Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Najvyšší správny súd SR 8Svk/42/2025 0824100885 23. 04. 2026 Mgr. Kristína Babiaková ECLI:SK:NSSSR:2026:0824100885.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kristíny Babiakovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudkyne JUDr. Anity Filovej a sudcu JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD., v právnej veci žalobcu: U. H., nar.: XX. W. XXXX, bytom Y. F. XX, XXX XX Y. F., t. č.: Ústav na výkon trestu odňatia slobody Dubnica nad Váhom, so sídlom Dukelská štvrť 941/10, 018 41 Dubnica nad Váhom, právne zastúpený: FAIRSQUARE advokátska kancelária s. r. o., so sídlom Lazaretská 3/A, 811 08 Bratislava, IČO: 47 232 544, proti žalovanému: Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže, so sídlom Šagátova 1, 821 08 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. GR ZVJS-06590/12-2024 zo dňa 20. augusta 2024, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k. 4S/57/2024-41 zo dňa 5. júna 2025, takto rozhodol: I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k. 4S/57/2024-41 zo dňa 5. júna 2025 mení tak, že rozhodnutie žalovaného č. GR ZVJS-06590/12-2024 zo dňa 20. augusta 2024 zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. II. Žalobcovi priznáva právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov kasačného konania ako aj konania pred správnym súdom. odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania 1. Žalobca prostredníctvom žiadosti o sprístupnenie informácie (ďalej len „žiadosť“) v zmysle zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám v znení neskorších predpisov (ďalej len „Infozákon“) žiadal od Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Dubnica nad Váhom (ďalej ako „povinná osoba“) sprístupnenie informácií v tomto rozsahu: „fotokópie disciplinárnych konaní - disciplinárnych trestov č. 2698746-1-DT (28.03.2024) a č. 2698746-2-DT (02.04.2024)“. 2. O žiadosti rozhodla povinná osoba rozhodnutím č. UVTOS-01109/13-DU-2024-4 z 11. júla 2024 (ďalej len ,,prvostupňové rozhodnutie“) tak, že žiadosti nevyhovela a žiadané informácie v uvedenom rozsahu nesprístupnila. Povinná osoba uviedla, že na základe § 99 ods. 2 zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon o VTOS“) nemá povinnosť informovať podľa § 99 ods. 1 písm. h) a k) zákona o VTOS, kde požadované informácie spadajú. Ide o operatívne poznatky o správaní väznenej osoby, ich sprístupnením môže dôjsť nielen k účelovému správaniu väznenej osoby a znehodnoteniu získaných informácií ovplyvňujúcich hodnotenie väznenej osoby, ale v prípade sprístupnenia negatívnych záznamov môže viesť k reaktívnej agresii väznenej osoby voči personálu zboru. 3. O odvolaní žalobcu rozhodol žalovaný rozhodnutím č. GR ZVJS-06590/12-2024 zo dňa 20. augusta 2024 (ďalej len ,,napadnuté rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie žalovaného“) tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Stotožnil sa v plnom rozsahu s argumentáciou povinnej osoby. II.
Priebeh konania pred správnym súdom a jeho rozhodnutie 4. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca správnu žalobu na Správny súd v Banskej Bystrici (ďalej aj ako „správny súd“) a žiadal, aby správny súd zrušil napadnuté rozhodnutie ako aj rozhodnutie povinnej osoby a vec vrátil povinnej osobe na ďalšie konanie. 5. Žalobca poukázal na to, že žalovaný svojvoľne zmaril jeho právo na nazretie do disciplinárneho spisu týkajúceho sa jeho osoby. Žalobca vyjadril názor, že režim Infozákona bol v danej veci nepoužiteľný, keďže jeho právo ako účastníka disciplinárneho konania konzumuje všeobecné právo na poskytnutie informácií podľa Infozákona. Žalovaný a povinná osoba nesprávne aplikovali § 97a ods. 2 zákona o VTOS, podľa ktorého sa na konanie vo veci disciplinárneho previnenia nevzťahuje zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej ako „Správny poriadok“), a to v tom smere, že žalobcu zbavili práva na nazretie do disciplinárneho spisu podľa § 23 ods. 1 Správneho poriadku, pričom na výluku použili § 99 ods. 2 v spojení s § 99 ods. 1 písm. k) zákona o VTOS. Podľa žalobcu žalovaný aj povinná osoba v rámci svojho procesného postupu nesprávne posúdili žiadosť