Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Najvyšší správny súd SR 6Ssk/32/2026 0925100453 26. 08. 2026 JUDr. Michal Matulník ECLI:SK:NSSSR:2026:0925100453.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD., LL.M. a JUDr. Martina Tisa, v právnej veci žalobcu: Y.. B. W., I..T.., narodená XX. C. XXXX, bytom Č. XX, W., proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 29867-2/2025-BA zo dňa 25. júna 2025, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Košiciach č. k. 13Sas/9/2025-47 zo dňa 14. januára 2026, takto rozhodol: I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Návrh žalobcu na prerušenie konania sa zamieta. III. Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva. odôvodnenie: I. Rozhodnutie správneho súdu a priebeh administratívneho konania 1. Správny súd v Košiciach (ďalej len „správny súd“) napadnutým rozsudkom zo dňa 14. januára 2026, č. k. 13Sas/9/2025-47 (ďalej len „napadnutý rozsudok“), postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zamietol správnu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. 29867-2/2025-BA zo dňa 25. júna 2025 (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie“ alebo „druhostupňové rozhodnutie“), ktorý postupom podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v rozhodnom znení (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z.“) zamietol v celom rozsahu odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Košice (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) č. 7228/2025-KEM-DvN zo dňa 24. apríla 2025 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“). Prvostupňovým rozhodnutím prvostupňový správny orgán, s odkazom na ustanovenie § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. a čl. 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „nariadenie č. 883/2004“ alebo „základné nariadenie“), rozhodol, že žalobca nemá nárok na dávku v nezamestnanosti. 2. Prvostupňový správny orgán v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia uviedol, že (i) podkladom na vydanie prvostupňového rozhodnutia boli údaje v informačnom systéme Sociálnej poisťovne, údaje z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice, pracovná zmluva, potvrdenie o zamestnaní, potvrdenie o povolení trvalého pobytu na území Českej republiky, kópia žiadosti o materskú v Českej republike, oznámenie o priznaní rodičovského príspevku v Českej republike, potvrdenie o vlastníctve nehnuteľnosti v Českej republike a potvrdenie o vlastníctve nehnuteľnosti na Slovensku; (ii) uviedol, že žalobca v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie preukázal 0 dní doby poistenia v nezamestnanosti; (iii) dôvodil, že z vykonaného dokazovania ohľadne zachovania pracovných, rodinných, osobných a iných väzieb na Slovensku počas vykonávania zárobkovej činnosti na území iného členského štátu - v Českej republike, v ktorej celková dĺžka pobytu predstavovala 9 rokov, bola daná stabilita zamestnania, žalobca sa zdržiaval v Českej republike s manželom a maloletými deťmi, žalobca mal povolený pobyt v Českej republike od 7. októbra 2019, v Českej republike vlastnil
nehnuteľnosť, trávil tam pracovný i mimopracovný čas a platil zákonné odvody a dane; (iv) prvostupňový správny orgán ďalej dôvodil, že návraty žalobcu na Slovensko raz za tri mesiace na jeden týždeň (aj to nepreukázané) a ani vlastníctvo nehnuteľností v Slovenskej republike v porovnaní s celkovou dĺžkou pobytu s blízkymi osobami v Českej republike a vyššie uvádzanými skutočnosťami nemali dôvod spochybniť záver o posudzovaní centra záujmov tak, ako je uvedené vyššie. 3. O odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol žalovaný preskúmavaným rozhodnutím tak, ako je uvedené v bode 1 vyššie. Žalovaný preskúmavané rozhodnutie odôvodnil tým, že (i) žalobca bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy; (ii) ďalej dôvodil, že v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti sa posudzuje zachovanie väzieb žalobcu na území Slovenskej republiky na základe celkového zhodnotenia všetkých dostupných informácií, t. j. údajov a skutočností známych z rozhodovacieho procesu a údajov osvedčených žalobcom; (iii) ako rozhodujúcu vyhodnotil pracovnú situáciu žalobcu v Českej republike - jej stálosť; (iv) dôvodil, že žalobca