Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Najvyšší správny súd SR 3Sfk/38/2025 1019201763 26. 08. 2026 JUDr. Zuzana Šabová ECLI:SK:NSSSR:2026:1019201763.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Šabovej, PhD. a zo sudcov JUDr. Kataríny Benczovej a prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD., v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): DEVELOP GROUP a. s., so sídlom Nobelova 34, 831 02 Bratislava, IČO: 44 174 764, zastúpenej: Advokáti Heinrich s.r.o., so sídlom Skautská 12, 949 01 Nitra, IČO: 36865966, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42499500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102303145/2019 zo dňa 07. 10. 2019, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Bratislave, č. k. BA-2S/255/2019 - 86 z 27.03.2025, takto rozhodol: I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Žalovanému sa nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva. odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania 1. Daňový úrad Bratislava (ďalej „správca dane“) rozhodnutím č. 101483120/2019 z 17.06.2019 (ďalej „prvostupňové rozhodnutie“) vyrubil žalobcovi podľa § 156 ods. 1 písm. a) zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov úrok z omeškania v sume 16.991,60 Eur za nezaplatenie dane z pridanej hodnoty (ďalej „DPH“). Správca dane poukázal na žalobcom podané daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie október 2014 dňa 25.11.2014. Priznaná daňová povinnosť predstavovala sumu 28.319,38 Eur, ktorá nebola uhradená, čoho následkom je vyrubenie úroku z omeškania za každý deň omeškania s platbou, až do dňa platby vrátane, avšak najdlhšie za štyri roky omeškania s platbou. Správca dane podľa § 156 ods. 2 daňového poriadku použil pri výpočte úrokovej sadzby ročnú sadzbu 15 % a za 1461 dní omeškania určil sumu úroku z omeškania pri zaokrúhlení na desiatky eurocentov nadol vo výške 16.991,60 Eur. 2. Na odvolanie žalobcu žalovaný rozhodnutím č. 102303145/2019 z 07.10.2019 rozhodnutie správcu dane potvrdil. S poukazom na žalobcom podané daňové priznanie k DPH za predchádzajúce zdaňovacie obdobie september 2014 dňa 27.10.2014 neuznal námietku žalobcu o nesprávne uskutočnenom započítaní tvrdeného nadmerného odpočtu za mesiac september 2014. K námietkam o nesprávnosti výpočtu úroku z omeškania žalovaný poukázal na výzvu, ktorou správca dane vyzval žalobcu na predloženie dôkazov o tvrdeniach týkajúcich sa uskutočnených úhrad, ktoré však žalobca nepredložil. Žalovaný neuznal ani námietku o duplicitnom vyrubení úroku z omeškania, ktoré mal správca dane vyrubiť za nezaplatenie dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2013. II. Priebeh konania pred správnym súdom a jeho rozhodnutie 3. Správny súd v Bratislave (ďalej „správny súd“) napadnutým rozsudkom správnu žalobu podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších právnych predpisov (ďalej „SSP“) zamietol.
