvale bytom P., B. XXXX/X,
je v i n n ý , ž e 1) ako štatutárny zástupca obchodnej spoločnosti N. P., s.r.o., P., IČO XX XXX XXX, podal dňa 30.09.2004 na Národnej agentúre pre rozvoj malého a stredného podnikania v Bratislave žiadosť o poskytnutie nenávratného finančného príspevku pre žiadateľa zo súkromného sektora v rámci Opatrenia 1.1 Sektorového operačného programu Priemysel a služby na projekt kódu 11110100128 „Zvyšovanie konkurencieschopnosti spoločnosti N. P., s.r.o.“, hoci uvedená spoločnosť nemala na podnikateľské aktivity, na ktoré príspevok žiadala, živnostenské oprávnenie, v žiadosti v rozpore so skutočnosťou deklaroval, že táto spoločnosť nie je daňovým dlžníkom ani dlžníkom poistného na dôchodkové zabezpečenie, nemocenské poistenie, zdravotné poistenie a poistenie príspevku v nezamestnanosti, o čom predložil nesprávne potvrdenia, ktoré zabezpečil od Daňového úradu P. a od Zdravotnej poisťovne P. - I., ktoré svojou formuláciou takýto dojem navodzovali, od Sociálnej poisťovne, pobočka W. na základe prísľubu zaplatenia nedoplatkov vylákal nepravdivé potvrdenie o neexistencii dlhu a zamlčal existenciu nedoplatkov voči Všeobecnej zdravotnej poisťovni, pobočka W., v dôsledku čoho mu bola po uzavretí zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku s Národnou agentúrou pre rozvoj malého a stredného podnikania zo 06.07.2005 neoprávnene poskytnutá suma 1.374.758,73 EUR (45.415.981,49 Sk), čím na prostriedkoch zo štátneho rozpočtu Slovenskej republiky vznikla škoda 695.785,11 EUR (20.961.222,29 Sk) a na prostriedkoch z Európskeho fondu regionálneho rozvoja škoda 811.749,29 EUR (24.454.759,20 Sk), 2) ako štatutárny zástupca obchodnej spoločnosti N. P., s.r.o., P., IČO: XX XXX XXX podal dňa 16.09.2004 na Slovenskej agentúre pre rozvoj investícií obchodu (SARIO) v Bratislave žiadosť o poskytnutie nenávratného finančného príspevku pre žiadateľa zo súkromného sektoru v rámci Opatrenia 1.5 „Rozvoj zahraničnej spolupráce a image SR“ Sektorového operačného programu Priemysel a služby na projekt kódu 11110500024 „Účasť na výstave Hannover Fair - Nemecko“, v ktorej v rozpore so skutočnosťou deklaroval, že táto spoločnosť nie je daňovým dlžníkom ani dlžníkom poistného na dôchodkové zabezpečenie, nemocenské poistenie, zdravotné poistenie a poistenie príspevku v nezamestnanosti, o čom predložil nesprávne potvrdenia, ktoré zabezpečil od Daňového úradu P. a Zdravotnej poisťovne P. - I., ktoré svojou formuláciou takýto dojem navodzovali, od Sociálnej poisťovne,
pobočka W. na základe prísľubu zaplatenia nedoplatkov vylákal nepravdivé potvrdenie o neexistencii dlhu a zamlčal existenciu nedoplatkov voči Všeobecnej zdravotnej poisťovni, pobočka W., pričom mu bola na základe zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku so Slovenskou agentúrou pre rozvoj investícií obchodu (SARIO) z 21.06.2005, neoprávnene schválená suma 62.188,81 EUR (1.873.500,- Sk), z ktorej 28.702,53 EUR (864.692,31 Sk) tvoril príspevok zo štátneho rozpočtu Slovenskej republiky a 33.486,28 EUR (1.008.807,69 Sk) príspevok Európskeho fondu regionálneho rozvoja, pričom však k poskytnutiu uvedeného príspevku nedošlo, pretože Slovenská agentúra pre rozvoj investícií obchodu (SARIO) po predložení žiadosti o platbu od zmluvy v dôsledku porušenia iných zmluvných povinností zo strany príjemcu dňa 31.10.2006 odstúpila, teda v bodoch 1, 2 - vylákal od iného príspevok zo štátneho rozpočtu, ktorého poskytnutie alebo použitie je podľa všeobecne záväzného právneho predpisu viazané na podmienky, ktoré nespĺňal a to tým, že ho uviedol do omylu v otázke ich splnenia a spôsobil tak škodu veľkého rozsahu a zároveň sa dopustil konania nebezpečného pre spoločnosť, ktoré bezprostredne smerovalo k dokonaniu trestného činu a ktorého sa dopustil v úmysle vylákať od iného príspevok zo štátneho rozpočtu, ktorého poskytnutie alebo použitie je podľa všeobecne záväzného právneho predpisu viazané na podmienky, ktoré nespĺňal a to tým, že ho uviedol do omylu v otázke ich splnenia a spôsobil tak škodu veľkého rozsahu, avšak k dokonaniu trestného činu nedošlo, - predložil nesprávny doklad a tým umožnil spôsobenie sprenevery prostriedkov zo všeobecného rozpočtu Európskych spoločenstiev a uvedeným činom spôsobil škodu veľkého rozsahu a zároveň sa dopustil konania nebezpečného pre spoločnosť, ktoré bezprostredne smerovalo k dokonaniu trestného činu a ktorého sa dopustil v úmysle predložiť nesprávny doklad, aby tým umožnil spôsobenie sprenevery prostriedkov zo všeobecného rozpočtu Európskych spoločenstiev a aby uvedeným činom spôsobil škodu veľkého rozsahu, avšak k dokonaniu trestného činu nedošlo,