žalobcu (účastníka disciplinárneho konania) o nazretie do spisu a podkladov rozhodnutia ako žiadosť o poskytnutie informácií podanú podľa § 3 ods. 1 Infozákona a nesprávne svoj procesný postup podriadili právnemu režimu Infozákona. Uviedol, že povinná osoba tento režim navodila cielene, keď žalobcovi naoktrojovala vopred predtlačený formulár „Žiadosti o sprístupnenie informácie“ podľa Infozákona, hoci žalobca chcel fotokópiu jeho spisu. Uviedol, že podanie sa vždy posudzuje podľa jeho obsahu, teda je úplne irelevantné, či žiadosť o nazretie do spisu podal podľa Infozákona alebo nie. Právo účastníka správneho disciplinárneho konania na nazretie do spisu (či oboznámenie sa s podkladmi rozhodnutia) je širšie a zahŕňa prístup k všetkým podkladom rozhodnutia (či k sprístupneniu celého spisu formou fotokópie). Právo na prístup k disciplinárnemu spisu (t. j. nazretie do spisu) nemožno prakticky nijako obmedziť. Ustanovenie § 99 ods. 2 zákona o VTOS sa podľa jeho názoru netýka odsúdeného, ktorý je/ bol účastníkom disciplinárneho konania. Podľa žalobcu výluku podľa § 99 ods. 2 v spojení s § 99 ods. 1 písm. k) zákona o VTOS (poznatky o uložených disciplinárnych trestoch) nemožno aplikovať aj na odopretie práva odsúdeného na nazretie do disciplinárneho spisu. Nemôže popri sebe existovať právo na nazretie do spisu odsúdeného týkajúceho sa disciplinárneho konania vo väznici a limitácia prístupu k informáciám podľa § 99 ods. 2 zákona o VTOS, keďže sprístupnenia fotokópie disciplinárneho spisu sa domáha on (dotknutá osoba) a tento spis sa týka iba jeho. Poukaz na § 9 ods. 2 Infozákona tak rozhodne nie je náležitý, lebo účelom tohto ustanovenia logicky nie je chrániť jeho osobné údaje (dotknutej osoby) pred sebou samým, ale pred tretími osobami. Uviedol, že právo na nazeranie do spisu je v pomere špeciality k všeobecnému právu na prístup k informáciám podľa § 3 ods. 1 Infozákona a právne ho konzumuje, to vylučuje vybavenie žalobcovej žiadosti v režime Infozákona. 6. Správny súd v Banskej Bystrici rozsudkom č. k. 4S/57/2024-41 zo dňa 5. júna 2025 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) žalobu zamietol. 7. Správny súd konštatoval, že všetky požadované informácie je možné v celom rozsahu podriadiť pod aplikovateľnú normu § 99 ods. 1 písm. k) zákona o VTOS a odmietnuť ich poskytnutie s poukazom na § 99 ods. 2 tohto zákona, a to použitím ústavne konformného výkladu týchto ustanovení, ktorými sa vo svojej podstate implementuje čl. 26 ods. 4 Ústavy SR chrániaci vymedzený verejný záujem. Odkázal pritom na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26. októbra 2022, sp. zn.: 1Sžik/4/2021, konkrétne body 41 - 44 tohto rozsudku. Podľa správneho súdu je verejný záujem chránený § 99 ods. 1 písm. k) zákona o VTOS podrobne vyjadrený v dôvodovej správe k danému ustanoveniu, na ktorú odkázal. Na toto poukázal i žalovaný a povinná osoba vo svojich rozhodnutiach, keď tvrdili, že sprístupnením požadovaných údajov by mohlo dôjsť k účelovému správaniu odsúdeného, znehodnoteniu získaných informácií ovplyvňujúcich hodnotenie väznenej osoby a prípadným sprístupnením negatívnych záznamov k reaktívnej agresii väznenej osoby k personálu zboru. K rovnakému záveru dospel aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 6Sžik/2/2018 zo dňa 17. apríla 2019, ktoré správny súd citoval. 8. Správny súd dospel k záveru, že žalobcom požadované informácie majú bezpochyby charakter informácií o plnení trestu odňatia slobody v zmysle § 99 ods. 1 písm. k) zákona o VTOS, ktoré majú potenciál ohroziť chránený verejný záujem. Uvedené sa vzťahuje aj na rozhodnutia o udelení disciplinárnych trestov, odmien a kladné záznamy. Preto aj tieto informácie súvisiace s výkonom trestu odňatia slobody žalobcu podliehajú ochrane pred sprístupnením v zmysle § 99 ods. 2 tohto zákona. Poukázal na to, že osobitné zákony môžu výslovne ustanoviť, že niektoré druhy informácií sa žiadateľom na základe Infozákona nesprístupňujú alebo sú prístupné výlučne iba určitému okruhu osôb, napr. podľa § 65a ods. 2 zákona č. 4/2001 Z. z. o Zbore väzenskej a justičnej stráže v znení neskorších predpisov a v takom prípade má osobitná úprava v týchto zákonoch prednosť pred Infozákonom.
