Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Najvyšší správny súd SR 7Ssk/5/2022 3021200102 13. 10. 2023 JUDr. Zdenka Reisenauerová ECLI:SK:NSSSR:2023:3021200102.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej /sudca spravodajca/ a členov senátu JUDr. Jany Martinčekovej a Mgr. Michala Novotného, v právnej veci žalobcu: Ľ. K., N.. XX.XX.XXXX, A. D. XXX, XXX XX D., proti žalovanej: Sociálna poisťovňa ústredie, Ul. 29. augusta 8 a 10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 11844-3/2021-BA zo dňa 24.02.2021, o kasačnej sťažnosti žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č.k. 13S/35/2021-76 zo dňa 29.09.2021 v znení opravného uznesenia č.k. 13S/35/2021-82 zo dňa 26.10.2021, takto rozhodol: Najvyšší správny súd Slovenskej republiky p o k r a č u j e v kasačnom konaní vedenom pod sp. zn. 7Ssk/5/2022. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č.k. 13S/35/2021-76 zo dňa 29.09.2021 v znení opravného uznesenia č.k. 13S/35/2021-82 zo dňa 26.10.2021 z r u š u j e a vec v r a c i a Správnemu súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie. odôvodnenie: Odôvodnenie I. Rozhodnutie krajského súdu 1. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd alebo správny súd“) napadnutým rozsudkom č.k. 13S/35/2021-76 zo dňa 29.09.2021 v znení opravného uznesenia zo dňa 26.10.2021, č.k. 13S/35/2021-82, podľa ust. § 191 ods. 1 písm. c/ zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zrušil rozhodnutie žalovanej Sociálnej poisťovne ústredie č. 11844-3/2021-BA zo dňa 24.02.2021 a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Považská Bystrica č. 700-0980839520GC04/20 zo dňa 09.11.2020 a vec vrátil I. stupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie. O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa ust. § 167 ods. 1 SSP tak, že žalobcovi priznal úplnú náhradu trov konania proti neúspešnému žalovanému. 2. Krajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovanej v spojení s prvostupňovým správnym rozhodnutím preskúmal v intenciách zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len zákon č. „461/2003 Z. z.“ alebo „zákon o sociálnom poistení“) citujúc právnu úpravu ustanovenú v § 141 ods. 1, § 142 ods. 1 v znení účinnom do 31.12.2013, § 143 ods. 1 v znení účinnom do 31.12.2010, § 240 ods. 1 v znení účinnom od 01. 04. 2017, § 240 ods. 2 zákona v znení účinnom od 01.01.2018, § 147 ods. 1, § 147 ods. 2 v znení účinnom do 31.12.2010, § 228 ods. 3 zákona v znení účinnom do 31.12. 2010, § 241 ods. 1 v znení účinnom do 29. 02.2012, ako aj zák. č. 43/2004 Z. z. o starobnom dôchodkovom
sporení a o zmene a doplnení niektorých zákonov citujúc právnu úpravu ustanovenú v § 26 ods. 1, § 27 ods. 3 v znení účinnom do 31.12.2012, § 28 ods. 1 v znení účinnom do 31.12.2012, postupom podľa právnej úpravy ustanovenej v prvej a tretej hlave tretej časti Správneho súdneho a dospel k záveru o dôvodnosti žaloby. 3. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že zákon č. 461/2003 Z. z. používa pojem premlčanie, avšak o premlčanie v súkromnoprávnom zmysle sa môže jednať v predpise verejného práva len vtedy, ak tento predpis v rámci ustanovení, ktoré pojednávajú o premlčaní výslovne stanovuje, že správny orgán prihliadne na premlčanie len na námietku účastníka konania. Pokiaľ takéto ustanovenie predpis verejného práva neobsahuje, je výrazom "premlčanie" fakticky mienená preklúzia, ku ktorej správny orgán prihliada z úradnej povinnosti. Vychádzajúc tak z účelu a zmyslu zákonnej úpravy vo vzťahu predpísania penále za nesplnenie si zákonnej povinnosti zaplatiť poistné riadne a včas pri aplikácií čl. 6 Dohovoru, pokiaľ aj zákonodarca používa gramatické vyjadrenie "premlčanie", obsahom zákonná úprava plynutia lehoty spĺňa znaky "preklúzie", z ktorých dôvodov, lehota stanovená na predpísanie penále v zákone o sociálnom poistení je prekluzívna, a nie premlčacia. Krajský súd vychádzajúc zo záverov uvedených v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžso/27/2016 zo dňa 25.01.2018 mal za to, že penále musí Sociálna poisťovňa predpísať v lehote stanovenej zákonom právoplatne a nestačí, aby v tejto lehote bolo vydané neprávoplatné rozhodnutie o predpísaní penále. Uplatnením, resp. vykonaním práva v danej veci je potrebné rozumieť rozhodnutie o predpísaní penále, ktoré je právoplatné. V prejednávanej veci bolo vydané prvé rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu o predpísaní penále dňa 02.05.2017, ktoré bolo na odvolanie žalobcu pre pochybenie prvostupňového správneho orgánu zrušené rozhodnutím žalovaného zo dňa 24.10.2017. Následne bolo dňa 05.12.2017 vydané druhé rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu o predpísaní penále, ktoré bolo tiež na odvolanie žalobcu pre pochybenie prvostupňového správneho orgánu žalovaným zrušené rozhodnutím zo dňa 06.10.2020. Nakoniec vydal prvostupňový správny orgán tretie rozhodnutie o predpísaní penále dňa 