Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Najvyšší súd 4Obdo/17/2024 2113204821 30. 04. 2026 JUDr. Lenka Praženková ECLI:SK:NSSR:2026:2113204821.1
Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lenky Praženkovej a členiek senátu Mgr. Sone Pekarčíkovej a JUDr. Ivice Čelkovej, v spore žalobcu: U.. H. Y., LL.M., nar. XX. G. XXXX, bytom J. XX/X, W., zastúpeného advokátom JUDr. Róbertom Faturom, so sídlom Centrum 18/23, Považská Bystrica, IČO: 46 528 644, proti žalovanému: Autogroup TT, s.r.o., so sídlom Nitrianska cesta 28, Trnava, IČO: 36 241 431, zastúpenému Advokátska kancelária SOPKO & Partners s.r.o., so sídlom Paulínska 24, Trnava, IČO: 54 237 050, o zaplatenie 46.427,41 eura s príslušenstvom, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 31Cob/90/2020-772 zo dňa 22.02.2022, takto rozhodol: I. Dovolanie žalobcu o d m i e t a . II. Žalovaný m á n á r o k voči žalobcovi na náhradu trov dovolacieho konania. odôvodnenie: 1. Okresný súd Trnava (ďalej aj ,,súd prvej inštancie“ alebo ,,okresný súd“) v poradí druhým rozsudkom č. k. 23Cb/15/2013-625 zo dňa 16.01.2020 žalobu zamietol a zaviazal žalobcu nahradiť žalovanému k rukám jeho právneho zástupcu trovy konania (vrátane trov odvolacieho konania) v plnom rozsahu s tým, že o výške trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 261 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“ alebo „ObZ“), § 451 ods. 1, 2, § 456 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“ alebo „OZ“). 1.1 Vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že právny predchodca žalobcu sa žalobou doručenou súdu dňa 26.02.2013 domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 46.427,41 eura s príslušenstvom a náhradu trov konania, na základe toho, že žalovaný nevrátil žalobcovi akontáciu na predmet lízingu po stornovaní lízingovej zmluvy, čím sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil. Vykonaným dokazovaním (vychádzajúc z listinných dôkazov, z výsluchu sporových strán, ako aj svedkov) dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobca neuniesol v konaní dôkazné bremeno. Súd na základe vykonaného dokazovania nemohol prijať záver o pravdivosti tvrdení žalobcu (ako aj jeho právneho predchodcu), že pohľadávka, ktorá je predmetom konania, vznikla titulom bezdôvodného obohatenia žalovaného. Uviedol, že dôvodom vzniku takéhoto záväzku je preukázateľné získanie bezdôvodného obohatenia na úkor iného, na základe čoho vzniká záväzkový vzťah medzi tým, kto sa bezdôvodne obohatil, a ktorý je povinný obohatenie vydať a tým, na úkor ktorého sa niekto obohatil, a ktorý má právo na vydanie obohatenia. Predpokladom na úspech v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia je, že musí byť preukázané, že k obohateniu skutočne došlo. 1.2 Súd prvej inštancie poukázal na rozpory vo výpovediach svedkov K. H., Mgr. T. a Bc. Y., na základe ktorých dospel k nehodnovernosti nimi podaných svedeckých výpovedí a v dôsledku toho aj k celkovej nehodnovernosti K. H. nielen ako svedka, ale aj ako konateľa právneho predchodcu žalobcu. Výpovede menovaných svedkov sa týkali (ne)platnosti postúpenia časti žalovanej pohľadávky na súčasného
žalobcu. Konajúci súd uviedol, že po zrušení rozsudku súdu prvej inštancie (č. k. 23Cb/15/2013-272 zo dňa 10.09.2014 zrušený uznesením odvolacieho súdu č. k. 21Cob/262/2014-316 zo dňa 31.03.2016 - poznámka dovolacieho súdu) žalovaný namietal aktívnu legitimáciu žalobcu, pretože vlastníkom časti žalovanej pohľadávky sa mal stať JUDr. A. na základe zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 14.06.2017 (č. l. 395 spisu) a nie žalobca N. H.. Medzi stranami však nebolo sporné, že dňa 22.03.2016 došlo k postúpeniu žalovanej pohľadávky vo výške 20.000 eur zo spoločnosti Calypso Agency s.r.o. na H. R. zmluvou o postúpení pohľadávky (č. l. 311 a č. l. 389 spisu). Sporným však bolo odstúpenie spoločnosti Calypso Agency s.r.o. od tejto zmluvy, resp. platnosť odstúpenia. K okolnostiam postúpenia pohľadávky na H. R. a k okolnostiam odstúpenia od tejto zmluvy svedok K. H. tvrdil, že bol oslovený pánom R., že by mal záujem o odkúpenie pohľadávky, že pozná pána I. (konateľa žalovaného) a že tento má veľký dosah na súd, a preto pristúpil svedok k postúpeniu pohľadávky. Naproti tomu ďalší svedkovia Mgr. T. a Bc Y. už vedeli, že nešlo o postúpenie celej pohľadávky, ale len jej časti vo výške 20.000 eur. Svedok H. pritom prezentoval postúpenie celej žalovanej pohľadávky, nie jej časti. Ďalej svedok H. uviedol, že jeho podmienkou pri postupovaní pohľadávky bolo, aby tam bol nejaký advokát, ktorý bude garantom a tým mal byť Mgr. D. T.. Zároveň dodal, že „si tam stanovil právnika, aby zastupoval ich oboch“, teda jeho a pána R.. Z toho vyplýva, že nie pán R., ale svedok H. trval na účasti Mgr. T. pri postupovaní pohľadávky, čo je zrejmé aj z toho, že originály listín mal mať k dispozícii práve Mgr. T. (a nie svedok H.). Naproti tomu svedok Mgr. T. sa prezentoval ako pomocník pána R., keď uviedol, že ho oslovil pán R. (teda nie pán H.Q.) s tým, že ide odkúpiť pohľadávku od spoločnosti Calypso Agency a či by mu s tým nepomohol, lebo predtým mu všetky takéto zmluvy v podstate vypracovával. Pokiaľ ide o uzavretie predmetnej zmluvy o postúpení pohľadávky, svedok Mgr. T. spontánne a bez zaváhania uviedol, že to bolo „minulý rok dňa 22. marca“ (t.j. 22.3.2018), až v ďalšom priebehu výsluchu sa opravil, že k tomu malo dôjsť v roku 2016, pričom ako dôvod nepresnosti označil nervozitu. Súd prvej inštancie mal však za to, že dôvodom „nepresnosti“ bola vopred pripravená výpoveď svedka, keď tento ani na moment nezaváhal, keď bolo treba uviesť presný dátum (22. marec), ale „omyl“ u neho nastal až v označení správneho roku. Zároveň súd poukázal na to, že svedok neuviedol nesprávne číslo roku (2018 namiesto 2016), ale vyslovene uviedol termín „minulý rok“. Aj z tohto dôvodu súd považoval výpoveď svedka Mgr. T. za vopred pripravenú tak, aby zodpovedala čo najviac tvrdeniam svedka H., a teda za nevierohodnú. 1.3 V súvislosti s podpisovaním zmluvy o postúpení pohľadávky zo spoločnosti Calypso Agency na p. R. súd prvej inštancie poukázal na výpoveď svedka H., ktorý najprv uviedol, že pri podpisovaní postúpenia pohľadávky bol prítomný Mgr. T. a že podpisovanie zmluvy s p. R. bolo prostredníctvom p. T.. Následne v rozpore s tým tvrdil, že najprv podpísal zmluvu o postúpení pohľadávky on a následne p. R.. V rozpore s tým svedok Mgr. T. tvrdil, že daného dňa 22. marca sa stretli on, p. R., p. H. a p. Y.. Okrem toho v rozpore s tvrdením svedka H. dodal, že tú zmluvu podpísali osobne p. H. a p. R.. Rovnako aj svedok Bc. Y. spontánne (t.j. bez kladenia otázok strán sporu alebo súdu) uviedol, že „niekedy koncom marca 22.03.2016“ prišiel p. R.Č. do kancelárskych priestorov na J. ulici v W. a tam aj s Mgr. T. a p. H. skoncipovali zmluvu o postúpení pohľadávky vo výške 20.000 eur. Teda aj tento svedok v rozpore so svedeckou výpoveďou p. H. uviedol, že pri podpise zmluvy mali byť prítomné aj ďalšie osoby (t.j. nielen p. H. a p. T.). Podľa súdu bolo očividné, že aj tento svedok si veľmi presne spomínal na dátum, kedy malo dôjsť k podpísaniu zmluvy o postúpení pohľadávky, čo nasvedčovalo tomu, že po výpovedi svedka H. a následne svedka Mgr. T., bol aj tento svedok vopred pripravený na okolnosti, ktoré má k prípadu vypovedať. Svedok Bc. Y. (na rozdiel od Mgr. T., ktorý tvrdil, že za ním prišiel p. R., aby mu pripravil zmluvu o postúpení pohľadávky) uviedol, že za ním prišiel jeho zamestnávateľ K. H., aby pripravil zmluvu o postúpení pohľadávky, pretože mal na starosti všetky typy zmlúv. Súd prvej inštancie mal za to, že hoci podľa svedka Mgr. T. mal od neho chcieť p. R. vypracovanie zmluvy o postúpení pohľadávky a podľa svedka Bc. Y. zase mal chcieť od neho svedok H. vypracovanie zmluvy o postúpení pohľadávky, v konečnom dôsledku obaja svedkovia tvrdili, že v kancelárii v hoteli Fatima si stiahli vzorový typ zmluvy z internetu, doplnili v ňom údaje a túto zmluvu následne p. R. a p. H. podpísali. Na rozdiel od výpovede týchto dvoch svedkov, svedok H. tvrdil, že zmluvu medzi Calypso Agency a p. R. vyhotovoval zrejme Mgr. D. T. (a teda nepotvrdil verziu svedka Bc. Y., že sa so žiadosťou o vypracovanie predmetnej zmluvy obrátil na neho). Z uvedeného bolo súdu zrejmé, že predmetná zmluva o postúpení pohľadávky vznikla spoločným a koordinovaným postupom všetkých zúčastnených osôb - K. H., Bc. Y., Mgr. T. a H. R., s ktorým nemal žalovaný nič spoločné. Navyše, ak by súd prijal záver o pravdivosti spoločného tvrdenia svedkov o tom, že iniciatíva o odkúpení pohľadávky vzišla od p. R., nepochybne u nich muselo vzbudiť minimálne pochybnosť o vážnom záujme neznámej osoby odkúpiť časť pohľadávky vo výške 20.000 eur za rovnakú cenu 20.000 eur. Pre každú priemernú osobu je takéto konanie nanajvýš ekonomicky nezmyselné. Hoci svedok Mgr. T. sa snažil navodiť dojem, že snahou pána R. malo byť získanie úrokov