sa dlhodobo orientoval na prácu v zahraničí, počas výkonu zárobkovej činnosti sa dlhodobo zdržiaval v Českej republike spolu s manželom a maloletými deťmi, býval tam, vlastnil nehnuteľnosť, trávil tam pracovný čas a mimopracovný čas, platil zákonné odvody a dane na území Českej republiky; (v) vychádzajúc z uvedeného konštatoval, že nemožno považovať bydlisko žalobcu počas jeho posledného zamestnania v členskom štáte Európskej únie za zachované na území Slovenskej republiky; (vi) uzavrel preto, že žalobca nebol bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie poistený v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych predpisov, pričom dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na území iného členského štátu nemôže Sociálna poisťovňa zhodnotiť automaticky na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti, ale je povinná dôsledne vyhodnotiť všetky relevantné skutočnosti preukázané v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti. 4. Žalobca napadol preskúmavané rozhodnutie správnou žalobou, o ktorej rozhodol správny súd napadnutým rozsudkom tak, ako je uvedené v bode 1 vyššie. 5. Správny súd, po tom, ako zhrnul dovtedajší priebeh administratívneho konania a podstatu správnej žaloby a vyjadrenia žalovaného k nej, a po následnej sumarizácii (a citovaní aplikovaných právnych noriem) uviedol, že „ ... podľa základného pravidla obsiahnutého v článku 61 ods. 1 a 2 Základného nariadenia sa doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu zohľadnia ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov. Z dôvodu, že žalobkyňa takto doby poistenia podľa slovenských právnych predpisov bezprostredne pred jej zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahla, bolo potrebné posúdiť, či sa doby poistenia získané v Českej republike môžu zohľadniť podľa článku 65 ods. 5 písm. a) Základného nariadenia, ktoré predstavuje výnimku z uvedeného základného pravidla, a podľa ktorého by žalobkyňa poberala dávky v súlade s právnymi predpismi Slovenskej republiky, ako keby sa na ňu tieto predpisy vzťahovali počas je poslednej činnosti zamestnanca, a to v prípade, ak si na území Slovenskej republiky zachovala bydlisko. Pod pojmom „bydlisko“ v zmysle úniovom sa nechápe trvalý alebo prechodný pobyt podľa vnútroštátnych predpisov Slovenskej republiky. Podľa článku 1 písm. j) Základného nariadenia pojem „bydlisko“ v zmysle tohto nariadenia znamená zvyčajné bydlisko, t. j. miesto, kde majú dotknuté osoby zvyčajné bydlisko a na účely tohto nariadenia chápané ako „centrum záujmov“ v zmysle článku 1 písm. j) v spojení s článkom 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia. „Bydlisko“ predstavuje v tomto zmysle autonómny pojem vlastný právu Únie (pozri rozsudok C-90/97 Swaddling, body 28 a 29). Kritériami na určenie centra záujmov sú najmä: dĺžka obdobia zdržiavania sa na území daného štátu, dĺžka a stabilita výkonu zárobkovej činnosti, dĺžka trvania pracovnej zmluvy, rodinný stav a rodinné väzby, bytová situácia a stabilita tejto situácie a miesto, kde dochádza k zdaňovaniu príjmov.“ (bod 27 napadnutého rozsudku). Správny súd následne poukázal na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“ alebo „kasačný súd“) sp. zn. 7Ssk/107/2023 zo dňa 26 júna 2024, podstatu odôvodnenia ktorého opísal. V tejto súvislosti potom správny súd dôvodil, že „Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t. j. v období od 01.01.2021 do 31.12.2024 na území Slovenskej republiky preukázala žalobkyňa 0 dní poistenia v nezamestnanosti. Do iného členského štátu odišla žalobkyňa v septembri 2014. Na území iného členského štátu preukázala žalobkyňa dobu poistenia v nezamestnanosti od 01.01.2018 do 31.12.2024. Celková dĺžka pobytu na území Českej republiky bola deväť rokov, žalobkyňa mala stabilné zamestnanie, spolu s ňou sa na území Českej republiky zdržiaval jej manžel a maloleté deti, na území Českej republiky mala povolený trvalý pobyt od 07.10.2019. Manžel žalobkyne má živnostenské oprávnenie v Českej republike nepretržite od roku 2017. Počas tohto obdobia žalobkyňa bývala, vlastnila
