Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Najvyšší správny súd SR 2Svk/29/2025 4020200538 25. 05. 2026 prof. JUDr. Juraj Vačok ECLI:SK:NSSSR:2026:4020200538.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu prof. JUDr. Juraja Vačoka, PhD. a členov senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci žalobcu: Združenie domových samospráv, o.z., so sídlom Rovniankova 1667/14, 851 02 Bratislava, IČO: 31 820 174, právne zastúpeného: Tkáč & Partners, s.r.o., so sídlom Hrnčiarska 29, 040 01 Košice, IČO: 53 929 691, proti žalovanému: Okresný úrad Nitra, za účasti ďalšieho účastníka konania: Hybrav a.s., so sídlom Hydinárska farma Bodok, č. 702, Dolné Obdokovce, 951 04 Veľký Lapaš, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Bratislave č. k. NR-26S/64/2020 - 102, takto rozhodol: I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Účastníkom konania sa právo na náhradu dôvodne vynaložených trov kasačného konania nepriznáva. odôvodnenie: I. Konanie pred orgánmi verejnej správy 1. Žalovaný, odbor starostlivosti o životné prostredie (ďalej len „prvostupňový orgán“) vydal rozhodnutie č. OU-NR-OSZP3-2020/022554-016 z 21. júla 2020 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým podľa § 29 zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu vydania prvostupňového rozhodnutia (ďalej len „zákon o posudzovaní vplyvov“) rozhodol o tom, že zmena činnosti „Chov brojlerových kurčiat“ navrhnutá ďalším účastníkom konania (ďalej len „navrhovaná činnosť“) sa nebude posudzovať podľa zákona o posudzovaní vplyvov. Navrhovaná činnosť sa týkala zmeny druhu chovnej hydiny. 2. Žalobca prvostupňové rozhodnutie napadol odvolaním. Žalovaný, odbor opravných prostriedkov (ďalej len „žalovaný“) rozhodnutím č. OU-NR-OOP3-2020/033978-002 z 1. októbra 2020 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“) prvostupňové rozhodnutie podľa § 59 ods. 2 správneho poriadku v účinnom znení (ďalej len „správny poriadok“) potvrdil. Mal za to, že spĺňa zákonné náležitosti a zvolený postup bol správny. Prvostupňový orgán podľa neho stanovil podmienky, ktorých cieľom je eliminovať, resp. zmierňovať vplyv na životné prostredie. Tieto podmienky ďalší účastník konania musí zohľadniť v ďalších povoľovacích konaniach. Žalovaný tiež posúdil, že prvostupňový orgán prihliadal na doručené stanoviská dotknutých orgánov, verejnosti a v odôvodnení svojho rozhodnutia sa vysporiadal s každou pripomienkou žalobcu. Poukázal na § 21 ods. 1 správneho poriadku, na podklade ktorého vyvodil, že v procese posudzovania vplyvov nie je potrebné vždy vykonať ústne pojednávanie. Rovnako tak nie je vždy potrebné ani pristúpiť ku konzultáciám. Podľa neho stanoviská dotknutých orgánov neboli protichodné a dokazovanie bolo dostatočné, preto nemuselo byť nariadené ústne pojednávanie vo veci, čo prvostupňový orgán aj zdôvodnil. Zdôraznil, že ani jedna odvolacia námietka nesmerovala voči navrhovanej činnosti, z odvolania nevplývalo, aké konkrétne subjektívne právo žalobcu malo byť vydaním prvostupňového rozhodnutia porušené. V tomto smere odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžo/89/2015 z 23. februára 2017, podľa ktorého neexistuje právny nárok