čím spáchal v bodoch 1, 2 - pokračovací trestný čin subvenčného podvodu podľa § 250b ods. 1, ods. 5 Trestného zákona účinného do 31.12.2005, čiastočne dokonaný a čiastočne v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31.12.2005, v jednočinnom súbehu - s pokračovacím trestným činom poškodzovania finančných záujmov Európskych spoločenstiev podľa § 126 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona účinného do 31.12.2005, čiastočne dokonaným a čiastočne v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31.12.2005
Za to sa odsudzuje: Podľa § 126 ods. 4 Trestného zákona účinného do 31.12.2005 s použitím § 35 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31.12.2005, § 40 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona účinného do 31.12.2005 na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky.
Podľa § 58 ods. 1 písm. a) Trestného zákona účinného do 31.12.2005 výkon trestu odňatia slobody sa podmienečne odkladá. Podľa § 59 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31.12.2005 určuje sa skúšobná doba na 3 (tri) roky. Podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku súd odkazuje poškodenú stranu Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky na občianske súdne konanie. odôvodnenie: Prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry, Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky podal dňa 1. decembra 2011 obžalobu na obvineného D. L.. V nej obžaloval obvineného D. L. zo spáchania trestného činu subvenčného podvodu podľa § 250b ods. 1, ods. 5 Trestného zákona účinného do 31.12.2005, čiastočne dokonaného a čiastočne v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31.12.2005 a z trestného činu poškodzovania finančných záujmov Európskych spoločenstiev podľa § 126 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona účinného do 31.12.2005, čiastočne dokonaného a čiastočne v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31.12.2005. Obžalovaný sa mal podľa obžalobného návrhu trestnej činnosti dopustiť tak, ako to je konkrétne uvedené v skutkovej časti tohto rozsudku, v bodoch 1, 2. Predseda senátu v súlade s ustanovením § 243 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal podanú obžalobu obsah spisu. Zistil, že vec nie je potrebné predbežne prejednať, preto nariadil hlavné pojednávanie. Na doplnenie možno uviesť, že v predmetnej veci už bolo v minulosti vykonané predbežné prejednanie obžaloby, následne obžalovaný vyjadril súhlas vykonať konanie o dohode o vine a treste, následkom čoho bola trestná vec vrátená prokurátorovi na postup podľa § 232 a § 233 Trestného poriadku. Keďže k dohode o vine a treste medzi prokurátorom a obvineným nedošlo, bola opätovne podaná obžaloba na súd na obvineného D. L., pričom išlo o identickú obžalobu s pôvodne podanou obžalobou. Obžalovaný D. L. na hlavnom pojednávaní po tom, ako bol poučený podľa § 257 ods. 1 Trestného poriadku urobil vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, teda urobil vyhlásenie o tom, že je vinný zo spáchania skutku. Následne prokurátor predniesol stanovisko, aby súd prijal vyhlásenie obžalovaného. Vzhľadom na vyhlásenie obžalovaného predseda senátu poučil obžalovaného podľa § 257 ods. 5 Trestného poriadku, ako aj podľa § 333 ods. 3 písm. c), d), f), g), h) Trestného poriadku a položil obžalovanému otázky tak, ako sú formulované v ustanovení § 333 ods. 3 písm. c), d), f), g), h) Trestného poriadku. Obžalovaný na všetky položené otázky odpovedal kladne, a preto bol následne poučený podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, po ktorom poučení obžalovaný potvrdil, že rozumie aj tomuto poučeniu. Keďže nič nebránilo súdu, aby prijal vyhlásenie obžalovaného D. L. o vine, súd uznesením rozhodol podľa § 257 ods. 5, ods. 7, ods. 8 Trestného poriadku tak, že prijal vyhlásenie obžalovaného D. L. o vine v celom rozsahu podľa obžalobného návrhu a zároveň súd vyhlásil, že dokazovanie v rozsahu, v akom obžalovaný priznal spáchanie skutku sa nevykoná a budú vykonané dôkazy súvisiace s výrokom o treste. Podľa § 269 Trestného poriadku boli prečítané odpis z registra trestov na obžalovaného, z ktorého bolo zistené, že obžalovaný doposiaľ súdne trestaný nebol.
