Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Najvyšší správny súd SR 11Snr/1/2022 9622200064 27. 02. 2024 JUDr. Jana Hatalová ECLI:SK:NSSSR:2024:9622200064.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD., LL.M., a členov senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej, JUDr. Pavla Naďa, Mgr. Michala Novotného a JUDr. Zuzany Šabovej, PhD. (sudkyňa spravodajkyňa) v právnej veci žalobcu: A.. L.. V. V., nar. X. H. XXXX, J. XXX/XX, XXX XX R., zastúpeného JUDr. Mariánom Juskom, advokátom, Račí potok 2385/3, 040 01 Košice, proti žalovanému: Výbor Národnej rady Slovenskej republiky na preskúmavanie rozhodnutí Národného bezpečnostného úradu, so sídlom: Námestie Alexandra Dubčeka 1, 812 80 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. CRD-2370-3/2021-VPRNBU zo dňa 3. februára 2022, takto rozhodol: I. Žaloba sa zamieta. II. Žalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva. odôvodnenie: I. Konanie pred správnymi orgánmi 1. Na základe súhlasu žalobcu vykonal Národný bezpečnostný úrad (ďalej „NBÚ“) bezpečnostnú previerku II. stupňa pre stupeň utajenia „Dôverné“ a zhromaždil na ňu potrebný materiál. Za významné pre svoje rozhodnutie považoval nasledovné podklady: · utajovaný listinný dôkaz č.p.: R.-J.-XXX-XX/XXXX-Ž.-XXXXX/V z 11.03.2021, doručený 01.04.2021 (ďalej ako „utajovaný dôkaz“); · záznam z bezpečnostného pohovoru so žalobcom zo dňa 18.06.2021, kde žalobca k prijímaniu úplatkov alebo darov uviedol, že v roku 2015 absolvoval psychofyziologické overenie pravdovravnosti, v rámci ktorého sa dobrovoľne priznal k tomu, že v rokoch 2012-2014 trikrát prijal finančný dar, a to vo výške 250 eur, 100 eur a 1500 eur alebo 2000 eur. Rovnako sa priznal k tomu, že mu v roku 2016 chcela kolegyňa odovzdať dva tablety, avšak tie neprijal, ale keďže ich nevedel vrátiť darcovi, tak ich anonymne, nerozbalené, poslal do detského domova. 2. Tieto skutočnosti NBÚ vyhodnotil tak, že u žalobcu bolo zistené bezpečnostné riziko podľa § 14 ods. 2 písm. c) bod 10 zákona č. 215/2004 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon č. 215/2004 Z.z.“), t.j., že prijíma neoprávnené platby, dary alebo iné výhody alebo zneužíva postavenie alebo funkciu na získavanie neoprávnených pôžitkov. 3. Vysvetlil postavenie a dôležitosť úloh, ktoré plní PZ, a účel zákona č. 215/2004 Z.z., ktorým je chrániť bezpečnostný záujem štátu. Zdôraznil potrebu preventívnej činnosti a zásadu „v pochybnostiach v neprospech preverovanej osoby“. Uviedol tiež, že pod pojmom bezpečnostné riziko je potrebné
rozumieť aj „samotné podozrenie z existencie bezpečnostných rizík“. Uzavrel, že žalobca v súčasnosti neposkytuje reálnu a dostatočnú garanciu, že zabezpečí ochranu utajovaných skutočností, a nie je možné ho považovať za bezpečnostne spoľahlivú osobu. 4. Rozhodnutím č. SP-PB-885-26/2021-Ž-64032 z 28.09.2021 NBÚ rozhodol tak, že: · podľa § 10 ods. 1 písm. g) v spojení s § 14 ods. 2 písm. c) bod 10 zákona č. 215/2004 Z.z. žalobcu nemožno považovať za bezpečnostne spoľahlivú osobu preto, že prijíma neoprávnené platby, dary alebo iné výhody alebo zneužíva postavenie alebo funkciu na získavanie neoprávnených pôžitkov; · podľa § 26 ods. 2 zákona č. 215/2004 Z.z. vydaním tohto rozhodnutia NBÚ ukončuje bezpečnostnú previerku žalobcovi pre stupeň utajenia Dôverné. 