4. Správny súd neuznal za dôvodnú žalobnú námietku o nevyjadrení sa žalovaného ku použitiu žalobcových platieb/nárokov na vrátenie dane na kompenzáciu jeho povinností. Poukázal na to, že zmena daňovej povinnosti nebola konštatovaná ani v prvostupňovom a ani v napadnutom rozhodnutí. Zmienil sa o nej žalobca v odvolaní bez bližšieho vysvetlenia, hoci vlastnú daňovú povinnosť sám uviedol v podanom daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie október 2014. V napadnutom rozhodnutí žalovaný poukázal na zákonnom predpokladaný postup podľa § 79 ods. 1 zákona o DPH pre prípad, keď by si daňový subjekt chcel započítať nadmerný odpočet z predchádzajúceho zdaňovacieho obdobia od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období. Žalobca na výzvu nepredložil žiadne dôkazy a ani neuviedol žiadne bližšie skutkové okolnosti, teda v danej otázke neuniesol dôkazné bremeno. 5. Ani námietku o tvrdenej neprehľadnosti vo vzájomnom vysporiadaní žalobca bližšie neobjasnil. V odvolaní uvádzal, že disponuje dátumami úhrad daňovej povinnosti, ktoré sa nezhodujú s dátumami uvedenými v rozhodnutí správcu dane. Toto rozhodnutie však podľa súdu neobsahovalo žiadny zoznam úhrad, keďže v odôvodnení bolo konštatované, že žalobca svoju daňovú povinnosť neuhradil a ako správne poukázal žalovaný v napadnutom rozhodnutí, takéto platby sám žalobca nepreukázal. 6. Námietku o nevyjadrení sa žalovaného k duplicitnému vyčísleniu sankčného úroku považoval správny súd tiež za nedôvodnú, keďže žalobca v odvolaní nešpecifikoval rozhodnutie, na podklade ktorého malo byť vykonávané vymáhanie sankčných úrokov. 7. K námietke o nevyjadrení sa žalovaného k požiadavke žalobcu na predloženie jeho saldokonta od roku 2010 až do podania žaloby súd uviedol, že žalobca počas administratívneho konania explicitne netvrdil, že vlastnú daňovú povinnosť za október 2014 v celosti uhradil, len spochybňoval úhrady uvedené v tabuľke prvostupňového rozhodnutia voči úhradám, ktoré má on k dispozícii, hoci prvostupňové rozhodnutie v tabuľke výpočtu úrokov z omeškania žiadne čiastkové úhrady neobsahovalo. Žalobcom vznesené pochybnosti sa snažil správca dane odstrániť výzvou, žalobca však žiadne dôkazy nepredložil, tvrdenia nešpecifikoval, len predložil ďalšiu požiadavku na doručenie saldokonta. Uvedenou odpoveďou nedošlo k odstráneniu nedostatkov podaného odvolania, preto nebol žalovaný povinný sa osobitne zaoberať všeobecnou požiadavkou na doručenie saldokonta, keďže povinnosť tvrdiť a preukazovať (§ 24 ods. 1 daňového poriadku) bola aj po odpovedi na výzvu stále na strane žalobcu. 8. Správny súd s poukazom na § 120 písm. a) SSP nevykonal návrh na vykonanie dokazovania vyžiadaním si výpisu saldokonta žalobcu, keďže vzhľadom na obsah administratívneho spisu a odôvodnenie rozhodnutia z neho vychádzajúce to nepovažoval za nevyhnutné. 9. Správny súd nezistil ani žiadne dôvody na aplikáciu peňažnej moderácie podľa § 192 SSP, keďže dokazovanie nevykonával, vyrubenie úroku z omeškania bolo uskutočnené na základe zákonnom stanoveného výpočtu pevnou sumou, ktorú nie je možné v tomto prípade znížiť v rámci zákonom predpokladaného rozpätia a žalobca ani sám nenavrhol konkrétnu sumu, na ktorú žiadal výšku úrokov z omeškania znížiť a neuviedol bližšie tvrdenia a ani dôkazy o likvidačnej povahe vyrubenej sumy zasahujúcej jeho podnikanie. III. Kasačná sťažnosť, vyjadrenia 10. Proti rozhodnutiu správneho súdu podal žalobca (ďalej „sťažovateľ“) kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. g) a f) SSP a žiadal, aby kasačný súd rozsudok správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, resp. aby ho zmenil tak, že zruší rozhodnutie žalovaného a vec mu vráti na ďalšie konanie. Domáhal sa tiež priznania odkladného účinku kasačnej sťažnosti, pričom súčasne uviedol, že tento je daný aj podľa § 446 ods.2 písm. b) SSP. 11. V rámci sťažnostného dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP (nesprávne právne posúdenie) sťažovateľ zopakoval svoju žalobnú argumentáciu a namietal závery správneho súdu, že „žalobca ... explicitne netvrdil, že vlastnú daňovú povinnosť za október 2014 v celosti uhradil. Tvrdil len, že spochybňuje úhrady uvedené v tabuľke prvostupňového rozhodnutia voči úhradám, ktoré má on k dispozícii. ...