{"guid": "e1ec46a0-c658-46b3-b163-8c3346254f3f:164e4647-b032-45ce-b318-d22065761858", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2026:2113204821.1", "spisova_znacka": "4Obdo/17/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obdo/17/2024 z 30. 4. 2026", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30. apríla 2026, sp. zn. 4Obdo/17/2024, ECLI:SK:NSSR:2026:2113204821.1", "identifikacne_cislo": "2113204821", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Lenka Praženková", "sudca_id": 317, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-lenka-prazenkova-317", "datum_vydania": "2026-04-30", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Obchodné právo"], "podoblast": ["Bezdôvodné obohatenie"], "merito": null, "pravna_veta": "Posúdenie návrhov na vykonanie dokazovania a rozhodnutie o tom, ktoré dôkazy sa vykonajú, je vecou súdu (§ 185 ods. 1 CSP); nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov ani prípadné nesprávne hodnotenie dôkazov nezakladá vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP, pretože nejde o znemožnenie uplatnenia procesných práv strany, ale nanajvýš o neúplnosť skutkových zistení. Dovolací súd je viazaný skutkovým stavom zisteným odvolacím súdom (§ 442 CSP) a dovolaním sa nemožno domáhať revízie skutkových zistení ani prieskumu vykonaného dokazovania. Rozsudok pre zmeškanie žalovaného podľa § 274 CSP je procesnou sankciou za pasivitu a neprejudikuje záver súdu o dôvodnosti žaloby; ak bol zrušený, nenadobudol právoplatnosť a nevyjadruje záväzný právny názor na skutkový stav veci. Dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, v ktorom dovolateľ nevymedzí právnu otázku ani právne posúdenie, ktoré považuje za nesprávne, a ktorého argumentácia smeruje len proti hodnoteniu dôkazov, sa odmietne podľa § 447 písm. f) CSP.", "pravna_veta_zdroj": "ai", "zhrnutie": "Žalobca (postupník) sa domáhal vydania bezdôvodného obohatenia spočívajúceho v nevrátenej akontácii na predmet lízingu po stornovaní lízingovej zmluvy. Súd prvej inštancie v poradí druhým rozsudkom žalobu zamietol, pretože žalobca nepreukázal odovzdanie akontácie žalovanému, svedecké výpovede vyhodnotil ako nevierohodné a dospel k nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného; odvolací súd rozsudok potvrdil a odmietol aj argument, že odkúpením časti pohľadávky žalovaný dlh uznal podľa § 407 ods. 3 ObZ. Dovolateľ namietal vadu podľa § 420 písm. f) CSP (nevykonanie navrhnutých a odvolacím súdom odporúčaných dôkazov, zmena prístupu súdu po zrušení rozsudku pre zmeškanie) a nesprávne právne posúdenie podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Najvyšší súd dovolanie odmietol: rozhodnutie o rozsahu dokazovania je vecou súdu a jeho výsledky boli zrozumiteľne odôvodnené, dovolací súd nemôže prehodnocovať skutkové zistenia a zrušený rozsudok pre zmeškanie neprejudikuje dôvodnosť žaloby. Vo vzťahu k § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolateľ nevymedzil žiadnu právnu otázku a jeho námietky smerovali len proti hodnoteniu dôkazov, preto bolo dovolanie odmietnuté podľa § 447 písm. c) a f) CSP.", "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-132.odsek-1", "nazov": "§ 132 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-132.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-132"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-185.odsek-1", "nazov": "§ 185 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-185.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-185"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-191.odsek-1", "nazov": "§ 191 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-191.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-191"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-220.odsek-2", "nazov": "§ 220 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-220.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-220"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-132", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-185", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-191", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-220", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/164e4647-b032-45ce-b318-d22065761858", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2026:2113204821.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:2113204821.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2026:2113204821.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n4Obdo/17/2024\n2113204821\n30. 04. 2026\nJUDr. Lenka Praženková\nECLI:SK:NSSR:2026:2113204821.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lenky Praženkovej\na členiek senátu Mgr. Sone Pekarčíkovej a JUDr. Ivice Čelkovej, v spore žalobcu: U.. H. Y., LL.M., nar.\nXX. G. XXXX, bytom J. XX/X, W., zastúpeného advokátom JUDr. Róbertom Faturom, so sídlom Centrum\n18/23, Považská Bystrica, IČO: 46 528 644, proti žalovanému: Autogroup TT, s.r.o., so sídlom Nitrianska\ncesta 28, Trnava, IČO: 36 241 431, zastúpenému Advokátska kancelária SOPKO & Partners s.r.o., so\nsídlom Paulínska 24, Trnava, IČO: 54 237 050, o zaplatenie 46.427,41 eura s príslušenstvom, o dovolaní\nžalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 31Cob/90/2020-772 zo dňa 22.02.2022, takto\nrozhodol:\nI. Dovolanie žalobcu o d m i e t a .\nII. Žalovaný m á n á r o k voči žalobcovi na náhradu trov dovolacieho konania.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Trnava (ďalej aj ,,súd prvej inštancie“ alebo ,,okresný súd“) v poradí druhým rozsudkom\nč. k. 23Cb/15/2013-625 zo dňa 16.01.2020 žalobu zamietol a zaviazal žalobcu nahradiť žalovanému k\nrukám jeho právneho zástupcu trovy konania (vrátane trov odvolacieho konania) v plnom rozsahu s tým,\nže o výške trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením. Právne svoje\nrozhodnutie odôvodnil ustanovením § 261 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len\n„Obchodný zákonník“ alebo „ObZ“), § 451 ods. 1, 2, § 456 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník\n(ďalej len „Občiansky zákonník“ alebo „OZ“).\n1.1 Vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že právny predchodca žalobcu sa žalobou doručenou súdu\ndňa 26.02.2013 domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 46.427,41 eura\ns príslušenstvom a náhradu trov konania, na základe toho, že žalovaný nevrátil žalobcovi akontáciu\nna predmet lízingu po stornovaní lízingovej zmluvy, čím sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil.\nVykonaným dokazovaním (vychádzajúc z listinných dôkazov, z výsluchu sporových strán, ako aj\nsvedkov) dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobca neuniesol v konaní dôkazné bremeno. Súd\nna základe vykonaného dokazovania nemohol prijať záver o pravdivosti tvrdení žalobcu (ako aj jeho\nprávneho predchodcu), že pohľadávka, ktorá je predmetom konania, vznikla titulom bezdôvodného\nobohatenia žalovaného. Uviedol, že dôvodom vzniku takéhoto záväzku je preukázateľné získanie\nbezdôvodného obohatenia na úkor iného, na základe čoho vzniká záväzkový vzťah medzi tým, kto sa\nbezdôvodne obohatil, a ktorý je povinný obohatenie vydať a tým, na úkor ktorého sa niekto obohatil, a\nktorý má právo na vydanie obohatenia. Predpokladom na úspech v konaní o vydanie bezdôvodného\nobohatenia je, že musí byť preukázané, že k obohateniu skutočne došlo.\n1.2 Súd prvej inštancie poukázal na rozpory vo výpovediach svedkov K. H., Mgr. T. a Bc. Y., na základe\nktorých dospel k nehodnovernosti nimi podaných svedeckých výpovedí a v dôsledku toho aj k celkovej\nnehodnovernosti K. H. nielen ako svedka, ale aj ako konateľa právneho predchodcu žalobcu. Výpovede\nmenovaných svedkov sa týkali (ne)platnosti postúpenia časti žalovanej pohľadávky na súčasného\n\nžalobcu. Konajúci súd uviedol, že po zrušení rozsudku súdu prvej inštancie (č. k. 23Cb/15/2013-272\nzo dňa 10.09.2014 zrušený uznesením odvolacieho súdu č. k. 21Cob/262/2014-316 zo dňa 31.03.2016\n- poznámka dovolacieho súdu) žalovaný namietal aktívnu legitimáciu žalobcu, pretože vlastníkom\nčasti žalovanej pohľadávky sa mal stať JUDr. A. na základe zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa\n14.06.2017 (č. l. 395 spisu) a nie žalobca N. H.. Medzi stranami však nebolo sporné, že dňa 22.03.2016\ndošlo k postúpeniu žalovanej pohľadávky vo výške 20.000 eur zo spoločnosti Calypso Agency s.r.o.\nna H. R. zmluvou o postúpení pohľadávky (č. l. 311 a č. l. 389 spisu). Sporným však bolo odstúpenie\nspoločnosti Calypso Agency s.r.o. od tejto zmluvy, resp. platnosť odstúpenia. K okolnostiam postúpenia\npohľadávky na H. R. a k okolnostiam odstúpenia od tejto zmluvy svedok K. H. tvrdil, že bol oslovený\npánom R., že by mal záujem o odkúpenie pohľadávky, že pozná pána I. (konateľa žalovaného) a že tento\nmá veľký dosah na súd, a preto pristúpil svedok k postúpeniu pohľadávky. Naproti tomu ďalší svedkovia\nMgr. T. a Bc Y. už vedeli, že nešlo o postúpenie celej pohľadávky, ale len jej časti vo výške 20.000\neur. Svedok H. pritom prezentoval postúpenie celej žalovanej pohľadávky, nie jej časti. Ďalej svedok\nH. uviedol, že jeho podmienkou pri postupovaní pohľadávky bolo, aby tam bol nejaký advokát, ktorý\nbude garantom a tým mal byť Mgr. D. T.. Zároveň dodal, že „si tam stanovil právnika, aby zastupoval\nich oboch“, teda jeho a pána R.. Z toho vyplýva, že nie pán R., ale svedok H. trval na účasti Mgr. T. pri\npostupovaní pohľadávky, čo je zrejmé aj z toho, že originály listín mal mať k dispozícii práve Mgr. T. (a nie\nsvedok H.). Naproti tomu svedok Mgr. T. sa prezentoval ako pomocník pána R., keď uviedol, že ho oslovil\npán R. (teda nie pán H.Q.) s tým, že ide odkúpiť pohľadávku od spoločnosti Calypso Agency a či by mu s\ntým nepomohol, lebo predtým mu všetky takéto zmluvy v podstate vypracovával. Pokiaľ ide o uzavretie\npredmetnej zmluvy o postúpení pohľadávky, svedok Mgr. T. spontánne a bez zaváhania uviedol, že to\nbolo „minulý rok dňa 22. marca“ (t.j. 22.3.2018), až v ďalšom priebehu výsluchu sa opravil, že k tomu\nmalo dôjsť v roku 2016, pričom ako dôvod nepresnosti označil nervozitu. Súd prvej inštancie mal však\nza to, že dôvodom „nepresnosti“ bola vopred pripravená výpoveď svedka, keď tento ani na moment\nnezaváhal, keď bolo treba uviesť presný dátum (22. marec), ale „omyl“ u neho nastal až v označení\nsprávneho roku. Zároveň súd poukázal na to, že svedok neuviedol nesprávne číslo roku (2018 namiesto\n2016), ale vyslovene uviedol termín „minulý rok“. Aj z tohto dôvodu súd považoval výpoveď svedka Mgr.