Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Najvyšší správny súd SR 4Stk/3/2025 7023200090 31. 07. 2025 Prof. JUDr. Peter Potásch ECLI:SK:NSSSR:2025:7023200090.1
Uznesenie Najvyšší správny súd Slovenskej republiky - v právnej veci žalobcu (sťažovateľ): W. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom v Z., D. XXX/X., právne zastúpený: JUDr. Marcel Ružarovský, advokát so sídlom v Trnave, A. Žarnova 11C, proti žalovanému: Mesto Čierna nad Tisou, so sídlom v Čiernej nad Tisou, Námestie Pionierov 151/1, právne zastúpený: JUDr. Peter Pandy, advokát so sídlom v Kráľovskom Chlmci, L. Kossutha 99, o žalobe proti inému zásahu orgánu verejnej správy - v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu voči uzneseniu Správneho súdu v Košiciach č. k. KE-10Sa/5/2023-51 zo dňa 29. októbra 2024, takto rozhodol: Uznesenie Správneho súdu v Košiciach č. k. KE-10Sa/5/2023-51 zo dňa 29. októbra 2024 sa zrušuje a vec sa vracia Správnemu súdu v Košiciach na ďalšie konanie. odôvodnenie: I. Konanie pred správnym súdom 1. Správny súd v Košiciach (ďalej len „správny súd“) uznesením č. k. KE- 10Sa/5/2023- 51 zo dňa 29. októbra 2024 (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“ alebo „napadnuté uznesenie“) podľa § 261 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zamietol žalobu žalobcu proti inému zásahu orgánu verejnej správy. Žalobca sa domáhal určenia, že napomenutie podľa § 84 ods. 2 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o priestupkoch“) zo strany žalovaného (§ 255 ods. 3 SSP), týkajúce sa skutku zo dňa 24.06.2022 v čase o 13:59 hod., miesto spáchania ul. Hlavná, Čierna nad Tisou, pred predajňou PC NET, evidovaného ako priestupok podľa § 22 ods. 1 písm. m/ zákona o priestupkoch, je nezákonné. 2. Správny súd skonštatoval, že jediným dôkazom z ktorého je možné a spravodlivé vychádzať v prejednávanej veci, je Služobný záznam o výkone služby Mestskej polície Čierna nad Tisou zo dňa 24.06.2022 na str. 2 v treťom odseku, kde sa uvádza, že vodič vozidla bol hliadkou vyzvaný na preukázanie svojej totožnosti. Tejto výzve vodič vyhovel a predložil občiansky preukaz, z ktorého bolo zistené, že sa jedná o žalobcu. Následne bol vodič (žalobca) oboznámený s naplnením skutkovej podstaty priestupku, ktorého sa tam dopustil. Na mieste hliadka konštatovala, že k náprave podozrivého z priestupku postačovalo samotné prejednanie priestupku, a preto bola vec doriešená napomenutím. 3. Pokiaľ žalobca tvrdil, že tento priestupok nikdy nespáchal, že nikdy nedal súhlas s jeho prejednaním v blokovom konaní a nebol ani vodičom predmetného motorového vozidla, toto podľa správneho súdu žiadnym spôsobom nepreukázal. Vzhľadom na to, že žalobca svoje tvrdenia nepodložil žiadnymi dôkazmi (mohol napr. navrhnúť výsluch A.. U. P. I.), neuniesol podľa správneho súdu v prejednávanej veci dôkazné bremeno. 4. Správny súd uviedol, že obce a mestá, ktoré sú správnymi orgánmi pri prejednávaní priestupkov, majú povinnosť (§ 96 zákona o priestupkoch) ich zapisovať do Ústrednej evidencie priestupkov Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, ak tieto patria do pôsobnosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky alebo ak nie je určený ústredný orgán štátnej správy. Vzhľadom na § 89a ods. 3 zákona o priestupkoch, evidencia priestupkov obsahuje taxatívne vymenované údaje o priestupku a jeho páchateľovi, pričom súčasťou evidencie je aj označenie priestupku, ako i spôsob vybavenia veci (§ 89a ods. 3 písm. h/
zákona o priestupkoch). Podľa správneho súdu je preto povinnosťou správneho orgánu pri prejednaní priestupku, tento zapísať do Ústrednej evidencie priestupkov Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, a to s presne špecifikovanými údajmi o priestupku, teda v zmysle § 89a ods. 3 písm. h) zákona o priestupkoch, aj spôsobom vybavenia veci, v danom prípade - napomenutie. 5. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP tak, že úspešnému žalovanému priznal voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania, nakoľko bol žalovaný právne zastúpený advokátom. II. Kasačná sťažnosť žalobcu 6. Proti napadnutému uzneseniu podal žalobca (ďalej aj ako „sťažovateľ“) kasačnú sťažnosť z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. f) (správny súd nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces) a § 440 ods. 1 písm. g) (správny súd vec nesprávne právne posúdil) SSP, ktorou žiadal napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť správnemu súdu na ďalšie konanie. 