Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Najvyšší správny súd SR 7Ssk/67/2026 0925100014 29. 07. 2026 Mgr. Michal Novotný ECLI:SK:NSSSR:2026:0925100014.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom zo sudcov: Michal Novotný (sudca spravodajca) ako predseda senátu a JUDr. Jana Martinčeková a JUDr. Eva Vékonyová ako členky senátu vo veci žalobcu: L. B., nar. XX. J. XXXX, F. W. XXXX/XX, P., zastúpeného: JUDr. Július Jánošík, advokát, Klincová 35, Bratislava, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia z 30. decembra 2024, č. XXX XXX XXXX X, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Košiciach č. k. 5 Sas 1/2025-34 z 26. februára 2026 takto rozhodol: I. Rozsudok Správneho súdu v Košiciach č. k. 5 Sas 1/2025-34 z 26. februára 2026 sa mení tak, že sa zrušuje rozhodnutie generálneho riaditeľa žalovanej z 30. decembra 2024, č. XXX XXX XXXX X,. a vec sa vracia žalovanej na ďalšie konanie. II. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanej nárok na náhradu 100 % trov kasačného konania, ako aj konania pred správnym súdom. odôvodnenie: I. Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom 1. Z administratívnych spisov žalovanej vyplýva, že žalobca bol od 1. septembra 1980 do 29. mája 1984 baníckym učňom a od 1. júna 1984 až do 30. novembra 1992 v pracovnom pomere k zamestnávateľovi Železorudné bane, š. p. Tam pracoval do 31. augusta 1984 ako úpravár, od 17. novembra 1986 do 15. februára 1987 ako stavebný robotník a zvyšný čas ako baník robotník. Medzi 3. októbrom 1984 a 26. septembrom 1986 vykonal základnú vojenskú službu. Od 12. októbra 1993 do 30. júna 1995 pracoval ako banský (čes. důlní) pracovník pre zamestnávateľa v Českej republike a od 3. júla 1995 do 30. novembra 1996 u zamestnávateľa označeného „Důl ČSM“ v Stonave (Česká republika). Od 1. decembra 1996 do 31. decembra 2019 bol príslušníkom Zboru väzenskej a justičnej stráže, pričom do 31. decembra 1999 slúžil v I. kategórii funkcií. Útvar sociálneho zabezpečenia tohto zboru mu od 1. januára 2020 priznal výsluhový dôchodok, na ktorý zhodnotil okrem doby služobného pomeru aj dobu základnej vojenskej služby. 2. Už 2. augusta 2022 (vo veku 57 rokov) žalobca požiadal ústredie žalovanej o výplatu starobného dôchodku. To však jeho žiadosť zamietlo rozhodnutím z 15. decembra 2022. V odôvodnení vysvetlilo, že v I. pracovnej kategórii získal vo všeobecnom systéme len 9 rokov a 279 dní (učebný pomer a zamestnanie ako baník robotník). Preto nenaplnil podmienky § 21 ods. 1, ani § 174 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení na vznik nároku v nižšom dôchodkovom veku, ktorý by sa mu mal zachovať podľa § 274 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení. Podobne ústredie žalovanej zamietlo aj jeho ďalšiu žiadosť z 18. apríla 2023 rozhodnutím z 29. septembra 2023. V ňom už (v súlade s právnym názorom generálneho riaditeľa, ktorý 14. septembra 2023 zrušil skoršie rozhodnutie z 10. júla 2023) ako zamestnanie I. pracovnej kategórie zhodnotilo aj základnú vojenskú službu a služobný pomer až do 31. decembra 1999, teda spolu 14 rokov a 306 dní. Aj tak však žalobca nenaplnil podmienku aspoň 16 rokov