09.11.2020. Podanie odvolania žalobcom malo za následok odklad právoplatnosti rozhodnutia (suspenzívny účinok). Druhostupňový správny orgán žalovaný rozhodol dňa 24.02.2021 o podanom odvolaní tak, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť jeho doručením žalobcovi (05.03.2021). Podľa názoru krajského súdu až do okamihu nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia žalovaného mohlo dôjsť k uplatneniu práva predpísať penále a to tak, že Sociálna poisťovňa predpíše penále v lehote stanovenej zákonom právoplatne a nestačí, aby v tejto lehote bolo vydané neprávoplatné (či už zrušené alebo následne potvrdené) rozhodnutie o predpísaní penále. II. Kasačná sťažnosť žalovanej 4. Rozsudok krajského súdu napadla žalovaná kasačnou sťažnosťou namietajúc, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 440 ods. 1 písm. g/ SSP. Navrhla, aby kasačný súd rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, č.k. 13S/35/2021- 76 zo dňa 29. 09. 2021 v spojení s opravným uznesením, č.k. 13S/35/2021-82 zo dňa 26.10.2021 zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. 5. V dôvodoch kasačnej sťažnosti žalovaná vyslovila svoj nesúhlas s právnym posúdením veci zo strany krajského súdu a naďalej zotrvala na právnom názore prezentovanom v napadnutom rozhodnutí. Nesúhlasila s názorom krajského súdu o tom, že výraz premlčanie fakticky znamená preklúziu práva, ku ktorej má správny orgán prihliadať z úradnej povinnosti, pretože sa tým popierajú základné teórie práva o premlčaní a preklúzii. Teória práva jasne rozlišuje medzi inštitútom premlčania a inštitútom preklúzie. Uviedla, že ak by sa inštitút premlčania staval na roveň inštitútu preklúzie, potom by inštitút preklúzie nemal v právnom poriadku opodstatnenie. Právo predpísať poistné resp. penále nie je prekluzívnym ustanovením. Zákon v ust. § 147 ods. 1 v spojení s ust. § 241 ods. 1 výslovne upravuje, že právo predpísať poistné (resp. penále) sa premlčí za desať rokov odo dňa jeho splatnosti, a preto nemožno toto ustanovenie zákona o sociálnom poistení vykladať tak, ako keby bolo toto ustanovenie ustanovením prekluzívnym (z uvedenej formulácie jednoznačne vyplýva zámer zákonodarcu, že ide o premlčanie, nie o preklúziu). Naďalej zastávala názor, že skutočným úmyslom zákonodarcu bolo v ust. § 147 zákona upraviť právny inštitút premlčania v pravom slova zmysle, tzn. ako kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého vymáhateľnosť nároku možno odvrátiť námietkou premlčania, ktorá je s premlčaním neoddeliteľne spätá bez ohľadu na to, či to zákon výslovne ustanovuje. Absencia zákonného ustanovenia v zákone o sociálnom poistení, ktorým by bolo ustanovené, že na premlčanie
sa prihliada len v prípade vznesenej námietky premlčania, nemôže mať za následok prekvalifikovanie samotného premlčania na inštitút preklúzie. Mala za to, že na premlčanie sa neprihliada z úradnej povinnosti. Premlčania práva, t. j. premlčania nároku Sociálnej poisťovne na poistné (resp. penále), sa môže povinný subjekt (dlžník) dovolať len vznesením námietky premlčania. Podmienkou úspešného uplatnenia námietky premlčania je splnenie oznamovacej povinnosti podľa zákona o sociálnom poistení. Úspešným uplatnením námietky premlčania zo strany povinného subjektu nárok Sociálnej poisťovne na zaplatenie dlžného poisteného (penále) zaniká. Ak však povinný subjekt dobrovoľne splnil svoju povinnosť a premlčané poistné (penále) zaplatil, nemôže ho požadovať od Sociálnej poisťovne späť ako bezdôvodné obohatenie. Ďalej žalovaná poukázala na slovné spojenie „právo predpísať poistné“ z ktorého vyplýva, že pre úspešné uplatnenie práva na zaplatenie poistného je Sociálna poisťovňa povinná toto poistné predpísať v zákonom stanovenej lehote. Vydaním rozhodnutia o predpísaní poistného Sociálna poisťovňa pristupuje k uplatneniu si práva na odvedenie poistného. Mala preto za to, že týmto úkonom po formálnej i materiálnej stránke Sociálna poisťovňa naplnila obsah slovného spojenia „predpísať poistné“ Navyše dodala, že zo žiadneho ustanovenia zákona o sociálnom poistení, ani len nepriamo nevyplýva, že rozhodnutie o predpísaní poistného musí v rámci plynutia premlčacej lehoty nadobudnúť aj právoplatnosť. Práve naopak slovné spojenie „predpísať poistné“ v premlčacej lehote znamená, že Sociálna poisťovňa si uplatní svoje právo na odvedenie poistného tým, že predpíše poistné, t. j. vydá rozhodnutie o predpísaní poistného. Na tejto skutočnosti nemení ani to, že rozhodnutie nenadobudlo právoplatnosť, pretože aj v prípadnom odvolacom konaní je pre posúdenie správnosti a zákonnosti rozhodnutia rozhodujúci právny a skutkový stav v čase vydania prvostupňového rozhodnutia, ktoré je predmetom odvolacieho konania. Záverom žalovaná opätovne poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 10Sžsk/6/2019 zo dňa 30.06.2020 z ktorého je o. i. zrejmé, že „právo predpísať penále nie je postihované preklúziou práva, ale jeho premlčaním, ktoré musí namietať povinný subjekt“. III. Vyjadrenie žalobcu ku kasačnej sťažnosti 6. Žalobca právo vyjadriť sa k obsahu kasačnej sťažnosti nevyužil. IV. Konanie pred kasačným súdom 7. Podľa § 100 ods. 3 SSP, ak je konanie prerušené, nevykonávajú sa procesné úkony a neplynú lehoty podľa tohto zákona. Len čo odpadne prekážka, pre ktorú sa konanie prerušilo, alebo uplynul čas, na ktorý sa konanie prerušilo, predseda senátu aj bez návrhu uznesením rozhodne o pokračovaní v konaní. Ak sa v konaní pokračuje, začínajú lehoty plynúť znova. 