Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Najvyšší správny súd SR 9Sžsk/35/2021 6019200731 27. 10. 2021 JUDr. Michal Matulník ECLI:SK:NSSSR:2021:6019200731.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a členov senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. a JUDr. Jany Martinčekovej, v právnej veci žalobcu: T.. T. L., narodený XX. Y. XXXX, bytom V. XXXX/XX, XXX XX X. X., zastúpený: JUDr. Blanka Gondová, advokátka, so sídlom Skuteckého 30, 974 01 Banská Bystrica, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej z 18. novembra 2019, číslo 74980-2/2019-BA, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 15. februára 2021, č.k. 26Sa/16/2019-51, takto rozhodol: Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu z a m i e t a . Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a . odôvodnenie: I. Kasačnou sťažnosťou napadnuté rozhodnutie krajského súdu 1. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) napadnutým rozsudkom z 15. februára 2021, č.k. 26Sa/16/2019-51 postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej z 18. novembra 2019, číslo: 74980-2/2019-BA, ktorým žalovaná podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v rozhodnom znení (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z.“) zamietla v celom rozsahu odvolanie žalobcu proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Banská Bystrica z 11. septembra 2019, číslo: 200-022025-CA04/2019 vo veci nepriznania nároku na materské odo dňa 8. júla 2019 a prvostupňové správne rozhodnutie potvrdila. Predmetným rozhodnutím prvostupňový správny orgán rozhodol tak, že žalobca nemá nárok na materské, ktorý si uplatnil od 8. júla 2019. 2. Krajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného správneho orgánu preskúmal najmä v intenciách § 49 ods. 1 a 2 a § 218 ods. 1, 2 zákona č. 461/2003 Z. z. v rozhodnom znení a postupom v zmysle právnej úpravy ustanovenej v Tretej hlave Tretej časti SSP upravujúcej správnu žalobu v sociálnych veciach za primeraného použitia ustanovení Prvej hlavy Tretej časti SSP upravujúcej všeobecnú správnu žalobu dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná. 3. Krajský súd za rozhodné skutkové okolnosti, z ktorých vychádzal odôvodňujúc svoje rozhodnutie, považoval nasledovné skutočnosti. Žalobca, ako otec maloletej T. L., narodenej XX. K. XXXX (ďalej len „maloletá“), uzavrel dňa 8. júla 2019 s manželkou, matkou maloletej, dohodu o prevzatí dieťaťa do starostlivosti od 8. júla 2019. Žalobca si, ako iný poistenec a dobrovoľne nemocensky poistená
osoba, uplatnil materské žiadosťou o materské č. B1133639. Žalobca bol ku dňu prevzatia maloletej do starostlivosti v služobnom pomere príslušníka Zboru väzenskej a justičnej stráže SR, bol sociálne poistený na základe zákona č. 328/2002 Z .z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 328/2002 Z. z.“), o udelenie rodičovskej dovolenky nepožiadal, rovnako tak nepožiadal o úpravu času služby v týždni. Od 1. júla 2014, a teda aj v čase prevzatia maloletej do starostlivosti bol žalobca zaradený do funkcie zástupcu vedúceho zmeny úseku strážnej činnosti oddelenia ochrany. Žalobca prehlásil, že maloletú prevzal do starostlivosti a že jej poskytuje minimálne takú starostlivosť, aká jej bola poskytovaná pred prevzatím zo strany matky. Zároveň žalobca prehlásil, že počas výkonu jeho služby sa o maloletú starajú jej starí rodičia. Podľa výkazu služobnej činnosti za mesiac júl 2019 bol základný týždenný čas služby žalobcu v predmetnom období (v mesiaci júl 2019) 38 hodín, základný čas služby celkom predstavoval 168,30 hodín. Nárok matky maloletej na rodičovský príspevok jej zanikol na základe jej žiadosti a bol jej odňatý od 1. augusta 2019. 4. Krajský súd považoval za zásadné pre rozhodnutie vo veci, či žalobca na základe dohody s matkou dieťaťa o prevzatí maloletej do starostlivosti aj v skutočnosti (teda „reálne/fakticky“, použijúc terminológiu krajského súdu) prevzal maloletú do svojej starostlivosti. Za relevantnú, z pohľadu právneho posúdenia veci, krajský súd považoval skutočnosť, z ktorej vychádzali pri svojom rozhodnutí prvostupňový aj druhostupňový správny orgán, ktoré vyhodnotili nesporný nezmenený rozsah výkonu služby žalobcu (pri zohľadnení fyziologickej potreby spánku a regenerácie vlastných síl) a teda záver, že prevzatie maloletej do starostlivosti zo strany žalobcu bolo len formálne. Krajský súd v tejto súvislosti uzavrel, že: „V preskúmavanej veci bolo nesporne zistené, že žalobca, ktorý o materské požiadal ako dobrovoľne nemocensky poistená osoba, naďalej vykonával v posudzovanom období službu príslušníka Zboru väzenskej a justičnej stráže v nezmenenom rozsahu aj po Dohodou deklarovanom prevzatí dcéry do starostlivosti, nepožiadal o rodičovskú dovolenku, ani mu neboli upravené pracovné podmienky. Žalobca nemal v posudzovanom období stratu príjmu zo zárobkovej činnosti, a preto v jeho prípade nedošlo ani k naplneniu kompenzačného účelu nemocenského poistenia.“. 5. Krajský súd následne v podstatnej časti odôvodnil svoje rozhodnutie výkladom ustanovenia § 49 ods. 2 v spojení s ustanovením § 30 zákona č. 461/2003 Z. z. v rozhodnom znení, v rámci ktorého vymedzil ako základnú podmienku vzniku nároku na materské podmienku prevzatia dieťaťa do starostlivosti a následného poskytovania starostlivosti tomuto dieťaťu. Krajský súd posúdil žalobcom tvrdenú potrebu interpretácie pojmu „starostlivosť“ (podľa § 49 ods. 2 písm. d) zákona č. 461/2003 Z. z. v rozhodnom znení) prostredníctvom analógie s pojmovým vymedzením pojmu „riadna starostlivosť“ podľa § 3 ods. 3 zákona č. 571/2009 Z. z. o rodičovskom príspevku a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 571/2009 Z. z.