{"guid": "1360124c-ae89-4a7b-8cee-5a5f0fad9c6c:0e40db46-1e1d-4ea6-875f-8e4ec79a32d3", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2026:6023200035.1", "spisova_znacka": "2Sfk/37/2025", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 2Sfk/37/2025 z 25. 5. 2026", "citacia": "rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR z 25. mája 2026, sp. zn. 2Sfk/37/2025, ECLI:SK:NSSSR:2026:6023200035.1", "identifikacne_cislo": "6023200035", "sud": {"guid": "sud_175", "nazov": "Najvyšší správny súd SR", "typ": "nss", "slug": "najvyssi-spravny-sud"}, "sudca": "prof. JUDr. Juraj Vačok", "sudca_id": 1002, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/prof-judr-juraj-vacok-1002", "datum_vydania": "2026-05-25", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/162", "nazov": "SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-461", "nazov": "§ 461 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-461", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-461"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460", "nazov": "Ústava", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992"}, {"iri": "/SK/ZZ/2012/235", "nazov": "zákon č. 235/2012 Z. z. o osobitnom odvode z podnikania v regulovaných odvetviach a o zmene a doplnení niektorých zákonov", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2012/235", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/235-2012"}, {"iri": "/SK/ZZ/2012/235/#paragraf-1", "nazov": "§ 1 zákona č. 235/2012 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2012/235/#paragraf-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/235-2012/paragraf-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/2012/235/#paragraf-3", "nazov": "§ 3 zákona č. 235/2012 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2012/235/#paragraf-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/235-2012/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/2012/235/#paragraf-4", "nazov": "§ 4 zákona č. 235/2012 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2012/235/#paragraf-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/235-2012/paragraf-4"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/162#paragraf-461", "/SK/ZZ/2012/235#paragraf-1", "/SK/ZZ/2012/235#paragraf-3", "/SK/ZZ/2012/235#paragraf-4"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/0e40db46-1e1d-4ea6-875f-8e4ec79a32d3", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2026:6023200035.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSSR:2026:6023200035.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSSR:2026:6023200035.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší správny súd SR\n2Sfk/37/2025\n6023200035\n25. 05. 2026\nprof. JUDr. Juraj Vačok\nECLI:SK:NSSSR:2026:6023200035.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu prof. JUDr. Juraja\nVačoka, PhD. a členov senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., JUDr. Mariána Trenčana, v právnej\nveci žalobcu: GLS General Logistics Systems Slovakia s.r.o., so sídlom: 1039, 962 33 Budča, IČO: 36\n624 942, právne zastúpeného: TaylorWessing e/n/w/c advokáti s. r. o., so sídlom: Panenská 6, 811 03\nBratislava, IČO: 35 905 832, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, v konaní o\nkasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k. BB-75S/6/2023 - 248\ntakto\nrozhodol:\nI. Návrh žalobcu na prerušenie konania sa zamieta.\nII. Kasačná sťažnosť sa zamieta.\nIII. Účastníkom konania sa právo na náhradu účelne vynaložených trov kasačného konania nepriznáva.\nodôvodnenie:\nI. Konanie pred orgánmi verejnej správy\n1. Daňový úrad Banská Bystrica (ďalej len „správca odvodu“) piatimi rozhodnutiami vydanými podľa §\n9 ods. 5 zákona č. 235/2012 Z. z. o osobitnom odvode z podnikania v regulovaných odvetviach a o\nzmene a doplnení niektorých zákonov v účinnom znení (ďalej len „zákon o osobitnom odvode“) rozhodol\no určení nedoplatku žalobcovi ako regulovanej osobe zo zúčtovania odvodov.\n2. V jednotlivých rozhodnutiach určil výšky nedoplatku zo zúčtovania odvodov žalobcovi nasledovne:\n· v rozhodnutí č. 102866203/2022 z 24. októbra 2022 vo výške 6.864,- EUR za odvodové obdobia\npatriace do účtovného obdobia od 1. apríla 2016 do 31. marca 2017,\n· v rozhodnutí č. 102884772/2022 z 25. októbra 2022 vo výške 293.602,80 EUR za odvodové obdobia\npatriace do účtovného obdobia od 1. apríla 2018 do 31. marca 2019,\n· v rozhodnutí č. 102884851/2022 z 25. októbra 2022 vo výške 303.603,60 EUR za odvodové obdobia\npatriace do účtovného obdobia od 1. apríla 2019 do 31. marca 2020,\n· v rozhodnutí č. 102884908/2022 z 25. októbra 2022 vo výške 605.535,60 EUR za odvodové obdobia\npatriace do účtovného obdobia od 1. apríla 2020 do 31. marca 2021,\n· v rozhodnutí č. 102884994/2022 z 25. októbra 2022 vo výške 419.206,80 EUR za odvodové obdobia\npatriace do účtovného obdobia od 1. apríla 2021 do 31. marca 2022 (ďalej spolu len „prvostupňové\nrozhodnutia“).