Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Najvyšší správny súd SR 7Svk/6/2026 0823106178 14. 08. 2026 Mgr. Michal Novotný ECLI:SK:NSSSR:2026:0823106178.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Michala Novotného a členiek senátu JUDr. Jany Martinčekovej a JUDr. Evy Vékonyovej v právnej veci žalobcu: Y.. K. F., nar. X. X. XXXX, trvale pobytom V. XX/XX, A., t. č. Ústav na výkon trestu odňatia slobody, Dukelská štvrť 941/10, Dubnica nad Váhom, právne zastúpený: Mgr. Petra Hrubová, advokátka, so sídlom Mierové námestie 93, Ilava, proti žalovanému: Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže, so sídlom Šagátova 1, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. GR ZVJS-05413/12-2023 zo dňa 3. 7. 2023, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5S/40/2023 zo dňa 4. 9. 2025 takto rozhodol: I. Kasačná sťažnosť žalobcu sa zamieta. II. Účastníkom konania sa nepriznáva nárok na náhradu trov kasačného konania. odôvodnenie: I. Administratívne konanie 1. Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby Ilava ako povinnej osobe podľa zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám (ďalej aj „zákon o slobode informácií“ alebo „infozákon“) bola 20. 4. 2023 postúpená žiadosť žalobcu, aby mu sprístupnili (okrem iného): „3. Každé jedno oznámenie o ustanovení odborného zástupcu v ÚVTOS a ÚVV Ilava za obdobie od 1.1.2013 do 31.12.2017 pre každú ambulanciu. Formou fotokópie. // 4. Každú jednu žiadosť ÚVTOS a ÚVV Ilava o povolenie na prevádzkovanie ambulancií za obdobie od 1.1.2013 do 31.12.2017.“ 2. Povinná osoba túto žiadosť vybavila tak, že dňa 28. 4. 2023 sprístupnila požadované informácie a žalobcovi zaslala kópiu žiadosti o zmenu odborného zástupcu zdravotníckeho zariadenia zo dňa 28. 1. 2013, v ktorej anonymizovala informácie o trvalom pobyte plk. Y.. R. U., ako aj o trvalom pobyte, dátume narodenia a štátnom občianstve Y.. E. A., a kópiu žiadosti o zmenu v povolení na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia zo dňa 27. 1. 2017, v ktorej anonymizovala informácie o trvalom pobyte plk. Y.. C. Y., ako aj o trvalom pobyte, dátume narodenia, telefónnom čísle, štátnom občianstve a registračnom čísle Y.. U. V.. V časti anonymizovaných údajov vydala toho istého dňa rozhodnutie č. UVTOSaUVV-01357/13-IL-2023-5, ktorým nesprístupnila tieto informácie podľa § 9 ods. 1 zákona o slobode informácií, keďže sa týkali osobnosti a súkromia fyzickej osoby. 3. Súčasne zistila, že ďalšia žiadosť o zmenu odborného zástupcu v odbore stomatológia zo dňa 18. 3. 2014 už bola žiadateľovi sprístupnená, a to v konaní vedenom pod č. ÚVV-inf-22-18/13-2021 na základe jeho žiadosti zo dňa 22. 3. 2021, doručenej ÚVTOS a ÚVV Ilava dňa 24. 3. 2021. Z tohto dôvodu zastavila konanie o sprístupnenie tejto časti informácie rozhodnutím č. UVTOSaUVV-01357/13-IL-2023-4 zo dňa 28. 4. 2023 zastavila podľa § 30 ods.1 písm. i) zákona č. 71/1967 Zb. (správny poriadok). Svoj postup odôvodnila tým, že o tejto časti žiadosti už bolo právoplatne rozhodnuté (informácie boli žiadateľovi sprístupnené) a skutkový stav sa v tejto veci nezmenil.