“). Krajský súd stručnou analýzou charakteru predmetu úpravy zákona č. 461/2003 Z. z. a zákona 571/2009 Z. z. (poukazujúc na rozdielnosti medzi sociálnym poistením a štátnou sociálnou dávkou) odôvodnil nevhodnosť aplikácie analógie pojmu riadna starostlivosť pri interpretácii pojmu starostlivosť a uviedol, že „ ... žalobca sa mýli, keď tvrdí, že podmienkou nároku na materské nie je osobný výkon jeho starostlivosti o malol. T., ktorú do starostlivosti prevzal uzavretou Dohodou. Podmienka prevzatia dieťaťa do starostlivosti a jej následné poskytovanie v zmysle § 49 ods. 1 zákona o sociálnom poistení je splnená vtedy, ak otec dieťaťa (žalobca) nielen formálne, ale fakticky prevezme dieťa do svojej starostlivosti, teda spravidla preruší/obmedzí/upraví svoju pracovnú činnosť ... .“. Krajský súd teda uzavrel, že iba formálne prevzatie dieťaťa a jeho starostlivosti nie je splnením osobitných podmienok na priznanie materského podľa § 49 ods. 2 písm. d) zákona č. 461/2003 Z. z. 6. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti krajský súd dospel k záveru, že správne orgány rozhodli v súlade so zákonom a na základe dostatočne zisteného skutkového stavu, z ktorého vyvodili správny právny záver a svoje rozhodnutia aj dôsledne odôvodnili a preto žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol. 7. O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario) tak, že neúspešnému žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznal. II. Kasačná sťažnosť
8. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť. Namietal, že krajský sud v rámci preskúmavacieho konania vydal rozsudok na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a ako dôvod kasačnej sťažnosti uviedol odkaz na ustanovenie § 440 ods. 1 písm. g) SSP. 9. Žalobca namietal správnosť posúdenia veci krajským súdom, pochybenie videl v tom, že krajský súd nesprávne posúdil a nesprávne vyhodnotil dôkaz - výkaz služobnej činnosti žalobcu za mesiac júl 2019, z ktorého vyplynulo, že základný čas služby žalobcu v týždni bol v uvedenom mesiaci 38 hodín a základný čas služby dosiahol v rozsahu 168,30 hodín. Žalobca v kasačnej sťažnosti uvedený dôkaz interpretoval tak, že bol v danom mesiaci (júl 2019) v práci len 72 hodín a ďalej v tejto súvislosti uviedol: „Dňa 1.7. odpracoval 12 hodín, dňa 2.7. 6 hodín, dňa 3.7. 6 hodín. V dňoch 4.7. - 8.7.2019 bol na OČR so svojou dcérou, lebo matka kvôli chorobe ležala v nemocnici. Od 9.7. do 22.7. kvôli opatere dcéry čerpal dovolenku. V dňoch 23.7. a 24. čerpal voľno, ktoré vyplýva z jeho nerovnomerného rozvrhnutia pracovnej doby. Do práce nastúpil opätovne až 25.7., kedy odpracoval 12 hodín, dňa 26.7. nastúpil od 18 hod. na nočnú zmenu, ktorá trvala do 27.7. do 6.00 hod., dňa 28.7. odpracoval 12 hodín a dňa 29.7. nastúpil od 18 hod. opäť na nočnú zmenu, ktorá trvala do 30.7. do 6.00 hod. Dňa 31.7. mal opäť voľno.“. S odkazom na podrobný opis výkonu pracovnej činnosti v mesiaci júl 2019 následne žalobca dospel k záveru, že „ ... žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav a na základe získaných dôkazov, ktoré nesprávne vyhodnotil, aj nesprávne vo veci rozhodol.“. 10. Hoci žalobca ako dôvod kasačnej sťažnosti neuviedol referenciu na ustanovenie § 440 ods. 1 písm. f) SSP, v kasačnej sťažnosti v stručnosti uviedol, že „Žalovaný rozhodol na základe dôkazu - výkazu služobnej činnosti za mesiac júl 2019, ktorý však zle vyhodnotil. O tejto skutočnosti sa žalobca dozvedel až na základe vyššie uvedeného rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici. Podľa § 135 ods. 1, 2 SSP je pre správny súd rozhodujúci stav v čase, kedy rozhodnutie orgánu verejnej správy nadobudlo právoplatnosť, čo bolo v danej veci dňom doručenia rozhodnutia žalovaného žalobcovi, t. j. dňom 29. novembra 2019.“. 11. Žalobca navrhol, aby kasačný súd rozsudok krajského súdu „ ... zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného číslo 74980-2/2019-BA zo dňa 18. novembra 2019, v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Banská Bystrica, číslo 200-022025-CA04/2019 zo dňa 11. septembra 2019 zruší a vec jej vráti na ďalšie konanie.“. III. Vyjadrenie žalovanej ku kasačnej sťažnosti a ďalší priebeh konania 12. Žalovaná sa ku kasačnej sťažnosti žalobcu vyjadrila podaním z 24. marca 2021. 13. Kasačnú sťažnosť považovala za nedôvodnú, s odôvodnením rozsudku krajského súdu sa v plnej miere stotožnila. Žalovaná sa vo svojom vyjadrení odkázala na svoje skoršie podanie v konaní pred krajským súdom (vyjadrenie k žalobe zo dňa 10. februára 2020), ktorého podstatnú myšlienku zopakovala. Žalovaná, súc stotožnená s tam vyjadreným názorom, taktiež odcitovala časť kasačnou sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu (body 36 a 37). V závere ešte žalovaná poukázala na vybranú judikatúru krajských súdov v obdobných veciach a žiadala, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP zamietol. 14. Vyjadrenie žalovanej ku kasačnej sťažnosti bolo doručené žalobcovi dňa 6. apríla 2021 na vedomie. IV. Posúdenie kasačnej sťažnosti 15. Na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) podľa § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov od 1. augusta 2021 prešiel výkon súdnictva z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc najvyššieho správneho súdu. Podľa § 11 písm. h) SSP rozhoduje najvyšší správny súd o kasačných sťažnostiach. Najvyšší správny súd teda ako súd kasačný (§ 11 písm. h/ SSP) preskúmal kasačnú sťažnosť postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a po jej preskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobcu nie je dôvodná a je potrebné ju zamietnuť.