9. Napadnuté rozhodnutie žalovaného považoval správny súd za riadne odôvodnené, pričom v ňom je jednotlivo vyhodnocované bezpečnostné riziko, resp. vplyv zverejnenia informácií v písomnej podobe na pedagogický proces s odsúdeným, čo nepochybne vyplýva aj zo Stanoviska ÚVTOS Dubnica nad Váhom, oddelenie výkonu trestu, zo dňa 1. júla 2024, č.: UVTOS-01109/13-DU-2024, ktoré je súčasťou administratívneho spisu. 10. Pokiaľ žalobca namietal, že žalovaný a aj povinná osoba zle vyhodnotili jeho žiadosť, k tomu správny súd uviedol, že nie je pravdivé tvrdenie žalobcu, že podanou infožiadosťou v podstate mal na mysli nazretie do disciplinárneho spisu. Povinná osoba a ani žalovaný nemôžu meniť vôľu žalobcu ako žiadateľa, ktorý podal žiadosť o sprístupnenie informácií podľa Infozákona. III. Kasačná sťažnosť a priebeh konania na kasačnom súde 11. Proti napadnutému rozsudku správneho súdu podal žalobca - sťažovateľ kasačnú sťažnosť, ktorou žiadal zmeniť rozhodnutie správneho súdu tak, že zruší rozhodnutie žalovaného, eventuálne ak sa kasačný súd stotožní s názorom, že nahliadanie do disciplinárneho spisu nemožno vybaviť v režime Infozákona, navrhoval zrušiť rozsudok správneho súdu, konanie o správnej žalobe sťažovateľa zastaviť a vec postúpiť Krajskej prokuratúre v Trenčíne. 12. Sťažovateľ vyslovil názor, že § 99 ods. 2 zákona o VTOS nemožno za žiadnych okolností použiť ako výluku z práva odsúdeného na nazretie do jeho disciplinárneho spisu. Ak súd argumentoval verejným záujmom deklarovaným v citovanej dôvodovej správe k zákonu o VTOS, ignoroval tým zásadu každého trestného konania, teda aj disciplinárneho či priestupkového, a to právo delikventa či podozrivého na nazretie do spisu. Podľa sťažovateľa, keďže zákon o VTOS vyslovene neupravuje inštitút nazerania do disciplinárneho spisu, je potrebné použijúc argumentum per analogiam aj na disciplinárne konanie aplikovať zásady trestného práva, konkrétne § 69 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok (ďalej ako „Trestný poriadok“). Sťažovateľ ako účastník disciplinárneho konania má právo nazrieť do spisu, a to v ktoromkoľvek štádiu konania, teda aj po jeho skončení, napr. pre potreby využitia iného prostriedku nápravy. Použiť argument a contrario iba v nadväznosti na jazykový výklad je nenáležité, lebo výsledok nesmie byť v rozpore s teleologickým pozadím právneho poriadku. Analógia má prednosť pred argumentom a contrario a súd mal povinnosť právo dotvoriť, keďže boli splnené podmienky pre analógiu. Aby bola daná istota, že použitie analógie je zakázané, muselo by byť preukázané, že zákonodarca zvažoval aplikáciu inštitútu nazretia odsúdeného do jeho disciplinárneho spisu a vedome ju zavrhol. Poukázal na to, že v posudzovanej veci zákonodarca nezavrhol vedome nazeranie do disciplinárnych spisov. Sťažovateľ je toho názoru, že disciplinárne konanie odsúdených sa podriaďuje pod ochranu priznanú v trestnom konaní podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“). Sťažovateľ nemôže byť zbavený svojich procesných práv v rámci akéhokoľvek trestného procesu, a to len z dôvodu jeho právneho postavenia, že je osoba vo výkone trestu. Ak ústav vedie operatívne poznatky o odsúdenom, teda informácie, ktoré sa týkajú priebehu výkonu trestu, ktoré nesprístupňuje podľa § 99 ods. 2 v spojení s § 99 ods. 1 písm. k) zákona o VTOS, ide o kategóriu údajov, pri ktorej, ak zhromažďovanie informácií vyústi do začatia disciplinárneho konania, sa v konaní už aktivujú a materializujú všetky procesné práva účastníka disciplinárneho konania, a teda aj právo na nazretie do spisu. Ustanovenie § 99 ods. 2 zákona o VTOS už v tomto prípade nie je aplikovateľné. Právo účastníka konania nazerať do disciplinárneho spisu predstavuje podstatnú časť práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Pokiaľ spis neobsahuje utajované skutočnosti, právo nazerať do spisu sa vzťahuje na všetky listiny, ktoré tvoria disciplinárny spis, vrátane pripojených spisov. Teda všetky listiny, ktoré chce disciplinárny orgán pri svojom postupe a rozhodovaní použiť alebo ktoré už použil. Už z podstaty veci je zrejmé, že ak má odsúdený v disciplinárnom konaní právo obhajovať sa, tak má prakticky neobmedzené právo na prístup ku všetkým informáciám v disciplinárnom spise, ktoré môže realizovať aj nazretím do spisov. 13. Sťažovateľ tiež argumentoval, že § 99 ods. 2 zákona o VTOS nemá povahu kogentného všeobecného zákazu sprístupňovania informácií. Poukázal na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžik/4/2021 zo dňa 26. októbra 2022, podľa ktorého je ustanovenie § 99 ods. 2 zákona o VTOS potrebné aplikovať v každom individuálnom prípade zohľadňujúc proporcionalitu zásahu do práva na informácie (bod 41). 14. Poukázal na to, že u sťažovateľa ide o situáciu, keď ide o jeho právo na nazretie do spisu. Ad absurdum tak podľa neho správny súd vytvoril pravidlo, že sa disciplinárne konanie proti väzňovi vedie tak, že sa mu nič neoznámi, nič nesprístupní a do spisu nemôže nazerať. V tejto súvislosti odkázal na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 4Svk/22/2024 zo dňa 22. januára 2025. Podľa jeho názoru neumožnenie nazretia do jeho disciplinárneho spisu má byť preskúmateľné v rámci dozoru prokurátora podľa § 18 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre.