5. Žalobca podal voči rozhodnutiu NBÚ odvolanie z nasledovných dôvodov: · Použitý výklad § 14 ods. 2 písm. c) bod 10 zákona č. 215/2004 Z.z. je nesprávny. Toto ustanovenie používa prítomný čas „prijíma“ a vyjadruje neukončený dej. Zákonodarca v jednotlivých bodoch § 14 ods. 2 písm. c) zákona č. 215/2004 Z.z. jasne rozlišuje, či pri preverovaní bezpečnostného rizika ide o konanie osoby v minulosti alebo v prítomnosti. Žalobca sa sám priznal, že v rokoch 2012 - 2014 trikrát prijal dar, ale v súčasnosti žiadne dary neprijíma, čo potvrdzuje aj skutočnosť, že v roku 2016 dar neprijal a odovzdal ho detskému domovu; · Skutočnosť, že zákonodarca rozlišuje, či treba skúmať prítomnosť alebo minulosť preverovanej osoby podporuje aj znenie § 12 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z.z., podľa ktorého sa za bezúhonnú osobu nepovažuje ten, kto bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin, ak sa na neho nehľadí, akoby by nebol odsúdený, v spojení s ustanoveniami Trestného zákona o zahladení trestu. Podľa žalobcu na jednej strane osoba, ktorá spácha úmyselný trestný čin (napr. aj prijímanie úplatku), sa môže po splnení ďalších podmienok stať osobou oprávnenou oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami, a na druhej strane osoba, ktorá trikrát prijala dar, oľutovala to a priznala sa k tomu, predstavuje bezpečnostné riziko a takéto oprávnenie získať nemôže, hoci odvtedy, t.j. viac než 7 rokov vedie riadny život; · Výklad pojmu „bezpečnostné riziko“ nie je správny. NBÚ v odôvodnení uvádza, že pod pojmom „bezpečnostné riziko“ treba v zmysle konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu SR rozumieť samotné podozrenie z existencie bezpečnostných rizík, konkrétne cit: „Preto niekedy pre záver o existencii bezpečnostného rizika postačí zistenie, že je pravdepodobné, že príslušná zákonom predvídaná skutková podstata bola naplnená“. Podľa žalobcu však treba dodať (čo uvádza v rozhodnutiach aj Najvyšší súd SR a podobne aj Nejvyšší správní soud ČR v rozsudku č.j. 7 As 31/2011-101, publ. pod č. 2602/2012 Sb. NSS), že cit: „to tak môže byť iba v prípade, že takáto eventualita je najpravdepodobnejším vysvetlením skutkových zistení a že na základe dostupných údajov sa javia byť významne pravdepodobnejšie ako iné do úvahy pripadajúce vysvetlenia“. Z rozhodnutia NBÚ nie je zrejmé, prečo považuje možnosť, že ak žalobca v minulosti prijímal dary, tak ich prijíma aj teraz, za pravdepodobnejšiu, ako možnosť, že sa zo svojej chyby poučil a už žiadne dary neprijíma; · S poukazom na potrebu aplikácie základných zásad správneho konania (poukaz na nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL.ÚS 6/04), rozhodnutie NBÚ musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. NBÚ nevzal do úvahy, že žalobca okrem uvedených okolností v súvislosti s prijatím darov, nenaplnil znaky žiadneho z bezpečnostných rizík predvídaných v § 14 ods. 2 zákona č. 215/2004 Z.z.; · Doplnil informácie k svojej osobe a motivácii stať sa policajtom s tým, že svoje zlyhanie oľutoval a je si istý, že už sa nezopakuje. 6. Žalovaný rozhodnutím č. CRD-2370-3/2021-VPRNBU zo dňa 3. februára 2022 (ďalej „napadnuté rozhodnutie“) odvolanie žalobcu zamietol a konštatoval, že žalobcu nemožno podľa § 10 ods. 1 písm. g) v spojení s § 14 ods. 1 a ods. 2 písm. c) bod 10 zákona č. 215/2004 Z.z. považovať za bezpečnostne spoľahlivú osobu preto, že u neho bolo zistené bezpečnostné riziko, lebo prijíma neoprávnené platby, dary alebo iné výhody alebo zneužíva postavenie a funkciu na získavanie neoprávnených pôžitkov. 7. Žalovaný vychádzal zo zistení NBÚ a stotožnil sa s jeho závermi. Dôvody uvedené v odvolaní nepovažoval za relevantné. Zdôraznil verejný záujem na ochrane utajovaných skutočností a poukázal na relevantné rozhodnutia Ústavného súdu SR (PL.