Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Najvyšší správny súd SR 9Sžsk/98/2020 4019200341 27. 10. 2021 JUDr. Michal Matulník ECLI:SK:NSSSR:2021:4019200341.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a členov senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. a JUDr. Jany Martinčekovej, v právnej veci žalobcu: R. U., narodený XX. G. XXXX, bytom XXX XX N. XXX, zastúpený: SOUKENÍK ŠTRPKA, s.r.o., so sídlom Šoltésovej 14, 811 08 Bratislava, v mene ktorej koná advokát a prokurista Mgr. Andrej Guba, LLM, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej z 3. mája 2019, číslo 40899-2/2019-BA, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 15. júna 2020, č.k. 23Sa/59/2019-250, t a k t o rozhodol: Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu z a m i e t a . Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a . odôvodnenie: I. Kasačnou sťažnosťou napadnuté rozhodnutie krajského súdu 1. Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) kasačnou sťažnosťou napadnutým rozsudkom z 15. júna 2020, č.k. 23Sa/59/2019-250 podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej z 3. mája 2019, číslo 40899-2/2019-BA, ktorým žalovaná podľa § 218 ods. 1 a 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v rozhodnom znení (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z.“) zamietla v celom rozsahu odvolanie žalobcu proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava z 5. februára 2019, číslo: 200-003453-CA04/2019 vo veci zániku nároku na materské a prvostupňové správne rozhodnutie potvrdila. Predmetným rozhodnutím prvostupňový správny orgán rozhodol tak, že žalobcovi od 1. novembra 2018 zanikol nárok na materské. 2. Krajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného správneho orgánu preskúmal najmä v intenciách § 2 písm. a), § 31 ods. 1 a § 49 ods. 1 a 2 zákona č. 461/2003 Z. z. v rozhodnom znení a postupom v zmysle právnej úpravy ustanovenej v Tretej hlave Tretej časti SSP upravujúcej správnu žalobu v sociálnych veciach za primeraného použitia ustanovení Prvej hlavy Tretej časti SSP upravujúcej všeobecnú správnu žalobu dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná. 3. Krajský súd skutkové okolnosti, z ktorých vychádzal odôvodňujúc svoje rozhodnutie, zhrnul v časti VI (označenej ako „Posúdenie podstatných skutkových zistení a právne argumenty“) kasačnou sťažnosťou napadnutého rozhodnutia, pričom za rozhodné považoval najmä nasledovné: Žalobca žiadosťou o materské č. B 1063882, ako iný poistenec z poistného vzťahu zamestnanca zamestnávateľa PCA
Slovakia, s.r.o., požiadal o materské. K žiadosti, okrem iného, priložil dohodu uzatvorenú s matkou dieťaťa, E. U., o prevzatí dieťaťa (dcéry Y. U., narodenej XX. Y. XXXX) do starostlivosti pre účely poberania materského. Žalobca čestne vyhlásil, že druhý rodič dieťaťa si neuplatňuje nárok na výplatu materského a rodičovského príspevku ani na žiadne iné dieťa. Súčasťou administratívneho spisu bolo taktiež potvrdenie Úradu práce, sociálnych veci a rodiny Nitra z 22. októbra 2018, podľa ktorého matka dieťaťa požiadala o odňatie rodičovského príspevku od 29. októbra 2018 z dôvodu, že otec dieťaťa si bude uplatňovať nárok na materské od 29. októbra 2018. Žalobca uzavrel dňa 27. februára 2012 so zamestnávateľom PCA Slovakia, s.r.o. pracovnú zmluvu na dobu neurčitú, miesto výkonu práce Trnava, pracovné zaradenie údržbár - elektrikár. Žalobca taktiež uzavrel dňa 1. novembra 2018 so zamestnávateľom CEIT, a.s. pracovnú zmluvu na dobu určitú do 31. októbra 2019 s dňom nástupu do zamestnania 1. novembra 2018, miesto výkonu práce Nitra, druh práce servisný technik. Podľa údajov v informačnom systéme Sociálnej poisťovne je žalobca od 1. marca 2012 povinne nemocensky poistený ako zamestnanec zamestnávateľa PCA Slovakia, s.r.o. a zároveň/súbežne je od 1. novembra 2018 povinne nemocensky poistený ako zamestnanec zamestnávateľa CEIT, a.s.. Žalobca u zamestnávateľa CEIT, a.s. „dosahoval vymeriavacie základy zhruba 1.200,- euro.“. 4. Za relevantnú, z pohľadu právneho posúdenia veci, krajský súd považoval interpretáciu pojmu „starostlivosť“, resp. „starať sa“ použitého zákonodarcom v § 49 zákona č. 461/2003 Z. z. osobitne vo vzťahu k pojmu „riadna starostlivosť“ podľa § 3 ods. 3 zákona č. 571/2009 Z. z. o rodičovskom príspevku a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 571/2009 Z. z.“). Ako zásadnú otázku, resp. právne posúdenie rozhodné pre rozhodnutie vo veci krajský súd artikuloval potrebu vysporiadania sa s tvrdením žalobcu, že podmienkou pre priznanie nároku na materské nie je, aby otec dieťaťa nevykonával pracovnú činnosť, keďže takáto podmienka nevyplýva ani na základe výkladu neurčitého pojmu starostlivosti o dieťa. Zároveň krajský súd artikuloval a interpretoval ďalšiu podmienku vzniku nároku na materské spočívajúcu v nevyhnutnosti zmeny životnej situácie (straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti), teda podmienku, ktorú žalobca vo svojich, rozsudku predchádzajúcich, podaniach spochybňoval. 5. Krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie výkladom ustanovenia § 49 ods. 2 v spojení s ustanovením § 2 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z. v rozhodnom znení. Uzavrel, že ustanovenie § 49 ods. 1 v spojení s § 49 ods. 2 písm. d) zákona č. 461/2003 Z. z. vyžaduje nielen prevzatie dieťaťa do starostlivosti, ale aj starostlivosť o toto dieťa. Krajský súd vychádzajúc v ďalšom z interpretácie uvedenej normy, v zmysle ktorej ustanovenie § 49 zákona č. 461/2003 Z. z. explicitne nezakazuje poistencovi (žiadateľovi o materské) vykonávať pracovnú činnosť, uzavrel, že je pre rozhodnutie vo veci kľúčové posúdiť, či vykonávaná pracovná činnosť je v takom rozsahu, ktorý bráni poskytovať osobnú starostlivosť dieťaťu. Následne dospel krajský súd k záveru, že vzhľadom na skutočnosť, že žalobca nemal osobitne upravené pracovné podmienky u zamestnávateľa CEIT, a.s. (podľa pracovnej zmluvy je dohodnutá dĺžka pracovného času 40 hodín týždenne a miestom výkonu práce je Nitra), nesplnil žalobca podmienku prevzatia dieťaťa do starostlivosti. 