\nT. za vopred pripravenú tak, aby zodpovedala čo najviac tvrdeniam svedka H., a teda za nevierohodnú.\n1.3 V súvislosti s podpisovaním zmluvy o postúpení pohľadávky zo spoločnosti Calypso Agency na p. R.\nsúd prvej inštancie poukázal na výpoveď svedka H., ktorý najprv uviedol, že pri podpisovaní postúpenia\npohľadávky bol prítomný Mgr. T. a že podpisovanie zmluvy s p. R. bolo prostredníctvom p. T.. Následne\nv rozpore s tým tvrdil, že najprv podpísal zmluvu o postúpení pohľadávky on a následne p. R.. V rozpore\ns tým svedok Mgr. T. tvrdil, že daného dňa 22. marca sa stretli on, p. R., p. H. a p. Y.. Okrem toho v\nrozpore s tvrdením svedka H. dodal, že tú zmluvu podpísali osobne p. H. a p. R.. Rovnako aj svedok\nBc. Y. spontánne (t.j. bez kladenia otázok strán sporu alebo súdu) uviedol, že „niekedy koncom marca\n22.03.2016“ prišiel p. R.Č. do kancelárskych priestorov na J. ulici v W. a tam aj s Mgr. T. a p. H.\nskoncipovali zmluvu o postúpení pohľadávky vo výške 20.000 eur. Teda aj tento svedok v rozpore so\nsvedeckou výpoveďou p. H. uviedol, že pri podpise zmluvy mali byť prítomné aj ďalšie osoby (t.j. nielen\np. H. a p. T.). Podľa súdu bolo očividné, že aj tento svedok si veľmi presne spomínal na dátum, kedy\nmalo dôjsť k podpísaniu zmluvy o postúpení pohľadávky, čo nasvedčovalo tomu, že po výpovedi svedka\nH. a následne svedka Mgr. T., bol aj tento svedok vopred pripravený na okolnosti, ktoré má k prípadu\nvypovedať. Svedok Bc. Y. (na rozdiel od Mgr. T., ktorý tvrdil, že za ním prišiel p. R., aby mu pripravil\nzmluvu o postúpení pohľadávky) uviedol, že za ním prišiel jeho zamestnávateľ K. H., aby pripravil zmluvu\no postúpení pohľadávky, pretože mal na starosti všetky typy zmlúv. Súd prvej inštancie mal za to, že\nhoci podľa svedka Mgr. T. mal od neho chcieť p. R. vypracovanie zmluvy o postúpení pohľadávky a\npodľa svedka Bc. Y. zase mal chcieť od neho svedok H. vypracovanie zmluvy o postúpení pohľadávky,\nv konečnom dôsledku obaja svedkovia tvrdili, že v kancelárii v hoteli Fatima si stiahli vzorový typ zmluvy\nz internetu, doplnili v ňom údaje a túto zmluvu následne p. R. a p. H. podpísali. Na rozdiel od výpovede\ntýchto dvoch svedkov, svedok H. tvrdil, že zmluvu medzi Calypso Agency a p. R. vyhotovoval zrejme\nMgr. D. T. (a teda nepotvrdil verziu svedka Bc. Y., že sa so žiadosťou o vypracovanie predmetnej zmluvy\nobrátil na neho). Z uvedeného bolo súdu zrejmé, že predmetná zmluva o postúpení pohľadávky vznikla\nspoločným a koordinovaným postupom všetkých zúčastnených osôb - K. H., Bc. Y., Mgr. T. a H. R., s\nktorým nemal žalovaný nič spoločné. Navyše, ak by súd prijal záver o pravdivosti spoločného tvrdenia\nsvedkov o tom, že iniciatíva o odkúpení pohľadávky vzišla od p. R., nepochybne u nich muselo vzbudiť\nminimálne pochybnosť o vážnom záujme neznámej osoby odkúpiť časť pohľadávky vo výške 20.000\neur za rovnakú cenu 20.000 eur. Pre každú priemernú osobu je takéto konanie nanajvýš ekonomicky\nnezmyselné. Hoci svedok Mgr. T. sa snažil navodiť dojem, že snahou pána R. malo byť získanie úrokov\n\nz omeškania v prípade úspechu v súdnom konaní, takúto interpretáciu súd prvej inštancie nemohol\nuznať, pretože z predmetnej zmluvy o postúpení pohľadávky vyplýva, že malo dôjsť k postúpeniu výlučne\nsumy 20.000 eur bez akéhokoľvek príslušenstva. Postupník by teda nemal z takto formulovanej zmluvy\no postúpení pohľadávky absolútne žiadny finančný prospech. To okrem iného svedčilo aj o účelovosti\nďalšieho spoločného tvrdenia všetkých troch svedkov o tom, že p. R. mal byť len nastrčenou osobou\nžalovaného. Ak by mal totiž žalovaný záujem na získaní žalovanej pohľadávky, aby sa tak vyhol ďalšiemu\npokračovaniu súdneho sporu, nemalo by pre neho žiadny logický ani ekonomický význam nadobúdať\nlen časť žalovanej pohľadávky, a to navyše za rovnakú sumu, ako mala byť postupovaná (t.j. 20.000 eur\nza 20.000 eur). Na to nemusel vymýšľať žiadne hry na postupovanie žalovanej pohľadávky, ale mohol\nrovno túto sumu uhradiť žalobcovi.\n1.4 Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za to, že osoba p. R. nebola nastrčená\nžalovaným voči právnemu predchodcovi žalobcu (ako sa to zhodne snažili prezentovať všetci traja\nsvedkovia), ale práve naopak, osoba p. R. spolupracovala s konateľom právneho predchodcu žalobcu.\nVzhľadom na rozpory vo výpovediach menovaných svedkov, resp. aj na očividne vopred pripravené časti\nvýpovedí svedkov Mgr. T. a Bc. Y. (ktoré sa mali zhodovať s výpoveďou svedka H.), sa súd prvej inštancie\nstotožnil s tvrdením konateľa žalovaného, že iniciatíva kúpiť žalovanú pohľadávku prišla žalovanému\nod p. R., ktorý sa konateľovi žalovaného sám ozval. Podľa názoru súdu bolo postúpenie pohľadávky zo\nspoločnosti Calypso Agency na p. R. špekulatívne. Po nahliadnutí do zmluvy o postúpení pohľadávky\nmedzi Calypso Agency, s.r.o. a p. R.Á., svedok H. uviedol, že podpis na konci zmluvy je jeho, avšak\nna jednotlivých listoch zmluvy označil podpisy za sfalšované. Takisto pokiaľ ide o bod 4.2. zmluvy o\npostúpení pohľadávky (podľa ktorého došlo k zaplateniu kúpnej ceny v hotovosti pri podpise zmluvy)\nsa svedok H. vyjadril, že tam bolo úplne iné znenie a že táto strana je asi vymenená. Keď ho však\nsúd konfrontoval s tým, že on sám predložil súdu identické znenie zmluvy o postúpení pohľadávky,\nodpovedal, že to musel to byť nejaký omyl a on tú zmluvu už dlho nevidel. Súd prvej inštancie zastával\nnázor, že z obsahu výpovedí svedkov Mgr. T. a Bc. Y. bolo zjavné, že obaja vedeli podrobne a hlavne\nzhodne popísať okolnosti vyhotovovania dokumentu Odstúpenia od zmluvy. Aj z toho bolo zrejmé, že\npo výpovedi svedka H. (ktorý sa v tomto smere vyjadroval oveľa viac všeobecnejšie a nepresnejšie napr. že „od zmluvy odstúpili do pol roka alebo aj skôr“) boli aj v tomto smere vopred pripravení na to,\nakým spôsobom majú vypovedať v prospech svedka H..\n1.5 Súd prvej inštancie poukázal na to, že po zrušení rozsudku č. k. 23Cb/15/2013-272 zo dňa\n10.09.2014 napadol žalovaný aktívnu legitimáciu žalobcu, pretože žalovaná pohľadávka mala podľa\nneho zaniknúť, keď vlastníkom (minimálne časti) žalovanej pohľadávky sa mal stať JUDr. A.. Súd však\nv tomto smere dospel k záveru, že na základe toho, že právny predchodca žalobcu nepreukázal, že\nby z jeho strany došlo k úhrade zálohy za osobný automobil žalovanému, teda neosvedčil pasívnu\nvecnú legitimáciu žalovaného a potom ani aktuálny žalobca nemôže mať v konaní aktívnu vecnú\nlegitimáciu. Nie však z dôvodu, že by vlastníkom žalovanej pohľadávky (resp. jej časti) mal byť v\nskutočnosti JUDr. A., ale práve kvôli nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného. Ak totiž neuniesol\nprávny predchodca žalobcu dôkazné bremeno o tom, že sa na jeho úkor žalovaný bezdôvodne obohatil\na že má teda voči žalovanému pohľadávku z bezdôvodného obohatenia, nemohol platne postúpiť\ntakúto neexistujúcu pohľadávku na tretie subjekty (Bc. Y., H. R.) a tie následne na aktuálneho žalobcu\n(N. H.), resp. ani p. R. na JUDr. A.. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie\nk záveru, že všetky predložené zmluvy o postúpení žalovanej pohľadávky, vrátane odstúpenia od\nzmluvy, sú neplatné z dôvodu neexistencie predmetu postúpenia. Vykonané dokazovanie vo vzťahu\nk preukazovaniu namietanej aktívnej legitimácie žalobcu však utvrdilo súd v tom, že dôkazy (listiny a\nsvedectvá), ktoré mali dokázať zaplatenie zálohy, resp. jej prevzatie žalovaným od právneho predchodcu\nžalobcu, nie sú vierohodné.\n1.6 Pokiaľ ide o samotné meritum veci (bezdôvodné obohatenie žalovaného na úkor právneho\npredchodcu žalobcu), súd prvej inštancie poukázal na to, že odvolací súd (v zrušujúcom uznesení v\nporadí prvého rozsudku súdu prvej inštancie - pozn. dovolacieho súdu) vyčítal súdu prvej inštancie, že\nsa nedostatočne vysporiadal s vykonanými dôkazmi. V intenciách záverov odvolacieho súdu súd prvej\ninštancie uviedol, že v konaní nebolo sporné, že dňa 19.06.2012 bola medzi právnym predchodcom\nžalobcu (Calypso Agency s.r.o.) a spoločnosťou VÚB Leasing, a.s. uzavretá Zmluva o lízingu hnuteľných\nvecí č. 143587, podpísaná Dohoda o započítaní pohľadávok a vystavená faktúra č. 1411200046.\nZároveň nebolo sporné, že 10.09.2012 bola Zmluva o lízingu stornovaná zo systému VÚB Leasing,\na.s. V konaní však neobstáli tvrdenia žalobcu (resp. jeho právneho predchodcu), že by potvrdenie o\n\núhrade akontácie, ako aj Dohoda o započítaní pohľadávok, kde sa v článku I. bod 1 konštatuje úhrada\npreddavku na obstaranie predmetu lízingu, jednoznačne preukazovali aj faktickú úhradu akontácie\nprávnym predchodcom žalobcu žalovanému, a teda, že by medzi stranami stornovaním lízingovej\nzmluvy vznikol vzťah z bezdôvodného obohatenia. Z výpovede svedka Y., ktorá bola v podstate\npotvrdená svedeckou výpoveďou svedka Y., vyplynulo, že zavedenou obchodnou praxou žalovaného pri\npredaji ojazdených motorových vozidiel je taký postup, že relevantné listiny (lízingová zmluva, faktúra,\natď.) sú vystavené a podpísané ešte pred úhradou akontácie a až na základe týchto dokladov sa platí\nakontácia do pokladne žalovaného nachádzajúcej sa vo vedľajšej budove. Uvedenými listinami teda\nžalovaný nepotvrdil aj úhradu akontácie právnym predchodcom žalobcu. Hoci odvolací súd poukázal\nna to, že svedok Y. má byť ako zamestnanec žalovaného osobou s podstatnou zainteresovanosťou v\npredmetnom prípade, uvedené neznamená, že jeho výpoveď nemôže byť hodnoverná. V tomto smere\nsúd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/1/2010, podľa ktorého\nhodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich vykonal (a to vrátane posúdenia hodnovernosti\nsvedeckých výpovedí). Výsluch svedkov Y. a Y. vykonal súd prvej inštancie a po vykonaní týchto dôkazov\nmal za to, že nenašiel dôvod (a tento ani nevyplynul z ďalšieho dokazovania), na základe ktorého by\nmal výpovede týchto svedkov považovať za nepravdivé.\n1.7 Z hľadiska posúdenia vzniku vzťahu z bezdôvodného obohatenia medzi stranami sporu bola\npodstatnou tá skutočnosť, či došlo k skutočnému odovzdaniu akontácie žalovanému, pričom súd prvej\ninštancie mal za to, že ohľadom uvedeného žalobca (ani jeho právny predchodca) neprodukoval taký\ndôkaz, ktorý by to preukazoval. Svedkovia F. a W. tvrdili, že konateľ právneho predchodcu žalobcu\nodovzdával obálku svedkovi D.. Ich výpovede sa však rozchádzali v tom, či k odovzdaniu obálky malo\ndôjsť priamo v aute (podľa svedka W.) alebo vonku pri aute pred predajňou Motor-Caru (podľa svedkyne\nF.). Ani jeden zo svedkov sa však nevedel vyjadriť k obsahu obálky a vyslovili len predpoklad, že v obálke\nsa nachádzali peniaze. Takisto K. H. ako štatutárny zástupca právneho predchodcu žalobcu k tomu\nuviedol, že H. Y. nebol priamo prítomný pri prevzatí peňazí H. D., ale musel to vidieť, pretože prichádzal\npred budovu naproti D.. Z toho vyplynulo, že k odovzdaniu obálky muselo dôjsť vonku a nie vnútri v aute,\npretože inak by nebolo dobre možné, aby prichádzajúci svedok Y. mal možnosť vidieť odovzdávanie\nobálky od pána H. pánovi D.