ÚS 6/04-67, II. ÚS 9/93), ako aj Najvyššieho súdu SR (2Snr/1/2017, 2Sž/7/2016, 2Snr/1/2016 a ďalšie). Zotrval na závere, že pod pojmom „bezpečnostné riziko“ treba v zmysle konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu SR rozumieť samotné podozrenie z existencie bezpečnostných rizík (2Sž/7/2016 z 20.6.2019, 10Snr/1/2017/ z 27.9.2017, 3 Snr/1/2017 z 16.5.2019, 2Snr/1/2016 z 20.6.2019 cit: „Preto niekedy pre záver o existencii bezpečnostného rizika postačí zistenie, že je pravdepodobné, že príslušná zákonom predvídaná
skutková podstata bola naplnená. Môže to tak byť však len v prípade, že takáto eventualita je najpravdepodobnejším vysvetlením skutkových zistení a že na základe dostupných údajov sa javia byť významne pravdepodobnejšie ako iné do úvahy pripadajúce vysvetlenia.“ 8. Uzavrel, že prvky konania žalobcu, identifikované v utajovanom dôkaze, ktorého obsah NBÚ síce nemohol presne uviesť, avšak v rozhodnutí presne identifikoval jeho relevantné časti, ako aj skutočnosti vyplývajúce z bezpečnostného pohovoru, sú materiálne pre posúdenie bezpečnostného rizika, a to predovšetkým s ohľadom na povahu konania žalobcu. 9. K námietkam žalobcu sa podrobne vyjadril s tým, že: · Použitie doslovného gramatického výkladu je v rozpore s dikciou a účelom zákona č. 215/2004 Z.z. a s výkladom e ratione legis, a v kontexte prezentovaných rozhodnutí Ústavného súdu SR, zdôrazňujúcich preventívnu rolu štátu pri vykonaní bezpečnostnej previerky ho nemožno akceptovať. Poukázal na význam a dôležitosť plnenia úloh PZ, pričom žalobca ako jeho príslušník opakovane získal osobné výhody vo forme finančných prostriedkov. Neakceptoval argument žalobcu o tom, že „zárukou“, že od roku 2014 žiadne dary neprijíma a ani prijímať nebude, má byť udalosť z roku 2016, keď mu darca po kolegyni poslal dar (2 tablety), tento neprijal a keďže ho nevedel darcovi vrátiť, anonymne ho odoslal do detského domova, nepovažoval za relevantný. Žalobca totiž dar od kolegyne prevzal, disponoval s ním, hoci ho vôbec prevziať nemusel, pokiaľ by oň nemal záujem. Ak dar napriek tomu prevzal, z jeho vyjadrení vyplýva, že darca mu nebol neznámy (išlo o svedka, ktorého si predvolal a vypočul), a preto žalobca nepreukázal pravdivosť tvrdenia, že dar poskytol detskému domovu. Aj keď žalobca svoje konanie priznal a oľutoval, vzhľadom na závažnosť skutkových zistení táto okolnosť nie je v súčasnosti spôsobilá bezpečnostné riziko eliminovať; · Úvahy o interpretácii ustanovení zákona č. 215/2004 Z.z. v spojení s ustanoveniami Trestného zákona tiež nepovažoval za relevantné a vysvetlil rozdiel medzi povahou trestného konania, skutkovou podstatou trestného činu a rozhodnutím o vine a povahou bezpečnostnej previerky, ktorá má preventívny charakter; · K zisteniu skutkového stavu zdôraznil, že postupoval v aktívnej súčinnosti so žalobcom, poučil ho o jeho právach, umožnil mu obhajovať jeho práva a záujmy, pričom záznam z bezpečnostného pohovoru žalobca podpísal bez výhrad. NBÚ uviedol konkrétne dôvody svojho rozhodnutia. Argumentácia, že žalobca spĺňa ostatné predpoklady na vznik oprávnenia , je irelevantná, keďže z dikcie § 26 ods. 1 zákona č.215/2004 Z.z. je zrejmé, že pre vydanie osvedčenia sa vyžaduje kumulatívne splnenie predpokladov v zmysle § 10 ods. 1 tohto zákona, ktoré zohľadňujú variabilitu a mnohostrannosť vplyvov súvisiacich s konaním a správaním sa osoby; · K záujmu žalobcu vykonávať prácu v PZ uviedol, že právo