Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Najvyšší správny súd SR 2Sfk/37/2025 6023200035 25. 05. 2026 prof. JUDr. Juraj Vačok ECLI:SK:NSSSR:2026:6023200035.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu prof. JUDr. Juraja Vačoka, PhD. a členov senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci žalobcu: GLS General Logistics Systems Slovakia s.r.o., so sídlom: 1039, 962 33 Budča, IČO: 36 624 942, právne zastúpeného: TaylorWessing e/n/w/c advokáti s. r. o., so sídlom: Panenská 6, 811 03 Bratislava, IČO: 35 905 832, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k. BB-75S/6/2023 - 248 takto rozhodol: I. Návrh žalobcu na prerušenie konania sa zamieta. II. Kasačná sťažnosť sa zamieta. III. Účastníkom konania sa právo na náhradu účelne vynaložených trov kasačného konania nepriznáva. odôvodnenie: I. Konanie pred orgánmi verejnej správy 1. Daňový úrad Banská Bystrica (ďalej len „správca odvodu“) piatimi rozhodnutiami vydanými podľa § 9 ods. 5 zákona č. 235/2012 Z. z. o osobitnom odvode z podnikania v regulovaných odvetviach a o zmene a doplnení niektorých zákonov v účinnom znení (ďalej len „zákon o osobitnom odvode“) rozhodol o určení nedoplatku žalobcovi ako regulovanej osobe zo zúčtovania odvodov. 2. V jednotlivých rozhodnutiach určil výšky nedoplatku zo zúčtovania odvodov žalobcovi nasledovne: · v rozhodnutí č. 102866203/2022 z 24. októbra 2022 vo výške 6.864,- EUR za odvodové obdobia patriace do účtovného obdobia od 1. apríla 2016 do 31. marca 2017, · v rozhodnutí č. 102884772/2022 z 25. októbra 2022 vo výške 293.602,80 EUR za odvodové obdobia patriace do účtovného obdobia od 1. apríla 2018 do 31. marca 2019, · v rozhodnutí č. 102884851/2022 z 25. októbra 2022 vo výške 303.603,60 EUR za odvodové obdobia patriace do účtovného obdobia od 1. apríla 2019 do 31. marca 2020, · v rozhodnutí č. 102884908/2022 z 25. októbra 2022 vo výške 605.535,60 EUR za odvodové obdobia patriace do účtovného obdobia od 1. apríla 2020 do 31. marca 2021, · v rozhodnutí č. 102884994/2022 z 25. októbra 2022 vo výške 419.206,80 EUR za odvodové obdobia patriace do účtovného obdobia od 1. apríla 2021 do 31. marca 2022 (ďalej spolu len „prvostupňové rozhodnutia“). 3. Žalobca podal voči prvostupňovým rozhodnutiam päť námietok podľa § 8 ods. 6 zákona o osobitnom odvode s odôvodnením, že: · nevykonáva poštovú službu podľa zákona č. 324/2011 Z. z. o poštových službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v účinnom znení (ďalej len „zákon o poštových službách“). Zároveň nespadá medzi subjekty vymedzené v § 3 ods. 1 písm. a) bod 6. zákona o osobitnom odvode. Nie je teda regulovanou osobou, preto sa naňho nemôže vzťahovať povinnosť platiť osobitný odvod,
· osobitný odvod nevytvára spravodlivé podmienky pre všetky poštové podniky. Neprimeraným spôsobom zaťažuje iba vybrané poštové podniky, ktoré dosahujú určitú výšku obratu v určitom období, · osobitný odvod je sektorovou daňou, ktorá je v rozpore s cieľmi Európskej únie (ďalej len „EÚ“). Má diskriminačné účinky a nie je v súlade so zákonom o poštových službách a smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2008/6/ES z 20. februára 2008, ktorou sa mení a dopĺňa smernica 97/67/ES s ohľadom na úplné dokončenie vnútorného trhu poštových služieb Spoločenstva, · poštové podniky na základe všeobecného povolenia na poskytovanie poštových služieb sú vylúčené zo štátnej regulácie poštových sadzieb. Nemali by preto byť zaradené do zákona o osobitnom odvode ako regulované osoby, · správca odvodu nesprávne určil hodnotu koeficientu, ktorá z dôvodu nedosahovania výnosu žalobcom z regulovanej činnosti mala byť 0. V dôsledku toho nesprávne určil aj hodnotu celkovej výšky nedoplatku zo zúčtovania odvodov. 4. Žalovaný piatimi rozhodnutiami č. 103191000/2022, č. 103194137/2022, č. 103193931/2022, č. 103193818/2022, č. 103194033/2022 z 23. novembra 2022 (ďalej spolu len „rozhodnutia žalovaného“) vydanými podľa § 8 ods. 7 zákona o osobitnom odvode námietky žalobcu zamietol v zásade z dôvodov, že: · žalobca je ako regulovaná osoba evidovaný v registri poštových podnikov. Správca odvodu zistil, že žalobca podliehal osobitnému odvodu z podnikania už od roku 2016, · protiústavnosť a diskriminačný charakter odvodu nemajú súvis s prvostupňovými rozhodnutiami. Sú preto irelevantné a nie je potrebné k týmto námietkam zaujímať stanovisko, · zákon o osobitnom odvode je účinný a správca odvodu je povinný zabezpečiť jeho uplatňovanie v