tohto zamestnania v zmysle § 174 ods. 1 písm. c) cit. zák., takže jeho dôchodkový vek nemohol byť 58 rokov. V závere ústredie zdôraznilo, že jeho dôchodkový vek bude 59 rokov. 3. Žalobca tak 15. apríla 2024 podal novú žiadosť, ktorú ústredie 17. júna 2024 zamietlo v podstate s rovnakým odôvodnením. Generálny riaditeľ však 24. septembra 2024 zrušil toto rozhodnutie a uložil preveriť, v akej kategórii bolo zaradené zamestnanie žalobcu od 1. júna do 31. augusta 1984. Ústredie doplnilo dokazovanie správou Rudných baní, š. p., a rozhodnutím zo 14. októbra 2024 žiadosť žalobcu opätovne zamietlo. V odôvodnení vysvetlilo, že podľa doplneného dokazovania bolo jeho zamestnanie v uvedenom období zaradené do II. pracovnej kategórie. Preto nebolo dôvod čokoľvek meniť na pôvodnom závere, že v zamestnaní podľa § 14 ods. 2 písm. a) zákona o sociálnom zabezpečení získal (vrátane náhradných dôb) 6 rokov a 4 dni a v zamestnaniach uvedených v § 14 ods. 2 písm. b) až l) cit. zák. celkovo 3 roky a 278 dní. Pretože sa mu ako zamestnanie I. pracovnej kategórie zhodnotila aj služba v I. kategórii funkcií (vrátane základnej vojenskej služby) v trvaní 5 rokov a 25 dní, celkovo získal v I. kategórii 14 rokov a 307 dní. Pretože v nej nebol zamestnaný aspoň 15 rokov, nemohol mu vzniknúť nárok na starobný dôchodok vo veku 59 rokov zmysle § 174 ods. 1 písm. d) cit. zák. 4. Napriek odvolaniu žalobcu generálny riaditeľ žalovanej preskúmavaným rozhodnutím z 30. decembra 2024 potvrdil rozhodnutie ústredia v podstate s rovnakým odôvodnením. Správny súd tu napadnutým rozsudkom č. k. 5 Sas 1/2025-34 zamietol aj žalobcovu správnu žalobu proti nemu. Na odôvodnenie zdôraznil, že podľa § 274 zákona o sociálnom poistení sa zachovávali nároky zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie, medzi ktorými bol aj znížený dôchodkový vek v zmysle § 21 a § 174 zákona o sociálnom zabezpečení. Podmienkou však bolo získanie určitého obdobia týchto zamestnaní, pričom § 174 ods. 1 písm. d) cit. zák. vyžadoval aspoň 15 rokov zamestnania zaradeného do tejto kategórie. Správny súd sa stotožnil so zisteniami žalovanej, že v období 1. júna až 31. augusta 1984 žalobca pracoval ako úpravár, nie ako baník, a preto bolo toto zamestnanie správne zaradené do II. pracovnej kategórie. V rozpore so žalobcovými námietkami žalovaná v I. kategórii zhodnotila aj náhradné doby v rokoch 1987, 1988, 1990 a 1991. V závere správny súd odmietol, že by žalovaná rozhodla v rozpore s ním citovanou judikatúrou tunajšieho súdu, pretože tá sa týkala náhradných dôb podľa § 5 ods. 1 a § 6 ods. 1 nariadenia vlády č. 117/1988 Zb. Takú však žalobca netvrdil ani nepreukázal. II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenia k nej 5. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalobca domáha zmeny tohto rozsudku tak, že sa zruší preskúmavané rozhodnutie, eventuálne jeho zrušenia. Namietol, že žalovaná, ani správny súd nepoužili ustanovenie § 130 ods. 4 zákona o sociálnom zabezpečení, podľa ktorého sa zamestnanie I. (II.) pracovnej kategórie musí hodnotiť ako služba v I. (II.) kategórii funkcií. Tým porušili žalobcovo právo na spravodlivé súdne konanie. Pretože v II. pracovnej kategórii bol zamestnaný od 1. júna do 31. augusta 1984, teda pred nástupom služby, malo sa hodnotiť ako služba v II. kategórii funkcií aj na účely § 174 ods. 1 písm. d) cit. zák. 6. Žalovaná navrhla zamietnuť kasačnú sťažnosť. Zdôraznila, že pri svojom rozhodovaní nemohla použíť § 129 až 145 zákona o sociálnom zabezpečení a doby do 1984 zhodnotila vo zvýhodnených kategóriách. III. Posúdenie veci kasačným súdom 7. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) a bez ohľadu na obsah sťažnostných bodov (§ 453 ods. 2 v spojení s § 203 ods. 2 SSP). 