8. Uznesením sp. zn. 7Ssk/5/2022 zo dňa 31.01.2023 Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) prerušil konanie o kasačnej sťažnosti žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. 13S/35/2021-76 zo dňa 29.09.2021 v znení opravného uznesenia č. k. 13S/35/2021-82 zo dňa 26.10.2021 z dôvodu, že senát 7S uznesením sp. zn. 9Sžsk/83/2020 zo dňa 30.03.2022 predložil Veľkému senátu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Veľký senát“) vec, týkajúcu sa rovnakej problematiky. Vec bola vedená Veľkým senátom pod sp. zn. 1SVs/5/2022. 9. Kasačný súd v danej veci mal preukázané, že Veľký senát vo veci sp. zn. 1SVs/5/2022 rozhodol rozsudkom zo dňa 27.09.2023, čím odpadla prekážka, pre ktorú bolo konanie v prejedávanej veci prerušené. Z uvedeného dôvodu a z dôvodu hospodárnosti konania kasačný súd rozhodol o pokračovaní v konaní v predmetnom rozsudku a nevydával samostatné uznesenie o pokračovaní v konaní. 10. Najvyšší správny súd ako súd kasačný (§ 11 písm. h) v spojení s § 438 ods. 2 SSP), na ktorý prešiel výkon súdnictva z Najvyššieho súdu SR podľa § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z., preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, kasačnú sťažnosť prejednal v rozsahu námietok žalovanej bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke
Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky www.nssud.sk (§ 452 ods. 1 v spojení s § 137 ods. 4 SSP) a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľky je dôvodná. 11. Predmetom súdneho prieskumu v danej veci bolo rozhodnutie žalovanej, ktorým žalovaná potvrdila prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne pobočka Považská Bystrica č. 700-0980839520GC04/20 zo dňa 09.11.2020. Prvostupňovým rozhodnutím bolo žalobcovi podľa § 178 ods. 1 písm. a), deviaty bod a § 240 zákona č. 461/2003 za obdobie apríl 2007 až december 2008 predpísané penále v sume 3 843,03 eur. 12. V procese posudzovania zákonnosti napadnutého rozsudku správneho súdu kasačný súd vychádzal zo skutkových zistení vyplývajúcich zo spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis žalovaného správneho orgánu, z ktorých dôvodov ich ďalej neopakuje a len na ne poukazuje. 13. Kasačný súd predovšetkým upriamuje pozornosť na to, že správne súdnictvo v Slovenskej republike vychádza z materiálneho chápania právneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy vyžadujúceho, aby verejná správa bola pod kontrolou súdnej moci. Je založené jednak na kontrole verejnej správy, či táto (ne)prekračuje jej zverené právomoci a jednak poskytuje ochranu subjektívnym právam osôb, do ktorých bolo zasiahnuté alebo zasahované v rozpore so zákonom. Hlavnou úlohou správneho súdnictva je teda ochrana subjektívnych práv a jeho cieľom ochrana práv fyzických a právnických osôb a ich prostredníctvom následne aj ochrana zákonnosti. Správne súdnictvo je neoddeliteľným atribútom právneho štátu zaručujúcim každej osobe, či už ide o fyzickú alebo právnickú osobu ochranu práv pred činnosťou orgánov verejnej správy. Dodržiavanie zákonnosti v oblasti výkonnej moci a dôsledná ochrana jednotlivca je jednou z najdôležitejších čŕt právneho štátu, ktorého koncepcia práva stojí aj na dodržiavaní práva štátnymi orgánmi. 14. Kasačný súd dáva tiež do pozornosti, že správny súd nie je súdom skutkovým. Jeho úlohou pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa tretej hlavy tretej časti Správneho súdneho poriadku (§ 199 a nasl. SSP) je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj s procesnoprávnymi predpismi. V súdnom prieskume zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu v sociálnych veciach správny súd nie je viazaný rozsahom dôvodov uvedených v žalobe, ak žalobca je fyzickou osobou, ktorou namieta nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu, tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím správneho orgánu a postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych právach. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. Správny súd v konaní súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy teda preskúmava, či orgán štátnej správy konal a rozhodol v súlade so zákonom, či v správnom konaní postupoval v súčinnosti s účastníkom konania, či sa vysporiadal s jeho námietkami a či na základe skutkových zistení a na základe logického a rozumného uváženia ustálil správne svoj právny záver. 