občianskych združení a zainteresovanej verejnosti, aby ich podmienkam, ktoré podávajú v procese posudzovania vplyvov na životné prostredie, bolo vyhovené. II. Konanie pred správnym súdom 3. Žalobca podal voči rozhodnutiu žalovaného správnu žalobu z dôvodov, že rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, skutkový stav nemá oporu v administratívnom spise a došlo k porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy. Navrhol, aby súd podľa § 191 ods. 1 písm. d), f) a g) Správneho súdneho poriadku v účinnom znení (ďalej len „SSP“) zrušil rozhodnutie žalovaného spolu s prvostupňovým rozhodnutím a vec vrátil prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie. 4. Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) rozsudkom č. k. NR-26S/64/2020 - 102 (ďalej len „rozsudok správneho súdu“) správnu žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol. Posúdil, že žalobné body smerujúce k nedostatočnému odôvodneniu rozhodnutí orgánov verejnej správy boli všeobecného charakteru bez konkretizácie, s ktorými pripomienkami žalobcu sa orgány verejnej správy nemali vysporiadať, napriek čomu oba spracovali dôsledné odôvodnenie. Uviedol, že žiadne ustanovenie zákona o posudzovaní vplyvov orgánu verejnej správy neukladá povinnosť zverejňovať stanoviská dotknutých orgánov. Inštitút konzultácií je podľa neho spojený až so samotným posudzovaním vplyvov na životné prostredie, nie so zisťovacím konaním. Ak preto orgány verejnej správy nevykonali v zisťovacom konaní konzultácie, nemožno to označiť za nezákonný postup. III. Kasačná sťažnosť žalobcu, stanovisko účastníkov 5. Žalobca podal voči rozsudku správneho súdu kasačnú sťažnosť z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP; nesprávne právne posúdenie veci. Navrhol, aby kasačný súd rozsudok správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň, aby kasačný súd vydal rozhodnutie, ktorým uzná postavenie žalobcu za reprezentanta zainteresovanej verejnosti. Okrem toho navrhol, aby sa kasačný súd obrátil na Súdny dvor Európskej únie z dôvodu nesúladnej aplikačnej praxe v oblasti posudzovania vplyvov na životné prostredie. Otázky koncipoval v zásade nasledovne: (i) či použitie § 42, § 177 ods. 2 a § 178 ods. 3 SSP je obligatórne v prípade žalobcu, ktorý je zainteresovanou verejnosťou v kontexte čl. 3 ods. 4 v spojení s čl. 9 ods. 2 a 3 Aarhuského dohovoru, (ii) či uznesenie kasačného súdu sp. zn. 6Svk/14/2021 z 23. februára 2022 nie je faktickým obchádzaním rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci Jozef Križan a i. proti Slovenskej inšpekcii životného prostredia č. C-416/10 z 15. januára 2013, (iii) či procesný postup podľa správneho poriadku vo vzťahu ku konzultáciám zabezpečuje podrobné dopredu známe pravidlá vyjadrovania sa k veci ako to predpokladá čl. 6 ods. 5 smernice o posudzovaní vplyvov a (iv) či právny názor správneho súdu o tom, že vykonávanie konzultácií závisí od vôle orgánu verejnej správy je v súlade so smernicou o posudzovaní vplyvov. 6. V rámci sťažnostných bodov vo všeobecnosti namietal, že správny súd nesprávne právne posúdil postavenie žalobcu ako zainteresovanej verejnosti, od čoho sa odvíja aj nesprávne posúdený záujem, ktorý správnou žalobou ochraňuje. Poukázal v tomto smere na rozsudok Veľkého senátu kasačného súdu sp. zn. 19SVs/7/2024 z 30. apríla 2025, ktorý vyriešil právne postavenie zainteresovanej verejnosti ako žalobcu. Vyjadril svoje presvedčenie, že aj zdanlivo nesúvisiaca argumentácia účastníka administratívneho konania môže byť relevantná. Interpretáciu zákona o posudzovaní vplyvov správnym súdom označil za rozpornú s jeho účelom, opomínajúc aj jeho systematickosť. Okrem toho brojil proti šikane, ktorej sa na ňom správne súdy dopúšťajú rozhodnutiami o zneužívaní práva v spojení s možnou politickou motiváciou. Konkrétne uchopiteľné sťažnostné body smerovali k tomu, že: · konzultácia bola obligatórnou súčasťou konania. Tento procesný úkon mal slúžiť k vysvetleniu stanovísk, k odbornej diskusii, na ktoré má žalobca právny nárok, · záver z rozsudku kasačného súdu sp. zn. 7Svk/33/2023 z 27. novembra 2024, o ktorý sa správny súd opieral (ustanovenia zákona o posudzovaní vplyvov neurčujú o aké podmienky vo vzťahu k opatreniam na zmiernenie znečisťovania alebo zabránenie poškodzovania životného prostredia má ísť ich určenie je tak prenechané samotnému posudzujúcemu orgánu), je nesprávny. Priamo účel zákona o posudzovaní vplyvov uvádza podmienky, o aké má ísť; opatrenia, ktorými sa eliminuje znečistenie alebo poškodenie životného prostredia, · stanoviská dotknutých orgánov sú právne významnými skutočnosťami pre zisťovacie, aj povoľovacie konanie. Ich zverejnenie preto je podstatné. 