8. Žalobca v prerokúvanej veci 15. apríla 2024 žiadal žalovanú o výplatu starobného dôchodku od 13. apríla 2024, keďže zastával názor, že naň splnil podmienky. Už ustálená judikatúra najvyššieho súdu vychádzala z toho, že nárok na dávku sa posudzuje zásadne podľa predpisov platných v čase jej priznávania, ak zákon neustanovuje, že sa majú zohľadniť iné predpisy (porov. rozsudok sp. zn. 1 So 165/96, judikát R 48/1998). Podľa § 65 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom ku dňu podania žiadosti žalobcu mal poistenec nárok na starobný dôchodok, ak bol dôchodkovo poistený najmenej 15 rokov a dovŕšil dôchodkový vek. Podľa § 65 ods. 2 cit. zák. sa dôchodkový vek určoval podľa prílohy č. 3a, ak tento zákon neustanovoval inak (okrem iného) v § 274. Podľa § 274 ods. 1 cit. zákona sa totiž v novom systéme sociálneho poistenia zachovávali nároky vyplývajúce zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie, teda tie nároky, ktoré s týmto zaradením spájali skoršie predpisy. Takým nárokom bol podľa judikatúry napríklad práve skorší dôchodkový vek (porov. napr. rozsudok tunajšieho súdu sp. zn. 7 Ssk 135/2025). 9. Zákon o sociálnom zabezpečení nepoužíval všeobecný pojem „dôchodkový vek“. Podľa § 21 ods. 1 zákona o sociálnom zabezpečení však mal občan nárok na starobný dôchodok, ak bol zamestnaný
25 rokov a dosiahol vek vymedzený v jednotlivých písmenách. Podobne § 174 ods. 1 cit. zák. priznáva občanovi takýto nárok, ak dosiahol vek ustanovený ďalej. Aj keď teda tieto predpisy nehovorili vyslovene o „dôchodkovom veku“, predsa len ustanovovali vek, ktorého dosiahnutím (pri splnení ďalších podmienok) vznikal občanovi nárok na starobný dôchodok. Takto určený vek teda zodpovedá pojmu „dôchodkový vek“, ktorý používa ustanovenie § 65 zákona o sociálnom poistení. Výhoda nižšieho veku uvedeného v § 21 ods. 1 písm. a) až d), resp. § 174 ods. 1 písm. a) až d) zákona o sociálnom zabezpečení, získaná výkonom zamestnania v niektorej zo zvýhodnených pracovných kategórií, je potom nárokom získaným takýmto zamestnaním, ktorý sa na účely § 65 ods. 2 v spojení s § 274 zákona o sociálnom poistení zachováva a znamená nižší dôchodkový vek než ten, ktorý by sa inak určil podľa prílohy č. 3a. 10. Ustanovenia § 21 ods. 1 zákona o sociálnom zabezpečení, ale aj § 174 ods. 1 cit. zák. spájali výhodu nižšieho veku zásadne so zamestnaním I. pracovnej kategórie. Zamestnania tejto pracovnej kategórie boli vymedzené v § 14 ods. 2 cit. zák. ako zamestnania, v ktorých sa vykonávali sústavne a v priebehu kalendárneho mesiaca prevažne rizikové práce, pri ktorých dochádzalo k častým a trvalým poruchám zdravia pracujúcich pôsobením škodlivých fyzikálnych a chemických vplyvov, a to zamestnania úplne vypočítané v písmenách a) až l). Znížený dôchodkový vek sa potom rozlišoval podľa druhov týchto zamestnaní. Tak napr. podľa § 21 ods. 1 cit. zák. bol dôchodkový vek občana 55 rokov, ak pracoval 15 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a) alebo 20 rokov v zamestnaniach podľa § 14 ods. 2 písm. b) až h), alebo až 58 rokov, ak pracoval 20 rokov v zamestnaniach podľa § 14 ods. 2 písm. i) až l). Podľa zisteného skutkového stavu žalobca do roku 1999 (do zrušenia pracovných kategórií) nebol vôbec zamestnaný 20 rokov a v zamestnaní podľa cit. § 14 ods. 2 písm. a) odpracoval len niečo viac než 6 rokov, a preto mu nemohol vzniknúť nárok na znížený dôchodkový vek podľa § 21 ods. 1 zákona o sociálnom zabezpečení. 