plnom rozsahu. Správca odvodu preto postupoval podľa platného právneho predpisu, ktorého zákonnosť nebola žiadnym zákonným spôsobom spochybnená, · žalobca si koeficient vyčíslil sám v podaných oznámeniach podľa § 9 ods. 1 zákona o osobitnom odvode. V týchto žalobca uviedol aj základ odvodu. Na základe toho správca odvodu vypočítal nedoplatok v súlade s § 7 zákona o osobitnom odvode, podľa ktorého sa odvod vypočíta ako súčin sadzby odvodu a základu odvodu. II. Konanie pred správnym súdom 5. Žalobca podal voči rozhodnutiam žalovaného správnu žalobu. Na základe nesprávneho právneho posúdenia vecí, ako i nepreskúmateľnosti rozhodnutí orgánov finančnej správy a nedostatku v nich uvedených dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c) a d) Správneho súdneho poriadku v účinnom znení (ďalej len „SSP“) navrhol, aby správny súd zrušil rozhodnutia orgánov finančnej správy. Žalobca navrhol aj prerušenie konania podľa § 100 ods. 1 písm. b) a c) SSP z dôvodu rozporu § 3 ods. 1 písm. a) bod 6 zákona o osobitnom odvode, podľa ktorého sa za regulovanú osobu považuje subjekt, ktorý má oprávnenie na výkon činnosti v oblasti poštových služieb na základe všeobecného povolenia, s Ústavou Slovenskej republiky v účinnom znení (ďalej len „Ústava“) a s právom EÚ. Zoširoka koncipovaných žalobných bodov možno vyvodiť namietanie žalobcu, že: · poskytovanie poštových služieb na základe všeobecného povolenia (ďalej len „podnikanie žalobcu“) nie je chápané ako poskytovanie služieb vo verejnom záujme, ale ako bežné komerčné služby. Povaha regulácie je totožná ako v prípade poskytovania kuriérskych služieb, ktoré sú voľnou živnosťou, · podnikanie žalobcu by preto nemalo patriť do skupiny regulovaných subjektov. Nepodlieha cenovej regulácii, neplní verejný záujem, nie je podmienené povoľovacím procesom a nie je predmetom komplexnej regulácie. Vymenované pritom sú atribúty, ktoré sú predmetom záujmu zákona o osobitnom odvode. Odvodová povinnosť sa tak má týkať výlučne poštových služieb, na ktoré sa viaže vydanie licencie Úradom pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb, · zákon o osobitnom odvode je vo vzťahu k žalobcovi diskriminačný. Oproti podnikateľským subjektom v obdobnom postavení k žalobcovi, je na jeho základe v menej výhodnom postavení, · osobitný odvod je dodatočným zdanením, ktoré je disproporčné a vytvára neakcesorickú rovnosť. Nerešpektuje princíp právnej istoty, zasahuje do legitímnych očakávaní žalobcu, do jeho práva na podnikanie, ako i práva vlastniť majetok. Narúša hospodársku súťaž s negatívnym dopadom pre účasť žalobcu na relevantnom trhu. Obmedzuje slobodu usadiť sa a poskytovať služby v zmysle Zmluvy o fungovaní EÚ. Neodôvodnene zmenšuje žalobcov majetok v kontraste s Chartou základných práv EÚ. Predstavuje preto rozpor s Ústavou a právom EÚ, · v rozhodnutiach orgánov finančnej správy absentuje relevantná právna argumentácia ako aj zaujatie stanovísk vo vzťahu k námietkam žalobcu; žalobca nevykonáva všetky činnosti distribúcie poštových zásielok, nemožno preto usudzovať, že vykonáva poštovú službu tak, ako je definovaná v § 2 ods. 1 zákona o poštových službách. Nevykonáva teda regulovanú činnosť a z tejto nedosahuje žiadne výnosy.
Správca odvodu nesprávne určil hodnotu koeficientu, ktorá mala byť 0 a nie 1. Zároveň mal pri výpočte nedoplatku odpočítať sumu 3.000.000 eur a nevychádzať z celkových príjmov žalobcu. 6. Správny súd v Banskej Bystrici (ďalej len „správny súd“) rozsudkom č. k. BB-75S/6/2023 - 248 (ďalej len „rozsudok správneho súdu“) žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol. Rovnako podľa § 25 SSP v spojení s § 162 ods. 3 Civilného sporového poriadku v účinnom znení (ďalej len „CSP“) zamietol aj návrh na prerušenie konania. Správny súd mal za to, že: · využitie postupu prerušenia konania a iniciovania konania o súlade právnych predpisov pred Ústavným súdom Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd“) podlieha sudcovskej úvahe. Na jeho aplikáciu v predmetnej veci niet dôvodov, · nie je povinnosťou správneho súdu iniciovať konanie o predbežnej otázke. Prerušenie konania tak nie je indikované ani z tohto dôvodu, · priame dane sú vo výlučnej zodpovednosti členských štátov s harmonizáciou pravidiel predchádzania daňovým únikom a dvojitému zdaneniu. Ostatné opatrenia sú v právomoci členských štátov, čo podporuje aj nález Ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 14/2014 zo 4. novembra 2015, · zákon o osobitnom