IV.1. Referenčné právne normy 16. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 17. Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 18. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 19. Podľa § 6 ods. 2 písm. c) SSP správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach. 20. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne. 21. Podľa § 2 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z. sociálne poistenie podľa tohto zákona je nemocenské poistenie ako poistenie pre prípad straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti a na zabezpečenie príjmu v dôsledku dočasnej pracovnej neschopnosti, tehotenstva a materstva. 22. Podľa § 13 ods. 1 písm. e) zákona č. 461/2003 Z. z. z nemocenského poistenia sa za podmienok ustanovených týmto zákonom poskytujú nemocenské dávky, a to materské. 23. Podľa § 31 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. povinne nemocensky poistená samostatne zárobkovo činná osoba a dobrovoľne nemocensky poistená osoba majú nárok na nemocenskú dávku, ak tento zákon neustanovuje inak, ak a) splnili podmienky ustanovené na vznik nároku na nemocenskú dávku počas trvania nemocenského poistenia a b) zaplatili poistné na nemocenské poistenie najneskôr v posledný deň kalendárneho mesiaca, v ktorom vznikol dôvod na poskytnutie nemocenskej dávky, za obdobie od prvého vzniku nemocenského poistenia povinne nemocensky poistenej samostatne zárobkovo činnej osoby a dobrovoľne nemocensky poistenej osoby do konca kalendárneho mesiaca predchádzajúceho kalendárnemu mesiacu, v ktorom vznikol dôvod na poskytnutie nemocenskej dávky, najviac za obdobie posledných päť rokov predchádzajúcich kalendárnemu mesiacu, v ktorom vznikol dôvod na poskytnutie nemocenskej dávky; podmienka zaplatenia poistného na nemocenské poistenie sa považuje za splnenú, ak suma dlžného poistného na nemocenské poistenie je v úhrne nižšia ako 5 eur. 24. Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom ku dňu podania žiadosti o materské, iný poistenec, ktorý prevzal dieťa do starostlivosti a ktorý sa o toto dieťa stará, má nárok na materské odo dňa prevzatia dieťaťa do starostlivosti v období 28 týždňov od vzniku nároku na materské. Osamelý iný poistenec, ktorý sa stará o dieťa prevzaté do svojej starostlivosti, má nárok na materské v období 31 týždňov od vzniku nároku na materské a iný poistenec, ktorý prevzal do starostlivosti dve alebo viac detí a aspoň o dve z nich sa stará, má nárok na materské 37 týždňov od vzniku nároku na materské. Iný poistenec má nárok na materské najdlhšie do dovŕšenia troch rokov veku dieťaťa, ak v posledných dvoch rokoch pred prevzatím dieťaťa do starostlivosti bol nemocensky poistený najmenej 270 dní. 25. Podľa § 49 ods. 1 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z. v platnom znení, iný poistenec, ktorý sa stará o dieťa a ktorý bol pred podaním žiadosti o materské nemocensky poistený najmenej 270 dní, má nárok na materské v období 28 týždňov od priznania materského.
26. Podľa § 49 ods. 2 písm. d) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom ku dňu podania žiadosti o materské, iný poistenec, ktorý prevzal dieťa do starostlivosti, je otec dieťaťa po dohode s matkou dieťaťa, najskôr po uplynutí šiestich týždňov odo dňa pôrodu, a matka nepoberá materské na to isté dieťa alebo rodičovský príspevok. 27. Podľa § 49 ods. 3 písm. d) zákona č. 461/2003 Z. z. v platnom znení, iný poistenec je otec dieťaťa, najskôr po uplynutí šiestich týždňov odo dňa pôrodu, a matka nepoberá materské na to isté dieťa alebo rodičovský príspevok. 28. Podľa § 51 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., ak dieťa prevzala do starostlivosti iná fyzická osoba alebo právnická osoba z dôvodu, že sa poistenec podľa lekárskeho posudku nemôže alebo nesmie starať o dieťa pre svoj nepriaznivý zdravotný stav, nárok na materské tomuto poistencovi zaniká dňom prevzatia dieťaťa do tejto starostlivosti a opätovne vzniká odo dňa prevzatia dieťaťa zo starostlivosti inej fyzickej osoby alebo právnickej osoby. Nárok na materské trvá do uplynutia celkového obdobia trvania nároku na materské, najdlhšie do dovŕšenia troch rokov veku dieťaťa. 29. Podľa § 51 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z., ak sa poistenec prestal starať o dieťa z iného dôvodu, ako je jeho nepriaznivý zdravotný stav, nárok na materské zaniká dňom skončenia jeho starostlivosti o dieťa a opätovne vzniká odo dňa pokračovania v starostlivosti o toto dieťa. Obdobie, počas ktorého sa poistenec prestal starať o dieťa z iných dôvodov, sa započítava do celkového obdobia trvania nároku na materské. 30. Podľa § 64 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z. z.“) dĺžka základného času služby v týždni, ktorý je počas celého kalendárneho mesiaca rozvrhnutý nerovnomerne, sa ustanovuje na 38 hodín. 31. Podľa § 64 ods. 5 zákona č. 73/1998 Z. z. nadriadený môže určiť policajtovi kratší čas služby v týždni alebo ho inak vhodne upraviť, ak o to policajt požiada zo zdravotných alebo iných vážnych dôvodov a ak tomu nebráni dôležitý záujem štátnej služby; ak bol policajtovi určený kratší čas služby, patrí mu služobný príjem zodpovedajúci tomuto kratšiemu času služby. 32. Podľa § 65 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. základný čas služby v týždni sa rozvrhuje spravidla na päť dní služby tak, aby dni nepretržitého odpočinku v týždni pripadali pokiaľ možno na sobotu a nedeľu. Ak to povaha štátnej služby vyžaduje, môže byť základný čas služby v týždni rozvrhnutý nerovnomerne. 33. Podľa § 65 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z. z. o nerovnomerné rozvrhnutie základného času služby v týždni ide vtedy, ak je základný čas služby rozvrhnutý nerovnomerne na jednotlivé týždne tak, že v niektorých týždňoch je kratší, v iných dlhší než určený základný čas služby v týždni, ale v rámci príslušného obdobia, spravidla štvortýždenného, najdlhšie ročného, sa jeho priemerná dĺžka rovná dĺžke základného času služby v týždni. 34. Podľa § 73 ods. 5 zákona č. 73/1998 Z. z. nadriadený nemôže určiť čerpanie dovolenky v čase, keď je policajt dočasne neschopný na výkon štátnej služby pre chorobu alebo úraz, keď je dočasne pozbavený výkonu štátnej služby a v čase, keď je na materskej alebo rodičovskej dovolenke. Počas trvania dôležitých osobných prekážok v štátnej službe môže nadriadený určiť policajtovi čerpanie dovolenky len na jeho žiadosť. 35. Podľa § 74 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. sa dovolenka prerušuje, ak je policajt v čase čerpania dovolenky uznaný za dočasne neschopného na výkon štátnej služby pre chorobu alebo pre úraz alebo ak ošetruje chorého člena rodiny. Dovolenka sa prerušuje aj nástupom na materskú alebo rodičovskú dovolenku. 36. Podľa § 75 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. má policajt za čas dovolenky nárok
na služobný plat.