\n3. Žalobca podal voči prvostupňovým rozhodnutiam päť námietok podľa § 8 ods. 6 zákona o osobitnom\nodvode s odôvodnením, že:\n· nevykonáva poštovú službu podľa zákona č. 324/2011 Z. z. o poštových službách a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v účinnom znení (ďalej len „zákon o poštových službách“). Zároveň nespadá medzi\nsubjekty vymedzené v § 3 ods. 1 písm. a) bod 6. zákona o osobitnom odvode. Nie je teda regulovanou\nosobou, preto sa naňho nemôže vzťahovať povinnosť platiť osobitný odvod,\n\n· osobitný odvod nevytvára spravodlivé podmienky pre všetky poštové podniky. Neprimeraným\nspôsobom zaťažuje iba vybrané poštové podniky, ktoré dosahujú určitú výšku obratu v určitom období,\n· osobitný odvod je sektorovou daňou, ktorá je v rozpore s cieľmi Európskej únie (ďalej len „EÚ“). Má\ndiskriminačné účinky a nie je v súlade so zákonom o poštových službách a smernicou Európskeho\nparlamentu a Rady 2008/6/ES z 20. februára 2008, ktorou sa mení a dopĺňa smernica 97/67/ES s\nohľadom na úplné dokončenie vnútorného trhu poštových služieb Spoločenstva,\n· poštové podniky na základe všeobecného povolenia na poskytovanie poštových služieb sú vylúčené\nzo štátnej regulácie poštových sadzieb. Nemali by preto byť zaradené do zákona o osobitnom odvode\nako regulované osoby,\n· správca odvodu nesprávne určil hodnotu koeficientu, ktorá z dôvodu nedosahovania výnosu žalobcom\nz regulovanej činnosti mala byť 0. V dôsledku toho nesprávne určil aj hodnotu celkovej výšky nedoplatku\nzo zúčtovania odvodov.\n4. Žalovaný piatimi rozhodnutiami č. 103191000/2022, č. 103194137/2022, č. 103193931/2022, č.\n103193818/2022, č. 103194033/2022 z 23. novembra 2022 (ďalej spolu len „rozhodnutia žalovaného“)\nvydanými podľa § 8 ods. 7 zákona o osobitnom odvode námietky žalobcu zamietol v zásade z dôvodov,\nže:\n· žalobca je ako regulovaná osoba evidovaný v registri poštových podnikov. Správca odvodu zistil, že\nžalobca podliehal osobitnému odvodu z podnikania už od roku 2016,\n· protiústavnosť a diskriminačný charakter odvodu nemajú súvis s prvostupňovými rozhodnutiami. Sú\npreto irelevantné a nie je potrebné k týmto námietkam zaujímať stanovisko,\n· zákon o osobitnom odvode je účinný a správca odvodu je povinný zabezpečiť jeho uplatňovanie v\nplnom rozsahu. Správca odvodu preto postupoval podľa platného právneho predpisu, ktorého zákonnosť\nnebola žiadnym zákonným spôsobom spochybnená,\n· žalobca si koeficient vyčíslil sám v podaných oznámeniach podľa § 9 ods. 1 zákona o osobitnom\nodvode. V týchto žalobca uviedol aj základ odvodu. Na základe toho správca odvodu vypočítal\nnedoplatok v súlade s § 7 zákona o osobitnom odvode, podľa ktorého sa odvod vypočíta ako súčin\nsadzby odvodu a základu odvodu.\nII. Konanie pred správnym súdom\n5. Žalobca podal voči rozhodnutiam žalovaného správnu žalobu. Na základe nesprávneho právneho\nposúdenia vecí, ako i nepreskúmateľnosti rozhodnutí orgánov finančnej správy a nedostatku v nich\nuvedených dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c) a d) Správneho súdneho poriadku v účinnom znení\n(ďalej len „SSP“) navrhol, aby správny súd zrušil rozhodnutia orgánov finančnej správy. Žalobca navrhol\naj prerušenie konania podľa § 100 ods. 1 písm. b) a c) SSP z dôvodu rozporu § 3 ods. 1 písm. a)\nbod 6 zákona o osobitnom odvode, podľa ktorého sa za regulovanú osobu považuje subjekt, ktorý má\noprávnenie na výkon činnosti v oblasti poštových služieb na základe všeobecného povolenia, s Ústavou\nSlovenskej republiky v účinnom znení (ďalej len „Ústava“) a s právom EÚ. Zoširoka koncipovaných\nžalobných bodov možno vyvodiť namietanie žalobcu, že:\n· poskytovanie poštových služieb na základe všeobecného povolenia (ďalej len „podnikanie žalobcu“)\nnie je chápané ako poskytovanie služieb vo verejnom záujme, ale ako bežné komerčné služby. Povaha\nregulácie je totožná ako v prípade poskytovania kuriérskych služieb, ktoré sú voľnou živnosťou,\n· podnikanie žalobcu by preto nemalo patriť do skupiny regulovaných subjektov. Nepodlieha cenovej\nregulácii, neplní verejný záujem, nie je podmienené povoľovacím procesom a nie je predmetom\nkomplexnej regulácie. Vymenované pritom sú atribúty, ktoré sú predmetom záujmu zákona o osobitnom\nodvode. Odvodová povinnosť sa tak má týkať výlučne poštových služieb, na ktoré sa viaže vydanie\nlicencie Úradom pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb,\n· zákon o osobitnom odvode je vo vzťahu k žalobcovi diskriminačný. Oproti podnikateľským subjektom\nv obdobnom postavení k žalobcovi, je na jeho základe v menej výhodnom postavení,\n· osobitný odvod je dodatočným zdanením, ktoré je disproporčné a vytvára neakcesorickú rovnosť.\nNerešpektuje princíp právnej istoty, zasahuje do legitímnych očakávaní žalobcu, do jeho práva na\npodnikanie, ako i práva vlastniť majetok. Narúša hospodársku súťaž s negatívnym dopadom pre účasť\nžalobcu na relevantnom trhu. Obmedzuje slobodu usadiť sa a poskytovať služby v zmysle Zmluvy o\nfungovaní EÚ. Neodôvodnene zmenšuje žalobcov majetok v kontraste s Chartou základných práv EÚ.\nPredstavuje preto rozpor s Ústavou a právom EÚ,\n· v rozhodnutiach orgánov finančnej správy absentuje relevantná právna argumentácia ako aj zaujatie\nstanovísk vo vzťahu k námietkam žalobcu; žalobca nevykonáva všetky činnosti distribúcie poštových\nzásielok, nemožno preto usudzovať, že vykonáva poštovú službu tak, ako je definovaná v § 2 ods. 1\nzákona o poštových službách. Nevykonáva teda regulovanú činnosť a z tejto nedosahuje žiadne výnosy.\n\nSprávca odvodu nesprávne určil hodnotu koeficientu, ktorá mala byť 0 a nie 1. Zároveň mal pri výpočte\nnedoplatku odpočítať sumu 3.000.000 eur a nevychádzať z celkových príjmov žalobcu.