4. Žalobca napadol odvolaním rozhodnutia povinnej osoby č. UVTOSaUVV-01357/13-IL-2023-4 zo dňa 28. 4. 2023 a č. UVTOSaUVV-01357/13-IL-2023-5 zo dňa 28. 4. 2023, pričom uviedol, že v záujme právnej istoty napáda odvolaním aj fiktívne rozhodnutie o nesprístupnení informácie - „tretej žiadosti ústavu o zmenu odborného zástupcu v odbore stomatológia zo dňa 18. 03. 2014“, pre prípad, že by odvolací orgán nevyhodnotil rozhodnutie o zastavení konania o sprístupnení informácie ako rozhodnutie o odmietnutí sprístupnenia informácií, a teda by nastala fikcia negatívneho rozhodnutia. 5. O tomto odvolaní rozhodol žalovaný rozhodnutím č. GR ZVJS-05413/12-2023 zo dňa 3. 7. 2023 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) podľa § 19 ods. 2 zákona o slobode informácií tak, že zamietol odvolanie proti rozhodnutiu o zastavení konania o sprístupnení informácií č. UVTOSaUVV-01357/13-IL-2023-4 zo dňa 28. 4. 2023, rozhodnutiu o odmietnutí - nesprístupnení informácií sčasti č. UVTOSaUVV-01357/13IL-2023-5 zo dňa 28. 4. 2023 a fiktívnemu rozhodnutiu č. UVTOSaUVV-01357/13-IL-2023. Súčasne potvrdil rozhodnutie o zastavení konania o sprístupnenie informácií č. ÚVTOSaÚVV-01357/13IL-2023-4 zo dňa 28. 4. 2023 a rozhodnutie o odmietnutí nesprístupnení informácií sčasti č. ÚVTOSaÚVV-01357/13-IL-2023-5 zo dňa 28. 4. 2023. 6. Žalovaný uzavrel, že odvolateľovi už bola žiadosť o zmenu odborného zástupcu v odbore stomatológia zo dňa 18. 3. 2014 sprístupnená, a to listom č. ÚVTOSaÚVV-inf-22-18/13-2021 zo dňa 2. 7. 2021. V tejto veci sa už právoplatne rozhodlo a skutkový stav sa podstatne nezmenil, keďže žalobca žiadal totožnú informáciu. Žalovaný konštatoval, že nedošlo k vydaniu fiktívneho rozhodnutia, pretože povinná osoba sa novou žiadosťou riadne zaoberala a vydala rozhodnutie o zastavení konania v tejto časti. 7. K nesprístupneniu informácie o registračnom čísle Y.. U. V. uviedol, že sa na neho nevzťahuje § 9 ods. 3 infozákona. Postup povinnej osoby vyhodnotil ako správny, keďže podľa § 2 zákona o ochrane osobných údajov je osobný údaj aj identifikačné číslo. 8. K odvolacej námietke, že povinná osoba nesprístupnila aj ďalšie informácie (prílohy k žiadosti o zmenu odborného zástupcu v odbore stomatológia zo dňa 18. 3. 2014, oznámenie o určení náhradného odborného zástupcu z roku 2016 vrátane príloh a prílohy k žiadosti o zmenu v povolení na prevádzkovanie zdrav. zariadenia - právnická osoba zo dňa 27. 1. 2017), žalovaný uviedol, že vychádzal zo žiadosti žalobcu, ktorý o ne nežiadal. Prílohy k požadovaným žiadostiam a informáciám predstavujú samostatné informácie, o ktoré je nutné požiadať samostatnou žiadosťou. V tejto časti nebolo vydané ani fiktívne rozhodnutie, pretože z obsahu žiadosti vyplynulo, že jej predmetom boli len žiadosti a informácie týkajúce sa odborného zástupcu a nie náhradného odborného zástupcu, ktorého určenie nevyžaduje podľa § 17a ods. 6 zákona č. 578/2004 Z. z. vydanie nového povolenia. II. Konanie pred správnym súdom 9. Žalobca sa správnou žalobou domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného, a to aj v časti zamietnutia jeho odvolania proti fiktívnemu rozhodnutiu povinnej osoby č. UVTOSaUVV-01357/13IL-2023, a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Súčasne žiadal, aby správny súd postupom podľa § 193 SSP uložil povinnej osobe povinnosť sprístupniť mu požadovanú informáciu „žiadosť o zmenu odborného zástupcu v odbore stomatológia zo dňa 18.03.2014“ a „registračné číslo komory“ Y.. U. V.. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania. 10. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že použiteľnosť § 30 ods. 1 písm. i) Správneho poriadku na opätovnú žiadosť o tú istú informáciu potvrdila aj právna veda, podľa ktorej „zákon o správnom konaní umožňuje v ustanovení § 30 ods. 1 písm. i) zastaviť konanie, ak sa v tej veci už právoplatne rozhodlo a skutkový stav sa podstatne nezmenil ide o tzv. prekážku o rozhodnutej veci“. K žalobným námietkam ohľadom nesprístupnenia niektorých príloh uviedol, že tieto informácie neboli predmetom žalobcovej žiadosti, povinná osoba nemala povinnosť konať a rozhodnúť o ich sprístupnení, či nesprístupnení, a teda vo vzťahu k nim nemohlo dôjsť k vydaniu fiktívneho rozhodnutia. 