Á.. Súd prvej inštancie dospel na základe uvedeného k záveru, že výpoveď\nsvedka W. bola ovplyvnená tým, že v danom čase pracoval pre svedka D. ako jeho osobný vodič, a teda\nsvojou výpoveďou sa mu snažil pomôcť aj tvrdením, že videl, ako H. D. dal obálku pánovi Y. s peniazmi.\nA to napriek tomu, že ani svedkovia H. a F., hoci mali byť tiež prítomní na tom istom mieste, nepotvrdili,\nže by tiež videli odovzdanie obálky od pána D. pánovi Y..\n1.8 Za nevierohodnú považoval súd prvej inštancie tiež výpoveď svedka D., pretože ako jediný zo\nsvedkov sa snažil tvrdiť, že k odovzdaniu peňazí malo dôjsť v showroome u žalovaného a nie\nvonku. Takisto sa svedok snažil vyhýbavo prezentovať okolnosti odovzdávania peňazí žalovanému\ntak, že finančné prostriedky na úhradu akontácie v podstate neprevzal, bol prítomný, keď mu ich pán\nH.Č. podal a následne ich odovzdal H. Y.. Tiež tvrdil, že on neodovzdával žiadne peniaze za auto,\nodovzdávali sa priamo pánovi Y. a pokiaľ mu aj boli podané, odovzdal ich pánovi Y., a to za prítomnosti\nštatutárneho zástupcu právneho predchodcu žalobcu. Takéto vyhýbavé neurčité odpovede považoval\nsúd za nevierohodné a v rozpore s tvrdeniami ostatných svedkov, ktorý nepotvrdili verziu svedka D., že\nk odovzdaniu peňazí pánovi Y. malo dôjsť v prítomnosti štatutárneho zástupcu právneho predchodcu\nžalobcu. Okrem toho súd prvej inštancie uviedol, že keby svedok tieto peniaze skutočne odovzdal\nzamestnancovi žalovaného tak, ako bol na to splnomocnený konateľom právneho predchodcu žalobcu,\nnepochybne by si vyžiadal aj potvrdenie o úhrade hotovostnej platby. Svedok Y. poprel, že by mu bola\nzo strany svedka D. vydaná hotovosť v sume 46.427,41 eura, a teda ani nevydával potvrdenie o prijatí\ntakejto platby.\n1.9 S poukazom na uvedené výpovede svedkov súd prvej inštancie nemal dostatočne preukázané, že by\ndošlo k odovzdaniu peňažných prostriedkov H. D. zamestnancovi žalovaného H. Y.. V konaní tiež nebolo\npreukázané, že by bol H. D. oprávnený konať v mene žalovaného ako jeho zamestnanec, prípadne\nosoba poverená pri prevádzkovaní podniku určitou činnosťou. Skutočnosť, že H. D. bol oprávnený konať\nza žalovaného nemožno vyvodiť ani z konania H. D., ktorý sa mal, ako vyplýva zo svedeckej výpovede\nH. X., prezentovať ako zástupca žalovaného. Z jeho výpovede bolo zrejmé, že stretnutie, na ktorom malo\ndôjsť k ubezpečeniu, že je zástupcom žalovaného, neprebehlo v prevádzkarni žalovaného a tiež nebolo\nzo strany H. D. predložené žiadne oprávnenie alebo splnomocnenie, na základe ktorého by bolo možné\nuvedené usudzovať. Právny predchodca žalobcu tiež tvrdil, že dôvodnosť jeho nároku vyplýva aj z platne\n\nuzatvorenej Dohody o urovnaní z 10.09.2012. S uvedeným sa však súd prvej inštancie nestotožnil,\npretože z uznesenia Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Trenčíne, odbor kriminálnej polície,\noddelenie ekonomickej kriminality ČVS: ORP-1028/OEK-TN-2012 vyplynulo, že došlo k pozmeneniu\npôvodného znenia tejto dohody a tiež k sfalšovaniu podpisov štatutárnych zástupcov spoločnosti VÚB\nLeasing, a.s., a teda takáto dohoda je neplatná. Takisto zo zápisnice Okresného riaditeľstva Policajného\nzboru Bratislava III o výsluchu svedka JUDr. T. T. z 03.07.2013 (č.l. 83 spisu) vyplynulo, že tento bol dňa\n28.06.2013 splnomocnený spoločnosťou VÚB Leasing, a.s. na jej zastupovanie, pričom tento svedok do\nzápisnice uviedol, že spoločnosť VÚB Leasing, a.s. vypracovala Dohodu o urovnaní, predloženie tejto\ndohody na podpis spoločnosti Calypso Agency zabezpečovala Y. U.. Táto dohoda sa spoločnosti zo\nstrany Calypso Agency nikdy nevrátila. Následne im však bola doručená overená fotokópia dohody, na\nktorej sa nachádzali už aj podpisy štatutárov, hoci títo dohodu nikdy nepodpísali. Pretože štatutári túto\ndohodu nepodpísali a podpisy na nej uvedené sa nezhodujú s ich bežnými podpismi, mali za to, že tieto\npodpisy nie sú platné. Táto dohoda sa navyše odlišovala od znenia dohody, ktorá im bola predložená\nna podpis, a to hlavne v čl. II ods. 2 písm. b), f) a ods. 3.\n1.10 Nepravosť podpisov štatutárnych zástupcov spoločnosti VÚB Leasing, a.s. v Dohode o urovnaní\npotvrdila aj svedkyňa U., ktorá k tomu uviedla, že predmetná Dohoda sa vrátila podpísaná spoločnosťou\nVÚB Leasing, ale neboli to podpisy štatutárov spoločnosti. Hoci pravosť podpisov na predmetnej Dohode\no urovnaní nepopreli priamo štatutárni zástupcovia spoločnosti VÚB Leasing, okresný súd mal za to, že\nkeď splnomocnili JUDr. T. (pričom súd prvej inštancie tu vyjadril pochybnosť, že by vyšetrovateľ konal\ns menovanou osobou, ak by mu pri výsluchu nepredložila platné plnomocenstvo), aby podal svedeckú\nvýpoveď v mene spoločnosti VÚB Leasing, a.s., podal ju aj v mene konateľov spoločnosti. Preto ak\nJUDr. T. (ako splnomocnený zástupca) poprel pravosť podpisov štatutárnych zástupcov spoločnosti VÚB\nLeasing, podpisy na predmetnej Dohode o urovnaní popreli aj štatutárni zástupcovia. Zo sporného textu\nDohody o urovnaní bolo zrejmé, že pozmenený text mal byť na prospech právneho predchodcu žalobcu,\na teda bolo vysoko nepravdepodobné, že by práve žalovaný alebo spoločnosť VÚB Leasing mali dôvod\npozmeňovať text dohody alebo falšovať podpisy konateľov spoločnosti VÚB Leasing.\n1.11 Žalobca teda podľa súdu prvej inštancie v konaní svoje dôkazné bremeno neuniesol a jednoznačne\nnad všetku pochybnosť nepreukázal, že jeho nárok na zaplatenie žalovanej sumy je oprávnený. V danom\nprípade z vykonaného dokazovania vyplynulo, že konateľ právneho predchodcu žalobcu odovzdal\nžalovanú sumu svedkovi H. D., čo bolo potvrdené aj výpoveďami svedkov v konaní a listinným dôkazom\nZmluvou o peňažnej úhrade, avšak nebolo preukázané, že by H. D. následne odovzdal žalovanú sumu\nžalovanému, resp. jeho zamestnancovi. Vzhľadom na to, že žalobca nepreukázal, že sa na jeho úkor\n(resp. na úkor jeho právneho predchodcu) žalovaný obohatil, súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu\nzamietol. Súd nevykonal znalecké dokazovanie, ani opätovné výsluchy svedkov, ktorí už boli v konaní\nvypočutí (keď je málo pravdepodobné, že by si s odstupom ďalších rokov detailnejšie pamätali sporné\nudalosti ako pri ich prvých výpovediach), ani ďalšie navrhnuté dôkazy, pretože pre rozhodnutie v merite\nveci a aj z dôvodu hospodárnosti konania, ich vykonanie nebolo potrebné.\n1.12 V časti o trovách konania súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2\nzákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), vecne plným procesným úspechom\nžalovaného.\n2. Na odvolanie žalobcu podaného z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), e), f), h) CSP Krajský\nsúd v Trnave ako súd odvolací dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech. Odvolací\nsúd uviedol, že predmetom jeho prieskumu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na\nodôvodnenie preskúmavaného rozsudku bolo posúdiť, či súd prvej inštancie na základe ním vykonaného\ndokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci rozhodol vecne správne, pokiaľ žalobu zamietol,\nkeď dospel k záveru, že žalobca nepreukázal odovzdanie žalovanej sumy žalovanému, a teda ani\npasívnu vecnú legitimáciu žalovaného. Stotožňujúc sa so skutkovým aj právnym záverom súdu prvej\ninštancie v napadnutom rozsudku odvolací súd skonštatoval správnosť jeho dôvodov a odkázal na\nvýstižné, správne, presvedčivé a v relevantnom vyčerpávajúce odôvodnenie písomného vyhotovenia\npreskúmavaného rozsudku. Nenašiel dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov\nsúdu prvej inštancie odchýliť a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplnil už iba\nrozhodujúce skutočnosti.\n\n2.1 Žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nerešpektoval inštrukciu odvolacieho súdu a\nnedostatočne zistil skutkový stav veci, keď nevykonal v intenciách odvolacieho súdu žiadne dodatočné\ndokazovanie k meritu veci a opakovane rovnako rozhodol. V tejto súvislosti ďalej argumentoval tým,\nže súd prvej inštancie vo veci vydal rozsudok pre zmeškanie, a teda v tom štádiu konania musel mať\nvytvorený názor o dôvodnosti a preukázaní nároku žalobcu, pričom po zrušení rozsudku pre zmeškanie\nuž nepostupoval v súlade so svojím plánom dokazovania a svoj názor o dôvodnosti nároku žalobcu\nnegoval. Vo vzťahu k týmto námietkam odvolací súd uviedol, že uznesením č. k. 31Cob/90/2020-316\nz 31.03.2016 (správne má byť 21Cob/262/2014-316 - pozn. dovolacieho súdu) zrušil v poradí prvý\nrozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu jeho nedostatočného a príliš stručného odôvodnenia, keď\ntoto podľa názoru odvolacieho súdu vychádzalo zo zjednodušujúceho súhrnného vyhodnocovania\ndôkazov, nedôsledného ozrejmenia záveru o obchodnej zvyklosti žalovaného vystavovať doklady, ako aj\nrozporu spochybňujúceho hodnovernosť svedkov, pričom na zváženie dal aj výsluch neidentifikovaného\nmajiteľa vozidla E.. Odvolací súd teda v poradí prvý rozsudok súdu prvej inštancie nezrušil z dôvodu\nnedostatočne zisteného skutkového stavu (ani nesprávneho právneho posúdenia), ale výlučne z\ndôvodu nedostatočného odôvodnenia. Odvolací súd neuložil súdu prvej inštancie doplniť dokazovanie,\nako to mylne v odvolaní prezentoval odvolateľ. Nebolo preto ani povinnosťou súdu prvej inštancie\nvykonať dokazovanie navrhnuté žalobcom, keď jednoznačne spadá do kompetencie súdu prvej inštancie\nrozhodnúť, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná (§ 185 ods. 1 CSP) a tieto súd vykoná len v rozsahu\npotrebnom pre rozhodnutie vo veci. V tejto súvislosti odvolací súd dodal, že dokazovanie je zákonom\nupravený postup súdu, ako aj sporových strán, na základe ktorého súd získava pre rozhodnutie\npodstatné skutkové poznatky o veci, ktorá je predmetom konania, a preto sa v dokazovaní obmedzuje\nlen na zisťovanie skutkových poznatkov. Súd je subjektom, ktorý určuje, čo sa bude dokazovať, ako\nbude dokazovanie prebiehať, ktoré skutočnosti bude považovať za preukázané a ktoré dôkazy vykoná.