11. Pretože však k 31. decembru 1999 trvala žalobcova služba v I. kategórii funkcií (porov. § 174 ods. 2), žalovaná sa správne zaoberala tým, či mu nárok na znížený dôchodkový vek nemohol vzniknúť podľa § 174 ods. 1 cit. zák. Podľa § 174 ods. 1 písm. d) totiž tento vek mohol byť 59 rokov, ak bol občan zamestnaný najmenej 11 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a) alebo 15 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až l). Na ten účel v zmysle § 14 ods. 4 tohto zákona zhodnotila ako dobu zamestnania uvedeného v § 14 ods. 2 písm. b) až h) cit. zák. aj dobu služobného pomeru od 1. decembra 1996 do 31. decembra 1999 a dobu základnej vojenskej služby. Rovnako zohľadnila aj učebný a pracovný pomer od 1. septembra 1980 až do 30. novembra 1992 v rozsahu, v akom bol zamestnaním I. pracovnej kategórie podľa § 14 ods. 2 písm. a) až l) tohto zákona. Takto zhodnotené doby však celkovo predstavovali len 14 rokov a 307 dní, teda menej, než 15 rokov vyžadovaných v citovanom ustanovení. Žalovaná však z tohto hodnotenia nedôvodnej vynechala obdobie rokov 1992 až 1996, kedy bol žalobca podľa zisteného skutkového stavu zamestnaný v Českej republike, a to okrem iného aj ako banský pracovník. 12. Pretože Slovenská republika aj Česká republika sú od 1. mája 2004 členskými štátmi Európskej únie, vzťahuje sa na starobný dôchodok zo systémov ich sociálneho poistenia nariadenie č. 883/2004 o koordinácii predpisov sociálneho zabezpečenia (tzv. základné nariadenie). Podľa čl. 6 tohto nariadenia, pokiaľ nie je ustanovené inak, má príslušná inštitúcia členského štátu, právne predpisy ktorého (okrem iného) nadobudnutie práva na dávky podmieňujú ukončením (okrem iného) dôb poistenia alebo zamestnania, zohľadniť v potrebnom rozsahu doby poistenia a zamestnania dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli tieto doby dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré táto inštitúcia uplatňuje. Ako plynie z čl. 87 ods. 2 tohto nariadenia, toto ustanovenie sa použije aj na doby získané pred 1. májom 2010, teda aj na doby získané v rokoch 1993 až 1996. Citované ustanovenia tak v zásade zabezpečujú, že doby zamestnania (poistenia) podľa českých právnych predpisov zohľadní žalovaná na účely priznania starobného dôchodku podľa § 65 zákona o sociálnom poistení rovnako ako doby poistenia podľa § 60 tohto zákona. 13. Podľa čl. 51 ods. 1 základného nariadenia však (vo vzťahu k zamestnancom) platí, že ak právne predpisy členského štátu podmieňujú poskytovanie určitých dávok dobami poistenia, dosiahnutými iba vykonávaním špecifickej činnosti ako zamestnanec, alebo v povolaní, ktoré podlieha osobitnému systému, príslušná inštitúcia tohto členského štátu zohľadní dosiahnuté doby podľa právnych predpisov iných členských štátov, iba ak sú dosiahnuté podľa zodpovedajúceho systému, alebo ak to nie je možné, v tom istom povolaní, alebo prípadne tej istej činnosti ako zamestnanec. Podľa judikatúry Súdneho dvora [rozsudok z 21. mája 2026, C-717/24, Sociálna poisťovňa (starobný dôchodok baníka v hlbinných baniach], sa osobitný mechanizmus sčítania dôb podľa citovaného ustanovenia uplatňuje v prípade, keď členský štát príslušný na poskytnutie starobného dôchodku zaviedol osobitný systém sociálneho zabezpečenia formálne oddelený od všeobecného systému, ktorý je určený pre určité povolania alebo
činnosti, ako aj v prípade, keď tento členský štát bez toho, aby zaviedol takýto osobitný systém, priznáva určité výhody v rámci poskytnutia takejto dávky určitej kategórii osôb, ktoré dosiahli doby poistenia vykonávaním povolania alebo špecifickej činnosti. 14. Ako už bolo uvedené, ustanovenie § 21, ale aj § 174 zákona o sociálnom zabezpečení spájali s určitými druhmi zamestnaní, ktoré boli podľa § 14 ods. 2 zaradené do I. pracovnej kategórie, výhodu v podobe nižšieho veku, kedy vznikal nárok na starobný dôchodok. Okrem takto zníženého veku prinášalo však zamestnanie I. pracovnej kategórie (a osobitne zamestnanie v baníctve so stálym pracoviskom pod zemou v hlbinných baniach) aj zvýhodnenie v podobe vyššej základnej výmery starobného dôchodku podľa § 22 ods. 1 písm. a) prvého a druhého bodu zákona o sociálnom