11. Správny súd rozsudkom sp. zn. 5S/40/2023 zo dňa 4. 9. 2025 správnu žalobu zamietol podľa § 190 SSP. 12. Pokiaľ ide o existenciu prekážky veci rozhodnutej, v prvom rade poukázal na § 22 ods. 1 infozákona, ktorý stanovuje, že ak v zákone o slobode informácii nie je ustanovené inak, použijú sa na konanie všeobecné predpisy o správnom konaní (správny poriadok). Ak je podaná žiadosť o tú istú informáciu a skutkový stav sa podstatne nezmenil, teda napríklad nedošlo k obsahovej zmene informácie, je aplikácia ust. § 30 ods. 1 písm. i) Správneho poriadku na mieste. V takomto prípade nejde o opakované použitie informácii podľa § 21b zákona o slobode informácii. 13. Ako nedôvodnú vyhodnotil správny súd aj námietku, že nezaslaním príloh žiadostí bolo vydané fiktívne rozhodnutie o nesprístupnení informácii. Považoval predmet žiadosti žalobcu za jasne vymedzený, keď žiadateľ výslovne požadoval kópiu žiadosti, nie kópiu žiadosti vrátane príloh. Povinná osoba je viazaná rozsahom žiadosti podľa § 14 ods. 2 infozákona a nemôže svojvoľne rozširovať predmet žiadosti. Prílohy nie sú automaticky súčasťou samotnej žiadosti - sú to samostatné listiny,
ktoré sú k žiadosti pripojené a obsahujú v zásade vlastnú informáciu. Z toho dôvodu je potrebné podľa správneho súdu pojem „žiadosť“ vykladať ako samotné podanie, nie nutne aj všetky pripojené dokumenty. V oblasti verejnej správy je bežné, že sa k žiadostiam pripájajú aj početné a rozsiahle prílohy, ktoré môžu obsahovať osobné údaje, obchodné tajomstvá alebo iné zákonom chránené informácie (§ 8 až 12 infozákona). Preto je povinná osoba povinná posudzovať každú prílohu osobitne a nemôže ich bez výslovného požiadania sprístupňovať automaticky. Zmysel a účel práva na slobodný prístup k informáciám sa naplní tým, že povinná osoba transparentne uvedie, resp. je to jasné z poskytnutej informácie, že k listine boli pripojené prílohy a aké, čím je zabezpečená rovnováha medzi právom na prístup k informáciám a potrebou zachovávať funkčnú aj vlastnú pôsobnosť povinnej osoby. Podľa správneho súdu povinná osoba v zákonnej lehote poskytla požadované listiny (v časti), preto nemohlo dôjsť k vydaniu fiktívneho zamietavého rozhodnutia podľa § 18 ods. 3 infozákona. Obdobnú argumentáciu použil aj pri žalobnej námietke, že mala byť poskytnutá aj informácia o náhradnom odbornom zástupcovi. Keďže žalobca výslovne žiadal poskytnutie informácii o odbornom zástupcovi, povinná osoba nemala povinnosť mu poskytnúť informáciu o náhradnom odbornom zástupcovi a v tejto časti ani neprišlo k vydaniu fiktívneho rozhodnutia o zamietnutí žiadosti. III. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie ku kasačnej sťažnosti 14. Žalobca napadol rozhodnutie správneho súdu kasačnou sťažnosťou. Nesúhlasil so zastavením konania v časti poskytnutia informácie, ktorá mu už bola v minulosti sprístupnená. Mal za to, že správny súd svojim právnym názorom vytvoril zásadu „jedenkrát a dosť“. Argumentáciu správneho súdu považoval za strohú a postavenú len na subsidiárnom použití Správneho poriadku. Domáhal sa dôsledného uplatnenia čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý vytvára základ pre dostupnosť základných práv a slobôd v najvyššej, ústavou zaručenej hmotnoprávnej