nehnuteľnosť, trávila pracovný a mimopracovný čas a platila zákonné odvody a dane v Českej republike. Návraty na Slovensko raz za tri mesiace (nepreukázané) a vlastníctvo nehnuteľnosti od roku 2023 nie sú v porovnaní s celkovou dĺžkou pobytu s blízkymi osobami, stabilitou zamestnania v Českej republike prevažujúcimi skutočnosťami pri posudzovaní centra záujmov. Po presťahovaní na Slovensko v roku 2023 plynula žalobkyni rodičovská dovolenka do augusta 2024, potom mala neplatené voľno do 31.12.2024, kedy jej skončil pracovný pomer.“ (bod 30 napadnutého rozsudku). 6. Vychádzajúc a zohľadniac vyššie uvedené mal správny súd v správnom konaní za preukázané, že centrum záujmov žalobcu sa v čase podania žiadosti o dávku v nezamestnanosti nachádzalo práve v Českej republike. Dôvodil, že samotná skutočnosť, že žalobca sa spolu s manželom v roku 2023 stali vlastníkmi bytu na Slovensku, ešte nepostačuje na prijatie záveru o tom, že centrum záujmov zostalo zachované na Slovensku. Následne zdôraznil skutočnosť, že žalobca sa počas celej rozhodnej doby zdržiaval so svojím manželom a deťmi, ktorých možno považovať za najbližších príbuzných žalobcu, v inom členskom štáte - v Českej republike, a teda najbližšie rodinné väzby možno považovať za udržané na území Českej republiky. Uviedol, že tieto závery nie sú spôsobilé zvrátiť ani ďalšie (sprievodné) skutočnosti v podobe presťahovania sa na Slovensko v roku 2023, čo podľa správneho súdu nesvedčí o zachovaní centra záujmov, ale o prenesení centra záujmov žalobcu späť na Slovensko. 7. Správny súd preto uzavrel, že po zhodnotení, že rozhodnutia správnych orgánov a tiež ich postupy zodpovedali obsahu spisovej dokumentácie zhrnutej v administratívnom spise, a boli v súlade s aplikovanými zákonnými ustanoveniami, dospel k záveru, že rozhodnutiami správnych orgánov nedošlo k porušeniu zákona ani chránených záujmov žalobcu. 8. O trovách konania správny súd rozhodol tak, že žiadnemu z účastníkov trovy nepriznal, a to z dôvodu, že žalobca v konaní nemal úspech a vo vzťahu k žalovanému (aplikujúc ustanovenie § 168 SSP) nezistil žiadne výnimočné dôvody, pre ktoré by bolo možné spravodlivo žiadať od žalobcu, aby žalovanému uhradil vzniknuté trovy v súvislosti s týmto súdnym konaním. II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej 9. Proti napadnutému rozsudku podal žalobca kasačnú sťažnosť doručenú správnemu súdu dňa 20. februára 2026 (ďalej len „kasačná sťažnosť“). Žalobca v úvode kasačnej sťažnosti označil jej dôvod odkazom na ustanovenie § 440 ods. 1 písm. g) SSP, tvrdiac, že správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci. Dôvodil, že napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu zásady voľného pohybu pracovníkov, pričom poukázal na článok 45 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“). Uviedol, že správny súd v napadnutom rozsudku nesprávne interpretoval čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Zdôraznil, že (i) čo sa týka dĺžky a trvalosti prítomnosti žalobcu na území rôznych členských štátov, žalobca žije takmer polovicu rozhodného obdobia na Slovensku s úmyslom trvalo sa tu usídliť; (ii) v súvislosti s jeho rodinným stavom a väzbami uviedol, že potvrdením všeobecného lekára pre deti a dorast a potvrdením všeobecného lekára pre dospelých doložil, že žalobca aj jeho maloleté deti sú na Slovensku od roku 2023 v starostlivosti lekára, potvrdením o návšteve v materských školách mal žalobca doložiť umiestnenie detí v predškolských zariadeniach na Slovensku; (iii) ku svojej bytovej situácii a jej stabilite poukázal na skutočnosť, že v roku 2023 predal nehnuteľnosť v Českej republike a kúpil nehnuteľnosť na Slovensku, kde býva spolu s manželom a deťmi od roku 2023; (iv) k otázke posúdenia daňovej rezidencie uviedol, že jeho daňová rezidencia je od roku 2023 na Slovensku; (v) uviedol, že hoci mal v posudzovanom období platnú pracovnú zmluvu v Českej republike, nedochádzalo k faktickému výkonu zárobkovej činnosti na územie Českej republiky z dôvodu čerpania materskej dovolenky, rodičovskej dovolenky a neplateného voľna; (v) nakoniec akcentoval svoj úmysel trvalo presunúť centrum svojich záujmov späť na Slovensko už od roku 2023. 