15. Sťažovateľ tiež namietal záver správneho súdu, keď nepovažoval rozhodnutie žalovaného za nepreskúmateľné. Podľa sťažovateľa sa žalovaný nevysporiadal s otázkou individuálneho posúdenia osoby sťažovateľa, ktoré by malo podľa žalovaného predstavovať prekážku pre sprístupnenie spisu. Žalovaný podľa sťažovateľa nikde neuviedol skutkové okolnosti tvoriace podklad pre diskvalifikáciu sťažovateľa ako osoby, ktorej možno sprístupniť informácie bez hrozby reaktívnej agresie voči dozornému personálu. Pokiaľ súd v odôvodnení rozsudku argumentoval stanoviskom, zjavne tým nahradil činnosť správnych orgánov, ktoré uvedený dokument ani nespomenuli. Skutkové závery súdu vyabstrahované z tohto stanoviska, že sťažovateľovi nemôžu byť sprístupnené fotokópie pre jeho agresívny potenciál, sú v prísnom rozpore s možným a logicky prípustným obsahom rozhodnutí správnych orgánov. Poukázal na obdobný prípad, kde správne orgány argumentovali stanoviskom vedúceho oddelenia výkonu trestu vo veci sp. zn. 4Svk/22/2024, pričom vo veci sťažovateľa nie je ani jedno slovo o správaní sa, ide o vágne a strohé stanovisko, ktoré predstavuje zjavnú nedostatočnosť pre skutkové závery súdu. 16. Záver správneho súdu o nemožnosti meniť vôľu sťažovateľa, ktorú právnu cestu si vyberie, považuje za vágne a strohé a preto nepreskúmateľné. Poukázal na to, že je povinnosťou správnych orgánov posúdiť podanie podľa jeho obsahu. Sťažovateľ pritom namietal, že mu povinná osoba naoktrojovala formulár žiadosti, na ktorom má požiadať o nazretie do jeho disciplinárneho spisu. Tejto námietke sa správny súd vôbec nevenoval. Poukázal na to, že rozhodnutie o disciplinárnom previnení sťažovateľa nie je preskúmateľné súdom, pričom v tomto konaní správny súd vytvoril právny režim, v rámci ktorého možno parciálnu časť postupu, teda nazretie do spisu, preskúmať v rámci správneho súdnictva, a to subsidiárne použitím Infozákona. Upozornil na to, že povinná osoba bola vo vzťahu k sťažovateľovi vo vrchnostenskom postavení, a teda „voľba“ režimu nahliadania už prima facie indikuje absenciu slobody voľby väzňa. 17. Vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti žalovaný uviedol, že sa pridržiava svojho doteraz formulovaného právneho názoru. Poukázal na to, že právo sťažovateľa na informácie bolo v predmetnej veci zachované, pretože žiadané rozhodnutia boli sťažovateľovi vyhlásené podľa § 97g zákona o VTOS. Trval na tom, že sťažovateľ si pri podaní predmetnej žiadosti sám zvolil režim vybavovania podľa Infozákona. Navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť. IV. Posúdenie kasačného súdu 18. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že kasačná sťažnosť sťažovateľa bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k názoru, že kasačná sťažnosť je dôvodná. 19. Primárne sa kasačný súd zaoberal skutočnosťou, že sťažovateľ v kasačnej sťažnosti explicitne nevymedzil dôvody jej podania podľa § 440 ods. 1 SSP, a preto skúmal, či kasačná sťažnosť obsahuje povinné náležitosti zmysle § 445 ods. 1 SSP. Na základe preskúmania obsahu kasačnej sťažnosti konštatuje, že z materiálneho hľadiska reagoval sťažovateľ na napadnutý rozsudok konkrétne, adresne a relevantne, keď k záverom správneho súdu uvádzal kontrujúcu právnu argumentáciu, ktorou správnosť záverov správneho súdu vyvracal. Kasačný súd teda dospel k presvedčeniu, že kasačná sťažnosť obsahuje opísanie rozhodujúcich skutočností, z ktorých je zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov sa podáva, a teda spĺňa povinnú náležitosť podľa § 445 ods. 1 písm. c) SSP. 20. Napriek vyššie označenému formálnemu nedostatku teda kasačný súd, vzhľadom na uvedené, s prihliadnutím na materiálny prístup k súdnej ochrane a princíp zákazu denegatio iusticiae, kasačnú sťažnosť meritórne prejednal. Z obsahu kasačnej sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ vytkol správnemu súdu jednak (i) len vágne a strohé vysporiadanie sa s námietkou týkajúcou sa voľby režimu sprístupnenia informácií, čo možno podriadiť pod kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. f) - porušenie práva na spravodlivý proces nedostatočným odôvodnením napadnutého rozsudku, ako aj (ii) nesprávne právne posúdenie dôvodov na nesprístupnenie informácií, čo možno podriadiť pod kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP - nesprávne právne posúdenie veci správnym súdom. 21. K námietke sťažovateľa týkajúcej sa záverov správneho súdu o možnosti voľby režimu sprístupnenia informácií kasačný súd uvádza, že hoci záver správneho súdu o tejto právnej otázke bol strohý a dôsledne neodpovedal na všetky námietky sťažovateľa s ním súvisiace (napr., že mu režim Infozákona bol zo strany povinnej osoby nariadený), kasačný súd vedel závery správneho súdu vyhodnotiť, a preto napadnutý rozsudok nepovažoval za nepreskúmateľný. Závery správneho súdu vedel kasačný súd konfrontovať s vecnými námietkami sťažovateľa a nepovažoval preto za potrebné zrušovať napadnutý rozsudok správneho súdu pre potreby jeho doodôvodnenia, čím by došlo k predĺženiu celého procesu.
