{"guid": "17098d96-bcbe-43d8-87d3-ee487cea5fec:c2babb43-236c-44cb-8988-ebe30d1fe686", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2026:0925100453.1", "spisova_znacka": "6Ssk/32/2026", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 6Ssk/32/2026 z 26. 8. 2026", "citacia": "rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR z 26. augusta 2026, sp. zn. 6Ssk/32/2026, ECLI:SK:NSSSR:2026:0925100453.1", "identifikacne_cislo": "0925100453", "sud": {"guid": "sud_175", "nazov": "Najvyšší správny súd SR", "typ": "nss", "slug": "najvyssi-spravny-sud"}, "sudca": "JUDr. Michal Matulník", "sudca_id": 981, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-michal-matulnik-981", "datum_vydania": "2026-08-26", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-461", "nazov": "§ 461 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-461", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-461"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/162#paragraf-461"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/c2babb43-236c-44cb-8988-ebe30d1fe686", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2026:0925100453.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSSR:2026:0925100453.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSSR:2026:0925100453.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší správny súd SR\n6Ssk/32/2026\n0925100453\n26. 08. 2026\nJUDr. Michal Matulník\nECLI:SK:NSSSR:2026:0925100453.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala\nMatulníka, PhD. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD., LL.M. a JUDr. Martina\nTisa, v právnej veci žalobcu: Y.. B. W., I..T.., narodená XX. C. XXXX, bytom Č. XX, W., proti žalovanému:\nSociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti\nrozhodnutia žalovaného č. 29867-2/2025-BA zo dňa 25. júna 2025, v konaní o kasačnej sťažnosti\nžalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Košiciach č. k. 13Sas/9/2025-47 zo dňa 14. januára 2026, takto\nrozhodol:\nI. Kasačná sťažnosť sa zamieta.\nII. Návrh žalobcu na prerušenie konania sa zamieta.\nIII. Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.\nodôvodnenie:\nI. Rozhodnutie správneho súdu a priebeh administratívneho konania\n1. Správny súd v Košiciach (ďalej len „správny súd“) napadnutým rozsudkom zo dňa 14. januára 2026,\nč. k. 13Sas/9/2025-47 (ďalej len „napadnutý rozsudok“), postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015\nZ. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zamietol správnu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal\npreskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. 29867-2/2025-BA zo dňa 25. júna 2025\n(ďalej len „preskúmavané rozhodnutie“ alebo „druhostupňové rozhodnutie“), ktorý postupom podľa § 218\nods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v rozhodnom znení (ďalej len „zákon č. 461/2003\nZ. z.“) zamietol v celom rozsahu odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka\nKošice (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) č. 7228/2025-KEM-DvN zo dňa 24. apríla 2025 (ďalej\nlen „prvostupňové rozhodnutie“). Prvostupňovým rozhodnutím prvostupňový správny orgán, s odkazom\nna ustanovenie § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. a čl. 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu\na Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „nariadenie č. 883/2004“\nalebo „základné nariadenie“), rozhodol, že žalobca nemá nárok na dávku v nezamestnanosti.\n2. Prvostupňový správny orgán v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia uviedol, že (i) podkladom na\nvydanie prvostupňového rozhodnutia boli údaje v informačnom systéme Sociálnej poisťovne, údaje z\nÚradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice, pracovná zmluva, potvrdenie o zamestnaní, potvrdenie\no povolení trvalého pobytu na území Českej republiky, kópia žiadosti o materskú v Českej republike,\noznámenie o priznaní rodičovského príspevku v Českej republike, potvrdenie o vlastníctve nehnuteľnosti\nv Českej republike a potvrdenie o vlastníctve nehnuteľnosti na Slovensku; (ii) uviedol, že žalobca v\nposledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie preukázal 0 dní\ndoby poistenia v nezamestnanosti; (iii) dôvodil, že z vykonaného dokazovania ohľadne zachovania\npracovných, rodinných, osobných a iných väzieb na Slovensku počas vykonávania zárobkovej činnosti\nna území iného členského štátu - v Českej republike, v ktorej celková dĺžka pobytu predstavovala 9\nrokov, bola daná stabilita zamestnania, žalobca sa zdržiaval v Českej republike s manželom a maloletými\ndeťmi, žalobca mal povolený pobyt v Českej republike od 7. októbra 2019, v Českej republike vlastnil\n\nnehnuteľnosť, trávil tam pracovný i mimopracovný čas a platil zákonné odvody a dane; (iv) prvostupňový\nsprávny orgán ďalej dôvodil, že návraty žalobcu na Slovensko raz za tri mesiace na jeden týždeň\n(aj to nepreukázané) a ani vlastníctvo nehnuteľností v Slovenskej republike v porovnaní s celkovou\ndĺžkou pobytu s blízkymi osobami v Českej republike a vyššie uvádzanými skutočnosťami nemali dôvod\nspochybniť záver o posudzovaní centra záujmov tak, ako je uvedené vyššie.