37. Podľa § 10 ods. 10 zákona č. 328/2002 Z. z. policajtka, policajt, profesionálna vojačka alebo profesionálny vojak, ktorý prevzal dieťa do osobnej starostlivosti, má nárok na materské odo dňa rozhodnutia príslušného orgánu o zverení dieťaťa do osobnej starostlivosti v období 28 týždňov od vzniku
nároku na materské do dovŕšenia troch rokov veku dieťaťa, ak a) z dôvodu osobnej starostlivosti o dieťa nevykonáva štátnu službu, z ktorej je nemocensky zabezpečený, a b) v posledných dvoch rokoch pred prevzatím dieťaťa do osobnej starostlivosti bol nemocensky zabezpečený podľa tohto zákona alebo nemocensky poistený podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení najmenej 270 kalendárnych dní, alebo v tejto dobe sa policajtke, policajtovi, profesionálnej vojačke alebo profesionálnemu vojakovi poskytla rodičovská dovolenka podľa osobitných predpisov. 38. Podľa § 10 ods. 11 zákona č. 328/2002 Z. z. policajt alebo profesionálny vojak, ktorý prevzal dieťa do osobnej starostlivosti, je a) otec dieťaťa, ak matka dieťaťa zomrela, b) otec dieťaťa, ak sa podľa lekárskeho posudku matka o dieťa nemôže starať alebo nesmie starať pre svoj nepriaznivý zdravotný stav, ktorý trvá najmenej jeden mesiac, a ak matka nepoberá materské alebo rodičovský príspevok s výnimkou, keď dieťa bolo zverené matke rozhodnutím súdu, c) manžel matky dieťaťa, ak sa matka podľa lekárskeho posudku o dieťa nemôže starať alebo nesmie starať pre svoj nepriaznivý zdravotný stav, ktorý trvá najmenej jeden mesiac, a ak matka nepoberá materské alebo rodičovský príspevok, d) policajt alebo profesionálny vojak, ak sa osobne stará o dieťa na základe rozhodnutia príslušného orgánu o zverení dieťaťa do osobnej starostlivosti druhého rodiča. IV.2. Skutkový stav 39. Predmetom kasačného konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd ako nedôvodnú zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej z 18. novembra 2019, číslo: 74980-2/2019-BA, ktorým táto podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. zamietla odvolanie žalobcu a v celom rozsahu potvrdila prvostupňové správne rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Banská Bystrica z 11. septembra 2019, číslo: 200-022025-CA04/2019. Predmetným rozhodnutím prvostupňový správny orgán postupom podľa § 49 zákona č. 461/2003 Z. z. rozhodol tak, že žalobca nemá nárok na materské, ktorý si uplatnil od 8. júla 2019. 40. Najvyšší správny súd z obsahu súdneho, ako aj pripojeného administratívneho spisu žalovanej mal preukázané, že - žalobca je príslušníkom Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky, zaradený vo funkcii zástupcu vedúceho zmeny úseku strážnej činnosti oddelenia ochrany v Ústave na výkon väzby a Ústave na výkon trestu odňatia slobody Banská Bystrica, Komenského 7, 975 28 Banská Bystrica (stav ku dňu podania žiadosti o materské), - dňa 8. júla 2019 žalobca na tlačive B1133639 požiadal o materské od 8. júla 2019, pričom nárok na materské si uplatnil ako dobrovoľne nemocensky poistená osoba, - dohoda o prevzatí dieťaťa do starostlivosti medzi žalobcom a matkou maloletej bola uzavretá dňa 8. júla 2019, deň prevzatia starostlivosti o dieťa je v nej označený 8. júl 2019, - žalobca v čestnom vyhlásení z 12. júla 2019 uviedol, že je sociálne zabezpečený na základe zákona č. 328/2002 Z. z. a že jeho sociálne zabezpečenie vykonáva Ústav na výkon väzby a Ústav na výkon trestu odňatia slobody Banská Bystrica, - matka maloletej si v zmysle potvrdenia príslušného úradu práce, sociálnych vecí a rodiny podala žiadosť o odňatie príspevku na starostlivosť o dieťa od 7. júla 2019 a príspevok na starostlivosť o dieťa príslušný úrad práce, sociálnych vecí a rodiny matke maloletej odňal rozhodnutím od 1. augusta 2019, - podľa písomného vyjadrenia riaditeľa Ústavu na výkon väzby a Ústavu na výkon trestu odňatia slobody Banská Bystrica zo 16. augusta 2019 žalobca nemá v zmysle § 152 zákona č. 73/1998 Z. z. udelenú rodičovskú dovolenku, žalobca nepožiadal o úpravu času služby v týždni a je zaradený (od 1. júna 2014) vo funkcii zástupca vedúceho zmeny úseku strážnej činnosti oddelenia ochrany. Podľa prílohy tohto vyjadrenia (Výkaz služobnej činnosti žalobcu za mesiac júl 2019 z 1. augusta 2019) bol základný čas služby v týždni 38 hodín a súčet základného času služby v danom mesiaci 168,30 hodín, pričom v období od 9. júla 2019 do 22. júla 2019 čerpal žalobca riadnu dovolenku, ktorá svojím rozsahom zodpovedala harmonogramu služieb uvedenému v predmetnom výkaze, - podľa písomného vyjadrenia žalobcu doručeného prvostupňovému správnemu orgánu dňa 2. septembra 2019 sa počas vykonávania zárobkovej činnosti žalobcu v sídle zamestnávateľa o maloletú starajú starí rodičia dieťaťa,