10. V súvislosti so závermi správneho súdu žalobca konštatoval, že centrum jeho záujmov bolo prenesené na územie Slovenskej republiky už počas trvania jeho pracovného pomeru v Českej republike. Podľa jeho názoru správny súd nesprávne dospel k záveru, že k preneseniu centra záujmov žalobcu ešte nedošlo v čase podania žiadosti žalobcu o dávku nezamestnanosti. Odôvodneniu napadnutého rozsudku správneho súdu vytkol jeho vnútornú rozpornosť, konkrétne odôvodneniu v bode 31 napadnutého rozsudku. V súvislosti s konštatovaním správneho súdu v bode 34 napadnutého rozsudku uviedol, že práve tam uvedené skutočnosti dokazujú, že žalobca dobrovoľne prerušil ekonomické väzby so štátom zamestnania v prospech osobného života v Slovenskej republike a kritérium výkonu práce je v podstate len formálnou väzbou, keďže žalobca počas celého rozhodného obdobia nevykonával pracovnú činnosť v Českej republike, a to ani na diaľku. Ďalej zdôraznil, že po presťahovaní sa na Slovensko nepoberal z Českej republiky mzdu ani sociálne dávky, čo má dokazovať pretnutie ekonomickej väzby s Českou republikou už v roku 2023. Akcentoval skutočnosť, že po skončení rodičovskej dovolenky čerpal neplatené voľno, čo má byť ďalším dôkazom dobrovoľného prerušenia väzieb s Českou republikou. Dôvodil, že svoju starostlivosť o rodinu vykonával už od
roku 2023 na území Slovenskej republiky. Následne žalobca dôvodil, že správny súd sa napadnutým rozsudkom odklonil od judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (ďalej taktiež „SDEÚ“), pričom poukázal na vybrané rozhodnutia SDEÚ, ktoré sčasti interpretoval. 11. V závere kasačnej sťažnosti žalobca navrhol, aby kasačný súd podľa čl. 267 ZFEÚ predložil SDEÚ prejudiciálnu otázku, ktorú formuloval nasledovne: „Má sa článok 61 a článok 65 základného nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 v spojení s článkom 11 vykonávacieho nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 vykladať tak, že pre uplatnenie výnimky podľa článku 65 ods. 1 písm. a) základného nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 je nutné zachovať si počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu EÚ centrum záujmov a bydlisko na území iného členského štátu počas rozhodnej doby alebo stačí preukázať presun centra záujmov podľa kritérií uvedených v článku 61 a 65 základného nariadenia a článku 11 vykonávacieho nariadenia pre priznanie nároku na dávky v nezamestnanosti úplne nezamestnanej osobe pre uplatnenie výnimky podľa článku 65 ods. 1 písm. a) základného nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004?“. V tejto súvislosti žalobca žiadal, aby kasačný súd konanie prerušil a vec predložil SDEÚ na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke. 12. Vychádzajúc z vyššie uvedeného žalobca žiadal, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie alebo aby kasačný súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že zruší preskúmavané rozhodnutie a zároveň prvostupňové rozhodnutie a vec vráti prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie. 13. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti žalobcu vyjadril podaním z 10. marca 2026. Čo sa týka skutočností zistených v konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti žalovaný uviedol, že (i) žalobca dlhodobo žil v Českej republike, konkrétne 9 rokov; (ii) posledný pracovný pomer žalobcu mal stabilný charakter a trval od 1. januára 2018 do 31. decembra 2024 a bol dohodnutý na dobu neurčitú, k jeho skončeniu došlo dohodou; (iii) žalobca nebol na území Slovenskej republiky nikdy v pracovnoprávnom vzťahu; (iv) žalobca až do júla 2023 vlastnil v Českej republike nehnuteľnosť, ktorú využíval so svojimi rodinnými príslušníkmi. 14. V súvislosti s tvrdeniami žalobcu o porušení čl. 45 ZFEÚ uviedol, že z európskej legislatívy nevyplýva právo osôb pracujúcich v členskom štáte uplatniť si nároky na sociálne zabezpečenie v ktoromkoľvek inom členskom štáte a požadovať bezpodmienečné zohľadnenie dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých na inom území na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti. Uviedol, že účelom takejto právnej úpravy je zabrániť zneužívaniu sociálneho systému v podobe výberu členského štátu, v ktorom si nezamestnaný uplatní nárok na dávku v nezamestnanosti. Uviedol, že nespochybňuje, že žalobca v roku 2023 premiestnil svoje centrum záujmov na Slovensko, avšak bydlisko žalobcu je nutné posudzovať na základe všetkých zistených skutočností, ktoré boli následne vyhodnotené