“ Sťažovateľ však opakovane uvádzal, že došlo k čiastočným úhradám DPH za zdaňovacie obdobie október 2014 rôznymi zápočtami rôznych platieb resp. odpočtov resp. kompenzácií, a to aj v priebehu obdobia 25.11.2014 - 25.11.2018. Preto nebolo možné počítať úrok z omeškania z celej sumy DPH za október 2014 počas celého 4-ročného obdobia, ale len alikvótne jednotlivé sumy vo výške, v akej nebola daň DPH uhradená k tomu ktorému obdobiu počas daného obdobia. Na tieto námietky nereagoval ani súd, dokonca uviedol nesprávne tvrdenie, že „nebolo sporné v akej výške nedošlo k zaplateniu daňovej povinnosti žalobcu na DPH za obdobie október 2014“. Táto skutočnosť je pritom stále sporná, súd k nej nedal žiadne vysvetlenie a nevykonal ani sťažovateľom navrhované dokazovanie. 12. Ďalej namietal, že jeho námietku o nevyjadrení sa žalovaného k duplicitnému vyčísleniu sankčného úroku považoval správny súd za nedôvodnú. Podľa sťažovateľa však žiadnym spôsobom nebolo preukázané, že zo strany správcu dane nešlo o duplicitné vyčíslenie sankčného úroku. Súd v tomto
smere nevykonal žiadne dokazovanie, len poukázal na to, že sťažovateľ bol vyzvaný na preukázanie svojich tvrdení. Sťažovateľ tvrdí, že aj ak on sám nemôže preukázať účtovníctvo (napríklad stratené, zničené), neoslobodzuje to správcu dane, aby nepreukázal, že postupoval pri vyrubení sankčného úroku správne, a to vrátane predloženia príslušných dôkazov. Správca dane však odmietol poskytnúť saldokonto, čím znemožnil žalobcovi uviesť presné informácie, ako aj doložiť presné doklady. Správa dane spôsobil neprehľadnosť vo vzájomnom vysporiadaní daňových povinností, čo má za následok aj problémy v účtovníctve daňového subjektu, na čo žalobca opakovane žiadal o predloženie saldokonta od roku 2010 až doteraz, teda ide nielen o priamo predchádzajúci mesiac daného obdobia (október 2014), ale všetky predchádzajúce obdobia ako aj nasledujúce obdobia. 13. Súd prevzal nesprávne tvrdenie žalovaného, že podmienkou na vyrubenie sankčného úroku nie je predloženie Výpisu saldokonta od roku 2010 až do roku 2020. Takéto niečo sťažovateľ neuvádzal. Ide o dôkazný prostriedok, ktorý má žalovaný k dispozícii, avšak odmieta ho vydať, pričom žalobca k nemu nemá dosah. Sťažovateľ nemôže presne preukázať na všetky duplicity, pokiaľ mu žalovaný bráni a odmieta poskytnúť tejto dôkazný prostriedok. Neobstojí poukazovanie žalovaného na § 70 zákona o DPH, podľa ktorého má daňový subjekt viesť záznamy o dodaných a prijatých tovaroch a službách, pretože tieto záznamy neobsahujú skutočnosti, akým spôsobom správca dane prijal a započítal jednotlivé platby na dane. Súd nesprávne poukazuje na § 121 ods.1 SSP, že „žalobca je povinný predložiť k svojmu tvrdeniu dôkaz“. Žalobca je povinný označiť dôkaz - nie ho aj predložiť (najmä, pokiaľ ho predložiť objektívne nemôže). Sťažovateľ dôkaz označil a súd mal riadne vyhodnotiť, či takýto dôkaz vykoná alebo nie. 14. Ďalej sťažovateľ uviedol, že sa preukázalo, že u žalovaného dochádzalo k chybám pri migrácii platieb zo starého systému