\n3. O odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol žalovaný preskúmavaným\nrozhodnutím tak, ako je uvedené v bode 1 vyššie. Žalovaný preskúmavané rozhodnutie odôvodnil tým,\nže (i) žalobca bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol dobu\npoistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy; (ii) ďalej dôvodil, že v konaní o\nnároku na dávku v nezamestnanosti sa posudzuje zachovanie väzieb žalobcu na území Slovenskej\nrepubliky na základe celkového zhodnotenia všetkých dostupných informácií, t. j. údajov a skutočností\nznámych z rozhodovacieho procesu a údajov osvedčených žalobcom; (iii) ako rozhodujúcu vyhodnotil\npracovnú situáciu žalobcu v Českej republike - jej stálosť; (iv) dôvodil, že žalobca sa dlhodobo orientoval\nna prácu v zahraničí, počas výkonu zárobkovej činnosti sa dlhodobo zdržiaval v Českej republike\nspolu s manželom a maloletými deťmi, býval tam, vlastnil nehnuteľnosť, trávil tam pracovný čas\na mimopracovný čas, platil zákonné odvody a dane na území Českej republiky; (v) vychádzajúc z\nuvedeného konštatoval, že nemožno považovať bydlisko žalobcu počas jeho posledného zamestnania\nv členskom štáte Európskej únie za zachované na území Slovenskej republiky; (vi) uzavrel preto,\nže žalobca nebol bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie poistený v\nnezamestnanosti v zmysle slovenských právnych predpisov, pričom dobu poistenia v nezamestnanosti\nzískanú na území iného členského štátu nemôže Sociálna poisťovňa zhodnotiť automaticky na účely\nvzniku nároku na dávku v nezamestnanosti, ale je povinná dôsledne vyhodnotiť všetky relevantné\nskutočnosti preukázané v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti.\n4. Žalobca napadol preskúmavané rozhodnutie správnou žalobou, o ktorej rozhodol správny súd\nnapadnutým rozsudkom tak, ako je uvedené v bode 1 vyššie.\n5. Správny súd, po tom, ako zhrnul dovtedajší priebeh administratívneho konania a podstatu správnej\nžaloby a vyjadrenia žalovaného k nej, a po následnej sumarizácii (a citovaní aplikovaných právnych\nnoriem) uviedol, že „ ... podľa základného pravidla obsiahnutého v článku 61 ods. 1 a 2 Základného\nnariadenia sa doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek\nčlenského štátu zohľadnia ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov v prípade,\nže daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila\ndoby poistenia dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov. Z dôvodu, že žalobkyňa takto\ndoby poistenia podľa slovenských právnych predpisov bezprostredne pred jej zaradením do evidencie\nuchádzačov o zamestnanie nedosiahla, bolo potrebné posúdiť, či sa doby poistenia získané v Českej\nrepublike môžu zohľadniť podľa článku 65 ods. 5 písm. a) Základného nariadenia, ktoré predstavuje\nvýnimku z uvedeného základného pravidla, a podľa ktorého by žalobkyňa poberala dávky v súlade s\nprávnymi predpismi Slovenskej republiky, ako keby sa na ňu tieto predpisy vzťahovali počas je poslednej\nčinnosti zamestnanca, a to v prípade, ak si na území Slovenskej republiky zachovala bydlisko. Pod\npojmom „bydlisko“ v zmysle úniovom sa nechápe trvalý alebo prechodný pobyt podľa vnútroštátnych\npredpisov Slovenskej republiky. Podľa článku 1 písm. j) Základného nariadenia pojem „bydlisko“ v zmysle\ntohto nariadenia znamená zvyčajné bydlisko, t. j. miesto, kde majú dotknuté osoby zvyčajné bydlisko a\nna účely tohto nariadenia chápané ako „centrum záujmov“ v zmysle článku 1 písm. j) v spojení s článkom\n11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia. „Bydlisko“ predstavuje v tomto zmysle autonómny pojem vlastný\nprávu Únie (pozri rozsudok C-90/97 Swaddling, body 28 a 29). Kritériami na určenie centra záujmov\nsú najmä: dĺžka obdobia zdržiavania sa na území daného štátu, dĺžka a stabilita výkonu zárobkovej\nčinnosti, dĺžka trvania pracovnej zmluvy, rodinný stav a rodinné väzby, bytová situácia a stabilita tejto\nsituácie a miesto, kde dochádza k zdaňovaniu príjmov.“ (bod 27 napadnutého rozsudku). Správny súd\nnásledne poukázal na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší\nsprávny súd“ alebo „kasačný súd“) sp. zn. 7Ssk/107/2023 zo dňa 26 júna 2024, podstatu odôvodnenia\nktorého opísal. V tejto súvislosti potom správny súd dôvodil, že „Z obsahu administratívneho spisu\nvyplýva, že v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie,\nt. j. v období od 01.01.2021 do 31.12.2024 na území Slovenskej republiky preukázala žalobkyňa 0\ndní poistenia v nezamestnanosti. Do iného členského štátu odišla žalobkyňa v septembri 2014. Na\núzemí iného členského štátu preukázala žalobkyňa dobu poistenia v nezamestnanosti od 01.01.2018\ndo 31.12.2024. Celková dĺžka pobytu na území Českej republiky bola deväť rokov, žalobkyňa mala\nstabilné zamestnanie, spolu s ňou sa na území Českej republiky zdržiaval jej manžel a maloleté deti, na\núzemí Českej republiky mala povolený trvalý pobyt od 07.10.2019. Manžel žalobkyne má živnostenské\noprávnenie v Českej republike nepretržite od roku 2017. Počas tohto obdobia žalobkyňa bývala, vlastnila\n\nnehnuteľnosť, trávila pracovný a mimopracovný čas a platila zákonné odvody a dane v Českej republike.