kvalite. Mal za to, že zo žiadneho ustanovenia infozákona nie je možné identifikovať úmysel zákonodarcu poskytnúť informáciu len raz. Ústavne konformný výklad uprednostňuje teleologický a systematický postup, ktorý v režime zákona o slobode informácii poskytuje práve opačný záver, že o informáciu je možné požiadať aj opakovane. S poukazom na § 3 ods. 7 Správneho poriadku považoval konanie povinnej osoby za neprimerané, a to aj s ohľadom na to, že prekážka veci rozhodnutej je vylúčená priamo povahou aktu, ktorý spočíva v poskytnutí informácie. 15. Ďalšia sťažnostná argumentácia smerovala k nesprávnemu posúdeniu príloh informácie ako samostatných dokumentov. Právny názor žalovaného a správneho súdu považoval za formalistický a svojvoľný. Naopak, mal za to, ak povinná osoba zistí, že informácia má prílohy, musí ich automaticky sprístupniť. Už z povahy veci je zrejmé, že príloha je súčasťou hlavného dokumentu. Ak nebolo povinnej osobe zrejmé, ktoré informácie sú požadované, mala použiť postup podľa § 14 ods. 3 zákona o slobode informácii. Poukázal na to, že pri podávaní žiadosti nemohol vedieť, že žiadosť obsahuje prílohy, a preto mal byť o tejto skutočnosti informovaný. Okrem toho platí princíp jednotnosti konania, a preto najneskôr vo fáze odvolania bolo zrejmé, že požaduje aj prílohy a tieto mu mali byť v odvolacom konaní sprístupnené. Uvedené platí aj o nesprístupnení informácie o určení náhradného odborného zástupcu. 16. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že zotrváva na právnych názoroch vyslovených vo vydaných rozhodnutiach. Zákon o slobodnom prístupe k informáciám nevylučuje postup podľa § 30 ods. 1 písm. i) Správneho poriadku. Nutnou podmienkou jeho aplikácie je však zhodnosť účastníkov konania, ako aj totožnosť predmetu oboch konaní. Okrem toho musí ísť o situáciu, keď sa po právoplatnom skončení veci nezmenili podstatné okolnosti veci. Tieto podmienky boli v prerokúvanej veci splnené, čo v konečnom dôsledku žalobca ani nevyvrátil. 17. Okrem toho zdôraznil, že povinná osoba je žiadosťou viazaná a nemôže svojvoľne rozširovať jej predmet a nahrádzať vôľu žiadateľa. Ide o návrhové konanie, v ktorom je na žiadateľovi, aby si sám zvolil rozsah požadovaných informácii. Správny súd sa podľa jeho názoru so všetkými namietanými skutočnosťami riadne zaoberal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku. Vzhľadom na uvedené žiadal zamietnuť kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú. IV. Posúdenie veci kasačným súdom 18. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal kasačnú sťažnosť postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a dospel k záveru, že nie je dôvodná. 19. Podľa § 18 ods. 1 infozákona, ak povinná osoba poskytne žiadateľovi požadované informácie v rozsahu a spôsobom podľa § 16 v zákonom stanovenej lehote, urobí rozhodnutie zápisom v spise. Proti takému rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok. Podľa § 30 ods.1 písm. i) Správneho poriadku správny orgán konanie zastaví, ak v tej istej veci sa právoplatne rozhodlo a skutkový stav sa podstatne nezmenil.