zabezpečení, ale podľa § 22 ods. 2 a 4 tohto zákona tiež vyšší prípočet za odpracované roky v tomto zamestnaní k základnej výmere. Ďalšie zvýhodnenia spočívali vo vyššej najvyššej výmere podľa § 24 ods. 1 písm. a) a b) a ods. 2 tohto zákona. Rovnaké výhody prinášalo toto zamestnanie aj pre výmeru invalidného dôchodku [porov. § 30 ods. 3 písm. a) a ods. 6 a § 31 ods. 1 písm. a) a b) a ods. 2 tohto zákona]. S týmito zamestnaniami sa teda spájali systematické výhody naprieč celým týmto zákonom, a preto už tunajší súd rozhodol, že ide o zvýhodňovanie určitej kategórie osôb v rámci všeobecného systému, čo predstavuje osobitný systém na účely čl. 51 ods. 1 základného nariadenia (porov. rozsudok sp. zn. 7 Ssk 144/2023). 15. Z uvedeného teda vyplýva, že žalovaná musí na základe čl. 51 ods. 1 základného nariadenia na účel § 21, ale aj § 174 cit. zák. zohľadniť aj zamestnania rovnakého druhu vykonávané v inom členskom štáte Európskej únie, a to aj vtedy, keď sa v danom členskom štáte s takýmto zamestnaním nespája žiadna osobitná výhoda. Len taký výklad zabezpečení, že osoby, ktoré boli takto zamestnané určitý čas v inom členskom štáte, nebudú v Slovenskej republike znevýhodnené oproti osobám, ktoré v takomto zamestnaní pracovali len tu. V prerokúvanej veci obsah administratívneho spisu svedčí o tom, že žalobca minimálne od 12. októbra 1993 do 30. júna 1995 získal dobu poistenia v Českej republike, čo potvrdila česká inštitúcia. Okrem toho však administratívny spis svedčí o tom, že toto zamestnanie získal ako banský (důlní) pracovník. Podobne tam získal dobu poistenia od 3. júla 1995 do 30. novembra 1996 na pracovisku označovanom ako baňa (čes. důl). Podľa už cit. § 14 ods. 2 zákona o sociálnom zabezpečení pritom do I. kategórie patria viaceré zamestnania v baníctve [písmená a), b) alebo j)]. Pokiaľ by uvedené žalobcove zamestnania druhovo zodpovedali niektorému z týchto zamestnaní, musela by ich žalovaná v zmysle cit. čl. 51 ods. 1 základného nariadenia zohľadniť ako zamestnanie I. pracovnej kategórie aj na účely § 21, resp. § 174 cit. zák. 16. Konanie žalovanej v prerokúvanej veci bolo tzv. dávkovým konaním v zmysle § 172 ods. 2 a 4 zákona o sociálnom poistení, v ktorom sa postupuje podľa § 172 a nasl. tohto zákona. Hoci ustanovenia § 227 ods. 2 písm. b) a § 196 ods. 6 cit. zák. ukladajú poistencovi ako žiadateľovi o dávku (a tým účastníkovi tohto konania, porov. § 173 tohto zákona), aby preukázal skutočnosti rozhodujúce na vznik nároku na dávku, nároku na jej výplatu a jej sumu a na ten účel navrhol dôkazy na podporu svojich tvrdení, musia organizačné zložky žalovanej podľa § 195 ods. 1 cit. zák. postupovať v tomto konaní tak, aby presne a úplne zistili skutočný stav veci a na ten účel obstarať podklady rozhodnutia. Podľa § 195 ods. 2 cit zák. sú podkladmi rozhodnutia okrem iného podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov, teda aj žiadateľa o dávku, ale aj dôkazy (§ 196 cit. zák.). Podľa § 195 ods. 4 cit. zák. musí rovnako dôkladne objasňovať skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech alebo v neprospech účastníka. Z citovaných ustanovení tak plynie, že je v prvom rade úlohou organizačných zložiek zhromaždiť potrebné podklady pre svoje rozhodnutie; z neuneseného dôkazného bremena účastníka môžu vyvodzovať závery len vtedy, ak by sa im primeraným úsilím nepodarilo objasniť určitú skutočnosť, na ktorej účastník trvá (porov. podobne rozsudok sp. zn. 7 Ssk 15/2025). 