\nNávraty na Slovensko raz za tri mesiace (nepreukázané) a vlastníctvo nehnuteľnosti od roku 2023\nnie sú v porovnaní s celkovou dĺžkou pobytu s blízkymi osobami, stabilitou zamestnania v Českej\nrepublike prevažujúcimi skutočnosťami pri posudzovaní centra záujmov. Po presťahovaní na Slovensko\nv roku 2023 plynula žalobkyni rodičovská dovolenka do augusta 2024, potom mala neplatené voľno do\n31.12.2024, kedy jej skončil pracovný pomer.“ (bod 30 napadnutého rozsudku).\n6. Vychádzajúc a zohľadniac vyššie uvedené mal správny súd v správnom konaní za preukázané, že\ncentrum záujmov žalobcu sa v čase podania žiadosti o dávku v nezamestnanosti nachádzalo práve v\nČeskej republike. Dôvodil, že samotná skutočnosť, že žalobca sa spolu s manželom v roku 2023 stali\nvlastníkmi bytu na Slovensku, ešte nepostačuje na prijatie záveru o tom, že centrum záujmov zostalo\nzachované na Slovensku. Následne zdôraznil skutočnosť, že žalobca sa počas celej rozhodnej doby\nzdržiaval so svojím manželom a deťmi, ktorých možno považovať za najbližších príbuzných žalobcu, v\ninom členskom štáte - v Českej republike, a teda najbližšie rodinné väzby možno považovať za udržané\nna území Českej republiky. Uviedol, že tieto závery nie sú spôsobilé zvrátiť ani ďalšie (sprievodné)\nskutočnosti v podobe presťahovania sa na Slovensko v roku 2023, čo podľa správneho súdu nesvedčí\no zachovaní centra záujmov, ale o prenesení centra záujmov žalobcu späť na Slovensko.\n7. Správny súd preto uzavrel, že po zhodnotení, že rozhodnutia správnych orgánov a tiež ich postupy\nzodpovedali obsahu spisovej dokumentácie zhrnutej v administratívnom spise, a boli v súlade s\naplikovanými zákonnými ustanoveniami, dospel k záveru, že rozhodnutiami správnych orgánov nedošlo\nk porušeniu zákona ani chránených záujmov žalobcu.\n8. O trovách konania správny súd rozhodol tak, že žiadnemu z účastníkov trovy nepriznal, a to z dôvodu,\nže žalobca v konaní nemal úspech a vo vzťahu k žalovanému (aplikujúc ustanovenie § 168 SSP) nezistil\nžiadne výnimočné dôvody, pre ktoré by bolo možné spravodlivo žiadať od žalobcu, aby žalovanému\nuhradil vzniknuté trovy v súvislosti s týmto súdnym konaním.\nII. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej\n9. Proti napadnutému rozsudku podal žalobca kasačnú sťažnosť doručenú správnemu súdu dňa 20.\nfebruára 2026 (ďalej len „kasačná sťažnosť“). Žalobca v úvode kasačnej sťažnosti označil jej dôvod\nodkazom na ustanovenie § 440 ods. 1 písm. g) SSP, tvrdiac, že správny súd rozhodol na základe\nnesprávneho právneho posúdenia veci. Dôvodil, že napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu zásady\nvoľného pohybu pracovníkov, pričom poukázal na článok 45 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej\nlen „ZFEÚ“). Uviedol, že správny súd v napadnutom rozsudku nesprávne interpretoval čl. 11 ods.\n1 vykonávacieho nariadenia. Zdôraznil, že (i) čo sa týka dĺžky a trvalosti prítomnosti žalobcu na\núzemí rôznych členských štátov, žalobca žije takmer polovicu rozhodného obdobia na Slovensku s\númyslom trvalo sa tu usídliť; (ii) v súvislosti s jeho rodinným stavom a väzbami uviedol, že potvrdením\nvšeobecného lekára pre deti a dorast a potvrdením všeobecného lekára pre dospelých doložil, že\nžalobca aj jeho maloleté deti sú na Slovensku od roku 2023 v starostlivosti lekára, potvrdením o návšteve\nv materských školách mal žalobca doložiť umiestnenie detí v predškolských zariadeniach na Slovensku;\n(iii) ku svojej bytovej situácii a jej stabilite poukázal na skutočnosť, že v roku 2023 predal nehnuteľnosť\nv Českej republike a kúpil nehnuteľnosť na Slovensku, kde býva spolu s manželom a deťmi od roku\n2023; (iv) k otázke posúdenia daňovej rezidencie uviedol, že jeho daňová rezidencia je od roku 2023 na\nSlovensku; (v) uviedol, že hoci mal v posudzovanom období platnú pracovnú zmluvu v Českej republike,\nnedochádzalo k faktickému výkonu zárobkovej činnosti na územie Českej republiky z dôvodu čerpania\nmaterskej dovolenky, rodičovskej dovolenky a neplateného voľna; (v) nakoniec akcentoval svoj úmysel\ntrvalo presunúť centrum svojich záujmov späť na Slovensko už od roku 2023.\n10. V súvislosti so závermi správneho súdu žalobca konštatoval, že centrum jeho záujmov bolo\nprenesené na územie Slovenskej republiky už počas trvania jeho pracovného pomeru v Českej\nrepublike. Podľa jeho názoru správny súd nesprávne dospel k záveru, že k preneseniu centra\nzáujmov žalobcu ešte nedošlo v čase podania žiadosti žalobcu o dávku nezamestnanosti. Odôvodneniu\nnapadnutého rozsudku správneho súdu vytkol jeho vnútornú rozpornosť, konkrétne odôvodneniu v\nbode 31 napadnutého rozsudku. V súvislosti s konštatovaním správneho súdu v bode 34 napadnutého\nrozsudku uviedol, že práve tam uvedené skutočnosti dokazujú, že žalobca dobrovoľne prerušil\nekonomické väzby so štátom zamestnania v prospech osobného života v Slovenskej republike a\nkritérium výkonu práce je v podstate len formálnou