- v písomnom vyhlásení žalobcu z 1. októbra 2019 žalobca čestne vyhlásil, že „ ... som prevzal do starostlivosti dieťa T. L., nar. XX.X.XXXX a zabezpečujem mu minimálne takú starostlivosť, akú mu pred prevzatím dieťaťa poskytovala jeho matka.“, - prvostupňový správny orgán rozhodnutím z 11. septembra 2019, číslo: 200-022025-CA04/2019 postupom podľa § 49 zákona č. 461/2003 Z. z. žalobcovi nárok na materské nepriznal, nepriznanie odôvodnil najmä poukazom na skutočnosť, že podmienka prevzatia dieťaťa do starostlivosti je splnená iba v prípade, ak poistenec dieťa do starostlivosti v skutočnosti prevezme, pričom na splnenie podmienky nestačí iba spísanie formálnej dohody, - žalovaná odvolanie žalobcu doručené prvostupňovému správnemu orgánu dňa 1. októbra 2019 preskúmala a vo veci rozhodla rozhodnutím z 18. novembra 2019, číslo 74980-2/2019-BA tak, že odvolanie zamietla a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu v celom rozsahu potvrdila. V podstatnom žalovaná svoje rozhodnutie odôvodnila tým, že jednou z podmienok vzniku žalobcom uplatneného nároku na materské je faktické prevzatie dieťaťa do starostlivosti a následné poskytovanie starostlivosti tomuto dieťaťu. V tejto súvislosti žalovaná v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedla: „Z okolností prípadu navrhovateľa vyplýva, že navrhovateľ je v súčasnosti príslušníkom Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky, pričom vychádzajúc zo skutočností potvrdených vo vyjadrení zo dňa 16. augusta 2019 navrhovateľ nečerpá rodičovskú dovolenku a ani nepožiadal o úpravu času služby v týždni. ... ... Z uvedeného vyplýva, že navrhovateľ aj po deklarovanom prevzatí dieťaťa do starostlivosti (dňa 8. júla 2019) naďalej, ako potvrdzuje jeho zamestnávateľ, vykonával prácu v plnom služobnom pomere, prácu vykonával bez úpravy pracovných podmienok. Navrhovateľ si tak ku dňu požiadania o materské podľa názoru Sociálnej poisťovne nevytvoril z pohľadu pracovných podmienok taký časový priestor, aby mohol oprávnene tvrdiť, že poskytuje starostlivosť o dieťa v širšom rozsahu ako pred jeho faktickým prevzatím do starostlivosti.“. - rozhodnutie žalovanej napadol žalobca správnou žalobou, pričom následný postup krajského súdu a žalobcu je bližšie opísaný v časti I. až III. tohto rozhodnutia vyššie. IV.3. Aplikácia referenčných právnych noriem 41. Žalobca v druhom bode kasačnej sťažnosti vymedzil dôvod kasačnej sťažnosti odkazom na § 440 ods. 1 písm. g) SSP tvrdiac, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca sa v ďalšom podrobne nezaoberal opisom právneho posúdenia veci, ktoré pokladal za nesprávne, resp. dôslednejšie neuviedol, v čom (podľa jeho názoru) spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia, žalobca sa v prevažnej miere venoval argumentácii týkajúcej sa nesprávneho vyhodnotenia dôkazu (Výkazu služobnej činnosti žalobcu za mesiac júl 2019 z 1. augusta 2019) zo strany krajského súdu. Napriek tejto skutočnosti (vychádzajúc z podstaty žalobcovej argumentácie) považuje najvyšší správny súd za zásadné pre rozhodnutie veci práve posúdenie splnenia osobitnej podmienky podľa § 49 ods. 2 v spojení s ustanovením § 49 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., teda podmienky prevzatia a poskytovania starostlivosti dieťaťu zo strany žalobcu. A to v rovine posúdenia faktického splnenia tejto podmienky zo strany žalobcu cez optiku interpretácie uvedeného pojmu a vymedzenia jeho obsahu. Žalobca v odvolaní proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu, ako aj v správnej žalobe namietal správnosť posúdenia veci správnymi orgánmi osobitne vo vzťahu k aplikácii a interpretácii ustanovenia § 49 zákona č. 461/2003 Z. z., pričom pochybenie videl najmä v závere, že podmienkou vzniku nároku na materské je faktické (a teda nielen formálne) prevzatie dieťaťa do starostlivosti, čoho dôsledkom je prerušenie, resp. zníženie rozsahu pracovnej činnosti žiadateľa. Dominantná časť argumentácie žalobcu v kasačnej sťažnosti je následne venovaná tvrdeniu, že žalobca v skutočnosti prevzal maloletú do starostlivosti dňa 8. júla 2019 a osobne jej túto starostlivosť aj v mesiaci júl 2019 poskytoval, čoho dôkazom má byť práve výkaz služobnej činnosti žalobcu za mesiac júl 2019 z 1. augusta 2019, ktorý krajský súd (podľa názoru žalobcu) nesprávne interpretoval. 42. Najvyšší správny súd teda považuje za potrebné v prvom rade venovať priestor interpretácii pojmu „starostlivosť“, resp. spojeniu „prevziať dieťa do starostlivosti“ a „starať sa o dieťa“, ktoré zákonodarca použil v ustanovení § 49 zákona č. 461/2003 Z. z.. Najvyšší správny súd zastáva názor, že tento pojem, resp. spojenia je nutné vnímať ako súčasť zákonnej úpravy komplexne obsiahnutej v zákone č. 461/2003 Z. z. a v tomto zmysle ho aj systematicky a teleologicky interpretovať. Zákon č. 461/2003 Z. z. vymedzuje sociálne poistenie (§ 1 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.), ktorého rozsah je určený v ustanovení § 2 zákona č. 461/2003 Z. z. tak, že sociálnym poistením je: a) nemocenské poistenie, b) dôchodkové poistenie, c) úrazové poistenie, d) garančné poistenie a e) poistenie v nezamestnanosti. Zákon pojmovo vymedzuje nemocenské poistenie ako poistenie pre prípad straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti a