komplexne v ich vzájomnej súvislosti. Uviedol, že žalobca sa na Slovensku zdržiaval od septembra 2023, avšak tu nevykonával žiadnu zárobkovú činnosť, nebol poistený v nezamestnanosti, mal sa na Slovensku zdržiavať spoločne s maloletými deťmi, avšak manžel ostal vykonávať samostatnú zárobkovú činnosť v Českej republike. K žalobcom uvádzanej judikatúre SDEÚ uviedol, že tieto rozsudky sa týkajú prípadov, v ktorých bol skutkový stav posudzovaný podľa v tom období platnej legislatívy [nariadenie rady (EHS) č. 1408/71 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva], pričom toto nariadenie bolo účinné do 30. apríla 2010, a preto sa uvedené rozsudky nemôžu aplikovať na prípad žalobcu. Žalovaný žiadal, aby s odkazom na rozsudok najvyššieho správneho súdu sp. zn. 6Ssk/53/2025 zo dňa 30. júla 2025 kasačný súd návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol. V závere svojho vyjadrenia žiadal, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť žalobcu zamietol podľa § 461 SSP. 15. Vyjadrenie žalovaného ku kasačnej sťažnosti bolo žalobcovi doručené dňa 24. marca 2026 na vedomie. III. Právne posúdenie veci kasačným súdom III.A Procesný postup kasačného súdu 16. Senát najvyššieho správneho súdu konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 SSP preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal sťažovateľ (žalobca) včas (§ 443 ods. 1 SSP), je prípustná (§ 439 SSP) a bola podaná oprávneným subjektom (§ 442 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. 17. Rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na?úradnej?tabuli najvyššieho správneho súdu a na internetovej stránke najvyššieho
správneho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 26. augusta 2026 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 SSP). 18. Po preskúmaní napadnutého rozsudku a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového materiálu, najvyšší správny súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte. 19. Predmetom kasačného konania v danej veci bol rozsudok správneho súdu, ktorým súd zamietol správnu žalobu žalobcu. Závery odôvodňujúce takýto postup sú vyjadrené v bode 1 až 8 vyššie. III.B Aplikovateľné právne predpisy 20. Podľa § 2 ods. 1 SSP v znení platnom v rozhodnom období, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 21. Podľa § 2 ods. 2 SSP v znení platnom v rozhodnom období, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 22. Podľa § 6 ods. 1 SSP v znení platnom v rozhodnom období, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 23. Podľa § 6 ods. 2 písm. c) SSP v znení platnom v rozhodnom období, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach. 24. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP v znení platnom v rozhodnom období, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne. 25. Podľa článku 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2. 26. Podľa článku 48 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (Konsolidované znenie), Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym postupom prijmú v oblasti sociálneho zabezpečenia opatrenia, ktoré sú nevyhnutné na poskytnutie voľného pohybu pracovníkov; za týmto účelom uzavrie dohody, ktoré migrujúcim pracovníkom bez ohľadu na to, či ide o zamestnancov, a na nich závislým osobám zabezpečia: a) započítanie všetkých období braných do úvahy podľa zákonov príslušných krajín za účelom získania a trvania nároku na dávky a vypočítanie ich výšky; b) vyplácanie dávok osobám s bydliskom na území členských štátov. 27. Podľa článku 1 písm. j) základného nariadenia, "bydlisko" znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva. 28. Podľa článku 1 písm. k) základného nariadenia, "pobyt" znamená prechodné bydlisko. 29. Podľa článku 3 ods. 1 písm. h) základného nariadenia, toto nariadenie sa vzťahuje na všetky právne predpisy, ktoré sa týkajú týchto častí sociálneho zabezpečenia: dávky v nezamestnanosti. 30. Podľa článku 61 ods. 1 základného nariadenia, príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi. 31. Podľa článku 61 ods. 2 základného nariadenia, s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky: doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia, doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti.