15. Kasačný súd preskúmal rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci konania o kasačnej sťažnosti skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovanej, v spojení s konaním mu prechádzajúcim, najmä z toho pohľadu, či krajský súd správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovanej. Kasačný súd zistil, že krajský súd v danej veci v procese súdneho prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovanej nepostupoval v súlade s procesnými pravidlami zákonodarcom nastolenými v prvej a tretej hlave tretej časti Správneho súdneho poriadku, keď súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia žalovanej, napadnutého žalobou, nevykonal v súlade s právnou úpravou ustanovenou v zákone č. 461/2003 Z. z. VI. Právne posúdenie kasačným súdom
16. Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. 17. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 v súvzťažnosti s čl. 2 ods. 2 ústavy je zabezpečenie materiálneho a nie formálneho právneho štátu. Základnou premisou materiálneho právneho štátu sa prezentuje všeobecná záväznosť práva pre všetkých. To znamená, že štátne orgány, orgány územnej samosprávy, právnické osoby s právomocou rozhodovania o právach a povinnostiach, ako aj každý jednotlivec musí konať tak, ako určuje právny poriadok. 18. Z citovanej právnej úpravy ústavy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Pozitivistický právny prístup k aplikácii zákonov je preto v činnosti štátnych orgánov modifikovaný ústavne konformným výkladom, ktorý v závislosti od ústavou chránených hodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných pojmov. Obsah zákonnej právnej normy nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je podmienkou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu. Mocenské orgány štátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy, s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou v medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná (čl. 7 Ústavy SR) a po vstupe Slovenskej republiky do Európskeho spoločenstva, Európskej únie postupovať tiež v súlade s právne záväznými predpismi Európskeho spoločenstva, Európskej únie. 19. V danej súvislosti kasačný súd dáva tiež do pozornosti rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 341/07, v ktorom ústavný súd konštatuje: „Ústavný súd SR už v rámci svojej rozhodovacej činnosti konštatoval, že nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne treba vychádzať najprv z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona“. 20. Vychádzajúc z vyššie uvedeného kasačný súd zameral pozornosť predovšetkým otázke, ktorá ostala medzi účastníkmi konania v posudzovanej veci spornou, a to otázke premlčania práva predpísať penále podľa § 147 ods. 1 zákona o sociálnom poistení. Otázkou, či ust. § 147 ods. 1 zákona o sociálnom poistení normuje premlčanie, preklúziu a či má žalovaná na premlčanie prihliadať aj bez námietky dlžníka, sa zaoberal a dal na ňu odpoveď veľký senát najvyššieho správneho súdu v rozsudku sp. zn. 1SVs/5/2022 zo dňa 27.09.2023. 21. Veľký senát Najvyššieho správneho súdu SR uvedeným rozsudkom sp. zn. 1SVs 5/2022 zo dňa 27. septembra 2023 v právnej veci žalobcu: Y. S., proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, o preskúmanie rozhodnutia žalovanej z 3. októbra 2018, č. 5532- 3/2018-BA a o kasačnej sťažnosti žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 43 Sa 26/2018-117 z 2. marca 2020 rozhodol
tak, že rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 43 Sa 26/2018-117 z 2. marca 2020 zrušil a vec vrátil Správnemu súdu v Bratislave na ďalšie konanie. 22. Veľký senát najvyššieho správneho súdu v IV. časti (Posúdenie veci veľkým senátom kasačného súdu) uvedeného rozhodnutia konštatoval nasledovné: „...Po zistení, že sú splnené predpoklady postúpenia veci v zmysle § 22 ods. 1 písm. a) SSP, kasačný súd vo veľkom senáte preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP), ako aj predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) v medziach uplatnených sťažnostných bodov (§ 453 ods. 2 SSP)....“ „...Ustanovenie § 147 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. predovšetkým z jazykového hľadiska jednoznačne normuje, že právo predpísať poistné „sa premlčí“, a nie, že právo zaniká. Ako však naznačil už najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 7 Sžso 28/2016 a tiež generálny prokurátor vo svojom stanovisku, posúdenie povahy a konkrétnych účinkov takého „premlčania“ je otázkou komplikovanou, pretože v odvetví verejného práva neexistuje jednotná zákonná (legálna) definícia pojmu a účinkov premlčania. Účinky premlčania v súkromnom práve upravuje § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa na premlčanie práva prihliadne, len ak to dlžník namietne; ani to však neplatí v spotrebiteľských zmluvných vzťahoch, kde premlčanie práva vedie priamo na základe zákona k jeho nevymáhateľnosti (§ 54a Občianskeho