Následne bol prečítaný pracovný posudok na obžalovaného podaný konateľom spoločnosti N. P., s.r.o. Podľa pracovného posudku D. L. pracuje v pozícii generálneho riaditeľa a zároveň konateľa spoločnosti N. P., s.r.o. D. L.č spĺňa podmienky skúseného, zodpovedného, strategicky zmýšľajúceho, ako aj kreatívneho človeka, ktorý si dokáže stanoviť priority a má vynikajúce organizačné a ľudské kvality. Je okrem toho aktívny, flexibilný, lojálny a má veľmi dobré manažérske schopnosti. Má vysoký pracovný potenciál. Mestský úrad P. v podanej charakteristike na D. L. uviedol len základné informácie a to, že D. L. žije a býva spolu s manželkou a synom, pričom rodinné a majetkové pomery nie sú mestskému úradu známe. Do spoločenského a verejného života v meste sa nezapája. Menovaný doteraz nebol riešený v priestupkovom konaní pre spáchanie priestupku. Podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Z dôvodu, že obvinený urobil na hlavnom pojednávaní vyhlásenie o vine, súd nevykonal dokazovanie ku skutku, ale iba dôkazy súvisiace s výrokom o treste. Podľa § 278 ods. 1 Trestného poriadku súd môže rozhodovať len o skutku, ktorý je uvedený v obžalobnom návrhu. Z pohľadu ustanovenia § 278 ods. 1 Trestného poriadku špecializovaný trestný súd nevykonal v rozsudku zmeny v skutkovej časti. Preto aj vzhľadom na vyhlásenie obvineného podľa § 257 ods. písm. b) Trestného poriadku, že je vinný zo spáchania skutku, skutková časť tohto rozsudku je úplne zhodná s opisom skutku v obžalobnom návrhu. Súd však bez akejkoľvek zmeny skutku vykonal oproti obžalobe - obžalobnému návrhu len drobné spresnenie a to také, že v konaní páchateľa išlo o pokračovanie v trestnej činnosti a zároveň trestné činy boli spáchané v jednočinnom súbehu. Konanie páchateľa teda súd po právnej stránke kvalifikoval ako pokračovací trestný čin subvenčného podvodu podľa § 250b ods. 1, ods. 5 Trestného zákona účinného do 31.12.2005 čiastočne dokonaný a čiastočne v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31.12.2005, pričom skôr uvedený trestný čin bol spáchaný v jednočinnom súbehu s pokračovacím trestným činom poškodzovania finančných záujmov Európskych spoločenstiev podľa § 126 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona účinného do 31.12.2005, čiastočne dokonaným a čiastočne v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31.12.2005. Takéto spresnenie mohol obsahovať už obžalobný návrh, lebo z formulácie skutku v bode 1 a 2 obžaloby (a tiež tohto rozsudku) je celkom zrejmé, že v konaní páchateľa ide o pokračovanie v páchaní oboch trestných činov, pričom oba trestné činy boli spáchané v jednočinnom súbehu, nie dvoma samostatnými konaniami. Podľa § 2 ods. 1 Trestného zákona č. 300/2005 Z.z. v znení neskorších predpisov trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší. Podľa § 126 ods. 4 Trestného zákona účinného do 31.12.2005 odňatím slobody na 5 rokov až 12 rokov sa páchateľ potresce ak spôsobí činom uvedeným v odseku 1 škodu veľkého rozsahu. Podľa § 250b ods. 5 Trestného zákona účinného do 31.12.2005 môže byť páchateľovi uložený trest odňatia slobody na 5 rokov až 12 rokov, ak spôsobí činom uvedeným v odseku 1 alebo 2 škodu veľkého rozsahu alebo ním získa prospech veľkého rozsahu.