7. Sťažovateľ namietal, že ho správny súd zaťažil dôkazným bremenom o skutočnostiach, ktorá sa podľa jeho tvrdení nestali. Uviedol, že správny súd ako jediný dôkaz vykonal služobný záznam o výkone služby Mestskej polície Čierna nad Tisou zo dňa 24.06.2022. Poprel, že by s daným motorovým vozidlom zaparkoval na mieste, kde to nie je dovolené. Uviedol, že hliadka k nemu pristúpila a chcela riešiť tento priestupok, čo ale on odmietol. Tvrdil, že skutočnosť, že mal byť spáchaný priestupok a že priestupcom, sa dozvedel až z výpisu ústrednej evidencie priestupkov, pred tým mu nebolo oznámené, že vec sa ukončuje v blokovom konaní napomenutím. 8. Sťažovateľ považoval za nedostatočné závery správneho súdu, že služobný záznam je dôkazom o tom, že mal spáchať priestupok. Ďalej argumentoval tým, že je nesprávne, aby ho správny súd zaťažoval dôkazným bremenom o tom, že sa nestal priestupok, že nedal súhlas s jeho prejednaním v blokovom konaní alebo že neviedol motorové vozidlo. Sťažovateľ bol toho názoru, že ak popiera existenciu určitej skutočnosti a tvrdí, že nikdy nenastala, potom nie je možné od neho spravodlivo žiadať, aby preukázal to, čo nie je. Zdôraznil, že od nikoho nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti. V praktickej rovine to bolo podľa sťažovateľa nemožné, pretože ak napr. vodič zaparkuje svoje vozidlo v súlade so zákonom, potom by si musel toto vozidlo súčasne odfotiť alebo privolať svedkov, ktorí potvrdia, že parkuje v súlade so zákonom, pre prípad budúceho obvinenia zo strany polície, o ktorom nevie, či vôbec nastane. 9. Sťažovateľ ďalej namietal, že služobný záznam nie je verejná listina, takže ju nemožno bez ďalšieho považovať za pravdivú, o to viac, ak on sám opisoval incident s mestskou políciou odlišne. Uviedol, že sa mu javí ako pomerne absurdné, aby mal navrhovať vypočuť svedkov na preukázanie neexistencie spáchania priestupku alebo toho, že vec nebola vybavená napomenutím, ktorý svedok (príslušník mestskej polície) mal spísať služobný záznam proti nemu, s ktorým sťažovateľ prejavil nesúhlas a skutok opísal inak. 10. Podľa sťažovateľa mal povinnosť navrhovať vypočuť svedkov na preukázanie obsahu služobného záznamu žalovaný, nakoľko z doterajšej praxe správnych súdov (uznesenie Krajského súd v Košiciach sp. zn. 3Sa/5/2020, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžo/69/2016) podľa sťažovateľa vyplýva, že úradný záznam sám o sebe nie je dôkazom a skutočnosti v ňom uvedené je potrebné verifikovať. Zdôraznil, že služobný záznam spísaný verejným činiteľom nie je verejnou listinou ani listinou, ktorá by mala byť vyššiu výpovednú hodnotu než tvrdenie inej osoby. Tiež poukázal na to, že úradný záznam nebol spísaný za jeho prítomnosti, nemohol sa k nemu vyjadriť a nemal možnosť nikdy proti nemu namietať. Pokiaľ chcel žalovaný uniesť dôkazné bremeno a preukázať, že priestupok sa stal (predložil iba fotografiu bez vozidla žalobcu) a že vodičom bol žalobca (aj služobný záznam hovoril o neznámom vodičovi, pričom žalobca poprel, že by vozidlo viedol) a že vec bola vybavená napomenutím, potom mal on navrhnúť také dôkazy, ktoré by osvedčovali pravdivosť obsahu služobného záznamu (napr. už spomenutým výsluchom príslušníka mestskej polície). 11. Sťažovateľ bol toho názoru, že mu nikdy nebol garantovaný spravodlivý proces o jeho trestnom obvinení z údajného priestupku a tohto práva sa nikdy ani výslovne nevzdal. Ani prípadné zanedbanie povinností zo strany príslušníkov policajného zboru, ktorý vozidlo na mieste samom neodfotili alebo nevyhotovili videozáznam, nemôže byť podľa sťažovateľa na jeho ťarchu žalobcu a tento bol nútený dokazovať to, čo sa podľa jeho slov nestalo. 12. Sťažovateľ označil výrok II. napadnutého uznesenia o trovách konania za nepreskúmateľný a nesprávny, a to s ohľadom na to, že správny súd neuviedol jedinú úvahu o tom, prečo možno spravodlivo požadovať, aby boli trovy konania priznané žalovanému a aké výnimočné okolnosti existovali, že žalovanému bola priznaná náhrada trov právneho zastúpenia.
13. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadril. III. Právne posúdenie veci kasačným súdom 14. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti vymedzil viaceré okruhy meritórnych námietok (k tomu pozri čl. II vyššie), ktorých podstatu je možné zhrnúť nasledovne: a) spochybňoval riadne preukázanie spáchania priestupku, za ktorý mu bolo napomenutie uložené (poukazoval najmä na to, že jediným dôkazom o spáchaní sporného priestupku je služobný záznam o výkone služby Mestskej polície Čierna nad Tisou zo dňa 24.06.2022. Namietal, že služobný záznam nie je verejnou listinou, takže ju nemožno bez ďalšieho prijať ako pravdivú, keď on sám zároveň skutkové okolnosti veci rozporoval. Podľa žalobcu totiž služobný záznam dôkazom o priestupku nie je, iný dôkaz vo veci produkovaný nebol a nie je od neho možné požadovať, aby preukazoval, že priestupok nespáchal. Zdôraznil, že služobný záznam spísaný verejným činiteľom nie je verejnou listinou ani listinou, ktorá by mala mať vyššiu výpovednú hodnotu než tvrdenie inej osoby.) b) dôkazné bremeno tak, ako ho mal uniesť podľa napadnutého rozhodnutia správneho súdu, považuje za rozporné so zákonom - najmä považuje za neprijateľné, aby on preukazoval, že sa nestal priestupok, za ktorý bol napomenutý, že nedal súhlas s prejednaním veci v blokovom konaní alebo že neviedol motorové vozidlo. Ak popiera existenciu určitej skutočnosti a tvrdí, že nikdy nenastala, potom nie je možné od neho spravodlivo žiadať, aby preukázal to, čo nie je. c) namieta porušenie svojho práva na spravodlivý proces o jeho trestnom obvinení z údajného priestupku a tvrdí, že tohto práva sa nikdy nevzdal. Je toho názoru, že vybavenie veci napomenutím (ako alternatívou za uloženie pokuty v blokovom konaní) je jedným zo spôsobov vybavenia veci v blokovom konaní, a preto pri nej musia byť splnené všeobecné podmienky ako pri inom spôsobe vybavenia veci v blokovom konaní - vrátane jeho súhlasu s vybavením veci v blokovom konaní. 15. Prvá okolnosť, na ktorú Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „kasačný súd“ alebo „najvyšší správny súd“) poukazuje, je skutočnosť, že k tomu, aby súd mohol preskúmať zákonnosť sankcie alebo iného spôsobu vybavenia priestupku (a teda aj uloženie napomenutia ako spôsobu vybavenia priestupku podľa § 84 ods. 2 zákona o priestupkoch), je nepochybne to, že skutkovo je riadna preukázané, resp. spoľahlivo zistené, že znaky priestupku naplnené boli. 16. V podmienkach súdenej veci pritom nie je sporné, že jediným dôkazom o priestupku sťažovateľa mal byť služobný záznam hliadky mestskej polície (pozri toto odôvodnenie vyššie). V bode 22 napadnutého uznesenia správny súd explicitne uviedol (zvýraznenie textu uskutočnené kasačným súdom): „22. K skutkovému stavu súd uvádza, že jediným dôkazom z ktorého je možné a spravodlivé vychádzať v prejednávanej veci je Služobný záznam o výkone služby Mestskej polície Čierna nad Tisou zo dňa 24.06.2022 [...] kde sa uvádza, že vodič vozidla bol hliadkou vyzvaný na preukázanie svojej totožnosti. Tejto výzve vodič vyhovel a predložil občiansky preukaz [...]. Následne bol vodič (žalobca) oboznámený s naplnením skutkovej podstaty priestupku, ktorého sa tam dopustil. Na mieste hliadka konštatovala, že k náprave podozrivého z priestupku postačovalo samotné prejednanie priestupku, a preto bola vec doriešená napomenutím.“. 17. Obsah predmetného služobného záznamu verifikoval aj najvyšší správny súd, ktorý zistil, že sa v ňom nachádzajú aj informácie týkajúce sa dátumu a času údajného spáchania priestupku, spôsobu spáchania priestupku (porušenie zákazovej značky), miesta spáchania údajného priestupku, ako aj vymedzenie toho, akého porušenia zákona sa mal sťažovateľ (ako vodič osobného motorového vozidla) dopustiť. Predmetný služobný záznam je spísaný na hlavičkovom papieri Mestskej polície Čierna nad Tisou, bol spísaný (spracovaný) mladším inšpektorom P. I.. Na služobnom zázname sa nachádza čitateľný podpis „I.“. 18. Súčasťou súdneho spisu, ktorý má kasačný súd k dispozícii však nie je žiadna iná listina alebo akýkoľvek iný dôkaz, ktorý by preukazoval, že priestupok spáchaný bol, resp. ako bol spáchaný a pod. Najvyššiemu správnemu súdu je síce známe, že na č. l. 26 súdneho spisu sa nachádza fotografia údajného miesta spáchania priestupku („Hlavná 1“), nejedná sa však o dôkaz ku skutku samotnému. Ide „iba“ o pohľad z kamery č. 1 mestského kamerového systému „so schématickým vyznačením státia OMV žalobcu“ (pozn.: jedná sa o text uvedený pod fotografiou, ktorá bola priložená k vyjadreniu právneho zástupcu žalovaného k podanej správnej žalobe). Na fotografii teda nie je motorové vozidlo sťažovateľa, ale len grafické znázornenie, kde malo údajne v rozhodnom čase stáť. Jedná sa teda o akúsi ilustračnú schému, nie o dôkaz samotného priestupku. Správne potom ustálil správny súd, že jediným dôkazom o priestupku sťažovateľa je služobný záznam mestskej polície spísaný A.. U. I. (k tomu pozri bod 17 tohto uznesenia vyššie). 19. V tomto bode sa potom kasačný súd stotožnil so sťažovateľom, a to v tom zmysle, že predpoklady, resp. závery správneho súdu o riadnom preukázaní skutkových okolností veci priestupku (naplnenia