zákonníka). Podľa § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka tento zákon upravuje v zásade majetkové vzťahy fyzických osôb, právnických osôb a štátu, teda oblasť súkromného práva. Podobne definuje účinky premlčania aj § 388 Obchodného zákonníka, ten sa však podľa jeho § 261 vzťahuje len na obmedzený rozsah záväzkovoprávnych vzťahov medzi štátom a inými osobami, teda rovnako upravuje súkromné právo. Už staršia doktrína a judikatúra zastávali názor, že bezmyšlienkovité prenášanie predpisov civilného práva do verejného práva by viedlo vôbec k nemožným dôsledkom vzhľadom na rozdielnu povahu a účel tohto práva (porov. Hoetzel, J. Československé správní právo. Část všeobecná. Melantrich : Praha 1937, 35; k nemožnosti použiť vo verejnoprávnej oblasti súkromnoprávne ustanovenia o premlčaní porov. všeobecne aj nález Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 11.953/29, Boh. adm. 9121). Neskoršia judikatúra, naopak, pripustila uplatnenie všeobecných zásad úpravy premlčania z občianskeho práva aj vo verejnom práve (porov. stanovisko Najvyššieho súdu ČSSR sp. zn. Cpjf 58/1972, judikát R 1/1973). Podobne český Najvyšší správny súd vidí rozdiel medzi preklúziou a premlčaním v zásade zhodne so súkromným právom, podľa ktorého účinky premlčania nastávajú až tým, že sa ho povinný dovolá (porov. v tomto smere napr. rozsudok sp. zn. 5 Ads 188/2018, ods. 17, alebo rozsudok rozšíreného senátu sp. zn. 1 Afs 215/2014, ods. 24). Názor, že pojem „premlčanie“ sa má vykladať zhodne s jeho zaužívaným súkromnoprávnym významom, vyslovil aj tamojší Ústavný súd (porov. uznesenie sp. zn. III. ÚS 3551/13, ods. 10)....“ „....Ustanovenie § 147 zákona č. 461/2003 Z. z. samo výslovne nehovorí, že na premlčanie možno prihliadať len na námietku dlžníka, alebo že by jeho účinky nastávali až tým, že sa ho dlžník dovolá. Zároveň však podľa § 144 ods. 1 cit. zák. žalovaná predpíše poistné fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné vždy, ak ho táto osoba neodviedla vôbec alebo v nesprávnej sume. Citované ustanovenie teda nenormuje, že by Sociálna poisťovňa nemala predpísať poistné len preto, že uplynula premlčacia doba podľa § 147, ako to ustanovuje napríklad citovaný § 87 ods. 1 Trestného zákona. To isté platí aj podľa citovaného § 241 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. vo vzťahu k predpísaniu penále. Poistné a penále, ktoré mala príslušná fyzická osoba alebo právnická osoba odviesť, je podľa § 148 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom od 1. januára 2008 pohľadávkou Sociálnej poisťovne a nakladanie s nimi je upravené v § 149 až 151 cit. zák. Podľa § 151 ods. 4 však takáto pohľadávka zaniká okrem iného odpísaním podľa odseku 2 uvedeného paragrafu. Jeden z prípadov, kedy žalovaná odpíše pohľadávku alebo jej neuhradenú časť, upravuje § 151 ods. 2 písm. h) cit. zák., v zmysle ktorého tak žalovaná urobí na základe rozhodnutia o uznaní námietky premlčania dlžníka. Práve citované ustanovenie tak dostatočne jednoznačne normuje, že pohľadávka Sociálnej poisťovne na poistnom alebo penále môže zaniknúť až potom, čo dlžník urobí voči nej prejav, z ktorého vyplynie jeho vôľa namietnuť premlčanie. Až na základe takejto námietky sa žalovaná môže začať zaoberať otázkou, či sa právo predpísať poistné premlčalo alebo nie; až potom, čo sa na základe takejto námietky rozhodnutím právoplatne uznalo, že tieto podmienky sa naplnili, môže postupom podľa § 151 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. dôjsť k odpísaniu a tým zániku takejto pohľadávky. Ani ustanovenie § 150 ani § 151 cit. zák. však neviažu odpísanie (a tým ani zánik) pohľadávky na samotnú skutočnosť, že uplynula premlčacia doba podľa § 147 ods. 1 cit. zák. Tým citované ustanovenia kontrastujú s ustanovením § 151 ods. 2 písm. g) tohto zákona, podľa ktorého sa pohľadávka odpíše (a tým zanikne) už na základe samotného uplynutia lehoty, v ktorej možno vykonať rozhodnutie, ktorým bola pohľadávka predpísaná, a ktorú ustanovuje § 148 ods. 2 cit. zák. Ustanovenie § 151 ods. 2 g) sa pritom už podľa svojho znenia
celkom zreteľne vzťahuje len na pohľadávku, ktorá už bola právoplatne predpísaná rozhodnutím, a tak neprichádza do úvahy jeho použitie v konaní o jej predpísanie. Citované ustanovenia tak celkom zjavne svedčia nielen v prospech záveru, že premlčanie v zmysle § 147 zákona č. 461/2003 Z. z. nemá účinky preklúzie, ale aj v prospech záveru, že žalovaná sa ním zaoberá len na základe námietky dlžníka. Preto nemôže obstáť opačný právny názor vyjadrený v citovanom rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžso 28/2016 a v stanovisku generálneho prokurátora. V prospech tohto výkladu ďalej svedčia tak systematické úvahy, ako aj účel, ktorý má plniť zaplatené poistné. Podľa už citovaného § 225e ods. 1 písm. e) zákona č. 461/2003 Z. z. sa totiž námietka premlčania vyžaduje na to, aby sa zastavilo vymáhanie pohľadávky, ktoré je