väzbou, keďže žalobca počas celého rozhodného\nobdobia nevykonával pracovnú činnosť v Českej republike, a to ani na diaľku. Ďalej zdôraznil, že\npo presťahovaní sa na Slovensko nepoberal z Českej republiky mzdu ani sociálne dávky, čo má\ndokazovať pretnutie ekonomickej väzby s Českou republikou už v roku 2023. Akcentoval skutočnosť, že\npo skončení rodičovskej dovolenky čerpal neplatené voľno, čo má byť ďalším dôkazom dobrovoľného\nprerušenia väzieb s Českou republikou. Dôvodil, že svoju starostlivosť o rodinu vykonával už od\n\nroku 2023 na území Slovenskej republiky. Následne žalobca dôvodil, že správny súd sa napadnutým\nrozsudkom odklonil od judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (ďalej taktiež „SDEÚ“), pričom poukázal\nna vybrané rozhodnutia SDEÚ, ktoré sčasti interpretoval.\n11. V závere kasačnej sťažnosti žalobca navrhol, aby kasačný súd podľa čl. 267 ZFEÚ predložil SDEÚ\nprejudiciálnu otázku, ktorú formuloval nasledovne: „Má sa článok 61 a článok 65 základného nariadenia\nEurópskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 v spojení s článkom 11 vykonávacieho nariadenia\nEurópskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 vykladať tak, že pre uplatnenie výnimky podľa článku\n65 ods. 1 písm. a) základného nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 je nutné\nzachovať si počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu EÚ centrum záujmov a\nbydlisko na území iného členského štátu počas rozhodnej doby alebo stačí preukázať presun centra\nzáujmov podľa kritérií uvedených v článku 61 a 65 základného nariadenia a článku 11 vykonávacieho\nnariadenia pre priznanie nároku na dávky v nezamestnanosti úplne nezamestnanej osobe pre uplatnenie\nvýnimky podľa článku 65 ods. 1 písm. a) základného nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES)\nč. 883/2004?“. V tejto súvislosti žalobca žiadal, aby kasačný súd konanie prerušil a vec predložil SDEÚ\nna rozhodnutie o prejudiciálnej otázke.\n12. Vychádzajúc z vyššie uvedeného žalobca žiadal, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil a\nvec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie alebo aby kasačný súd napadnutý rozsudok zmenil tak,\nže zruší preskúmavané rozhodnutie a zároveň prvostupňové rozhodnutie a vec vráti prvostupňovému\nsprávnemu orgánu na ďalšie konanie.\n13. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti žalobcu vyjadril podaním z 10. marca 2026. Čo sa týka skutočností\nzistených v konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti žalovaný uviedol, že (i) žalobca\ndlhodobo žil v Českej republike, konkrétne 9 rokov; (ii) posledný pracovný pomer žalobcu mal stabilný\ncharakter a trval od 1. januára 2018 do 31. decembra 2024 a bol dohodnutý na dobu neurčitú, k jeho\nskončeniu došlo dohodou; (iii) žalobca nebol na území Slovenskej republiky nikdy v pracovnoprávnom\nvzťahu; (iv) žalobca až do júla 2023 vlastnil v Českej republike nehnuteľnosť, ktorú využíval so svojimi\nrodinnými príslušníkmi.\n14. V súvislosti s tvrdeniami žalobcu o porušení čl. 45 ZFEÚ uviedol, že z európskej legislatívy nevyplýva\nprávo osôb pracujúcich v členskom štáte uplatniť si nároky na sociálne zabezpečenie v ktoromkoľvek\ninom členskom štáte a požadovať bezpodmienečné zohľadnenie dôb poistenia v nezamestnanosti\ndosiahnutých na inom území na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti. Uviedol, že účelom\ntakejto právnej úpravy je zabrániť zneužívaniu sociálneho systému v podobe výberu členského štátu,\nv ktorom si nezamestnaný uplatní nárok na dávku v nezamestnanosti. Uviedol, že nespochybňuje,\nže žalobca v roku 2023 premiestnil svoje centrum záujmov na Slovensko, avšak bydlisko žalobcu\nje nutné posudzovať na základe všetkých zistených skutočností, ktoré boli následne vyhodnotené\nkomplexne v ich vzájomnej súvislosti. Uviedol, že žalobca sa na Slovensku zdržiaval od septembra\n2023, avšak tu nevykonával žiadnu zárobkovú činnosť, nebol poistený v nezamestnanosti, mal sa na\nSlovensku zdržiavať spoločne s maloletými deťmi, avšak manžel ostal vykonávať samostatnú zárobkovú\nčinnosť v Českej republike. K žalobcom uvádzanej judikatúre SDEÚ uviedol, že tieto rozsudky sa týkajú\nprípadov, v ktorých bol skutkový stav posudzovaný podľa v tom období platnej legislatívy [nariadenie rady\n(EHS) č. 1408/71 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne\nzárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva], pričom toto nariadenie\nbolo účinné do 30. apríla 2010, a preto sa uvedené rozsudky nemôžu aplikovať na prípad žalobcu.\nŽalovaný žiadal, aby s odkazom na rozsudok najvyššieho správneho súdu sp. zn. 6Ssk/53/2025 zo dňa\n30. júla 2025 kasačný súd návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol. V závere svojho vyjadrenia\nžiadal, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť žalobcu zamietol podľa § 461 SSP.\n15. Vyjadrenie žalovaného ku kasačnej sťažnosti bolo žalobcovi doručené dňa 24. marca 2026 na\nvedomie.