odvode určil povinnosť platiť odvody subjektom pôsobiacim v odvetviach, na ktorých spočíva určitý všeobecný hospodársky záujem (energetika, poisťovníctvo, farmácia, elektronické komunikácie, doprava na dráhe, či letecká doprava). Sledovanie takýchto verejných potrieb ako odôvodnenie pre odchýlenie sa od všeobecných pravidiel, s cieľom využiť dané subjekty ako nástroj hospodárskej alebo sociálnej politiky umožňuje i výklad Zmluvy o fungovaní EÚ, čo potvrdzuje rozsudok Súdneho dvora EÚ (ďalej len „Súdny dvor“) vo veci Albany International BV, č. C-67/96 z 21. septembra 1999, · odvod uhrádzaný regulovanými subjektmi na základe zákona o osobitnom odvode má charakter priamej dane. Zostáva preto výhradne v kompetencii Slovenskej republiky ako členského štátu. Členské štáty pritom disponujú voľným uvážením a vedia lepšie posúdiť nevyhnutnosť niektorých opatrení. Predmetnú doktrínu voľného uváženia zvýraznil Ústavný súd v náleze sp. zn. PL. ÚS 5/2012 z 22. januára 2014, · nemôže vyhodnotiť namietanú protiústavnosť, lebo vyslovenie nesúladu zákona o osobitnom odvode s Ústavou prináleží výlučne Ústavnému súdu. S odkazom na rozhodnutia Ústavného súdu (nálezy sp. zn. PL. ÚS 109/2011 z 11. júla 2012, PL. ÚS 5/2012 z 22. januára 2014, uznesenie sp. zn. III. ÚS 274/07 z 11. októbra 2007) vymedzujúce limity autonómie zákonodarcu v daňovej oblasti, odvodové povinnosti plynúce zo zákona o osobitnom odvode nevykazujú deštrukčný účinok na regulované osoby, · nie každá zákonná úprava, ktorá z(ne)výhodňuje určitú skupinu osôb, musí byť označená za takú, ktorá porušuje princíp rovnosti. Rozhodujúce v zmysle judikatúry Ústavného súdu (nálezy sp. zn. PL. ÚS 10/02 z 11. decembra 2003, II. ÚS 5/03 z 19. februára 2003, PL. ÚS 12/2014 z 10. júna 2015, uznesenie sp. zn. I. ÚS 7/2010 z 20. januára 2010) a Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Kiyutin v. Rusko, rozsudok č. 2700/10 z 10. marca 2011, je práve to, či k regulácii, resp. obmedzeniu určitých osôb dochádza odôvodnene. Zákon o osobitnom odvode, pretože je v súlade s uvedenými atribútmi, nezakladá zjavne svojvoľné porušenie ústavného princípu rovnosti, · bola naplnená hypotéza § 3, § 4 a § 5 zákona o osobitnom odvode. Správca odvodu rozhodol podľa platných a účinných noriem v čase vydania prvostupňových rozhodnutí, v súlade s princípom prezumpcie ústavnosti právnych noriem. Výpočet, ktorého sa žalobca domáhal, platil do 30. decembra 2016. III. Kasačná sťažnosť žalobcu, stanovisko účastníkov 7. Žalobca podal voči rozsudku správneho súdu kasačnú sťažnosť z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. f) a g) SSP; správny súd nedostatočným odôvodnením napadnutého rozsudku porušil žalobcove právo na spravodlivý proces a vec nesprávne právne posúdil. Navrhol, aby kasačný súd zmenil rozsudok správneho súdu tak, že rozhodnutia žalovaného mení a veci mu vracia na ďalšie konania. Žalobca aj v kasačnom konaní navrhol prerušenie konania podľa § 100 ods. 1 písm. b) a c) SSP. V prevažnej väčšine sťažnostných bodov žalobca zrekapituloval svoju žalobnú argumentáciu orientovanú na rozpor zákona o osobitnom odvode s Ústavou a právom EÚ. Na závery správneho súdu, mimo žalobnú argumentáciu, reagoval v zásade nasledovne: · odôvodnenie rozsudku správneho súdu nespĺňa požiadavky na náležité odôvodnenie. Správny súd sa nevysporiadal s argumentáciou žalobcu poukazujúcou na rozpor zákona o osobitnom odvode s Ústavou. Jeho argumentácia na prospech súladu zákona o osobitnom odvode s Ústavou nie je presvedčivá. Správny súd nevyhodnotil aký racionálny základ a legitímny cieľ osobitný odvod napĺňa, · správny súd sa nevysporiadal s argumentáciou žalobcu poukazujúcou na skutočnosť, že medzi regulované subjekty nepatrí materiálne, ale len, ak vôbec, formálne. Nezaujal stanovisko ani k argumentácii žalobcu o ústavnej neprípustnosti osobitného odvodu ako verejnej platby,