premlčané. Vymáhanie pohľadávky je pritom podľa § 225g a nasl. cit. zák. spojené s priamym núteným zásahom žalovanej ako nositeľa verejnej moci do rôznych majetkových hodnôt dlžníka (povinného). Medzi ne patrí napríklad prechod práva na výplatu mzdy, platu, služobného príjmu, odmeny z dohody alebo iného príjmu (porov. § 225h ods. 1) z dlžníka na Sociálnu poisťovňu, ktorej ho platiteľ tohto príjmu musí vyplatiť (§ 225i ods. 10 cit. zák.), prípadne podobný prechod práva na výplatu pohľadávky z účtu, z ktorého musí banka alebo pobočka zahraničnej banky odpísať peňažné prostriedok a vyplatiť ich žalovanej (§ 225j ods. 12) aj bez súhlasu povinného. Ak treba namietnuť premlčanie na odvrátenie takto závažných následkov, o to viac je opodstatnené, aby takúto námietku bolo treba aj na odvrátenie (právoplatného) predpísania pohľadávky, ktoré je len predkrokom k jej vymáhaniu. Právny vzťah medzi žalovanou a poistencom v rámci jednotlivých odvetví sociálneho poistenia (§ 3 zákona č. 461/2003 Z. z.) navyše nie je vzťahom jednostranným, z ktorého by občan (jednotlivec) mal len povinnosti a verejná moc len práva (nároky), akým je napr. vzťah štátu a daňovníka alebo štátu a colného dlžníka. Podľa § 13 tohto zákona má totiž poistenec za podmienok ustanoveným uvedeným zákonom voči žalovanej nárok na nemocenské dávky, dôchodkové dávky, úrazové dávky, dávku garančného poistenia a dávku v nezamestnanosti. Podľa § 31 ods. 1 písm. b) cit. zák. má povinne nemocensky poistená samostatne zárobkovo činná osoba a dobrovoľne nemocensky poistená osoba nárok na nemocenskú dávku zásadne len vtedy, ak do určitého obdobia zaplatili poistné na nemocenské poistenie. Podľa § 60 ods. 1 cit. zák. obdobím dôchodkového poistenia je obdobie povinného alebo dobrovoľného dôchodkového poistenia, ak za tieto obdobia bolo zaplatené poistné. Citované ustanovenia tak vo väčšej či menšej miere robia nárok na tieto dávky závislým od toho, či poistné bolo alebo nebolo zaplatené. Pritom nerozlišujú, či ide o poistné premlčané alebo nepremlčané. Ak by premlčanie práva predpísať poistné viedlo k tomu, že nárok žalovanej naň by zanikol bez prejavu vôle dlžníka - poistenca, znamenalo by to, že poistné za príslušné obdobia by už nebolo možné doplatiť, pretože by nebolo možné platiť na zaniknutý nárok. Naopak, naviazanie týchto účinkov až na námietku premlčania dlžníka, teda na aktívny prejav jeho vôle, na ňom ponecháva rozhodnutie, či tieto následky nastúpia alebo nie. Vzhľadom na to neprichádza do úvahy ani výkladové pravidlo in dubio mitius (v pochybnostiach miernejšie), ktoré nachádza svoje uplatnenie najmä v jednostranných (najmä daňových a colných) vzťahoch, aj to však spravidla až potom, čo iné výkladové metódy nevedú k uspokojivému výsledku (porov. v tomto smere napr. uznesenie sp. zn. 4 Sfk 18/2022, ale osobitne v kontexte dane z pridanej hodnoty rozsudok Súdneho dvora z 23. apríla 2020, C-401/18, Herst, ods. 60; podobne Melzer, F. cit. dielo, s. 205 až 209). V poistnom vzťahu medzi žalovanou a poistencom totiž nemožno jednoznačne ustáliť, že by zánik práva žalovanej na poistné (preklúzia) s nemožnosťou doplatiť ho bolo pre poistenca skutočne tým miernejším následkom. Iný prístup nie je odôvodnený ani okolnosťou, že žalobcom je fyzická osoba, pretože ustanovenia § 147 ods. 1, § 151 ods. 2 písm. h) ani § 241 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. nerozlišujú vo svojich dôsledkoch medzi pohľadávkami voči fyzickým a iným osobám. Konečne, aj historický vývoj právnej úpravy odvetvia sociálneho zabezpečenia (poistenia) poskytuje dostatok príkladov, že medzi premlčaním a preklúziou a ich účinkami sa dôsledne rozlišuje....“ „......Podľa už citovaného § 147 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. sa premlčiava právo „predpísať“ poistné. Predpísanie poistného je podľa cit. § 144 ods. 1 cit. zák. úkon organizačnej zložky žalovanej, ktorým určuje osobe povinnej odviesť poistné výšku tohto poistného. Podľa § 177 ods. 5 a § 178 ods. 1 písm. a) ôsmeho bodu cit. zák. o predpísaní penále rozhoduje v nedávkovom konaní pobočka Sociálnej poisťovne rozhodnutím (§ 210 ods. 1). V zmysle § 209 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. sa v rozhodnutí, ktorým sa ukladá povinnosť na plnenie, musí určiť lehota na plnenie. Žiadne ustanovenie tohto zákona neviaže plynutie tejto lehoty na právoplatnosť, takže tá môže podľa § 213 ods. 2 cit. zák. uplynúť aj skôr než sa rozhodnutie stalo právoplatným (rozhodnutie teda môže byť aj predbežne vykonateľné). Ustanovenia § 147 ods. 3 a § 149 ods. 2 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z. potom takisto rozlišujú medzi rozhodnutím o „predpísaní“ poistného a právoplatnosťou tohto rozhodnutia. Z uvedenej úpravy možno usudzovať, že poistné nie je predpísané až právoplatnosťou rozhodnutia, ale už vydaním tohto rozhodnutia voči povinnej osobe (v podobnom zmysle rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.