7. Žalovaný sa vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti v plnom rozsahu stotožnil s právnym posúdením správneho súdu. Trval na tom, že žalobca nepreukázal porušenie práv, ako i na tom, že z administratívneho spisu nevyplýva žiadna procesná chyba spôsobujúca nezákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy. Navrhol preto kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú podľa § 461 SSP zamietnuť. IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom
8. Kasačný súd preskúmal rozsudok správneho súdu v rozsahu podanej kasačnej sťažnosti. Jeho príslušnosť pre toto konanie a rozhodnutie je daná v § 11 písm. h) SSP. 9. Kasačný súd s ohľadom na § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci pojednávanie a rozhodol o kasačnej sťažnosti bez jeho nariadenia. Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení dňa vyhlásenia v súlade s § 137 ods. 4 SSP. 10. So zreteľom na § 439 ods. 1, § 442 ods. 1, § 443 ods. 1 SSP kasačný súd skonštatoval, že podaná kasačná sťažnosť smeruje proti rozsudku, voči ktorému je prípustná, bola podaná oprávnenou osobou a včas. Žalobca je podľa § 4 ods. 2 písm. c) 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v účinnom znení oslobodený od súdneho poplatku za podanie kasačnej sťažnosti. 11. Po preskúmaní kasačnej sťažnosti a napadnutého rozsudku správneho súdu, ako i ostatného podkladového materiálu, kasačný súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte. 12. Úvodom kasačný súd poznamenáva, že v kasačnej sťažnosti, hoci je rozsiahla, žalobca v zásade formuluje všeobecné namietanie činnosti orgánov verejnej moci. Okrem toho smeruje aj proti skutočnostiam, ktoré nevyplynuli z rozsudku správneho súdu v predmetnej veci. Kasačný súd teda pristúpil k posúdeniu takých sťažnostných bodov, ktoré súviseli s vecou samou a boli pre jej posúdenie kľúčové. 13. Nesprávne právne posúdenie čo do otázky postavenia žalobcu správnym súdom kasačný súd nevzhliadol. Žalobca toto odvodzuje od skutočnosti, že správny súd neodkázal na žiadne z ustanovení SSP, ktoré obsahujú právnu úpravu zainteresovanej verejnosti. Kasačný súd upriamuje pozornosť na to, že správny súd sa v rozsahu bodov 24. až 30. svojho rozsudku konkrétne venoval žalobným bodom, námietkam uvádzaným žalobcom v jeho správnej žalobe. Tie pritom ani jedna nesmerovali k posudzovaniu postavenia žalobcu. V konaní preto nie je sporné, či žalobca je alebo nie je zainteresovanou verejnosťou. Tomuto záveru nasvedčuje už samotné meritórne prejednanie veci. Ak by totiž správny súd toto postavenie žalobcovi nebol býval priznával, s vysokou mierou pravdepodobnosti by pristúpil k odmietnutiu správnej žaloby podľa § 98 ods. 1 písm. e) SSP: podanie správnej žaloby zjavne neoprávnenou osobou. Kasačný súd akcentuje aj na to, že zamietnutie správnej žaloby samo osebe neindikuje opomenutie postavenia žalobcu ako zainteresovanej verejnosti správnym súdom. 