\nIII. Právne posúdenie veci kasačným súdom\nIII.A Procesný postup kasačného súdu\n16. Senát najvyššieho správneho súdu konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) predovšetkým\npostupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 SSP preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho\nvyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal sťažovateľ (žalobca)\nvčas (§ 443 ods. 1 SSP), je prípustná (§ 439 SSP) a bola podaná oprávneným subjektom (§ 442 ods.\n1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho\nvydaniu a jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.\n17. Rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol\nzverejnený na?úradnej?tabuli najvyššieho správneho súdu a na internetovej stránke najvyššieho\n\nsprávneho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 26. augusta 2026 (§ 137 ods. 4 v spojení s §\n452 ods. 1 SSP).\n18. Po preskúmaní napadnutého rozsudku a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového materiálu,\nnajvyšší správny súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte.\n19. Predmetom kasačného konania v danej veci bol rozsudok správneho súdu, ktorým súd zamietol\nsprávnu žalobu žalobcu. Závery odôvodňujúce takýto postup sú vyjadrené v bode 1 až 8 vyššie.\nIII.B Aplikovateľné právne predpisy\n20. Podľa § 2 ods. 1 SSP v znení platnom v rozhodnom období, v správnom súdnictve poskytuje správny\nsúd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti\nverejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.\n21. Podľa § 2 ods. 2 SSP v znení platnom v rozhodnom období, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo\nprávom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy,\nopatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu\nverejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom\nsúde.\n22. Podľa § 6 ods. 1 SSP v znení platnom v rozhodnom období, správne súdy v správnom súdnictve\npreskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov\nverejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov\nverejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.\n23. Podľa § 6 ods. 2 písm. c) SSP v znení platnom v rozhodnom období, správne súdy rozhodujú v\nkonaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach.\n24. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP v znení platnom v rozhodnom období, sociálnymi vecami sa na\núčely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne.\n25. Podľa článku 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika môže medzinárodnou\nzmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej\nzmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné\nakty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.\nPrevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením\nvlády podľa čl. 120 ods. 2.\n26. Podľa článku 48 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (Konsolidované znenie), Európsky parlament\na Rada v súlade s riadnym legislatívnym postupom prijmú v oblasti sociálneho zabezpečenia opatrenia,\nktoré sú nevyhnutné na poskytnutie voľného pohybu pracovníkov; za týmto účelom uzavrie dohody,\nktoré migrujúcim pracovníkom bez ohľadu na to, či ide o zamestnancov, a na nich závislým osobám\nzabezpečia: a) započítanie všetkých období braných do úvahy podľa zákonov príslušných krajín za\núčelom získania a trvania nároku na dávky a vypočítanie ich výšky; b) vyplácanie dávok osobám s\nbydliskom na území členských štátov.\n27. Podľa článku 1 písm. j) základného nariadenia, \"bydlisko\" znamená miesto, kde osoba zvyčajne\nbýva.\n28. Podľa článku 1 písm. k) základného nariadenia, \"pobyt\" znamená prechodné bydlisko.\n29. Podľa článku 3 ods. 1 písm. h) základného nariadenia, toto nariadenie sa vzťahuje na všetky právne\npredpisy, ktoré sa týkajú týchto častí sociálneho zabezpečenia: dávky v nezamestnanosti.\n30. Podľa článku 61 ods. 1 základného nariadenia, príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne\npredpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky\ndosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu\nzohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych\npredpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré\nuplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia,\nvtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov\niného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli\ndosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.\n31. Podľa článku 61 ods. 2 základného nariadenia, s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods.\n5 písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne\nukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky: doby poistenia, ak\ntieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia, doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú\ndoby zamestnania, alebo doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby\nsamostatnej zárobkovej činnosti.\n\n32. Podľa článku 65 ods. 2 základného nariadenia, úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej\nposlednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydliska v\nčlenskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti\ndo tohto štátu, má byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby\nbol dotknutý článok 64, úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb\nzamestnanosti členského štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo\nsamostatne zárobkovo činná osoba.