6. Čo sa týka podmienky straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti, jej splnenie krajský súd vyhodnotil tak, že uviedol: „(žalobca) ... uzatvoril nový pracovný pomer u zamestnávateľa CEIT, a.s., kde dosahoval vymeriavacie základy zhruba 1.200,- euro. Vzhľadom k týmto skutočnostiam v danom prípade nedošlo k zmene životnej situácie žalobcu, ktorá by si vyžadovala kompenzáciu príjmu. Žalobca nemá stratu príjmu zo zárobkovej činnosti, preto nemôže dôjsť k naplneniu kompenzačného účelu nemocenského poistenia.“. Krajský súd v tejto súvislosti otázku možnej analógie, resp. interpretácie pojmu „starostlivosť“ podľa § 49 zákona č. 461/2003 Z. z. prostredníctvom legálnej definície pojmu „riadna starostlivosť“ podľa § 3 ods. 3 zákona č. 571/2009 Z. z. po analýze rozdielností predmetu právnej úpravy uvedených predpisov vyhodnotil tak, že uviedol „Materské má svoju konkrétnu právnu úpravu, tzv. lex specialis, a to je zákon používajúci pojem starostlivosť. Ten má rovnakú právnu silu ako zákon č. 571/2009 Z. z., ktorý je špeciálnym právnym predpisom vo vzťahu k rodičovskému príspevku. Medzi týmito právnymi predpismi neexistuje vzťah generálneho predpisu, voči špeciálnemu predpisu umožňujúci vzájomné prelínanie týchto úprav.“. 7. Krajský súd teda uzavrel, že „ ... v danom prípade došlo k obchádzaniu zákona, pretože žalobca simuloval splnenie zákonných požadovaných podmienok pre vyhovenie jeho žiadosti. V danom prípade uzatvoril nový pracovný pomer od 01.11.2018, i napriek tomu, že od 29.10.2018 bol u svojho pôvodného
zamestnávateľa PCA Slovakia, s.r.o. na rodičovskej dovolenke. Taktiež simulovaná bola i dohoda rodičov o prevzatí do starostlivosti otca, pretože jej nezodpovedá skutočné správanie otca.“. 8. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti krajský súd dospel k záveru, že správne orgány rozhodli v súlade so zákonom a preto žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol. 9. O náhrade trov konania rozhodol tak, že žalovanej súd náhradu trov s odkazom na ustanovenie § 168 SSP nepriznal, pretože jej žiadne trovy nevznikli. II. Kasačná sťažnosť 10. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca kasačnú sťažnosť. Žalobca vymedzil kasačné dôvody odkazom na ustanovenia § 440 ods. 1 písm. f) SSP a § 440 ods. 1 písm. g) SSP s tým, že každý z označených kasačných dôvodov podrobne rozviedol v časti II., resp. v časti III. kasačnej sťažnosti. 11. Porušenie práva na spravodlivý proces a teda kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. f) SSP žalobca videl jednak v ním tvrdenom nedostatočnom odôvodnení rozsudku krajského súdu, ako aj v tom, že ústne vyhlásené dôvody (odôvodnenie) vedúce krajský súd k záverom premietnutým do výrokovej časti napadnutého rozsudku mali, podľa názoru sťažovateľa, iný charakter a obsah ako dôvody uvedené v písomnom vyhotovení rozsudku. 12. Kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP a teda nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom žalobca videl najmä v tom, že krajský súd pre potreby výkladu pojmu „starostlivosť“, resp. spojenia „prevziať dieťa do starostlivosti“ a „starať sa o dieťa“, ktoré zákonodarca použil v ustanovení § 49 zákona č. 461/2003 Z. z., nevyužil analógiu s pojmovým vymedzením pojmu „riadna starostlivosť“ podľa § 3 ods. 3 zákona č. 571/2009 Z. z. Žalobca krajskému súdu vyčítal, že zákonom stanovené podmienky vzniku nároku na materské svojvoľne rozšíril o podmienku prevzatia osobnej starostlivosti dieťaťa a zároveň o podmienku straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti. Vytýkajúc krajskému súdu, že si bez akéhokoľvek relevantného odôvodnenia osvojil spôsob výkladu pojmov „prevzatie dieťaťa do starostlivosti“ a „starostlivosť o dieťa“ prezentovaný žalovanou, naznačil žalobca správny spôsob interpretácie „nejasných pojmov používaných v Zákone o sociálnom poistení“ slovami: „ ... je podľa názoru Žalobcu potrebné aplikovať nie len výklad znejúci v prospech zmyslu a účelu konkrétnej právnej normy (tak, ako to vyplýva z vyššie citovaných nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky), ale aj výklad logický, systematický a teleologický.“. 13. V súvislosti s posudzovaním splnenia podmienky straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti krajským súdom žalobca krajskému súdu vytkol arbitrárnosť, tvrdiac, že „U Žalobcu došlo k zníženiu jeho priemerného mesačného zárobku približne o 306,- € brutto.“. V závere kasačnej sťažnosti žalobca ešte zopakoval svoje tvrdenie skôr prezentované v správnej žalobe, že „nesprávnym procesným postupom Žalovanej a Pobočky Sociálnej poisťovne došlo k porušeniu všeobecnej zásady zákazu diskriminácie podľa pohlavia zakotvenej v právnom poriadku Slovenskej republiky.“. 14. Žalobca, po tom ako uzavrel, že krajský súd „... nedostatočným, nezrozumiteľným a chaotickým odôvodnením Rozsudku porušil právo Žalobcu na riadne a zrozumiteľné odôvodnenie rozhodnutia a zásadu, že ústne odôvodnenie rozhodnutia musí byť v súlade s jeho písomným vyhotovením, ktoré sú imanentnou súčasťou práva na spravodlivý proces. Súd zároveň rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci ...“ navrhol, aby kasačný súd rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. III. Vyjadrenie žalovanej ku kasačnej sťažnosti a ďalší priebeh konania 15. Žalovaná sa ku kasačnej sťažnosti vyjadrila podaním z 25. augusta 2020, v ktorom uviedla, že trvá na svojom skoršom vyjadrení k žalobe. Nad rámec uvedeného žalovaná vo svojom vyjadrení podporila svoju argumentáciu, že zákonodarcom použité spojenie „prevziať dieťa do starostlivosti“ obsahovo zahŕňa osobnú starostlivosť, pričom uviedla príklady, ako by mala príslušná norma znieť,