na slobodnú voľbu povolania, ani právo na prácu nezakladajú nárok na vykonávanie konkrétnej funkcie, a pokiaľ boli zhromaždené dôkazy o existencii bezpečnostného rizika, žalobca nespĺňa predpoklady na vznik oprávnenia na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami. II. Žaloba a vyjadrenia 10. Dňa 12.4.2022 podal žalobca elektronicky (e-mailom) na Najvyšší správny súd SR (ďalej „správny súd“) žalobu. Následne dňa 21.4.2022 doručil podanie v elektronickej podobe s autorizáciou podľa osobitného predpisu. Uvedené podania nie sú totožné v časti žalobných dôvodov, keďže podanie doručené 21.4.2022 oproti podaniu z 12.4.2022 obsahuje podrobnejší opis žalobcovho právneho názoru (v podstate ide o zopakovanie textu z odvolania o potrebe výkladu pojmu „prijíma“). Správny súd teda nepovažoval podanie z 21.4.2022 za dodatočné doručenie podania z 12.4.2022 v zmysle § 56 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“), ale za žalobu podanú v lehote (podľa doručenky v administratívnom spise žalovaného bolo žalobcovi rozhodnutie žalovaného doručené 21.2.2022, t.j. lehota na podanie žaloby uplynula v zmysle § 69 ods. 4 SSP 21.4.2022). 11. V žalobe žalobca uviedol nasledovné dôvody: · žalovaný vydal nezákonné rozhodnutie; · odvolací orgán vec nesprávne právne posúdil a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym záverom;
· odvolací orgán na jeho argumenty absolútne nereagoval, pričom je presvedčený, že dôvod na potvrdenie rozhodnutia nikdy nebol a nie je možné vychádzať len z jednej skutočnosti, ale zo všetkých dôkazov, ktoré boli v konaní k dispozícii; · výklad NBÚ aj žalovaného je v rozpore s gramatickým a logickým výkladom zákona; · zopakoval, že zákonodarca jasne uviedol, v ktorých prípadoch chce preskúmať len prítomnosť preverovanej osoby a v ktorých aj jej minulosť (čomu nasvedčuje aj znenie § 12 zákona č. 215/2004 Z.z.). Vzhľadom na prijatie daru pred 7 rokmi nie je naplnená dikcia zákona, žalovaný aj NBÚ vykladajú zákon extenzívne; · opätovne vymenoval kritériá v zmysle § 14 zákona č. 215/2004 Z.z., ktoré spĺňa. 12. Žalobným návrhom žiadal rozhodnutie NBÚ aj žalovaného zrušiť a priznať náhradu trov konania. Nežiadal o nariadenie pojednávania. Požiadal o zabezpečenie bezpečnostného spisu č. R.-J.-XXX/ XXXX-Ž.-XXXXX a po jeho zabezpečení o nahliadnutie do spisu. 13. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním doručeným dňa 08.12.2022, kde zotrval na správnosti svojich rozhodnutí a zdôraznil, že žalobca nepostuloval žiadnu argumentáciu a neuplatnil žiadne výhrady voči postupu pri vykonávaní bezpečnostnej previerky, a ani žiadnu relevantnú argumentáciu, z ktorej by bolo možné vyvodiť nezákonnosť rozhodnutia NBÚ a žalovaného. Navrhol žalobu zamietnuť a trovy konania žalobcovi nepriznať. Navrhol, aby správny súd, ak je to pre prejednanie veci potrebné, nariadil pojednávanie. 14. Žalobca reagoval vyjadrením zo dňa 14.02.2024 a zotrval na doterajšej argumentácii. Podrobnejšie opisoval udalosť z roku 2016 a zdôraznil, že dar od kolegyne nikdy osobne neprevzal, ale kolegyňa na konci pracovnej doby, keď odchádzala z práce, zastavila sa v žalobcovej otvorenej kancelárii a keďže žalobca sa tam nenachádzal, nechala mu dar tam. Žalobca dar nikdy neotvoril. Darcu síce vypočúval, ale jeho pobyt mu nebol známy, nakoľko sa darca v mieste trvalého pobytu dlhodobo nezdržiaval a iný pobyt nebol známy, dokonca pri výsluchu odmietol uviesť adresu, kde sa zdržiava a to bolo aj predmetom konfliktu medzi svedkom (darcom) a policajtom (žalobcom). Dar bol formou ospravedlnenia. 