z omeškania v prípade úspechu v súdnom konaní, takúto interpretáciu súd prvej inštancie nemohol uznať, pretože z predmetnej zmluvy o postúpení pohľadávky vyplýva, že malo dôjsť k postúpeniu výlučne sumy 20.000 eur bez akéhokoľvek príslušenstva. Postupník by teda nemal z takto formulovanej zmluvy o postúpení pohľadávky absolútne žiadny finančný prospech. To okrem iného svedčilo aj o účelovosti ďalšieho spoločného tvrdenia všetkých troch svedkov o tom, že p. R. mal byť len nastrčenou osobou žalovaného. Ak by mal totiž žalovaný záujem na získaní žalovanej pohľadávky, aby sa tak vyhol ďalšiemu pokračovaniu súdneho sporu, nemalo by pre neho žiadny logický ani ekonomický význam nadobúdať len časť žalovanej pohľadávky, a to navyše za rovnakú sumu, ako mala byť postupovaná (t.j. 20.000 eur za 20.000 eur). Na to nemusel vymýšľať žiadne hry na postupovanie žalovanej pohľadávky, ale mohol rovno túto sumu uhradiť žalobcovi. 1.4 Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za to, že osoba p. R. nebola nastrčená žalovaným voči právnemu predchodcovi žalobcu (ako sa to zhodne snažili prezentovať všetci traja svedkovia), ale práve naopak, osoba p. R. spolupracovala s konateľom právneho predchodcu žalobcu. Vzhľadom na rozpory vo výpovediach menovaných svedkov, resp. aj na očividne vopred pripravené časti výpovedí svedkov Mgr. T. a Bc. Y. (ktoré sa mali zhodovať s výpoveďou svedka H.), sa súd prvej inštancie stotožnil s tvrdením konateľa žalovaného, že iniciatíva kúpiť žalovanú pohľadávku prišla žalovanému od p. R., ktorý sa konateľovi žalovaného sám ozval. Podľa názoru súdu bolo postúpenie pohľadávky zo spoločnosti Calypso Agency na p. R. špekulatívne. Po nahliadnutí do zmluvy o postúpení pohľadávky medzi Calypso Agency, s.r.o. a p. R.Á., svedok H. uviedol, že podpis na konci zmluvy je jeho, avšak na jednotlivých listoch zmluvy označil podpisy za sfalšované. Takisto pokiaľ ide o bod 4.2. zmluvy o postúpení pohľadávky (podľa ktorého došlo k zaplateniu kúpnej ceny v hotovosti pri podpise zmluvy) sa svedok H. vyjadril, že tam bolo úplne iné znenie a že táto strana je asi vymenená. Keď ho však súd konfrontoval s tým, že on sám predložil súdu identické znenie zmluvy o postúpení pohľadávky, odpovedal, že to musel to byť nejaký omyl a on tú zmluvu už dlho nevidel. Súd prvej inštancie zastával názor, že z obsahu výpovedí svedkov Mgr. T. a Bc. Y. bolo zjavné, že obaja vedeli podrobne a hlavne zhodne popísať okolnosti vyhotovovania dokumentu Odstúpenia od zmluvy. Aj z toho bolo zrejmé, že po výpovedi svedka H. (ktorý sa v tomto smere vyjadroval oveľa viac všeobecnejšie a nepresnejšie napr. že „od zmluvy odstúpili do pol roka alebo aj skôr“) boli aj v tomto smere vopred pripravení na to, akým spôsobom majú vypovedať v prospech svedka H.. 1.5 Súd prvej inštancie poukázal na to, že po zrušení rozsudku č. k. 23Cb/15/2013-272 zo dňa 10.09.2014 napadol žalovaný aktívnu legitimáciu žalobcu, pretože žalovaná pohľadávka mala podľa neho zaniknúť, keď vlastníkom (minimálne časti) žalovanej pohľadávky sa mal stať JUDr. A.. Súd však v tomto smere dospel k záveru, že na základe toho, že právny predchodca žalobcu nepreukázal, že by z jeho strany došlo k úhrade zálohy za osobný automobil žalovanému, teda neosvedčil pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného a potom ani aktuálny žalobca nemôže mať v konaní aktívnu vecnú legitimáciu. Nie však z dôvodu, že by vlastníkom žalovanej pohľadávky (resp. jej časti) mal byť v skutočnosti JUDr. A., ale práve kvôli nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného. Ak totiž neuniesol právny predchodca žalobcu dôkazné bremeno o tom, že sa na jeho úkor žalovaný bezdôvodne obohatil a že má teda voči žalovanému pohľadávku z bezdôvodného obohatenia, nemohol platne postúpiť takúto neexistujúcu pohľadávku na tretie subjekty (Bc. Y., H. R.) a tie následne na aktuálneho žalobcu (N. H.), resp. ani p. R. na JUDr. A.. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že všetky predložené zmluvy o postúpení žalovanej pohľadávky, vrátane odstúpenia od zmluvy, sú neplatné z dôvodu neexistencie predmetu postúpenia. Vykonané dokazovanie vo vzťahu k preukazovaniu namietanej aktívnej legitimácie žalobcu však utvrdilo súd v tom, že dôkazy (listiny a svedectvá), ktoré mali dokázať zaplatenie zálohy, resp. jej prevzatie žalovaným od právneho predchodcu žalobcu, nie sú vierohodné. 1.6 Pokiaľ ide o samotné meritum veci (bezdôvodné obohatenie žalovaného na úkor právneho predchodcu žalobcu), súd prvej inštancie poukázal na to, že odvolací súd (v zrušujúcom uznesení v poradí prvého rozsudku súdu prvej inštancie - pozn. dovolacieho súdu) vyčítal súdu prvej inštancie, že sa nedostatočne vysporiadal s vykonanými dôkazmi. V intenciách záverov odvolacieho súdu súd prvej inštancie uviedol, že v konaní nebolo sporné, že dňa 19.06.2012 bola medzi právnym predchodcom žalobcu (Calypso Agency s.r.o.) a spoločnosťou VÚB Leasing, a.s. uzavretá Zmluva o lízingu hnuteľných vecí č. 143587, podpísaná Dohoda o započítaní pohľadávok a vystavená faktúra č. 1411200046. Zároveň nebolo sporné, že 10.09.2012 bola Zmluva o lízingu stornovaná zo systému VÚB Leasing, a.s. V konaní však neobstáli tvrdenia žalobcu (resp. jeho právneho predchodcu), že by potvrdenie o
úhrade akontácie, ako aj Dohoda o započítaní pohľadávok, kde sa v článku I. bod 1 konštatuje úhrada preddavku na obstaranie predmetu lízingu, jednoznačne preukazovali aj faktickú úhradu akontácie právnym predchodcom žalobcu žalovanému, a teda, že by medzi stranami stornovaním lízingovej zmluvy vznikol vzťah z bezdôvodného obohatenia. Z výpovede svedka Y., ktorá bola v podstate potvrdená svedeckou výpoveďou svedka Y., vyplynulo, že zavedenou obchodnou praxou žalovaného pri predaji ojazdených motorových vozidiel je taký postup, že relevantné listiny (lízingová zmluva, faktúra, atď.) sú vystavené a podpísané ešte pred úhradou akontácie a až na základe týchto dokladov sa platí akontácia do pokladne žalovaného nachádzajúcej sa vo vedľajšej budove. Uvedenými listinami teda žalovaný nepotvrdil aj úhradu akontácie právnym predchodcom žalobcu. Hoci odvolací súd poukázal na to, že svedok Y. má byť ako zamestnanec žalovaného osobou s podstatnou zainteresovanosťou v predmetnom prípade, uvedené neznamená, že jeho výpoveď nemôže byť hodnoverná. V tomto smere súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/1/2010, podľa ktorého hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich vykonal (a to vrátane posúdenia hodnovernosti svedeckých výpovedí). Výsluch svedkov Y. a Y. vykonal súd prvej inštancie a po vykonaní týchto dôkazov mal za to, že nenašiel dôvod (a tento ani nevyplynul z ďalšieho dokazovania), na základe ktorého by mal výpovede týchto svedkov považovať za nepravdivé. 