Napadnutý rozsudok správneho súdu preto kasačný súd nepovažuje za nedostatočne odôvodnený a kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. f) SSP v predmetnej veci neidentifikoval. 22. K uvedenej námietke z vecného hľadiska uvádza, že procesný vzťah Infozákona a iných zákonov upravujúcich prístup k informáciám už bol kasačným súdom opakovane judikovaný a judikatúru v tomto smere je možné považovať za ustálenú. Pri posúdení kolízie sprístupňovania informácií podľa Infozákona a podľa iných zákonov treba vychádzať z premisy, že oba zákony koexistujú vedľa seba, teda pôsobia v právnom systéme paralelne (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sži/1/2010 z 15. marca 2011, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sži/8/2012 z 31. júla 2013, či rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžik/ 3/2021 z 29. augusta 2022). Z týchto rozhodnutí plynie záver, že Infozákon nebráni osobám využiť postupy podľa iných zákonov a naopak, nebráni ani využitiu Infozákona, kedy existuje osobitný zákon, ktorý napr. upravuje nazeranie do spisov (Správny poriadok, Trestný poriadok). Je vecou žiadateľa, aby si zvolil právny režim prístupu k informáciám, ktorý pre seba považuje za najvhodnejší, spravidla v závislosti od svojho postavenia a vzťahu k orgánu, od ktorého informácie požaduje. Vzhľadom na to, že ide o návrhové konania, znamená to, že režim vybraného zákona sa na neho bude vzťahovať počas celého procesu vybavovania žiadosti o informácie. Voľba konkrétneho právneho režimu a postupu je spojená s „rizikom“, že si zvolí právnu úpravu, postup, podľa ktorej nedosiahne najpriaznivejší možný výsledok (napr. rozsah informácií môže byť limitovaný, existuje poplatková povinnosť) v porovnaní s inou do úvahy prichádzajúcou právnou úpravou (obdobne rozsudky NSS SR sp. zn. 5Sžik/3/2020 zo dňa 16. decembra 2021, sp. zn. 3Svk/12/2021 zo dňa 25. augusta 2022). Ich vzťah je teda potrebné považovať za komplementárny a nie vylučujúci. 23. Aplikujúc uvedené východiská na prípad sťažovateľa kasačný súd uvádza, že právne posúdenie správneho súdu a žalovaného o aplikácii Infozákona na žiadosť sťažovateľa považuje za správne. Sťažovateľ svoju žiadosť totiž vyslovene formuloval ako žiadosť o „fotokópie disciplinárnych konaní disciplinárnych trestov č. 2698746-1-DT (28.03.2024) a č. 2698746-2-DT (02.04.2024)“ s odkazom na Infozákon, pričom až v odvolaní argumentoval tým, že mal záujem nazerať do disciplinárnych spisov, čo v konečnom dôsledku nevylučuje ani postup podľa Infozákona (§ 16 ods. 1 Infozákona). Ako však bolo uvedené vyššie, sťažovateľ je práve tou osobou, ktorá podaním svojej žiadosti stanovuje právny režim posúdenia jeho úkonu a tento režim už nemôže počas konania meniť a na zmenu nie je oprávnená ani povinná osoba. Zo sťažovateľov žiadosti pritom žiadnym spôsobom nevyplývalo, že by ju nepodával podľa Infozákona. Podľa kasačného súdu sťažovateľ svoju žiadosť formuloval jednoznačne ako žiadosť o poskytnutie fotokópií a nie ako žiadosť o nazeranie do spisu podľa iného predpisu, preto postup podľa Infozákona bol logickým následkom ním naformulovanej žiadosti. Ak by aj kasačný súd zobral do úvahy námietku sťažovateľa, že od povinnej osoby dostal formulár, ktorý musel vyplniť (žalovaný to odmieta), predvyplnený formulár podľa kasačného súdu nebol jediným smerodajným pre posúdenie žiadosti sťažovateľa, ale kľúčovou bola formulácia žiadosti, ktorú písal sám sťažovateľ. Ak sa sťažovateľ domáha postupu podľa obsahu podania, povinná osoba a žalovaný podľa kasačného súdu postupovali práve podľa obsahu podania sťažovateľa, keď zo žiadosti vôbec nevyplýva jeho záujem o nazeranie do spisu. Legitímnosť postupu povinnej osoby a žalovaného podľa Infozákona je odôvodnená aj tým, že zákon o VTOS vyslovene neupravuje nazeranie do disciplinárnych spisov a na disciplinárne konanie sa podľa § 97 ods. 2 zákona o VTOS nevzťahuje Správny poriadok. Na základe uvedeného preto kasačný súd v zhode so správnym súdom a žalovaným uvádza, že žiadosť sťažovateľa o poskytnutie fotokópií disciplinárnych konaní bola vzhľadom na jednoznačné znenie podanej žiadosti povinnou osobou správne identifikovaná ako žiadosť podaná podľa Infozákona a odôvodňovala aj postup podľa jeho príslušných ustanovení. 24. Ak sťažovateľ poukazuje na to, že jeho záujmom bolo nazretie do disciplinárnych spisov a toto svoje oprávnenie odôvodňuje jeho postavením v disciplinárnom konaní, kasačný súd poukazuje na to, že po zistení, že jeho žiadosť bola identifikovaná ako podaná podľa Infozákona, nič mu nebránilo v tom, aby podal žiadosť vyslovene znejúcu na nazretie do disciplinárnych spisov. Takto znejúcu žiadosť by potom bolo možné vyhodnocovať cez ním akcentovaný všeobecne garantovaný prístup osoby obvinenej zo spáchania disciplinárneho previnenia k podkladom rozhodnutia. Vzhľadom na posúdenie jeho žiadosti ako podanej podľa Infozákona, však túto jeho argumentáciu vyhodnotil kasačný súd ako irelevantnú, a to najmä z toho dôvodu, že všeobecný prístup k informáciám je Ústavou SR a Infozákonom zabezpečený pre každého, pričom sa nezohľadňujú dôvody a pohnútky žiadateľa o informácie (§ 3 ods. 3 Infozákona). 25. Vzhľadom na to, že kasačný súd odobril postup príslušných orgánov podľa ustanovení Infozákona, pristúpil k meritórnemu posúdeniu dôvodov nimi komunikovaných pre nesprístupnenie požadovaných informácií. Žalovaný ako aj povinná osoba nesprístupnenie informácií z disciplinárnych spisov sťažovateľa odôvodnili ustanovením § 99 ods. 2 v spojení s § 99 ods. 1 písm. k) zákona o VTOS.