na zabezpečenie príjmu v dôsledku dočasnej pracovnej neschopnosti, tehotenstva a materstva. Týmto ustanovením je v základnom rámci vymedzený účel nemocenského poistenia, ktorým je kompenzácia straty alebo zníženia príjmu pre prípad (v dôsledku) dočasnej pracovnej neschopnosti, tehotenstva a materstva. Formou kompenzácie sú nemocenské dávky, ktoré zákonodarca vymenúva v § 13 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.. Jednou z týchto dávok je materské (§ 13 ods. 1 písm. e/ zákona č. 461/2003 Z. z. v platnom znení). Účelom nemocenského poistenia teda nie je poskytovať poistencom plnenia (dávky) ako „benefit“ k príjmu poistenca nepostihnutého stratou alebo znížením príjmu. Účelom nemocenskej dávky materského je naopak parciálna sanácia (v rozsahu stanovenom v § 53 zákona č. 461/2003 Z. z.) straty alebo zníženia príjmu v súvislosti s poskytovaním starostlivosti o dieťa za podmienok stanovených zákonom. Materské je teda nemocenskou dávkou, ktoré sa za splnenia zákonom stanovených podmienok poskytuje z nemocenského poistenia, pričom sa jedná o opakujúcu sa peňažnú dávku, poskytovanú za dni a nahrádzajúcu mzdu alebo plat. Táto nemocenská dávka všeobecne plní účel hmotného zabezpečenia v dôsledku materstva, respektíve u iného poistenca v dôsledku prevzatia dieťaťa do starostlivosti, a to v prípade straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti z tohto dôvodu (§ 2 písm. a/ zákona č. 461/2003 Z. z.). Účelom materského je teda preklenúť časové obdobie, kedy v dôsledku vzniku konkrétnej sociálnej udalosti (starostlivosť o dieťa) poistenci nemôžu pracovať vôbec alebo len obmedzene, čo viedlo k strate alebo zníženiu príjmu zo zárobkovej činnosti. 43. Z vyššie uvedeného výkladu vyplýva jasne artikulovaná „podmienka straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti“. Reflexia zmeny vyvolanej konkrétnou sociálnou udalosťou (starostlivosť o dieťa) do finančnej sféry žiadateľa (poistenca) je jednou z podmienok vzniku nároku na materské, pričom táto podmienka vyplýva z pojmového vymedzenia nemocenského poistenia (§ 2 písm. a/ zákona č. 461/2003 Z. z.) ako poistenia pre prípad straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti. Pokiaľ žalobca tvrdil a odkazom na výkaz služobnej činnosti žalobcu za mesiac júl 2019 dokazoval, že čerpaním riadnej dovolenky v dňoch 9. júla 2019 až 22. júla 2019 zabezpečil osobnú starostlivosť dieťaťa, tak najvyšší správny súd, práve v súvislosti s vyššie opísanou „podmienkou straty alebo zníženia príjmu“, poukazuje na ustanovenie § 75 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z., podľa ktorého má policajt za čas dovolenky nárok na služobný plat. Aplikácia ustanovenia § 75 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. teda vylučuje možnosť splnenia vyššie opísanej podmienky. 44. V súvislosti s tvrdením žalobcu, že čerpaním riadnej dovolenky mala byť zabezpečená osobná starostlivosť o maloletú, najvyšší správny súd poukazuje taktiež na účel dovolenky, ktorá má slúžiť na zabezpečenie dlhodobého zotavenia po práci a jej zmyslom je ochrana zdravia a regenerácia pracovných síl. Dovolenka na zotavenie (alebo tzv. riadna dovolenka), ktorá, ako inštitút, predstavuje povinnú súčasť, či už pracovnoprávnych vzťahov alebo služobných pomerov, slúži taktiež (nepriamo) na ochranu zdravia ostatných členov pracovného kolektívu a je dôležitou súčasťou zabezpečovania bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Prirodzene, zákon č. 73/1998 Z. z. nestanovuje, akým spôsobom sa má policajt počas dovolenky zotavovať, prípadne ako a s kým ju má tráviť. Z ustanovení § 73 ods. 5 zákona č. 73/1998 Z. z. (o nemožnosti určenia čerpania dovolenky počas materskej alebo rodičovskej dovolenky), resp. § 74 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. (o prerušení dovolenky nástupom na materskú alebo rodičovskú dovolenku) však možno vyvodiť vzťah medzi dovolenkou (ako časom oddychu a zotavovania sa) a materskou alebo rodičovskou dovolenkou, resp. tzv. OČR alebo dočasnou neschopnosťou na výkon štátnej služby pre chorobu alebo pre úraz (ktoré síce znemožňujú výkon pracovnej činnosti, zároveň sa však za čas odpočinku a regenerácie síl nepovažujú). 45. Žalobca v kasačnej sťažnosti tvrdil, že z výkazu služobnej činnosti žalobcu za mesiac júl 2019 vyplýva, že maloletej v mesiaci júl 2019 mohol poskytnúť riadnu starostlivosť v súlade s ustanovením § 49 zákona č. 461/2003 Z. z.. Žalobca však sám uviedol, že okrem tzv. riadnej dovolenky, ku ktorej sa najvyšší správny súd vyjadril v bodoch 43 a 44 vyššie, v mesiaci júl 2019 odpracoval 72 hodín (žalobca uviedol, že: „Dňa 1.7. odpracoval 12 hodín, dňa 2.7. 6 hodín, dňa 3.7. 6 hodín. ... ... Do práce nastúpil opätovne až 25.7., kedy odpracoval 12 hodín, dňa 26.7. nastúpil od 18 hod. na nočnú zmenu, ktorá trvala do 27.7. do 6.00 hod., dňa 28.7. odpracoval 12 hodín a dňa 29.7. nastúpil od 18 hod. opäť na nočnú zmenu, ktorá trvala do 30.7. do 6.00 hod.“). Až na tzv. OČR v dňoch od 4. júla 2019 do 8. júla 2019 (ktoré žalobca odôvodnil slovami: „lebo matka kvôli chorobe ležala v nemocnici“) však služobná činnosť žalobcu v mesiaci júl 2019 nevykazovala zásadnejšiu odchýlku od harmonogramu služieb, a teda bežnej služobnej činnosti (ktorej integrálnou súčasťou je aj napr. čerpanie riadnej dovolenky).