32. Podľa článku 65 ods. 2 základného nariadenia, úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydliska v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu, má byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby bol dotknutý článok 64, úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb zamestnanosti členského štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. 33. Podľa článku 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, nezamestnaná osoba uvedená v prvej a druhej vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska. 34. Podľa článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b) situáciu dotknutej osoby vrátane: i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv) v prípade študentov zdroja ich príjmov; v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely. 35. Podľa článku 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu. 36. Podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom v rozhodnom období, poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky. III.C Vymedzenie predmetu právneho posúdenia 37. V prejednávanej veci bolo pri aplikácii vyššie uvedených právnych noriem rozhodné posúdiť správnosť záveru správnych orgánov a správneho súdu, že žalobca si väzby so Slovenskou republikou počas svojho života a výkonu pracovnej činnosti v Českej republike nezachoval, a preto mu nevznikol nárok na dávku v nezamestnanosti. 38. Najvyšší správny súd po vyhodnotení v kasačnej sťažnosti uplatnených dôvodov žalobcom vo vzťahu k napadnutému rozsudku správneho súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od zásadných záverov prijatých správnym súdom vo veci samej, spolu s poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedenú v odôvodnení napadnutého rozsudku správneho súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Senát najvyššieho správneho súdu považuje právne posúdenie preskúmavanej veci správnym súdom za správne a súladné so zákonom. 39. Na úvod súhlasne s názorom správneho súdu, poukazuje najvyšší správny súd na to, že podľa základného pravidla obsiahnutého v článku 61 ods. 1 a 2 základného nariadenia sa doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu zohľadnia, ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov. Z dôvodu, že žalobca takto doby poistenia podľa slovenských právnych predpisov bezprostredne pred jeho zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol, bolo potrebné posúdiť, či sa doby poistenia získané v Českej republike môžu zohľadniť podľa článku 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, ktorý predstavuje výnimku z uvedeného základného pravidla, a podľa ktorého by žalobca poberal dávky v súlade s právnymi predpismi Slovenskej republiky, ako keby sa na neho tieto predpisy vzťahovali počas jeho poslednej činnosti zamestnanca, a to v prípade, ak si na území Slovenska zachoval bydlisko. Pod pojmom „bydlisko“ v zmysle úniovom sa nechápe trvalý alebo prechodný pobyt podľa vnútroštátnych predpisov Slovenskej republiky. Podľa článku 1 písm. j) základného nariadenia pojem „bydlisko“ znamená zvyčajné bydlisko, t. j. miesto, kde majú dotknuté osoby zvyčajné bydlisko a na účely vykonávacieho nariadenia chápané ako „centrum záujmov“ v spojení s článkom 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. „Bydlisko“ predstavuje v tomto zmysle autonómny
pojem vlastný právu Únie (pozri rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-90/97 Swaddling, bod 28). Kritériami na určenie centra záujmov sú najmä: dĺžka obdobia zdržiavania sa na území daného štátu, dĺžka a stabilita výkonu zárobkovej činnosti, dĺžka trvania pracovnej zmluvy, rodinný stav a rodinné väzby, bytová situácia a stabilita tejto situácie a miesto, kde dochádza k zdaňovaniu príjmov. Zároveň platí, že tento zoznam, ktorý nie je taxatívny, nestanovuje žiadne preferenčné poradie rôznych kritérií vymedzených v odseku 1 tohto článku. 40. Vzhľadom na skutočnosti sumarizované v tomto rozsudku a ktoré boli zároveň v správnom konaní preukázané, najvyšší správny súd podporuje záver správnych orgánov, ako aj správneho súdu, že centrum záujmov žalobcu sa v relevantnom čase nachádzalo práve v Českej republike. Na účely určenia miesta bydliska žalobcu a s tým súvisiacim centrom jeho záujmu, najvyšší správny súd rovnako ako žalovaný a správny súd poukazuje na striktné podmienky, v rámci ktorých je potrebné vyhodnotiť situáciu žalobcu, a to tak, ako sú vymedzené v článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. 