1.7 Z hľadiska posúdenia vzniku vzťahu z bezdôvodného obohatenia medzi stranami sporu bola podstatnou tá skutočnosť, či došlo k skutočnému odovzdaniu akontácie žalovanému, pričom súd prvej inštancie mal za to, že ohľadom uvedeného žalobca (ani jeho právny predchodca) neprodukoval taký dôkaz, ktorý by to preukazoval. Svedkovia F. a W. tvrdili, že konateľ právneho predchodcu žalobcu odovzdával obálku svedkovi D.. Ich výpovede sa však rozchádzali v tom, či k odovzdaniu obálky malo dôjsť priamo v aute (podľa svedka W.) alebo vonku pri aute pred predajňou Motor-Caru (podľa svedkyne F.). Ani jeden zo svedkov sa však nevedel vyjadriť k obsahu obálky a vyslovili len predpoklad, že v obálke sa nachádzali peniaze. Takisto K. H. ako štatutárny zástupca právneho predchodcu žalobcu k tomu uviedol, že H. Y. nebol priamo prítomný pri prevzatí peňazí H. D., ale musel to vidieť, pretože prichádzal pred budovu naproti D.. Z toho vyplynulo, že k odovzdaniu obálky muselo dôjsť vonku a nie vnútri v aute, pretože inak by nebolo dobre možné, aby prichádzajúci svedok Y. mal možnosť vidieť odovzdávanie obálky od pána H. pánovi D.Á.. Súd prvej inštancie dospel na základe uvedeného k záveru, že výpoveď svedka W. bola ovplyvnená tým, že v danom čase pracoval pre svedka D. ako jeho osobný vodič, a teda svojou výpoveďou sa mu snažil pomôcť aj tvrdením, že videl, ako H. D. dal obálku pánovi Y. s peniazmi. A to napriek tomu, že ani svedkovia H. a F., hoci mali byť tiež prítomní na tom istom mieste, nepotvrdili, že by tiež videli odovzdanie obálky od pána D. pánovi Y.. 1.8 Za nevierohodnú považoval súd prvej inštancie tiež výpoveď svedka D., pretože ako jediný zo svedkov sa snažil tvrdiť, že k odovzdaniu peňazí malo dôjsť v showroome u žalovaného a nie vonku. Takisto sa svedok snažil vyhýbavo prezentovať okolnosti odovzdávania peňazí žalovanému tak, že finančné prostriedky na úhradu akontácie v podstate neprevzal, bol prítomný, keď mu ich pán H.Č. podal a následne ich odovzdal H. Y.. Tiež tvrdil, že on neodovzdával žiadne peniaze za auto, odovzdávali sa priamo pánovi Y. a pokiaľ mu aj boli podané, odovzdal ich pánovi Y., a to za prítomnosti štatutárneho zástupcu právneho predchodcu žalobcu. Takéto vyhýbavé neurčité odpovede považoval súd za nevierohodné a v rozpore s tvrdeniami ostatných svedkov, ktorý nepotvrdili verziu svedka D., že k odovzdaniu peňazí pánovi Y. malo dôjsť v prítomnosti štatutárneho zástupcu právneho predchodcu žalobcu. Okrem toho súd prvej inštancie uviedol, že keby svedok tieto peniaze skutočne odovzdal zamestnancovi žalovaného tak, ako bol na to splnomocnený konateľom právneho predchodcu žalobcu, nepochybne by si vyžiadal aj potvrdenie o úhrade hotovostnej platby. Svedok Y. poprel, že by mu bola zo strany svedka D. vydaná hotovosť v sume 46.427,41 eura, a teda ani nevydával potvrdenie o prijatí takejto platby. 1.9 S poukazom na uvedené výpovede svedkov súd prvej inštancie nemal dostatočne preukázané, že by došlo k odovzdaniu peňažných prostriedkov H. D. zamestnancovi žalovaného H. Y.. V konaní tiež nebolo preukázané, že by bol H. D. oprávnený konať v mene žalovaného ako jeho zamestnanec, prípadne osoba poverená pri prevádzkovaní podniku určitou činnosťou. Skutočnosť, že H. D. bol oprávnený konať za žalovaného nemožno vyvodiť ani z konania H. D., ktorý sa mal, ako vyplýva zo svedeckej výpovede H. X., prezentovať ako zástupca žalovaného. Z jeho výpovede bolo zrejmé, že stretnutie, na ktorom malo dôjsť k ubezpečeniu, že je zástupcom žalovaného, neprebehlo v prevádzkarni žalovaného a tiež nebolo zo strany H. D. predložené žiadne oprávnenie alebo splnomocnenie, na základe ktorého by bolo možné uvedené usudzovať. Právny predchodca žalobcu tiež tvrdil, že dôvodnosť jeho nároku vyplýva aj z platne
uzatvorenej Dohody o urovnaní z 10.09.2012. S uvedeným sa však súd prvej inštancie nestotožnil, pretože z uznesenia Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Trenčíne, odbor kriminálnej polície, oddelenie ekonomickej kriminality ČVS: ORP-1028/OEK-TN-2012 vyplynulo, že došlo k pozmeneniu pôvodného znenia tejto dohody a tiež k sfalšovaniu podpisov štatutárnych zástupcov spoločnosti VÚB Leasing, a.s., a teda takáto dohoda je neplatná. Takisto zo zápisnice Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava III o výsluchu svedka JUDr. T. T. z 03.07.2013 (č.l. 83 spisu) vyplynulo, že tento bol dňa 28.06.2013 splnomocnený spoločnosťou VÚB Leasing, a.s. na jej zastupovanie, pričom tento svedok do zápisnice uviedol, že spoločnosť VÚB Leasing, a.s. vypracovala Dohodu o urovnaní, predloženie tejto dohody na podpis spoločnosti Calypso Agency zabezpečovala Y. U.. Táto dohoda sa spoločnosti zo strany Calypso Agency nikdy nevrátila. Následne im však bola doručená overená fotokópia dohody, na ktorej sa nachádzali už aj podpisy štatutárov, hoci títo dohodu nikdy nepodpísali. Pretože štatutári túto dohodu nepodpísali a podpisy na nej uvedené sa nezhodujú s ich bežnými podpismi, mali za to, že tieto podpisy nie sú platné. Táto dohoda sa navyše odlišovala od znenia dohody, ktorá im bola predložená na podpis, a to hlavne v čl. II ods. 2 písm. b), f) a ods. 3. 1.10 Nepravosť podpisov štatutárnych zástupcov spoločnosti VÚB Leasing, a.s. v Dohode o urovnaní potvrdila aj svedkyňa U., ktorá k tomu uviedla, že predmetná Dohoda sa vrátila podpísaná spoločnosťou VÚB Leasing, ale neboli to podpisy štatutárov spoločnosti. Hoci pravosť podpisov na predmetnej Dohode o urovnaní nepopreli priamo štatutárni zástupcovia spoločnosti VÚB Leasing, okresný súd mal za to, že keď splnomocnili JUDr. T. (pričom súd prvej inštancie tu vyjadril pochybnosť, že by vyšetrovateľ konal s menovanou osobou, ak by mu pri výsluchu nepredložila platné plnomocenstvo), aby podal svedeckú výpoveď v mene spoločnosti VÚB Leasing, a.s., podal ju aj v mene konateľov spoločnosti. Preto ak JUDr. T. (ako splnomocnený zástupca) poprel pravosť podpisov štatutárnych zástupcov spoločnosti VÚB Leasing, podpisy na predmetnej Dohode o urovnaní popreli aj štatutárni zástupcovia. Zo sporného textu Dohody o urovnaní bolo zrejmé, že pozmenený text mal byť na prospech právneho predchodcu žalobcu, a teda bolo vysoko nepravdepodobné, že by práve žalovaný alebo spoločnosť VÚB Leasing mali dôvod pozmeňovať text dohody alebo falšovať podpisy konateľov spoločnosti VÚB Leasing. 1.11 Žalobca teda podľa súdu prvej inštancie v konaní svoje dôkazné bremeno neuniesol a jednoznačne nad všetku pochybnosť nepreukázal, že jeho nárok na zaplatenie žalovanej sumy je oprávnený. V danom prípade z vykonaného dokazovania vyplynulo, že konateľ právneho predchodcu žalobcu odovzdal žalovanú sumu svedkovi H. D., čo bolo potvrdené aj výpoveďami svedkov v konaní a listinným dôkazom Zmluvou o peňažnej úhrade, avšak nebolo preukázané, že by H. D. následne odovzdal žalovanú sumu žalovanému, resp. jeho zamestnancovi. Vzhľadom na to, že žalobca nepreukázal, že sa na jeho úkor (resp. na úkor jeho právneho predchodcu) žalovaný obohatil, súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol. Súd nevykonal znalecké dokazovanie, ani opätovné výsluchy svedkov, ktorí už boli v konaní vypočutí (keď je málo pravdepodobné, že by si s odstupom ďalších rokov detailnejšie pamätali sporné udalosti ako pri ich prvých výpovediach), ani ďalšie navrhnuté dôkazy, pretože pre rozhodnutie v merite veci a aj z dôvodu hospodárnosti konania, ich vykonanie nebolo potrebné. 1.12 V časti o trovách konania súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), vecne plným procesným úspechom žalovaného. 2. Na odvolanie žalobcu podaného z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), e), f), h) CSP Krajský súd v Trnave ako súd odvolací dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech. Odvolací súd uviedol, že predmetom jeho prieskumu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku bolo posúdiť, či súd prvej inštancie na základe ním vykonaného dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci rozhodol vecne správne, pokiaľ žalobu zamietol, keď dospel k záveru, že žalobca nepreukázal odovzdanie žalovanej sumy žalovanému, a teda ani pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného. Stotožňujúc sa so skutkovým aj právnym záverom súdu prvej inštancie v napadnutom rozsudku odvolací súd skonštatoval správnosť jeho dôvodov a odkázal na výstižné, správne, presvedčivé a v relevantnom vyčerpávajúce odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Nenašiel dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplnil už iba rozhodujúce skutočnosti.