Podľa § 14 ods. 3 infozákona, ak žiadosť nemá predpísané náležitosti uvedené v odseku 2, povinná osoba bezodkladne vyzve žiadateľa, aby v určenej lehote, ktorá nesmie byť kratšia ako sedem dní, neúplnú žiadosť doplnil. Poučí žiadateľa aj o tom, ako treba doplnenie urobiť. Ak napriek výzve povinnej osoby žiadateľ žiadosť nedoplní a informáciu nemožno pre tento nedostatok sprístupniť, povinná osoba žiadosť odloží. 20. V prerokúvanej veci je nosnou otázkou posúdenie toho, či poskytnutie informácie vytvára prekážku veci rozhodnutej vo vzťahu k opätovnej žiadosti žiadateľa o poskytnutie totožnej informácie od tej istej povinnej osoby. 21. Prekážka rozhodnutej veci predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania, majúci za následok, že nemôže byť znova vydané rozhodnutie vo veci samej. Tou istou vecou je potrebné rozumieť vec, ktorá sa vyznačuje zhodnosťou účastníkov konania a totožnosťou predmetu konania (napr. Potásch, Hašanová, Vallová, Milučký, Medžová: Správny poriadok, 4. vydanie, 2022, s. 271 až 282). 22. V každom jednotlivom prípade musí správny orgán vyhodnotiť, či ide o totožných účastníkov konania a totožný nárok na sprístupnenie informácií. Ak sa zistí, že v totožnej veci už bolo povinnou osobou právoplatne rozhodnuté - sprístupnením informácie a skutkový stav sa podstatne nezmenil, je konajúci orgán povinný zastaviť konanie podľa § 30 ods. 1 písm. i) Správneho poriadku. 23. V prerokúvanej veci žalobca nespochybňuje, že žiadal od tej istej povinnej osoby poskytnutie totožnej informácie. Záver o tom, že ide o totožnú vec, nie je sporná. Má však za to, že z povahy veci vyplýva, že uplatnenie prekážky veci rozhodnutej je vylúčené, resp. nie je možné, a z účelu zákona nemožno dovodiť, že by mohla byť informácia povinnou osobu poskytnutá iba raz. 24. K uvedenému kasačný súd uvádza, že podaním žiadosti o poskytnutie informácie začína administratívne konanie, na ktoré sa subsidiárne použije správny poriadok (§ 22 infozákona). Z ust. § 18 ods. 1 tohto zákona vyplýva, že ak konanie podľa tohto zákona skončí poskytnutím požadovanej informácie, je vybavené neformálnym rozhodnutím - zápisom v spise. Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie. Takýto spôsob rozhodovania predpokladá aj ustanovenie § 47 ods. 7 Správneho poriadku. 25. Samotný zákon o slobode informácii teda explicitne stanovuje, že ak je žiadosti žiadateľa o poskytnutie informácie vyhovené, končí administratívne konanie rozhodnutím (hoc aj neformálnym). Takéto rozhodnutie predstavuje právne záväzné meritórne vyriešenie veci, ktoré vytvára prekážku veci rozhodnutej. Nie je teda namieste všeobecná kasačná argumentácia žalobcu odkazujúca na „povahu veci“, ktorá by mala zo svojej podstaty vylúčiť možnosť aplikácie tejto procesnej podmienky. 26. Ak teda existuje rozhodnutie, ktorým už bola totožná vec žiadateľa vybavená, je namieste postup podľa § 22 infozákona v spojení s § 30 ods. 1 písm. i) Správneho poriadku a je potrebné konanie zastaviť. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na účel a cieľ tohto procesného inštitútu, ktorými sú najmä zaručenie právnej istoty, zabezpečenie efektivity konaní, ako aj zabránenie opakovaniu už vyriešených konaní. 27. Uplatnenie prekážky veci rozhodnutej aj v konaniach vo veciach podľa zákona o slobode informácii pritom potvrdzuje aj judikatúra kasačného súdu, najmä rozhodnutia sp. zn. 2Svk/17/2025 zo dňa 30. 4. 2026 a 1Svk/1/2025 zo dňa 23. 10. 