znakov priestupku) sa javia v tomto štádiu konania ako predčasné, a to aj v kontexte procesných požiadaviek, ktoré správny súd formuloval v napadnutom rozhodnutí vo vzťahu k sťažovateľovi - k rozsahu jeho dôkazného bremena v konaní pred správnym súdom. 20. V súvislosti s vyššie uvedeným, poukazuje kasačný súd najmä na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - sp. zn. 1Sžd/39/2012 z 20. februára 2014 (týkajúci sa nedovoleného otáčania), podľa ktorého (zvýraznenie textu uskutočnené kasačným súdom): · „V súvislosti s uvedeným vyjadrením službukonajúcich policajtov Najvyšší súd konštatuje, že jednou z povinností správneho orgánu v priestupkovom konaní je jeho povinnosť zistiť presne a úplne skutočný stav veci - to znamená objasniť okolnosti skutku a zistiť stav veci tak, aby neexistovala pochybnosť o tom, že sa skutok stal. V danom prípade žalobca nespochybňoval čestnosť či plnenie si povinností členov hliadky, avšak správnemu orgánu vytýkal, že pri absencii akýchkoľvek iných dôkazných prostriedkov a bez odstránenia všetkých pochybností o tom, či sa skutok stal, dal prednosť verzii o skutku prezentovanej policajtmi. Avšak jeho tvrdenie, že sa skutok nestal, zamietol ako nepravdivé. Správny orgán v konaní nevysvetlil a nezdôvodnil, prečo nepovažoval tvrdenie žalobcu o tom, že sa skutok nestal, za pravdivé, alebo aspoň za možné, či pravdepodobné.“ · „Najvyšší súd reagujúc na odvolaciu námietku žalobcu uvádza, že je právom, nie však povinnosťou žalobcu vyjadriť sa k prerokúvanej veci, resp. priznať sa, či poprieť spáchanie priestupku alebo vypovedať iným spôsobom, poprípade nevyjadrovať sa vôbec (t. j. mlčať). Toto právo môže ostať i nevyužité, ako i v prerokúvanom prípade, keď na mieste samom sa žalobca odmietol vyjadriť, využijúc svoje právo dané mu zákonom a na ústnom pojednávaní uviedol, že si nie je vedomý skutku a s odstupom času si už ani nepamätá, ako to vlastne bolo. Okrem toho si myslel, že jeho vina nemôže byť preukázaná len výpoveďami príslušníkov bez ďalšieho dôkazu, napr. videozáznamu.“ · „V priestupkovom konaní nesmie byť na ujmu objektívnosti zistenia skutkového stavu, aby dve skupiny rovnocenných dôkazov boli vyhodnotené v prospech jednej len preto, že ide o dôkaz produkovaný orgánom objasňujúcim priestupok, ktorý z titulu postavenia v pozícii orgánu štátu musí byť považovaný za neomylný a nespochybniteľný, avšak na druhej strane môže byť jediným usvedčujúcim a nespochybniteľným dôkazom, najmä ak protichodný dôkaz neexistuje alebo je pochybný.“ 21. V súvislosti s dôkazným bremenom poukazuje kasačný súd aj na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 1Stk/2/2022 zo dňa 31. januára 2024 (zvýraznenie textu uskutočnené kasačným súdom): „Podporne poukazuje kasačný súd aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo/173/2010 zo dňa 28.04.2011, z ktorého vyplýva, že: „Je úlohou policajnej hliadky zabezpečiť dostatok dôkazov, ktoré by neskoršie tvrdenia osoby obvinenej z priestupku, že priestupok nespáchala, mohli byť vyvrátené. Napríklad fotodokumentáciou...““. Predmetné rozhodnutie teda indikuje, že nie priestupca má preukazovať, že priestupok nespáchal (príp. iné so skutkom súvisiace okolnosti), ale je bremenom verejnej moci (žalovaného) dostatočne preukázať skutkové okolnosti týkajúce sa spáchania priestupku. 22. Pre úplnosť je naviac možné poukázať na to, že význam riadneho zisťovania skutkových okolností týkajúcich sa spáchaného priestupku, a to aj v rovine výpovede príslušníka Policajného zboru, príp. súvisiaceho úradného záznamu ako fakticky jediného dôkazu o skutku, podčiarkuje aj rozhodovacia prax správnych súdov (napr. rozsudok Správneho súdu v Košiciach - sp. zn. 6Sa/2/2023 zo dňa 11.03.2025 - „105. Z vyššie uvedených skutočností, ktoré sa týkajú preskúmavaných priestupkoch vyplýva, že žalovaný sa pri preukazovaní uvedených skutkov dostal do dôkaznej núdze. Tato dôkazná núdza vyplynula z tej procesnej situácie, že správnemu orgánu prvého stupňa sa nepodarilo v dostatočnej miere zabezpečiť dôkazné prostriedky, ktoré by preukazovali spáchanie predmetných priestupkov žalobcom. Zásadným bolo predovšetkým nezabezpečenie kamerových záznamov a fotografických dôkazov z miesta spáchania priestupku ale aj nedostatok iných dôkazov (nestotožnenie páchateľa priestupku svedkom v prípade priestupku žalobcu č. 3 a 5). Za tejto procesnej situácie bolo jediným objektívnych dôkazom tvrdenie príslušníkov Policajného zboru. 