Text rozhodnutia
Súd: Najvyšší súd Spisová značka: 6Sžo/46/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5014201083 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Adamcová ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:5014201083.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Adamcovej a zo sudcov JUDr. Jozefa Hargaša a JUDr. Ivana Rumanu v právnej veci žalobcu: Slovenské pramene a žriedla a.s., so sídlom Budiš, 038 23 Dubové, IČO: 36 396 591, zastúpeného Advokátskou kanceláriou G. Lehnert, k.s. so sídlom Rajská ul. č. 7, 811 08 Bratislava, proti žalovanému: Recyklačný fond, so sídlom Nobelova ul. č. 18, 831 02 Bratislava, IČO: 36 062 090, v konaní o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. sp. S/06/09/2011, ATAA 957/2014 z 18. júla 2014, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 21S/166/2014-40 z 10. decembra 2014, takto r o z h o d o l : Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 21S/166/2014-40 z 10. decembra 2014 m e n í t a k, že rozhodnutie žalovaného č. sp. S/06/09/2011, ATAA 957/2014 z 18. júla 2014, vrátane prvostupňového rozhodnutia č. sp. S/06/09/2011 z 27. októbra 2011 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi trovy konania pozostávajúce zo sumy zaplatenej titulom súdnych poplatkov v sume 140,- € a z trov právneho zastúpenia v sume 511,34 € všetko na účet jeho právneho zástupcu do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. o d ô v o d n e n i e : I. Krajský súd v Žiline (ďalej v texte rozsudku len „prvostupňový súd“ alebo „krajský súd“) napadnutým rozsudkom podľa ust. § 250j ods. 2, písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č. sp. S/06/09/2011, ATAA 957/2014 zo dňa 18.07.2014, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č. sp. S/06/09/2011 zo dňa 27.10.2011. Prvostupňový správny orgán uvedeným rozhodnutím rozhodol tak, že určil oprávnenosť nároku žiadateľa Slovenské pramene a žriedla a.s., t.j. žalobcu na vrátenie príspevku zaplateného za rok 2003 na účet sektora plastov Recyklačného fondu podľa § 56 ods. 4 zák. č. 223/2001 Z.z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o odpadoch“ alebo „zák. č. 223/2001 Z.z.“) výške oprávneného nároku 94.908,18 Eur. Vo zvyšku žiadosti nevyhovel. Žalobca v žalobe namietal, že rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci z dôvodu, že predložil doklady preukazujúce zhodnotenie odpadov z PET fliaš v rozsahu 649.819 kg, t.j. preukázal zhodnotenie odpadov z PET fliaš v rovnakom rozsahu, v akom uviedol na trh PET fľaše, za ktoré zaplatil do Recyklačného fondu príspevok vo výške 107.850,20 Eur a žalovaný mu vrátil sumu 94.908,18 Eur, čo zodpovedá 88% zaplateného príspevku. Prvostupňový súd túto námietku žalobcu vyhodnotil ako nedôvodnú, pretože podľa jeho názoru postup žalovaného pri vrátení zaplateného príspevku vo výške 94.908,18 Eur žalobcovi bol v súlade s ust. § 56 ods. 4, 3 v spojení s ust. § 62 ods. 2 zák. č. 223/2001. Skonštatoval, že nárok žalobcu na vrátenie príspevku zaplateného za rok 2003 na účet sektora plastov Recyklačného fondu podľa § 54 ods. 4 zák. č. 223/2001 Z.z. je vo výške 94.908,18 Eur dôvodný. Preukázanému množstvu zhodnoteného odpadu z plastov 649.819 kg zodpovedala pri sadzbe príspevku do Recyklačného fondu 5Sk/1kg (§ 1 ods. 6 vyhlášky č. 516/2011 Z.z.) suma 3.249.095 Sk (107.850,19 Eur) a z tejto sumy však nie je možné v režime § 56 ods. 4 zák. č. 223/2001 Z.z. vrátiť sumu 12.942,02 Eur (389.891,40 Sk) zodpovedajúcu zákonom stanovenému podielu 12% z výšky zaplateného príspevku, v ktorom príspevok do Recyklačného fondu zaplatený v komodite plasty smeroval podľa § 62 ods. 2 zák. č. 223/2001 Z.z. do všeobecného sektora Recyklačného fondu a nie do sektora plastov, z ktorého zaplatený príspevok podľa § 56 ods. 4 má byť vrátený. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca mal zaplatený príspevok za rok 2003 na účet sektora plastov vo výške 94.908,18 Eur, ktorý mu bol aj vrátený v plnej výške zaplateného príspevku. Vzhľadom na uvedené skutočnosti krajský súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná a žalobu preto podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že neúspešnému žalobcovi trovy konania nepriznal. II. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, ktoré odôvodnil tým, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p., a preto žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného č. SP/06/09/2011, ATAA 957/2014 z 18. júla 2014 zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie. V odvolaní žalobca uviedol, že podľa ust. § 56 ods. 4 zákona o odpadoch v znení účinnom do 31. júla 2004, ak výrobca alebo dovozca preukáže, že po zaplatení príspevku do Recyklačného fondu zhodnotí v priebehu kalendárneho roka spôsobom podľa odseku 3 odpady z výrobkov, za ktoré zaplatil tento príspevok, vráti mu Recyklačný fond tú časť ním uhradeného príspevku, na ktorú sa vzťahuje možnosť zníženia príspevku podľa odseku 3, najviac však do výšky zaplateného príspevku. Z ust. § 56 ods. 4 zákona o odpadoch v znení účinnom do 31. júla 2004 teda vyplýva, že ak žalobca žalovanému preukázal, že po zaplatení príspevku do Recyklačného fondu (príspevok sa pritom platí do Recyklačného fondu a nie do jednotlivých sektorov, ako to nesprávne tvrdí prvostupňový súd) zhodnotil v priebehu kalendárneho roka prostredníctvom zmluvného partnera odpady z výrobkov, za ktoré zaplatil príspevok do Recyklačného fondu, vráti mu Recyklačný fond 100% takto ním zaplateného príspevku. Žalobca vyslovil názor, že možnosť zníženia príspevku podľa ust. § 56 ods. 3 zákona o odpadoch v znení účinnom do 31. júla 2004, na ktoré ust. § 56 ods. 4 cit. zákona odkazuje, sa vzťahuje na 100% množstva výrobkov a materiálov, za ktoré sa príspevok platí a pri ktorých výrobca preukáže, že prostredníctvom zmluvného partnera zabezpečil ich zhodnotenie. Slová „najviac však do výšky zaplateného príspevku“ sú v ust. § 56 ods. 4 zákona o odpadoch použité z dôvodu zdôraznenia toho, že výrobcovi, resp. dovozcovi nemôže byť z Recyklačného fondu vrátené viac, ako doň podľa množstva výrobkov, ktoré sa neskôr menia na odpad, zaplatil. Na druhej strane z tohto jednoznačne vyplýva, že povinnej osobe možno vrátiť až (a zároveň najviac) 100% zaplateného príspevku. Zákon o odpadoch v znení účinnom do 31. júla 2014 teda počíta s tým, že povinnej osobe má byť vrátených až 100% zaplateného príspevku a zároveň stanovuje, že takýto nárok jej vznikne vtedy, ak preukáže, že zabezpečila v takom rozsahu (100%) zhodnotenie odpadov z výrobkov, za ktoré predtým zaplatila príspevok do Recyklačného fondu. Podľa názoru žalobcu každopádne v ust. § 56 ods. 4 zákona o odpadoch nie je uvedené, že zaplatený príspevok sa vráti najviac do výšky 88% zaplateného príspevku. Ak by zákonodarca chcel, aby výrobcovi, resp. dovozcovi bolo z Recyklačného fondu vrátených iba 88% zaplateného príspevku, i napriek tomu, že preukázal zhodnotenie odpadov v rozsahu 100% zaplateného príspevku, musel by to v § 56 ods. 4 zákona o odpadoch výslovne vyjadriť. Zákon o odpadoch v žiadnom zo svojich ustanovení nestanovuje, že žalovaný má oprávnenie znížiť vracaný zaplatený príspevok s poukazom na skutočnosť, že časť tohto príspevku sa presunula do všeobecného sektora Recyklačného fondu a ust. § 63 ods. 2 druhá veta a ods. 3 a 4 zákona o odpadoch stanovujú možnosti použitia prostriedkov Recyklačného fondu vedených na osobitnom podúčte všeobecného sektora, pričom vrátenie už zaplateného príspevku nie je takto dovolený spôsob použitia prostriedkov. Avšak ust. § 63 ods. 2 druhá veta a ods. 3 a 4 zákona o odpadoch upravujú len spôsoby použitia prostriedkov Recyklačného fondu, a nie vrátenie už zaplateného príspevku, a preto sa nevzťahujú na prípad, kedy žalovaný rozhoduje o vrátení už zaplateného príspevku podľa ust § 56 ods. 4 zákona o odpadoch. Na vrátenie zaplateného príspevku sa vzťahuje ust. § 56 ods. 4 a ust. § 64 ods. 2 zákona o odpadoch, z ktorých vyplýva, že na vrátenie príspevku je právny nárok. V žiadnom z týchto stanovení nie je pritom zakotvená možnosť krátenia sumy, na ktorej vrátenie