ak by tomu malo byť inak (teda, ak by pojem „prevziať do starostlivosti“ mal zahŕňať aj možnosť zabezpečenia starostlivosti o dieťa treťou osobou). Následne žalovaná poukázala na niektoré z rozhodnutí všeobecných súdov posudzujúcich identickú právnu otázku tvrdiac, že „ ... k dnešnému dňu bolo krajskými súdmi rozhodnuté v 34 veciach, z toho v 25 prípadoch bola žaloba ako nedôvodná zamietnutá ...“. 16. K vyjadreniu žalovanej opísanému v predošlom bode sa podaním z 21. septembra 2020 vyjadril žalobca, ktorý k otázke posudzovania splnenia podmienky osobnej starostlivosti o dieťa uviedol: „Je výhradne na rozhodnutí konkrétneho iného poistenca, či zabezpečí starostlivosť dieťaťu v celom rozsahu osobne sám, alebo využije možnosť zabezpečiť starostlivosť o dieťa prostredníctvom inej osoby. Domnienky Žalovanej o tom, ako by mal znieť normatívny text ust. § 49 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení, sú absolútne neopodstatnené a nič nevypovedajú o možnostiach výkladu v súčasnosti platného a účinného textu zákona.“. V závere vyjadrenia žalobca „po zvážení možností spôsobu rozhodnutia kasačného súdu o kasačnej sťažnosti“ zmenil svoj pôvodný petit a žiadal, aby kasačný súd v zmysle § 462 ods. 2 SSP vo veci rozhodol tak, že „ ... rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 15.6.2020, spis. Zn.: 23Sa/59/2019-250, mení tak, že napadnuté rozhodnutie Žalovanej zo dňa 3.5.2019, číslo konania: 40899-2/2019-BA v nadväznosti na rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky Trnava, zo dňa 5.2.2019, číslo konania: 200-003453-CA04/2019, zrušuje a vec vracia Žalovanej na ďalšie konanie.“. IV. Posúdenie kasačnej sťažnosti 17. Na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) podľa § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov od 1. augusta 2021 prešiel výkon súdnictva z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc najvyššieho správneho súdu. Podľa § 11 písm. h) SSP rozhoduje najvyšší správny súd o kasačných sťažnostiach. Najvyšší správny súd teda ako súd kasačný (§ 11 písm. h/ SSP) preskúmal kasačnú sťažnosť postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a po jej preskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobcu nie je dôvodná a je potrebné ju zamietnuť. IV.1. Referenčné právne normy 18. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 19. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 20. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 21. Podľa § 6 ods. 2 písm. c) SSP, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach. 22. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne. 23. Podľa § 2 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z., sociálne poistenie podľa tohto zákona je nemocenské poistenie ako poistenie pre prípad straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti a na zabezpečenie príjmu v dôsledku dočasnej pracovnej neschopnosti, tehotenstva a materstva.
24. Podľa § 13 ods. 1 písm. d) zákona č. 461/2003 Z. z., z nemocenského poistenia sa za podmienok ustanovených týmto zákonom poskytujú nemocenské dávky, a to materské. 25. Podľa § 31 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., povinne nemocensky poistená samostatne zárobkovo činná osoba a dobrovoľne nemocensky poistená osoba majú nárok na nemocenskú dávku, ak tento zákon neustanovuje inak, ak a) splnili podmienky ustanovené na vznik nároku na nemocenskú dávku počas trvania nemocenského poistenia a b) zaplatili poistné na nemocenské poistenie najneskôr v posledný deň kalendárneho mesiaca, v ktorom vznikol dôvod na poskytnutie nemocenskej dávky, za obdobie od prvého vzniku nemocenského poistenia povinne nemocensky poistenej samostatne zárobkovo činnej osoby a dobrovoľne nemocensky poistenej osoby do konca kalendárneho mesiaca predchádzajúceho kalendárnemu mesiacu, v ktorom vznikol dôvod na poskytnutie nemocenskej dávky, najviac za obdobie posledných päť rokov predchádzajúcich kalendárnemu mesiacu, v ktorom vznikol dôvod na poskytnutie nemocenskej dávky; podmienka zaplatenia poistného na nemocenské poistenie sa považuje za splnenú, ak suma dlžného poistného na nemocenské poistenie je v úhrne nižšia ako 5 eur. 26. Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom ku dňu podania žiadosti o materské, iný poistenec, ktorý prevzal dieťa do starostlivosti a ktorý sa o toto dieťa stará, má nárok na materské odo dňa prevzatia dieťaťa do starostlivosti v období 28 týždňov od vzniku nároku na materské. Osamelý iný poistenec, ktorý sa stará o dieťa prevzaté do svojej starostlivosti, má nárok na materské v období 31 týždňov od vzniku nároku na materské a iný poistenec, ktorý prevzal do starostlivosti dve alebo viac detí a aspoň o dve z nich sa stará, má nárok na materské 37 týždňov od vzniku nároku na materské. Iný poistenec má nárok na materské najdlhšie do dovŕšenia troch rokov veku dieťaťa, ak v posledných dvoch rokoch pred prevzatím dieťaťa do starostlivosti bol nemocensky poistený najmenej 270 dní. 27. Podľa § 49 ods. 1 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z. v platnom znení, iný poistenec, ktorý sa stará o dieťa a ktorý bol pred podaním žiadosti o materské nemocensky poistený najmenej 270 dní, má nárok na materské v období 28 týždňov od priznania materského. 28. Podľa § 49 ods. 2 písm. d) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom ku dňu podania žiadosti o materské, iný poistenec, ktorý prevzal dieťa do starostlivosti, je otec dieťaťa po dohode s matkou dieťaťa, najskôr po uplynutí šiestich týždňov odo dňa pôrodu, a matka nepoberá materské na to isté dieťa alebo rodičovský príspevok. 29. Podľa § 49 ods. 3 písm. d) zákona č. 461/2003 Z. z. v platnom znení, iný poistenec je otec dieťaťa, najskôr po uplynutí šiestich týždňov odo dňa pôrodu, a matka nepoberá materské na to isté dieťa alebo rodičovský príspevok. 30. Podľa § 51 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., ak dieťa prevzala do starostlivosti iná fyzická osoba alebo právnická osoba z dôvodu, že sa poistenec podľa lekárskeho posudku nemôže alebo nesmie starať o dieťa pre svoj nepriaznivý zdravotný stav, nárok na materské tomuto poistencovi zaniká dňom prevzatia dieťaťa do tejto starostlivosti a opätovne vzniká odo dňa prevzatia dieťaťa zo starostlivosti inej fyzickej osoby alebo právnickej osoby. Nárok na materské trvá do uplynutia celkového obdobia trvania nároku na materské, najdlhšie do dovŕšenia troch rokov veku dieťaťa. 