\nSudca sa teda nestáva pasívnym arbitrom, ktorý je pri zisťovaní skutkového stavu odkázaný na tvrdenia\na dôkazné návrhy strán. Pravdaže súd musí dbať na to, aby nevylúčil taký dôkaz, ktorý má potenciál\npreukázať rozhodný skutkový poznatok tvrdený sporovou stranou, ak tento skutkový poznatok nebude\npreukazovať iným dôkazom. Pokiaľ teda žalobca namietal, že súd nevykonal ním navrhnuté dôkazy,\nktoré súd aj mal v pláne pred vydaním rozsudku pre zmeškanie vykonať, bol povinný po zrušení\nrozsudku pre zmeškanie opätovne predvolať svedkov, čo však nevykonal, táto námietka dôvodná\nnebola. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre rozhodnutie vo veci, pričom\nak nevykonal ďalšie dokazovanie (napr. i výsluchom svedka E. ako vlastníka motorového vozidla, ktoré\nmalo byť predmetom leasingu, ktorý však nebol prítomný pri odovzdaní akontácie žalovanému, z čoho\nvyplýva, že by svojou výpoveďou nemohol objasniť základnú spornú skutočnosť medzi stranami) s\npoukazom na zásadu hospodárnosti, jeho postup bol správny.\n2.2 Za rovnako nedôvodnú označil odvolací súd aj námietku žalobcu, že ak súd vydal rozsudok pre\nzmeškanie, musel mať vytvorený názor o dôvodnosti a preukázaní nároku žalobcu, pričom po zrušení\nrozsudku pre zmeškanie tento svoj názor negoval. Odvolací súd poukázal na to, že rozsudok pre\nzmeškanie žalovaného podľa § 274 CSP predstavuje formu procesnej sankcie za pasivitu žalovaného,\nktorá spočíva v nedostavení sa na už nariadené pojednávanie. Účelom zákona je sankcionovať pasivitu\nžalovaného v konaní, ako aj eliminovať obštrukcie. Je teda výlučne procesnou sankciou a neprejudikuje\nžiadny záver súdu o dôvodnosti, či preukázaní nároku žalobcu.\n2.3 Žalobca ďalej namietal, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým\nzisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nedostatočného právneho posúdenia skutkového stavu, keď\nmal za to, že nebolo preukázané odovzdanie peňazí p. D. zamestnancovi žalovaného. Odvolací súd k\nuvedenej námietke uviedol, že žalobca žalobou uplatnený nárok založil na svojom tvrdení, že akontácia\nna predmet leasingu bola žalovanému zaplatená v hotovosti dňa 19.06.2012. Jeho dôkazy (podpísaná\nlízingová zmluva z 19.6.2012, faktúra č. 1411200046, podpísaná dohoda o započítaní pohľadávok\nz 19.6.2012, prehlásenie VÚB Leasing, a.s. z 19.9.2012) o tejto skutkovej okolnosti boli žalovaným\núčinne spochybnené a následne i preukázané (výsluchom svedkov Y. a Y.Á. ohľadom obchodnej praxe\nžalovaného, výsluchom svedkyne U., ktorá uviedla, že pred podpisom dohody o započítaní neoverujú\núhradu akontácie - č.l. 185). Zároveň mal odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie za to, že ak\nby svedok D. akontáciu skutočne odovzdal zamestnancovi žalovaného, tak ako bol na to splnomocnený\nkonateľom právneho predchodcu žalobcu, nepochybne by si právny predchodca žalobcu následne\nvyžiadal aj potvrdenie o úhrade hotovostnej platby. Žiadnym takýmto potvrdením však žalobca, resp.\njeho právny predchodca, nedisponuje a ani to v konaní netvrdil. Preto bolo pre úspech žalobcu v spore\npotrebné, aby preukázal zaplatenie akontácie žalovanému inými hodnovernými dôkazmi. Za takéto\n\ndôkazy žalobca považoval výsluch svedkov X. (č.l. 238), F. (č.l. 240) a W. (č.l. 222), avšak ani jeden\nzo svedkov s výnimkou svedka Tótha nepotvrdil, že by videl odovzdanie obálky od pána D. pánovi\nY.Á., rovnako tak nepoznali ani obsah obálky, len predpokladali, že by mohlo ísť o peniaze. Takúto\nskutočnosť netvrdil ani samotný štatutárny zástupca pôvodného žalobcu K. H. (neskôr v konaní vypočutý\ni ako svedok), ktorý mal sumu akontácie v obálke odovzdať svedkovi D.. Súd prvej inštancie sa pritom\ndôsledne vysporiadal v ods. 42 rozsudku s rozpormi vo výpovediach jednotlivých svedkov ako i s možnou\novplyvnenosťou svedka W. (ktorý v danom čase pracoval pre svedka D.). Pokiaľ išlo o výpoveď svedka D.\n(č.l. 241), ktorý tvrdil, že žiadne finančné prostriedky na úhradu akontácie od K. H. neprevzal, maximálne\nmu ich podal a on ich odovzdal svedkovi Y. (zamestnancovi žalovaného), táto bola rozporná s tvrdeniami\nostatných svedkov a vzhľadom na to, ako i na neurčitosť a vyhýbavosť odpovedí, súd prvej inštancie\nsprávne považoval výpoveď svedka D. za nevierohodnú.\n2.4 V súvislosti s uvedeným odvolací súd poukázal na § 191 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého dôkazy\nsúd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti;\npritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, pričom podľa judikatúry zásada\nvoľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca robí o pravdivosti či nepravdivosti\ntvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného\nsudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Podstatou zistenia skutkového stavu\nveci je úsudok sudcu o tom, ktoré z rozhodných a sporných skutočností sú pravdivé, t. j. ktoré z nich\nbude považovať za preukázané poznatkami získanými vykonaním jednotlivých dôkazov. Vierohodnosť\nurčitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu, a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu\npravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení, súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s\npoznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. V prvom rade však ide o posúdenie\nvierohodnosti poznatku z hľadiska druhu dôkazného prostriedku a spôsobu, akým sa podľa zákona\ndôkaz vykonáva. Poznatky, ktoré získa týmto hodnotením obsahu svedeckej výpovede, potom sudca\nporovná s poznatkami, ktoré získal na základe hodnotenia ostatných dôkazov a uváži, do akej miery\nsú tieto poznatky súladné či protichodné, vzájomne sa doplňujúce a podobne. Súd teda musí pri\nhodnotení dôkazov zohľadňovať okrem zásad logického myslenia aj bežné ľudské a odborné skúsenosti,\nteda skúsenosti každého bežného človeka. Najmä pri hodnotení svedeckej výpovede, ale aj všetkých\ndôkazov vo vzájomnej súvislosti, sudca nemusí ani nesmie bez ďalšieho uveriť takej verzii udalosti, ktorá\nodporuje bežnej ľudskej skúsenosti a ktorá navodzuje dojem celkom nelogického nezmyselného konania\nľudí, ktorí inak pôsobia racionálne. Práve snaha dokazovať takúto verziu udalostí musí v sudcovi vzbudiť\npochybnosti o tom, prečo daný ľudia konajú nelogicky alebo spôsobom, ktorý sa vymyká bežnému\nľudskému správaniu. Na tieto prípadné motívy potom musí takisto prihliadnuť pri celkovom hodnotení\ndôkazov, pretože môžu spätne zohrávať úlohu pri hodnotení dôveryhodnosti jednotlivých dôkazov.\n2.5 V prejednávanej veci najmä v súvislosti s postupovaním časti pohľadávky vo výške 20.000 eur\nbez príslušenstva za odplatu 20.000 eur súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu správne\nvyhodnotil nevierohodnosť svedeckých výpovedí K. H., Mgr. T. a Bc. Y., ktorí tvrdili, že osoba pána\nR. bola nastrčená žalovaným voči právnemu predchodcovi žalobcu, a preto sa tiež správne stotožnil\ns tvrdením konateľa žalovaného, že iniciatíva kúpiť žalovanú pohľadávku prišla žalovanému od pána\nR., ktorý sa konateľovi žalovaného sám ozval. Aj podľa názoru odvolacieho súdu, postúpenie časti\npohľadávky vo výške 20.000 eur za rovnakú cenu 20.000 eur je z hľadiska bežných ľudských, ale\naj odborných skúseností ťažko uveriteľný. V prípade, ak by osoba p. R. bola voči žalobcovi (jeho\nprávnemu predchodcovi) nastrčená žalovaným, resp. ak by mal žalovaný záujem na získaní žalovanej\npohľadávky, aby sa tak vyhol ďalšiemu pokračovaniu súdneho sporu, nemalo by pre neho žiadny logický\nani ekonomický význam nadobúdať len časť žalovanej pohľadávky, a to navyše za rovnakú sumu, ako\nmala byť postupovaná (t.j. 20.000 eur za 20.000 eur), ako správne uviedol súd prvej inštancie. Preto\nsprávne dospel k záveru o nevierohodnosti uvedených svedkov.\n2.6 Z uvedenej odvolacej námietky žalobcu bolo tiež možné vyvodiť, že nesúhlasil s hodnotením dôkazov\nsúdom prvej inštancie (uvedeným v ods. 41. až 43. napadnutého rozsudku), pokiaľ ide o preukázanie\nskutočnosti odovzdania akontácie žalovanému. Vykonaním týchto dôkazných prostriedkov (výsluchom\nsvedkov ohľadom odovzdania akontácie žalovanému) sa však ani podľa odvolacieho súdu nepreukázalo\nodovzdanie finančných prostriedkov svedkom D. zamestnancovi žalovaného. Vo vzťahu k tejto odvolacej\nnámietke odvolací súd konštatoval, že CSP vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov. Záver,\nktorý si sudca urobí o vykonaní dôkazov z hľadiska pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je\nvecou jeho vnútorného presvedčenia a logického myšlienkového postupu. Voľnosť hodnotenia dôkazu\n\nneznamená, že súd nie je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia,\nnaopak konečné meritórne rozhodnutie by malo vykazovať logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s\npriebehom konania. Hodnotenie dôkazov úvahou súdu teda neznamená ľubovôľu pri hodnotení dôkazov\na hodnotiaca úvaha súdu musí zodpovedať zásadám formálnej logiky a musí vychádzať zo zisteného\nskutkového stavu veci. Výsledky hodnotenia dôkazov sú pritom imanentnou súčasťou odôvodnenia\nrozsudku (§ 220 ods. 2 CSP). V tomto smere súd prvej inštancie dôsledne postupoval v zmysle § 220\nods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku stručne, jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za\npreukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil.\nHodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie podľa odvolacieho súdu neodporuje zásadám logiky a ani\nzistenému skutkovému stavu.\n2.7 Vychádzajúc z podstaty bezdôvodného obohatenia, ktorou je zákonom ustanovená povinnosť toho,\nkto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, vydať toto obohatenie tomu, na úkor koho bol predmet\nbezdôvodného obohatenia získaný, jeho prvoradým a základným predpokladom je vznik objektívne\nmerateľného majetkového prospechu u obohateného, pričom k zväčšeniu jeho majetku došlo v rozpore\ns právom uznanými dôvodmi. Dôkaz o existencii bezdôvodného obohatenia na strane obohateného\nmusí ponúknuť postihnutý, ktorý žalobou na súde žiada o vydanie bezdôvodného obohatenia, resp.\njeho peňažnú náhradu. Ako vyplýva z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie, tento základný\npredpoklad žalobca v konaní nepreukázal, a tým pádom ani pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného\nv konaní. V konaní bolo preukázané len odovzdanie obálky (nevedno s akou finančnou hotovosťou)\nsvedkovi D., avšak nie odovzdanie žalovanej sumy žalovanému. Žalovaný preto nemôže byť tým, kto\nsa na úkor žalobcu obohatil. Súd prvej inštancie potom správne žalobu z dôvodu nedostatku pasívnej\nvecnej legitimácie žalovaného zamietol.