\n6. Správny súd v Banskej Bystrici (ďalej len „správny súd“) rozsudkom č. k. BB-75S/6/2023 - 248 (ďalej\nlen „rozsudok správneho súdu“) žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol. Rovnako podľa § 25\nSSP v spojení s § 162 ods. 3 Civilného sporového poriadku v účinnom znení (ďalej len „CSP“) zamietol\naj návrh na prerušenie konania. Správny súd mal za to, že:\n· využitie postupu prerušenia konania a iniciovania konania o súlade právnych predpisov pred Ústavným\nsúdom Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd“) podlieha sudcovskej úvahe. Na jeho aplikáciu v\npredmetnej veci niet dôvodov,\n· nie je povinnosťou správneho súdu iniciovať konanie o predbežnej otázke. Prerušenie konania tak nie\nje indikované ani z tohto dôvodu,\n· priame dane sú vo výlučnej zodpovednosti členských štátov s harmonizáciou pravidiel predchádzania\ndaňovým únikom a dvojitému zdaneniu. Ostatné opatrenia sú v právomoci členských štátov, čo\npodporuje aj nález Ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 14/2014 zo 4. novembra 2015,\n· zákon o osobitnom odvode určil povinnosť platiť odvody subjektom pôsobiacim v odvetviach, na\nktorých spočíva určitý všeobecný hospodársky záujem (energetika, poisťovníctvo, farmácia, elektronické\nkomunikácie, doprava na dráhe, či letecká doprava). Sledovanie takýchto verejných potrieb ako\nodôvodnenie pre odchýlenie sa od všeobecných pravidiel, s cieľom využiť dané subjekty ako nástroj\nhospodárskej alebo sociálnej politiky umožňuje i výklad Zmluvy o fungovaní EÚ, čo potvrdzuje rozsudok\nSúdneho dvora EÚ (ďalej len „Súdny dvor“) vo veci Albany International BV, č. C-67/96 z 21. septembra\n1999,\n· odvod uhrádzaný regulovanými subjektmi na základe zákona o osobitnom odvode má charakter\npriamej dane. Zostáva preto výhradne v kompetencii Slovenskej republiky ako členského štátu. Členské\nštáty pritom disponujú voľným uvážením a vedia lepšie posúdiť nevyhnutnosť niektorých opatrení.\nPredmetnú doktrínu voľného uváženia zvýraznil Ústavný súd v náleze sp. zn. PL. ÚS 5/2012 z 22.\njanuára 2014,\n· nemôže vyhodnotiť namietanú protiústavnosť, lebo vyslovenie nesúladu zákona o osobitnom odvode\ns Ústavou prináleží výlučne Ústavnému súdu. S odkazom na rozhodnutia Ústavného súdu (nálezy sp.\nzn. PL. ÚS 109/2011 z 11. júla 2012, PL. ÚS 5/2012 z 22. januára 2014, uznesenie sp. zn. III. ÚS 274/07\nz 11. októbra 2007) vymedzujúce limity autonómie zákonodarcu v daňovej oblasti, odvodové povinnosti\nplynúce zo zákona o osobitnom odvode nevykazujú deštrukčný účinok na regulované osoby,\n· nie každá zákonná úprava, ktorá z(ne)výhodňuje určitú skupinu osôb, musí byť označená za takú,\nktorá porušuje princíp rovnosti. Rozhodujúce v zmysle judikatúry Ústavného súdu (nálezy sp. zn. PL.\nÚS 10/02 z 11. decembra 2003, II. ÚS 5/03 z 19. februára 2003, PL. ÚS 12/2014 z 10. júna 2015,\nuznesenie sp. zn. I. ÚS 7/2010 z 20. januára 2010) a Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Kiyutin\nv. Rusko, rozsudok č. 2700/10 z 10. marca 2011, je práve to, či k regulácii, resp. obmedzeniu určitých\nosôb dochádza odôvodnene. Zákon o osobitnom odvode, pretože je v súlade s uvedenými atribútmi,\nnezakladá zjavne svojvoľné porušenie ústavného princípu rovnosti,\n· bola naplnená hypotéza § 3, § 4 a § 5 zákona o osobitnom odvode. Správca odvodu rozhodol podľa\nplatných a účinných noriem v čase vydania prvostupňových rozhodnutí, v súlade s princípom prezumpcie\nústavnosti právnych noriem. Výpočet, ktorého sa žalobca domáhal, platil do 30. decembra 2016.\nIII. Kasačná sťažnosť žalobcu, stanovisko účastníkov\n7. Žalobca podal voči rozsudku správneho súdu kasačnú sťažnosť z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm.\nf) a g) SSP; správny súd nedostatočným odôvodnením napadnutého rozsudku porušil žalobcove právo\nna spravodlivý proces a vec nesprávne právne posúdil. Navrhol, aby kasačný súd zmenil rozsudok\nsprávneho súdu tak, že rozhodnutia žalovaného mení a veci mu vracia na ďalšie konania. Žalobca aj v\nkasačnom konaní navrhol prerušenie konania podľa § 100 ods. 1 písm. b) a c) SSP. V prevažnej väčšine\nsťažnostných bodov žalobca zrekapituloval svoju žalobnú argumentáciu orientovanú na rozpor zákona\no osobitnom odvode s Ústavou a právom EÚ. Na závery správneho súdu, mimo žalobnú argumentáciu,\nreagoval v zásade nasledovne:\n· odôvodnenie rozsudku správneho súdu nespĺňa požiadavky na náležité odôvodnenie. Správny súd sa\nnevysporiadal s argumentáciou žalobcu poukazujúcou na rozpor zákona o osobitnom odvode s Ústavou.\nJeho argumentácia na prospech súladu zákona o osobitnom odvode s Ústavou nie je presvedčivá.\nSprávny súd nevyhodnotil aký racionálny základ a legitímny cieľ osobitný odvod napĺňa,\n· správny súd sa nevysporiadal s argumentáciou žalobcu poukazujúcou na skutočnosť, že medzi\nregulované subjekty nepatrí materiálne, ale len, ak vôbec, formálne. Nezaujal stanovisko ani k\nargumentácii žalobcu o ústavnej neprípustnosti osobitného odvodu ako verejnej platby,\n\n· správny súd prináša zmätočnosť v reakcii na žalobcom namietaný nesúlad zákona o osobitnom\nodvode s právom EÚ, pretože argumentuje nesúvisiacou judikatúrou, bez vysvetlenia, prečo klasifikuje\nčinnosť žalobcu ako službu všeobecného hospodárskeho záujmu. V zmysle rozsudku Súdneho dvora\nvo veci Altmark Trans GmbH, č. C-280/00 z 24. júla 2003 sú subjekty poverené poskytovaním služieb\nvšeobecného hospodárskeho záujmu poverené zvláštnou úlohou. Pod zvláštnou úlohou treba rozumieť\nposkytovanie služieb, ktoré by na seba subjekt, ak by myslel na svoje vlastné obchodné záujmy,\nneprevzal alebo by ich neprevzal v tom istom rozsahu, alebo za tých istých podmienok,\n· podnikanie žalobcu, teda poskytovanie poštových služieb iných ako univerzálna poštová služba na\nzáklade všeobecného povolenia nie je službou vo verejnom záujme, ale bežnou komerčnou službou.\nTento záver potvrdzuje aj rozsudok Súdneho dvora vo veci Ilves Jakelu Oy, č. C-368/15 z 15. júna 2017,\n· správny súd sa nevyjadril ani k poukazovaniu žalobcu na to, že charakter ním poskytovaných služieb\nmá najbližšie k voľnej živnosti. Táto argumentácia je v plnom rozsahu relevantná a aplikovateľná i v\nkontexte námietky nesúladu zákona o osobitnom odvode s právom EÚ,\n· správny súd vyjadril svoj právny názor ohľadom naplnenia hypotézy dotknutých právnych noriem.