\n33. Podľa článku 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, nezamestnaná osoba uvedená v prvej a\ndruhej vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa\nna ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne\nzárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska.\n34. Podľa článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo\nviacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto\ninštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia\nvšetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a)\ndĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b) situáciu dotknutej osoby vrátane: i)\npovahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť\nzvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii) jej rodinného stavu\na rodinných väzieb; iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv) v prípade študentov zdroja\nich príjmov; v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi) členského štátu, ktorý sa\npovažuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.\n35. Podľa článku 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z\npríslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami,\nna určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako\nvyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.\n36. Podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom v rozhodnom období, poistenec\nmá nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie\nuchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky.\nIII.C Vymedzenie predmetu právneho posúdenia\n37. V prejednávanej veci bolo pri aplikácii vyššie uvedených právnych noriem rozhodné posúdiť\nsprávnosť záveru správnych orgánov a správneho súdu, že žalobca si väzby so Slovenskou republikou\npočas svojho života a výkonu pracovnej činnosti v Českej republike nezachoval, a preto mu nevznikol\nnárok na dávku v nezamestnanosti.\n38. Najvyšší správny súd po vyhodnotení v kasačnej sťažnosti uplatnených dôvodov žalobcom vo\nvzťahu k napadnutému rozsudku správneho súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného\nadministratívneho spisu konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od zásadných záverov\nprijatých správnym súdom vo veci samej, spolu s poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu\nkonania, uvedenú v odôvodnení napadnutého rozsudku správneho súdu, ktoré vytvárajú dostatočné\nprávne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Senát najvyššieho správneho súdu\npovažuje právne posúdenie preskúmavanej veci správnym súdom za správne a súladné so zákonom.\n39. Na úvod súhlasne s názorom správneho súdu, poukazuje najvyšší správny súd na to, že podľa\nzákladného pravidla obsiahnutého v článku 61 ods. 1 a 2 základného nariadenia sa doby poistenia v\nnezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu zohľadnia, ako\nkeby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne\npred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté podľa\nslovenských právnych predpisov. Z dôvodu, že žalobca takto doby poistenia podľa slovenských právnych\npredpisov bezprostredne pred jeho zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol,\nbolo potrebné posúdiť, či sa doby poistenia získané v Českej republike môžu zohľadniť podľa článku 65\nods. 5 písm. a) základného nariadenia, ktorý predstavuje výnimku z uvedeného základného pravidla, a\npodľa ktorého by žalobca poberal dávky v súlade s právnymi predpismi Slovenskej republiky, ako keby\nsa na neho tieto predpisy vzťahovali počas jeho poslednej činnosti zamestnanca, a to v prípade, ak si\nna území Slovenska zachoval bydlisko. Pod pojmom „bydlisko“ v zmysle úniovom sa nechápe trvalý\nalebo prechodný pobyt podľa vnútroštátnych predpisov Slovenskej republiky. Podľa článku 1 písm. j)\nzákladného nariadenia pojem „bydlisko“ znamená zvyčajné bydlisko, t. j. miesto, kde majú dotknuté\nosoby zvyčajné bydlisko a na účely vykonávacieho nariadenia chápané ako „centrum záujmov“ v spojení\ns článkom 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. „Bydlisko“ predstavuje v tomto zmysle autonómny\n\npojem vlastný právu Únie (pozri rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-90/97 Swaddling, bod 28).\nKritériami na určenie centra záujmov sú najmä: dĺžka obdobia zdržiavania sa na území daného štátu,\ndĺžka a stabilita výkonu zárobkovej činnosti, dĺžka trvania pracovnej zmluvy, rodinný stav a rodinné\nväzby, bytová situácia a stabilita tejto situácie a miesto, kde dochádza k zdaňovaniu príjmov. Zároveň\nplatí, že tento zoznam, ktorý nie je taxatívny, nestanovuje žiadne preferenčné poradie rôznych kritérií\nvymedzených v odseku 1 tohto článku.