do nového informačného systému, čo odôvodňuje preskúmať, či k takýmto chybám nedošlo aj pri ostatných záznamoch o platbách v období od 2010 do 30.6.2018 (ukončenie príslušného 4-ročného cyklu pre vyrubenie úrokov z omeškania pre danú nezaplatenú daň) - a to jednak na návrh žalobcu a jednak aj vzhľadom na ust. § 119 ods.2 SSP. Poukázal na základné zásady daňového poriadku, osobitne zásadu úzkej súčinnosti s daňovým subjektom, a zopakoval, že správca dane mu mal povinnosť poskytnúť dané informácie a podklady, či už počas správneho konania, a bez akýchkoľvek pochybností počas konania pred súdom. 15. Kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. f) SSP vnímal sťažovateľ v tom, že správny súd žiadnym spôsobom nereagoval na podstatné skutočnosti uvádzané v žalobnom návrhu (t. j., že sa žalovaný žiadnym spôsobom a v rozpore s judikatúrou uvádzanou v žalobnom návrhu nevyjadril k podstatným skutočnostiam, ktoré uvádzal sťažovateľ vo svojom odvolaní). Správny súd žalobný návrh sťažovateľa zamietol, konkrétne okolnosti však neuviedol, čím defacto sám založil vadu rozhodnutia jeho nedostatočným odôvodnením. 16. Sťažovateľ v konaní pred správnym súdom navrhol vykonať dokazovanie, a to vyžiadať celý administratívny spis a vyžiadať od správcu dane, aby predložil Výpis saldokonta daňového subjektu od roku 2010 až doteraz. Správny súd však žiadne dokazovanie nevykonal, nepostupoval podľa § 123 a nasl. SSP, a najmä v rozsudku ani nezdôvodnil, prečo nevykonal žiaden z dôkazov, ktoré navrhol sťažovateľ. Týmto rovnako správny súd zaťažil svoje rozhodnutie nesprávnym procesným postupom, keď znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 17. Ku kasačnej sťažnosti sa vyjadril žalovaný a uviedol, že správny súd posúdil napadnuté rozhodnutie správne, preto navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť. Sťažovateľ následne reagoval vyjadrením k vyjadreniu žalovaného, pričom zotrval na dôvodnosti kasačnej sťažnosti a navrhol rozhodnúť v jej zmysle. IV. Posúdenie kasačného súdu 18. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu v medziach sťažnostných bodov (§ 453 ods. 2 SSP) spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. 19. V konaní sp. zn. 8Sfk/41/2025 už kasačný súd rozhodol rozsudkom zo dňa 30.06.2026 o obsahovo obdobnej kasačnej sťažnosti sťažovateľa s tým rozdielom, že išlo o posúdenie rozhodnutia žalovaného,
týkajúceho sa vyrubenia úroku za nezaplatenie DPH vyrubenej podaním daňového priznania za zdaňovacie obdobie august 2014, tak, že ju zamietol. Kasačný súd sa s týmto záverom stotožňuje a poukazuje podľa § 464 ods. 1 SSP na relevantnú časť odôvodnenia rozhodnutia sp. zn. 8Sfk/41/2025 cit: 20. „25. V?predmetnej veci boli kľúčovými právne otázky, či správny súd, žalovaný a?správca dane náležite posúdili (i) výšku uhradenia daňovej povinnosti a následne výpočet úroku z omeškania, (ii) duplicitné vyčíslenie úroku z omeškania, (iii) neposkytnutie informácií a podkladov sťažovateľovi žalovaným, (iv) nedostatočné odôvodnenie napadnutých rozhodnutí a (v) nevykonanie dôkazov navrhnutých sťažovateľom správnym súdom. 