46. V súvislosti s vyššie uvedeným najvyšší správny súd uvádza, že osobitné podmienky na vznik nároku na materské iného poistenca (predovšetkým otca) sú konkrétne upravené v § 49 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v rozhodnom znení, v zmysle ktorého iný poistenec má nárok na materské, ak tento prevzal dieťa do starostlivosti a o toto dieťa sa stará (v predmetnej veci žalobca mal prevziať dieťa do starostlivosti na základe dohody s matkou), vek dieťaťa (materské sa vypláca najdlhšie do dovŕšenia troch rokov veku dieťaťa), pred prevzatím dieťaťa do starostlivosti musel byť nemocensky poistený najmenej 270 dní, uplynutie 6 týždňov odo dňa pôrodu. Vzhľadom na to, že k prevzatiu dieťaťa do starostlivosti došlo na základe dohody s matkou, musí byť splnená i ďalšia podmienka, a to, že matka nesmie poberať materské alebo rodičovský príspevok. 47. Jednou z osobitných podmienok vzniku nároku na materské iného poistenca je skutočnosť, že sa iný poistenec o dieťa stará. Z jazykového vyjadrenia časti normy (slovné spojenie: „iný poistenec, ktorý sa o dieťa stará“) vyplýva, že musí ísť o starostlivosť osobnú, poskytovanú týmto poistencom. Presný obsah a rozsah osobnej starostlivosti, ktorú má iný poistenec poskytovať dieťaťu ako podmienku vzniku nároku na materské zákon č. 461/2003 Z. z. explicitne nevymedzuje. Možno ho však aspoň rámcovo vyvodiť jednak z limitu dĺžky poskytovania materského (materské sa poskytuje najdlhšie do dovŕšenia troch rokov veku dieťaťa, starostlivosť teda musí zodpovedať starostlivosti o dieťa vo veku do troch rokov), jednak z právnej úpravy obsiahnutej v § 51 zákona č. 461/2003 Z. z., ktoré rieši prerušenie starostlivosti o dieťa a s ním spojený zánik nároku na materské v prípade, ak sa poistenec podľa lekárskeho posudku nemôže alebo nesmie starať o dieťa pre svoj nepriaznivý zdravotný stav, prípadne z iných dôvodov. Pokiaľ by totiž pre vznik nároku na materské postačovala iba formálna starostlivosť o dieťa na základe dohody rodičov dieťaťa, respektíve starostlivosť zabezpečovaná inou osobou, ustanovenie § 51 zákona č. 461/2003 Z. z. by stratilo svoje opodstatnenie. 48. Pokiaľ žalobca v žalobe obsahovo vymedzoval pojem starostlivosť o dieťa odkazom na definíciu riadnej starostlivosti o dieťa obsiahnutú v ustanovení § 3 ods. 3 a 4 zákona č. 571/2009 Z. z. v znení účinnom od 1. januára 2011, v zmysle ktorého sa podmienka riadnej starostlivosti o dieťa považuje za splnenú, ak oprávnená osoba „zabezpečuje“ riadnu starostlivosť o dieťa osobne, alebo inou plnoletou fyzickou, alebo právnickou osobou, najvyšší správny súd uvádza, že zákon č. 461/2003 Z.z. v príslušnom ustanovení § 49 ods. 1 používa už vyššie interpretované spojenie „iný poistenec, ktorý sa o dieťa stará“ a nie pojem „zabezpečiť“ starostlivosť, čo je nutné rozlišovať, keďže pojem „zabezpečiť“ je pojmom obsahovo širším, a teda môže zahŕňať aj starostlivosť o dieťa aj prostredníctvom iných osôb než sú samotní rodičia dieťaťa (porovnaj znenie § 3 ods. 1 písm. a), 3 a 4 zákona č. 571/2009 Z. z. účinné do 31. decembra 2010). Rovnako najvyšší správny súd považuje za potrebné uviesť, že materské ako nemocenská dávka vyplácaná na základe nemocenského poistenia sa spravuje inými pravidlami než rodičovský príspevok majúci charakter štátnej sociálnej dávky. Systém sociálneho zabezpečenia v Slovenskej republike je totiž založený na troch pilieroch, ktorými sú poisťovací systém, systém štátnej sociálnej podpory a systém sociálnej pomoci. Poisťovací systém je príspevkovým systémom viažucim sa na výkon ekonomickej činnosti umožňujúcej fyzickej osobe byť poistencom, a teda aj plniť si povinnosti súvisiace s odvodovými povinnosťami pre prípad vzniku sociálnej udalosti, v dôsledku ktorej dochádza k strate výkonu zárobkovej činnosti. Účastník poistného vzťahu má teda nárok na dávku za predpokladu, že si platí poistné, prípadne za neho platí poistné štát (napríklad poistné na starobné poistenie, nemocenské poistenie). V tomto systéme sa uplatňuje predovšetkým princíp zásluhovosti. Systém štátnej sociálnej podpory (pod ktorý možno zaradiť aj rodičovský príspevok) je systém, v rámci ktorého, ak nastane určitá a štátom uznaná sociálna situácia sa poskytnú štátne dávky. Na rozdiel od poisťovacieho systému sa nevyžaduje plnenie odvodovej povinnosti, nárok na tento typ dávky nie je podmienený účasťou na sociálno-poisťovacích právnych vzťahoch a ani príjmovými pomermi oprávnených osôb; platí zásada rovnakého zabezpečenia pre všetkých. Len pre úplnosť, najvyšší správny súd uvádza, že tretí pilier tvorí systém sociálnej pomoci vychádzajúci predovšetkým z príjmových pomerov, ide o tzv. testované dávky poskytované tým osobám, ktoré to vzhľadom na svoju sociálnu a ekonomickú situáciu reálne potrebujú. Účel tohto systému spočíva v sociálnej pomoci a to tak, aby príjemcu tejto pomoci a jeho spoločenské prostredie čo možno najviac podnecovali k aktívnemu riešeniu nepriaznivej tak sociálnej, ako aj materiálnej situácie. V tomto type systému sa uplatňuje princíp subsidiarity, čo znamená, že sociálna pomoc sa poskytne iba tomu, kto si nevie pomôcť sám alebo nedostáva potrebnú pomoc z inej strany. Zároveň dotvára systém náhradných zdrojov a je založená na preukázaní nielen jej opodstatnenosti (potrebnosti), ale zároveň aj na preukázaní chýbajúcej schopnosti zabezpečiť sa vlastným pričinením.