31. Podľa § 51 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z., ak sa poistenec prestal starať o dieťa z iného dôvodu, ako je jeho nepriaznivý zdravotný stav, nárok na materské zaniká dňom skončenia jeho starostlivosti o dieťa a opätovne vzniká odo dňa pokračovania v starostlivosti o toto dieťa. Obdobie, počas ktorého sa poistenec prestal starať o dieťa z iných dôvodov, sa započítava do celkového obdobia trvania nároku na materské. 32. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 571/2009 Z. z., rodičovský príspevok je štátna sociálna dávka, ktorou štát prispieva oprávnenej osobe na zabezpečenie riadnej starostlivosti o dieťa. 33. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 571/2009 Z. z., riadna starostlivosť o dieťa podľa tohto zákona je starostlivosť poskytovaná dieťaťu v záujme všestranného fyzického vývinu a psychického vývinu
dieťaťa, najmä primeraná výživa dieťaťa, hygiena dieťaťa, výchova dieťaťa a dodržiavanie preventívnych prehliadok dieťaťa podľa osobitného predpisu. 34. Podľa § 3 ods. 4 zákona č. 571/2009 Z. z., podmienka riadnej starostlivosti o dieťa sa považuje za splnenú, ak oprávnená osoba zabezpečuje riadnu starostlivosť o dieťa osobne alebo inou plnoletou fyzickou osobou alebo právnickou osobou. 35. Podľa § 166 ods. 2 prvá veta zákona č. 311/2001 Z. z. zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákonník práce“), na prehĺbenie starostlivosti o dieťa je zamestnávateľ povinný poskytnúť žene a mužovi, ktorí o to požiadajú, rodičovskú dovolenku až do dňa, v ktorom dieťa dovŕši tri roky veku. IV.2. Skutkový stav 36. Predmetom kasačného konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd ako nedôvodnú zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej z 3. mája 2019, číslo: 40899-2/20219-BA, ktorým táto podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. zamietla odvolanie žalobcu a v celom rozsahu potvrdila prvostupňové správne rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava z 5. februára 2019, číslo: 200-003453-CA04/2019. Predmetným rozhodnutím prvostupňový správny orgán postupom podľa § 51 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. rozhodol tak, že žalobcovi od 1. novembra 2018 zanikol nárok na materské. 37. Najvyšší správny súd z obsahu súdneho, ako aj pripojeného administratívneho spisu žalovanej mal preukázané, že - dňa 24. októbra 2018 žalobca na tlačive B1063882 požiadal o materské od 29. októbra 2018, pričom nárok na materské si uplatnil ako zamestnanec zamestnávateľa PCA Slovakia, s.r.o., so sídlom Automobilová ulica 1, 917 01 Trnava, - dohoda o prevzatí dieťaťa do starostlivosti (dokument označený ako „Rodičovská dohoda k výplate materského inému poistencovi“) medzi žalobcom a matkou dieťaťa bola uzavretá dňa 22. októbra 2018, deň prevzatia starostlivosti o dieťa je v nej označený 29. október 2018, - dohoda o prevzatí dieťaťa do starostlivosti (dokument takto označený) medzi žalobcom a matkou dieťaťa bola uzavretá dňa 22. októbra 2018, deň prevzatia starostlivosti o dieťa je v nej označený 29. október 2018, - žalobca v čestnom vyhlásení z 22. októbra 2018 uviedol, že si druhý rodič neuplatňuje nárok na výplatu materského a rodičovského príspevku ani na žiadne iné dieťa, - matka dieťaťa v zmysle potvrdenia príslušného úradu práce, sociálnych vecí a rodiny z 22. októbra 2018 požiadala o odňatie rodičovského príspevku vyplácaného na dieťa Y. U. z dôvodu, že otec dieťaťa (žalobca) si bude uplatňovať nárok na materské od 29. októbra 2018, o odňatie rodičovského príspevku požiadala od 29. októbra 2018, - žalobca (ako zamestnanec) a obchodná spoločnosť PCA Slovakia, s.r.o., so sídlom Automobilová ulica 1, 917 01 Trnava (ako zamestnávateľ) uzavreli dňa 27. februára 2012 pracovnú zmluvu, na základe ktorej vznikol žalobcovi pracovný pomer na dobu neurčitú, s pracovným zaradením údržbár - elektrikár, s miestom výkonu práce v Trnave, - Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava rozhodnutím číslo 200-030087-CA04/2018 z 27. novembra 2018 rozhodla, že žalobca má nárok na materské od 29. októbra 2018, za obdobie, počas ktorého je splnená podmienka prevzatia dieťaťa do starostlivosti, najdlhšie do uplynutia 28 týždňov od vzniku nároku na materské, - žalobca (ako zamestnanec) a obchodná spoločnosť CEIT, a.s. (po zmene Asseco CEIT, a.s.), so sídlom Univerzitná 8661/6A, 010 08 Žilina (ako zamestnávateľ) uzavreli dňa 27. februára 2012 pracovnú zmluvu, na základe ktorej vznikol žalobcovi pracovný pomer na dobu neurčitú, s pracovným zaradením údržbár - elektrikár, s miestom výkonu práce v Trnave, - podaním označeným ako „Oznámenie o zániku nároku na materské po vzniku ďalšieho pracovnoprávneho vzťahu“ zo dňa 27. novembra 2018, číslo 60015-16/2018-TT prvostupňový správny orgán oznámil žalobcovi, že z dôvodu začatia výkonu zárobkovej činnosti u zamestnávateľa CEIT, a.s. prestal žalobca poskytovať starostlivosť dieťaťu a preto mu od 1. novembra 2018 (kedy žalobca opäť začal vykonávať zárobkovú činnosť) zanikol nárok na materské, - prvostupňový správny orgán následne rozhodnutím z 5. februára 2019, číslo: 200-003453-CA04/2019 postupom podľa § 51 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. rozhodol, že žalobcovi zanikol nárok na materské od 1. novembra 2018,
