Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Najvyšší správny súd SR 9Sžsk/37/2019 2017200380 06. 07. 2022 Mgr. Michal Novotný ECLI:SK:NSSSR:2022:2017200380.3
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Michala Novotného (sudca spravodajca) a členiek JUDr. Zdenky Reisenauerovej a JUDr. Jany Martinčekovej vo veci žalobkyne: A.. W. K., nar. X. L. XXXX, Z. XXX, I. E. J., zastúpenej: Michal Mrva - advokátska kancelária, s. r. o., IČO: 50 145 860, Trenčianska 38, Bratislava, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta č. 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej z 2. novembra 2017 č. 31356-2/2017-BA, o kasačnej sťažnosti žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 43 Sa 35/2017-111 z 19. novembra 2018, takto rozhodol: Najvyšší správny súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 43 Sa 35/2017-111 z 19. novembra 2018 a vec mu vracia na ďalšie konanie. odôvodnenie: I. Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom 1. Z administratívnych spisov žalovanej vyplýva, že žalobkyňa na základe povolenia z 29. novembra 2006 poskytovala zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení v odbore všeobecné lekárstvo. Slovenská lekárska komora jej ešte 23. januára 2006 vydala licenciu na výkon samostatnej zdravotníckej praxe č. L1A/TT/0548/06. Na žiadosť žalobkyne jej Trnavský samosprávny kraj 27. júna 2013 s účinnosťou k 1. júlu 2013 zrušil skoršie povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia. Licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe jej však zostala v platnosti aj po tomto dni. Napriek tomu sa žalobkyňa u žalovanej uplynutím 2. júla 2013 odhlásila z povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby. 2. Po zistení, že žalobkyňa bola aj naďalej (po 2. júli 2013) držiteľkou licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe a zároveň bola registrovaná na daň z príjmu fyzickej osoby podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení účinnom do 31. decembra 2013, pobočka žalovanej v Trnave rozhodnutím z 13. januára 2017 č. 255-5/2017-TT vyslovila, že povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie žalobkyni nezaniklo 2. júla 2013, ale zaniklo až 2. septembra 2013. Pobočka vyšla z toho, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe je oprávnením na vykonávanie činnosti podľa § 5 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2013, v dôsledku čoho bola žalobkyňa aj po 2. júli 2013 samostatne zárobkovo činnou osobou. Navyše z výpisu daňového priznania žalobkyne k dani z príjmov pobočka zistila, že jej príjem za rok 2012 neklesol pod zákonom stanovenú hranicu podľa § 21 ods. 1 cit. zák. a bol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 5 cit. zák. Jej povinné nemocenské a dôchodkové poistenie, tak podľa § 21 ods. 1 cit. zák. mohlo zaniknúť až 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, kedy jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti nepresiahol
túto hranicu, alebo podľa § 21 ods. 4 cit. zák. dňom zrušenia registrácie na účely dani z príjmu fyzickej osoby podľa § 67 ods. 9 zákona č. 563/2009 Z. z. 3. Napriek odvolaniu žalobkyne žalovaná toto rozhodnutie potvrdila svojím rozhodnutím z 2. novembra 2017 č. 31356-2/2017-BA. Do odôvodnenia prevzala odôvodnenie rozhodnutia pobočky, ktoré považovala správne. Zdôraznila, že podľa § 3 ods. 4 písm. c) a § 10 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve v znení neskorších predpisov sa zdravotnícke povolanie lekár mohlo vykonávať aj na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe. Licencia L1A tak bola oprávnením podľa § 5 v spojení s § 3 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom od 1. januára 2011, ktoré zakladalo žalobkyni postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby. Tiež uviedla, že v zmysle novelizovaného § 5 cit. zák. žalobkyňa nadobudla postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby, nakoľko splnila podmienku veku a tiež bola registrovaná na daň z príjmu fyzických osôb. Keďže pobočka