26. Pokiaľ sťažovateľ namietal výšku uhradenia daňovej povinnosti a následne výpočet úroku z omeškania, kasačný súd k tejto námietke uvádza, že i keď sťažovateľ tvrdil, že došlo k čiastočným úhradám predmetnej DPH za zdaňovacie obdobie august 2014 [tu október 2014] rôznymi zápočtami rôznych platieb, a teda táto skutočnosť bola a je stále sporná, napriek tomu, že správny súd uviedol opak, sťažovateľ tvrdené započítania platieb nepreukázal žiadnym spôsobom. Z daňového priznania za júl 2014 [tu september 2014] je kasačnému súdu zrejmé, že sťažovateľom tvrdený nadmerný odpočet za uvedený mesiac ním vyplnené daňové priznanie neodráža. Sťažovateľ uviedol, že referoval aj na ďalšie predchádzajúce kalendárne obdobia, kedy mu mali vzniknúť nároky na vrátenie dane, pričom ale nešpecifikoval, o aké konkrétne sumy a o aké konkrétne zdaňovacie obdobia malo ísť. Sťažovateľ nepreukázal napríklad, že mu žalovaný zaslal oznámenia o použití nadmerného odpočtu postupom podľa § 55 ods. 9 Daňového poriadku, respektíve nepreukázal žiadnou listinou, že podal žiadosť o započítanie predmetného daňového nedoplatku postupom podľa § 87 ods. 3 Daňového poriadku (uvedenú skutočnosť iba tvrdil v odpovedi z 15. septembra 2019). Rovnako vychádzajúc z námietok, ktoré sťažovateľ uviedol v odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane, žalovaný nemal dôvod predpokladať, že sťažovateľ poukazuje aj na iné konkrétne zdaňovacie obdobia, z ktorých by malo prichádzať do úvahy započítanie predmetného daňového nedoplatku na DPH za zdaňovacie obdobie august 2014 [tu október 2014]. Sťažovateľ však konkrétne poukazoval na predchádzajúce zdaňovacie obdobie, t. j. na zdaňovacie obdobie júl 2014 [tu september 2014], v ktorom, ako tvrdil sťažovateľ, mal vykázať odpočet na DPH, ktorý mal byť kompenzovaný práve s nedoplatkom na DPH za zdaňovacie obdobie august 2014 [tu október 2014]. Táto skutočnosť, ako už bolo uvedené, preukázaná nebola, pričom správca dane na ňu upozornil sťažovateľa vo výzve z 9. augusta 2019. Správca dane konkrétne uviedol, že z daňového priznania k DPH za zdaňovacie obdobie júl 2014 [tu september 2014] eviduje daňovú povinnosť sťažovateľa. Preto správca dane sťažovateľa súčasne vyzval, pokiaľ podal daňové priznanie za daný mesiac s nadmerným odpočtom, aby ho predložil. Takéto daňové priznanie však sťažovateľ správcovi dane nepredložil. Sťažovateľ mal tak v daňovom konaní dve základné povinnosti, a to síce povinnosť tvrdiť a tiež povinnosť svoje tvrdenia dokázať (§ 24 ods. 1 Daňového poriadku), čo sa však nestalo. Sťažovateľ počas daňového konania, a následne ani počas konania pred správnym súdom, neposkytol jediný relevantný dôkaz, ktorým by podložil svoje tvrdenia ohľadom uhradenia časti svojej daňovej povinnosti, vo vzťahu ku ktorej bol úrok z omeškania vyrubený. Pokiaľ preto nebola preukázaná ani čiastočná úhrada daňovej povinnosti, správca dane postupom podľa § 156 ods. 1 písm. a) v spojení s ods. 2 Daňového poriadku vyrubil sťažovateľovi úrok z omeškania .... Správca dane tak dostatočne odôvodnil výšku úroku z omeškania, ktorý výpočet potvrdil aj žalovaný napadnutým rozhodnutím. Preto kasačný súd vyhodnotil námietku ako nedôvodnú. 27. Rovnako ako nedôvodnú vyhodnotil kasačný súd námietku sťažovateľa, že pri preukazovaní duplicitného vyčíslenia sankčného úroku mal dôkaznú povinnosť predložiť všetky dôkazné prostriedky o danej veci žalovaný. Aj v tomto prípade, pokiaľ sťažovateľ tvrdil, že došlo k duplicitnému vyrubeniu úrokov z omeškania, bol povinný vo vzťahu k tomuto tvrdeniu uniesť dôkazné bremeno. Pokiaľ preto žalovaný tvrdil, že k duplicitnému vyrubeniu nedošlo a sťažovateľ nepreukázal opak, má sa za to, že sťažovateľ dôkazné bremeno vo vzťahu k