2025. Z rozsudku sp. zn. 2Svk/17/2025 pritom možno vyvodiť aj záver, že prekážka právoplatne rozhodnutej veci nie je obmedzením práva na informácie podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky v účinnom znení, ani obmedzením tak ako ho chápe zákon o slobode informácií, či vo vzťahu k nemu špeciálne zákony. Ústavnoprávne limity obmedzenia práva na informácie tvoria rozsah práva na informácie, rozsah informácie, ktorá sa môže poskytnúť. Vychádzajú prakticky zo zásady čo nie je tajné, je verejné (podobne vyjadrená v uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 96/2010 z 9. marca 2010), s rešpektovaním ochrany údajov a skutočností, ktorých sprístupnenie neslúži verejnému záujmu, resp. na nesprístupnenie ktorých existuje legitímny dôvod. Zastavením konania kvôli prekážke rozhodnutej veci sa takýto rozsah neurčuje ani doň nezasahuje, pretože nejde o hmotnoprávne vyriešenie otázky, či povinná osoba má alebo nemá sprístupniť žiadanú informáciu žiadateľovi. Je to len procesnoprávny dôsledok nevyhnutne nastupujúci v prípade existencie skoršieho rozhodnutia, ktoré už právoplatne vyriešilo práve túto hmotnoprávnu otázku. 28. Vyššie uvedené závery dopadajú aj na prerokúvanú vec a kasačnú argumentáciu žalobcu týkajúcu sa ústavnoprávnych aspektov použitia § 30 ods.1 písm. i) Správneho poriadku v konaniach podľa zákona o slobode informácii. Ak žalobca namietal, že je potrebné prihliadať na účel zákona, ktorým nie je poskytnutie informácie len raz, tak je potrebné uviesť, že primárne je cieľom infozákona nastavenie podmienok, postupu a rozsahu slobodného prístupu k informáciám (§ 1). Zo zákona nevyplýva, že by jeho cieľom bolo zabezpečiť možnosť opakovaného, ničím neobmedzeného požadovania tej istej informácie. Jeho účel spočíva v možnosti oprávnenej osoby informáciu získať, pričom s jej získaním je podľa cit. § 18 ods. 1 infozákona spojené aj vydanie (neformálneho) administratívneho rozhodnutia, ktoré
právoplatne deklaruje, že žiadateľ mal právo na jej získanie. Len čo sa toto jeho právo takto deklarovalo a informácia sa mu poskytla, nie je možné o tej istej konať znova, hoci aj neformálnym rozhodnutím, ktoré by bolo s opätovným poskytnutím tej istej informácie nevyhnutne spojené. 29. Pokiaľ ide o povinnosť poskytnúť žalobcovi popri označených žiadostí aj ich prílohy, tak kasačný súd zhodne so správnym súdom konštatuje, že povinná osoba musí vychádzať zo žiadosti o poskytnutie informácii. Jej obsah je určujúci pre určenie predmetu konania a informácie, ktorá má byť poskytnutá. Povinná osoba resp. žalovaný nemôžu jej obsah dotvárať a ani domýšľať. 30. Ak teda žalobca jasne a zrozumiteľne označil o akú informáciu má záujem, tak povinná osoba mala povinnosť mu poskytnúť práve túto a nie inú, aj keď súvisiacu informáciu. Rovnako žalobca nemohol očakávať, že k tejto informácii dostane aj také informácie, ktoré výslovne nežiadal, a to z dôvodu ich určitého obsahového prepojenia. Opačný postup - že by povinná osoba mala iniciatívne pripojiť k žiadanej informácii aj všetky súvisiace informácie - by v skutočnosti mohol viesť k zahlteniu žiadateľa informáciami, o ktoré nemal záujem a v ktorých by mohol mať problém nájsť to, o čo presne žiadal. 31. Okrem toho, ak žiadateľ nie je povinný uviesť dôvod, pre ktorý informáciu žiada, nemôže povinná osoba vedieť, či eventuálne bude potrebovať aj súvisiace informácie. 32. Ako správne uviedol správny súd, v prerokúvanej veci predstavovali dokumenty, ktoré boli predložené spolu so žiadosťou, samostatné informácie, pri ktorých by povinná osoba musela samostatne posudzovať, či je možné ich poskytnúť. Netvorili neoddeliteľnú súčasť základnej požadovanej informácie a je možné ich požadovať v režime infozákona samostatne. Ak mal žalobca záujem aj o prípadné prílohy žiadosti, mal to jasne uviesť. Nepotreboval pritom s určitosťou vedieť, či takéto prílohy existujú alebo ich presne označiť. Stačilo, aby uviedol, že žiada aj poskytnutie príloh, ak boli k požadovaným žiadostiam priložené. 