žalovanej zistila, že dátum zániku povinného poistenia v odhláške je sporný podľa § 178 ods. 1 písm. a) cit. zák. vydala rozhodnutie o zániku povinného poistenia žalobkyne ku dňu zrušenia jej registrácie na daňovom úrade. Rozhodnutie pobočky bolo vydané na základe spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci spĺňajúc náležitosti v zmysle § 209 cit. zák. 4. Správny súd tu napadnutým rozsudkom vyhovel správnej žalobe a zrušil toto rozhodnutie žalovanej podľa § 191 ods. 1 písm. e) a g) SSP. Nestotožnil sa s jej názorom, že pre účasť na povinnom sociálnom poistení postačuje len držba licencie L1A, bez ohľadu na to či žalobkyňa licenciu využívala a mala z nej príjmy. Z § 14 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. nevyplýva, že by postačovala len formálna držba oprávnenia na podnikanie podľa zákona č. 578/2004 Z. z., hoci sa na jeho základe posudzovaný príjem vôbec nedosahoval. Ďalej uviedol, že cit. zák. explicitne neupravuje situáciu, keď fyzická osoba disponovala viacerými oprávneniami na výkon činnosti a príjem mala výlučne na základe toho oprávnenia, ktoré zaniklo. Preto prijal záver, že len formálna držba licencie nezakladá žalobkyni účasť na povinnom poistení a príjmy z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti, dosiahnuté na základe viacerých oprávnení, je potrebné posudzovať samostatne. To vyplýva aj z § 10 ods. 1 a 2 zákona č. 578/2004 Z. z., čím sa však žalovaná riadne nezaoberala. Vytkol jej, že porušila procesné práva žalobkyne, pretože jej ako účastníčke neoznámila začatie konania. Tým jej nebolo umožnené vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, hoci podľa § 178 ods. 1 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z., by malo ísť o sporný prípad. Prvostupňové rozhodnutie vydané po takmer štyroch rokoch od prijatia odhlášky považoval za nepredvídateľné, navyše nezodpovedajúce požiadavkám § 209 ods. 3 cit. zák., nakoľko vo výroku absentovalo uvedenie hmotnoprávneho ustanovenia, na základe ktorého bolo o povinnom poistení žalobkyne rozhodnuté. Záverom zdôraznil, že pri posudzovaní veci zohľadňoval nielen logický význam ustanovení zákona č. 461/2003 Z. z., ale aj jeho účel, ktorý vzhľadom na konštatovaný časový odstup vydania rozhodnutia zjavne nebol sledovaný. II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenia k nej 5. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalovaná domáha zrušenia tohto rozsudku a vrátenia veci na ďalšie konanie. Zdôraznila, že postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby je podľa § 5 v spojení s § 3 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. a § 6 ods. 1 písm. c) zákona č. 595/2003 Z. z. naviazané na oprávnenie vykonávať určitú činnosť, nie na jej skutočnú realizáciu. Podľa § 3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z. z. je také oprávnenie spojené aj s licenciou na výkon samostatnej zdravotníckej praxe. Jej držiteľ môže vykonávať zdravotnícke povolanie a dosahovať príjmy podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z. Ustanovenie § 21 ods. 1 cit. zák. neupravuje bližšiu špecifikáciu dosiahnutých príjmov vo vzťahu ku každému oprávneniu zvlášť. Navyše novelizáciou § 5 zákona č. 461/2003 Z. z. s účinnosťou od 1. januára 2011 do 30. júna 2014 v zmysle prechodného ustanovenia § 293cu musí fyzická osoba spĺňať podmienku dovŕšenia 18 rokov veku a byť registrovaná na daňovom úrade v súvislosti so zárobkovou činnosťou, ktorá zakladá dosahovanie príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti. Keďže žalobkyňa bola registrovaná v registri daňových subjektov až do 2. septembra 2013 a jej príjem bol vyšší ako zákonom stanovená hranica, splnila všetky zákonné podmienky samostatne zárobkovo činnej osoby. Podotkla, že ustanovenia zákona č. 461/2003 Z. z. sa aplikujú rovnako na všetky slobodné povolania a ani lekárov z nich nemožno vynímať. Žalobkyňa mala možnosť hájiť svoje práva v rámci odvolacieho konania. Jej rozhodnutie, ako aj rozhodnutie pobočky, spĺňa náležitosti uvedené v § 209 ods. 4 cit. zák.