\n40. Vzhľadom na skutočnosti sumarizované v tomto rozsudku a ktoré boli zároveň v správnom konaní\npreukázané, najvyšší správny súd podporuje záver správnych orgánov, ako aj správneho súdu, že\ncentrum záujmov žalobcu sa v relevantnom čase nachádzalo práve v Českej republike. Na účely určenia\nmiesta bydliska žalobcu a s tým súvisiacim centrom jeho záujmu, najvyšší správny súd rovnako ako\nžalovaný a správny súd poukazuje na striktné podmienky, v rámci ktorých je potrebné vyhodnotiť situáciu\nžalobcu, a to tak, ako sú vymedzené v článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia.\n41. Pre určenie centra záujmu žalobcu pre potreby určenia bydliska boli rozhodné skutočnosti ustálené\nsprávnymi orgánmi v správnom konaní, ktoré boli ostatne sumarizované a vyhodnotené správnym\nsúdom v napadnutom rozsudku. Kasačný súd sa s takýmto vyhodnotením bez ďalšieho stotožňuje.\nKasačný súd opätovne zdôrazňuje, že kritériá na určenie centra záujmov [osobitne (i) dĺžku obdobia\nzdržiavania sa na území Českej republiky; (ii) dĺžku a stabilitu výkonu zárobkovej činnosti v Českej\nrepublike; (iii) dĺžku trvania najmä poslednej pracovnej zmluvy; (iv) rodinný stav a rodinné väzby žalobcu\nvo vzťahu k Slovenskej republike; (v) bytovú situáciu a stabilitu tejto situácie, ako aj (vi) miesto, kde\ndochádza/lo k zdaňovaniu príjmov žalobcu] je nutné posudzovať komplexne, bez toho, že by bolo\nniektoré z kritérií preferované, resp. dominantné, taktiež bez toho, že by išlo o úplný výpočet kritérií\nposudzovania centra záujmov.\n42. Optikou vyššie uvedeného potom kasačný súd za relevantné považoval najmä nasledovné\nskutočnosti: (i) žalobca v relevantnom období (posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie\nuchádzačov o zamestnanie) nepreukázal žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti v Slovenskej\nrepublike; (ii) posledný pracovný pomer žalobcu v Českej republike trval od 1. januára 2018 do 31.\ndecembra 2024; (iii) uvedený pracovný pomer v Českej republike sa skončil bezprostredne predtým, ako\nsi žalobca uplatnil (dňa 3. januára 2025) nárok na dávku v nezamestnanosti; (iv) hoci žalobca dôvodil,\nže sa na Slovensko presťahoval už v roku 2023 a od tohto momentu nepoberal z Českej republiky\nmzdu ani sociálne dávky, uvedené kasačný súd nevyhodnotil ako tak zásadné pretrhnutie väzieb s\nČeskou republikou, ktorá by pri komplexnom posudzovaní (vid vyššie) mala spochybniť správnosť\nzáverov správnych orgánov a správneho súdu týkajúcich sa určenia centra záujmu; (v) v tejto súvislosti\nkasačný súd dodáva, že žalobca mal až do 31. decembra 2024 platný pracovný pomer v Českej\nrepublike, pričom tento ukončil dohodou až ku koncu roku 2024, hoci (ako sám uvádza) jeho ne/výkon\npráce predstavoval len akúsi formálnu väzbu; (vi) z vyjadrení žalobcu a ani zo spisového materiálnu\nvšak nevyplýva, prečo žalobca túto „neformálnu väzbu“ udržiaval nezanedbateľne dlhý čas aj potom,\nako sa vrátil na Slovensko; (vii) uvedené posudzoval kasačný súd aj v kontexte so skutočnosťou,\nže manžel žalobcu mal samostatnú zárobkovú činnosť v Českej republike aj po „formálnom“ návrate\nžalobcu na Slovensko (viď vyjadrenie žalobcu, že manžel má v Českej republike živnosť nepretržite\nod roku 2017, teda aj ku dňu tohto vyjadrenia - 23. apríla 2025); (viii) kasačný súd ďalej za relevantnú\npovažoval dĺžku a charakter pobytu žalobcu v Českej republike, keď táto predstavovala deväť rokov,\npričom žalobca v Českej republike býval v nehnuteľnosti, ktorú vlastnil; v Českej republike žil so svojimi\nnajbližšími rodinnými príslušníkmi (manžel a maloleté deti), plnil si tam daňové a odvodové povinnosti;\n(ix) naopak, kasačný súd nevyhodnotil potvrdenie Materskej školy Dénešová v Košiciach (o tom, že\ndcéra žalobcu navštevuje túto materskú školu od 1. septembra 2024) ani potvrdenie Športovej MŠ Sršníky v Košiciach (o tom, že syn žalobcu navštevuje túto materskú školu v školskom roku 2024-2025)\nza natoľko relevantné, aby boli tieto spôsobilé spochybniť záver o správnosti určenia centra záujmov\nv posudzovanom období.\n43. Z uvedeného vyplýva, že dĺžka pobytu žalobcu v Českej republike, dĺžka a stabilita jeho zamestnania,\njeho rodinný stav a rodinné väzby vo vzťahu k Slovenskej republike, jeho bytová situácia, ako aj miesto\nzdaňovania jeho príjmov v posudzovanom období smerujú k jednoznačnému záveru o jeho bydlisku/\ncentru záujmov v Českej republike a nie v Slovenskej republike. Vychádzajúc z uvedeného kasačný\nsúd nevzhliadol dôvod spochybňovať závery správneho súdu, ktorými tento vyhodnotil všetky vyššie\nzmienené faktory komplexne.\n44. Nad rámec vyššie uvedeného kasačný súd vo vzťahu k úmyslu žalobcu mať centrum svojho záujmu\nna Slovensku uvádza, že postup podľa článku 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia prichádza do úvahy\niba subsidiárne, teda iba v?prípade, pokiaľ i po zvážení kritérií uvedených v odseku 1 tohto článku\nzostane otázka ustálenia centra záujmov i naďalej otvorená (pozri napríklad rozsudok Najvyššieho súdu\n\nSlovenskej republiky z 13. decembra 2017, sp. zn. 10Sžsk/5/2016), čo však nie je prípad žalobcu. Čo?\nsa?týka dôvodov na prisťahovanie na Slovensko, tie sú z pohľadu zisťovania bydliska (centra záujmov)\nv posudzovanom období právne irelevantné, pretože sa vzťahujú až k obdobiu návratu na Slovensko,\nnie k posudzovanému obdobiu (4 roky spätne od podania žiadosti o?dávku), v ktorom prevažnú časť\nstrávil žalobca v Českej republike.