Porovnaním trestných sadzieb uvedených pri trestných činoch vzťahujúcich sa na konanie obžalovaného D. L. v Trestnom zákone č. 140/1961 Zb. účinného do 31.12.2005 s trestnými sadzbami uvedenými v Trestnom zákone č. 300/2005 Z.z., ale aj porovnaním oboch zákonov ako celku, dospel špecializovaný trestný súd k záveru, že Trestný zákon účinný do 31.12.2005 je pre obžalovaného ako celok priaznivejší, preto pri rozhodovaní o vine a treste použil ustanovenia Trestného zákona účinného do 31.12.2005. Odôvodnenie tohto rozsudku neobsahuje dôkazy a ich hodnotenie vzťahujúce sa na výrok o vine vzhľadom na skutočnosť, že obžalovaný urobil vyhlásenie o vine a súd vyhlásenie obžalovaného prijal, lebo nemal na základe obžaloby a pripojeného vyšetrovacieho spisu pochybnosti o skutkových tvrdeniach uvedených v obžalobe a tým nemal pochybnosti ani o vyhlásení obžalovaného. Pri rozhodovaní o treste, aký druh trest obžalovanému uložiť a v akej výmere, sa súd riadil ustanovením § 23 Trestného zákona účinného do 31.12.2005 ako aj ustanovením § 31 Trestného zákona účinného do 31.12.2005. Podľa § 23 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31.12.2005 účelom trestu je chrániť spoločnosť pred páchateľmi trestných činov, zabrániť odsúdenému v ďalšom páchaní trestnej činnosti a vychovať ho k tomu, aby viedol riadny život, a tým pôsobiť aj na ostatných členov spoločnosti. Podľa § 31 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31.12.2005 pri určení druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne na stupeň nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť (§ 3 ods. 4 Trestného zákona účinného do 31.12.2005), na možnosť jeho nápravy a pomery páchateľa. Ak súd prijme záruku za nápravu páchateľa, vezme do úvahy tiež výchovný vplyv toho, kto záruku ponúkol a uloží trest so zreteľom na túto okolnosť. Podľa § 3 ods. 4 Trestného zákona účinného do 31.12.2005 stupeň nebezpečnosti činu pre spoločnosť je určovaný najmä významom chráneného záujmu, ktorý bol činom dotknutý, spôsobom vykonania činu a jeho následkami, okolnosťami, za ktorých bol čin spáchaný, osobou páchateľa, mierou jeho zavinenia a jeho pohnútkou. Pri výlučne represívnej interpretácii (výška škody spôsobená konaním obžalovaného kvalifikovaná ako škoda veľkého rozsahu) a pri aplikácii vyššie citovaných ustanovení Trestného zákona účinného do 31.12.2005 by neprichádzalo do úvahy iné rozhodnutie o treste, než uloženie trestu odňatia slobody nepodmienečného a to vo výmere päť rokov, ktorá výmera je pritom dolnou hranicou trestnej sadzby pri oboch obžalovaným spáchaných trestných činoch. Zákon (§ 3 ods. 4 Trestného zákona účinného do 31.12.2005) však ukladá súdu prihliadať aj na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, na osobu páchateľa, mieru jeho zavinenia a jeho pohnútku. Ak pristúpia aj tieto ďalšie okolnosti, javí sa uloženie trestu odňatia slobody obžalovanému v minimálnej výmere päť rokov ako neprimerane prísne a nesúladné s nebezpečnosťou činu obžalovaného pre spoločnosť. Podľa § 40 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31.12.2005 ak má súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa za to, že by použitie trestnej sadzby odňatia slobody ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a že možno účel trestu dosiahnuť i trestom kratšieho trvania, môže znížiť trest odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom. Podľa § 40 ods. 2 Trestného zákona súd môže znížiť trest odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby aj vtedy, ak odsudzuje páchateľa za prípravu na trestný čin alebo za pokus trestného činu a vzhľadom na povahu a závažnosť prípravy alebo pokusu sa domnieva, že by použitie trestnej sadzby