6. Žalobkyňa navrhla kasačnú sťažnosť zamietnuť. Obdobne ako v správnej žalobe namietala, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe L1A nezakladá postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby. To, že nemohla na základe tejto licencie dosahovať príjmy potvrdzuje aj to, že nemala ambulanciu, zrušila registráciu na účely dane z príjmu a tiež sa odhlásila z povinného poistenia ako samostatne zárobkovo činná osoba u žalovanej, v zdravotnej poisťovni, ako aj na Štatistickom úrade Slovenskej republiky. Poukázala na svoj príjem z roku 2013 a zdôraznila, že súdy majú vykladať právo s ohľadom na spravodlivosť, k čomu odkázala na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky a nemeckého Spolkového ústavného súdu. III. Posúdenie veci kasačným súdom 7. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), na ktorý od 1. augusta 2021 prešiel výkon súdnictva z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (§ 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov), preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) v medziach uplatnených kasačných bodov (§ 453 ods. 2 SSP). 8. V prerokúvanej veci žalovaná pobočka ako organizačná zložka verejnoprávnej inštitúcie zriadenej na výkon sociálneho poistenia podľa § 120 zákona č. 461/2003 Z. z. konala a rozhodovala v rámci svojej právomoci o otázke zániku poistenia, ktorý považovala za sporný. Toto rozhodovanie je podľa § 172 ods. 5 cit. zák. predmetom nedávkového konania, ktoré sa spravuje treťou časťou (§ 172 až 225) zákona č. 461/2003 Z. z. 9. Nedávkové konanie sa podľa § 184 ods. 8 cit. zák. začína okrem iného z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne. Také konanie je podľa § 185 ods. 4 cit. zák. začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka urobila voči účastníkovi prvý úkon. Podľa § 195 ods. 1 cit. zák. organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará podklady na rozhodnutie. Podľa § 209 ods. 1 cit. zák. sa rozhodnutie organizačnej zložky vydáva písomne, ak zákon neustanovuje inak. Rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Podľa § 210 ods. 2 cit. zák. sú organizačné zložky povinné rozhodnúť (okrem iného) vo veci zániku poistenia v sporných prípadoch najneskôr do 60 dní od začatia konania, resp. v mimoriadne zložitých prípadoch najneskôr do 120 dní od začatia konania. 10. Z citovaných § 184 ods. 8 a § 185 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. tak predovšetkým vyplýva, že okamihom začatia nedávkového konania na podnet organizačnej zložky je deň, kedy bol voči účastníkovi urobený prvý úkon. Inak povedané, konanie je začaté vtedy, keď organizačná zložka voči účastníkovi (navonok) prejavila, že voči nemu vedie určité nedávkové konanie. Takýmto prvým úkonom podľa judikatúry môže byť aj samo vydanie písomného rozhodnutia (§ 209 cit. zák.), keďže aj z neho je celkom zrejmé, že sa voči účastníkovi vedie určité konanie s určitým predmetom. Zákon č. 461/2003 Z. z. na rozdiel od napríklad zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov neobsahuje všeobecné ustanovenie o tom, že účastníkov treba o začatí konania upovedomiť a dať im možnosť vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia pred jeho vydaním (§ 33 ods. 2 Spr. por.). To samozrejme nezbavuje žalovanú povinnosti zabezpečiť účastníkovi konania ochranu jeho oprávnení, ktoré sú konkretizáciou základného práva na inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, prípadne i základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (porov. uznesenie najvyššieho súdu sp.zn. 1 Vs 1/2019). 11. Podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP však možno zrušiť preskúmavané rozhodnutie, len ak porušenie ustanovení o konaní bolo podstatné a ak mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. Z citovaného ustanovenia tak celkom zreteľne vyplýva, že pre zrušenie rozhodnutia nepostačuje samo zistenie, že boli porušené ustanovenia o konaní, ale toto porušenie musí byť podstatné a muselo byť spôsobilé negatívne sa prejaviť na obsahu vydaného rozhodnutia. Ak organizačná zložka pred vydaním prvostupňového rozhodnutia nedá účastníkovi konania možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, môže sa týmto postupom pripraviť o určité dôležité poznatky (dôkazy), a tým spôsobiť, že jej rozhodnutie nebude vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu (cit. § 209 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.), teda bude nezákonné. To, či sa tak stalo, treba hodnotiť