14. Správny súd vo svojom právnom posúdení uvádza len tie ustanovenia, ktoré aplikuje a interpretuje, ustanovenia, s ktorými pracuje v kontexte žalobných bodov. Je pritom na ňom, ktoré ustanovenia bude považovať za smerodajné, pričom vychádza primárne z toho, čo je v konaní sporné. Nie je teda povinný citovať všetky ustanovenia, ale len tie, ktoré sú relevantné pre vec samu, pre vyriešenie merita veci, a to v rámcoch argumentácie žalobcu. Keďže postavenie žalobcu nie je sporným, nie je dôvodná ani argumentácia rozsudkom Veľkého senátu kasačného súdu sp. zn. 19SVs/7/2024 z 30. apríla 2025. Ten sa naviac týkal posudzovania otázky včasnosti podania správnej žaloby žalobcom, ktorý má postavenie zainteresovanej verejnosti. Táto však predmetom prejednávanej veci nebola. Sťažnostný bod týkajúci sa postavenia žalobcu ako zainteresovanej verejnosti preto i s ohľadom na túto skutočnosť nebol dôvodný. 15. Podľa § 178 ods. 3 SSP je zainteresovaná verejnosť oprávnená podať správnu žalobu proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy, ak tvrdí, že tým bol porušený verejný záujem v oblasti životného prostredia. Citované ustanovenie predpokladá, že zainteresovaná verejnosť kvalifikovane preukáže konkrétne porušenie verejného záujmu. Nie však hypoteticky, koncipovaním nepodložených všeobecných úvah, ktoré sa nevzťahujú na okolnosti danej veci. Teda, hoci je zrejmé, že zainteresovaná verejnosť chráni verejný záujem, v prípade jeho namietaného porušenia musí byť správna žaloba dostatočne konkrétna po skutkovej aj právnej stránke. Nestačí len všeobecný nesúhlas s postupom orgánov verejnej správy (porovnaj rozsudky kasačného súdu sp. zn. 4Svk/10/2025 z 24. júna, 2025 alebo 2Svk/4/2025 z 31. júla 2025). 16. Kasačný súd preto nemôže dať žalobcovi za pravdu ani vo vzťahu k sťažnostným bodom smerujúcim k tomu, že pripomienka žalobcu, aj keď je všeobecná, má byť vzatá na zreteľ. Akákoľvek námietka, pripomienka, argument, akékoľvek tvrdenie nájdu svoju relevanciu len vtedy, ak sú koncipované tak presne a určito, že je možné sa nielen abstraktne, ale aj materiálne venovať ich preskúmaniu. Tvrdenia teda musia byť konfrontované s konkrétnymi okolnosťami, skutočnosťami, postupmi, proti ktorým účastník konania brojí. V opačnom prípade nie je možné posúdiť, či dané tvrdenie aj skutočne má svoje opodstatnenie. 17. V tomto zmysle možno vyhodnotiť aj sťažnostné body týkajúce sa nesprávnej interpretácie zákona o posudzovaní vplyvov správnym súdom. Žalobca v časti B. bod 3. na str. 17 kasačnej sťažnosti len konštatuje: (...) ani správne orgány ale ani správny súd nepoužívali normy zákona o posudzovaní vplyvov správne a úplne v ich systematickom prepojení. Nevymedzuje však, v čom konkrétne túto nesprávnosť vidí. Kasačný súd nemá ako preskúmať, či sa správny súd dopustil chyby, keď táto nie je špecifikovaná. Z odôvodnenia kasačnej sťažnosti v tejto časti nie je zrejmé, prečo by správny súd mal konať v rozpore s
účelom a systematickosťou zákona o posudzovaní vplyvu. Kasačný súd poukazuje na § 453 ods. 2 SSP, prvú vetu pred bodkočiarkou, podľa ktorej kasačný súd je viazaný sťažnostnými bodmi. Kasačný súd preto nemôže kasačnú sťažnosť dotvárať, nemôže si ani domýšľať argumentáciu v prospech žalobcu. So zreteľom na uvedené po posúdení rozsahu, v akom žalobca napáda právne posúdenie správneho súdu, kasačný súd nevzhliadol jeho nedostatočnosť. Aj tento sťažnostný bod tak vyhodnotil ako nedôvodný. 18. K posúdeniu právneho nároku na využitie inštitútu konzultácií v zisťovacom konaní podľa § 63 zákona o posudzovaní vplyvov kasačný súd uvádza, že tento právny názor nemá oporu v legislatívnom texte. Podľa § 63 ods. 1 zákona o posudzovaní vplyvov príslušný orgán pri posudzovaní vplyvov strategických dokumentov alebo navrhovaných činností alebo ich zmien zabezpečí vykonanie konzultácií s povoľujúcim orgánom alebo schvaľujúcim orgánom, rezortným orgánom, dotknutým orgánom, dotknutou obcou a dotknutou verejnosťou, ktorá má možnosť zúčastniť sa konzultácií počas celého procesu posudzovania vplyvov. Fáza, v ktorej sa k nim pristupuje, je vyjadrená v prvej vete citovaného