· správny súd prináša zmätočnosť v reakcii na žalobcom namietaný nesúlad zákona o osobitnom odvode s právom EÚ, pretože argumentuje nesúvisiacou judikatúrou, bez vysvetlenia, prečo klasifikuje činnosť žalobcu ako službu všeobecného hospodárskeho záujmu. V zmysle rozsudku Súdneho dvora vo veci Altmark Trans GmbH, č. C-280/00 z 24. júla 2003 sú subjekty poverené poskytovaním služieb všeobecného hospodárskeho záujmu poverené zvláštnou úlohou. Pod zvláštnou úlohou treba rozumieť poskytovanie služieb, ktoré by na seba subjekt, ak by myslel na svoje vlastné obchodné záujmy, neprevzal alebo by ich neprevzal v tom istom rozsahu, alebo za tých istých podmienok, · podnikanie žalobcu, teda poskytovanie poštových služieb iných ako univerzálna poštová služba na základe všeobecného povolenia nie je službou vo verejnom záujme, ale bežnou komerčnou službou. Tento záver potvrdzuje aj rozsudok Súdneho dvora vo veci Ilves Jakelu Oy, č. C-368/15 z 15. júna 2017, · správny súd sa nevyjadril ani k poukazovaniu žalobcu na to, že charakter ním poskytovaných služieb má najbližšie k voľnej živnosti. Táto argumentácia je v plnom rozsahu relevantná a aplikovateľná i v kontexte námietky nesúladu zákona o osobitnom odvode s právom EÚ, · správny súd vyjadril svoj právny názor ohľadom naplnenia hypotézy dotknutých právnych noriem. Žiadnym spôsobom však neobjasnil dôvody, pre ktoré je podľa neho argumentácia žalobcu nesprávna. Nie je akceptovateľné odkázanie na odôvodnenie rozhodnutí orgánu finančnej správy bez poukazu na konkrétnosti, ktoré správny súd považoval za rozhodné z pohľadu žalobných dôvodov, · žalobca nemal v rozhodnom období žiadne výnosy z regulovanej činnosti. Vykonával iba časť z tejto činnosti - fyzické triedenie balíčkov. Koeficient preto pri nulovom výnose mal byť 0, · správny súd sa nevysporiadal ani s námietkami smerujúcimi k nepreskúmateľnosti rozhodnutí orgánov finančnej správy. Z konštatovania správneho súdu nie je možné vyčítať jeho právne posúdenie. 8. Žalovaný sa vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti v plnom rozsahu stotožnil s rozsudkom správneho súdu a tento navrhol potvrdiť. IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom 9. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v postavení kasačného súdu (ďalej len „kasačný súd“) preskúmal uznesenie správneho súdu v rozsahu podanej kasačnej sťažnosti. Jeho príslušnosť pre toto konanie a rozhodnutie je daná v § 11 písm. h) SSP. 10. Kasačný súd s ohľadom na § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci pojednávanie a rozhodol o kasačnej sťažnosti bez jeho nariadenia. 11. So zreteľom na § 439 ods. 1, § 442 ods. 1, § 443 ods. 1 SSP kasačný súd skonštatoval, že podaná kasačná sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému je prípustná, bola podaná oprávnenou osobou a včas. Súdny poplatok bol uhradený. 12. Po preskúmaní kasačnej sťažnosti a napadnutého uznesenia správneho súdu, ako i ostatného podkladového materiálu, kasačný súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte. 13. Kasačný súd v prvom rade pristúpil k sťažnostnému bodu smerujúcemu k návrhu na podanie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru. V tejto časti poukazuje na svoj skorší rozsudok sp. zn. 5Sžfk/10/2021 z 27. novembra 2025. V rámci tohto konania kasačný súd prerušil konanie a predložil Súdnemu dvoru podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ prejudiciálne otázky vo veci výkladu čl. 4 ods. 1 v spojení s článkom 9 Smernice 2009/133/ES z 19. októbra 2009 o spoločnom systéme zdaňovania, uplatniteľnom pri zlučovaní, rozdeľovaní, čiastočnom rozdeľovaní, prevode aktív a výmene akcií spoločností rôznych členských štátov a pri premiestnení sídla SE alebo SCE medzi členskými štátmi. Predmetom konania vo veci sp. zn. 5Sžfk/10/2021 bolo posúdenie zákonnosti určenia osobitného odvodu aj zo zisku nedosiahnutého regulovanou činnosťou, ale vzniknutého výlučne v dôsledku realizácie jednorazovej účtovnej operácie (prevodu nepeňažných vkladov). Súdny dvor na to v uznesení vo veci C-201/24 z 28. apríla 2025 okrem iného uviedol, že určenie osobitného odvodu nespadá pod právo EÚ. 14. Podľa čl. 267 ods. 3 Zmluvy o fungovaní EÚ, ak sa prejudiciálna otázka položí v konaní pred súdom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok, je tento súd povinný obrátiť sa na Súdny dvor. Z tejto povinnosti však existujú výnimky konštruované Súdnym dvorom v rozsudku C-283/81 Srl CILFIT a Lanificio di Gavardo SpA v. Ministerstvo zdravotníctva zo 6. októbra 1982. Podľa tohto súd, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom položí otázka týkajúca sa práva EÚ, s výnimkou prípadov, keď skonštatuje, že položená otázka nie je relevantná alebo že Súdny dvor už podal výklad sporného ustanovenia EÚ, alebo že správne uplatnenie práva EÚ je také jednoznačné, že neexistujú o tom nijaké rozumné pochybnosti, pričom existenciu tejto možnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva EÚ, osobitných ťažkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej judikatúry v rámci EÚ.