vždy v konkrétnej veci s ohľadom na to, z akého podkladu organizačná zložka pri svojom rozhodovaní vychádzala a čo pri svojom rozhodovaní nezohľadnila. 12. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia z 13. januára 2017 vyplýva, že pobočka pri jeho vydaní vychádzala z informácií poskytnutých Slovenskou lekárskou komorou, že žalobkyňa je držiteľkou licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe L1A/TT/0548/06 z 23. januára (s právoplatnosťou od 15. februára) 2006. Ďalej vychádzala z údajov z registra daňových subjektov, z ktorého zistila, že žalobkyňa bola registrovaná na daňovom úrade do 2. septembra 2013. Žalobkyňa mohla uplatniť svoje práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy podaním odvolania proti tomuto rozhodnutiu. Odvolanie podala a namietala v ňom takmer rovnaké argumenty ako v neskorších podaniach. Hoci uviedla, že registráciu na daň z príjmu fyzickej osoby zrušila k spomínanému dátumu, v súvislosti so zánikom statusu samostatne zárobkovo činnej osoby to nepovažovala za relevantné. Tiež nijakým spôsobom nespochybnila skutkový stav v súvislosti s držbou licencie L1A a s výškou príjmu za rok 2012. Z uvedeného vyplýva, že žalobkyni bola daná primeraná možnosť, aby uplatňovala svoje právo vyjadriť sa ku skutkovému stavu rozhodnutia a navrhovať vykonanie dôkazov. Za daných okolností tak nemožno uzavrieť, že by bolo ustanovenie o konaní porušené natoľko podstatným spôsobom, aby to zakladalo dôvod na zrušenie preskúmavaného rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP. 13. Kasačný súd nesúhlasí s argumentáciou správneho súdu, že prvostupňové rozhodnutie má nesprávny výrok. Podľa § 209 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. musí rozhodnutie obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní. Podľa odseku 3 cit. paragrafu výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo. Citované ustanovenie bližšie neustanovuje, aké ustanovenie má byť vo výroku uvedené. V prerokúvanej veci sa výrokom prvostupňového rozhodnutia z 13. januára 2017 rozhodovalo o tom, že k 2. júlu 2013 neboli naplnené podmienky, za ktorých podľa § 21 ods. 1 a 4 zákona č. 461/2003 Z. z. malo zaniknúť povinné poistenie žalobkyne a splnenie týchto podmienok nastalo až 2. septembra 2013. Citovať vo výroku ustanovenia, z ktorých vyplýva, kedy sociálne poistenie zaniká, no nie, kedy nezaniká, by tak mohlo pôsobiť mätúco práve vo vzťahu nenaplneniu zákonných podmienok. Žalovaná tak nepochybila podstatným spôsobom, ak vo výroku odkázala len na všeobecné ustanovenie § 178 ods. 1 písm. a) cit. zák., ktoré jej dovoľuje o tejto spornej otázke rozhodnúť a až v odôvodnení rozhodnutia konkretizovala použitie ustanovení právnych predpisov, na základe ktorých vo veci žalobkyne rozhodla. 14. Názor žalobkyne, že prijatie odhlášky žalovanou predstavuje rozhodnutie o zániku poistenia, nemá oporu v ustanoveniach zákona o sociálnom poistení. Podľa cit. § 209 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. sa totiž rozhodnutie vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje inak. Pod pojmom „ustanovuje inak“ treba rozumieť ustanovenie, v ktorom je výslovne dovolené vydať rozhodnutie ústne alebo vyznačením v spise (napr. § 194 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z.). Nemožno však z neho vyvodiť, že za rozhodnutie možno považovať každý akt, ktorým organizačná zložka niečo vyznačila v spise alebo informačnom systéme. Podľa § 228 ods. 1 cit. zák. v znení účinnom do 31. decembra 2013 bola samostatne zárobkovo činná osoba povinná odhlásiť sa z povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia do ôsmich dní od jeho zániku. Citované ustanovenie, ani iné ustanovenia neustanovovali nič o tom, že by na základe tejto odhlášky mala žalovaná vydať rozhodnutie o zániku vyznačením v spise. Odhláška bola teda len evidenčným úkonom poistenca, ktorým oznamoval žalovanej skutočnosti, kvôli ktorým mu - podľa jeho názoru - zaniklo povinné poistenie. Žalovaná mohla údaje v odhláške bez ďalšieho akceptovať, táto akceptácia však nemá povahu právoplatného rozhodnutia o zániku sociálneho poistenia. Ak žalovaná považovala údaje v odhláške alebo jej účinky za sporné, mohla v nedávkovom konaní podľa § 172 ods. 5 cit. zák. rozhodnúť o zániku povinného poistenia inak než bolo uvedené v odhláške. 