ustanovenia: až samotné posudzovanie vplyvov na životné prostredie. K tomu sa však v prejednávanej veci nepristúpilo. Citované ustanovenie, ale ani žiadne iné ustanovenie zákona o posudzovaní vplyvov neukladá orgánu verejnej správy povinnosť konzultácie v zisťovacom konaní vykonať. Nemusí k nim teda bez ďalšieho pristúpiť. Môže tak urobiť, ak vyhodnotí, že ich vykonanie bude alebo aspoň má potenciál byť prínosné pre dôkladné posúdenie veci. Prvostupňový orgán pritom na str. 10 prvostupňového rozhodnutia žalobcovi vysvetlil, prečo nepovažoval za potrebné ku konzultáciám pristúpiť: neboli vznesené závažné pripomienky, podklady zhromaždené v rámci vykonaného dokazovania boli dostatočné na rozhodnutie vo veci. K tomuto záveru zhodne pristúpil aj žalovaný na str. 3 až 4 svojho rozhodnutia. Pretože povinnosť v tomto smere normovaná nie je, prvostupňový orgán neporušil zákon o posudzovaní vplyvov, keď konzultácie nevykonal a žalovaný konal zákonne, keď tento postup aproboval. 19. V súlade s rozsudkom kasačného súdu sp. zn. 3Svk/4/2023 z 28. marca 2024 kasačný súd dopĺňa, že tento záver podporuje aj Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/52/EÚ z 13. decembra 2011 o posudzovaní vplyvov určitých verejných a súkromných projektov na životné prostredie (ďalej len „smernica o posudzovaní vplyvov“). Tá zhodne so zákonom o posudzovaní vplyvov tento inštitút spája až so samotným konaním o posudzovaní vplyvov na životné prostredie. Na základe čl. 1 ods. 2 písm. g) smernice o posudzovaní vplyvov sú konzultácie zaradené do procesu posudzovania vplyvov na životné prostredie, čomu zodpovedá ďalšie systematické zaradenie pod čl. 5 smernice o posudzovaní vplyvov, upravujúci vykonanie tohto posudzovania. Úvodné ustanovenia smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/52/EÚ zo 16. apríla 2014, ktorou sa mení smernica o posudzovaní vplyvov, konzultácie v zisťovacom konaní len odporúčajú ako „dobrý správny postup“. 20. Žalobca namietal záver správneho súdu, ktorý je zároveň záverom kasačného súdu vyslovený v rozsudku sp. zn. 7Svk/33/2023 z 27. novembra 2024, že citované ustanovenie (§ 29 ods. 13 zákona o posudzovaní vplyvov) ale ani iné ustanovenia zákona o posudzovaní vplyvov (...) neurčujú, o aké podmienky (pri eliminácii, resp. minimalizácii vplyvov na životné prostredie) má ísť, a ich určenie je tak prenechané samotnému posudzujúcemu orgánu. Vo vzťahu k tomu brojil, že priamo účel zákona o posudzovaní vplyvov uvádza tieto podmienky ako opatrenia, ktorými sa eliminuje znečistenie alebo poškodenie životného prostredia. Podľa § 29 ods. 13 zákona o posudzovaní vplyvov (...) Ak ide o rozhodnutie, v ktorom sa určilo, že navrhovaná činnosť alebo jej zmena nepodlieha posudzovaniu podľa tohto zákona, výroková časť rozhodnutia obsahuje aj podmienky, ktoré eliminujú alebo zmierňujú vplyv na životné prostredie. 21. Kasačný súd na tomto mieste konštatuje, že účel zákona o posudzovaní vplyvov v kontexte jeho § 2 písm. d): určiť opatrenia, ktoré zabránia znečisťovaniu životného prostredia, zmiernia znečisťovanie životného prostredia alebo zabránia poškodzovaniu životného prostredia, nie je sporný. Správny súd ani kasačný súd svojimi závermi tento účel nebagatelizujú, ani neznižujú nároky na kvalitu prijatých podmienok, ako sa žalobca mylne domnieva. Tieto závery len zdôrazňujú, že nie je vopred legislatívne stanovené aké podmienky, požiadavky má navrhovateľ dodržať pri ďalšom postupe týkajúcom sa navrhovanej činnosti, s čím možno len súhlasiť. 22. Prvostupňový orgán po vyhodnotení všetkých pripomienok a doručených stanovísk mal za to, že navrhovaná činnosť nemá výrazný vplyv na životné prostredie; zmena existujúcej činnosti, zníženie počtu chovných zvierat, úspora plynu znížením počtu vykurovacích agregátov, úspora elektrickej energie výmenou osvetlenia a zmenou vetrania hál, neexistencia cenných rastlín, živočíšnych spoločenstiev biotopov národného, ani európskeho významu na dotknutom území. Na tom základe, pretože navrhované opatrenia a podmienky pre minimalizáciu alebo zamedzenie škodlivých a nežiaducich vplyvov na životné prostredie orgán verejnej správy čerpá z týchto podkladov, koncipoval aj výrok