- žalovaná odvolanie žalobcu z 5. marca 2019 (ktorého prílohou bolo aj čestné prehlásenie matky dieťaťa z 5. marca 2019, v ktorom táto prehlásila, že „V období, kedy si manžel uplatňuje nárok na materské vykonáva pracovnú činnosť. Starostlivosť o dieťa zabezpečuje po ukončení práce, cez víkendy, sviatky a dovolenku.“) preskúmala a vo veci rozhodla rozhodnutím z 3. mája 2019, číslo 40899-2/2019-BA tak, že odvolanie zamietla v celom rozsahu a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdila. V podstatnom žalovaná svoje rozhodnutie odôvodnila tým, že jednou z podmienok vzniku žalobcom uplatneného nároku na materské je faktické prevzatie dieťaťa do starostlivosti a následné poskytovanie starostlivosti tomuto dieťaťu. V tejto súvislosti žalovaná v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedla: „U navrhovateľa v skutočnosti k zmene v životnej situácii neprišlo. Hoci navrhovateľ u zamestnávateľa PCA Slovakia, s.r.o. od 29. októbra 2018 začal čerpať rodičovskú dovolenku na prehĺbenie starostlivosti o dieťa podľa § 166 ods. 2 Zákonníka práce, krátko na to, dňa 1. novembra 2018 mu vzniká nový pracovný pomer u zamestnávateľa CEIT, a.s. a od tohto dňa opätovne vykonáva prácu na plný pracovný úväzok. Navrhovateľom deklarovaná starostlivosť o dieťa od 1. novembra 2018 nie je reálna.“. - rozhodnutie žalovanej napadol žalobca správnou žalobou, pričom následný postup krajského súdu a žalobcu je bližšie opísaný v časti I. až III. tohto rozhodnutia vyššie. IV.3. Aplikácia referenčných právnych noriem 38. Zásadným pre rozhodnutie veci je posúdenie splnenia osobitnej podmienky podľa § 49 ods. 2 v spojení s ustanovením § 49 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., teda podmienky prevzatia a poskytovania starostlivosti dieťaťu zo strany žalobcu. Žalobca v kasačnej sťažnosti uviedol, že „ ... trvá na tom, že podmienka prevzatia starostlivosti o dieťa je splnená aj vtedy, ak druhý rodič po prevzatí dieťaťa do starostlivosti vykonáva inú pracovnú činnosť v akomkoľvek pracovnom čase, ak dokáže zabezpečiť starostlivosť o dieťa.“. Žalobca teda pochybenie krajského súdu videl najmä v jeho závere, že podmienkou vzniku nároku na materské je faktické (a teda nielen formálne) prevzatie dieťaťa do starostlivosti, čoho dôsledkom je prerušenie, resp. zníženie rozsahu pracovnej činnosti žiadateľa o materské. 39. Pojem „starostlivosť“, resp. spojenia „prevziať dieťa do starostlivosti“ a „starať sa o dieťa“, ktoré zákonodarca použil v ustanovení § 49 zákona č. 461/2003 Z. z. je nutné vnímať ako súčasť zákonnej úpravy komplexne obsiahnutej v zákone č. 461/2003 Z. z. a v tomto zmysle ho aj systematicky a teleologicky interpretovať. 40. Pokiaľ žalobca krajskému súdu vytýkal výklad ustanovení § 49 zákona č. 461/2003 Z. z. „znejúci v prospech zmyslu a účelu konkrétnej právnej normy“ apelujúc taktiež na potrebu výkladu logického, systematického a teleologického, najvyšší správny súd (aj s odkazom na skoršiu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napr. odôvodnenie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžfk/18/2018 z 13. februára 2019) uvádza, že si je vedomý definície, resp. pojmového vymedzenia iného poistenca v ustanovení § 49 ods. 2 písm. d) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom ku dňu podania žiadosti o materské (resp. § 49 ods. 3 písm. d/ zákona č. 461/2003 Z. z. v platnom znení). Najvyšší správny súd uvádza, že samotné vymedzenie pojmu iný poistenec (zákonodarcom použité v súvislosti so vznikom nároku na materské v ustanoveniach označených v predošlej vete) však neobsahuje, resp. nevymedzuje všetky podmienky vzniku nároku na materské. Jazykovo-gramatický výklad výlučne ustanovenia § 49 ods. 3 písm. d) zákona č. 461/2003 Z. z. (v platnom znení, resp. § 49 ods. 2 písm. d/ zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom ku dňu podania žiadosti o materské) v danom prípade celkom nepostačuje, keďže takýto jednoduchý výklad zákona nie je možné bezvýhradne akceptovať. Znamenal by totiž určitú možnosť obchádzania zákona a jeho zneužitia, resp. išlo by o výklad explicitne popierajúci účel a zmysel zákona. 41. Právna metodológia a právna teória vyvinuli pravidlá postupu pre uplatňovanie právneho textu. Tieto pravidlá sa nazývajú metódami, kritériami alebo elementmi výkladu a sú obsiahnuté v tzv. výkladovom kanóne. V súčasnosti zahŕňa výkladový kanón 7 výkladových kritérií: 1. jazykovo-gramatický výklad, 2. historický výklad, 3. systematický výklad, 4. teleologický výklad, 5. výklad na základe konformity (súladu) s európskym právom, 6. výklad na základe konformity s ústavou a 7. výklad v zmysle „Hospodárskej analýzy práva“. V právnej vede neexistuje všeobecne prijatá dohoda, či niektorá z metód výkladu má prioritu. Jednotlivé metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a rozumne odôvodniteľnému vysvetleniu textu právnej normy a jej účelu. Jazykový, systematický, teleologický, historický aj porovnávací výklad má spoločného menovateľa vo formách logickej argumentácie. Prvou sledovanou metódou výkladu a uplatnenia všeobecne záväzného právneho predpisu v materiálnom
právnom štáte je metóda doslovného výkladu. Až tam, kde doslovným výkladom nemožno jednoznačne identifikovať subjekt, obsah alebo objekt právnej normy, sa v materiálnom právnom štáte možno odkloniť od doslovného výkladu a nejasnosť právnej úpravy odstraňovať prostredníctvom inej metódy výkladu. K výkladu právnych predpisov a ich inštitútov teda nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona. Jazykový výklad môže totiž predstavovať len prvotné priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis; na overenie správnosti či nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie či upresnenie potom slúžia ostatné interpretačné prístupy, postavené na roveň gramatickému výkladu, v tomto prípade systematický a teleologický výklad, ktoré sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať významný konektív pri zistení obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy, a to najmä v prípade, keď existuje určité napätie medzi doslovným a teleologickým či systematickým výkladom. Podľa kasačného súdu otrocké nasledovanie doslovného znenia zákona nemá v modernom práve opodstatnenie. Pokiaľ vezmeme do úvahy jednu zo základných charakteristík právnej normy (tenzia medzi ich všeobecnou a širokou variabilitou spoločenských vzťahov, na ktoré dopadá) a nadprodukciou právnych predpisov posledných rokov, ako aj ich vzájomné