\n45. K otázke bydliska kasačný súd ďalej iba poznamenáva, že táto je koncipovaná ako otázka faktická,\nktorá je objektivizovaná až do tej miery, že niekedy ani úmysel (počiatočný alebo?i?trvajúci) a snaha\ndotknutej osoby nestačia na zachovanie bydliska v krajine pôvodného bydliska. Na tieto účely nie je\nrozhodujúca na prvom mieste citová väzba k svojmu rodisku, rodičom či iným príbuzným, ani viac či\nmenej určitý plán v budúcnosti žiť a pracovať v krajine pôvodu, ale skutočné bydlisko, teda miesto, kde\nosoba zvyčajne býva [čl. 1, písm. j) základného nariadenia - pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 1Sžsk/38/2017]. Čo sa týka žalobcových tvrdení poukazujúcich na judikatúru Súdneho\ndvora Európskej únie, najvyšší správny súd nevzhliadol obsahovú blízkosť s prejednávanou vecou.\n46. Nakoniec sa kasačný súd zaoberal aj námietkou žalobcu spočívajúcu v odklone správneho súdu\nod konštantnej judikatúry SDEÚ. Vzhľadom na značne simplexný spôsob vyjadrenia tohto dôvodu [keď\nžalobca odklon, resp. komparáciu s prejednávanou vecou v zásade len „naznačuje“] najvyšší správny\nsúd pre potreby posúdenia prejednávanej veci stroho konštatuje (bez nutnosti dôslednejšieho rozvitia\núvah vyššie), že vymedziť „podobnosť vecí“ bez aspoň bazálnej artikulácie skutkovej otázky (quaestio\nfacti), ale najmä právnej otázky (quaestio iuris), ktoré otázky boli riešené jednak vo veci prejednávanej\na jednak vo veci „referenčnej“ (judikovanej - predstavujúcej ustálenú rozhodovaciu prax) jednoducho\nnemožno. Inými slovami právne posúdenie veci musí byť špecifikované v oboch prípadoch dostatočne\nkonkrétne na to, aby mohli byť tieto prípady porovnané. Za dostatočne konkrétny popis kolidujúcich\nprávnych posúdení však nemožno považovať iba označenie a stručný opis „prejudikatúry“. Takýto postup\nzo strany žalobcu je totiž priamo rozporný s požiadavkou vyjadrenou v ustanovení § 440 ods. 2 prvá\nveta SSP.\n47. Záverom najvyšší správny súd konštatuje, že správny súd a rovnako aj žalovaný v odôvodnení\npreskúmavaného rozhodnutia jasne a zrozumiteľne dali odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo\nrelevantné otázky súvisiace s prejednávanou vecou. Zároveň platí, že všeobecný súd nemusí dať\nodpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré?majú pre vec podstatný\nvýznam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali\ndo všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07).\n48. Kasačný súd sa taktiež zaoberal návrhom žalobcu, aby sa obrátil na SDEÚ s predbežnou otázkou:\n„Má sa článok 61 a článok 65 základného nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004\nv spojení s článkom 11 vykonávacieho nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009\nvykladať tak, že pre uplatnenie výnimky podľa článku 65 ods. 1 písm. a) základného nariadenia\nEurópskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 je nutné zachovať si počas výkonu zárobkovej\nčinnosti na území iného členského štátu EÚ centrum záujmov a bydlisko na území iného členského\nštátu počas rozhodnej doby alebo stačí preukázať presun centra záujmov podľa kritérií uvedených v\nčlánku 61 a 65 základného nariadenia a článku 11 vykonávacieho nariadenia pre priznanie nároku\nna dávky v nezamestnanosti úplne nezamestnanej osobe pre uplatnenie výnimky podľa článku 65\nods. 1 písm. a) základného nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004?“. Najvyšší\nsprávny súd vyhodnotil požiadavku žalobcu, aby prerušil konanie a obrátil sa na SDEÚ s predložením\nprejudiciálnej otázky podľa článku 267 ZFEÚ ako nedôvodnú. Kasačný súd zdôrazňuje, že cieľom\nkonania o prejudiciálnej otázke je objasnenie práva Únie v prípadoch, ak je rozhodnutie o nej nevyhnutné\npre vydanie rozhodnutia, t. j. podstata sporu obsahuje otázku výkladu európskeho práva, ktorú treba\nvyriešiť. Sťažovateľ však v kasačnej sťažnosti otázky neformuloval spôsobom, ktorý by čo i len indikoval,\nv čom by mal spočívať problém výkladu európskeho práva a ako by odpoveď na túto otázku prispela\nk vyriešeniu tohto prípadu. Kasačný súd takúto potrebu neidentifikoval poukazujúc pritom na skoršiu\nrozhodovaciu prax (viď vyššie), a preto návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol.\n49. Z dôvodov uvedených vyššie sa najvyšší správny súd nestotožnil s námietkami žalobcu voči\nnapadnutému rozsudku správneho súdu uvedenými v kasačnej sťažnosti. Podanú kasačnú sťažnosť\npovažuje za nedôvodnú, a preto podľa § 461 SSP rozhodol spôsobom, ktorý je uvedený vo výroku tohto\nrozsudku.\n50. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd podľa § 467 ods. 1 v\nspojení s § 167 ods. 1 SSP tak, že žalobcovi, ktorý v tomto konaní nemal úspech, ich náhradu nepriznal\na rovnako aj žalovanému nárok na ich náhradu nepriznal v súlade s § 467 ods. 1 v spojení s § 168 SSP.\n51. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 prvá veta\nSSP).\n\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}