106. V priestupkovom konaní by na uznanie viny z priestupku nemala postačovať výlučne výpoveď policajta ako jediný dôkaz, ak obvinený popiera jej pravdivosť. Na preukázanie spáchania priestupku by mal byť zadovážený objektívny dôkaz v podobe fotodokumentácie alebo videozáznamu. V prípade absencie dôkazu v podobe fotodokumentácie alebo videozáznamu prichádza do úvahy aj preukázanie spáchania priestupku súhrnom takých dôkazov, ktoré tvoria logicky a ničím nenarušenú sústavu vzájomne sa doplňujúcich dôkazov, ktoré spoľahlivo preukazujú vinu obvineného a spáchanie priestupku, a súčasne vylučujú možnosť akéhokoľvek iného záveru (tzv. požiadavka patričného dôkazného štandardu). V prejednávanej veci sa však práve výpoveď konajúcich policajtov stala osamoteným dôkazom bez opory v dôkazoch iných. ..... 109. V inej právnej veci (kde bolo policajtmi tvrdené nepripútanie sa vodiča bezpečnostným pásom) poukázal najvyšší súd na skutočnosť, že „správne orgány nemôžu pri tomto type priestupkov vychádzať len z tvrdení policajnej
hliadky, ak o spáchaní priestupku neexistujú žiadne iné dôkazy, než jej hlásenie o spáchaní priestupku, ak osoba obvinená zo spáchania priestupku tvrdí opak. Je úlohou policajnej hliadky zabezpečiť dostatok dôkazov, ktoré by neskoršie tvrdenia osoby obvinenej z priestupku, že priestupok nespáchala, mohli byť vyvrátené. Napríklad fotodokumentáciou“ (rozsudok NS SR sp. zn. 8Sžo/173/2010 z 28. apríla 2011).“ 23. Hoci si kasačný súd uvedomuje, že sťažovateľovi malo byť vo veci uložené napomenutie podľa § 84 ods. 2 zákona o priestupkoch (čo nie je sankcia), ako aj to, že v súdenej veci neprebehlo „klasické“ priestupkové konanie spojené s plnohodnotným dokazovaním (objasňovaním skutkových okolností veci), aj napriek tomu považuje za nesporné, že jedným z predpokladov pre uloženie, resp. vybavenie veci napomenutím je skutočnosť, že priestupok musel byť spáchaný, inak by priestupcovi nemohlo byť uložené (ani) napomenutie ako alternatíva pokuty/sankcie v zmysle § 84 ods. 2 zákona o priestupkoch. Žalobca potom môže v rámci konania o súdnom prieskume napomenutia legitímne namietať, že priestupok nespáchal, čo následne vedie k dôkaznému bremenu preukázania toho, že žalobca priestupok spáchal (príp. že súhlasil s vybavením veci v skrátenom konaní pri súčasnom spoľahlivom zistení skutkových okolností veci). 24. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti sa potom kasačný súd stotožnil s tou námietkou sťažovateľa, v ktorej tento namietal záver, že služobný záznam mestskej polície dostatočne preukazuje, že bol spáchaný priestupok, za ktorý mu bolo uložené napomenutie, resp. s tým, že súvisiace závery správneho súdu sú v napadnutom rozhodnutí nedostatočne odôvodnené. Kasačný súd má tiež v skutkových okolnostiach súdenej veci za to, že nebolo možné za situácie, kedy jediným dôkazom o spáchaní priestupku mal byť služobný záznam (pozn.: naviac spísaný dodatočne, nie na mieste samom a v čase údajného spáchania skutku - čo vyplýva zo samotného textu služobného záznamu, osobitne z jeho posledného odseku), očakávať od sťažovateľa to, aby sa fakticky „vyviňoval“ spod údajnej viny z priestupku, ktorý sa v tomto štádiu konania javí najvyššiemu správnemu súdu ako nedostatočne preukázaný. Zároveň kasačný súd dodáva, že mu je z úradnej moci známe iné rozhodnutie tunajšieho súdu (sp. zn. 3Svk/38/2023 zo dňa 28. novembra 2024), ktorý riešil - do podstatnej miery obdobné námietky sťažovateľa ako tento uplatnil aj v tomto konaní (k tomu pozri aj toto odôvodnenie ďalej), pričom tento iný senát kasačnú sťažnosť sťažovateľa zamietol. Právne závery uvedeného rozhodnutia však nemohli byť na posudzovanú vec uplatnené, keďže boli formulované za významne odlišných skutkových okolností (k tomu pozri napr. bod 2 uznesenia najvyššieho správneho súdu - sp. zn. 3Svk/38/2023 (vrátane záverov správneho súdu) - „[...] predmetom súdneho prieskumu uloženie napomenutia žalobcovi za priestupok podľa § 22 ods. 1 písm. m) priestupkového zákona za konanie, ktoré je zachytené vo fotodokumentácii zo dňa 02.06.2021.“, ďalej bod 8 „Vzhľadom na existenciu fotografií dokumentujúcich priestupok je však možné objektivizovať umiestnenie automobilu žalobcu na vyšrafovanom priestore vozovky ako podklad pre záver, že došlo k spáchaniu priestupku, ako aj prítomnosť žalobcu na danom mieste (keďže mestskí policajti mali osobné údaje žalobcu).“, resp. bod 17 uvedeného uznesenia: „Na druhej strane žalovaný predložil súdu výpis zo systému tzv. CVSReport priestupku zo dňa 02.06.2021, fotodokumentáciu ku skutku zo dňa 02.06.2021 s vyznačeným časom 19:13:32, ako aj výpis zo systému MsP Trenčín. [...]“. Je potom nepochybné, že úroveň zdokumentovania priestupku vo veci, v ktorej rozhodoval kasačný súd uznesením sp. zn. 3Svk/38/2023 sa podstatne líšila od dôkaznej situácie v tomto konaní. 25. V novom konaní bude preto úlohou správneho súdu opäť posúdiť dostatočnosť preukázania skutkových okolností údajného priestupku sťažovateľa, príp. existenciu jeho súhlasu so skráteným vybavením veci (k tomu pozri toto odôvodnenie ďalej - najmä bod 27 a nasl.). Osobitne bude potrebné v rámci nového konania vziať do úvahy, že žalobca už v správnej žalobe namietal, že predmetný priestupok - podľa jeho názoru - „nikdy nespáchal“, čo rovnako uviedol aj do kasačnej sťažnosti („Žalobca poprel, že by spáchal priestupok [...]