15. Žalovaný sa k tomuto podaniu už nevyjadril. III. Posúdenie Najvyšším správnym súdom SR 16. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný podľa § 11 písm. a), v zložení podľa § 21 písm. b) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej „SSP“), v spojení s čl. 5 ústavného zákona č. 254/2006 Z. z. o zriadení a činnosti Výboru Národnej rady Slovenskej republiky na preskúmanie činnosti Národného bezpečnostného úradu v znení neskorších predpisov preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. 17. Vzhľadom na to, že ani jeden z účastníkov konania o nariadenie pojednávania nežiadal a správny súd neidentifikoval žiadne dôvody na nariadenie pojednávania v zmysle § 107 ods. 1 SSP, rozhodol bez nariadenia pojednávania a rozsudok verejne vyhlásil dňa 27.02.2024. 18. Pokiaľ ide o žiadosť žalobcu o nahliadnutie do bezpečnostného spisu, predsedníčka senátu dňa 23.01.2024 vylúčila z nahliadania utajovanú prílohu administratívneho spisu (bezpečnostný spis žalobcu, uložený pod zn. KPr 306/2022-10-/2022/P), pretože boli splnené podmienky § 88 ods. 1 SSP a nebol daný dôvod podľa § 88 ods. 2 SSP, o čom bol žalobca upovedomený. 19. K namietanému nedostatočnému odôvodneniu napadnutého rozhodnutia správny súd uvádza, že tento dôvod nie je relevantný. Z textu rozhodnutia je zrejmé, že žalovaný sa všetkými námietkami uvedenými v odvolaní podrobne zaoberal a poskytol žalobcovi vyčerpávajúce a rozsiahle zdôvodnenie. Text žaloby je obsahovo takmer identický s obsahom podaného odvolania a žalobca nekonkretizuje, s ktorým jeho argumentom sa žalovaný podľa neho nezaoberal. Nesúhlas žalobcu so závermi žalovanému nemožno považovať za nedostatok odôvodnenia.
20. Ďalšia časť žalobnej argumentácie predstavuje nesúhlas s výkladom ust. § 14 ods. 2 písm. c) bod 10 zákona č. 215/2004 Z.z., ktoré znie: „(2) Za bezpečnostné riziko sa považuje: ... c) zistenie, že osoba: ... 10. prijíma neoprávnené platby, dary alebo iné výhody alebo zneužíva postavenie a funkciu na získavanie neoprávnených požitkov,“ 21. Aj tu sú výhrady žalobcu identické s jeho výhradami v odvolaní a žalovaný na ne podrobne reagoval. Správny súd výklad žalovaného považuje za zrozumiteľný a logický a v plnom rozsahu sa s ním stotožňuje. Výhrady žalobcu smerujú k prítomnému času slovesa „prijíma“, čo podľa neho znamená, že musí ísť o preukázané dianie v súčasnosti, a nie v minulosti (na rozdiel od iných formulácií uvedených v § 14 ods. 2 písm. c) zákona č. 215/2004 Z.z., kde je použitý minulý čas). 22. Správny súd už vo svojich rozhodnutiach opakovane uviedol (sp. zn. 35/Snr/2021, sp. zn. 2Snr/1/2019), že znenie zákona, ktoré explicitne zakotvuje pojem „zistené“ bezpečnostné riziko, znamená, že zákonodarca pre kvalifikáciu navrhovanej osoby ako nie bezpečnostne spoľahlivej vyžaduje určitú kvalitatívnu úroveň rizika, ktoré musí byť v administratívnom procese zistené a preukázané. Súčasne, v zmysle doterajšej súdnej praxe pod pojmom „bezpečnostné riziko“ treba rozumieť aj samotné podozrenie z existencie bezpečnostných rizík (2Sž/7/2016 z 20.6.2019, 10Snr/1/2017/ z 27.9.2017, 3 Snr/1/2017 z 16.5.2019, 2Snr/1/2016 z 20.6.2019, obdobne aj Nejvyšší správní soud ČR v rozsudku č.j. 7 As 31/2011-101, publ. pod č. 2602/2012 Sb. NSS). Tieto rozhodnutia uvádzal aj žalobca. Z nich vyplýva aj záver, že cit: „Preto niekedy pre záver o existencii bezpečnostného rizika postačí zistenie, že je pravdepodobné, že príslušná zákonom predvídaná skutková podstata bola naplnená. Môže to tak byť však len v prípade, že takáto eventualita je najpravdepodobnejším vysvetlením skutkových zistení a že na základe dostupných údajov sa javia byť významne pravdepodobnejšie ako iné do úvahy pripadajúce vysvetlenia.