2.1 Žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nerešpektoval inštrukciu odvolacieho súdu a nedostatočne zistil skutkový stav veci, keď nevykonal v intenciách odvolacieho súdu žiadne dodatočné dokazovanie k meritu veci a opakovane rovnako rozhodol. V tejto súvislosti ďalej argumentoval tým, že súd prvej inštancie vo veci vydal rozsudok pre zmeškanie, a teda v tom štádiu konania musel mať vytvorený názor o dôvodnosti a preukázaní nároku žalobcu, pričom po zrušení rozsudku pre zmeškanie už nepostupoval v súlade so svojím plánom dokazovania a svoj názor o dôvodnosti nároku žalobcu negoval. Vo vzťahu k týmto námietkam odvolací súd uviedol, že uznesením č. k. 31Cob/90/2020-316 z 31.03.2016 (správne má byť 21Cob/262/2014-316 - pozn. dovolacieho súdu) zrušil v poradí prvý rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu jeho nedostatočného a príliš stručného odôvodnenia, keď toto podľa názoru odvolacieho súdu vychádzalo zo zjednodušujúceho súhrnného vyhodnocovania dôkazov, nedôsledného ozrejmenia záveru o obchodnej zvyklosti žalovaného vystavovať doklady, ako aj rozporu spochybňujúceho hodnovernosť svedkov, pričom na zváženie dal aj výsluch neidentifikovaného majiteľa vozidla E.. Odvolací súd teda v poradí prvý rozsudok súdu prvej inštancie nezrušil z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu (ani nesprávneho právneho posúdenia), ale výlučne z dôvodu nedostatočného odôvodnenia. Odvolací súd neuložil súdu prvej inštancie doplniť dokazovanie, ako to mylne v odvolaní prezentoval odvolateľ. Nebolo preto ani povinnosťou súdu prvej inštancie vykonať dokazovanie navrhnuté žalobcom, keď jednoznačne spadá do kompetencie súdu prvej inštancie rozhodnúť, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná (§ 185 ods. 1 CSP) a tieto súd vykoná len v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci. V tejto súvislosti odvolací súd dodal, že dokazovanie je zákonom upravený postup súdu, ako aj sporových strán, na základe ktorého súd získava pre rozhodnutie podstatné skutkové poznatky o veci, ktorá je predmetom konania, a preto sa v dokazovaní obmedzuje len na zisťovanie skutkových poznatkov. Súd je subjektom, ktorý určuje, čo sa bude dokazovať, ako bude dokazovanie prebiehať, ktoré skutočnosti bude považovať za preukázané a ktoré dôkazy vykoná. Sudca sa teda nestáva pasívnym arbitrom, ktorý je pri zisťovaní skutkového stavu odkázaný na tvrdenia a dôkazné návrhy strán. Pravdaže súd musí dbať na to, aby nevylúčil taký dôkaz, ktorý má potenciál preukázať rozhodný skutkový poznatok tvrdený sporovou stranou, ak tento skutkový poznatok nebude preukazovať iným dôkazom. Pokiaľ teda žalobca namietal, že súd nevykonal ním navrhnuté dôkazy, ktoré súd aj mal v pláne pred vydaním rozsudku pre zmeškanie vykonať, bol povinný po zrušení rozsudku pre zmeškanie opätovne predvolať svedkov, čo však nevykonal, táto námietka dôvodná nebola. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre rozhodnutie vo veci, pričom ak nevykonal ďalšie dokazovanie (napr. i výsluchom svedka E. ako vlastníka motorového vozidla, ktoré malo byť predmetom leasingu, ktorý však nebol prítomný pri odovzdaní akontácie žalovanému, z čoho vyplýva, že by svojou výpoveďou nemohol objasniť základnú spornú skutočnosť medzi stranami) s poukazom na zásadu hospodárnosti, jeho postup bol správny. 2.2 Za rovnako nedôvodnú označil odvolací súd aj námietku žalobcu, že ak súd vydal rozsudok pre zmeškanie, musel mať vytvorený názor o dôvodnosti a preukázaní nároku žalobcu, pričom po zrušení rozsudku pre zmeškanie tento svoj názor negoval. Odvolací súd poukázal na to, že rozsudok pre zmeškanie žalovaného podľa § 274 CSP predstavuje formu procesnej sankcie za pasivitu žalovaného, ktorá spočíva v nedostavení sa na už nariadené pojednávanie. Účelom zákona je sankcionovať pasivitu žalovaného v konaní, ako aj eliminovať obštrukcie. Je teda výlučne procesnou sankciou a neprejudikuje žiadny záver súdu o dôvodnosti, či preukázaní nároku žalobcu. 2.3 Žalobca ďalej namietal, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nedostatočného právneho posúdenia skutkového stavu, keď mal za to, že nebolo preukázané odovzdanie peňazí p. D. zamestnancovi žalovaného. Odvolací súd k uvedenej námietke uviedol, že žalobca žalobou uplatnený nárok založil na svojom tvrdení, že akontácia na predmet leasingu bola žalovanému zaplatená v hotovosti dňa 19.06.2012. Jeho dôkazy (podpísaná lízingová zmluva z 19.6.2012, faktúra č. 1411200046, podpísaná dohoda o započítaní pohľadávok z 19.6.2012, prehlásenie VÚB Leasing, a.s. z 19.9.2012) o tejto skutkovej okolnosti boli žalovaným účinne spochybnené a následne i preukázané (výsluchom svedkov Y. a Y.Á. ohľadom obchodnej praxe žalovaného, výsluchom svedkyne U., ktorá uviedla, že pred podpisom dohody o započítaní neoverujú úhradu akontácie - č.l. 185). Zároveň mal odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie za to, že ak by svedok D. akontáciu skutočne odovzdal zamestnancovi žalovaného, tak ako bol na to splnomocnený konateľom právneho predchodcu žalobcu, nepochybne by si právny predchodca žalobcu následne vyžiadal aj potvrdenie o úhrade hotovostnej platby. Žiadnym takýmto potvrdením však žalobca, resp. jeho právny predchodca, nedisponuje a ani to v konaní netvrdil. Preto bolo pre úspech žalobcu v spore potrebné, aby preukázal zaplatenie akontácie žalovanému inými hodnovernými dôkazmi. Za takéto
dôkazy žalobca považoval výsluch svedkov X. (č.l. 238), F. (č.l. 240) a W. (č.l. 222), avšak ani jeden zo svedkov s výnimkou svedka Tótha nepotvrdil, že by videl odovzdanie obálky od pána D. pánovi Y.Á., rovnako tak nepoznali ani obsah obálky, len predpokladali, že by mohlo ísť o peniaze. Takúto skutočnosť netvrdil ani samotný štatutárny zástupca pôvodného žalobcu K. H. (neskôr v konaní vypočutý i ako svedok), ktorý mal sumu akontácie v obálke odovzdať svedkovi D.. Súd prvej inštancie sa pritom dôsledne vysporiadal v ods. 42 rozsudku s rozpormi vo výpovediach jednotlivých svedkov ako i s možnou ovplyvnenosťou svedka W. (ktorý v danom čase pracoval pre svedka D.). Pokiaľ išlo o výpoveď svedka D. (č.l. 241), ktorý tvrdil, že žiadne finančné prostriedky na úhradu akontácie od K. H. neprevzal, maximálne mu ich podal a on ich odovzdal svedkovi Y. (zamestnancovi žalovaného), táto bola rozporná s tvrdeniami ostatných svedkov a vzhľadom na to, ako i na neurčitosť a vyhýbavosť odpovedí, súd prvej inštancie správne považoval výpoveď svedka D. za nevierohodnú. 2.4 V súvislosti s uvedeným odvolací súd poukázal na § 191 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, pričom podľa judikatúry zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca robí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Podstatou zistenia skutkového stavu veci je úsudok sudcu o tom, ktoré z rozhodných a sporných skutočností sú pravdivé, t. j. ktoré z nich bude považovať za preukázané poznatkami získanými vykonaním jednotlivých dôkazov. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu, a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení, súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. V prvom rade však ide o posúdenie vierohodnosti poznatku z hľadiska druhu dôkazného prostriedku a spôsobu, akým sa podľa zákona dôkaz vykonáva. Poznatky, ktoré získa týmto hodnotením obsahu svedeckej výpovede, potom sudca porovná s poznatkami, ktoré získal na základe hodnotenia ostatných dôkazov a uváži, do akej miery sú tieto poznatky súladné či protichodné, vzájomne sa doplňujúce a podobne. Súd teda musí pri hodnotení dôkazov zohľadňovať okrem zásad logického myslenia aj bežné ľudské a odborné skúsenosti, teda skúsenosti každého bežného človeka. Najmä pri hodnotení svedeckej výpovede, ale aj všetkých dôkazov vo vzájomnej súvislosti, sudca nemusí ani nesmie bez ďalšieho uveriť takej verzii udalosti, ktorá odporuje bežnej ľudskej skúsenosti a ktorá navodzuje dojem celkom nelogického nezmyselného konania ľudí, ktorí inak pôsobia racionálne. Práve snaha dokazovať takúto verziu udalostí musí v sudcovi vzbudiť pochybnosti o tom, prečo daný ľudia konajú nelogicky alebo spôsobom, ktorý sa vymyká bežnému ľudskému správaniu. Na tieto prípadné motívy potom musí takisto prihliadnuť pri celkovom hodnotení dôkazov, pretože môžu spätne zohrávať úlohu pri hodnotení dôveryhodnosti jednotlivých dôkazov. 2.5 V prejednávanej veci najmä v súvislosti s postupovaním časti pohľadávky vo výške 20.000 eur bez príslušenstva za odplatu 20.000 eur súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu správne vyhodnotil nevierohodnosť svedeckých výpovedí K. H., Mgr. T. a Bc. Y., ktorí tvrdili, že osoba pána R. bola nastrčená žalovaným voči právnemu predchodcovi žalobcu, a preto sa tiež správne stotožnil s tvrdením konateľa žalovaného, že iniciatíva kúpiť žalovanú pohľadávku prišla žalovanému od pána R., ktorý sa konateľovi žalovaného sám ozval. Aj podľa názoru odvolacieho súdu, postúpenie časti pohľadávky vo výške 20.000 eur za rovnakú cenu 20.000 eur je z hľadiska bežných ľudských, ale aj odborných skúseností ťažko uveriteľný. V prípade, ak by osoba p. R. bola voči žalobcovi (jeho právnemu predchodcovi) nastrčená žalovaným, resp. ak by mal žalovaný záujem na získaní žalovanej pohľadávky, aby sa tak vyhol ďalšiemu pokračovaniu súdneho sporu, nemalo by pre neho žiadny logický ani ekonomický význam nadobúdať len časť žalovanej pohľadávky, a to navyše za rovnakú sumu, ako mala byť postupovaná (t.j. 20.000 eur za 20.000 eur), ako správne uviedol súd prvej inštancie. Preto správne dospel k záveru o nevierohodnosti uvedených svedkov. 2.6 Z uvedenej odvolacej námietky žalobcu bolo tiež možné vyvodiť, že nesúhlasil s hodnotením dôkazov súdom prvej inštancie (uvedeným v ods. 41. až 43. napadnutého rozsudku), pokiaľ ide o preukázanie skutočnosti odovzdania akontácie žalovanému. Vykonaním týchto dôkazných prostriedkov (výsluchom svedkov ohľadom odovzdania akontácie žalovanému) sa však ani podľa odvolacieho súdu nepreukázalo odovzdanie finančných prostriedkov svedkom D. zamestnancovi žalovaného. Vo vzťahu k tejto odvolacej námietke odvolací súd konštatoval, že CSP vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov. Záver, ktorý si sudca urobí o vykonaní dôkazov z hľadiska pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a logického myšlienkového postupu. Voľnosť hodnotenia dôkazu