49. Najvyšší správny súd ďalej uvádza, že v predmetnej veci je žalobca príslušníkom Policajného zboru Slovenskej republiky, a teda okrem zákona č. 73/1998 Z. z. sa naňho plne vzťahuje aj zákon č. 328/2002 Z. z., ktorý v ustanovení § 10 ods. 11 explicitne vymedzuje, kedy, t.j. za akých podmienok môže policajt (alebo profesionálny vojak) prevziať dieťa do osobnej starostlivosti na účely materského; konkrétne, policajtom (alebo profesionálnym vojakom), ktorý prevzal dieťa do osobnej starostlivosti, je otec dieťaťa, ak matka dieťaťa zomrela, otec dieťaťa, ak sa podľa lekárskeho posudku matka o dieťa nemôže starať alebo nesmie starať pre svoj nepriaznivý zdravotný stav, ktorý trvá najmenej jeden mesiac, a ak matka nepoberá materské alebo rodičovský príspevok s výnimkou, keď dieťa bolo zverené matke rozhodnutím súdu, manžel matky dieťaťa, ak sa matka podľa lekárskeho posudku o dieťa nemôže starať alebo nesmie starať pre svoj nepriaznivý zdravotný stav, ktorý trvá najmenej jeden mesiac, a ak matka nepoberá materské alebo rodičovský príspevok, policajt alebo profesionálny vojak, ak sa osobne stará o dieťa na základe rozhodnutia príslušného orgánu o zverení dieťaťa do osobnej starostlivosti druhého rodiča. Z uvedeného je zrejmé, že podmienky stanovené zákonom č. 328/2002 Z. z., za ktorých je možné na účely materského prevziať dieťa do osobnej starostlivosti, sú vymedzené užšie, než podmienky plynúce z § 49 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z.. Z obsahu administratívneho spisu žalovanej je zrejmé, že žalobca si bol tejto skutočnosti vedomý, keďže sa prihlásil na dobrovoľné nemocenské poistenie ako dobrovoľne nemocensky poistená osoba v rámci všeobecného systému sociálneho poistenia. Najvyšší správny súd však uvádza, že za daných okolností by prihlásenie sa na dobrovoľné nemocenské poistenie v spojení s následným uplatnením si nároku na materské za situácie, keď u poistenca nedochádza k strate alebo zníženiu príjmu, resp. keď poistenec neposkytuje dieťaťu starostlivosť v intenciách vyššie uvedenej interpretácie ustanovenia § 49 zákona č. 461/2003 Z. z. vo svojej podstate predstavovalo akúsi „investíciu“ (vo forme poistného na dobrovoľné poistenie) s garantovaným výnosom (vo forme nemocenskej dávky - materského), čo by však popieralo zmysel a účel poskytovania materského podľa zákona č. 461/2003 Z. z.. 50. Aplikujúc vyššie uvedený výklad referenčných noriem na prejednávanú vec možno teda uzavrieť, že v prejednávanej veci bolo riadne preukázané, že žalobca vykonával prácu v plnom služobnom pomere, bez toho, že by písomne požiadal o zmenu pracovného režimu. Samotná skutočnosť, že základný čas služby bol rozvrhnutý nerovnomerne, nemožno bez ďalšieho vykladať v prospech žalobcu na účely splnenia podmienky starostlivosti o maloleté dieťa v súvislosti s posudzovaním vzniku nároku na materské iného poistenca, nakoľko pri nerovnomerne rozvrhnutom základnom čase služby je základný čas služby rozvrhnutý nerovnomerne na jednotlivé týždne tak, že v niektorých týždňoch je kratší, v iných dlhší než určený základný čas služby v týždni, ale v rámci príslušného obdobia, spravidla štvortýždenného, najdlhšie ročného, sa jeho priemerná dĺžka rovná dĺžke základného času služby v týždni (§ 65 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z. z.). Možno teda uzavrieť, že žalobca si v rozhodnom období plnil svoje služobné povinnosti v plnom rozsahu, a to aj s prihliadnutím na čerpanie tzv. riadnej dovolenky (ktorá je ako inštitút integrálnou súčasťou služobného pomeru) v nezmenených pracovných podmienkach. Podľa názoru najvyššieho správneho súdu žalovaná, ako aj prvostupňový správny orgán postupovali v súlade so zákonom, pre rozhodnutie si zadovážili všetky potrebné podklady, na základe ktorých zistili skutkový stav náležite a zistené skutočnosti správne právne posúdili tak, že žalobcovi nevznikol nárok na uplatnenú nemocenskú dávku - materské. 51. Pokiaľ žalobca v bode 11 a 12 kasačnej sťažnosti naznačoval, že krajský súd mohol postupovať v rozpore s ustanovením § 135 ods. 1 a 2 SSP, keď za relevantný dôkaz, z ktorého pri rozhodovaní vo veci vychádzal, považoval výkaz služobnej činnosti žalobcu za mesiac júl 2019 zo dňa 1. augusta 2019, pričom však rozhodnutie žalovanej nadobudlo právoplatnosť až 29. novembra 2019, najvyšší správny súd uvádza, že ani zo súdneho spisu, ani z administratívneho spisu nevyplýva (a teda žalobca do spisu nedoložil žiaden s tým súvisiaci dôkaz), že by bol výkon služobnej činnosti žalobcu po mesiaci júl 2019 (teda napr. v mesiaci november 2019) upravený tak, aby umožňoval žalobcovi reálnu a faktickú osobnú starostlivosť o maloletú. 52. Vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti, najvyšší správny súd námietky žalobcu uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil ako nedôvodné, keď tieto neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu. Z týchto dôvodov potom najvyšší správny súd kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.
53. O náhrade trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd tak, že žalobcovi, ktorý v tomto konaní úspech nemal, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP) a žalovanej ich nepriznal, lebo to nemožno spravodlivo požadovať (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 168 SSP). 54. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.