prekrývanie, mohlo by trvanie na doslovnom znení zákona bez možnosti použitia ďalších výkladových metód (popri metóde jazykovej) viesť v konkrétnych prípadoch k absurdným dôsledkom. Teleologický výklad je takmer nevyhnutnou súčasťou aplikácie práva, je akousi „korunou“ výkladu, zatiaľ čo výklad logicko-jazykový je jeho základom. Tento spôsob výkladu nemožno ignorovať a podceňovať. Kasačný súd poukazuje na to, že každá právna norma má svoj zmysel a účel, ktorý možno vyvodiť predovšetkým z autentických dokumentov, hovoriacich o vôli a zámeroch zákonodarcu (napr. dôvodová správa k zákonu, priebeh rozpravy v parlamente pri prijímaní návrhu zákona). Správne pochopenie zmyslu právnej normy je základom jej správnej aplikácie. Interpretáciou právnej normy sa vo všeobecnosti rozumie objasnenie zmyslu a obsahu platných právnych noriem, vyjadrených v normatívnych právnych aktoch, za účelom ich správneho pochopenia a používania. Výklad právneho predpisu možno chápať aj ako logický postup smerujúci k poznaniu skutočnej vôle zákonodarcu. Teleologický výklad je výklad účelový, ktorý má zabezpečiť nájdenie účelu a zmyslu právnej normy. Teleologický výklad skúma, aký bol úmysel zákonodarcu a aký je účel rozoberanej právnej normy. Jedná sa o významný výklad, ktorý „kráča s duchom doby“, v ktorej je realizovaný. Výklad začína pri slovách zákona, pokračuje systematickými súvislosťami, všíma si genézu zákona a jeho zavŕšením je poznanie účelu zákonného ustanovenia. Teleologický výklad nachádza svoje uplatnenie v prípadoch, kde sa jedná o výklad do istej miery nekonkrétnych a rôzne interpretovaných právnych predpisov. 42. Zákon č. 461/2003 Z. z. vymedzuje sociálne poistenie (§ 1 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.), ktorého rozsah je určený v ustanovení § 2 zákona č. 461/2003 Z. z. tak, že sociálnym poistením je: a) nemocenské poistenie, b) dôchodkové poistenie, c) úrazové poistenie, d) garančné poistenie a e) poistenie v nezamestnanosti. Zákon pojmovo vymedzuje nemocenské poistenie ako poistenie pre prípad straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti a na zabezpečenie príjmu v dôsledku dočasnej pracovnej neschopnosti, tehotenstva a materstva. Týmto ustanovením je v základnom rámci vymedzený účel nemocenského poistenia, ktorým je kompenzácia straty alebo zníženia príjmu pre prípad (v dôsledku) dočasnej pracovnej neschopnosti, tehotenstva a materstva. Formou kompenzácie sú nemocenské dávky, ktoré zákonodarca vymenúva v § 13 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. Jednou z týchto dávok je materské (§ 13 ods. 1 písm. e/ zákona č. 461/2003 Z. z. v platnom znení). Účelom nemocenského poistenia teda nie je poskytovať poistencom plnenia (dávky) ako „benefit“ k príjmu poistenca nepostihnutého stratou alebo znížením príjmu. Účelom nemocenskej dávky materského je naopak parciálna sanácia (v rozsahu stanovenom v § 53 zákona č. 461/2003 Z. z.) straty alebo zníženia príjmu v súvislosti s poskytovaním starostlivosti o dieťa za podmienok stanovených zákonom. 43. Materské je teda nemocenskou dávkou, ktoré sa za splnenia zákonom stanovených podmienok poskytuje z nemocenského poistenia, pričom sa jedná o opakujúcu sa peňažnú dávku, poskytovanú za dni a nahrádzajúcu mzdu alebo plat. Táto nemocenská dávka všeobecne plní účel hmotného zabezpečenia v dôsledku materstva, respektíve u iného poistenca v dôsledku prevzatia dieťaťa do starostlivosti, a to v prípade straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti z tohto dôvodu (§ 2 písm. a/ zákona č. 461/2003 Z. z.). Účelom materského je teda preklenúť časové obdobie, kedy v dôsledku vzniku konkrétnej sociálnej udalosti (starostlivosť o dieťa) poistenci nemôžu pracovať vôbec alebo len obmedzene, čo viedlo k strate alebo zníženiu príjmu zo zárobkovej činnosti.
44. Osobitné podmienky na vznik nároku na materské iného poistenca (predovšetkým otca) sú konkrétne upravené v § 49 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v rozhodnom znení, v zmysle ktorého iný poistenec má nárok na materské, ak tento prevzal dieťa do starostlivosti a o toto dieťa sa stará (v predmetnej veci žalobca mal prevziať dieťa do starostlivosti na základe dohody s matkou), vek dieťaťa (materské sa vypláca najdlhšie do dovŕšenia troch rokov veku dieťaťa), pred prevzatím dieťaťa do starostlivosti musel byť nemocensky poistený najmenej 270 dní, uplynutie 6 týždňov odo dňa pôrodu. Vzhľadom na to, že k prevzatiu dieťaťa do starostlivosti došlo na základe dohody s matkou, musí byť splnená i ďalšia podmienka, a to, že matka nesmie poberať materské alebo rodičovský príspevok. 45. Jednou z osobitných podmienok vzniku nároku na materské iného poistenca je skutočnosť, že sa iný poistenec o dieťa stará. Z jazykového vyjadrenia časti normy (slovné spojenie: „iný poistenec, ktorý sa o dieťa stará“) vyplýva, že musí ísť o starostlivosť osobnú, poskytovanú týmto poistencom. Presný obsah a rozsah osobnej starostlivosti, ktorú má iný poistenec poskytovať dieťaťu ako podmienku vzniku nároku na materské zákon č. 461/2003 Z. z. explicitne nevymedzuje. Možno ho však aspoň rámcovo vyvodiť jednak z limitu dĺžky poskytovania materského (materské sa poskytuje najdlhšie do dovŕšenia troch rokov veku dieťaťa, starostlivosť teda musí zodpovedať starostlivosti o dieťa vo veku do troch rokov), jednak z právnej úpravy obsiahnutej v § 51 zákona č. 461/2003 Z. z., ktoré rieši prerušenie starostlivosti o dieťa a s ním spojený zánik nároku na materské v prípade, ak sa poistenec podľa lekárskeho posudku nemôže alebo nesmie starať o dieťa pre svoj nepriaznivý zdravotný stav, prípadne z iných dôvodov. Pokiaľ by totiž pre vznik nároku na materské postačovala iba formálna starostlivosť o dieťa na základe dohody rodičov dieťaťa, respektíve starostlivosť zabezpečovaná inou osobou, ustanovenie § 51 zákona č. 461/2003 Z. z. by stratilo svoje opodstatnenie. Pokiaľ by poskytovanie starostlivosti malo spočívať v tom, že poistenec iba organizačne zabezpečí poskytovanie starostlivosti