“), čím vlastne spochybnil samotné spáchanie priestupku a teda skutkové okolnosti veci tak, ako tieto vyplývajú zo služobného záznamu mestskej polície - ako toho času jediného dôkazu vo veci. Paradoxne, sťažovateľ sa až z napadnutého rozhodnutia správneho súdu dozvedel, že tento považoval skutkové okolnosti veci za dostatočne zistené, a to napriek tomu, že tento ako jediný dôkaz vo veci akceptoval služobný záznam mestskej polície (k tomu pozri toto odôvodnenie vyššie). Na strane druhej, sťažovateľovi v odôvodnení vyčítal, že sám neprodukoval dôkazy o tom, že priestupok nespáchal (a i.). S takýmto hodnotením dôkazov (a teda aj úplnosti skutkových zistení veci), ako aj s takto formulovaným dôkazným bremenom v rámci právneho vzťahu žalobcu a žalovaného, sa kasačný súd nemohol stotožniť. 26. Ak správny súd v novom konaní dospeje k záveru, že protiprávny stav bol vo veci dostatočne preukázaný, vysporiada sa z dôvodu zvýšenia presvedčivosti svojho rozhodnutia aj s tým, či sa na vec nevzťahuje tzv. objektívna zodpovednosť a ak áno, ako táto zodpovednosť dopadá na súdenú vec
(vrátane preukazovania konkrétnych skutkových okolností a najmä potrebu preukázania skutočnosti, že priestupok spáchala konkrétna osoba). 27. V súvislosti s námietkou sťažovateľa o tom, že aj k uloženiu napomenutia - keďže ide o spôsob vybavenia veci v blokovom konaní - bol potrebný jeho súhlas, poukazuje kasačný senát na už vyššie citované rozhodnutie iného senátu tunajšieho súdu - sp. zn. 3Svk/38/2023 - z ktorého vyplýva: „V ustanovení § 84 ods. 2 cit. zákona je uvedená alternatíva k blokovému konaniu a to vybavenie priestupku napomenutím. Teda v prípade napomenutia sa nevykoná blokové konanie. Napomenutie zákon nepovažuje za sankciu a orgán oprávnený na blokové konanie páchateľa napomenie a upozorní ho v tých prípadoch, keď ide o menej závažné protiprávne konanie. Podmienkou vybavenia priestupku napomenutím by tiež mala byť skutočnosť, že s ohľadom na všetky okolnosti spáchania konkrétneho priestupku a jeho závažnosť, je takéto vybavenie priestupku postačujúce pre nápravu páchateľa. Zákon neupravuje procesný postup v prípade napomenutia ani formu vydania nejakého rozhodnutia (opatrenia) a nie je možné ani zo zákona vyvodiť súhlas osoby podozrivej zo spáchania priestupku.“. Kasačný súd dopĺňa, že uvedené uznesenie kasačného súdu prešlo aj testom ústavnosti, keď Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. IV. ÚS 140/2025 zo dňa 26. marca 2025 odmietol ústavné sťažnosti sťažovateľa a uviedol, že „považuje za ústavne udržateľný výklad zákona o priestupkoch, že samotným neformálnym spôsobom vybavenia priestupku napomenutím, pri ktorom sa nevyžaduje písomný súhlas osoby s takýmto spôsobom jeho vybavenia, nemohli správne orgány zasiahnuť do práv a právom chránených záujmov sťažovateľa intenzitou, ktorá by odôvodňovala vyslovenie porušenia označených práv.“. 28. Obdobne právne názory vyplývajú napr. aj z uznesenia Krajského súdu v Trenčíne - sp. zn. 14Sa/2/2023 zo dňa 15. mája 2023 - „V postupe podľa § 84 ods. 2 priestupkového zákona teda upravuje neformálny spôsob vybavenia menej závažného priestupku bez uloženia sankcie. Zákon pre takýto postup explicitne neurčuje podmienku súhlasu priestupcu. Takýto súhlas je zo zákona potrebný len v prípade vybavenia veci v blokovom konaním uložením pokuty, teda, ak vec končí uložením sankcie. Je tomu tak práve preto, lebo len takáto sankcia predstavuje zásah do práv a právneho postavenia priestupcu.“. 29. Bez ohľadu na skutočnosti uvedené v bodoch 27 a 28 tohto uznesenia (a bez toho, aby senát rozhodujúci v tejto veci vyjadroval v tomto štádiu konania meritórnym právny názor k vyššie prezentovaným právnym úvahám), práve vzhľadom na to, že vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie a ide o jednu z podstatných námietok sťažovateľa (k tomu pozri správnu žalobu, ako aj kasačnú sťažnosť), poukazuje konajúci senát najvyššieho správneho súdu aj na konkurenčné právne názory vyplývajúce najmä z doktrinálnych prameňov - KOŠIČIAROVÁ, S. Zákon o priestupkoch. Podrobný komentár s judikatúrou. Leges : Praha, 2020, ktorá vo výklade k ustanoveniu § 84 zákona o priestupkoch uvádza (zvýraznenie textu uskutočnené kasačným súdom): „Uplatnenie právomoci podľa § 84 ods. 2 je možné len vtedy, ak sú súčasne splnené podmienky pre blokové konanie vo všeobecnosti, ako aj špeciálne podmienky pre vybavenie priestupku predmetným spôsobom.“. Následne medzi všeobecné podmienky pre vybavenie veci napomenutím v blokovom konaní zaraďuje - okrem iných - aj to, že „priestupok je spoľahlivo zistený“, „páchateľ priestupku je spoľahlivo zistený“ a „páchateľ súhlasí s prejednaním priestupku v blokovom konaní“. Ako špeciálne podmienky pre vybavenie veci napomenutím následne uvádza okolnosti uvedené priamo v ustanovení § 84 ods. 2 zákona o priestupkoch. V súhrne následne autorka konštatuje, že „Ak ktorákoľvek z uvedených zákonných podmienok nie je splnená, orgán nesmie vybaviť priestupok spôsobom ustanoveným v § 84 ods. 2.