neznamená, že súd nie je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia, naopak konečné meritórne rozhodnutie by malo vykazovať logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania. Hodnotenie dôkazov úvahou súdu teda neznamená ľubovôľu pri hodnotení dôkazov a hodnotiaca úvaha súdu musí zodpovedať zásadám formálnej logiky a musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci. Výsledky hodnotenia dôkazov sú pritom imanentnou súčasťou odôvodnenia rozsudku (§ 220 ods. 2 CSP). V tomto smere súd prvej inštancie dôsledne postupoval v zmysle § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku stručne, jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie podľa odvolacieho súdu neodporuje zásadám logiky a ani zistenému skutkovému stavu. 2.7 Vychádzajúc z podstaty bezdôvodného obohatenia, ktorou je zákonom ustanovená povinnosť toho, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, vydať toto obohatenie tomu, na úkor koho bol predmet bezdôvodného obohatenia získaný, jeho prvoradým a základným predpokladom je vznik objektívne merateľného majetkového prospechu u obohateného, pričom k zväčšeniu jeho majetku došlo v rozpore s právom uznanými dôvodmi. Dôkaz o existencii bezdôvodného obohatenia na strane obohateného musí ponúknuť postihnutý, ktorý žalobou na súde žiada o vydanie bezdôvodného obohatenia, resp. jeho peňažnú náhradu. Ako vyplýva z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie, tento základný predpoklad žalobca v konaní nepreukázal, a tým pádom ani pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného v konaní. V konaní bolo preukázané len odovzdanie obálky (nevedno s akou finančnou hotovosťou) svedkovi D., avšak nie odovzdanie žalovanej sumy žalovanému. Žalovaný preto nemôže byť tým, kto sa na úkor žalobcu obohatil. Súd prvej inštancie potom správne žalobu z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného zamietol. 2.8 Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nebol oprávnený posudzovať (ne)platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky a odstúpenia od zmluvy o postúpení pohľadávky z dôvodu, že by nemal oporu vo vykonanom dokazovaní a najmä právoplatne a vykonateľne potvrdenom súdnom rozhodnutí, odvolaciemu súdu nebolo zrejmé z čoho žalobca takýto záver o nedostatku oprávnenia súdu prvej inštancie vyvodil a rovnako tak nebolo zrejmé, čo malo byť podľa žalobcu potvrdené právoplatným a vykonateľným súdnym rozhodnutím. Ak mal na mysli skutočnosť, že súd uznesením pripustil zmenu strany sporu z dôvodu postúpenia pohľadávky žalobcu na iný subjekt, je potrebné uviesť, že ide procesné rozhodnutie (§ 80 CSP), pri ktorom súd skúma, či zmenu strán navrhol oprávnený subjekt (žalobca), či s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť do konania na miesto žalobcu a či je preukázané, že došlo k právnej skutočnosti spôsobujúcej prevod alebo prechod práv alebo povinností tvoriacich predmet konania. Už pri rozhodovaní o takomto procesnom návrhu je súd oprávnený skúmať, či je zmluva o postúpení pohľadávky platná (ale len z formálneho hľadiska), pričom takéto rozhodovanie v žiadnom smere neprejudikuje rozhodnutie vo veci samej. V tejto súvislosti považoval odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že na postúpenie je spôsobilá aj pohľadávka, ktorej existencia je sporná (ako tomu bolo i prejednávanej veci). Otázkou, či tvrdené právo alebo povinnosť, ktoré mali byť prevedené existujú alebo či naozaj boli prevedené na iný subjekt sa súd zaoberá v rozhodnutí o veci samej (por. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obdo/45/2012 z 26.11.2012). Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie pritom vyvodil správny záver o tom, že žalobcovi nesvedčí hmotné právo, pretože žalobca, ako postupník, sa nestal veriteľom vymáhanej pohľadávky, keďže v konaní nebolo preukázané, že sa žalovaný bezdôvodne obohatil. 2.9 Žalobca tiež namietal, že súd prvej inštancie nevyhodnotil výpoveď zástupcu žalovaného, ktorý na pojednávaní dňa 10.09.2019 uviedol, že mal záujem o odkúpenie pohľadávky, ktorá je predmetom sporu, prostredníctvom p. R. cez svojho právnika p. A.. Podľa žalobcu celý proces postupovania pohľadávok hodnotil súd prvej inštancie účelovo v prospech žalovaného, ktorý sám svojou iniciatívou o kúpu pohľadávky, ktorá je predmetom sporu, odkúpil časť pohľadávky, a teda akceptoval jej existenciu. V odvolacej replike zároveň žalobca argumentoval tým, že odkúpením časti pohľadávky žalovaný svoj záväzok voči žalobcovi uznal s poukazom na to, že za uznanie záväzku sa považuje aj plnenie časti záväzku, ak zo všetkých okolností prejavu dlžníka možno vyvodzovať, že čiastočným plnením uznáva aj zvyšok svojho záväzku. Odvolací súd v tejto súvislosti poukázal na § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka, podľa ktorého, ak dlžník plní čiastočne svoj záväzok, má toto plnenie účinky uznania zvyšku dlhu, ak možno usudzovať, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku. Odvolací súd uviedol, že úkon žalovaného, ktorý ako sám uviedol (prednes štatutárneho zástupcu žalovaného Ing. I. na pojednávaní - č.l. 538) mal záujem o kúpu časti pohľadávky a realizoval to prostredníctvom zmluvy o postúpení
časti pohľadávky uzatvorenej medzi postupcom p. R. a postupníkom p. A., nemožno považovať za uznanie záväzku. Čiastočné plnenie je právny úkon, ktorý má účinky uznania zvyšnej časti dlhu za podmienok uvedených v § 407 ods. 3 ObZ, pričom o čiastočné plnenie ide vtedy, keď dlžník poskytne veriteľovi len časť plnenia, hoci podľa zmluvy mal poskytnúť plnenie celé. Dlžník tu vedome plní len časť predmetu plnenia. Uzatvorenie zmluvy o postúpení časti pohľadávky, resp. zaplatenie odplaty za postúpenie časti pohľadávky, však nepredstavuje čiastočné plnenie záväzku. Všeobecne sa splnenie (solúcia) poníma ako právny úkon povinnej osoby (dlžníka, prípadne inej na splnenie oprávnenej osoby), ktorá s úmyslom splniť povinnosť poskytne oprávnenej osobe (veriteľovi) to, čo je predmetom plnenia. Ide o jednostranný, adresovaný právny úkon dlžníka. V danom prípade však osoba poverená žalovaným - p. A. neposkytovala čiastočné plnenie žalobcovi, ale odplatu za postúpenie pohľadávky zaplatila p. R., preto nemožno uvažovať o čiastočnom plnení dlhu žalovaným žalobcovi. 2.10 Nad rámec uvedeného odvolací súd uviedol, že čiastočné plnenie (o ktoré sa však v danej nejedná) má účinky uznania záväzku len za splnenia zákonnej podmienky, že možno usudzovať, že dlžník plnením uznáva aj zvyšnú časť záväzku. Pre posúdenie splnenia tejto podmienky je potrebné vziať do úvahy konkrétne okolnosti prípadu. Poskytnutie čiastočného plnenia musí byť uskutočnené takým spôsobom, že z konkrétnych okolností prípadu je možné vyvodiť, že dlžník čiastočným plnením uznal aj zvyšnú časť záväzku. Štatutárny zástupca žalovaného však na pojednávaní dňa 10.09.2019 jednoznačne uviedol, že o odkúpenie pohľadávky mal záujem z dôvodu, aby nemusel chodiť po súdoch. Z uvedeného potom nebolo možné vyvodiť vôľu žalovaného uznať spornú pohľadávku, resp. jej časť. Zároveň odvolací súd považoval za potrebné zdôrazniť, že v prípadoch konkludentného uznania záväzku platením úrokov alebo čiastočným plnením (§ 407 ods. 2, 3 ObZ) ide o výnimku zo všeobecného princípu, ktorá si zaslúži byť vykladaná skôr reštriktívne. Z vyššie uvedeného vyplýva, že argumentácia žalobcu o uznaní záväzku žalovaným tým, že uzavrel zmluvu o postúpení časti pohľadávky, ktorá je predmetom sporu a za túto zaplatil odplatu, bola v celom rozsahu nedôvodná. 2.11 Na záver odvolací súd konštatoval, že skutočnosti uvedené v odvolaní žalobcu neboli spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, ku ktorým dospel súd prvej inštancie a vecnú správnosť napadnutého rozsudku, preto odvolanie žalobcu z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov nemožno považovať za opodstatnené. Všetky skutkové zistenia, vyplývajúce z obsahu spisu boli riadne uvedené v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý sa s podstatnými otázkami v odôvodnení svojho rozhodnutia náležite vysporiadal. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je dostatočne zrozumiteľne odôvodnené a logicky konzistentné. Pre úplnosť odvolací súd dodal, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo účastníka konania (strany), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (porov. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04). Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, po vyporiadaní sa s podstatnou odvolacou argumentáciou žalobcu, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej ako vecne správny, vrátane vecne správneho závislého výroku o náhrade trov konania potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania, s použitím § 262 ods. 1 CSP v zmysle § 396 CSP, rozhodol odvolací súd ex offo podľa § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnému žalovanému priznal nárok na plnú náhradu trov konania proti neúspešnému žalobcovi. 