15. Cieľom prejudiciálneho konania je zabezpečiť jednotný výklad a aplikáciu úniového práva. Vzhľadom k tomu, hoci predmet konania a sporná otázka vo veci sp. zn. 5Sžfk/10/2021 neboli totožné, odpoveď Súdneho dvora je plne aplikovateľná aj na prejednávaný prípad. Súdny tvor totiž nevidel presah na právo EÚ, čím fakticky vyslovil, že osobitný odvod sa netýka práva Európskej únie, ale vnútroštátnej úpravy členského štátu. Keďže Súdny dvor už v tomto ohľade rozhodol, pričom jeho závery sú bez pochybností jasné a zrejmé, kasačný súd, pretože za týchto okolností nebol povinný obrátiť sa naň, nepredkladal tomuto prejudiciálne otázky. Nepristúpil preto k prerušeniu konania podľa § 100 ods. 1 písm. c) SSP. V prejednávanej veci sa nevykonáva, neuplatňuje právo EÚ. Tým je vylúčená právomoc jej orgánov. Sám žalobca to pritom potvrdzuje, keď na s. 27 bod 134. kasačnej sťažnosti uvádza: oblasť priamych daní (akou osobitný odvod svojím charakterom je) je vo výlučnej kompetencii členských štátov. 16. Správny súd v rovnakom kontexte a dostatočným spôsobom žalobcovi ozrejmil, prečo nejde o rozpor s právom EÚ. Práve z dôvodu, že nevyhodnotil súvis s právom EÚ ani nebol povinný dať odpovede na všetky s tým súvisiace žalobné body. Rovnako tak ani kasačný súd nemôže dať odpovede na nastolené otázky. Na uvedenom by nič nezmenila ani prípadná skutočnosť, že podnikanie žalobcu nie je službou vo verejnom záujme. Kasačný súd však k posudzovaniu tejto otázky z dôvodu nevykonávania práva EÚ nepristúpil. Sťažnostné body smerujúce k nesúladu s právom EÚ v kontexte vysloveného kasačný súd nevzhliadol dôvodnými. 17. K otázke neústavnosti vybranej časti zákona o osobitnom odvode kasačný súd poukazuje na niekoľko atribútov, ktoré je potrebné zohľadniť. V zmysle čl. 59 ods. 1 Ústavy sa predpokladajú ako verejné platby dane a poplatky. Ústava ďalej v čl. 20 ods. 1 zakotvuje právo vlastniť majetok. Listina základných práv a slobôd v účinnom znení vo svojom čl. 11 ods. 5 spolu s právom vlastniť majetok spája aj ukladanie daní a poplatkov na základe zákona. S tým súvisí čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru, podľa ktorého má každý právo tento svoj majetok aj pokojne užívať. Ďalej garantuje, že nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Tým sa vymedzili dôvody verejného záujmu oprávňujúce zasiahnuť do pokojného užívania majetku. Medzi tieto dôvody patria práve aj nenávratné verejné platby, prostredníctvom ktorých sú zabezpečované príjmy do verejného rozpočtu, nevyhnutné pre efektívne plnenie úloh štátom. Tieto východiská nie sú spornými. Sporným je, či ako dôvod oprávňujúci obmedziť vlastníka v pokojnom užívaní svojho majetku je aj platba, ktorá, čisto jazykovo, nespadá do rozsahu čl. 59 ods. 1 Ústavy. 18. Účelom Ústavy, okrem iného, je vymedziť hodnotovú orientáciu štátu a upraviť základné spoločenské vzťahy. Toto nastavenie predpokladá bližšiu úpravu spoločenských vzťahov ostatnými právnymi predpismi, ktoré s ňou musia byť v súlade. Zároveň je tým daný priestor pre Ústavný súd, aby ako jediný oprávnený súdny orgán dopĺňal a modifikoval význam ústavného textu. Práve tým sú stanovené limity kasačného súdu v posudzovaní ústavnosti. Rozhodnutia Ústavného súdu smerodajné pre vec samu aplikoval už správny súd. V zmysle týchto je postoj Ústavného súdu jasný: zdržanlivejší prístup pri prieskume aspektov čl. 59 Ústavy, s akcentom na politický charakter s ním súvisiacej právnej úpravy. Vychádzal z nich aj žalobca v správnej žalobe, i v kasačnej sťažnosti. Možno v tomto smere len opätovne na tieto poukázať, no s vyzdvihnutím záverov, z ktorých žalobca nečerpal. 19. Ústavný súd v náleze sp. zn. PL. ÚS 109/2011 z 11. júla 2012 nepriamo pracoval s tým, že sa medzi dane a poplatky v kontexte čl. 59 Ústavy radia aj odvody a iné obdobné povinnosti, ktoré všetky musia spĺňať ústavnoprávne požiadavky. Potvrdil širokú úvahu zákonodarcu v spôsobe, akým tieto povinnosti určí. Podobne v náleze PL. ÚS 5/2012 z 22. januára 2014, na ktorý Ústavný súd poukázal aj v ďalších nálezoch sp. zn. PL. ÚS 9/2014 z 12. novembra 2014 a sp. zn. PL. ÚS 38/2015 z 1. februára 2017 vyslovil súvis s daňami, odvodmi, či inými obdobnými verejnými platbami v tom smere, že patria do okruhu politických otázok, vo vzťahu ku ktorým je potrebné rešpektovať už spomenutú vyššiu mieru autonómie zákonodarcu. Takouto textáciou Ústavný súd v zásade aproboval extenzívny výklad čl. 59 ods. 1 Ústavy, na podklade ktorého je, za predpokladu splnenia ústavných limitov, možné zaťažiť subjekty povinnosťami platiť verejné platby s charakterom obdobným daniam a poplatkom. 20. Miera voľnej úvahy je aj podľa Ústavného súdu v kontexte predošle uvedených nálezov obmedzená čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 13 Ústavy, na základe ktorých je Slovenská republika právnym štátom, kde povinnosti možno ukladať len právnymi predpismi, tak, aby sa šetrili zmysel a podstata základných práv a slobôd, a aby obmedzenia boli uplatňované v rovnakých prípadoch rovnako. Okrem toho je tiež povinnosťou zákonodarcu postupovať tak, aby koncipovaná povinnosť nemala účinok faktickej majetkovej deštrukcie povinnej osoby. Ak sa teda pristúpi k interpretácii čl. 59 ods. 1 Ústavy v spojení s týmito limitmi, pričom zavedená forma verejnej platby bude spĺňať atribúty zákonnosti, nenávratnosti i verejného záujmu, mala by spadať do rozsahu čl. 59 Ústavy, bez ohľadu na označenie takejto verejnej platby; dôležitý je jej materiálny význam. Materiálnym významom osobitného odvodu je povaha priamej