17. Ako už bolo vysvetlené, v prerokúvanej veci žalovaná ustálila, že žalobcovo zamestnanie v I. pracovnej kategórii v zmysle § 14 ods. 2 písm. a) až l) zákona o sociálnom zabezpečení trvalo 14 rokov a 307 dní. Do dosiahnutia minimálnej doby 15 rokov, s ktorou ustanovenie § 174 ods. 1 písm. d) tohto zákona spája znížený dôchodkový vek 59 rokov, tak žalobcovi chýba približne 58 dní. Jeho zamestnanie ako banský pracovník v Českej republike trvalo približne rok a deväť mesiacov a jeho ďalšie zamestnanie v bani tam trvalo ďalší rok a dva mesiace. Pokiaľ by teda druhovo zodpovedali niektorému zo zamestnaní v § 14 ods. 2 písm. a), b) alebo j) cit. zák. a žalovaná by ho na základe čl. 51 ods. 1 základného nariadenia musela zhodnotiť ako zamestnanie I. pracovnej kategórie, celková doba týchto zamestnaní by tak jasne prekročila 15 rokov (ba dokonca možno aj 16 rokov) a žalobcov dôchodkový vek by tak podľa cit. § 174 ods. 1 písm. c) alebo d) tohto zákona mohol byť 59, alebo dokonca 58 rokov. Tento nárok ako nárok zo zamestnania I. kategórie sa mu potom v zmysle cit. § 274 zákona o sociálnom poistení mohol zachovať aj po 31. decembri 2003, takže by mohol byť rozhodný aj pre vznik nároku na starobný dôchodok v zmysle § 65 tohto zákona. Zistenie druhu práce, ktoré žalobca vykonával počas zamestnania v Českej republike v rokoch 1993 až 1996, je tak podstatné pre posúdenie tohto jeho nároku.
IV. Záver 18. Zo všetkých uvedených dôvodov tak kasačný súd dospel k záveru, že ak sa žalovaná nezaoberala tým, aké práce žalobca vykonával počas zamestnania v Českej republike od 12. októbra 1993 do 30. júna 1995 a od 3. júla 1995 do 30. novembra 1996, bolo zistenie skutkového stavu nedostačujúce pre riadne posúdenie veci. Správny súd mal zrušiť preskúmavané rozhodnutie podľa § 191 ods. 1 písm. e) SSP. Ak za týchto okolností správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol, vychádza jeho napadnutý rozsudok z nesprávneho právneho posúdenia veci, čo napĺňa kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP. Preto ho kasačný súd podľa § 462 ods. 2 SSP rozsudkom (§ 457 ods. 1 SSP) zmenil tak, že zrušil rozhodnutie žalovanej a vec jej podľa § 191 ods. 4 SSP vrátil na ďalšie konanie. 19. Žalovaná je v ďalšom konaní viazaná právnym názorom vysloveným v tomto rozsudku (§ 469 SSP). Bude teda jej úlohou zadovážiť si [aj v prípadnej súčinnosti s českou inštitúciou, alebo so žalobcom v zmysle § 227 ods. 2 písm. b) zákona o sociálnom poistení] podklady pre posúdenie, aký druh prác žalobca vykonával v uvedených zamestnaniach. Osobitne bude podstatné posúdiť, či pracoval ako baník so stálym pracoviskom pod zemou v hlbinnej bani alebo v inom zamestnaní v baníctve pod zemou v hlbinnej bani, pod spodnou úrovňou nadložia alebo na skrývke v povrchovej bani. Na základe týchto zistení posúdi, či takto vykonávané zamestnania druhovo zodpovedajú zamestnaniam v zmysle § 14 ods. 2 zákona o sociálnom zabezpečení a či ich teda možno hodnotiť ako zamestnania I. pracovnej kategórie, a znova rozhodne o žiadosti žalobcu o výplatu starobného dôchodku. Ak by na základe nového posúdenia dospela k záveru, že jeho dôchodkový vek mal byť znížený v zmysle § 174 ods. 1 cit. zák., posúdi či k tomuto dátumu spĺňal aj ďalšie podmienky nároku na starobný dôchodok podľa § 65 zákona o sociálnom poistení (porov. § 109 ods. 1 tohto zák.). 20. Pri zmene rozhodnutia musel kasačný súd podľa § 467 ods. 2 SSP rozhodnúť o trovách konania na správnom súde a kasačnom súde. Podľa § 467 ods. 1 a 2 v spojení s § 167 ods. 1 SSP tak plne úspešnému žalobcovi priznal nárok na úplnú náhradu trov kasačného konania, ako aj náhradu trov konania pred správnym súdom proti neúspešnej žalovanej. 21. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (jednomyseľne). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.