3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal v zákonom stanovenej lehote dovolanie žalobca (ďalej aj ,,dovolateľ“), vyvodzujúc jeho prípustnosť z ustanovení § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Dovolaciemu súdu navrhol, aby dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu ako aj ním potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu na nové rozhodnutie a priznal žalobcovi proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 3.1 Dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP dovolateľ odôvodnil tým, že listom zo dňa 20.02.2018 a 08.08.2019 v rámci procesného postupu, ktorý súd prvej inštancie akceptoval, navrhol vykonanie dokazovania, okrem iného aj výpovede svedkov vrátane svedka E., ktorého vypočutie navrhol zvážiť aj odvolací súd. Súd prvej inštancie návrh nezamietol a žalobca sa dôvodne domnieval, že dokazovanie vykonané bude. Súd predvolal na pojednávanie svedka D. ako aj ďalších svedkov, teda podľa žalobcu mal záujem vykonať dokazovanie. Pokiaľ však súd prvej inštancie po zrušení jeho pôvodného rozhodnutia vykonal a teda upravil svoje pôvodné odôvodenie tak, že svoje úvahy ,,prispôsobil“ rovnakému záveru, t.j. zamietnutiu žaloby, konal tak arbitrárne a porušil právo žalobcu na spravodlivý súdny proces. K jeho porušeniu došlo aj tým, že súd nevykonal navrhnuté a v prípade svedka E. aj odvolacím súdom odporúčané dokazovanie. Odôvodnenie v zmysle, že je málo pravdepodobné, že
svedkovia by si s odstupom času pamätali detailnejšie sporné udalosti a tak ich z dôvodu hospodárnosti nevypočul s tým, že navrhnuté dôkazy neboli potrebné pre rozhodnutie v merite veci, označil žalobca za subjektívny arbitrárny názor súdu, ktorému neprináleží hodnotiť, či si niekto veci pamätá alebo nie, prípadne hodnotiť navrhované dôkazy ako nepotrebné z dôvodu nehospodárnosti dokazovania. Žalobca zdôraznil, že súd prvej inštancie v priebehu konania zmenil svoj prístup k dokazovaniu a paradoxne niektoré dôkazy vykonal, aj keď svedkova vypovedali s odstupom času a niektoré nie s domnienkou o tom, či si veci budú alebo nebudú pamätať. 3.2 V závere dovolania žalobca zhrnul, že porušenie práva na spravodlivý proces je zrejmé a osvedčené tým, že prvoinštančný súd mal v pláne vykonať dokazovanie v intenciách návrhu žalobcu a doporučení odvolacieho súdu, za týmto účelom aj predvolal svedka D., avšak po zrušení rozsudku pre zmeškanie už dokazovanie k samotnému meritu veci nevykonal a vo veci rozhodol. Takýto postup označil žalobca za procesne neprípustný vyvolávajúci právne pochybnosti a právnu neistotu. 3.3 Odvolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP žalobca odôvodnil tým, že celý postup súdu prvej inštancie ako aj odvolacieho súdu je rozporuplný a pri komplexnom zhodnotení zvýhodňujúci žalovaného, keďže nie je pravdou, že skoršie rozhodnutie rozsudkom pre zmeškanie neznamená žiaden vyslovený právny názor na skutkový stav veci. V predmetnom prípade totiž nešlo o prvé pojednávanie vo veci, kedy by súd prvej inštancie zjavne bezdôvodne podanej žalobe bez opory vo vykonanom dokazovaní nemohol vyhovieť. Dokazovanie výsluchom svedkov síce vykonané bolo, avšak výlučne v smere hodnotenia procesných a hmotno-právnych dôsledkov postúpenia žalobného nároku na nového žalobcu. K nesprávnemu právnemu posúdeniu skutkového stavu žalobca poukázal na to, že išlo o nesprávny a neobjektívny postup konajúceho súdu vykazujúci znaky účelového hodnotenia dôkazov a subjektívnej úvahy súdu, keď došlo k hodnoteniu vykonaného dokazovania tým, že sa doplnilo a upravilo odôvodnenie rozhodnutia bez toho, aby bolo dokazovanie zopakované a doplnené. Žalobca poukázal na to, že prijatie žalovanej sumy žalovaným bolo potvrdené aj písomnými dôkazmi a nie len výpoveďami svedkov, pričom ak by boli dôkazy hodnotené vo vzájomnej súvislosti, súd nemohol a nemal žalobu zamietnuť. Do pozornosti tiež žalobca dal podľa jeho názoru procesne nesprávny postup súdu, kedy hodnotil úkony postupovania pohľadávky, ktorá je predmetom konania a tieto vyhodnotil ako neplatné a to v rozpore so svojím predchádzajúcim procesným postupom, kedy procesné nástupníctvo žalobcu na ich základe akceptoval. 3.4 Súčasťou dovolania žalobcu bol aj návrh na odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako aj ním potvrdeného rozsudku súdu prvej inštancie s poukazom na dôvody hodné osobitného zreteľa, spočívajúce okrem iného v tom, že so samotného obsahu dovolania je osvedčený predpoklad jeho úspešnosti. 4. K dovolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Hneď v úvode poukázal na to, že súd dôkaz výsluchom svedka D. vykonal, nevykonal len jeho opakovaný výsluch, čo nemožno považovať za porušenie práva žalobcu na spravodlivý proces. Opakovaný výsluch svedka nie je nárokovateľný a je na rozhodnutí súdu, či dôkaz vykoná alebo nie. Z dovolania podľa žalovaného nie je zrejmé, čo sa malo jednotlivými nevykonanými dôkazmi preukazovať a či by vykonaný dôkaz bol objektívne spôsobilý zmeniť právny názor vo veci konajúcich súdov. Žiadne ustanovenie CSP pritom sudcovi nezakazuje, aby počas konania prehodnotil relevanciu výpovede svedka vo vzťahu k meritu veci. Podľa žalovaného sa súdy vo svojich rozhodnutiach podrobne venovali hodnoteniu dôkazov, jednotlivo, aj vo vzájomnej súvislosti. Žalobcovi pritom nič nebránilo, aby ešte na pojednávaní dňa 14.03.2018 navrhol vypočuť H. D., avšak svoje procesné právo nevyužil. Žalovaný poukázal na čestné vyhlásenie H. D. predložené žalobcom obsahujúce zmenu, resp. doplnenie jeho výpovede, avšak ide o prostriedok procesného útoku, ktorý v konaní pred dovolacím súdom nie je prípustný a dovolací súd je naviac viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd. K dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP žalovaný argumentoval, že z textu dovolania je zrejmé, že žalobca nesúhlasí so spôsobom, ako súdy nižšieho stupňa vyhodnotili vykonané dôkazy a k akým skutkovým zisteniam dospeli, resp. že nevykonali navrhnuté dôkazy, čo však môže byť len odvolacím dôvodom podľa § 365 CSP. Z dovolania pritom nevyplýva žiadna právna otázka, od ktorej vyriešenia záviselo rozhodnutie vo veci, a tak žalobca dostatočne neosvedčil daný dovolací dôvod. K návrhu žalobcu na odklad vykonateľnosti žalovaný uviedol, že žalobca neoznačil žiadne skutočnosti, ktoré by podaný návrh odôvodňovali. Na základe uvedeného žalovaný navrhol, aby dovolací súd dovolanie odmietol, nakoľko dovolanie nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi, resp. dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom
podľa § 431 až 435 CSP, alternatívne, aby dovolanie ako nedôvodné zamietol a priznal žalovanému nárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %. 5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená advokátom v súlade s ustanovením § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 veta pred bodkočiarkou CSP) preskúmal vec a dospel k záveru, že tento mimoriadny opravný prostriedok žalobcu je potrebné odmietnuť. Na odôvodnenie svojho rozhodnutia (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP) dovolací súd uvádza nasledovné: 6. Podľa § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa. Uvedené znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP 7. Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, pokiaľ trpí niektorou z procesných vád konania vymenovaných v písm. a) až f) predmetného ustanovenia (zakotvujúce tzv. vady zmätočnosti). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). 8. Naproti tomu pre dovolanie prípustné podľa § 421 CSP platí, že ho možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). 9. Dovolací súd je rozsahom dovolania viazaný (§ 439 CSP, okrem prípadov uvedených v písm. a) až c) citovaného ustanovenia). Rovnako je dovolací súd viazaný dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní. Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP, v spojení s § 431 ods. 1 CSP, a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku uvedenej viazanosti dovolacieho súdu dovolacím dôvodom, dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom (uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 59/2017 z 08.06.2017). 10. V posudzovanej veci žalobca (ďalej tiež ako „dovolateľ“) prípustnosť svojho dovolania vyvodzuje z ust. § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. b) CSP. 11. Podľa § 420 písm. f) CSP, je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Pre naplnenie predmetného ustanovenia je nevyhnutné kumulatívne splnenie troch zákonných znakov, ktorými sú 1/ nesprávny procesný postup súdu, 2/ tento nesprávny procesný postup znemožnil strane sporu realizovať jej patriace procesné práva, súčasne 3/ intenzita tohto zásahu dosahovala takú mieru, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Pod nesprávnym procesným postupom súdu treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa strane znemožnila realizácia tých procesných práv, ktoré majú slúžiť na ochranu a obranu jej práv a záujmov v tom-ktorom konkrétnom konaní. V zmysle nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd SR“ alebo „ústavný súd“) č. k. II. ÚS 120/2020 z 21. januára 2021, pod pojmom „nesprávny procesný postup súdu“, ktorý odôvodňuje prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, je potrebné rozumieť faktickú činnosť alebo nečinnosť súdu, procedúru prejednania veci (to, ako súd viedol spor), znemožňujúcu strane sporu plnohodnotnú realizáciu jej procesných oprávnení, mariacu možnosť jej aktívnej účasti na konaní, ale aj absenciu odôvodnenia súdneho rozhodnutia, jeho nedostatočnosť, nezrozumiteľnosť, nepresvedčivosť, či svojvoľnosť, nezabezpečujúcu všetky atribúty a garancie spravodlivej súdnej ochrany. 12. K vade zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj vtedy, ak je konanie postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie
zásady voľného hodnotenia dôkazov a podobne) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04). 13. Dovolací súd k procesu dokazovania vo všeobecnosti uvádza, že zákon vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, ktorá znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu, pričom hodnotiaca úvaha súdu musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci a výsledok hodnotenia dôkazov má byť súčasťou rozsudku. K posudzovaniu a hodnoteniu procesu dokazovania musia súdy vyššej inštancie v konaniach o opravných prostriedkoch pristupovať individuálne. Ak by sa všeobecný súd v procese dokazovania v sporovom konaní dopustil takej chyby, ktorej následkom by bol výsledok konania (rozhodnutie vo veci samej) poznačený porušením niektorej z inštitucionálnych požiadaviek práva na spravodlivé prejednanie veci, je povinnosťou dovolacieho súdu takúto chybu konania preskúmať na podklade dovolania podaného z dôvodu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP (viď napr. II. ÚS 395/2024). 14. Vo vzťahu k procesnej vade konania v zmysle § 420 písm. f) CSP, dovolateľ konajúcim súdom (najmä súdu prvej inštancie) vytkol, že nevykonal ním navrhované dokazovanie, ako ani dokazovanie, ktoré odporúčal odvolací súd (výsluchom svedka E.) a svoje úvahy prispôsobil zamietnutiu žaloby. Za arbitrárny dovolateľ označil postup súdu, ktorý svedkov opätovne nevypočul z dôvodu hospodárnosti konania s tým, že s odstupom času by si pravdepodobne detailnejšie nepamätali sporné udalosti. Za neprípustný a porušujúci právo na spravodlivý proces označil dovolateľ postup súdu prvej inštancie, ktorý očividne mal v pláne vykonať dokazovanie, ale po zrušení rozsudku pre zmeškanie už dokazovanie k meritu veci nevykonal, čo vyvolalo v dovolateľovi právne pochybnosti a právnu neistotu. 15. Civilný sporový poriadok v § 132 ods. 1 ukladá sporovej strane povinnosť označiť dôkazy na preukázanie rozhodujúcich skutočností. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je však už vecou súdu (§ 185 ods. 1 CSP) a nie sporových strán. Ak aj súd v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, alebo vykoná iné dôkazy ako navrhli strany, následkom uvedeného môže byť len neúplnosť skutkových zistení (vedúca k vydaniu nesprávneho rozhodnutia). Uvedené preto nezakladá vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP, lebo to nemožno považovať za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré strany mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení (obdobne R 125/1999, R 6/2000). Rovnako, pokiaľ by aj súd niektorý z vykonaných dôkazov vyhodnotil nesprávne, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, táto samotná skutočnosť však prípustnosť dovolania nezakladá a nie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, ak je dovolanie procesne prípustné. Dovolací súd zdôrazňuje, že procesným pochybením by bol taký postup súdu, ktorý by procesnej strane v konaní znemožnil dôkazy predkladať alebo navrhovať, čo však dovolateľ v tomto prípade nenamietal a ani k takejto situácii nedošlo. Sumarizujúc uvedené, je povinnosťou súdu nechať sporovým stranám priestor na prednes svojich návrhov a dôkazných prostriedkov, nie je však už jeho povinnosťou všetky aj vykonať. 16. Po oboznámení sa s obsahom predloženého spisu má dovolací súd za to, že dokazovanie v posudzovanej veci bolo vykonané v súlade s ustanoveniami § 132 ods. 1, § 185 ods. 1 a § 191 ods. 1 CSP. Z obsahu spisu vyplýva, že po zrušení v poradí prvého rozsudku súdu prvej inštancie č. k. 23Cb/15/2013-272 zo dňa 10.09.2014 odvolacím súdom a vrátení veci na ďalšie konanie, žalobca písomným podaním zo dňa 20.02.2018 (č.l. 376), navrhol vykonať dokazovanie výsluchom Ing. U. I., K. H., Ing. U. k otázke obchodnej zvyklosti pri uhrádzaní akontácie a podpise súvisiacich dokumentov, ako aj Dohody o urovnaní zo dňa 10.09.2012. Taktiež navrhol vykonať dokazovanie uznesením OR PZ v Trenčíne zo dňa 12.08.2013 a výpoveďou JUDr. T. ako aj výsluchom svedkov W., Y., D. k otázke odovzdania a úhrady akontácie a nezrovnalosti v ich výpovediach, oboznámením sa so Zmluvou o leasingu hnuteľných vecí č. 143587, Dohodou o započítaní pohľadávok a faktúrou na preukázanie potvrdenia úhrady akontácie a napokon výsluchom pána E.. Žalobca súdu následne oznámil, že účasť svedkov H., D., W. a E. zabezpečí. Súd prvej inštancie zabezpečenie týchto svedkov (vzhľadom na celkové množstvo navrhnutých svedkov) považoval za dostačujúce. 17. Z obsahu spisu následne vyplýva, že na pojednávaní dňa 14.03.2018 súd prvej inštancie rozhodol rozsudkom pre zmeškanie žalovaného z dôvodu splnenia podmienok na jeho vydanie podľa § 274 CSP, ktorý bol následne uznesením zo dňa 26.10.2018 zrušený, nakoľko žalovaný preukázal, že
pojednávanie zmeškal z ospravedlniteľného dôvodu. Na následných pojednávaniach (10.09.2019, 24.10.2019, 17.12.2019) vo veci súd prvej inštancie pristúpil k výsluchu svedka H., T. a Y.Č. (v tom čase ako svedok) a oboznámením sa s listinnými dôkazmi, pričom vo svojom rozsudku jasne a zrozumiteľne odôvodnil, že vykonanie ďalších navrhnutých dôkazov, resp. opakované výsluchy tých istých svedkov, by nemalo význam pre rozhodnutie v merite veci. 18. Zhrnúc vyššie opísané skutočnosti vyplývajúce z obsahu spisu ako aj napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu a ním potvrdeného rozsudku súdu prvej inštancie má dovolací súd za to, že dokazovanie na súde prvej inštancie bolo vykonané spôsobom zodpovedajúcim Civilnému sporovému poriadku a zároveň v rozsahu nevyhnutnom pre dostatočné zistenie skutkového stavu veci. Vyplývajúc z § 191 ods. 1 CSP, súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom sporovej strany, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Procesný postoj strany nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 329/04), čo v posudzovanom prípade splnené bolo. 19. Vo vzťahu k námietke, že súd prvej inštancie vo veci vydal rozsudok pre zmeškanie, a teda v tom štádiu konania musel mať vytvorený názor o dôvodnosti a preukázaní nároku žalobcu, pričom po zrušení rozsudku pre zmeškanie už nepostupoval v súlade so svojím plánom dokazovania a svoj názor o dôvodnosti nároku žalobcu negoval, dovolací súd uvádza, že rozsudok pre zmeškanie žalovaného znamená v podstate procesnú sankciu pre žalovaného za jeho pasivitu v konaní a neprejudikuje žiadny záver súdu o dôvodnosti podanej žaloby. Rozsudok pre zmeškanie žalovaného podľa § 274 CSP nepredstavuje posúdeniu dôvodnosti žaloby a nejde o prejudikovanie hmotnoprávnej opodstatnenosti žalovaného nároku (III. ÚS 354/2021, III. ÚS 339/2021). Ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 339/2021 z 12.11.2021 k procesnému postupu rozhodnutia rozsudkom pre zmeškanie vyslovil, že „ ... ide o výklad normy formálneho procesného práva, ktorý umožňuje vytvorenie takej konštrukcie skončenia sporu, ktorý nie je výsledkom materiálneho vedenia sporu, ale záverom, ktorý sa prejavuje jeho formálnym vyriešením rozsudkom pre zmeškanie. Rozsudok pre zmeškanie môže byť v príkrom rozpore s výsledkom sporu, ktorý by bol dosiahnutý pri nevyužití tohto procesného odklonu.“. 20. Vo vzťahu k vyššie uvedenej povinnosti súdu primeraným spôsobom reagovať na všetky procesné úkony sporových strán, dovolací súd dodáva, že vo veci konajúce súdy (tak súd prvej inštancie, ako aj súd odvolací), vykonané dôkazy (resp. dôvod ich nevykonania) dostatočne jasne a zrozumiteľne vyhodnotili v písomnom odôvodnení svojich rozhodnutí, a teda ich rozsudky nemožno považovať ani za nedostatočné. Tieto spĺňajú zákonnú požiadavku riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP (uplatňované aj v odvolacom konaní podľa § 378 ods. 1 CSP). Dovolací súd na tomto mieste považuje za významné zdôraznenie judikatúrou Ústavného súdu SR konštatovaného stavu, že iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej nedôvodnosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu/ súdov (napr. I. ÚS 188/06). Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva tiež záver, že odôvodnenia rozhodnutí prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (napr. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (IV. ÚS 489/2011). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvoinštančného súdu, ako aj súdu odvolacieho, prípadne aj dovolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania. 21. V neposlednom rade dovolací súd dáva do pozornosti, že dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd, resp. súd prvej inštancie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a nemožno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov nižších stupňov ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Z obsahu spisu dovolací súd zistil, že námietky žalobcu uplatnené v dovolaní sú obsahovo totožné s tými, ktoré boli uplatnené v odvolaní. Odvolací súd sa však podrobne týmito námietkami zaoberal, doplnil a vysvetlil, prečo nie je nimi možné dosiahnuť zmenu alebo zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie. Všetky skutkové zistenia sa odvíjali od riadne vykonaného dokazovania, ktorého výsledky súd prvej inštancie dostatočne zrozumiteľne a logicky zhrnul a vysvetlil. Všeobecný súd nie je totiž povinný postupovať v konaní a pri rozhodovaní v súlade s právnym názorom strany sporu,