\nŽiadnym spôsobom však neobjasnil dôvody, pre ktoré je podľa neho argumentácia žalobcu nesprávna.\nNie je akceptovateľné odkázanie na odôvodnenie rozhodnutí orgánu finančnej správy bez poukazu na\nkonkrétnosti, ktoré správny súd považoval za rozhodné z pohľadu žalobných dôvodov,\n· žalobca nemal v rozhodnom období žiadne výnosy z regulovanej činnosti. Vykonával iba časť z tejto\nčinnosti - fyzické triedenie balíčkov. Koeficient preto pri nulovom výnose mal byť 0,\n· správny súd sa nevysporiadal ani s námietkami smerujúcimi k nepreskúmateľnosti rozhodnutí orgánov\nfinančnej správy. Z konštatovania správneho súdu nie je možné vyčítať jeho právne posúdenie.\n8. Žalovaný sa vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti v plnom rozsahu stotožnil s rozsudkom správneho\nsúdu a tento navrhol potvrdiť.\nIV. Právne posúdenie veci kasačným súdom\n9. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v postavení kasačného súdu (ďalej len „kasačný súd“)\npreskúmal uznesenie správneho súdu v rozsahu podanej kasačnej sťažnosti. Jeho príslušnosť pre toto\nkonanie a rozhodnutie je daná v § 11 písm. h) SSP.\n10. Kasačný súd s ohľadom na § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci pojednávanie a\nrozhodol o kasačnej sťažnosti bez jeho nariadenia.\n11. So zreteľom na § 439 ods. 1, § 442 ods. 1, § 443 ods. 1 SSP kasačný súd skonštatoval, že podaná\nkasačná sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému je prípustná, bola podaná oprávnenou osobou\na včas. Súdny poplatok bol uhradený.\n12. Po preskúmaní kasačnej sťažnosti a napadnutého uznesenia správneho súdu, ako i ostatného\npodkladového materiálu, kasačný súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte.\n13. Kasačný súd v prvom rade pristúpil k sťažnostnému bodu smerujúcemu k návrhu na podanie\nprejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru. V tejto časti poukazuje na svoj skorší rozsudok sp. zn.\n5Sžfk/10/2021 z 27. novembra 2025. V rámci tohto konania kasačný súd prerušil konanie a predložil\nSúdnemu dvoru podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ prejudiciálne otázky vo veci výkladu čl. 4\nods. 1 v spojení s článkom 9 Smernice 2009/133/ES z 19. októbra 2009 o spoločnom systéme\nzdaňovania, uplatniteľnom pri zlučovaní, rozdeľovaní, čiastočnom rozdeľovaní, prevode aktív a výmene\nakcií spoločností rôznych členských štátov a pri premiestnení sídla SE alebo SCE medzi členskými\nštátmi. Predmetom konania vo veci sp. zn. 5Sžfk/10/2021 bolo posúdenie zákonnosti určenia osobitného\nodvodu aj zo zisku nedosiahnutého regulovanou činnosťou, ale vzniknutého výlučne v dôsledku\nrealizácie jednorazovej účtovnej operácie (prevodu nepeňažných vkladov). Súdny dvor na to v uznesení\nvo veci C-201/24 z 28. apríla 2025 okrem iného uviedol, že určenie osobitného odvodu nespadá pod\nprávo EÚ.\n14. Podľa čl. 267 ods. 3 Zmluvy o fungovaní EÚ, ak sa prejudiciálna otázka položí v konaní pred súdom,\nproti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok, je tento súd povinný obrátiť sa na Súdny\ndvor. Z tejto povinnosti však existujú výnimky konštruované Súdnym dvorom v rozsudku C-283/81 Srl\nCILFIT a Lanificio di Gavardo SpA v. Ministerstvo zdravotníctva zo 6. októbra 1982. Podľa tohto súd,\nproti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je povinný\nobrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore pred týmto súdom položí otázka týkajúca sa práva EÚ, s\nvýnimkou prípadov, keď skonštatuje, že položená otázka nie je relevantná alebo že Súdny dvor už\npodal výklad sporného ustanovenia EÚ, alebo že správne uplatnenie práva EÚ je také jednoznačné, že\nneexistujú o tom nijaké rozumné pochybnosti, pričom existenciu tejto možnosti treba posúdiť na základe\ncharakteristík práva EÚ, osobitných ťažkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej\njudikatúry v rámci EÚ.\n\n15. Cieľom prejudiciálneho konania je zabezpečiť jednotný výklad a aplikáciu úniového práva. Vzhľadom\nk tomu, hoci predmet konania a sporná otázka vo veci sp. zn. 5Sžfk/10/2021 neboli totožné, odpoveď\nSúdneho dvora je plne aplikovateľná aj na prejednávaný prípad. Súdny tvor totiž nevidel presah na právo\nEÚ, čím fakticky vyslovil, že osobitný odvod sa netýka práva Európskej únie, ale vnútroštátnej úpravy\nčlenského štátu. Keďže Súdny dvor už v tomto ohľade rozhodol, pričom jeho závery sú bez pochybností\njasné a zrejmé, kasačný súd, pretože za týchto okolností nebol povinný obrátiť sa naň, nepredkladal\ntomuto prejudiciálne otázky. Nepristúpil preto k prerušeniu konania podľa § 100 ods. 1 písm. c) SSP. V\nprejednávanej veci sa nevykonáva, neuplatňuje právo EÚ. Tým je vylúčená právomoc jej orgánov. Sám\nžalobca to pritom potvrdzuje, keď na s. 27 bod 134. kasačnej sťažnosti uvádza: oblasť priamych daní\n(akou osobitný odvod svojím charakterom je) je vo výlučnej kompetencii členských štátov.\n16. Správny súd v rovnakom kontexte a dostatočným spôsobom žalobcovi ozrejmil, prečo nejde o rozpor\ns právom EÚ. Práve z dôvodu, že nevyhodnotil súvis s právom EÚ ani nebol povinný dať odpovede na\nvšetky s tým súvisiace žalobné body. Rovnako tak ani kasačný súd nemôže dať odpovede na nastolené\notázky. Na uvedenom by nič nezmenila ani prípadná skutočnosť, že podnikanie žalobcu nie je službou\nvo verejnom záujme. Kasačný súd však k posudzovaniu tejto otázky z dôvodu nevykonávania práva EÚ\nnepristúpil. Sťažnostné body smerujúce k nesúladu s právom EÚ v kontexte vysloveného kasačný súd\nnevzhliadol dôvodnými.