26. Podľa § 99 ods. 1 písm. h) a k) zákona o VTOS zbor na účely zabezpečenia činností súvisiacich s účelom výkonu trestu spracúva osobné údaje o odsúdenom v rozsahu identifikačných znakov a údajov podľa osobitného predpisu, ako aj tieto údaje o jeho osobe: h) osobné, rodinné a sociálne anamnestické údaje, najmä rodinný stav, závislosť od požívania alkoholických nápojov a iných návykových látok, závery psychologického vyšetrenie osobnosti, k) poznatky o priebehu výkonu trestu, najmä údaje o mieste a dobe výkonu trestu, udelených disciplinárnych odmenách, uložených disciplinárnych trestoch, poznatkoch o plnení programu zaobchádzania. 27. Podľa § 99 ods. 2 zákona o VTOS zbor nemá povinnosť informovať o obsahu údajov podľa odseku 1 písm. h) a k). 28. K predmetným ustanoveniam už kasačný súd uviedol, že tieto je potrebné vykladať ústavne konformným spôsobom, pričom zdôraznil, že dikcia ustanovenia § 99 ods. 2 zákona o VTOS stanovuje, že povinná osoba nemá povinnosť informovať o údajoch podľa ods. 1 písm. k) a h), teda ani o priebehu výkonu trestu (t. j. nemá povinnosť, ale môže). Či povinná osoba bola oprávnená aplikovať toto ustanovenie v individuálnom prípade, preto treba vnímať aj cez prizmu článku 26 ods. 4 Ústavy SR, t. j. cez prizmu skúmania dotknutého verejného záujmu a proporcionality zásahu do práva na informácie (rozsudok Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 1Sžik/4/2021 zo dňa 26. októbra 2022), reflektujúc požiadavku reštriktívneho výkladu obmedzení práva na prístup k informáciám. V súvislosti s takýmto znením právnej normy - „povinná osoba nemá povinnosť informovať o údajoch“ - poukázal kasačný súd na to, že táto nie je formulovaná v tom zmysle, že tieto informácie sa za žiadnych okolností a v žiadnom rozsahu nesprístupnia (napr. povinná osoba nesprístupní údaje), t. j. nemá povahu kogentného všeobecného zákazu. Zákonodarca pri sprístupňovaní informácií vo všeobecnom právnom predpise - Infozákone, ktorého všeobecné východiská sú aplikovateľné aj na túto vec, hoci ide o dôvod nesprístupnenia podľa osobitného právneho predpisu - osobitne berúc do úvahy znenie § 99 ods. 2 zákona o VTOS („povinná osoba nemá povinnosť informovať o údajoch“), predpokladal dve situácie, a to „obmedzenie“ alebo (absolútne) „nesprístupnenie“ informácie. Berúc do úvahy vlastné znenie ustanovenia § 99 ods. 2 zákona o VTOS a súvisiace ústavnoprávne rozmery (najmä čl. 26 Ústavy SR) je nepochybné, že výklad, ktorý by bez ďalšieho a najmä bez materiálneho dôvodu, resp. dostatočného odôvodnenia - viedol k paušálnemu nesprístupňovaniu informácií len na tom skutkovom základe, že sa informácia týka napr. poznatkov o priebehu výkonu trestu, nie je v demokratickej spoločnosti dlhodobo udržateľný. Zákonodarca totiž v § 12 Infozákona predpokladá nielen možnosť nesprístupnenia, ale aj obmedzenia sprístupnenia požadovaných informácií (rozsudok Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 4Svk/22/2024 zo dňa 22. januára 2025). 29. S takto formulovanými východiskami sa kasačný súd stotožňuje aj v tu posudzovanom prípade a z týchto vychádza. Ako však už konštatoval v obdobných prípadoch, v ktorých povinná osoba aplikovala ustanovenie § 99 ods. 2 zákona o VTOS, na každú žiadosť je potrebné nahliadať individuálne a starostlivo posúdiť, čo žiadateľ požadoval. Sťažovateľ v tejto veci žiadal fotokópie jeho disciplinárnych spisov, pričom povinná osoba a žalovaný bez hlbšej argumentácie požadované informácie nesprístupnili s odkazom na § 99 ods. 1 písm. h) a k) zákona o VTOS a k nim prislúchajúce časti dôvodovej správy, lebo ide o operatívne poznatky o správaní väznenej osoby. 30. Kasačný súd poznamenáva, že právo na prístup k informáciám predstavuje ústavné právo každého jednotlivca zakotvené v článku 26 ods. 1 Ústavy SR. Zároveň však článok 26 ods. 4 Ústavy SR ustanovuje, že toto právo možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu verejného záujmu (konkrétne práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti). Ako zákonné obmedzenia pre nevyhovenie žiadosti sťažovateľa boli použité ustanovenia § 99 ods. 2 zákona o VTOS v spojení s § 99 ods. 1 písm. h) a k) zákona o VTOS, kasačnému súdu teda pripadalo posúdiť, či požadované informácie bolo možné v celom rozsahu pod túto aplikovateľnú normu podriadiť, a to aj použitím ústavne konformného výkladu týchto ustanovení, ktorými sa vo svojej podstate implementuje článok 26 ods. 4 Ústavy SR chrániaci vymedzený verejný záujem. 