“. Zároveň uvádza, že „Vykonaním napomenutia sa blokové konanie končí. Priestupok je z procesnoprávneho hľadiska prejednaný.“, resp. „Blokovým konaním treba rozumieť konanie o priestupku, v ktorom sa uložila pokuta podľa § 84 ods. 1 zákona SNR č. 372/1990 Zb. alebo sa priestupok vybavil napomenutím podľa § 84 ods. 2“. 30. Tu kasačný súd poukazuje na to, že sťažovateľ už v texte správnej žaloby tvrdil, že vybavenie veci napomenutím je vo svojej podstate jedným zo spôsobov vybavenia priestupku v blokovom konaní. Toto ho následne viedlo k argumentačnému záveru, že napomenutie mu nemalo byť uložené, lebo s vybavením veci v blokovom konaní nesúhlasil. Správny súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia jednoznačne neuviedol, či sa napomenutie môže priestupcovi uložiť len v rámci blokového konania - ako alternatíva k uloženiu pokuty v blokovom konaní a ak áno, či v takomto prípade je potrebné, aby s takýmto spôsobom vybavenia veci v skrátenom konaní priestupca súhlasil (a to bez ohľadu na to, že vec je napokon vybavená napomenutím, nie sankciou). Z vlastného odôvodnenia (konkrétne z bodu 23 napadnutého rozhodnutia) pritom vyplýva, akoby správny súd takúto požiadavku (potrebu súhlasu priestupcu v skutkových okolnostiach veci) akceptoval, avšak žalobu zamietol (okrem iných) z dôvodu, že sťažovateľ nepreukázal, že súhlas nedal. V novom konaní a rozhodnutí vo veci bude
preto potrebné jednoznačne ustáliť, či vybavenie priestupkovej veci napomenutím podľa § 84 ods. 2 zákona o priestupkoch je jednou z formou skončenia blokového konania (a teda je pri nej potrebné mať preukázané, že s takýmto spôsobom vybavenia veci priestupcu súhlasil - ako to vyplýva z námietok sťažovateľa uvedených v správnej žalobe a v kasačnej sťažnosti - a zároveň majúcich oporu v doktríne pozri bod 29 vyššie) alebo či napomenutie nie je formou skončenia skrátenej formy konania o priestupku, resp. vybavenia priestupku, a preto nie je potrebné na takéto vybavenie veci súhlas priestupcu (k tomu pozri vyššie citované rozhodnutia kasačného súdu, príp. ústavného súdu - body 27 a 28 tohto rozhodnutia). Vzhľadom na to, že kasačný súd vec vracia správnemu súdu na ďalšie konanie z dôvodov týkajúcich sa skutkových okolností veci, resp. ich preukázania, vyjadrenie právne záväzného názoru konajúceho senátu kasačného súdu k tejto otázke by bolo v tomto kasačnom konaní predčasné. 31. Vzhľadom na to, že kasačný súd vrátil vec správnemu súdu na ďalšie konanie, poukazuje v tomto bode odôvodnenia na skutočnosť, že sa javí ako dôvodné vysporiadať sa v rámci nového konania aj s právnou povahou napomenutia podľa § 84 ods. 2 zákona o priestupkoch ako predmetu súdneho prieskumu podľa SSP. Táto skutočnosť totiž môže dopadať napr. aj na včasnosť podania správnej žaloby, t. j. na okolnosti, ktoré správny súd skúma z úradnej moci. Z napadnutého uznesenia je zrejmé, že správny súd o podanej správnej žalobe rozhodol v režime žaloby tak, ako ju označil žalobca (žaloba proti inému zásahu orgánu verejnej správy) - k tomu pozri aj bod 9 napadnutého uznesenia. Petitom správnej žaloby sa pritom žalobca domáhal toho, aby správny súd určil, že napomenutie, ktoré tvorí predmet tohto súdneho konania, je nezákonné. 32. Podľa § 3 ods. 1 písm. e) SSP, na účely tohto zákona sa rozumie iným zásahom orgánu verejnej správy faktický postup vykonaný pri plnení úloh v oblasti verejnej správy, ktorým sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté; iným zásahom je aj postup orgánu verejnej správy pri výkone kontroly alebo inšpekcie podľa osobitného predpisu, ak ním sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté. 33. Iný zásah orgánu verejnej správy je v § 3 ods. 1 písm. e) SSP definovaný prostredníctvom svojho obsahu a právnych účinkov. Obsahom iného zásahu orgánu verejnej správy je faktický postup vykonaný pri plnení úloh v oblasti verejnej správy. Je výsledkom okamžitého (bezprostredného) uplatnenia oprávnenia orgánu verejnej správy na mieste samom, avšak musí ísť o oprávnenie týkajúce sa zákonom ustanovenej pôsobnosti (plnenia úloh) orgánu verejnej správy v oblasti verejnej správy. Pri inom zásahu orgánu verejnej správy sa vyžaduje, aby sa tento navonok prejavil, a to priamym dotykom na právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzickej a právnickej osoby (k tomu pozri FEČÍK, Marián. § 3 [Administratívne pojmy]. In: BARICOVÁ, Jana, FEČÍK, Marián, ŠTEVČEK, Marek, FILOVÁ, Anita a kol. Správny súdny poriadok. 1. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2018, s. 37.). 