tejto otázke nepreukázal. Kasačný súd taktiež v tomto kontexte preskúmal rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžfk/5/2017 z 5. decembra 2017, uvedené sťažovateľom ako jediný dôkaz o tvrdenej duplicite, pričom sa musí stotožniť s názorom prezentovaným správnym súdom, a to síce, že z uvedeného rozhodnutia nevyplýva, že by sťažovateľovi bola správcom dane duplicitne uložená povinnosť zaplatiť úrok z omeškania pre nezaplatenie DPH za zdaňovacie obdobie august 2014 [tu október 2014]. Z predmetného rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva, že predmetom súdneho prieskumu bola daňová exekučná výzva Daňového úradu Bratislava č. 9101504/5/420090/2015/Polk z 25. februára 2015, ktorou správca dane vyzval sťažovateľa na zaplatenie daňového nedoplatku vo výške 211.956,57 EUR. Z uvedeného rozhodnutia rovnako vyplýva, že exekučným titulom pre vydanie danej exekučnej výzvy boli konkrétne výkazy daňových nedoplatkov, nie rozhodnutie o vyrubení úroku z omeškania postupom podľa § 156 ods. 1 písm. a) Daňového poriadku. Rovnako sťažovateľ nepredložil žiadne rozhodnutie správcu
dane, ktoré by jeho tvrdenie o duplicite vyrubenia úroku z omeškania za predmetné zdaňovacie obdobie preukazovalo. 28. K námietke sťažovateľa ohľadom neposkytnutia informácií a podkladov žalovaným kasačný súd uvádza, že jednak povinnosťou daňového subjektu je v zmysle § 8 ods. 1 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov viesť účtovníctvo správne, úplne, preukázateľne, zrozumiteľne a spôsobom zaručujúcim trvalosť účtovných záznamov, pričom táto povinnosť sa vzťahuje aj na sťažovateľa ako účtovnú jednotku. Tiež podľa § 70 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov je sťažovateľ povinný viesť záznamy týkajúce sa jednotlivých zdaňovacích období, v ktorých záznamoch platiteľ (sťažovateľ) uvedie zdaňovacie obdobie, v ktorom vykonal odpočítanie dane alebo pomerné odpočítanie dane. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že sťažovateľ vo svojom vyjadrení z 15. septembra 2019 žiadal predložiť prehľad platieb a ich priradenie k jednotlivým platbám sťažovateľa, a to od roku 2010. Kasačný súd k tejto požiadavke sťažovateľa uvádza, že zo žiadneho ustanovenia Daňového poriadku nevyplýva pre daňové orgány povinnosť predložiť daňovému subjektu prehľad platieb za obdobie cca 10 rokov. Preto pokiaľ mal sťažovateľ záujem o prehľad platieb, mal, vychádzajúc zo svojich záznamov, uviesť konkrétne, o akú platbu sa má jednať a v ktorom období. 29. Kasačný súd súčasne dáva za pravdu sťažovateľovi v tom, že správca dane je povinný poskytnúť súčinnosť, vydať rovnopisy alebo fotokópie listín, umožniť účastníkovi konania oboznámiť sa s výsledkami a postupovať tak, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie, avšak v kontexte vyššie uvedeného nevyhodnotil ako nezákonné nepredloženie saldo konta za obdobie cca 10 rokov. Ako už vyššie uviedol kasačný súd, sťažovateľ, vychádzajúc zo svojich záznamov, mohol požiadať o prehľad platieb ku konkrétnemu dňu, respektíve za konkrétne obdobie majúce dopad na platbu DPH za zdaňovacie obdobie august 2014 [tu október 2014], čo by bolo možné považovať za snahu uniesť svoje dôkazné bremeno v tu posudzovanej veci. Naviac, pokiaľ sťažovateľ tvrdil, že niekoľkokrát elektronicky žiadal žalovaného o zaslanie saldo konta, z obsahu administratívneho spisu nemal kasačný súd preukázanú elektronickú komunikáciu