\n17. K otázke neústavnosti vybranej časti zákona o osobitnom odvode kasačný súd poukazuje na\nniekoľko atribútov, ktoré je potrebné zohľadniť. V zmysle čl. 59 ods. 1 Ústavy sa predpokladajú ako\nverejné platby dane a poplatky. Ústava ďalej v čl. 20 ods. 1 zakotvuje právo vlastniť majetok. Listina\nzákladných práv a slobôd v účinnom znení vo svojom čl. 11 ods. 5 spolu s právom vlastniť majetok\nspája aj ukladanie daní a poplatkov na základe zákona. S tým súvisí čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru,\npodľa ktorého má každý právo tento svoj majetok aj pokojne užívať. Ďalej garantuje, že nikoho\nnemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon\na všeobecné zásady medzinárodného práva. Tým sa vymedzili dôvody verejného záujmu oprávňujúce\nzasiahnuť do pokojného užívania majetku. Medzi tieto dôvody patria práve aj nenávratné verejné platby,\nprostredníctvom ktorých sú zabezpečované príjmy do verejného rozpočtu, nevyhnutné pre efektívne\nplnenie úloh štátom. Tieto východiská nie sú spornými. Sporným je, či ako dôvod oprávňujúci obmedziť\nvlastníka v pokojnom užívaní svojho majetku je aj platba, ktorá, čisto jazykovo, nespadá do rozsahu čl.\n59 ods. 1 Ústavy.\n18. Účelom Ústavy, okrem iného, je vymedziť hodnotovú orientáciu štátu a upraviť základné spoločenské\nvzťahy. Toto nastavenie predpokladá bližšiu úpravu spoločenských vzťahov ostatnými právnymi\npredpismi, ktoré s ňou musia byť v súlade. Zároveň je tým daný priestor pre Ústavný súd, aby ako\njediný oprávnený súdny orgán dopĺňal a modifikoval význam ústavného textu. Práve tým sú stanovené\nlimity kasačného súdu v posudzovaní ústavnosti. Rozhodnutia Ústavného súdu smerodajné pre vec\nsamu aplikoval už správny súd. V zmysle týchto je postoj Ústavného súdu jasný: zdržanlivejší prístup\npri prieskume aspektov čl. 59 Ústavy, s akcentom na politický charakter s ním súvisiacej právnej úpravy.\nVychádzal z nich aj žalobca v správnej žalobe, i v kasačnej sťažnosti. Možno v tomto smere len opätovne\nna tieto poukázať, no s vyzdvihnutím záverov, z ktorých žalobca nečerpal.\n19. Ústavný súd v náleze sp. zn. PL. ÚS 109/2011 z 11. júla 2012 nepriamo pracoval s tým, že sa medzi\ndane a poplatky v kontexte čl. 59 Ústavy radia aj odvody a iné obdobné povinnosti, ktoré všetky musia\nspĺňať ústavnoprávne požiadavky. Potvrdil širokú úvahu zákonodarcu v spôsobe, akým tieto povinnosti\nurčí. Podobne v náleze PL. ÚS 5/2012 z 22. januára 2014, na ktorý Ústavný súd poukázal aj v ďalších\nnálezoch sp. zn. PL. ÚS 9/2014 z 12. novembra 2014 a sp. zn. PL. ÚS 38/2015 z 1. februára 2017 vyslovil\nsúvis s daňami, odvodmi, či inými obdobnými verejnými platbami v tom smere, že patria do okruhu\npolitických otázok, vo vzťahu ku ktorým je potrebné rešpektovať už spomenutú vyššiu mieru autonómie\nzákonodarcu. Takouto textáciou Ústavný súd v zásade aproboval extenzívny výklad čl. 59 ods. 1 Ústavy,\nna podklade ktorého je, za predpokladu splnenia ústavných limitov, možné zaťažiť subjekty povinnosťami\nplatiť verejné platby s charakterom obdobným daniam a poplatkom.\n20. Miera voľnej úvahy je aj podľa Ústavného súdu v kontexte predošle uvedených nálezov obmedzená\nčl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 13 Ústavy, na základe ktorých je Slovenská republika právnym štátom, kde\npovinnosti možno ukladať len právnymi predpismi, tak, aby sa šetrili zmysel a podstata základných\npráv a slobôd, a aby obmedzenia boli uplatňované v rovnakých prípadoch rovnako. Okrem toho je\ntiež povinnosťou zákonodarcu postupovať tak, aby koncipovaná povinnosť nemala účinok faktickej\nmajetkovej deštrukcie povinnej osoby. Ak sa teda pristúpi k interpretácii čl. 59 ods. 1 Ústavy v spojení\ns týmito limitmi, pričom zavedená forma verejnej platby bude spĺňať atribúty zákonnosti, nenávratnosti i\nverejného záujmu, mala by spadať do rozsahu čl. 59 Ústavy, bez ohľadu na označenie takejto verejnej\nplatby; dôležitý je jej materiálny význam. Materiálnym významom osobitného odvodu je povaha priamej\n\ndane z výnosov z podnikateľskej činnosti v regulovanom odvetví, na čo poukazuje aj sám žalobca, hoci\nsprávnemu súdu vytýka, že sa nezaoberal skúmaním, či osobitný odvod predsa len spadá pod ústavne\nprípustnú formu verejnej platby.\n21. V týchto rámcoch sa javí byť žiaduce povedať, že daň ako taká nemá svoju legálnu definíciu. Je preto\nzjavné, že do rozsahu pojem „daň“ bude možné, za ústavne akceptovateľných podmienok a súčasne\nv súlade s vyššie uvedeným, začleniť aj iný pojem, typologicky nerozdielny. Determinujúcim bude len\nto, či sa nepopiera podstata a účel dane. Dane majú slúžiť na presadzovanie ekonomických, sociálnych\na politických cieľov štátu. Ten na ich základe ovplyvňuje rast HDP, zamestnanosť, stabilizuje ceny, ale\nsa tiež podieľa na vnášaní rovnováhy do ekonomiky (porovnaj SCHULTZOVÁ, A. a kol. Daňovníctvo\n- daňová teória a politika I. Dostupné na: www.aspi.sk, pod ASPI_ID MM22875SK). Už na podklade\nskôr uvedených nálezov Ústavného súdu, ale tiež s poukazom napr. na nález sp. zn. PL. ÚS 14/2014\nz 5. novembra 2015 (ktorý aplikoval aj správny súd) možno vysloviť podstatu daní tak, že sú povinnou,\nnenávratnou, zákonom určenou platbou do verejného rozpočtu, ktorá je neúčelová; stáva sa súčasťou\ncelkových príjmov verejného rozpočtu určeného na financovanie rôznych verejných potrieb a zároveň\nneekvivalentná; nie je nárok na protihodnotu vo výške zodpovedajúcej takejto platbe.\n22. Zjednodušene povedané, zmyslom dane je alokovať časť majetku povinného subjektu do verejného\nrozpočtu v prospech verejného záujmu. S tým súvisí účel dane, ktorým nie je len zabezpečiť príjem do\nverejného rozpočtu, ale aj vyvažovať sociálne nerovnosti a stabilizovať hospodárstvo štátu. Nie je pritom\nmedzi účastníkmi konania sporná zákonnosť cieľa daní. V tomto kontexte je potom možné vyhodnotiť\naj atribúty osobitného odvodu.