15. Poslednou, najzásadnejšou otázkou, na ktorej správny súd postavil svoj zrušujúci rozsudok a ktorej sa v prevažnej miere venuje aj kasačná sťažnosť, je však otázka, či držba licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A) zakladala žalobkyni povinné nemocenské a dôchodkové poistenie. Táto kľúčová právna otázka bola medzičasom predmetom rozporných rozhodnutí veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Vs 1/2019 a 1 Vs 3/2019. Podľa § 466 ods. 3 SSP je právny názor vyjadrený v rozhodnutí veľkého senátu pre senáty záväzný, no možno sa od neho odchýliť len tým, že sa vec znova postúpi na prejednanie veľkému senátu. Takéto nové rozhodnutie veľkého senátu sa potom znova stáva záväzným pre všetky senáty. To však logicky predpokladá, že vydaním nového rozhodnutia veľkého senátu zanikajú účinky záväznosti právneho názoru vyjadreného v skoršom rozhodnutí veľkého senátu v tom rozsahu, v
akom právny názor vyjadrený v neskoršom rozhodnutí nemôže obstáť popri skoršom rozhodnutí veľkého senátu. Podľa kasačného súdu, tak v súčasnosti treba pri riešení otázky účinkov licencie L1A vychádzať z neskoršieho rozsudku veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Vs 3/2019. 16. V ňom veľký senát formuloval právny názor, že licenciu L1A (na výkon samostatnej zdravotníckej praxe) ako samostatné oprávnenie na výkon zdravotníckeho povolania podľa § 3 ods. 4 písm. c) zákona č. 578/2004 Z. z. treba považovať za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. [pozn. s účinnosťou od 1. januára 2011 v zmysle § 5 v spojení s § 3 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. a § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z.], na základe ktorého je lekár - držiteľ licencie L1A považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu na účely sociálneho poistenia. Vykonávanie zdravotníckeho povolania v pracovnoprávnom vzťahu lekárom, ktorý je držiteľom licencie L1B a ktorý je súčasne stále držiteľom licencie L1A, nie je prekážkou možnosti poskytovať zdravotnú starostlivosť aj na základe licencie L1A, a teda nie je dôvodom, aby držiteľ licencie L1A nebol považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu podľa citovaného ustanovenia. Sociálna poisťovňa neposudzuje príjem takého lekára výlučne vo vzťahu k licencii L1A a teda nie je povinná skúmať, či všetky príjmy vykázané v jeho daňovom priznaní v príslušnom zdaňovacom období sú príjmami lekára, považovaného za samostatne zárobkovo činnú osobu podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. Ak taký lekár v daňovom priznaní priznal príjmy, považované za príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou (§ 6 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov), ide vždy o príjem samostatne zárobkovo činnej osoby a nie je právne významné, či tento príjem fyzická osoba dosiahla z titulu jej postavenia podľa § 5 písm. c) alebo aj podľa iných písmen v § 5 zákona č. 461/2003 Z. z. Rozhodnutie veľkého senátu najvyššieho súdu bolo napadnuté aj ústavnou sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy. Ústavný súd Slovenskej republiky ju však uznesením sp. zn. IV. ÚS 610/2021 odmietol, pretože vyslovené právny závery nepovažoval za ústavne neudržateľné. 