dane z výnosov z podnikateľskej činnosti v regulovanom odvetví, na čo poukazuje aj sám žalobca, hoci správnemu súdu vytýka, že sa nezaoberal skúmaním, či osobitný odvod predsa len spadá pod ústavne prípustnú formu verejnej platby. 21. V týchto rámcoch sa javí byť žiaduce povedať, že daň ako taká nemá svoju legálnu definíciu. Je preto zjavné, že do rozsahu pojem „daň“ bude možné, za ústavne akceptovateľných podmienok a súčasne v súlade s vyššie uvedeným, začleniť aj iný pojem, typologicky nerozdielny. Determinujúcim bude len to, či sa nepopiera podstata a účel dane. Dane majú slúžiť na presadzovanie ekonomických, sociálnych a politických cieľov štátu. Ten na ich základe ovplyvňuje rast HDP, zamestnanosť, stabilizuje ceny, ale sa tiež podieľa na vnášaní rovnováhy do ekonomiky (porovnaj SCHULTZOVÁ, A. a kol. Daňovníctvo - daňová teória a politika I. Dostupné na: www.aspi.sk, pod ASPI_ID MM22875SK). Už na podklade skôr uvedených nálezov Ústavného súdu, ale tiež s poukazom napr. na nález sp. zn. PL. ÚS 14/2014 z 5. novembra 2015 (ktorý aplikoval aj správny súd) možno vysloviť podstatu daní tak, že sú povinnou, nenávratnou, zákonom určenou platbou do verejného rozpočtu, ktorá je neúčelová; stáva sa súčasťou celkových príjmov verejného rozpočtu určeného na financovanie rôznych verejných potrieb a zároveň neekvivalentná; nie je nárok na protihodnotu vo výške zodpovedajúcej takejto platbe. 22. Zjednodušene povedané, zmyslom dane je alokovať časť majetku povinného subjektu do verejného rozpočtu v prospech verejného záujmu. S tým súvisí účel dane, ktorým nie je len zabezpečiť príjem do verejného rozpočtu, ale aj vyvažovať sociálne nerovnosti a stabilizovať hospodárstvo štátu. Nie je pritom medzi účastníkmi konania sporná zákonnosť cieľa daní. V tomto kontexte je potom možné vyhodnotiť aj atribúty osobitného odvodu. 23. Cieľom zákona o osobitnom odvode je, resp. vychádzajúc z dôvodovej správy k návrhu tohto zákona bolo konsolidovať verejné financie pre správne fungovanie štátu tak, aby sa zabezpečilo spravodlivé a ekonomicky efektívne prerozdelenie povinností prispievať na vytvorenie štátnych finančných aktív. Povinnosť platiť osobitný odvod nevzniká automaticky, ale za splnenia zákonných podmienok, s ohľadom na výsledok hospodárenia povinnej osoby a sumy základu odvodu vo výške 3.000.000 EUR. Podľa § 12 ods. 5 zákona o osobitnom odvode sa odvod, preplatok i nedoplatok zo zúčtovania odvodov zahŕňajú do základu dane z príjmov a zaplatený odvod je v zmysle § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v účinnom znení (ďalej len „zákon o dani z príjmov“) možné uplatniť ako daňový výdavok. Zákon o osobitnom odvode sa vzťahuje len na regulované osoby, ktorými sú v kontexte § 3 podnikateľské subjekty pôsobiace vo vymedzených oblastiach. Predmetom zákona o osobitnom odvode podľa § 1 je povinnosť jeho platenia, výška a spôsob jeho platenia ako aj správa odvodu. 24. Povinnosť platiť osobitný odvod ako aj vymedzenie subjektu povinného platiť osobitný odvod je teda stanovená priamo zákonom o osobitnom odvode. Tým sa vytvoril dostatočne jasný právny základ, ktorý umožňuje povinným osobám, a teda aj žalobcovi predvídať, že v prípade vykonávania podnikateľskej činnosti vymedzenej v § 3 zákona o osobitnom odvode, budú jednak regulovanými osobami a zároveň, v prípade splnenia podmienok podľa § 4 zákona o osobitnom odvode, budú aj povinní tento platiť. Je teda splnený predpoklad zriadenia osobitného odvodu ako verejnej platby právnym predpisom vopred a v súlade s princípom legitímnych očakávaní. 25. Definíciu verejného záujmu možno abstrahovať zo zákona č. 552/2003 Z. z. o výkone prác vo verejnom záujme v účinnom znení tak, že predstavuje záujem, ktorý prináša majetkový prospech alebo iný prospech všetkým občanom alebo väčšine občanov. Napriek tomu, že predmetný právny predpis nesúvisí s vecou samou, jeho vymedzenie daného pojmu je na ňu viac než priliehavé. Obdobne verejný záujem vymedzuje aj judikatúra, ktorá pod týmto pojmom rozumie sledovanie záujmu prospešného väčšiemu počtu osôb. Dôležité je jeho hodnotenie v kontexte okolností každého prípadu samostatne (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžo/359/2009 z 28. augusta 2010 alebo rozsudok kasačného súdu sp. zn. 2Svk/26/2023 z 31. marca 2025). Verejným záujmom v prípade osobitného odvodu je v kontexte dôvodovej správy k zákonu o osobitnom odvode zabezpečiť stabilitu verejného rozpočtu, aby štát mohol efektívne plniť svoje funkcie. Smeruje teda k ochrane fungovania štátu ako celku. Legitímnym cieľom v prípade osobitného odvodu je prerozdeliť financovanie verejných potrieb tak, aby nevznikali neprimerané nerovnosti medzi subjektami povinnými plniť do verejného rozpočtu. Zásah do práva vlastniť teda sleduje legitímny cieľ v súlade s verejným záujmom. Zákon o osobitnom odvode vo svojich širších súvislostiach neslúži len na uskutočnenie fiškálnej politiky štátu. Jeho realizácia prispieva k plneniu všetkých funkcií štátu, zabezpečením stability v oblastiach, v ktorých štát má záväzok konať, resp. pričiniť sa o ochranu pred kolapsom nielen ekonomiky, ale štátu ako celku. Správny súd vykonal aj test ústavnosti zákona o osobitnom odvode na podklade nálezu Ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 5/2012 (body 50. až 53 rozsudku správneho súdu), pričom sa od týchto záverov kasačný súd nemal dôvod odchýliť.