odňatia slobody ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a že účel trestu možno dosiahnuť aj trestom kratšieho trvania. Súd nezistil na strane obžalovaného také pomery páchateľa, ktoré by odôvodňovali použitie ustanovenia § 40 ods. Trestného zákona účinného do 31.12.2005 ako zmierňujúceho ustanovenia na mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody. Podľa zistení špecializovaného trestného súdu však treba zohľadniť okolnosti prípadu. Konanie obvineného tak, ako je opísané v skutkovej časti tohto rozsudku, nesmerovalo k tradičnému obohateniu sa páchateľa, nesmerovalo k použitiu získaných finančných prostriedkov pre vlastnú potrebu, ale smerovalo k rozšíreniu výrobných kapacít. O tom, že pridelené peniaze boli použité na výstavbu výrobnej haly a na zariadenie, svedčí jednak bohatá fotodokumentácia, ktorá sa nachádza v spise, ale aj správy o vykonanej následnej kontrole, ako sa narába s prostriedkami Európskych spoločenstiev. Je nepochybné, že obžalovaný nezískal finančné prostriedky v súlade s podmienkami vyhlásenej súťaže. Je však nepochybné aj to, že takto získané prostriedky investoval do vybudovania objektu, ktorý poskytol zamestnanie množstvu ľudí, čím objektívne došlo k zníženiu nezamestnanosti v danom regióne, pričom takto vybudované objekty sa podieľali na skutočnosti, že firma obžalovaného bola tretím najväčším zamestnávateľom v okrese. Ďalej treba v prospech obvineného hodnotiť aj skutočnosť, že jeho konaním išlo čiastočne o štádium pokusu k trestnému činu, na čo pamätá ustanovenie § 40 ods. 2 Trestného zákona. Aj v takomto prípade môže súd znížiť trest odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby. Je nepochybné, že obžalovaný už na „štarte“, teda v čase, keď sa uchádzal spolu s ďalšími záujemcami o poskytnutie nenávratného finančného príspevku v žiadosti v rozpore so skutočnosťou deklaroval, že spoločnosť N. P., s.r.o. nie je daňovým dlžníkom ani dlžníkom poistného na dôchodkové zabezpečenie, nemocenské poistenie, zdravotné poistenie a poistenie príspevku v nezamestnanosti, o čom predložil nesprávne potvrdenia, ktoré zabezpečil od Daňového úradu P. a od Zdravotnej poisťovne P. - I., ktoré svojou formuláciou takýto dojem navodzovali, od Sociálnej poisťovne, pobočka W. na základe prísľubu zaplatenia nedoplatkov vylákal nepravdivé potvrdenie o neexistencii dlhu a zamlčal existenciu nedoplatkov voči Všeobecnej zdravotnej poisťovni, pobočka W., v dôsledku čoho mu bola po uzavretí zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku s Národnou agentúrou pre rozvoj malého a stredného podnikania zo 06.07.2005 neoprávnene poskytnutá suma 1.374.758,73 EUR (45.415.981,49 Sk). V konaní obžalovaného D. L. však nejde o typicky jednoduché až primitívne konanie páchateľa v línii, že naivným spôsobom podvedie iného iba preto, aby získal peniaze výlučne za účelom, aby ich vo veľmi krátkom čase použil iba pre vlastnú potrebu rozhadzovačným spôsobom života. Konanie obžalovaného smerovalo k tomu, aby získané peniaze investoval do rozšírenia výrobných kapacít, do výstavby hál, kúpy zariadenia, teda do zmysluplnej činnosti, ktorej výsledkom má byť výroba, teda produkcia tovarov, čo však zároveň nemôže byť ospravedlnením konania páchateľa, ktorým došlo k spôsobeniu škody na štátnom rozpočte. Konanie uvedené v skutkovej časti tohto rozsudku bolo nepochybne na prospech aj obžalovanému prostredníctvom jeho firmy - N., s.r.o., ale zároveň je na prospech aj spoločnosti, teda zamestnancom, osobám v regióne s vysokou nezamestnanosťou, ktoré osoby takto majú prácu, ale je na prospech aj štátu, keďže obžalovaný zisk zdaňuje, či platí odvody. V tejto súvislosti považuje za potrebné špecializovaný trestný súd uviesť, že z „nepráva na štarte“ isto nemôže vzniknúť právo. To znamená, že ak obžalovaný získal finančný príspevok nelegálne, logicky by nelegálnymi mali byť aj ďalšie „veci“, ktoré majú svoj pôvod v trestnej činnosti, teda výrobné haly, zariadenia, zisk z výroby, zdanenie zisku, odvody platené spoločnosťou N., s.r.o. a v konečno dôsledku vari aj mzdy zamestnancov, hoci tí nepochybne pracovali v dobrej viere, že všetko je legálne. V uvedených súvislostiach však možno vysloviť presvedčenie, že aj keď došlo k odsúdeniu obžalovaného D. L. (hoci zatiaľ neprávoplatne) na základe protiprávneho konania (ako je uvedené v skutkovej časti tohto rozsudku), okrem poškodenej strany sa nikto nebude domáhať naplnenia právneho stavu. Teda nebude sa ho domáhať najmä štát tým, že vráti dane, ktoré získal od spoločnosti N. nebudú sa ho domáhať ani poisťovne, pričom nikto nebude argumentovať tým, že musia byť vrátené získané financie preto, lebo vo svojej podstate ide o „veci“ pochádzajúce z trestnej činnosti.