má platiteľ príspevku nárok. Ďalej žalobca uviedol, že žalovaný (a rovnako prvostupňový súd, ktorý sa s takýmto záverom stotožnil) ďalej poukazuje na rozdielnosť situácie či výrobca alebo dovozca zhodnotí odpad pred zaplatením príspevku, a teda príspevok nie je povinný platiť, alebo až po zaplatení príspevku. Ako ďalej uvádza žalovaný, ak tak povinná osoba urobí pred zaplatením príspevku, príspevok do Recyklačného fondu vôbec nie je povinná zaplatiť, a tým nedochádza k presunu peňažných prostriedkov v rámci jednotlivých sektorov Recyklačného fondu. Takáto argumentácia žalovaného však nemá oporu v zákone o odpadoch, pretože by tým dochádzalo k vytváraniu dvoch kategórii výrobcov a dovozcov, ktorí zhodnotia odpady z výrobkov nimi uvedených na trh, a to podľa toho, kedy došlo k zhodnoteniu odpadu; tento zákon však dve kategórie výrobcov a dovozcov vôbec nevytvára. Zákonodarca by tak stanovil rôzny právny následok pre totožnú situáciu a tým by bol porušený princíp rovnosti. Princíp právnej istoty, princíp rovnosti a princíp proporcionality sú tri základné ústavnoprávne princípy, ktorými je zákonodarca viazaný pri tvorbe zákona a rovnako súd pri jeho interpretácii. Z tohto dôvodu nemôže byť na ujmu žalobcu skutočnosť, či došlo k zhodnoteniu odpadov z PET fliaš pred zaplatením príspevku do Recyklačného fondu alebo po jeho zaplatení. Podľa názoru žalobcu, ak by sme však napriek tomu vychádzali z vyššie uvedeného záveru žalovaného, znamenalo by to znevýhodnenie tých výrobcov, ktorí zhodnotili odpady z výrobkov, za ktoré platili príspevok do Recyklačného fondu, až dodatočne, t.j. po jeho zaplatení. Tí výrobcovia, ktorí zhodnotili odpady z výrobkov pred tým, ako za tieto výrobky zaplatili príspevok do Recyklačného fondu, by totiž mali nárok na zníženie vo výške 100% príspevku, ktorý by boli povinní inak zaplatiť, ak by tieto odpady nezhodnocovali. To znamená, že by v tomto prípade neplatili žiadny príspevok do Recyklačného fondu. Avšak tí výrobcovia, ktorí by zhodnotili odpady z výrobkov až potom, ako za tieto výrobky zaplatili príspevok do Recyklačného fondu a ktorí by mali nárok na vrátenie zaplateného príspevku len vo výške 88%, by v podstate zaplatili príspevok do Recyklačného fondu vo výške 12% aj napriek tomu, že odpady z výrobkov zhodnotili na 100%. Zo zákonnej úpravy však takéto nerovnaké postavenie výrobcov, ktorí obaja zhodnotili odpady v rovnakej miere, avšak jediný rozdiel je v čase, kedy tak urobili, nevyplýva. III. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril. IV. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) po preskúmaní veci (§ 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok) v rozsahu napadnutom odvolaním preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo (§ 220 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 O.s.p.) s tým, že deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk <., keď dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné. Podľa § 220 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 219), ani na jeho zrušenie (§ 221 ods. 1). V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 O.s.p.). Podľa § 55 ods. 5 písm. f) zák. č. 223/2012 Z.z., zriaďuje sa Recyklačný fond ako neštátny účelový fond, v ktorom sa sústreďujú peňažné prostriedky na podporu zberu, zhodnotenia a spracovania plastov (§ 46 <.). Podľa § 55 ods. 2 cit. zákona, recyklačný fond sa vnútorne člení na ústredie a na sektor a) opotrebovaných batérií a akumulátorov, b) odpadových olejov, c) opotrebovaných pneumatík, d) viacvrstvových kombinovaných materiálov, e) elektrických a elektronických zariadení, f) plastov, g) svetelných zdrojov s obsahom ortuti, h) papiera, i) skla, j) vozidiel, k) kovových obalov, l) všeobecný. Podľa § 56 ods. 3 cit. zákona, príspevok výrobcu a príspevok dovozcu sa zníži o príspevok za to množstvo výrobkov a materiálov, za ktoré sa platí príspevok do Recyklačného fondu a pri ktorých výrobca alebo dovozca preukáže, že sám alebo prostredníctvom zmluvného partnera zabezpečil ich zhodnotenie alebo