\n23. Cieľom zákona o osobitnom odvode je, resp. vychádzajúc z dôvodovej správy k návrhu tohto zákona\nbolo konsolidovať verejné financie pre správne fungovanie štátu tak, aby sa zabezpečilo spravodlivé\na ekonomicky efektívne prerozdelenie povinností prispievať na vytvorenie štátnych finančných aktív.\nPovinnosť platiť osobitný odvod nevzniká automaticky, ale za splnenia zákonných podmienok, s ohľadom\nna výsledok hospodárenia povinnej osoby a sumy základu odvodu vo výške 3.000.000 EUR. Podľa § 12\nods. 5 zákona o osobitnom odvode sa odvod, preplatok i nedoplatok zo zúčtovania odvodov zahŕňajú\ndo základu dane z príjmov a zaplatený odvod je v zmysle § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z\npríjmov v účinnom znení (ďalej len „zákon o dani z príjmov“) možné uplatniť ako daňový výdavok. Zákon\no osobitnom odvode sa vzťahuje len na regulované osoby, ktorými sú v kontexte § 3 podnikateľské\nsubjekty pôsobiace vo vymedzených oblastiach. Predmetom zákona o osobitnom odvode podľa § 1 je\npovinnosť jeho platenia, výška a spôsob jeho platenia ako aj správa odvodu.\n24. Povinnosť platiť osobitný odvod ako aj vymedzenie subjektu povinného platiť osobitný odvod je teda\nstanovená priamo zákonom o osobitnom odvode. Tým sa vytvoril dostatočne jasný právny základ, ktorý\numožňuje povinným osobám, a teda aj žalobcovi predvídať, že v prípade vykonávania podnikateľskej\nčinnosti vymedzenej v § 3 zákona o osobitnom odvode, budú jednak regulovanými osobami a zároveň,\nv prípade splnenia podmienok podľa § 4 zákona o osobitnom odvode, budú aj povinní tento platiť. Je\nteda splnený predpoklad zriadenia osobitného odvodu ako verejnej platby právnym predpisom vopred\na v súlade s princípom legitímnych očakávaní.\n25. Definíciu verejného záujmu možno abstrahovať zo zákona č. 552/2003 Z. z. o výkone prác vo\nverejnom záujme v účinnom znení tak, že predstavuje záujem, ktorý prináša majetkový prospech alebo\niný prospech všetkým občanom alebo väčšine občanov. Napriek tomu, že predmetný právny predpis\nnesúvisí s vecou samou, jeho vymedzenie daného pojmu je na ňu viac než priliehavé. Obdobne verejný\nzáujem vymedzuje aj judikatúra, ktorá pod týmto pojmom rozumie sledovanie záujmu prospešného\nväčšiemu počtu osôb. Dôležité je jeho hodnotenie v kontexte okolností každého prípadu samostatne\n(porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžo/359/2009 z 28. augusta\n2010 alebo rozsudok kasačného súdu sp. zn. 2Svk/26/2023 z 31. marca 2025). Verejným záujmom v\nprípade osobitného odvodu je v kontexte dôvodovej správy k zákonu o osobitnom odvode zabezpečiť\nstabilitu verejného rozpočtu, aby štát mohol efektívne plniť svoje funkcie. Smeruje teda k ochrane\nfungovania štátu ako celku. Legitímnym cieľom v prípade osobitného odvodu je prerozdeliť financovanie\nverejných potrieb tak, aby nevznikali neprimerané nerovnosti medzi subjektami povinnými plniť do\nverejného rozpočtu. Zásah do práva vlastniť teda sleduje legitímny cieľ v súlade s verejným záujmom.\nZákon o osobitnom odvode vo svojich širších súvislostiach neslúži len na uskutočnenie fiškálnej politiky\nštátu. Jeho realizácia prispieva k plneniu všetkých funkcií štátu, zabezpečením stability v oblastiach, v\nktorých štát má záväzok konať, resp. pričiniť sa o ochranu pred kolapsom nielen ekonomiky, ale štátu\nako celku. Správny súd vykonal aj test ústavnosti zákona o osobitnom odvode na podklade nálezu\nÚstavného súdu sp. zn. PL. ÚS 5/2012 (body 50. až 53 rozsudku správneho súdu), pričom sa od týchto\nzáverov kasačný súd nemal dôvod odchýliť.\n\n26. Kasačný súd nespochybňuje, že zásah do práva vlastniť majetok je možný len vtedy, ak je primeraný.\nRovnako tak nespochybňuje, že čl. 59 Ústavy v kontexte jeho ľudskoprávneho presahu jednak v\nzmysle čl. 11 ods. 5 Listiny Listina základných práv a slobôd v účinnom znení, ale aj čl. 1 Protokolu\nč. 1 k Dohovoru je potrebné interpretovať tak, že záujmy hospodárstva štátu musia byť spravodlivo\nvyvažované so záujmami osôb povinných z platenia, pretože majú právo vlastniť a pokojne užívať svoj\nmajetok. V prípade osobitného odvodu však, s ohľadom na legitimitu a verejný záujem, kasačný súd\nneústavný a neprimeraný zásah do tohto práva nevidel.\n27. Kasačný súd v kontraste k žalobcovi, ktorý sa domnieva, že má byť regulovanou činnosťou\nlen činnosť vykonávaná na základe poštovej licencie uvádza, že fakticky až v prípade takéhoto\nnormatívneho zakotvenia by zákonodarca vniesol do právnych postavení subjektov nerovnosť a\ndiskriminoval by podnikateľské subjekty majúce oprávnenie na výkon činnosti v oblasti poštových\nslužieb. Podľa § 3 ods. 1 písm. a) bod 6. zákona o osobitnom odvode sa za regulovanú osobu\npovažuje podnikateľský subjekt, ktorý má oprávnenie na výkon činnosti v oblasti poštových služieb na\nzáklade všeobecného povolenia alebo poštovej licencie vydanej Úradom pre reguláciu elektronických\nkomunikácií a poštových služieb podľa osobitného predpisu.\n28. Pre účely zavedenej regulácie nebolo podstatné odlišovať podnikateľské subjekty na tomto úseku\npodľa povolenia, ktorým disponujú, ale regulovať ich en bloc. Neprináleží pritom kasačnému súdu a\nneprináležalo ani správnemu súdu hľadať vôľu parlamentu v tom smere, prečo sa rozhodol regulovať\npráve vymedzené odvetvia. Predmetom ich posúdenia totiž nemá byť ekonomická výhodnosť, ale\nzákonnosť prijatých opatrení. Smerodajným preto je, že v prípade poštových služieb zákonodarca\nreguloval túto oblasť nediskriminačne ako celok. Nič na tom nemení ani podmienka dosiahnutia\nminimálneho zisku. Práve naopak, tá je spravodlivou a efektívnou reflexiou schopnosti dotknutého\nsubjektu znášať dané zaťaženie. Priamo povedané, ak podnikateľský subjekt generuje zákonom\nnastavený zisk a preukazuje ekonomickú stabilitu, pričom sa takto vytvorené pravidlo vzťahuje za\npredpokladu jeho splnenia na všetky vymedzené subjekty rovnako, nedochádza k ich znevýhodneniu\noproti ostatným podnikateľským subjektom, ale k naplneniu účelu verejnej platby. Možno však\npoznamenať, že sektorové odvody tak, ako sú nastavené zákonom o osobitnom odvode, sú určitým\nodrazom zohľadňovania ich postavení a špecifík. Existoval teda objektívny, racionálny a ústavne\nakceptovateľný základ pre ich reguláciu vo vzťahu k iným odvetviam.