33. Vo všeobecnosti je možné konštatovať, že ak žiadateľ z poskytnutej informácie zistí existenciu ďalších informácii, ktoré ho zaujímajú (tak ako to je v prerokúvanej veci), nič mu nebráni požiadať o ich poskytnutie. Takýto postup neznamená žiadne obmedzenie žiadateľa v jeho prístupe k informáciám. Naopak, práve takýto postup zaručí, že sa žiadateľ dostane práve k tým informáciám, o ktoré má skutočne záujem a ktoré požaduje. 34. Uvedené závery platia aj pre námietku žalobcu, že mu nebola poskytnutá informácia o náhradnom odbornom zástupcovi. Aj v tomto prípade je potrebné odkázať na obsah jeho žiadosti, z ktorej vyplýva, že žiadal informácie o ustanovení odborného zástupcu, a z takto formulovanej požiadavky povinná osoba správne vychádzala. 35. Keďže žalovaný správne ustálil, že žalobca nežiadal poskytnúť informácie - prílohy k žiadostiam o určenie náhradného odborného zástupcu, tak konanie v tejto časti ani nezačalo a nemohlo byť vydané fiktívne rozhodnutie o nesprístupnení informácií tak, ako mylne uviedol žalobca. 36. Rovnako nebola dôvodná námietka žalobcu, že povinná osoba resp. žalovaný mali využiť postup podľa § 14 ods. 3 infozákona a takýmto spôsobom overiť, či nežiadal aj prílohy k žiadostiam, resp. informáciu o náhradnom odbornom zástupcovi. Z dikcie tohto zákonného ustanovenia vyplýva, že takýto postup sa využije len pri neúplnej žiadosti, ktorá nemá predpísané náležitosti, čo nie je prípad žiadosti žalobcu. Nebol teda zákonom daný dôvod pre použitie výzvy podľa tohto zákonného ustanovenia. 37. V neposlednom rade je potrebné uviesť, že napadnuté rozhodnutie správneho súdu nebolo postihnuté vadou nepreskúmateľnosti tak, ako namietal žalobca. Kasačný súd nespochybňuje, že učastník konania má právo poznať dôvody, pre ktoré správny súd vo veci rozhodol určitým spôsobom. Odôvodnenie rozsudku správneho súdu však nemusí byť rozsiahle, avšak musí poskytovať odpovede na všetky otázky týkajúce sa kľúčového skutkového a právneho posúdenia veci (§ 139 ods. 2 SSP). 38. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia nie je subjektívna kategória, závislá na predstave účastníka konania, ako konkrétne by malo byť rozhodnutie odôvodnené. Ide o objektívnu prekážku brániacu vecnému prieskumu napadnutého rozhodnutiu. K zrušeniu rozhodnutia (či už súdneho alebo vydaného v administratívnom konaní) z tohto dôvodu sa má pristúpiť výnimočne, a to len v prípadoch, ak ho nie je možné vecne preskúmať z dôvodu jeho nezrozumiteľnosti alebo nedostatku dôvodov. 39. Správny súd v napadnutom rozhodnutí dostatočne uviedol jednotlivé skutkové okolnosti veci a v rámci právneho posúdenia dostatočne jasne a zrozumiteľne uviedol svoje právne úvahy tak, že žalobca rozpoznal dôvody, pre ktoré bola jeho správna žaloba zamietnutá, a v kasačnom konaní na tieto dôvody reagoval tak, že mohli byť podrobené kasačnému prieskumu. V. Záver a trovy konania 40. Z dôvodov uvedených vyššie sa kasačný súd nestotožnil s námietkami žalobcu voči napadnutému rozsudku správneho súdu uvedenými v kasačnej sťažnosti. Podanú kasačnú sťažnosť považuje za nedôvodnú, a preto podľa § 461 SSP rozhodol spôsobom, ktorý je uvedený vo výroku tohto rozsudku.
41. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 SSP tak, že žalobcovi, ktorý v tomto konaní nemal úspech, ich náhradu nepriznal. Žalovanému nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznal v súlade s § 467 ods. 1 v spojení s § 168 SSP. 42. Tento rozsudok prijal senát pomerom hlasov 3:0 (jednomyseľne). Poučenie: Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.