zabezpečil spracovanie starých vozidiel; na túto činnosť nemožno zmluvnému partnerovi poskytnúť prostriedky z Recyklačného fondu. Podľa § 56 ods. 4 cit. zákona, ak výrobca alebo dovozca preukáže, že po zaplatení príspevku do Recyklačného fondu zhodnotí v priebehu kalendárneho roka spôsobom podľa odseku 3 odpady z výrobkov, za ktoré zaplatil tento príspevok, vráti mu Recyklačný fond tú časť ním uhradeného príspevku, na ktorú sa vzťahuje možnosť zníženia príspevku podľa odseku 3, najviac však do výšky zaplateného príspevku. Podľa § 62 ods. 2 cit. zákona, zdroje príjmov Recyklačného fondu uvedené v odseku 1 písm. a) plynú vo výške 88% do toho sektora, ktorý zodpovedá oblasti ich vzniku, a vo výške 12% do všeobecného sektora. Zdroje príjmov Recyklačného fondu uvedené v odseku 1 písm. b), f), g) a h) plynú do všeobecného sektora. Zdroje príjmov podľa odseku 1 písm. c), d) a e) plynú do toho sektora, ktorý zodpovedá oblasti ich vzniku. Podľa § 63 ods. 2 cit. zákona, prostriedky Recyklačného fondu vedené na osobitných podúčtoch jednotlivých sektorov (§ 65 ods. 3 <.) možno použiť len v súlade s jeho vnútorným členením. Prostriedky Recyklačného fondu vedené na osobitnom podúčte všeobecného sektora možno použiť pre oblasti všetkých sektorov na účely podľa odsekov 3 a 4. Presuny prostriedkov Recyklačného fondu v rámci osobitných podúčtov jednotlivých sektorov sú zakázané. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na základe včas podaného odvolania žalobcu preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, napadnuté rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov a konania predchádzajúce ich vydaniu, v rozsahu a medziach podaného odvolania a dospel k záveru, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil. Z podkladov súdneho spisu je zrejmé, že skutkový stav medzi procesnými stranami sporný nebol. Sporným bolo právne posúdenie veci, konkrétne výklad ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o odpadoch v znení účinnom do 31. júla 2004. Podľa ust. § 56 ods. 4 zákona o odpadoch v znení účinnom do 31. júla 2004, ak výrobca alebo dovozca preukáže, že po zaplatení príspevku do Recyklačného fondu zhodnotí v priebehu kalendárneho roka spôsobom podľa odseku 3 odpady z výrobkov, za ktoré zaplatil tento príspevok, vráti mu Recyklačný fond tú časť ním uhradeného príspevku, na ktorú sa vzťahuje možnosť zníženia príspevku podľa odseku 3, najviac však do výšky zaplateného príspevku. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že nárok na vrátenie príspevku zaplateného do Recyklačného fondu oprávnenej osobe patrí, ak - preukáže, že po zaplatení príspevku v priebehu kalendárneho roka zhodnotila odpady z výrobkov, za ktoré tento príspevok zaplatila, - príspevok vracia Recyklačný fond, do ktorého sa platil, t.j. nie jeho jednotlivé sektory, - príspevok možno vrátiť až do výšky zaplateného príspevku, z čoho vyplýva, že príspevok možno vrátiť vo výške až 100%, - výrobcovi, resp. dovozcovi nemôže byť z Recyklačného fondu vrátené viac, ako doň podľa množstva výrobkov, ktoré sa neskôr menia na odpad, zaplatil, - z citovaného ustanovenia nevyplýva možnosť krátenia sumy, na ktorej vrátenie má platiteľ príspevku nárok, resp. že zaplatený príspevok sa vráti najviac do výšky 88%. Za podmienky, že žalobca žalovanému preukázal, že po zaplatení príspevku do Recyklačného fondu zhodnotil v priebehu kalendárneho roka 2003 prostredníctvom zmluvného partnera odpady z výrobkov, za ktoré zaplatil príspevok do Recyklačného fondu, má jednoznačne právny nárok na vrátenie zaplateného príspevku. Výška príspevku zodpovedá rozsahu zhodnotenia odpadov z výrobkov, t.j. ak žalobca za kalendárny rok 2003 preukázateľne zhodnotil odpady v celom rozsahu, má nárok na vrátenie zaplateného príspevku do Recyklačného fondu v celej, t.j. 100% výške. Zákon o odpadoch v žiadnom zo svojich ustanovení nestanovuje, že žalovaný má oprávnenie znížiť zaplatený príspevok, ktorý vracia, s poukazom na skutočnosť, že časť tohto príspevku sa presunula do všeobecného sektora Recyklačného