\n2.8 Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nebol oprávnený posudzovať (ne)platnosť\nzmluvy o postúpení pohľadávky a odstúpenia od zmluvy o postúpení pohľadávky z dôvodu, že by nemal\noporu vo vykonanom dokazovaní a najmä právoplatne a vykonateľne potvrdenom súdnom rozhodnutí,\nodvolaciemu súdu nebolo zrejmé z čoho žalobca takýto záver o nedostatku oprávnenia súdu prvej\ninštancie vyvodil a rovnako tak nebolo zrejmé, čo malo byť podľa žalobcu potvrdené právoplatným a\nvykonateľným súdnym rozhodnutím. Ak mal na mysli skutočnosť, že súd uznesením pripustil zmenu\nstrany sporu z dôvodu postúpenia pohľadávky žalobcu na iný subjekt, je potrebné uviesť, že ide\nprocesné rozhodnutie (§ 80 CSP), pri ktorom súd skúma, či zmenu strán navrhol oprávnený subjekt\n(žalobca), či s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť do konania na miesto žalobcu a či je preukázané, že\ndošlo k právnej skutočnosti spôsobujúcej prevod alebo prechod práv alebo povinností tvoriacich predmet\nkonania. Už pri rozhodovaní o takomto procesnom návrhu je súd oprávnený skúmať, či je zmluva o\npostúpení pohľadávky platná (ale len z formálneho hľadiska), pričom takéto rozhodovanie v žiadnom\nsmere neprejudikuje rozhodnutie vo veci samej. V tejto súvislosti považoval odvolací súd za potrebné\nzdôrazniť, že na postúpenie je spôsobilá aj pohľadávka, ktorej existencia je sporná (ako tomu bolo i\nprejednávanej veci). Otázkou, či tvrdené právo alebo povinnosť, ktoré mali byť prevedené existujú alebo\nči naozaj boli prevedené na iný subjekt sa súd zaoberá v rozhodnutí o veci samej (por. uznesenie\nNajvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obdo/45/2012 z 26.11.2012). Na základe vykonaného dokazovania\nsúd prvej inštancie pritom vyvodil správny záver o tom, že žalobcovi nesvedčí hmotné právo, pretože\nžalobca, ako postupník, sa nestal veriteľom vymáhanej pohľadávky, keďže v konaní nebolo preukázané,\nže sa žalovaný bezdôvodne obohatil.\n2.9 Žalobca tiež namietal, že súd prvej inštancie nevyhodnotil výpoveď zástupcu žalovaného, ktorý\nna pojednávaní dňa 10.09.2019 uviedol, že mal záujem o odkúpenie pohľadávky, ktorá je predmetom\nsporu, prostredníctvom p. R. cez svojho právnika p. A.. Podľa žalobcu celý proces postupovania\npohľadávok hodnotil súd prvej inštancie účelovo v prospech žalovaného, ktorý sám svojou iniciatívou o\nkúpu pohľadávky, ktorá je predmetom sporu, odkúpil časť pohľadávky, a teda akceptoval jej existenciu.\nV odvolacej replike zároveň žalobca argumentoval tým, že odkúpením časti pohľadávky žalovaný svoj\nzáväzok voči žalobcovi uznal s poukazom na to, že za uznanie záväzku sa považuje aj plnenie časti\nzáväzku, ak zo všetkých okolností prejavu dlžníka možno vyvodzovať, že čiastočným plnením uznáva aj\nzvyšok svojho záväzku. Odvolací súd v tejto súvislosti poukázal na § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka,\npodľa ktorého, ak dlžník plní čiastočne svoj záväzok, má toto plnenie účinky uznania zvyšku dlhu,\nak možno usudzovať, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku. Odvolací súd uviedol, že úkon\nžalovaného, ktorý ako sám uviedol (prednes štatutárneho zástupcu žalovaného Ing. I. na pojednávaní\n- č.l. 538) mal záujem o kúpu časti pohľadávky a realizoval to prostredníctvom zmluvy o postúpení\n\nčasti pohľadávky uzatvorenej medzi postupcom p. R. a postupníkom p. A., nemožno považovať za\nuznanie záväzku. Čiastočné plnenie je právny úkon, ktorý má účinky uznania zvyšnej časti dlhu za\npodmienok uvedených v § 407 ods. 3 ObZ, pričom o čiastočné plnenie ide vtedy, keď dlžník poskytne\nveriteľovi len časť plnenia, hoci podľa zmluvy mal poskytnúť plnenie celé. Dlžník tu vedome plní len\nčasť predmetu plnenia. Uzatvorenie zmluvy o postúpení časti pohľadávky, resp. zaplatenie odplaty za\npostúpenie časti pohľadávky, však nepredstavuje čiastočné plnenie záväzku. Všeobecne sa splnenie\n(solúcia) poníma ako právny úkon povinnej osoby (dlžníka, prípadne inej na splnenie oprávnenej osoby),\nktorá s úmyslom splniť povinnosť poskytne oprávnenej osobe (veriteľovi) to, čo je predmetom plnenia.\nIde o jednostranný, adresovaný právny úkon dlžníka. V danom prípade však osoba poverená žalovaným\n- p. A. neposkytovala čiastočné plnenie žalobcovi, ale odplatu za postúpenie pohľadávky zaplatila p. R.,\npreto nemožno uvažovať o čiastočnom plnení dlhu žalovaným žalobcovi.\n2.10 Nad rámec uvedeného odvolací súd uviedol, že čiastočné plnenie (o ktoré sa však v danej nejedná)\nmá účinky uznania záväzku len za splnenia zákonnej podmienky, že možno usudzovať, že dlžník plnením\nuznáva aj zvyšnú časť záväzku. Pre posúdenie splnenia tejto podmienky je potrebné vziať do úvahy\nkonkrétne okolnosti prípadu. Poskytnutie čiastočného plnenia musí byť uskutočnené takým spôsobom,\nže z konkrétnych okolností prípadu je možné vyvodiť, že dlžník čiastočným plnením uznal aj zvyšnú časť\nzáväzku. Štatutárny zástupca žalovaného však na pojednávaní dňa 10.09.2019 jednoznačne uviedol,\nže o odkúpenie pohľadávky mal záujem z dôvodu, aby nemusel chodiť po súdoch. Z uvedeného potom\nnebolo možné vyvodiť vôľu žalovaného uznať spornú pohľadávku, resp. jej časť. Zároveň odvolací súd\npovažoval za potrebné zdôrazniť, že v prípadoch konkludentného uznania záväzku platením úrokov\nalebo čiastočným plnením (§ 407 ods. 2, 3 ObZ) ide o výnimku zo všeobecného princípu, ktorá si zaslúži\nbyť vykladaná skôr reštriktívne. Z vyššie uvedeného vyplýva, že argumentácia žalobcu o uznaní záväzku\nžalovaným tým, že uzavrel zmluvu o postúpení časti pohľadávky, ktorá je predmetom sporu a za túto\nzaplatil odplatu, bola v celom rozsahu nedôvodná.\n2.11 Na záver odvolací súd konštatoval, že skutočnosti uvedené v odvolaní žalobcu neboli spôsobilé\nspochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, ku ktorým dospel súd prvej inštancie a vecnú\nsprávnosť napadnutého rozsudku, preto odvolanie žalobcu z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov\nnemožno považovať za opodstatnené. Všetky skutkové zistenia, vyplývajúce z obsahu spisu boli riadne\nuvedené v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý sa s podstatnými otázkami v odôvodnení\nsvojho rozhodnutia náležite vysporiadal. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je dostatočne zrozumiteľne\nodôvodnené a logicky konzistentné. Pre úplnosť odvolací súd dodal, že do práva na spravodlivý súdny\nproces nepatrí súčasne aj právo účastníka konania (strany), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho\nprávnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (porov. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. IV. ÚS 252/04). Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, po vyporiadaní sa s podstatnou\nodvolacou argumentáciou žalobcu, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej\nako vecne správny, vrátane vecne správneho závislého výroku o náhrade trov konania potvrdil. O\nnáhrade trov odvolacieho konania, s použitím § 262 ods. 1 CSP v zmysle § 396 CSP, rozhodol odvolací\nsúd ex offo podľa § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnému žalovanému\npriznal nárok na plnú náhradu trov konania proti neúspešnému žalobcovi.\n3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal v zákonom stanovenej lehote dovolanie žalobca (ďalej\naj ,,dovolateľ“), vyvodzujúc jeho prípustnosť z ustanovení § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. b) CSP.\nDovolaciemu súdu navrhol, aby dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu ako aj ním potvrdený\nrozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu na nové rozhodnutie a priznal žalobcovi proti\nžalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.\n3.1 Dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP dovolateľ odôvodnil tým, že listom zo dňa 20.02.2018\na 08.08.2019 v rámci procesného postupu, ktorý súd prvej inštancie akceptoval, navrhol vykonanie\ndokazovania, okrem iného aj výpovede svedkov vrátane svedka E., ktorého vypočutie navrhol zvážiť aj\nodvolací súd. Súd prvej inštancie návrh nezamietol a žalobca sa dôvodne domnieval, že dokazovanie\nvykonané bude. Súd predvolal na pojednávanie svedka D. ako aj ďalších svedkov, teda podľa\nžalobcu mal záujem vykonať dokazovanie. Pokiaľ však súd prvej inštancie po zrušení jeho pôvodného\nrozhodnutia vykonal a teda upravil svoje pôvodné odôvodenie tak, že svoje úvahy ,,prispôsobil“\nrovnakému záveru, t.j. zamietnutiu žaloby, konal tak arbitrárne a porušil právo žalobcu na spravodlivý\nsúdny proces. K jeho porušeniu došlo aj tým, že súd nevykonal navrhnuté a v prípade svedka E. aj\nodvolacím súdom odporúčané dokazovanie. Odôvodnenie v zmysle, že je málo pravdepodobné, že\n\nsvedkovia by si s odstupom času pamätali detailnejšie sporné udalosti a tak ich z dôvodu hospodárnosti\nnevypočul s tým, že navrhnuté dôkazy neboli potrebné pre rozhodnutie v merite veci, označil žalobca\nza subjektívny arbitrárny názor súdu, ktorému neprináleží hodnotiť, či si niekto veci pamätá alebo nie,\nprípadne hodnotiť navrhované dôkazy ako nepotrebné z dôvodu nehospodárnosti dokazovania. Žalobca\nzdôraznil, že súd prvej inštancie v priebehu konania zmenil svoj prístup k dokazovaniu a paradoxne\nniektoré dôkazy vykonal, aj keď svedkova vypovedali s odstupom času a niektoré nie s domnienkou o\ntom, či si veci budú alebo nebudú pamätať.\n3.2 V závere dovolania žalobca zhrnul, že porušenie práva na spravodlivý proces je zrejmé a osvedčené\ntým, že prvoinštančný súd mal v pláne vykonať dokazovanie v intenciách návrhu žalobcu a doporučení\nodvolacieho súdu, za týmto účelom aj predvolal svedka D., avšak po zrušení rozsudku pre zmeškanie\nuž dokazovanie k samotnému meritu veci nevykonal a vo veci rozhodol. Takýto postup označil žalobca\nza procesne neprípustný vyvolávajúci právne pochybnosti a právnu neistotu.