“ 23. V uvedenom kontexte potom slovnú konštrukciu „prijíma“ nemožno vykladať doslovne gramaticky tak, že by muselo ísť o aktuálne prebiehajúci, v čase rozhodovania žalovaného neukončený dej. Na naplnenie dikcie zákona podľa správneho súdu musí ísť o dostatočne zistené a podložené závery žalovaného o tom, že navrhovaná osoba sa takéhoto konania dopustila a nie je vylúčený záver o tom, že sa ho už dopúšťať nebude. 24. V súdenej veci zistenia žalovaného, ktoré žalobca nepoprel, svedčia o tom, že žalobca opakovane prijal v súvislosti s výkonom svojej funkcie príslušníka PZ peňažné dary nie zanedbateľnej hodnoty (100, 250 a 1500 resp. 2000 eur) a dialo sa tak v dlhšom časovom rozmedzí (roky 2012 - 2014). Ani udalosť z roku 2016 nesvedčí o tom, že by svoj postoj zásadne zmenil a už žiadne dary neprijímal. Ako správne uviedol žalovaný, žalobca dar (tablety) prostredníctvom kolegyne prijal (hoci nemusel a ani nemal), vedel, kto je darca, a teda mohol urobiť úkon smerujúci k vráteniu daru, a informácia, že tablety poslal detskému domovu je len jeho nepodloženým tvrdením. Tieto zistenia žalovaného v spojení s utajovaným dôkazom NSS považuje za dostatočné na naplnenie bezpečnostného rizika v zmysle § 14 ods. 2 písm. c) bod 10 zákona č. 215/2004 Z.z. 25. Ani žalobcom prednesený podrobný popis udalosti z roku 2016 vo vyjadrení zo 14.02.2024 nevyvracia závery, ku ktorým dospel žalovaný. Jednak, takýto podrobný opis žalovaný uviedol až v priebehu súdneho konania ako reakciu na vyjadrenie žalovaného, teda neprezentoval ho ani v odvolaní, ani v žalobe. Naviac, k takémuto opisu udalosti nepredložil žiadne dôkazy, a tak ide len nepodložené tvrdenie žalobcu. Podstatné však je, že uvedenú udalosť žalobca nespochybnil a jej vyhodnotenie v rozhodnutí žalovaného spolu s ostatnými dôkazmi svedčí v prospech záveru, ktorý prijal žalovaný. 26. Správny súd neakceptoval ani žalobcovu výhradu o nedostatočne zistenom skutkovom stave a o tom, že bolo potrebné vychádzať zo všetkých dôkazov. Podľa žalobcu majú „ostatné dôkazy“ spočívať v tom, že ostatné požiadavky v zmysle § 14 zákona č. 215/2004 Z.z. spĺňa. 27. Správny súd konštatuje, že § 14 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z.z. stanovuje, že za bezpečnostne spoľahlivú osobu nemožno považovať osobu, u ktorej bolo zistené bezpečnostné riziko, ďalej vymenované v § 14 ods. 2. Znenie zákona jasne uvádza, že akékoľvek zistené bezpečnostné riziko vedie
k záveru o bezpečnostnej nespoľahlivosti navrhovanej osoby a nejde o proces dokazovania smerujúci k vyhodnoteniu väčšej či menšej „rizikovosti“ osoby, ako sa domnieva žalobca. IV. Záver 28. Správny súd vyhodnotil žalobcom uplatnené žalobné námietky za nespôsobilé spochybniť zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného a žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol. 29. O náhrade trov konania vo vzťahu k žalovanému bolo rozhodnuté podľa § 168 SSP a contrario. Žalovaný bol v konaní úspešný, a preto má právo na náhradu trov konania. Keďže však neboli splnené podmienky aplikácie § 168, súd mu náhradu nepriznal. Žalobca, ako neúspešný účastník nemá právo na náhradu trov konania (§ 167 ods. 1 SSP a contrario). 30. Toto rozhodnutie prijal správny súd v senáte pomerom hlasov 5:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.