medzi sťažovateľom a žalovaným. Kasačný súd mal preukázané, že sťažovateľ prvýkrát žiadal o saldo konto až v rámci odpovede na výzvu na odstránenie nedostatkov podania. Zo strany sťažovateľa tak opäť nebola vyvinutá, ani preukázaná, akákoľvek iniciatíva podložiť dôkazmi ním tvrdené skutočnosti. Preto obrana sťažovateľa, založená na neposkytnutí saldo konta zo strany žalovaného na účely preukázania nedostatočne zisteného skutkového stavu, neobstojí. Na tomto mieste kasačný súd opakuje, že sťažovateľ neuviedol žiadnu konkrétnu sumu ani konkrétne obdobie, ktoré by malo relevanciu práve vo vzťahu k platbe DPH za zdaňovacie obdobie august 2014 [tu október 2014]. Jeho tvrdenia tak zostali iba vo všeobecnej rovine. 31. Kasačný súd sa rovnako nestotožňuje s námietkami sťažovateľa ohľadne nevykonania ním navrhnutých dôkazov správnym súdom. V prvom rade kasačný súd upriamuje pozornosť sťažovateľa, že správny súd nie je súdom skutkovým a dokazovanie vykonáva len výnimočne, a to z dôvodu, že pri svojom rozhodovaní vychádza zo skutkového a právneho stavu, ktorý existoval v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP). Samozrejme skutočnosť, že bol skutkový stav zistený orgánom verejnej správy nedostatočne na právne posúdenie veci, je jedným z dôvodov zrušenia napadnutého rozhodnutia. V danom prípade však tento deficit daňového konania zistený nebol, resp. inak povedané, skutkový stav bol zistený dostatočne na účely rozhodnutia vo veci samej. Naviac správny súd sa v bode 38 napadnutého rozsudku [tu bod 39] vysporiadal s návrhom sťažovateľa na vykonanie dôkazu vyžiadaním výpisu zo saldo konta od správcu dane, pričom dostatočne ozrejmil, prečo nepovažoval tento návrh za dôvodný. Čo sa týka návrhu na vyžiadanie administratívneho spisu, kasačný súd uvádza, že tento si správny súd, práve za účelom dostatočného zistenia skutkového stavu, od žalovaného vyžiadal, a pri posudzovaní veci z neho aj vychádzal.“ 21. Pokiaľ ide o vytýkanú vadu nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia správneho súdu z dôvodu, že súd považoval rozhodnutie žalovaného za dostatočne odôvodnené, kasačný súd poukazuje na body 34. - 38. rozsudku správneho súdu. Z nich je zrejmé, že súd reagoval na všetky výhrady vznesené sťažovateľom a zaoberal sa tvrdenou neprehľadnosťou vo vzájomnom vysporiadaní úhrad, duplicitným vyčíslením sankčného úroku aj nepredložením saldokonta. Súd tu pritom bez ďalšieho nepreberá tvrdenia žalovaného, ale vychádza z administratívneho spisu a uvádza vlastné závery s poukazom na príslušnú právnu úpravu. Takéto odôvodnenie spĺňa požiadavku § 139 ods. 2 SSP. V. Záver 22. Kasačný súd zistil, že kasačná sťažnosť neobsahuje žiadne právne relevantné námietky, ktoré by mohli ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku správneho súdu. Kasačnú sťažnosť preto podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.
23. O návrhu sťažovateľa na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti kasačný súd nerozhodoval, keďže táto má odkladný účinok priznaný zo zákona podľa § 446 ods. 2 písm. a) SPP. 24. O náhrade trov kasačného konania kasačný súd rozhodol tak, že neúspešnému sťažovateľovi ich náhradu podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 SSP nepriznal a žalovanému ich náhrada zo zákona nevyplýva (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 168 SSP). 25. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.