31. Verejný záujem chránený § 99 ods. 1 písm. k) zákona o výkone trestu odňatia slobody je podrobne vyjadrený v dôvodovej správe k zákonu o VTOS novelizujúcemu zákon o výkone trestu odňatia slobody, kde k ustanoveniu § 99 zákonodarca uviedol: „Jednu z najzávažnejších foriem agresie v penitenciárnom prostredí predstavuje reaktívna agresia väznenej osoby voči pracovníkovi zboru, ktorá môže vzniknúť aj ako dôsledok informácií, ktoré zbor získava z poznatkov o správaní odsúdeného týkajúcich sa negatívnych javov vo väzení (napríklad miery prizonizácie väznenej osoby, účelovosti jej konania a iných vonkajších znakov adaptácie vo väzenskej subkultúre, prejavov jej asociálnych a antisociálnych aktivít, obranných reakcií, spôsobov konania skrytých v „druhom živote“ väznenej
osoby). Navrhovanou právnou úpravou a elimináciou rizikového faktora možnej agresie sa obnoví priestor umožňujúci nerušene (bez obáv) zaznamenávať poznatky o existujúcich negatívnych javoch vo väzenskom prostredí, čo sa v konečnom dôsledku odrazí na vyššej adresnosti využívania existujúcich nástrojov procesu zaobchádzania.“ Na takto vymedzený verejný záujem poukázal i žalovaný a povinná osoba vo svojich rozhodnutiach. 32. Význam takto definovaného verejného záujmu na nesprístupnení určenej skupiny informácií kasačný súd nespochybňuje, dopĺňa však, že pri nesprístupnení informácie nepostačuje len splnenie formálnej podmienky ochrany určitej informácie podľa zákona, ale povinná osoba musí odôvodniť aj to, prečo sa ochrana vzťahuje na celú informáciu alebo jej časť (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sži/1/2009). V rámci zákonného obmedzenia je potrebné vykonať správnu úvahu, či niektoré čiastkové informácie nemožno žiadateľovi sprístupniť (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 464/2010). Podľa kasačného súdu práve tento princíp selekcie pri posudzovaní žiadosti sťažovateľa opomenul zohľadniť žalovaný, povinná osoba ako aj správny súd. 33. Vzhľadom na to, že sťažovateľ požadoval kópie všetkých dokumentov nachádzajúcich sa v jeho disciplinárnych spisoch, bolo povinnosťou povinnej osoby a žalovaného vykonať posúdenie, či všetky informácie nachádzajúce sa v daných spisoch možno zaradiť medzi informácie uvedené v § 99 ods. 1 písm. h) a k) zákona o VTOS a či záujem na ich ochrane (bod 31 tohto rozsudku) sa vzťahuje na celý obsah spisu. Použijúc jazykový výklad ustanovení § 99 ods. 1 písm. h) a k) zákona o VTOS kasačný súd poukazuje na to, že tieto chránia špecifickú skupinu osobných údajov väzňa (najmä jeho rodinné a zdravotné údaje, § 99 ods. 1 písm. h) zákona o VTOS) a poznatky o priebehu výkonu trestu (§ 99 ods. 1 písm. k) zákona o VTOS), pričom tento druhý dôvod bol primárnym na nesprístupnenie požadovaných informácií. Kasačný súd poukazuje na to, že ustanovenie § 99 ods. 1 písm. k) zákona o VTOS medzi takéto poznatky zaradilo údaje o mieste a dobe výkonu trestu, udelených disciplinárnych odmenách, uložených disciplinárnych trestoch, poznatkoch o plnení programu zaobchádzania, pričom použitý pojem „najmä“ znamená, že tento výpočet nie je uzavretý. Judikatúra tieto údaje doplnila aj napr. o informácie o zaznamenaných incidentoch odsúdeného. 34. Podľa kasačného súdu je pre tu posudzovanú vec dôležitým práve to, že zákon vyslovene medzi informácie, ktoré povinná osoby nesprístupní, nezaraďuje informácie požadované sťažovateľom. Poznatok o uloženom disciplinárnom postihu podľa kasačného súdu znamená informáciu o tom, aký trest a za aké konanie bol odsúdenému uložený, neznamená to však bez ďalšieho, že ide o všetky informácie uvedené v disciplinárnom spise. Práve v takom prípade, keď povinná osoba mala záujem podľa ustanovenia § 99 ods. 1 písm. h) a k) zákona o VTOS zaradiť aj také informácie, ktoré tam nie sú vyslovene uvedené, mala ponúknuť logickú, právnu a presvedčivú argumentáciu, prečo existuje verejný záujem na ochrane informácií požadovaných sťažovateľom. Ak má byť totiž dôvodom nesprístupnenia informácie to, že požadované informácie sa týkajú priebehu výkonu trestu a ich sprístupnením môže dôjsť napr. k účelovému správaniu väznenej osoby a znehodnoteniu získaných informácií, je potrebné dostatočne konkrétne tieto riziká v odôvodnení rozhodnutia špecifikovať, resp. aspoň uviesť, z akého podkladu v administratívnom spise tieto východiská vychádzajú. Absencia, resp. príliš všeobecné uvedenie týchto rizík v odôvodnení rozhodnutia len odkazom na dôvodovú správu (bez relevantného podkladu v administratívnom spise) totiž - okrem iného - vedie k tomu, že sťažovateľ (a v konečnom dôsledku potom ani súdy v rámci súdneho prieskumu), nemá možnosť verifikovať, či verejný záujem na nesprístupnení týchto informácií existuje. 