41. Pre určenie centra záujmu žalobcu pre potreby určenia bydliska boli rozhodné skutočnosti ustálené správnymi orgánmi v správnom konaní, ktoré boli ostatne sumarizované a vyhodnotené správnym súdom v napadnutom rozsudku. Kasačný súd sa s takýmto vyhodnotením bez ďalšieho stotožňuje. Kasačný súd opätovne zdôrazňuje, že kritériá na určenie centra záujmov [osobitne (i) dĺžku obdobia zdržiavania sa na území Českej republiky; (ii) dĺžku a stabilitu výkonu zárobkovej činnosti v Českej republike; (iii) dĺžku trvania najmä poslednej pracovnej zmluvy; (iv) rodinný stav a rodinné väzby žalobcu vo vzťahu k Slovenskej republike; (v) bytovú situáciu a stabilitu tejto situácie, ako aj (vi) miesto, kde dochádza/lo k zdaňovaniu príjmov žalobcu] je nutné posudzovať komplexne, bez toho, že by bolo niektoré z kritérií preferované, resp. dominantné, taktiež bez toho, že by išlo o úplný výpočet kritérií posudzovania centra záujmov. 42. Optikou vyššie uvedeného potom kasačný súd za relevantné považoval najmä nasledovné skutočnosti: (i) žalobca v relevantnom období (posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie) nepreukázal žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti v Slovenskej republike; (ii) posledný pracovný pomer žalobcu v Českej republike trval od 1. januára 2018 do 31. decembra 2024; (iii) uvedený pracovný pomer v Českej republike sa skončil bezprostredne predtým, ako si žalobca uplatnil (dňa 3. januára 2025) nárok na dávku v nezamestnanosti; (iv) hoci žalobca dôvodil, že sa na Slovensko presťahoval už v roku 2023 a od tohto momentu nepoberal z Českej republiky mzdu ani sociálne dávky, uvedené kasačný súd nevyhodnotil ako tak zásadné pretrhnutie väzieb s Českou republikou, ktorá by pri komplexnom posudzovaní (vid vyššie) mala spochybniť správnosť záverov správnych orgánov a správneho súdu týkajúcich sa určenia centra záujmu; (v) v tejto súvislosti kasačný súd dodáva, že žalobca mal až do 31. decembra 2024 platný pracovný pomer v Českej republike, pričom tento ukončil dohodou až ku koncu roku 2024, hoci (ako sám uvádza) jeho ne/výkon práce predstavoval len akúsi formálnu väzbu; (vi) z vyjadrení žalobcu a ani zo spisového materiálnu však nevyplýva, prečo žalobca túto „neformálnu väzbu“ udržiaval nezanedbateľne dlhý čas aj potom, ako sa vrátil na Slovensko; (vii) uvedené posudzoval kasačný súd aj v kontexte so skutočnosťou, že manžel žalobcu mal samostatnú zárobkovú činnosť v Českej republike aj po „formálnom“ návrate žalobcu na Slovensko (viď vyjadrenie žalobcu, že manžel má v Českej republike živnosť nepretržite od roku 2017, teda aj ku dňu tohto vyjadrenia - 23. apríla 2025); (viii) kasačný súd ďalej za relevantnú považoval dĺžku a charakter pobytu žalobcu v Českej republike, keď táto predstavovala deväť rokov, pričom žalobca v Českej republike býval v nehnuteľnosti, ktorú vlastnil; v Českej republike žil so svojimi najbližšími rodinnými príslušníkmi (manžel a maloleté deti), plnil si tam daňové a odvodové povinnosti; (ix) naopak, kasačný súd nevyhodnotil potvrdenie Materskej školy Dénešová v Košiciach (o tom, že dcéra žalobcu navštevuje túto materskú školu od 1. septembra 2024) ani potvrdenie Športovej MŠ Sršníky v Košiciach (o tom, že syn žalobcu navštevuje túto materskú školu v školskom roku 2024-2025) za natoľko relevantné, aby boli tieto spôsobilé spochybniť záver o správnosti určenia centra záujmov v posudzovanom období. 43. Z uvedeného vyplýva, že dĺžka pobytu žalobcu v Českej republike, dĺžka a stabilita jeho zamestnania, jeho rodinný stav a rodinné väzby vo vzťahu k Slovenskej republike, jeho bytová situácia, ako aj miesto zdaňovania jeho príjmov v posudzovanom období smerujú k jednoznačnému záveru o jeho bydlisku/ centru záujmov v Českej republike a nie v Slovenskej republike. Vychádzajúc z uvedeného kasačný súd nevzhliadol dôvod spochybňovať závery správneho súdu, ktorými tento vyhodnotil všetky vyššie zmienené faktory komplexne. 44. Nad rámec vyššie uvedeného kasačný súd vo vzťahu k úmyslu žalobcu mať centrum svojho záujmu na Slovensku uvádza, že postup podľa článku 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia prichádza do úvahy iba subsidiárne, teda iba v?prípade, pokiaľ i po zvážení kritérií uvedených v odseku 1 tohto článku zostane otázka ustálenia centra záujmov i naďalej otvorená (pozri napríklad rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 13. decembra 2017, sp. zn. 10Sžsk/5/2016), čo však nie je prípad žalobcu. Čo? sa?týka dôvodov na prisťahovanie na Slovensko, tie sú z pohľadu zisťovania bydliska (centra záujmov) v posudzovanom období právne irelevantné, pretože sa vzťahujú až k obdobiu návratu na Slovensko, nie k posudzovanému obdobiu (4 roky spätne od podania žiadosti o?dávku), v ktorom prevažnú časť strávil žalobca v Českej republike. 