prvostupňového rozhodnutia v súlade s účelom zákona o posudzovaní vplyvov. O nesprávne právne posúdenie správneho súdu v tejto časti teda nejde a sťažnostný bod je nedôvodný. 23. Kasačný súd rovnakou optikou vyhodnotil aj sťažnostný bod namietajúci nezverejnenie stanovísk dotknutých orgánov. V tomto smere už správny súd aplikoval rozsudok kasačného súdu sp. zn. 3Svk/21/2023 z 30. mája 2024, ale možno odkázať aj na ďalšie, ktoré sa s nastolenou otázkou vysporiadali rovnako (rozsudky sp. zn. 3Svk/4/2023 z 28. marca 2024, 5Svk/30/2023 z 30. mája 2024, 4Svk/12/2024 z 23. októbra 2024, 2Svk/18/2024 z 31. marca 2025, 2Svk/28/2023 z 26. novembra 2024): nie je normatívne ukotvená povinnosť tak urobiť. Ide teda o už fakticky ustálenú rozhodovaciu prax kasačného súdu, od ktorej sa tento ani v prejednávanej veci nemal dôvod odkloniť. Sťažnostný bod preto nevzhliadol dôvodným. Aby však len nereprodukoval už raz (resp. niekoľkokrát) vyslovené, do popredia dáva nasledovné skutočnosti. 24. Ustanovenie § 24 ods. 1 zákona o posudzovaní vplyvov prináša vyčerpávajúci výpočet informačných povinností príslušného orgánu verejnej správy, ktoré má tento vo vzťahu k verejnosti v procese posudzovania vplyvov navrhovaných činností. Dikcia jednotlivých písmen ods. 1 indikuje, že informačná povinnosť je koncipovaná vo vzťahu k najdôležitejším výstupom jednotlivých fáz konania určených pre verejnosť, vo vzťahu k pochopeniu podstaty navrhovanej činnosti, identifikácii jej možných vplyvov na životného prostredie, uplatnenia pripomienok v štádiu, kedy sú spôsobilé ovplyvniť výsledok konania a zoširoka vzaté tiež vo vzťahu ku kontrole transparentnosti procesu posudzovania vplyvu na životné prostredie. Zmyslom je zabezpečenie účasti verejnosti, jej participácie v konaní v spojení s informovaným výkonom verejnej správy na danom úseku. Filozofia za touto participáciou v kontexte § 24 zákona o posudzovaní vplyvov je vyjadrovať sa k navrhovanej činnosti vo vzťahu k jej možným aspektom súvisiacim so životným prostredím, ktoré konajúci orgán verejnej správy zohľadní pri rozhodovaní. Nie však spôsobom, aby verejnosť viedla polemiku so stanoviskami dotknutých orgánov, tieto spochybňovala, či brojila proti nim. 25. Iný záver nie je možné vyčítať ani z § 24 ods. 1 písm. i) zákona o posudzovaní vplyvov, podľa ktorého príslušný orgán informuje bezodkladne verejnosť na svojom webovom sídle, prípadne aj na svojej úradnej tabuli o iných informáciách dôležitých na vydanie záverečného stanoviska alebo povolenia. V kontexte celého ustanovenia sa takéto informácie javia byť komplementárnymi k ostatným, výslovne uvedeným skutočnostiam. Navyše, v jeho súvislostiach nemožno pod pojmom „iné dôležité informácie“ rozumieť akty orgánov verejnej správy. Ak by sa mala informačná povinnosť vzťahovať na stanoviská dotknutých orgánov, bolo by to uvedené výslovne tak, ako na iných miestach. 26. K podaniu prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie kasačný súd nepristúpil. S poukazom na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Consorzio Italian Management, Catania Multiservizi SpA proti Rete Ferroviaria Italiana SpA č. C-561/19 zo 6. októbra 2021, kasačný súd nie je povinný podať prejudiciálne otázky v režime čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie ak konštatuje, že táto otázka nie je relevantná alebo tiež, že výklad práva Európskej únie je jasný, bez priestoru na dôvodné pochybnosti. 