S prihliadnutím na vyššie spomenuté okolnosti, ako aj s prihliadnutím na doterajší bezúhonný spôsob života obžalovaného, lebo nebol trestaný ani prejednávaný za priestupok, sa javí uloženie trestu odňatia slobody spojeného s jeho priamym výkonom pre páchateľa ako neprimerane prísna represia. Časť konania obžalovaného bola pritom iba pokusom k trestnému činu. Doterajší bezúhonný spôsob života obžalovaného spolu s jeho vyhlásením o vine na hlavnom pojednávaní sú konkrétnymi skutočnosťami v zmysle § 23 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31.12.2005, na ktorých možno postaviť reálnosť záveru, že obžalovaný bude viesť riadny život, teda nebude pokračovať v páchaní trestnej činnosti, preto nie je nevyhnutne potrebné uložiť mu nepodmienečný trest odňatia slobody. Ako poľahčujúcu okolnosť súd hodnotil doterajší riadny spôsob života obžalovaného - § 33 písm. g) Trestného zákona účinného do 31.12.2005 a úprimné oľutovanie trestnej činnosť - § 33 písm. ch) Trestného zákona účinného do 31.12.2005, keď radikálnu zmenu postoja obžalovaného k trestnej činnosti na hlavnom pojednávaní vyhlásením o vine, oproti postoju v prípravnom konaní, hodnotil súd prakticky ako úprimnú ľútosť, aj keď obžalovaný výslovne nepoužil na hlavnom pojednávaní slová o úprimnej ľútosti. Na druhej strane obžalovanému priťažovalo spôsobenie vyššej škody - § 34 písm. f) Trestného zákona účinného do 31.12.2005 a spáchanie viacerých trestných činov - § 34 písm. i) Trestného zákona účinného do 31.12.2005. Priťažujúce a poľahčujúce okolnosti tak boli v rovnováhe. Všetky vyššie uvedené skutočnosti a úvahy potom viedli prvostupňový súd pri ukladaní trestu obžalovanému k uplatneniu postupu podľa § 40 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona účinného do 31.12.2005, teda k mimoriadnemu zníženiu trestu odňatia slobody. Na účinnú nápravu obžalovaného veľmi dobre postačuje hrozba trestom, teda podmienečným odložením trestu odňatia slobody na skúšobnú dobu. Podľa § 40 ods. 5 písm. c) Trestného zákona pri znížení trestu odňatia slobody nemožno uložiť trest pod jeden rok ak je dolná hranica trestnej sadzby odňatia slobody aspoň 5 rokov. Uloženie trestu v základných výmerách podľa § 126 ods. 4 a podľa § 250b ods. 5 Trestného zákona účinného do 31.12.2005 vo výmere najmenej päť rokov teda môže byť prelomené vyššie citovaným ustanovením § 40 ods. 5 písm. c) tak, že obžalovanému možno uložiť trest odňatia slobody v takej výmere, ktorá dovoľuje uložený trest podmienečne odložiť a určiť zároveň skúšobnú dobu. Hrozba trestom vo výmere dvoch rokov, pričom obžalovaný bude v skúšobnej dobe tri roky, je dostatočne silná hrozba na to, aby obžalovaný v budúcnosti viedol riadny život a už nespáchal trestnú činnosť. Takýto trest však aj z výchovného hľadiska môže byť veľmi účinnou motiváciou pre obžalovaného aj na to, aby ďalej riadne podnikal a plnil si svoje daňové a odvodové povinnosti tak, aby ich neplnením nepáchal trestnú činnosť. Z takéhoto konania bude potom priamo profitovať aj štát získavaním daní z výrobnej činnosti a kontinuálne bude zabezpečená aj zamestnanosť v danom regióne, ktorá by mohla byť ohrozená tým, že obžalovaný by išiel do výkonu trestu odňatia slobody. Preto obžalovaný by mal dostať možnosť preukázať svoju nápravu práve takým spôsobom, že