treťou osobou (resp. viacerými tretími osobami), jednak by sa materské (ako dávka nemocenského poistenia) míňalo svojmu účelu, jednak by dohoda o prevzatí starostlivosti o dieťa uzavretá medzi žalobcom a matkou dieťaťa stratila zmysel (obdobnú „delegáciu starostlivosti o dieťa na tretiu osobu“ by totiž mohla realizovať aj matka dieťaťa). Kasačný súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na účel rodičovskej dovolenky (keďže žalobca od 29. októbra 2018 čerpal rodičovskú dovolenku u zamestnávateľa PCA Slovakia, s.r.o. a zároveň s ďalším zamestnávateľom, CEIT, a.s., uzatvoril ďalší pracovný pomer s dňom nástupu do práce 1. novembra 2018), ktorý je v základnom rámci vyjadrený v ustanovení § 166 ods. 2 prvá veta zákonníka práce tak, že rodičovská dovolenka slúži na prehĺbenie starostlivosti o dieťa. Účelu rodičovskej dovolenky v spojení s uplatneným nárokom na materské sa prieči stav, kedy zamestnanec (ktorý je zároveň žiadateľom o materské), namiesto prehlbovania starostlivosti o dieťa (z podstaty veci prehlbovania osobnej starostlivosti), začne vykonávať pracovnú činnosť v ďalšom (súbežnom) pracovnom pomere s dojednanou dĺžkou týždenného pracovného času v rozsahu maximálne prípustnom podľa § 85 ods. 5 zákonníka práce. 46. Pokiaľ žalobca v žalobe (resp. v kasačnej sťažnosti) obsahovo vymedzoval pojem starostlivosť o dieťa odkazom na definíciu riadnej starostlivosti o dieťa obsiahnutú v ustanovení § 3 ods. 3 a 4 zákona č. 571/2009 Z. z. v znení účinnom od 1. januára 2011, v zmysle ktorého sa podmienka riadnej starostlivosti o dieťa považuje za splnenú, ak oprávnená osoba „zabezpečuje“ riadnu starostlivosť o dieťa osobne, alebo inou plnoletou fyzickou, alebo právnickou osobou, najvyšší správny súd uvádza, že zákon č. 461/2003 Z.z. v príslušnom ustanovení § 49 ods. 1 používa už vyššie interpretované spojenie „iný poistenec, ktorý sa o dieťa stará“ a nie pojem „zabezpečiť“ starostlivosť, čo je nutné rozlišovať, keďže pojem „zabezpečiť“ je pojmom obsahovo širším, a teda môže zahŕňať aj starostlivosť o dieťa aj prostredníctvom iných osôb než sú samotní rodičia dieťaťa (porovnaj znenie § 3 ods. 1 písm. a), 3 a 4 zákona č. 571/2009 Z. z. účinné do 31. decembra 2010). Najvyšší správny súd taktiež poukazuje na samotné znenie § 3 ods. 3 zákona č. 571/2009 Z. z., z ktorého jazykového vyjadrenia je zrejmé, že vymedzenie pojmu „riadna starostlivosť“ v tomto ustanovení je legálnou definíciou pojmu pre potreby a účely zákona č. 571/2009 Z. z. Rovnako najvyšší správny súd považuje za potrebné uviesť, že materské ako nemocenská dávka vyplácaná na základe nemocenského poistenia sa spravuje inými pravidlami než rodičovský príspevok majúci charakter štátnej sociálnej dávky. Systém sociálneho zabezpečenia v Slovenskej republike je totiž založený na troch pilieroch, ktorými sú poisťovací systém, systém štátnej sociálnej podpory a systém sociálnej pomoci. Poisťovací systém je príspevkovým systémom viažucim sa na výkon ekonomickej činnosti umožňujúcej fyzickej osobe byť poistencom, a teda aj plniť si povinnosti súvisiace s odvodovými povinnosťami pre prípad vzniku sociálnej udalosti, v dôsledku ktorej dochádza k strate výkonu zárobkovej činnosti. Účastník poistného vzťahu má teda nárok na dávku za predpokladu, že si platí poistné, prípadne za neho platí poistné štát (napríklad poistné
na starobné poistenie, nemocenské poistenie). V tomto systéme sa uplatňuje predovšetkým princíp zásluhovosti. Systém štátnej sociálnej podpory (pod ktorý možno zaradiť aj rodičovský príspevok) je systém, v rámci ktorého, ak nastane určitá a štátom uznaná sociálna situácia, sa poskytnú štátne dávky. Na rozdiel od poisťovacieho systému sa nevyžaduje plnenie odvodovej povinnosti, nárok na tento typ dávky nie je podmienený účasťou na sociálno-poisťovacích právnych vzťahoch a ani príjmovými pomermi oprávnených osôb; platí zásada rovnakého zabezpečenia pre všetkých. Len pre úplnosť, najvyšší správny súd uvádza, že tretí pilier tvorí systém sociálnej pomoci vychádzajúci predovšetkým z príjmových pomerov, ide o tzv. testované dávky poskytované tým osobám, ktoré to vzhľadom na svoju sociálnu a ekonomickú situáciu reálne potrebujú. Účel tohto systému spočíva v sociálnej pomoci, a to tak, aby príjemcu tejto pomoci a jeho spoločenské prostredie čo možno najviac podnecovali k aktívnemu riešeniu nepriaznivej tak sociálnej, ako aj materiálnej situácie. V tomto type systému sa uplatňuje princíp subsidiarity, čo znamená, že sociálna pomoc sa poskytne iba tomu, kto si nevie pomôcť sám alebo nedostáva potrebnú pomoc z inej strany. Zároveň dotvára systém náhradných zdrojov a je založená na preukázaní nielen jej opodstatnenosti (potrebnosti), ale zároveň aj na preukázaní chýbajúcej schopnosti zabezpečiť sa vlastným pričinením. 47. Aplikujúc vyššie uvedený výklad referenčných noriem na prejednávanú vec možno teda uzavrieť, že v prejednávanej veci bolo riadne preukázané, že žalobca v zmysle príloh (najmä pracovná zmluva uzavretá so zamestnávateľom CEIT, a.s. dňa 1. novembra 2018 s dňom nástupu do zamestnania v ten istý deň) vykonával prácu v pracovnom pomere, pričom dĺžka pracovného času bola zmluvnými stranami dojednaná v rozsahu 40 hodín týždenne. Možno taktiež uzavrieť, že žalobca si v rozhodnom období plnil svoje pracovné povinnosti v plnom rozsahu (z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalobca dosahoval u zamestnávateľ CEIT, a.s. v období mesiacov november 2018 až marec 2019 vymeriavacie základy v rozmedzí od 1.200,- Eur do 1.650,25 Eur, teda sumy zodpovedajúce základnej zložke mzdy za vykonanú prácu podľa bodu 4.1 pracovnej zmluvy z 1. novembra 2018), čo ostatne ani sám žalobca, či už v žalobe, alebo v kasačnej sťažnosti, nespochybňoval. Podľa názoru najvyššieho správneho súdu žalovaná, ako aj prvostupňový správny orgán postupovali v súlade so zákonom, pre rozhodnutie si zadovážili všetky potrebné podklady, na základe ktorých zistili skutkový stav náležite a zistené skutočnosti správne právne