\n3.3 Odvolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP žalobca odôvodnil tým, že celý postup súdu\nprvej inštancie ako aj odvolacieho súdu je rozporuplný a pri komplexnom zhodnotení zvýhodňujúci\nžalovaného, keďže nie je pravdou, že skoršie rozhodnutie rozsudkom pre zmeškanie neznamená žiaden\nvyslovený právny názor na skutkový stav veci. V predmetnom prípade totiž nešlo o prvé pojednávanie\nvo veci, kedy by súd prvej inštancie zjavne bezdôvodne podanej žalobe bez opory vo vykonanom\ndokazovaní nemohol vyhovieť. Dokazovanie výsluchom svedkov síce vykonané bolo, avšak výlučne v\nsmere hodnotenia procesných a hmotno-právnych dôsledkov postúpenia žalobného nároku na nového\nžalobcu. K nesprávnemu právnemu posúdeniu skutkového stavu žalobca poukázal na to, že išlo o\nnesprávny a neobjektívny postup konajúceho súdu vykazujúci znaky účelového hodnotenia dôkazov a\nsubjektívnej úvahy súdu, keď došlo k hodnoteniu vykonaného dokazovania tým, že sa doplnilo a upravilo\nodôvodnenie rozhodnutia bez toho, aby bolo dokazovanie zopakované a doplnené. Žalobca poukázal\nna to, že prijatie žalovanej sumy žalovaným bolo potvrdené aj písomnými dôkazmi a nie len výpoveďami\nsvedkov, pričom ak by boli dôkazy hodnotené vo vzájomnej súvislosti, súd nemohol a nemal žalobu\nzamietnuť. Do pozornosti tiež žalobca dal podľa jeho názoru procesne nesprávny postup súdu, kedy\nhodnotil úkony postupovania pohľadávky, ktorá je predmetom konania a tieto vyhodnotil ako neplatné\na to v rozpore so svojím predchádzajúcim procesným postupom, kedy procesné nástupníctvo žalobcu\nna ich základe akceptoval.\n3.4 Súčasťou dovolania žalobcu bol aj návrh na odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku\nodvolacieho súdu ako aj ním potvrdeného rozsudku súdu prvej inštancie s poukazom na dôvody hodné\nosobitného zreteľa, spočívajúce okrem iného v tom, že so samotného obsahu dovolania je osvedčený\npredpoklad jeho úspešnosti.\n4. K dovolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Hneď v úvode poukázal na to, že súd dôkaz výsluchom\nsvedka D. vykonal, nevykonal len jeho opakovaný výsluch, čo nemožno považovať za porušenie práva\nžalobcu na spravodlivý proces. Opakovaný výsluch svedka nie je nárokovateľný a je na rozhodnutí\nsúdu, či dôkaz vykoná alebo nie. Z dovolania podľa žalovaného nie je zrejmé, čo sa malo jednotlivými\nnevykonanými dôkazmi preukazovať a či by vykonaný dôkaz bol objektívne spôsobilý zmeniť právny\nnázor vo veci konajúcich súdov. Žiadne ustanovenie CSP pritom sudcovi nezakazuje, aby počas\nkonania prehodnotil relevanciu výpovede svedka vo vzťahu k meritu veci. Podľa žalovaného sa súdy\nvo svojich rozhodnutiach podrobne venovali hodnoteniu dôkazov, jednotlivo, aj vo vzájomnej súvislosti.\nŽalobcovi pritom nič nebránilo, aby ešte na pojednávaní dňa 14.03.2018 navrhol vypočuť H. D.,\navšak svoje procesné právo nevyužil. Žalovaný poukázal na čestné vyhlásenie H. D. predložené\nžalobcom obsahujúce zmenu, resp. doplnenie jeho výpovede, avšak ide o prostriedok procesného\nútoku, ktorý v konaní pred dovolacím súdom nie je prípustný a dovolací súd je naviac viazaný\nskutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd. K dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm.\nb) CSP žalovaný argumentoval, že z textu dovolania je zrejmé, že žalobca nesúhlasí so spôsobom,\nako súdy nižšieho stupňa vyhodnotili vykonané dôkazy a k akým skutkovým zisteniam dospeli, resp.\nže nevykonali navrhnuté dôkazy, čo však môže byť len odvolacím dôvodom podľa § 365 CSP. Z\ndovolania pritom nevyplýva žiadna právna otázka, od ktorej vyriešenia záviselo rozhodnutie vo veci, a\ntak žalobca dostatočne neosvedčil daný dovolací dôvod. K návrhu žalobcu na odklad vykonateľnosti\nžalovaný uviedol, že žalobca neoznačil žiadne skutočnosti, ktoré by podaný návrh odôvodňovali. Na\nzáklade uvedeného žalovaný navrhol, aby dovolací súd dovolanie odmietol, nakoľko dovolanie nie je\nodôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi, resp. dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom\n\npodľa § 431 až 435 CSP, alternatívne, aby dovolanie ako nedôvodné zamietol a priznal žalovanému\nnárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %.\n5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po\nzistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie\nvydané (§ 424 CSP), zastúpená advokátom v súlade s ustanovením § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia\ndovolacieho pojednávania (§ 443 veta pred bodkočiarkou CSP) preskúmal vec a dospel k záveru,\nže tento mimoriadny opravný prostriedok žalobcu je potrebné odmietnuť. Na odôvodnenie svojho\nrozhodnutia (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP) dovolací súd uvádza nasledovné:\n6. Podľa § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa.\nUvedené znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie proti tomu-ktorému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu je prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia\nodvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421\nCSP\n7. Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej,\nalebo ktorým sa konanie končí, pokiaľ trpí niektorou z procesných vád konania vymenovaných v písm.\na) až f) predmetného ustanovenia (zakotvujúce tzv. vady zmätočnosti). Dovolací dôvod sa vymedzí tak,\nže dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).\n8. Naproti tomu pre dovolanie prípustné podľa § 421 CSP platí, že ho možno odôvodniť iba tým, že\nrozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa\nvymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom\nspočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\n9. Dovolací súd je rozsahom dovolania viazaný (§ 439 CSP, okrem prípadov uvedených v písm. a) až c)\ncitovaného ustanovenia). Rovnako je dovolací súd viazaný dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP). Dovolacím\ndôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní. Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v\nkonečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f) CSP, je (procesnou) povinnosťou\ndovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým\nspôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP, v spojení s § 431 ods. 1 CSP, a § 432 ods. 1 CSP).\nV dôsledku uvedenej viazanosti dovolacieho súdu dovolacím dôvodom, dovolací súd neprejednáva\ndovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom (uznesenie\nNS SR sp. zn. 3Cdo 59/2017 z 08.06.2017).\n10. V posudzovanej veci žalobca (ďalej tiež ako „dovolateľ“) prípustnosť svojho dovolania vyvodzuje z\nust. § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. b) CSP.\n11. Podľa § 420 písm. f) CSP, je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu\nvo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil\nstrane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva\nna spravodlivý proces. Pre naplnenie predmetného ustanovenia je nevyhnutné kumulatívne splnenie\ntroch zákonných znakov, ktorými sú 1/ nesprávny procesný postup súdu, 2/ tento nesprávny procesný\npostup znemožnil strane sporu realizovať jej patriace procesné práva, súčasne 3/ intenzita tohto\nzásahu dosahovala takú mieru, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Pod nesprávnym\nprocesným postupom súdu treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa strane znemožnila realizácia\ntých procesných práv, ktoré majú slúžiť na ochranu a obranu jej práv a záujmov v tom-ktorom konkrétnom\nkonaní. V zmysle nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd SR“ alebo\n„ústavný súd“) č. k. II. ÚS 120/2020 z 21. januára 2021, pod pojmom „nesprávny procesný postup súdu“,\nktorý odôvodňuje prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, je potrebné rozumieť faktickú činnosť\nalebo nečinnosť súdu, procedúru prejednania veci (to, ako súd viedol spor), znemožňujúcu strane sporu\nplnohodnotnú realizáciu jej procesných oprávnení, mariacu možnosť jej aktívnej účasti na konaní, ale aj\nabsenciu odôvodnenia súdneho rozhodnutia, jeho nedostatočnosť, nezrozumiteľnosť, nepresvedčivosť,\nči svojvoľnosť, nezabezpečujúcu všetky atribúty a garancie spravodlivej súdnej ochrany.\n12. K vade zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP môže dôjsť aj vtedy, ak je konanie postihnuté\nrôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie\n\nzásady voľného hodnotenia dôkazov a podobne) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú\nsvojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na\nspravodlivý proces (IV. ÚS 252/04).\n13. Dovolací súd k procesu dokazovania vo všeobecnosti uvádza, že zákon vychádza zo zásady voľného\nhodnotenia dôkazov, ktorá znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska\nich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického\nmyšlienkového postupu, pričom hodnotiaca úvaha súdu musí vychádzať zo zisteného skutkového\nstavu veci a výsledok hodnotenia dôkazov má byť súčasťou rozsudku. K posudzovaniu a hodnoteniu\nprocesu dokazovania musia súdy vyššej inštancie v konaniach o opravných prostriedkoch pristupovať\nindividuálne. Ak by sa všeobecný súd v procese dokazovania v sporovom konaní dopustil takej chyby,\nktorej následkom by bol výsledok konania (rozhodnutie vo veci samej) poznačený porušením niektorej z\ninštitucionálnych požiadaviek práva na spravodlivé prejednanie veci, je povinnosťou dovolacieho súdu\ntakúto chybu konania preskúmať na podklade dovolania podaného z dôvodu zmätočnosti podľa § 420\npísm. f) CSP (viď napr. II. ÚS 395/2024).\n14. Vo vzťahu k procesnej vade konania v zmysle § 420 písm. f) CSP, dovolateľ konajúcim súdom\n(najmä súdu prvej inštancie) vytkol, že nevykonal ním navrhované dokazovanie, ako ani dokazovanie,\nktoré odporúčal odvolací súd (výsluchom svedka E.) a svoje úvahy prispôsobil zamietnutiu žaloby. Za\narbitrárny dovolateľ označil postup súdu, ktorý svedkov opätovne nevypočul z dôvodu hospodárnosti\nkonania s tým, že s odstupom času by si pravdepodobne detailnejšie nepamätali sporné udalosti. Za\nneprípustný a porušujúci právo na spravodlivý proces označil dovolateľ postup súdu prvej inštancie,\nktorý očividne mal v pláne vykonať dokazovanie, ale po zrušení rozsudku pre zmeškanie už dokazovanie\nk meritu veci nevykonal, čo vyvolalo v dovolateľovi právne pochybnosti a právnu neistotu.\n15. Civilný sporový poriadok v § 132 ods. 1 ukladá sporovej strane povinnosť označiť dôkazy na\npreukázanie rozhodujúcich skutočností. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie,\nktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je však už vecou súdu (§ 185 ods. 1 CSP) a nie\nsporových strán. Ak aj súd v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, alebo vykoná iné\ndôkazy ako navrhli strany, následkom uvedeného môže byť len neúplnosť skutkových zistení (vedúca k\nvydaniu nesprávneho rozhodnutia). Uvedené preto nezakladá vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP,\nlebo to nemožno považovať za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré strany mohli uplatniť a\nboli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení (obdobne R 125/1999, R 6/2000). Rovnako,\npokiaľ by aj súd niektorý z vykonaných dôkazov vyhodnotil nesprávne, môže byť jeho rozhodnutie\nz tohto dôvodu vecne nesprávne, táto samotná skutočnosť však prípustnosť dovolania nezakladá a\nnie je samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, ak je dovolanie procesne prípustné. Dovolací súd\nzdôrazňuje, že procesným pochybením by bol taký postup súdu, ktorý by procesnej strane v konaní\nznemožnil dôkazy predkladať alebo navrhovať, čo však dovolateľ v tomto prípade nenamietal a ani k\ntakejto situácii nedošlo. Sumarizujúc uvedené, je povinnosťou súdu nechať sporovým stranám priestor\nna prednes svojich návrhov a dôkazných prostriedkov, nie je však už jeho povinnosťou všetky aj vykonať.\n16. Po oboznámení sa s obsahom predloženého spisu má dovolací súd za to, že dokazovanie v\nposudzovanej veci bolo vykonané v súlade s ustanoveniami § 132 ods. 1, § 185 ods. 1 a § 191 ods.\n1 CSP. Z obsahu spisu vyplýva, že po zrušení v poradí prvého rozsudku súdu prvej inštancie č. k.\n23Cb/15/2013-272 zo dňa 10.09.2014 odvolacím súdom a vrátení veci na ďalšie konanie, žalobca\npísomným podaním zo dňa 20.02.2018 (č.l. 376), navrhol vykonať dokazovanie výsluchom Ing. U. I.,\nK. H., Ing. U. k otázke obchodnej zvyklosti pri uhrádzaní akontácie a podpise súvisiacich dokumentov,\nako aj Dohody o urovnaní zo dňa 10.09.2012. Taktiež navrhol vykonať dokazovanie uznesením OR\nPZ v Trenčíne zo dňa 12.08.2013 a výpoveďou JUDr. T. ako aj výsluchom svedkov W., Y., D. k otázke\nodovzdania a úhrady akontácie a nezrovnalosti v ich výpovediach, oboznámením sa so Zmluvou o\nleasingu hnuteľných vecí č. 143587, Dohodou o započítaní pohľadávok a faktúrou na preukázanie\npotvrdenia úhrady akontácie a napokon výsluchom pána E.. Žalobca súdu následne oznámil, že účasť\nsvedkov H., D., W. a E. zabezpečí. Súd prvej inštancie zabezpečenie týchto svedkov (vzhľadom na\ncelkové množstvo navrhnutých svedkov) považoval za dostačujúce.\n17. Z obsahu spisu následne vyplýva, že na pojednávaní dňa 14.03.2018 súd prvej inštancie rozhodol\nrozsudkom pre zmeškanie žalovaného z dôvodu splnenia podmienok na jeho vydanie podľa § 274\nCSP, ktorý bol následne uznesením zo dňa 26.10.2018 zrušený, nakoľko žalovaný preukázal, že\n\npojednávanie zmeškal z ospravedlniteľného dôvodu. Na následných pojednávaniach (10.09.2019,\n24.10.2019, 17.12.2019) vo veci súd prvej inštancie pristúpil k výsluchu svedka H., T. a Y.Č. (v tom čase\nako svedok) a oboznámením sa s listinnými dôkazmi, pričom vo svojom rozsudku jasne a zrozumiteľne\nodôvodnil, že vykonanie ďalších navrhnutých dôkazov, resp. opakované výsluchy tých istých svedkov,\nby nemalo význam pre rozhodnutie v merite veci.\n18. Zhrnúc vyššie opísané skutočnosti vyplývajúce z obsahu spisu ako aj napadnutého rozhodnutia\nodvolacieho súdu a ním potvrdeného rozsudku súdu prvej inštancie má dovolací súd za to, že\ndokazovanie na súde prvej inštancie bolo vykonané spôsobom zodpovedajúcim Civilnému sporovému\nporiadku a zároveň v rozsahu nevyhnutnom pre dostatočné zistenie skutkového stavu veci. Vyplývajúc\nz § 191 ods. 1 CSP, súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom sporovej\nstrany, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Procesný postoj strany nemôže bez ďalšieho dokazovania\nimplikovať povinnosť súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a\nrozhodovať podľa nich. Súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným\na ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri\nrešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich\nuplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 329/04), čo v posudzovanom prípade splnené bolo.\n19. Vo vzťahu k námietke, že súd prvej inštancie vo veci vydal rozsudok pre zmeškanie, a teda v\ntom štádiu konania musel mať vytvorený názor o dôvodnosti a preukázaní nároku žalobcu, pričom po\nzrušení rozsudku pre zmeškanie už nepostupoval v súlade so svojím plánom dokazovania a svoj názor\no dôvodnosti nároku žalobcu negoval, dovolací súd uvádza, že rozsudok pre zmeškanie žalovaného\nznamená v podstate procesnú sankciu pre žalovaného za jeho pasivitu v konaní a neprejudikuje žiadny\nzáver súdu o dôvodnosti podanej žaloby. Rozsudok pre zmeškanie žalovaného podľa § 274 CSP\nnepredstavuje posúdeniu dôvodnosti žaloby a nejde o prejudikovanie hmotnoprávnej opodstatnenosti\nžalovaného nároku (III. ÚS 354/2021, III. ÚS 339/2021). Ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS\n339/2021 z 12.11.2021 k procesnému postupu rozhodnutia rozsudkom pre zmeškanie vyslovil, že\n„ ... ide o výklad normy formálneho procesného práva, ktorý umožňuje vytvorenie takej konštrukcie\nskončenia sporu, ktorý nie je výsledkom materiálneho vedenia sporu, ale záverom, ktorý sa prejavuje\njeho formálnym vyriešením rozsudkom pre zmeškanie. Rozsudok pre zmeškanie môže byť v príkrom\nrozpore s výsledkom sporu, ktorý by bol dosiahnutý pri nevyužití tohto procesného odklonu.“.\n20. Vo vzťahu k vyššie uvedenej povinnosti súdu primeraným spôsobom reagovať na všetky procesné\núkony sporových strán, dovolací súd dodáva, že vo veci konajúce súdy (tak súd prvej inštancie, ako\naj súd odvolací), vykonané dôkazy (resp. dôvod ich nevykonania) dostatočne jasne a zrozumiteľne\nvyhodnotili v písomnom odôvodnení svojich rozhodnutí, a teda ich rozsudky nemožno považovať ani\nza nedostatočné. Tieto spĺňajú zákonnú požiadavku riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, v\nsúlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP (uplatňované aj v odvolacom konaní podľa § 378 ods. 1\nCSP). Dovolací súd na tomto mieste považuje za významné zdôraznenie judikatúrou Ústavného súdu\nSR konštatovaného stavu, že iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu\nnestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej nedôvodnosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu/\nsúdov (napr. I. ÚS 188/06). Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva tiež záver, že odôvodnenia\nrozhodnutí prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (napr. II. ÚS\n78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvoinštančné a odvolacie konanie\nz hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (IV. ÚS 489/2011). Tento právny názor zahŕňa aj\npožiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvoinštančného\nsúdu, ako aj súdu odvolacieho, prípadne aj dovolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného\nsúdneho konania.\n21. V neposlednom rade dovolací súd dáva do pozornosti, že dovolací súd je viazaný skutkovým\nstavom tak, ako ho zistil odvolací súd, resp. súd prvej inštancie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“\na nemožno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov nižších stupňov ani výsledkov\nnimi vykonaného dokazovania. Z obsahu spisu dovolací súd zistil, že námietky žalobcu uplatnené v\ndovolaní sú obsahovo totožné s tými, ktoré boli uplatnené v odvolaní. Odvolací súd sa však podrobne\ntýmito námietkami zaoberal, doplnil a vysvetlil, prečo nie je nimi možné dosiahnuť zmenu alebo zrušenie\nrozsudku súdu prvej inštancie. Všetky skutkové zistenia sa odvíjali od riadne vykonaného dokazovania,\nktorého výsledky súd prvej inštancie dostatočne zrozumiteľne a logicky zhrnul a vysvetlil. Všeobecný\nsúd nie je totiž povinný postupovať v konaní a pri rozhodovaní v súlade s právnym názorom strany sporu,\n\nnavrhovaním a hodnotením dôkazov a toto právo rozhodne nespadá do práva na spravodlivý súdny\nproces (porov. rozhodnutie ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 252/04). V prejednávanom prípade žalobcovi bola\numožnená obrana jeho práv a oprávnených záujmov v rámci odvolacieho konania, čo žalobca využil,\navšak to, že súdy sa nestotožnili s jeho názorom na spôsob hodnotenia dôkazov nemožno chápať ako\nporušenie práva na spravodlivý proces.\n22. V súvislosti s uvedeným dovolací súd pripomína, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok\nneslúži ani na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nie je oprávnený\npreskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený\nprehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od prvoinštančného a odvolacieho súdu) v\ndovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie - viď ustanovenie § 442 CSP („dovolací\nsúd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd“). Dovolaním sa preto nemožno\núspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu\nnimi vykonaného dokazovania. Takéto dovolacie námietky nepredstavujú zákonom spôsobilý spôsob\nvymedzenia dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 431 CSP a z tohto dôvodu nemôžu predstavovať\nvadu zmätočnosti v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP.\n23. S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti dovolací súd dospel k záveru, že postupom\nodvolacieho súdu k vade v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP, ktorá by zakladala porušenie práva\nžalobcu na spravodlivý súdny proces tak, ako to má na mysli citované ustanovenie Civilného sporového\nporiadku, nedošlo. V preskúmavanej veci tak podmienka prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm.\nf) CSP, splnená nebola.\n24. Dovolateľ vo svojom dovolaní ďalej dôvodí prípustnosťou dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP.\n25. Podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým\nsa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo\nod vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.\n26. Prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 421 ods. 1 CSP, sa vždy vzťahuje na právnu otázku, ktorej\nvyriešenie viedlo k záverom uvedeným v rozhodnutí odvolacieho súdu. Prípustnosť dovolania potom\nbude, vzhľadom na viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (ustanovenie § 440 CSP), závisieť\nod toho, či a ako dovolateľ vymedzil dovolaciu otázku zásadného právneho významu (kľúčovú) pre\nrozhodnutie veci. Povinnosťou dovolateľa kvalifikovane zastúpeného advokátom je teda uviesť právne\nposúdenie odvolacieho súdu, ktoré považuje za nesprávne a konkretizovať, ako podľa jeho názoru mal\nodvolací súd konkrétnu právnu otázku správne vyriešiť. Až po splnení týchto predpokladov prípustnosti\ndovolania, môže dovolací súd pristúpiť k uskutočneniu meritórneho dovolacieho prieskumu. Povinnosť\ndovolateľa vymedziť a konkretizovať prípustnosť dovolania podľa § 421 CSP, treba vnímať ako jeho\npovinnosť predostrieť vlastnú argumentáciu v prospech prípustnosti dovolania a na ňu nadväzujúcu\npovinnosť doložiť ju buď konkrétnou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu, od ktorej sa odvolací\nsúd odchýlil, tvrdením o absencii rozhodovacej praxe, alebo konkretizáciou rozdielností v rozhodovaní\ndovolacieho súdu. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí ísť okrem špecifikovaných podmienok - predovšetkým o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o\nskutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom\nsa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie napr. Občianskeho zákonníka,\nObchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie\nzáviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Právnym posúdením veci je činnosť súdu,\npri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený\nskutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový\nstav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis\nalebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo správnych\nskutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (viď uznesenie NS SR sp. zn. 1Cdo 222/2009 z\n26.02.2010).\n27. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, žalobca vyslovil názor, že\nskoršie rozhodnutie rozsudkom pre zmeškanie znamenalo vyslovenie záväzného právneho názoru na\nskutkový stav veci. Zhodne, ako pri dovolacom dôvode podľa § 420 písm. f) CSP dovolateľ argumentoval\ntým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nemalo oporu vo vykonanom dokazovaní, k nesprávnemu\n\nprávnemu posúdeniu skutkového stavu došlo postupom súdu vykazujúcim znaky účelového hodnotenia\ndôkazov, dokazovanie nebolo zopakované a doplnené a nesprávne boli hodnotené úkony postupovania\npohľadávky.\n28. Dovolací súd upozorňuje, že z dôvodu, že dovolací súd je viazaný obsahovým vymedzením\ndovolacieho dôvodu, nemôže byť postačujúce, aby namietané nesprávne právne posúdenie veci bolo\nuvedené len odkazom na zákonné ustanovenie, prípadne aby toto mohlo byť vyvodené aspoň z\nobsahu dovolania, ale je potrebné, aby dovolateľ konkrétne vymedzil právnu otázku, od ktorej záviselo\nrozhodnutie odvolacieho súdu a ktorá - v posudzovanom prípade - ešte nebola dovolacím súdom\nvyriešená.\n29. Právna otázka v texte dovolania však vymedzená nie je a rovnako absentuje vymedzenie právneho\nposúdenia, ktoré dovolateľ považuje za nesprávne a v čom spočíva nesprávnosť tohto posúdenia.\nÚlohou dovolacieho súdu nie je a ani nemôže byť „suplovanie“ aktivity dovolateľov, nakoľko takýmto\npostupom by dovolací súd uskutočnil procesne neprípustný dovolací prieskum, priečiaci sa nielen\nnovej koncepcii právnej úpravy dovolania, obsiahnutej v novom civilnom procesnom kódexe - v\nCivilnom sporovom poriadku, účelu ustanovenia § 421 ods. 1 CSP, ale aj princípu rovnosti zbraní\na kontradiktórnosti konania, keďže jeho rozhodnutie by bolo založené na iných skutočnostiach, než\nako boli tvrdené dovolateľom a ku ktorým mala možnosť vyjadriť sa protistrana vo svojom vyjadrení k\ndovolaniu.\n30. Vychádzajúc z obsahu argumentácie dovolateľa k dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm.\nb) CSP, má dovolací súd za nepochybné, že sa týka opätovne posúdenia skutkového stavu veci a\nhodnotenia vykonaných dôkazov, resp. nevykonania navrhovaných dôkazov. Dovolateľom namietaná\nnesprávnosť preto môže byť nanajvýš označená ako (ním tvrdená) vada v procese dokazovania,\nktorú namietal v úvode svojho dovolania, prípustnosť ktorého odvodzoval z § 420 písm. f) CSP a s\nktorou sa dovolací súd vo svojom rozhodnutí už vysporiadal (viď vyššie) a aj napriek skutočnosti, že\nnepreskúmateľnosť rozhodnutia môže byť v určitých špecifických prípadoch vyhodnotená ako vada\nzmätočnosti v zmysle ust. § 420 CSP, uvedené nemožno stotožniť s nesprávnym právnym posúdením\nveci súdom podľa ust. § 421 ods. 1 CSP. Aj v tomto prípade platí, že prosté spochybňovanie správnosti\nrozhodnutia alebo len kritika toho, ako odvolací súd, resp. súd prvej inštancie rozhodol, nezodpovedajú\nvýznamovo kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Dovolateľ v podanom dovolaní namieta\nnespokojnosť s vyvodením nesprávnych (právnych) záverov z nedostatočných, resp. nesprávnych\nskutkových zistení.\n31. Pre úplnosť dovolací súd uvádza, že jedinou ,,právnou“ otázkou, ktorú možno z obsahu dovolania\nvyabstrahovať je, či skoršie rozhodnutie rozsudkom pre zmeškanie znamená záväzne vyslovený právny\nnázor na skutkový stav veci. V tejto súvislosti však dovolací súd zhodne s odvolacím súdom dáva do\npozornosti, že rozhodnutie rozsudkom pre zmeškanie žalovaného v prospech žalobcu, teda vyhovenie\nžalobe, znamená v podstate procesnú sankciu pre žalovaného za jeho pasivitu v konaní a neprejudikuje\nžiadny záver súdu o dôvodnosti podanej žaloby (III. ÚS 354/2021, III. ÚS 339/2021) tak, ako už bolo\nuvedené a zdôvodnené v ods. 17 tohto rozhodnutia. Inak by tomu bolo v prípade, ak by rozsudok\npre zmeškanie nadobudol právoplatnosť, kedy sa stáva právne záväzným a vykonateľným, a teda\nžalobou uplatnený nárok so všetkými dôvodmi sa považuje za dôvodný. Rozsudok pre zmeškanie je\nskrátenou formou rozhodnutia, nevydáva sa po vykonanom dokazovaní, a teda obsahuje len stručnú\nidentifikáciu procesného nároku a právny dôvod vydania rozsudku pre zmeškanie. Súd nie je povinný v\nodôvodnení rozsudku uvádzať hmotnoprávne posúdenie veci ani citovať ustanovenia hmotného práva.\nUvedie len žalobné dôvody a splnenie predpokladov pre jeho vydanie (buď podľa § 273 alebo § 274\nCSP). V posudzovanom prípade však žalovaný podal návrh na zrušenie rozsudku pre zmeškanie č.\nk. 23Cb/15/2013-419 zo dňa 14.03.2018, pretože pojednávanie zmeškal z ospravedlniteľného dôvodu,\nna základe čoho súd prvej inštancie uznesením č. k. 23Cb/15/2013-471 zo dňa 6.10.2018 predmetný\nrozsudok zrušil. To znamená, že rozsudok pre zmeškanie sa nestal právoplatným ani vykonateľným, a\nteda ani právne záväzným. Z týchto dôvodov možno konštatovať, že abstrahovaná právna otázka ani\nnie je otázkou rozhodujúcou (kľúčovou).\n32. Sumarizujúc vyššie uvedené, keďže dovolateľ vo vzťahu k dôvodu prípustnosti dovolania podľa\nustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) CSP, nevymedzil dovolací dôvod spôsobom uvedeným v ustanovení\n\n§ 432 ods. 2 CSP, dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie žalobcu v tejto časti je potrebné odmietnuť\npodľa ustanovenia § 447 písm. f) CSP.\n33. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, keďže prípustnosť dovolania žalobcu nebola daná ani podľa\nustanovenia § 420 písm. f) a ani podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, dovolací súd dovolanie žalobcu podľa\n§ 447 písm. c), ako aj ustanovenia § 447 písm. f) CSP odmietol bez toho, aby sa zaoberal otázkou\nvecnej správnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia, pričom nezistil ani splnenie predpokladov na\nodloženie vykonateľnosti, resp. právoplatnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia v zmysle § 444 ods.\n1, ods. 2 CSP.\n34. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods.\n3 veta druhá CSP; § 453 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP). O výške náhrady trov konania žalovaného\nrozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).\n35. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 10 veta tretia zákona\nč. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {"model": "claude-fable-5-1", "zhrnutie": "Žalobca (postupník) sa domáhal vydania bezdôvodného obohatenia spočívajúceho v nevrátenej akontácii na predmet lízingu po stornovaní lízingovej zmluvy. Súd prvej inštancie v poradí druhým rozsudkom žalobu zamietol, pretože žalobca nepreukázal odovzdanie akontácie žalovanému, svedecké výpovede vyhodnotil ako nevierohodné a dospel k nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného; odvolací súd rozsudok potvrdil a odmietol aj argument, že odkúpením časti pohľadávky žalovaný dlh uznal podľa § 407 ods. 3 ObZ. Dovolateľ namietal vadu podľa § 420 písm. f) CSP (nevykonanie navrhnutých a odvolacím súdom odporúčaných dôkazov, zmena prístupu súdu po zrušení rozsudku pre zmeškanie) a nesprávne právne posúdenie podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Najvyšší súd dovolanie odmietol: rozhodnutie o rozsahu dokazovania je vecou súdu a jeho výsledky boli zrozumiteľne odôvodnené, dovolací súd nemôže prehodnocovať skutkové zistenia a zrušený rozsudok pre zmeškanie neprejudikuje dôvodnosť žaloby. Vo vzťahu k § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolateľ nevymedzil žiadnu právnu otázku a jeho námietky smerovali len proti hodnoteniu dôkazov, preto bolo dovolanie odmietnuté podľa § 447 písm. c) a f) CSP.", "pravna_veta": "Posúdenie návrhov na vykonanie dokazovania a rozhodnutie o tom, ktoré dôkazy sa vykonajú, je vecou súdu (§ 185 ods. 1 CSP); nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov ani prípadné nesprávne hodnotenie dôkazov nezakladá vadu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP, pretože nejde o znemožnenie uplatnenia procesných práv strany, ale nanajvýš o neúplnosť skutkových zistení. Dovolací súd je viazaný skutkovým stavom zisteným odvolacím súdom (§ 442 CSP) a dovolaním sa nemožno domáhať revízie skutkových zistení ani prieskumu vykonaného dokazovania. Rozsudok pre zmeškanie žalovaného podľa § 274 CSP je procesnou sankciou za pasivitu a neprejudikuje záver súdu o dôvodnosti žaloby; ak bol zrušený, nenadobudol právoplatnosť a nevyjadruje záväzný právny názor na skutkový stav veci. Dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, v ktorom dovolateľ nevymedzí právnu otázku ani právne posúdenie, ktoré považuje za nesprávne, a ktorého argumentácia smeruje len proti hodnoteniu dôkazov, sa odmietne podľa § 447 písm. f) CSP.", "ustanovenia": ["§ 420 písm. f) CSP", "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "§ 185 ods. 1 CSP", "§ 191 ods. 1 CSP", "§ 442 CSP", "§ 274 CSP", "§ 432 ods. 2 CSP", "§ 447 písm. f) CSP"], "vygenerovane": "2026-10-24", "vyrok_vztahy": [{"sz": "31Cob/90/2020", "guid": "58acd327-f2f9-4764-923d-2f81c14207bf:a98b02b5-fcfb-4ba0-be6c-1c862ddad120", "vztah": "zamietnute"}], "klucove_pojmy": ["prípustnosť dovolania", "voľné hodnotenie dôkazov", "nevykonanie navrhnutého dôkazu", "rozsudok pre zmeškanie", "viazanosť skutkovým stavom", "bezdôvodné obohatenie", "právna otázka", "uznanie záväzku"], "pravna_veta_zdroj": "ai"}, "cituje": [], "citovane_v": []}