27. Kasačný súd vo veci nevzhliadol nijakú nejasnosť, ktorú by bolo potrebné odstrániť výkladom Súdneho dvora Európskej únie. Okrem toho, niektoré otázky nie sú relevantné, iné zas dostatočne konkrétne. Nevzhliadol preto ani potrebu predloženia žiadnej zo štyroch žalobcom formulovaných prejudiciálnych otázok. Prvá otázka nesúvisí s prejednávanou vecou; v nej označené ustanovenia SSP boli správnym súdom aplikované. Žalobca zároveň nežiada výklad práva Európskej únie, ale vnútroštátneho práva a Aarhuského dohovoru. Druhá otázka rovnako nesúvisí s prejednávanou vecou; uznesenie kasačného súdu sp. zn. 6Svk/14/2021 z 23. februára 2022 nebolo správnym súdom aplikované. Je to rozhodnutie v inej veci. Formulácia tejto otázky nie je dostatočne jasná, presná a zrozumiteľná, ide skôr o vlastné úvahy žalobcu. Tretia otázka smeruje všeobecne proti procesnému postupu podľa správneho poriadku vo vzťahu ku konzultáciám, čo nemožno považovať za dostatočne vymedzenú otázku na iniciovanie konania pred Súdnym dvorom Európskej únie. Nie je z nej celkom zjavne zrejmé, čo ňou žalobca mieni. Odpoveď na štvrtú otázku kasačný súd v kontexte skôr v tomto rozsudku uvedeného považuje za zrejmú, a to najmä zo systematiky smernice o posudzovaní vplyvov. Navyše, správny súd sa vo vzťahu k fakultatívnosti využitia inštitútu konzultácií vyjadril len čo do zisťovacieho konania. Otázka je však žalobcom formulovaná široko a nepresne. Pri formulovaní tejto otázky žalobca nepoukazuje na žiadne ustanovenie práva Európskej únie, ktoré by bolo potrebné vyložiť. 28. Prejudiciálnymi otázkami sa má pýtať na výklad dotknutého ustanovenia práva Európskej únie. V rozsahu žalobcom formulovaných otázok toto nie je jednoznačne vymedzené, ani zrozumiteľné. Za týchto okolností kasačný súd dospel k záveru, že nie je daný dôvod na iniciovanie konania pred Súdnym dvorom Európskej únie v režime čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Vzhľadom
na skutočnosť, že žalobca nežiadal zároveň o?prerušenie konania, nebolo potrebné o?podnete na predloženie prejudiciálnych otázok rozhodnúť samostatným výrokom. V. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov 29. Podľa § 461 SSP: Kasačný súd zamietne kasačnú sťažnosť, ak po preskúmaní zistí, že nie je dôvodná. Kasačný súd, pretože vyhodnotil sťažnostné body ako nedôvodné, rozhodol podľa predmetného ustanovenia. 30. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd spôsobom uvedeným vo výroku tohto rozsudku podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1, § 168 a § 169 SSP. Podľa § 167 ods. 1 SSP (...) súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú (...) náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom (...) úspech. Podľa § 168 SSP žalovanému prizná (...) súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne. Podľa § 169 SSP má ďalší účastník voči účastníkovi konania, ktorý nebol v konaní úspešný, právo na náhradu iba tých trov, ktoré mu vznikli v súvislosti s plnením povinnosti, ktorú mu správny súd uložil. 31. Kasačný súd žalobcovi, pretože nebol v konaní úspešný, právo na náhradu trov konania voči žalovanému nepriznal. Kasačný súd tak postupoval aj pri žalovanom. Ten síce bol vo výsledku úspešný, no má postavenie orgánu štátnej správy a kasačný súd nevzhliadol žiadne výnimočné dôvody pre ich priznanie. Kasačný súd, pretože správny súd ďalšiemu účastníkovi konania neuložil žiadnu povinnosť, ani tomuto nepriznal právo na náhradu trov konania voči žalobcovi. 32. Tento rozsudok prijal kasačný súd jednomyseľne. Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.