posúdili tak, že žalobcovi zanikol nárok na uplatnenú a rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu č. 200-030087-CA04/2018 z 27. novembra 2018 priznanú nemocenskú dávku - materské. Vzhľadom k tomu, že sa najvyšší správny súd v podstatnom stotožnil s interpretáciou ustanovenia § 49 zákona č. 461/2003 Z. z. v zmysle, v akom túto normu (aj vo svetle žalobcom požadovanej analógie s ním označenými ustanoveniami zákona 571/2009 Z. z.) vyložili prvostupňový správny orgán aj žalovaná, stratilo na význame dôslednejšie sa zaoberať výhradou žalobcu, že ústne vyhlásené dôvody (odôvodnenie) vedúce krajský súd k záverom premietnutým do výrokovej časti napadnutého rozsudku mali mať iný charakter a obsah ako dôvody uvedené v písomnom vyhotovení rozsudku. Napriek tomu najvyšší správny súd uvádza, že medzi žalobcom citovanou časťou prepisu zvukového záznamu z pojednávania konaného na krajskom súde dňa 15. júna 2020 a písomným vyhotovením kasačnou sťažnosťou napadnutého rozsudku neidentifikoval najvyšší správny súd také zásadné významové odlišnosti, ktoré by ho viedli k záveru o možnej aplikácii kasačného dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. f) SSP. 48. Žalobca v kasačnej sťažnosti taktiež namietal nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom v súvislosti so žalovanou i krajským súdom identifikovanou podmienkou straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti. Konkrétne žalovaný uviedol, že „Podmienka zmeny životnej situácie a podmienka straty príjmu zo zárobkovej činnosti, ktoré vo vyššie citovanej časti odôvodnenia Rozsudku považoval súd za rozhodujúce, nie je podľa žiadneho právneho predpisu podmienkou pre vznik nároku na materské. Splnenie tejto podmienky vyžadovala Žalovaná od Žalobcu svojvoľne a nad rámec Zákona o sociálnom poistení. Jedinou podmienkou vzniku nároku na materské súvisiacou s otázkou príjmu Žalobcu zo zárobkovej činnosti je podmienka špecifikovaná v ust. § 30 písm. b) Zákona o sociálnom poistení ...“. Najvyšší správny súd sa v tejto súvislosti odkazuje na body 38 až 43 odôvodnenia tohto rozsudku vyššie, ktoré možno primerane aplikovať aj na vysvetlenie existencie podmienky straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti. Kasačný súd teda len v stručnosti uvádza, že uvedená podmienka má svoje normatívne zakotvenie v ustanovení § 2 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z. Ako už bolo skôr uvedené, účelom nemocenského poistenia nie je poskytovať poistencovi príplatok alebo akýsi doplnkový „benefit“ k príjmu, ale kompenzovať (aspoň čiastočne) výpadok príjmu, ktorý nastal z dôvodu vzniku sociálnej (zákonom č. 461/2003 Z. z. predpokladanej) situácie. Čo sa týka konštatovania žalobcu, že „ ... preukázal, že u neho došlo k zníženiu (strate) jeho priemerného mesačného zárobku
približne o 306,- €.“ najvyšší správny súd uvádza, že skutočnosť, že krajský súd v rozsudku neuviedol, resp. nerozvil úvahu o posudzovaní zmeny životnej situácie žalobcu, ale len stroho skonštatoval (v bode 24 odôvodnenia), že „Vzhľadom k týmto skutočnostiam v danom prípade nedošlo k zmene životnej situácie žalobcu, ktorá by si vyžadovala kompenzáciu príjmu.“ možno považovať za deficit kasačnou sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu. Krajský súd mal v rozsudku podrobnejšie vysvetliť, čo ho viedlo k vyššie uvedenému záveru a prečo zníženie príjmu o žalobcom tvrdených 306,- Eur mesačne nepovažoval za relevantnú stratu, resp. zníženie príjmu zo zárobkovej činnosti. Vzhľadom na nesplnenie podmienky starostlivosti o dieťa bližšie opísanej v bodoch 38 až 45 odôvodnenia tohto rozsudku vyššie, však najvyšší správny súd uvedený nedostatok odôvodnenia rozsudku nepovažoval za tak závažný, aby bol spôsobilý zmeniť výrok tohto rozsudku. 49. V závere najvyšší správny súd, v súvislosti s tvrdením žalobcu, že „nesprávnym procesným postupom Žalovanej a Pobočky Sociálnej poisťovne došlo k porušeniu všeobecnej zásady zákazu diskriminácie podľa pohlavia zakotvenej v právnom poriadku Slovenskej republiky.“ len dopĺňa, že samotný odklon od predchádzajúcej rozhodovacej praxe správnych orgánov nenapĺňa znaky diskriminácie a nie je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, zvlášť pokiaľ žalovaná v období po zmene svojho prístupu k posudzovaniu materského vo veciach s obdobným skutkovým a právnym stavom rozhodovala rovnako ako v prípade žalobcu. V tomto smere žalobca neprodukoval žiaden dôkaz svedčiaci o opaku. Najvyšší správny súd poukazuje na to, že nemožno vylúčiť, že sa aj správny orgán odkloní od existujúcej rozhodovacej praxe a v nových rozhodnutiach zaujme opačný právny názor, než aký zaujal v obdobných právnych veciach v skôr vydaných rozhodnutiach. Tento odklon súvisí s vyvíjajúcimi sa právnymi názormi aj na strane správnych orgánov, ktoré nie sú strnulé. Pokiaľ správny orgán v nových rozhodnutiach náležitým spôsobom odôvodní zmenu tohto právneho názoru, takéto rozhodnutie je v súlade s princípmi právneho štátu, najmä so zásadou právnej istoty a rovnosti účastníkov konania. V predmetnej veci žalovaná dostatočným spôsobom odôvodnila svoje rozhodnutie, keď individuálne uviedla, prečo v prejednávanej veci nedošlo k naplneniu zákonnej podmienky osobnej starostlivosti o maloleté dieťa zo strany žalobcu ako iného poistenca. 50. Vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti, najvyšší správny súd námietky žalobcu uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil ako nedôvodné, keď tieto neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu. Z týchto dôvodov potom najvyšší správny súd kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 51. O náhrade trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd tak, že žalobcovi, ktorý v tomto konaní úspech nemal, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP) a žalovanej ich nepriznal, lebo to nemožno spravodlivo požadovať (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 168 SSP). 52. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.