navrhovaním a hodnotením dôkazov a toto právo rozhodne nespadá do práva na spravodlivý súdny proces (porov. rozhodnutie ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 252/04). V prejednávanom prípade žalobcovi bola umožnená obrana jeho práv a oprávnených záujmov v rámci odvolacieho konania, čo žalobca využil, avšak to, že súdy sa nestotožnili s jeho názorom na spôsob hodnotenia dôkazov nemožno chápať ako porušenie práva na spravodlivý proces. 22. V súvislosti s uvedeným dovolací súd pripomína, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok neslúži ani na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od prvoinštančného a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie - viď ustanovenie § 442 CSP („dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd“). Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Takéto dovolacie námietky nepredstavujú zákonom spôsobilý spôsob vymedzenia dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 431 CSP a z tohto dôvodu nemôžu predstavovať vadu zmätočnosti v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP. 23. S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti dovolací súd dospel k záveru, že postupom odvolacieho súdu k vade v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP, ktorá by zakladala porušenie práva žalobcu na spravodlivý súdny proces tak, ako to má na mysli citované ustanovenie Civilného sporového poriadku, nedošlo. V preskúmavanej veci tak podmienka prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP, splnená nebola. 24. Dovolateľ vo svojom dovolaní ďalej dôvodí prípustnosťou dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP. 25. Podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. 26. Prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 421 ods. 1 CSP, sa vždy vzťahuje na právnu otázku, ktorej vyriešenie viedlo k záverom uvedeným v rozhodnutí odvolacieho súdu. Prípustnosť dovolania potom bude, vzhľadom na viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (ustanovenie § 440 CSP), závisieť od toho, či a ako dovolateľ vymedzil dovolaciu otázku zásadného právneho významu (kľúčovú) pre rozhodnutie veci. Povinnosťou dovolateľa kvalifikovane zastúpeného advokátom je teda uviesť právne posúdenie odvolacieho súdu, ktoré považuje za nesprávne a konkretizovať, ako podľa jeho názoru mal odvolací súd konkrétnu právnu otázku správne vyriešiť. Až po splnení týchto predpokladov prípustnosti dovolania, môže dovolací súd pristúpiť k uskutočneniu meritórneho dovolacieho prieskumu. Povinnosť dovolateľa vymedziť a konkretizovať prípustnosť dovolania podľa § 421 CSP, treba vnímať ako jeho povinnosť predostrieť vlastnú argumentáciu v prospech prípustnosti dovolania a na ňu nadväzujúcu povinnosť doložiť ju buď konkrétnou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu, od ktorej sa odvolací súd odchýlil, tvrdením o absencii rozhodovacej praxe, alebo konkretizáciou rozdielností v rozhodovaní dovolacieho súdu. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí ísť okrem špecifikovaných podmienok - predovšetkým o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o skutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie napr. Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (viď uznesenie NS SR sp. zn. 1Cdo 222/2009 z 26.02.2010). 27. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, žalobca vyslovil názor, že skoršie rozhodnutie rozsudkom pre zmeškanie znamenalo vyslovenie záväzného právneho názoru na skutkový stav veci. Zhodne, ako pri dovolacom dôvode podľa § 420 písm. f) CSP dovolateľ argumentoval tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nemalo oporu vo vykonanom dokazovaní, k nesprávnemu
právnemu posúdeniu skutkového stavu došlo postupom súdu vykazujúcim znaky účelového hodnotenia dôkazov, dokazovanie nebolo zopakované a doplnené a nesprávne boli hodnotené úkony postupovania pohľadávky. 28. Dovolací súd upozorňuje, že z dôvodu, že dovolací súd je viazaný obsahovým vymedzením dovolacieho dôvodu, nemôže byť postačujúce, aby namietané nesprávne právne posúdenie veci bolo uvedené len odkazom na zákonné ustanovenie, prípadne aby toto mohlo byť vyvodené aspoň z obsahu dovolania, ale je potrebné, aby dovolateľ konkrétne vymedzil právnu otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a ktorá - v posudzovanom prípade - ešte nebola dovolacím súdom vyriešená. 29. Právna otázka v texte dovolania však vymedzená nie je a rovnako absentuje vymedzenie právneho posúdenia, ktoré dovolateľ považuje za nesprávne a v čom spočíva nesprávnosť tohto posúdenia. Úlohou dovolacieho súdu nie je a ani nemôže byť „suplovanie“ aktivity dovolateľov, nakoľko takýmto postupom by dovolací súd uskutočnil procesne neprípustný dovolací prieskum, priečiaci sa nielen novej koncepcii právnej úpravy dovolania, obsiahnutej v novom civilnom procesnom kódexe - v Civilnom sporovom poriadku, účelu ustanovenia § 421 ods. 1 CSP, ale aj princípu rovnosti zbraní a kontradiktórnosti konania, keďže jeho rozhodnutie by bolo založené na iných skutočnostiach, než ako boli tvrdené dovolateľom a ku ktorým mala možnosť vyjadriť sa protistrana vo svojom vyjadrení k dovolaniu. 30. Vychádzajúc z obsahu argumentácie dovolateľa k dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, má dovolací súd za nepochybné, že sa týka opätovne posúdenia skutkového stavu veci a hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. nevykonania navrhovaných dôkazov. Dovolateľom namietaná nesprávnosť preto môže byť nanajvýš označená ako (ním tvrdená) vada v procese dokazovania, ktorú namietal v úvode svojho dovolania, prípustnosť ktorého odvodzoval z § 420 písm. f) CSP a s ktorou sa dovolací súd vo svojom rozhodnutí už vysporiadal (viď vyššie) a aj napriek skutočnosti, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia môže byť v určitých špecifických prípadoch vyhodnotená ako vada zmätočnosti v zmysle ust. § 420 CSP, uvedené nemožno stotožniť s nesprávnym právnym posúdením veci súdom podľa ust. § 421 ods. 1 CSP. Aj v tomto prípade platí, že prosté spochybňovanie správnosti rozhodnutia alebo len kritika toho, ako odvolací súd, resp. súd prvej inštancie rozhodol, nezodpovedajú významovo kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Dovolateľ v podanom dovolaní namieta nespokojnosť s vyvodením nesprávnych (právnych) záverov z nedostatočných, resp. nesprávnych skutkových zistení. 31. Pre úplnosť dovolací súd uvádza, že jedinou ,,právnou“ otázkou, ktorú možno z obsahu dovolania vyabstrahovať je, či skoršie rozhodnutie rozsudkom pre zmeškanie znamená záväzne vyslovený právny názor na skutkový stav veci. V tejto súvislosti však dovolací súd zhodne s odvolacím súdom dáva do pozornosti, že rozhodnutie rozsudkom pre zmeškanie žalovaného v prospech žalobcu, teda vyhovenie žalobe, znamená v podstate procesnú sankciu pre žalovaného za jeho pasivitu v konaní a neprejudikuje žiadny záver súdu o dôvodnosti podanej žaloby (III. ÚS 354/2021, III. ÚS 339/2021) tak, ako už bolo uvedené a zdôvodnené v ods. 17 tohto rozhodnutia. Inak by tomu bolo v prípade, ak by rozsudok pre zmeškanie nadobudol právoplatnosť, kedy sa stáva právne záväzným a vykonateľným, a teda žalobou uplatnený nárok so všetkými dôvodmi sa považuje za dôvodný. Rozsudok pre zmeškanie je skrátenou formou rozhodnutia, nevydáva sa po vykonanom dokazovaní, a teda obsahuje len stručnú identifikáciu procesného nároku a právny dôvod vydania rozsudku pre zmeškanie. Súd nie je povinný v odôvodnení rozsudku uvádzať hmotnoprávne posúdenie veci ani citovať ustanovenia hmotného práva. Uvedie len žalobné dôvody a splnenie predpokladov pre jeho vydanie (buď podľa § 273 alebo § 274 CSP). V posudzovanom prípade však žalovaný podal návrh na zrušenie rozsudku pre zmeškanie č. k. 23Cb/15/2013-419 zo dňa 14.03.2018, pretože pojednávanie zmeškal z ospravedlniteľného dôvodu, na základe čoho súd prvej inštancie uznesením č. k. 23Cb/15/2013-471 zo dňa 6.10.2018 predmetný rozsudok zrušil. To znamená, že rozsudok pre zmeškanie sa nestal právoplatným ani vykonateľným, a teda ani právne záväzným. Z týchto dôvodov možno konštatovať, že abstrahovaná právna otázka ani nie je otázkou rozhodujúcou (kľúčovou). 32. Sumarizujúc vyššie uvedené, keďže dovolateľ vo vzťahu k dôvodu prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP, nevymedzil dovolací dôvod spôsobom uvedeným v ustanovení
§ 432 ods. 2 CSP, dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie žalobcu v tejto časti je potrebné odmietnuť podľa ustanovenia § 447 písm. f) CSP. 33. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, keďže prípustnosť dovolania žalobcu nebola daná ani podľa ustanovenia § 420 písm. f) a ani podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, dovolací súd dovolanie žalobcu podľa § 447 písm. c), ako aj ustanovenia § 447 písm. f) CSP odmietol bez toho, aby sa zaoberal otázkou vecnej správnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia, pričom nezistil ani splnenie predpokladov na odloženie vykonateľnosti, resp. právoplatnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia v zmysle § 444 ods. 1, ods. 2 CSP. 34. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP; § 453 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP). O výške náhrady trov konania žalovaného rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP). 35. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 10 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.