26. Kasačný súd nespochybňuje, že zásah do práva vlastniť majetok je možný len vtedy, ak je primeraný. Rovnako tak nespochybňuje, že čl. 59 Ústavy v kontexte jeho ľudskoprávneho presahu jednak v zmysle čl. 11 ods. 5 Listiny Listina základných práv a slobôd v účinnom znení, ale aj čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru je potrebné interpretovať tak, že záujmy hospodárstva štátu musia byť spravodlivo vyvažované so záujmami osôb povinných z platenia, pretože majú právo vlastniť a pokojne užívať svoj majetok. V prípade osobitného odvodu však, s ohľadom na legitimitu a verejný záujem, kasačný súd neústavný a neprimeraný zásah do tohto práva nevidel. 27. Kasačný súd v kontraste k žalobcovi, ktorý sa domnieva, že má byť regulovanou činnosťou len činnosť vykonávaná na základe poštovej licencie uvádza, že fakticky až v prípade takéhoto normatívneho zakotvenia by zákonodarca vniesol do právnych postavení subjektov nerovnosť a diskriminoval by podnikateľské subjekty majúce oprávnenie na výkon činnosti v oblasti poštových služieb. Podľa § 3 ods. 1 písm. a) bod 6. zákona o osobitnom odvode sa za regulovanú osobu považuje podnikateľský subjekt, ktorý má oprávnenie na výkon činnosti v oblasti poštových služieb na základe všeobecného povolenia alebo poštovej licencie vydanej Úradom pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb podľa osobitného predpisu. 28. Pre účely zavedenej regulácie nebolo podstatné odlišovať podnikateľské subjekty na tomto úseku podľa povolenia, ktorým disponujú, ale regulovať ich en bloc. Neprináleží pritom kasačnému súdu a neprináležalo ani správnemu súdu hľadať vôľu parlamentu v tom smere, prečo sa rozhodol regulovať práve vymedzené odvetvia. Predmetom ich posúdenia totiž nemá byť ekonomická výhodnosť, ale zákonnosť prijatých opatrení. Smerodajným preto je, že v prípade poštových služieb zákonodarca reguloval túto oblasť nediskriminačne ako celok. Nič na tom nemení ani podmienka dosiahnutia minimálneho zisku. Práve naopak, tá je spravodlivou a efektívnou reflexiou schopnosti dotknutého subjektu znášať dané zaťaženie. Priamo povedané, ak podnikateľský subjekt generuje zákonom nastavený zisk a preukazuje ekonomickú stabilitu, pričom sa takto vytvorené pravidlo vzťahuje za predpokladu jeho splnenia na všetky vymedzené subjekty rovnako, nedochádza k ich znevýhodneniu oproti ostatným podnikateľským subjektom, ale k naplneniu účelu verejnej platby. Možno však poznamenať, že sektorové odvody tak, ako sú nastavené zákonom o osobitnom odvode, sú určitým odrazom zohľadňovania ich postavení a špecifík. Existoval teda objektívny, racionálny a ústavne akceptovateľný základ pre ich reguláciu vo vzťahu k iným odvetviam. 29. Kasačný súd tiež zohľadnil existenciu progresívnej dane z príjmu, ktorej podstata tkvie v tom, že časť základu dane sa zdaňuje osobitnou sadzbou určenou § 15 zákona o dani z príjmov v účinnom znení. Presnejšie povedané, dosiahnutie určitého príjmu je hranicou pre aktiváciu vyššieho percenta zdanenia. Oba ekonomické nástroje tak sledujú ekonomickú silu subjektu, na ktorej základe definujú finančný príspevok do verejného rozpočtu. Slovenská republika pristupuje k rozdielnemu zdaňovaniu, resp. zaťažovaniu finančnými povinnosťami v okruhu rozdielnych subjektov. Opiera sa o myšlienku, že ekonomicky silnejší subjekt do verejného rozpočtu prispieva viac. Ak je teda progresívna daň legitímna, rovnako legitímny je i osobitný odvod vychádzajúci z porovnateľnej filozofie. 30. Kasačný súd nepristúpil k tomu, aby prerušil konanie podľa § 100 ods. 1 písm. b) SSP, pretože nedospel k záveru, že sú splnené podmienky na iniciovanie konanie o súlade vybranej časti zákona o osobitnom odvode s Ústavou. Keďže nemal za to, že zákonom o osobitnom odvode sa naráža na ústavné limity, nepristúpil ani k posudzovaniu všetkých jednotlivých sťažnostných bodov vo vzťahu k neústavnosti vybranej časti zákona. K formulácii jeho záverov prispela i právna úprava referenda v čl. 93 ods. 3 Ústavy, ktorý negatívne vymedzuje, čo nemôže byť jeho predmetom: základné práva a slobody, dane, odvody a štátny rozpočet. Ústava odvody ako ekonomický nástroj teda priamo predpokladá, resp. s určitou mierou pravdepodobnosti vychádza z kasačným súdom nastolenej premisy, že dane a odvody sú typologicky obdobnými verejnými platbami. Majú nielen ústavnú relevanciu, ale sa v značnej miere vyznačujú svojím politickým, parlamentným charakterom. Sú teda dané vôľou ľudu, ktorý si členov parlamentu zvolil. Následky je možné konvalidovať opäť len vôľou ľudu, tak, že svojou voľbou ovplyvní zostavenie parlamentu a s tým súvisiace riadenie fiškálnej politiky štátu. Je to prejav demokracie a v konečnom dôsledku i prejav právneho štátu. Tomuto pohľadu svedčí skutočnosť, že Ústavný súd nesúlad zákona o osobitnom odvode s Ústavou dodnes nevyslovil. Jeho závery skôr naznačujú, že rešpektuje vyššiu mieru diskrécie parlamentu. Zákon o osobitnom odvode je preto platný a orgány finančnej správy, ale i súdy z neho musia vychádzať. Nie je ich úlohou jeho ustanovenia, v teoretickej rovine, ktorá im na to zostáva, spochybňovať. 