\n29. Kasačný súd tiež zohľadnil existenciu progresívnej dane z príjmu, ktorej podstata tkvie v tom, že\nčasť základu dane sa zdaňuje osobitnou sadzbou určenou § 15 zákona o dani z príjmov v účinnom\nznení. Presnejšie povedané, dosiahnutie určitého príjmu je hranicou pre aktiváciu vyššieho percenta\nzdanenia. Oba ekonomické nástroje tak sledujú ekonomickú silu subjektu, na ktorej základe definujú\nfinančný príspevok do verejného rozpočtu. Slovenská republika pristupuje k rozdielnemu zdaňovaniu,\nresp. zaťažovaniu finančnými povinnosťami v okruhu rozdielnych subjektov. Opiera sa o myšlienku, že\nekonomicky silnejší subjekt do verejného rozpočtu prispieva viac. Ak je teda progresívna daň legitímna,\nrovnako legitímny je i osobitný odvod vychádzajúci z porovnateľnej filozofie.\n30. Kasačný súd nepristúpil k tomu, aby prerušil konanie podľa § 100 ods. 1 písm. b) SSP, pretože\nnedospel k záveru, že sú splnené podmienky na iniciovanie konanie o súlade vybranej časti zákona\no osobitnom odvode s Ústavou. Keďže nemal za to, že zákonom o osobitnom odvode sa naráža na\nústavné limity, nepristúpil ani k posudzovaniu všetkých jednotlivých sťažnostných bodov vo vzťahu k\nneústavnosti vybranej časti zákona. K formulácii jeho záverov prispela i právna úprava referenda v čl. 93\nods. 3 Ústavy, ktorý negatívne vymedzuje, čo nemôže byť jeho predmetom: základné práva a slobody,\ndane, odvody a štátny rozpočet. Ústava odvody ako ekonomický nástroj teda priamo predpokladá,\nresp. s určitou mierou pravdepodobnosti vychádza z kasačným súdom nastolenej premisy, že dane a\nodvody sú typologicky obdobnými verejnými platbami. Majú nielen ústavnú relevanciu, ale sa v značnej\nmiere vyznačujú svojím politickým, parlamentným charakterom. Sú teda dané vôľou ľudu, ktorý si členov\nparlamentu zvolil. Následky je možné konvalidovať opäť len vôľou ľudu, tak, že svojou voľbou ovplyvní\nzostavenie parlamentu a s tým súvisiace riadenie fiškálnej politiky štátu. Je to prejav demokracie a v\nkonečnom dôsledku i prejav právneho štátu. Tomuto pohľadu svedčí skutočnosť, že Ústavný súd nesúlad\nzákona o osobitnom odvode s Ústavou dodnes nevyslovil. Jeho závery skôr naznačujú, že rešpektuje\nvyššiu mieru diskrécie parlamentu. Zákon o osobitnom odvode je preto platný a orgány finančnej správy,\nale i súdy z neho musia vychádzať. Nie je ich úlohou jeho ustanovenia, v teoretickej rovine, ktorá im\nna to zostáva, spochybňovať.\n31. Vo vzťahu k sťažnostným bodom týkajúcim sa toho, že správny súd nedal odpovede na všetky\notázky, kasačný súd poukazuje na už notoricky známe pravidlo, že správny súd nie je povinný dať\ndetailné odpovede na všetko, ale iba na to, čo má pre vec podstatný význam (k tomu pozri napr.\nrozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžfk/23/2018 z 21. januára 2020, či uznesenie\n\nÚstavného súdu sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. júna 2004). Správny súd takto postupoval, pričom\npoukázal na relevantné ustanovenia príslušných právnych predpisov i rozhodnutia najvyšších súdnych\ninštancií, a preto kasačný súd nevzhliadol dôvodnými ani tieto sťažnostné body. Osobitne k namietaniu\nnevysporiadania sa so žalobným bodom nedostatočného odôvodnenia však kasačný súd poukazuje na\nto, že správny súd v bode 54. rozsudku explicitne vyslovil súhlas s postupom orgánov finančnej správy a\nodôvodnením ich rozhodnutí. Svoj postoj k dostatočnosti odôvodnenia pritom správny súd preukazuje v\nčasti Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov správnym súdom stotožnením\nsa s argumentáciou orgánov finančnej správy, ktorú precizuje svojím vlastným právnym posúdením a\nvyvodzovaním záverov súvisiacich s rozhodnutiami súdov najvyšších inštancií. To je pritom činnosť,\nktorú má súdny orgán vykonávať.\n32. K nesprávnemu právnemu posúdeniu koeficientu výpočtu osobitného odvodu žalobca síce tvrdí, že v\nrozhodnom období nemal žiadny výnos z regulovanej činnosti, lebo ju mal vykonávať aj prostredníctvom\nsubdodávateľov, svoje tvrdenie však v kasačnej sťažnosti ničím nepreukazuje, resp. bližšie nerozvíja.\nKasačný súd nemá ako preskúmať, či sa správny súd dopustil chyby, keď táto zostáva len v rovine\ntvrdenia, navyše pomerne všeobecného. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na § 453 ods. 2 SSP,\nprvá veta pred bodkočiarkou, podľa ktorej kasačný súd je viazaný sťažnostnými bodmi. Kasačný súd\npreto nemôže kasačnú sťažnosť dotvárať, nemôže si ani domýšľať argumentáciu v prospech žalobcu.\nJe to práve žalobca, ktorého ťaží bremeno dostatočného vymedzenia a podporenia svojich tvrdení\ntak, aby mohli byť konfrontované so súdnym rozhodnutím - v konaní pred správnym súdom zas s\nrozhodnutím alebo opatrením orgánu verejnej správy. Kasačný súd preto nemohol ani tento sťažnostný\nbod vyhodnotiť ako dôvodný. Deklarované tvrdenie nemal možnosť verifikovať.\nV. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov\n33. Podľa § 100 ods. 1 písm. b) SSP (...) súd konanie uznesením preruší, ak pred rozhodnutím vo veci\ndospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá\nústavnému súdu návrh na začatie konania podľa osobitného predpisu. Podľa § 100 ods. 1 písm. c) SSP\n(...) súd konanie uznesením preruší, ak podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym\ndvorom Európskej únie (...). Podľa § 162 ods. 3 CSP o zamietnutí návrhu na prerušenie konania súd\nrozhodne spolu s rozhodnutím vo veci samej. Kasačný súd, pretože nevzhliadol dôvody na prerušenie\nkonania v intenciách § 100 ods. 1 písm. b), c) SSP rozhodol v súlade s § 25 SSP v spojení s § 162 ods.\n2 CSP tak, že návrh na prerušenie kasačného konania zamietol.\n34. Podľa § 461 SSP kasačný súd zamietne kasačnú sťažnosť, ak po preskúmaní zistí, že nie\nje dôvodná. Kasačný súd, pretože vyhodnotil sťažnostné body ako nedôvodné, rozhodol podľa\npredmetného ustanovenia.\n35. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd spôsobom uvedeným vo výroku tohto rozsudku\npodľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP, podľa ktorého správny súd prizná žalobcovi\nvoči žalovanému právo na (...) náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci\n(...) úspech. Podľa § 168 SSP žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci\nvoči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo\npožadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne.\n36. Kasačný súd žalobcovi, pretože nebol v konaní úspešný, právo na náhradu trov konania voči\nžalovanému nepriznal. Kasačný súd tak postupoval aj pri žalovanom. Ten síce bol vo výsledku úspešný,\nno má postavenie orgánu štátnej správy a kasačný súd nevzhliadol žiadne výnimočné dôvody pre ich\npriznanie.\n37. Tento rozsudok prijal kasačný súd jednomyseľne.\nAk podnikateľský subjekt generuje zákonom nastavený zisk a preukazuje ekonomickú stabilitu, pričom\nsa takto vytvorené pravidlo vzťahuje za predpokladu jeho splnenia na všetky vymedzené subjekty\nrovnako, nedochádza k ich znevýhodneniu oproti ostatným podnikateľským subjektom, ale k naplneniu\núčelu verejnej platby.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "75S/6/2023", "guid": null, "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:58bcd7e4-1712-4ea5-98e0-1a1a8f2aa55f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.14.2014.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 14/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 14/2014 z 4. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-04", "citacie_n": 27, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.14.2014.1"}, {"guid": "ussr:2058cdfa-6adc-43cd-9793-3f686ebdd11c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.38.2015.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 38/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 38/2015 z 17. 6. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-06-17", "citacie_n": 13, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.38.2015.1"}, {"guid": "ussr:13632d8f-088e-44ab-a103-001f170d0fd5", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.12.2014.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 12/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 12/2014 z 10. 6. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-06-10", "citacie_n": 16, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:PL.US.12.2014.1"}, {"guid": "ussr:b41dcbbb-e014-41e9-beaf-a1dc187393fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 9/2014", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 9/2014 z 12. 11. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-11-12", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b41dcbbb-e014-41e9-beaf-a1dc187393fe"}, {"guid": "ussr:41effc99-b401-481f-94b7-745de9d7e74e", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 5/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 5/2012 z 22. 1. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-01-22", "citacie_n": 29, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:41effc99-b401-481f-94b7-745de9d7e74e"}, {"guid": "ussr:daf372ad-7328-4ab2-86a8-0dfb942601a1", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 109/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 109/2011 z 11. 7. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-07-11", "citacie_n": 211, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:daf372ad-7328-4ab2-86a8-0dfb942601a1"}, {"guid": "ussr:85275b32-9aa9-4049-98ac-33ab54aaa88e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 7/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 7/2010 z 20. 1. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-01-20", "citacie_n": 41, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:85275b32-9aa9-4049-98ac-33ab54aaa88e"}, {"guid": "ussr:a7b61495-171c-4374-92d1-0de43ed6d9e4", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 274/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 274/07 z 11. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-11", "citacie_n": 218, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a7b61495-171c-4374-92d1-0de43ed6d9e4"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:42033388-cae8-42e2-b859-1fe26920f35b", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 10/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/02 z 11. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-11", "citacie_n": 34, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:42033388-cae8-42e2-b859-1fe26920f35b"}, {"guid": "ussr:2d0a637e-e0da-43c3-8a56-134e3de6ac1d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 5/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 5/03 z 19. 2. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-02-19", "citacie_n": 79, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2d0a637e-e0da-43c3-8a56-134e3de6ac1d"}], "citovane_v": []}