34. Sám žalobca v bode III vyjadrenia zo dňa 09.06.2023 (č. l. 37) argumentuje, že napomenutie je iný zásah - okrem iných - z dôvodu, že „ide o faktický postup príslušníka MsP, pretože napomenutiu nepredchádza administratívne konanie“, ďalej že „blokové konanie nie je administratívnym konaním, pretože jeho proces a postup v ňom nie je formálne upravený“, resp. že „napomenutie je výsledkom okamžitého uplatnenia oprávnenia, pretože po splnení podmienok (zistenie viny a uznanie viny priestupcom) je slovne vyjadrené okamžite“. 35. Na strane druhej, odborná literatúra (k tomu pozri odkaz na doktrinálny prameň v bode 29 tohto uznesenia) uvádza, že (zvýraznenie textu uskutočnené kasačným súdom) „[...] napomenutie z právneho hľadiska nie je sankciou (§ 11). Nie je ani ochranným opatrením (§ 16). Na účely Správneho súdneho poriadku ho treba považovať za opatrenie orgánu verejnej správy - pozri § 3 písm. c) zákona č. 162/2015 Z. z. [5, s. 36]“. Kasačný súd v tejto súvislosti poukazuje ďalej napr. aj na rozhodnutie tunajšieho súdu uverejnené v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky - judikát č. 77/2024 (sp. zn. 5Svk/12/2023) - „Opatrenia môžu mať aj povahu vykonania zápisu do určitého verejného registra. I keď sa takýto zápis sám osebe môže javiť ako faktický úkon, ak je tento výsledkom administratívneho (registračného, evidenčného) konania, je potrebné považovať ho za opatrenie. [...] Na charaktere opatrenia ako individuálneho správneho aktu preskúmateľného žalobou proti opatreniu, a nie žalobou proti inému zásahu orgánu verejnej správy, nič nemení skutočnosť, že prípadné administratívne konanie alebo jeho výstup sú menej formalizované alebo že zákon na ne nekladie požiadavky, ktoré sa spájajú s (typickým) administratívnym konaním. [...] Uvedené zjednodušenie a zrýchlenie však neznamená, že nejde o administratívne (registračné, evidenčné) konanie. Zjednodušenosť a zrýchlenosť (sumárnosť) administratívneho konania nastupuje práve preto (a preto ju zákonodarca volí), aby činnosť príslušných orgánov nebola „paralyzovaná“, ako sa toho obáva žalovaný. Až v prípade nespokojnosti dotknutej osoby s výsledkom takéhoto zjednodušeného a zrýchleného administratívneho konania nastupuje povinnosť žalovaného v konaní pred správnym súdom demonštrovať všetky skutkové a
právne podklady pre ním vydané opatrenie, ako aj preukázať, že splnil i tie požiadavky kladené na ním vedené administratívne konanie, ktoré po zohľadnení potreby zjednodušenosti a zrýchlenosti konania musel aj tak naplniť (napr. požiadavku na minimálny skutkový základ pre vydanie opatrenia a potrebu vykonať ex ante príslušné šetrenia, požiadavku na doručovanie výstupu zjednodušeného a zrýchleného administratívneho konania dotknutým osobám).“. Riadne subsumovanie správnej žaloby sťažovateľa pod príslušný - správny žalobný typ (podľa SSP) dopadá na viaceré procesnoprávne elementy súvisiace s vecou, a preto je potrebné uvedené aspekty (vrátane preskúmania včasnosti podania správnej žaloby) verifikovať a odôvodniť v novom rozhodnutí vo veci. 36. V súvislosti s kasačnou námietkou týkajúcou sa nedostatočného odôvodnenia druhého výroku napadnutého rozhodnutia (priznanie náhrady trov konania žalovanému správnemu orgánu) najvyšší správny súd uvádza, že aj túto kasačnú námietku vyhodnotil ako dôvodnú. 37. Podľa § 168 SSP, „Žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne.“. Pri posudzovaní toho, či je dôvodné priznanie trov konania žalovanému, je potrebné skúmať a riadne odôvodniť zákonnú požiadavku pre takýto krok - „ak to možno spravodlivo požadovať“. Pokiaľ správny súd pristúpi k priznaniu náhrady trov konania žalovanému podľa tohto ustanovenia, je súčasne jeho úlohou a povinnosťou riadne odôvodniť, aké konkrétne skutočnosti v tej - ktorej konkrétnej veci vystali, a to až do takej miery/intenzity, že naplnili obsahovú stránku zákonom nastavenej podmienky, resp. zákonného predpokladu. Správny súd musí v prípade priznania trov konania žalovanému zohľadniť všetky podstatné okolnosti veci a účastníkov konania. Odôvodnenie kasačnou sťažnosťou napadnutého uznesenia v časti trov konania vyššie uvedené postuláty nereflektuje, keď strohý poukaz na to, že žalovaný sa vyjadril prostredníctvom právneho zástupcu, nie je podľa názoru kasačného súdu postačujúci. 38. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené okolnosti a dôvodnosť kasačných námietok týkajúcich sa tak prvého výroku napadnutého rozhodnutia (zamietnutie správnej žaloby), ako aj jeho druhého výroku (trovy konania), najvyšší správny súd napadnuté uznesenie správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Správny súd sa v novom konaní vysporiada so všetkými vyššie uvedenými skutočnosťami, resp. pokynmi kasačného súdu. 39. O trovách kasačného konania rozhodne správny súd v rámci nového rozhodnutia vo veci (§ 175 SSP). 40. Toto uznesenie bolo prijaté senátom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0 (jednomyseľne). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu n i e j e prípustný opravný prostriedok.