31. Vo vzťahu k sťažnostným bodom týkajúcim sa toho, že správny súd nedal odpovede na všetky otázky, kasačný súd poukazuje na už notoricky známe pravidlo, že správny súd nie je povinný dať detailné odpovede na všetko, ale iba na to, čo má pre vec podstatný význam (k tomu pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžfk/23/2018 z 21. januára 2020, či uznesenie
Ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. júna 2004). Správny súd takto postupoval, pričom poukázal na relevantné ustanovenia príslušných právnych predpisov i rozhodnutia najvyšších súdnych inštancií, a preto kasačný súd nevzhliadol dôvodnými ani tieto sťažnostné body. Osobitne k namietaniu nevysporiadania sa so žalobným bodom nedostatočného odôvodnenia však kasačný súd poukazuje na to, že správny súd v bode 54. rozsudku explicitne vyslovil súhlas s postupom orgánov finančnej správy a odôvodnením ich rozhodnutí. Svoj postoj k dostatočnosti odôvodnenia pritom správny súd preukazuje v časti Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov správnym súdom stotožnením sa s argumentáciou orgánov finančnej správy, ktorú precizuje svojím vlastným právnym posúdením a vyvodzovaním záverov súvisiacich s rozhodnutiami súdov najvyšších inštancií. To je pritom činnosť, ktorú má súdny orgán vykonávať. 32. K nesprávnemu právnemu posúdeniu koeficientu výpočtu osobitného odvodu žalobca síce tvrdí, že v rozhodnom období nemal žiadny výnos z regulovanej činnosti, lebo ju mal vykonávať aj prostredníctvom subdodávateľov, svoje tvrdenie však v kasačnej sťažnosti ničím nepreukazuje, resp. bližšie nerozvíja. Kasačný súd nemá ako preskúmať, či sa správny súd dopustil chyby, keď táto zostáva len v rovine tvrdenia, navyše pomerne všeobecného. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na § 453 ods. 2 SSP, prvá veta pred bodkočiarkou, podľa ktorej kasačný súd je viazaný sťažnostnými bodmi. Kasačný súd preto nemôže kasačnú sťažnosť dotvárať, nemôže si ani domýšľať argumentáciu v prospech žalobcu. Je to práve žalobca, ktorého ťaží bremeno dostatočného vymedzenia a podporenia svojich tvrdení tak, aby mohli byť konfrontované so súdnym rozhodnutím - v konaní pred správnym súdom zas s rozhodnutím alebo opatrením orgánu verejnej správy. Kasačný súd preto nemohol ani tento sťažnostný bod vyhodnotiť ako dôvodný. Deklarované tvrdenie nemal možnosť verifikovať. V. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov 33. Podľa § 100 ods. 1 písm. b) SSP (...) súd konanie uznesením preruší, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá ústavnému súdu návrh na začatie konania podľa osobitného predpisu. Podľa § 100 ods. 1 písm. c) SSP (...) súd konanie uznesením preruší, ak podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie (...). Podľa § 162 ods. 3 CSP o zamietnutí návrhu na prerušenie konania súd rozhodne spolu s rozhodnutím vo veci samej. Kasačný súd, pretože nevzhliadol dôvody na prerušenie konania v intenciách § 100 ods. 1 písm. b), c) SSP rozhodol v súlade s § 25 SSP v spojení s § 162 ods. 2 CSP tak, že návrh na prerušenie kasačného konania zamietol. 34. Podľa § 461 SSP kasačný súd zamietne kasačnú sťažnosť, ak po preskúmaní zistí, že nie je dôvodná. Kasačný súd, pretože vyhodnotil sťažnostné body ako nedôvodné, rozhodol podľa predmetného ustanovenia. 35. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd spôsobom uvedeným vo výroku tohto rozsudku podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP, podľa ktorého správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na (...) náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci (...) úspech. Podľa § 168 SSP žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne. 36. Kasačný súd žalobcovi, pretože nebol v konaní úspešný, právo na náhradu trov konania voči žalovanému nepriznal. Kasačný súd tak postupoval aj pri žalovanom. Ten síce bol vo výsledku úspešný, no má postavenie orgánu štátnej správy a kasačný súd nevzhliadol žiadne výnimočné dôvody pre ich priznanie. 37. Tento rozsudok prijal kasačný súd jednomyseľne. Ak podnikateľský subjekt generuje zákonom nastavený zisk a preukazuje ekonomickú stabilitu, pričom sa takto vytvorené pravidlo vzťahuje za predpokladu jeho splnenia na všetky vymedzené subjekty rovnako, nedochádza k ich znevýhodneniu oproti ostatným podnikateľským subjektom, ale k naplneniu účelu verejnej platby. Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.