9 Sžsk 84/2019). Ak teda prvostupňové rozhodnutie nebolo vydané voči povinnej osobe pred uplynutím desaťročnej lehoty upravenej v § 147 ods. 1 cit. zák., môže táto osoba uplatniť námietku premlčania v odvolaní proti tomuto rozhodnutiu alebo kedykoľvek počas odvolacieho konania (pokiaľ ju už neuplatnila skôr). Len čo však toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť (§ 213 ods. 1), nastupuje namiesto toho podľa § 147 ods. 3 cit. zák. nová šesťročná premlčacia lehota na vymáhanie už predpísaného poistného. Na základe uvedeného veľký senát kasačného súdu uzatvára: Premlčanie práva predpísať poistné podľa § 147 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. neznamená, že by uplynutím premlčacej doby zanikala pohľadávka žalovanej na poistné a jej právo predpísať ho. Naopak, znamená to, že osoba povinná odviesť poistné môže po uplynutí tejto doby namietnuť premlčanie tohto práva vo vzťahu k poistnému, ktoré do uplynutia tejto doby nebolo predpísané (hoci aj neprávoplatne vydaným) rozhodnutím pobočky Sociálnej poisťovne. Až vznesením takejto námietky sa organizačná zložka žalovanej [pobočka v rámci autoremedúry podľa § 217 ods. 1 alebo ústredie ako odvolací orgán podľa § 179 ods. 1 písm. b) cit. zák.] môže začať zaoberať otázkou, či sa právo predpísať poistné premlčalo. Len čo podľa § 151 ods. 2 písm. h) zákona č. 461/2003 Z. z. takúto námietku premlčania svojím rozhodnutím právoplatne uzná, otvorí sa tým podľa § 150 ods. 2 v spojení s § 151 ods. 3 a 5 cit. zák. cesta k odpísaniu a zániku pohľadávky žalovanej na poistné, ktoré je tým dotknuté. Prostredníctvom odkazu na § 147 ods. 1 v ustanovení § 241 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. sa uvedené závery rovnako vzťahujú aj na možnosť žalovanej predpísať penále za neodvedené poistné, z čoho napokon vychádzal aj skôr citovaný rozsudok 10 Sžsk 6/2019. Ich použiteľnosť však nevyplýva len z tohto odkazu, ale umocňuje ju okolnosť, že aj penále je podľa § 149 ods. 1 cit. zák. pohľadávkou Sociálnej poisťovne, a tak aj naň sa priamo vzťahuje citované ustanovenie § 151 ods. 2 písm. h) uvedeného zákona“.... 23. Vo vzťahu k otázke, či by k inému záveru nemala viesť aplikácia ustanovení Správneho súdneho poriadku o správnej žalobe vo veciach správneho trestania Veľký senát konštatoval, cit.: „Podľa § 194 ods. 1 SSP sa správnym trestaním rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte (t. j. kárnom, disciplinárnom alebo inom správnom delikte, porov. leg. skratku v § 71 ods. 1 SSP) alebo sankcii za iné podobné protiprávne konanie. Z ustanovenia § 240 zákona č. 461/2003 Z. z. nevyplýva, že by sa neodvedenie poistného považovalo za priestupok alebo iný správny delikt, pretože pokuty za iné správne delikty sú upravené osobitne v § 239 tohto zákona a sú zreteľne odlíšené od penále nadpisom celej časti aj nad príslušnými paragrafmi. Celkom zjavne nejde ani o kárny alebo disciplinárny delikt, ktoré sú typické hlavne pre štátnoslužobné vzťahy (porov. napr. rozsudok tunajšieho súdu sp. zn. 10 Asan 20/2020) alebo pre vzťahy v rámci samosprávnych korporácií určitých profesií (porov. napr. rozsudok tunajšieho súdu sp. zn. 6 Asan 12/2020). Podľa veľkého senátu však penále nemožno považovať ani za „sankciu za iné podobné protiprávne konanie“. Pod takou sankciou totiž možno rozumieť len ujmu na majetku alebo právach zodpovednej osoby (porov. v tomto zmysle aj formuláciu čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky), ktorá nemá kompenzačný charakter, teda ktorej účelom nie je nahradiť škodu, ktorú povinný spôsobil inému, ani vrátiť neoprávnený majetkový prospech, ktorý povinný získal na úkor iného. Charakter sankcie za iné podobné protiprávne konanie v zmysle § 194 ods. 1 SSP tak zásadne nemajú platby, ktorých cieľom je najmä kompenzovať škodu, resp. vyrovnať majetkový prospech, ktoré vznikli tým, že platiteľ poistného a iných verejných dávok svoju platobnú povinnosť nesplnil včas. Hoci takáto platba je viazaná na porušenie povinnosti platiť (teda tiež na „protiprávne konanie“), svojou povahou sa viac blíži k úroku z omeškania v súkromnoprávnych vzťahoch (porov. § 517 ods. Občianskeho zákonníka, prípadne § 369 Obchodného zákonníka). ....“ „.... Ustanovenie § 240 zákona č. 461/2003 Z. z. viaže penále výlučne na neodvedenie poistného a príspevkov na starobné dôchodkové sporenie v určenej lehote vôbec alebo v správnej výške. Podľa citovaného ustanovenia je sadzba penále určená na 0,05 % denne, teda 18,25 až 18,3 % ročne, a určuje sa výlučne z dlžnej sumy (teda zo sumy poistného, s ktorého odvedením je povinná osoba v omeškaní). Jeho výška je tak závislá výlučne od dlžnej sumy a trvania omeškania, ktoré sa podľa citovaného ustanovenia končí okamihom, kedy príslušná platba dôjde na účet žalovanej alebo sa zaplatí v hotovosti, prípadne exekútorovi. Ide teda dôsledne len o obdobie, počas ktorého žalovaná nemá v príslušnom fonde (§ 158 cit. zák.) k dispozícii finančné prostriedky z poistného, pretože ich stále má u seba (a podľa okolností užíva) povinná osoba. Podľa veľkého senátu tak penále podľa citovaného ustanovenia predstavuje osobitný kompenzačný inštitút, ktorý má kompenzovať ujmu Sociálnej poisťovne a prospech povinnej osoby z oneskoreného zaplatenia poistného“. 24. Vychádzajúc z uvedeného veľký senát kasačného súdu jednoznačne konštatoval, že premlčanie práva predpísať poistné (penále) podľa § 147 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. neznamená, že by uplynutím premlčacej doby zanikala pohľadávka žalovanej na poistné (penále) a jej právo predpísať ho.