17. Senát najvyššieho správneho súdu je podľa § 466 ods. 3 SSP uvedenými právnymi názormi viazaný a nevidí žiaden dôvod, aby sa od nich podľa citovaného ustanovenia odkláňal. Právny názor vyslovený v správnej žalobe, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe sama neoprávňuje na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, odporuje jasnému zneniu § 10 ods. 2 zákona č. 578/2004 Z. z. Podľa tohto ustanovenia totiž možno ako samostatnú zdravotnícku prax poskytovať zdravotnú starostlivosť buď v zariadení iného poskytovateľa alebo na inom mieste ako v zdravotníctvom zariadení. Predpokladom využívania licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe tak nie je existencia zdravotníckeho zariadenia. Táto licencia podľa citovaného ustanovenia umožňuje poskytovať zdravotnú starostlivosť v zásade na akomkoľvek mieste. Lekár, ktorý poskytoval zdravotnú starostlivosť na základe tejto licencie, bol dokonca podľa § 119 ods. 1 písm. a) zákona č. 362/2011 Z. z. o liekoch a zdravotníckych pomôckach v znení účinnom do 30. septembra 2013 oprávnený predpisovať aj lieky, a to aj keď samostatnú zdravotnícku prax vykonával na inom mieste ako v zdravotníckom zariadení. Licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe tak zakladala plnohodnotné oprávnenie lekára na poskytovanie zdravotnej starostlivosti bez viazanosti na určité zdravotnícke zariadenie. Tomuto záveru svedčí okrem ustanovenia § 3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z. z. aj ustanovenie § 4 písm. b) cit. zák., podľa ktorého je fyzická osoba, ktorá poskytuje zdravotnú starostlivosť na základe takejto licencie, rovnakým poskytovateľom ako osoba, ktorá ju poskytuje na základe povolenia podľa § 11 cit. zák. 18. Z uvedených dôvodov senát najvyššieho správneho súdu nevidí ani dôvod odkláňať sa od právneho záveru, že držba licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe je oprávnením na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu v zmysle § 5 v spojení s § 3 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. s účinnosťou od 1. januára 2011. Lekár, ktorý je držiteľom takejto licencie, je podľa citovaného ustanovenia samostatne zárobkovo činnou osobou, ktorej účasť na povinnom nemocenskom a dôchodkovom poistení môže podľa § 21 ods. 1 a ods. 4 cit. zák. zaniknúť buď zánikom tejto licencie alebo tým, že jeho príjem z podnikania a inej zárobkovej činnosti poklesne pod 12-násobok vymeriavacieho základu podľa § 138 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z. a tiež aj v zmysle § 21 ods. 4 cit. zák. dňom zrušenia registrácie na účely dani z príjmu fyzickej osoby podľa § 67 ods. 9 zákona č. 563/2009 Z. z. Z citovaných ustanovení však nijako nevyplýva, že by žalovaná mala skúmať, či príjem podľa § 3 ods. 1 písm. b) cit. zák. žalobkyňa dosahovala len z činnosti vykonávanej na základe tejto licencie alebo či ho prípadne dosahovala na základe akéhokoľvek iného (hoci aj skôr zaniknutého) oprávnenia.
19. Na základe vyššie uvedeného, tak žalobkyni nemohlo povinné nemocenské a povinné dôchodkové poistenie zaniknúť k 2. júlu 2013, keďže jej príjem z podnikania a inej samostatnej zárobkovej činnosti za rok 2012 neklesol pod zákonom stanovenú hranicu a zároveň až do 2. septembra 2013 bola registrovaná na príslušnom daňovom úrade. Za daných okolností, tak žalovaná správne rozhodla, že žalobkyňa splnila všetky zákonné predpoklady a povinné nemocenské a dôchodkové poistenie žalobkyni zaniklo až zrušením jej registrácie na daň z príjmu fyzickej osoby k 2. septembru 2013. IV. Záver 20. Správny súd, tak nepostupoval správne, keď dospel k právnemu záveru, že preskúmavané rozhodnutie trpí nedostatkami podľa § 191 ods. 1 písm. e) a g) SSP, a preto jeho rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 440 ods. 1 písm. g) SSP]. Kasačná sťažnosť je tak v tomto sťažnostnom bode dôvodná, v dôsledku čoho kasačný súd podľa § 462 ods. 1 SSP napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie. Správny súd o správnej žalobe rozhodne znova, viazaný právnym názorom vysloveným v tomto rozsudku (§ 469 SSP). 21. Trovy konania o tejto kasačnej sťažnosti sú súčasťou trov konania, o ktorých podľa § 467 ods. 3 SSP rozhodne správny súd v novom konečnom rozhodnutí. 22. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (jednomyseľne). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.