35. Vzhľadom na to, že kasačný súd nemá k dispozícii disciplinárne spisy sťažovateľa, môže vychádzať iba zo znenia zákona o VTOS, ktorý napr. predpokladá ústne vyhlásenia rozhodnutia o disciplinárnom treste, ale ak účastník konania o to pri ústnom vyhlásení požiada, doručuje sa mu písomné vyhotovenie rozhodnutia (§ 97g ods. 2 zákona o VTOS). Zohľadniac uvedenú právnu úpravu a skutočnosť, že ustanovenie § 99 ods. 1 písm. k) zákona o VTOS rozhodnutie o disciplinárnom treste vyslovenie nezaraďuje medzi informácie, ktoré sa nesprístupňujú, nie je kasačnému súd zrejmé, aký záujem minimálne na nesprístupnení disciplinárneho rozhodnutia, ktoré by sťažovateľ aj tak mohol mať k dispozícii, v tu posudzovanej veci existoval. Kasačný súd si je vedomý skutočnosti, že SSP v § 84 umožňuje správnemu súdu si dotknutú informáciu vyžiadať na účel overenia tvrdenia žalovaného (nie kasačnému súdu), čo by však v tu posudzovanom prípade nebolo efektívne, keď žalovaný a ani povinná osoba neodôvodnili záujem na ochrane jednotlivých informácií nachádzajúcich sa v spise a preto kasačný súd rozhodol o vrátení veci priamo žalovanému na ďalšie konanie. 36. Pozornosti kasačného súdu neušlo, že správne orgány v rozhodnutiach poukazovali aj na ustanovenie § 9 ods. 2 Infozákona, ktorý obmedzuje právo na informácie z dôvodu ochrany osobnosti a osobných údajov. V prejednávanej veci sa však sprístupnenia informácií domáhala samotná dotknutá osoba (odsúdený - sťažovateľ), ktorej sa požadované informácie týkali. Poukaz na § 9 ods. 2 Infozákona
podľa kasačného súdu nebol na mieste, lebo účelom tohto ustanovenia logicky nie je chrániť osobné údaje žiadateľa - dotknutej osoby pred „sebou samým“. Uvedené je vyjadrené aj jazykovým znením § 9 ods. 2 Infozákona, podľa ktorého sa osobné údaje poskytnú, buď ak to ustanovuje osobitný predpis alebo so súhlasom dotknutej osoby. Spojka „alebo“ (naznačujúca, že stačí súhlas dotknutej osoby bez ohľadu na obsah právnej úpravy osobitného zákona) a imanentné obsiahnutie súhlasu dotknutej osoby so sprístupnením jej údajov v samotnej Infožiadosti preto vylučuje použiť uvedené ustanovenie ako dôvod na nesprístupnenie informácií žiadateľovi (obdobne rozsudok Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 1Sžik/4/2021 zo dňa 26. októbra 2022). 37. Kasačný súd na záver uvádza, že týmto rozsudkom bez ďalšieho neprezumuje, že sťažovateľovi majú byť celé disciplinárne spisy sprístupnené, ale v prípade neposkytnutia informácií požaduje od žalovaného vyššiu mieru konkretizácie dôvodov a okolností, ktoré majú tvoriť právny základ nesprístupnenia požadovaných informácií. Žalovaný tak v ďalšom konaní zohľadní jednak jazykové znenie § 99 ods. 1 písm. h) a k) zákona o VTOS, primerane zohľadní verejný záujem chránený týmito ustanoveniami (bod 31 tohto rozsudku) a v prípade nesprístupnenia informácií poskytne jasné a zrozumiteľné odôvodnenie, prečo jednotlivé informácie (najmä dokumenty alebo ich časti) nachádzajúce sa v požadovaných disciplinárnych spisoch nie je možné sprístupniť. V. Záver 38. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti dospel kasačný súd k tomu záveru, že napadnutý rozsudok správneho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g) SSP), rovnakou vadou (nezákonnosťou) podľa zistení kasačného súdu trpí aj rozhodnutie žalovaného (§ 191 ods. 1 písm. c) SSP). Keďže správny súd žalobu sťažovateľa zamietol, kasačný súd postupom podľa § 462 ods. 2 SSP a § 191 ods. 1 písm. c) SSP zmenil napadnutý rozsudok správneho súdu tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 39. V ďalšom konaní bude žalovaný postupovať spôsobom načrtnutým kasačným súdom vyššie (najmä bod 37). Žalovaný je pritom viazaný vyjadreným právnym názorom kasačného súdu (§ 469 SSP). 40. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 1 SSP tak, že plne úspešnému žalobcovi/sťažovateľovi priznal právo na úplnú náhradu trov kasačného konania, ako aj trov konania pred správnym súdom (§ 175 ods. 1 SSP). O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP). 41. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.