45. K otázke bydliska kasačný súd ďalej iba poznamenáva, že táto je koncipovaná ako otázka faktická, ktorá je objektivizovaná až do tej miery, že niekedy ani úmysel (počiatočný alebo?i?trvajúci) a snaha dotknutej osoby nestačia na zachovanie bydliska v krajine pôvodného bydliska. Na tieto účely nie je rozhodujúca na prvom mieste citová väzba k svojmu rodisku, rodičom či iným príbuzným, ani viac či menej určitý plán v budúcnosti žiť a pracovať v krajine pôvodu, ale skutočné bydlisko, teda miesto, kde osoba zvyčajne býva [čl. 1, písm. j) základného nariadenia - pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžsk/38/2017]. Čo sa týka žalobcových tvrdení poukazujúcich na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, najvyšší správny súd nevzhliadol obsahovú blízkosť s prejednávanou vecou. 46. Nakoniec sa kasačný súd zaoberal aj námietkou žalobcu spočívajúcu v odklone správneho súdu od konštantnej judikatúry SDEÚ. Vzhľadom na značne simplexný spôsob vyjadrenia tohto dôvodu [keď žalobca odklon, resp. komparáciu s prejednávanou vecou v zásade len „naznačuje“] najvyšší správny súd pre potreby posúdenia prejednávanej veci stroho konštatuje (bez nutnosti dôslednejšieho rozvitia úvah vyššie), že vymedziť „podobnosť vecí“ bez aspoň bazálnej artikulácie skutkovej otázky (quaestio facti), ale najmä právnej otázky (quaestio iuris), ktoré otázky boli riešené jednak vo veci prejednávanej a jednak vo veci „referenčnej“ (judikovanej - predstavujúcej ustálenú rozhodovaciu prax) jednoducho nemožno. Inými slovami právne posúdenie veci musí byť špecifikované v oboch prípadoch dostatočne konkrétne na to, aby mohli byť tieto prípady porovnané. Za dostatočne konkrétny popis kolidujúcich právnych posúdení však nemožno považovať iba označenie a stručný opis „prejudikatúry“. Takýto postup zo strany žalobcu je totiž priamo rozporný s požiadavkou vyjadrenou v ustanovení § 440 ods. 2 prvá veta SSP. 47. Záverom najvyšší správny súd konštatuje, že správny súd a rovnako aj žalovaný v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia jasne a zrozumiteľne dali odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s prejednávanou vecou. Zároveň platí, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré?majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). 48. Kasačný súd sa taktiež zaoberal návrhom žalobcu, aby sa obrátil na SDEÚ s predbežnou otázkou: „Má sa článok 61 a článok 65 základného nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 v spojení s článkom 11 vykonávacieho nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 vykladať tak, že pre uplatnenie výnimky podľa článku 65 ods. 1 písm. a) základného nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 je nutné zachovať si počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu EÚ centrum záujmov a bydlisko na území iného členského štátu počas rozhodnej doby alebo stačí preukázať presun centra záujmov podľa kritérií uvedených v článku 61 a 65 základného nariadenia a článku 11 vykonávacieho nariadenia pre priznanie nároku na dávky v nezamestnanosti úplne nezamestnanej osobe pre uplatnenie výnimky podľa článku 65 ods. 1 písm. a) základného nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004?“. Najvyšší správny súd vyhodnotil požiadavku žalobcu, aby prerušil konanie a obrátil sa na SDEÚ s predložením prejudiciálnej otázky podľa článku 267 ZFEÚ ako nedôvodnú. Kasačný súd zdôrazňuje, že cieľom konania o prejudiciálnej otázke je objasnenie práva Únie v prípadoch, ak je rozhodnutie o nej nevyhnutné pre vydanie rozhodnutia, t. j. podstata sporu obsahuje otázku výkladu európskeho práva, ktorú treba vyriešiť. Sťažovateľ však v kasačnej sťažnosti otázky neformuloval spôsobom, ktorý by čo i len indikoval, v čom by mal spočívať problém výkladu európskeho práva a ako by odpoveď na túto otázku prispela k vyriešeniu tohto prípadu. Kasačný súd takúto potrebu neidentifikoval poukazujúc pritom na skoršiu rozhodovaciu prax (viď vyššie), a preto návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol. 49. Z dôvodov uvedených vyššie sa najvyšší správny súd nestotožnil s námietkami žalobcu voči napadnutému rozsudku správneho súdu uvedenými v kasačnej sťažnosti. Podanú kasačnú sťažnosť považuje za nedôvodnú, a preto podľa § 461 SSP rozhodol spôsobom, ktorý je uvedený vo výroku tohto rozsudku. 50. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd podľa § 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 SSP tak, že žalobcovi, ktorý v tomto konaní nemal úspech, ich náhradu nepriznal a rovnako aj žalovanému nárok na ich náhradu nepriznal v súlade s § 467 ods. 1 v spojení s § 168 SSP. 51. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 prvá veta SSP).
Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.