fondu. Ustanovenie § 63 ods. 2 druhá veta a ods. 3 a 4 zákona o odpadoch upravujú len spôsoby použitia prostriedkov Recyklačného fondu, a nie vrátenie už zaplateného príspevku, a preto sa nevzťahujú na prípad, kedy žalovaný rozhoduje o vrátení už zaplateného príspevku podľa ust § 56 ods. 4 zákona o odpadoch. Na vrátenie zaplateného príspevku sa vzťahuje ust. § 56 ods. 4 a ust. § 64 ods. 2 zákona o odpadoch, z ktorých vyplýva, že na vrátenie príspevku je právny nárok. V žiadnom z týchto ustanovení nie je pritom zakotvená možnosť krátenia sumy, na ktorej vrátenie má platiteľ príspevku nárok. Senát odvolacieho súdu poukazuje na logickú argumentáciu žalobcu, ktorý tvrdí, že záver žalovaného by znamenal znevýhodnenie tých výrobcov, ktorí zhodnotili odpady z výrobkov, za ktoré platili príspevok do Recyklačného fondu až dodatočne, t.j. po jeho zaplatení. Zo zákonnej úpravy však takéto nerovnaké postavenie výrobcov, ktorí obaja zhodnotili odpady v rovnakej miere, avšak jediný rozdiel je v čase, kedy tak urobili, nevyplýva. Za stavu, že žalobca predložil žalovanému doklady preukazujúce zhodnotenie odpadov z PET fliaš v rovnakom rozsahu, v akom uviedol na trh PET fľaše, za ktoré zaplatil do Recyklačného fondu príspevok, splnil zákonné podmienky pre vrátenie 100% zaplateného príspevku. Pritom treba zdôrazniť, že doklady preukazujúce zhodnotenie odpadov z PET fliaš v žalobcom uvádzanom rozsahu nespochybnil ani žalovaný, ktorý však žalobcovi vrátil len sumu zodpovedajúcu 88% zaplateného príspevku. Z horeuvedených dôvodov odvolací súd zamietajúci prvostupňový rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 O.s.p. zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného vrátane prvostupňového rozhodnutia zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom v zmysle § 250ja ods. 4 O.s.p. je viazaný právnym názorom súdu. O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c veta prvá O.s.p. a § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania. Náhrada trov konania spočíva v zaplatených súdnych poplatkoch vo výške 140,- € (za žalobu a za odvolanie) ako i v trovách právneho zastúpenia, ktoré boli právnym zástupcom žalobcu vyčíslené v súlade so vyhláškou č. 655/2004 Z.z. Trovy právneho zastúpenia pozostávajú len z trov právneho zastúpenia v prvostupňovom konaní, nakoľko trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní si žalobca neuplatnil (§ 246c ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 2 O.s.p.). Trovy právneho zastúpenia vzniknuté žalobcovi v konaní pred prvostupňovým súdom boli priznané tak ako boli uplatnené (v rámci vyjadrenia z 11. novembra 2014 na č.l. 31 v súdnom spise) za 3 úkony právnej služby (prevzatie veci, vrátane prvého rokovania s klientom, vypracovanie žaloby zo 17.09.2014, vyjadrenie z 11.11.2014) po 134,- €, spolu 402,- € (základná sadzba tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby je stanovená v zmysle ust. § 11 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov), čo spolu s daňou pridanej hodnoty, nakoľko zástupca žalobcu je jej platiteľom, predstavuje celkovo sumu 482,40 € (402,- € x 20%). Zároveň žalobcovi priznal náhradu výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné za 3 úkony právnej služby v sume celkovo 24,12 € (3x 8,04 €), čo spolu s DPH (20%) tvorí celkom 28,94 € (24,12 € x 20). Odvolací súd priznal žalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej výške 511,34 €. Odvolací súd v odvolacom konaní postupoval podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol zrušený zákonom č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (§ 473), ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.07.2016. Dňom 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok, ktorý v § 491 ods. 1 ustanovil, že ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov. V súlade s vyššie uvedenými prechodnými ustanoveniami odvolací súd v predmetnej veci postupoval podľa doterajšieho predpisu, Občianskeho súdneho poriadku. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.