Až vznesením námietky premlčania sa organizačná zložka žalovanej [pobočka v rámci autoremedúry podľa § 217 ods. 1 alebo ústredie ako odvolací orgán podľa § 179 ods. 1 písm. b) cit. zák.] môže začať zaoberať otázkou, či sa právo predpísať poistné ( penále) premlčalo. Len čo podľa § 151 ods. 2 písm. h) zákona č. 461/2003 Z. z. takúto námietku premlčania svojím rozhodnutím právoplatne uzná, otvorí sa tým podľa § 150 ods. 2 v spojení s § 151 ods. 3 a 5 cit. zák. cesta k odpísaniu a zániku pohľadávky žalovanej na poistné (penále), ktoré je tým dotknuté. Citované ustanovenia tak celkom zjavne svedčia nielen v prospech záveru, že premlčanie v zmysle § 147 zákona č. 461/2003 Z. z. nemá účinky preklúzie, ale aj v prospech záveru, že žalovaná sa ním zaoberá len na základe námietky dlžníka. 25. Rozhodnutie veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky je pre správne súdy záväzné. 26. Správny súd v tu prejednávanej veci posúdil otázku premlčania penále predpísané žalobcovi podľa § 240 zákona č. 461/2003 Z.z. tak, že pokiaľ predpis verejného práva výslovne neustanovuje, že správny orgán prihliadne na premlčanie len na námietku účastníka konania, je výrazom "premlčanie" fakticky mienená preklúzia, ku ktorej má správny orgán prihliadať z úradnej povinnosti. Vyhodnotil, že žalovaná musí penále predpísať v lehote stanovenej zákonom právoplatne a nepostačuje, vydanie neprávoplatného rozhodnutia o predpísaní penále v tejto lehote a teda uplatnením práva v tomto prípade je potrebné rozumieť rozhodnutie o predpísaní penále, ktoré je právoplatné. 27. Pokiaľ správny súd vo vzťahu k hmotnoprávnej otázke, týkajúcej sa aplikácie § 147 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, ustálil záver o tom, že výraz „premlčanie“ fakticky znamená preklúziu práva, ku ktorej správny orgán prihliada z úradnej povinnosti, z ktorých dôvodov napadnuté rozhodnutie žalovanej podľa ust. § 191 ods. 1 písm. c/ SSP zrušil pre nesprávne právne posúdenie veci a vec jej vrátil a ďalšie konanie, správny súd rozhodol vo veci v rozpore so zákonom o sociálnom poistení, a preto jeho rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP). 28. Vzhľadom na uvedené vyššie kasačný súd námietky žalovanej uvedené v kasačnej sťažnosti, ktorými namietala nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom v zmysle § 440 ods.1, písm. g/ SSP, vyhodnotil ako dôvodné, keďže tieto námietky spochybnili vecnú a právnu správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu. Z uvedených dôvodov kasačný súd podľa § 462 ods. 1 rozhodnutie krajského súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie Správnemu súdu v Banskej Bystrici, na ktorý podľa § 3 ods. 3 písm. a) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov prešiel výkon súdnictva z doterajšieho krajského súdu. 29. V ďalšom konaní bude povinnosťou správneho súdu opätovne sa vecou zaoberať, ustáliť zásadné otázky nastolené v konaní, vzťahujúce sa na prejednávanú vec, v ich intenciách posúdiť zákonnosť rozhodnutia a postupu žalovanej v spojení s rozhodnutiami a postupom prvostupňového správneho orgánu a to v súlade s názorom veľkého senátu kasačného súdu vysloveným v tomto rozhodnutí a vo veci opätovne rozhodnúť. V novom rozhodnutí vo veci samej rozhodne správny súd opätovne o nároku na náhradu trov konania, vrátane nároku na náhradu trov kasačného konania (§ 467 ods. 3 SSP). 30. Toto rozhodnutie prijal kasačný súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.