bude nielen viesť svoju spoločnosť v budúcnosti tak, že jej fungovanie bude úplne legálne, ale svojím konaním, teda riadnym podnikaním pomôže aj ostatným v regióne. Čo sa týka náhrady škody, súd rozhodol o odkázaní poškodenej strany s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie. Vykonávanie dôkazov v tomto smere by presahovalo potreby trestného konania, a to najmä na základe zásadnej námietky uvedenej obhajcom obžalovaného, že Ministerstvo hospodárstva SR nemôže byť poškodenou stranou. V prejednávanej veci má byť podľa obhajoby poškodenou stranou Ministerstvo financií SR a to z dôvodu, že finančné prostriedky odovzdané obžalovanému by mali smerovať späť do štátnej pokladnice Slovenskej republiky. Ako poškodená strana v konaní vystupovalo Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky. Poškodená strana bola zastúpená splnomocnencom, Mgr. Zuzanou Bollovou, advokátkou z Advokátskej kancelárie - Bobák, Bollová a spol., s.r.o., Bratislava, pričom je faktom, že ministerstvo hospodárstva
vystupujúce ako poškodená strana, prostredníctvom svojho splnomocnenca riadne a včas uplatnila nárok na náhradu škody. Zo zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku uzatvorenej medzi Národnou agentúrou pre rozvoj malého a stredného podnikania (NARMS) a N.om Slovakia, s.r.o. je zrejmé, že NARMS je len vykonávateľom štátnej pomoci. Zo zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku medzi Slovenskou agentúrou pre rozvoj investícií a obchodu (SARIO) a N.om P., s.r.o. je zrejmé, že SARIO je len vykonávateľom štátnej pomoci. Zo znenia obžalobného návrhu je zrejmé, že obžalovaný spôsobil škodu na prostriedkoch zo štátneho rozpočtu Slovenskej republiky (aj na prostriedkoch z Európskeho fondu regionálneho rozvoja) a časť konania obžalovaného bezprostredne smerovala k spôsobeniu škody štátnemu rozpočtu Slovenskej republiky (aj Európskemu fondu regionálneho rozvoja). Je dostatočne známe, že k výdavkom štátu sa vyjadruje a je potrebný súhlas ministerstva financií. Ministerstvo hospodárstva isto nespravuje prostriedky štátneho rozpočtu, ale iba narába s prostriedkami, ktoré sú mu uvoľňované zo štátneho rozpočtu. Preto v tomto prípade sa javí ministerstvo hospodárstva len vykonávateľom štátnej pomoci o úroveň vyššie ako SARIO či NARMS. Na základe vyššie uvedeného je pravdepodobné, že finančné prostriedky, ktoré získala firma obžalovaného nepochádzali v skutočnosti z rozpočtovej kapitoly ministerstva hospodárstva, lebo na začiatku rozhodovacieho procesu o nakladaní s prostriedkami štátneho rozpočtu bolo ministerstvo financií (či Národná rada SR, keď schválila zákon o štátnom rozpočte na príslušný rok). Z uvedeného preto vyplývajú isté pochybnosti, kto je v prejednávanej veci skutočným poškodeným, a preto v pochybnostiach súd rozhodol o odkázaní poškodenej strany na občianske súdne konanie, lebo dokazovanie, či je poškodeným Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky alebo Ministerstvo financií Slovenskej republiky presahuje rámec trestného konania. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie. Odvolanie sa podáva na súde, proti ktorého rozsudku smeruje, a to do 15 ( pätnástich ) dní od oznámenia rozsudku. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, vyhlásením je až doručenie rozsudku.