{"guid": "1ff7f5de-3de5-4c28-b7f2-687ed0d6e645:d3b800cf-6087-472d-8168-727868708fcc", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:5014201083.1", "spisova_znacka": "6Sžo/46/2015", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžo/46/2015 z 27. 9. 2016", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. septembra 2016, sp. zn. 6Sžo/46/2015, ECLI:SK:NSSR:2016:5014201083.1", "identifikacne_cislo": "5014201083", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Alena Adamcová", "sudca_id": 623, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-alena-adamcova-623", "datum_vydania": "2016-09-27", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2001/223/#paragraf-56.odsek-4", "nazov": "§ 56 ods. 4 zákona č. 223/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/223/#paragraf-56.odsek-4", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/223-2001/paragraf-56"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2001/223#paragraf-56"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/d3b800cf-6087-472d-8168-727868708fcc", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:5014201083.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2016:5014201083.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2016:5014201083.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Sžo/46/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5014201083
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Adamcová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:5014201083.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Adamcovej a
zo sudcov JUDr. Jozefa Hargaša a JUDr. Ivana Rumanu v právnej veci žalobcu: Slovenské pramene a
žriedla a.s., so sídlom Budiš, 038 23 Dubové, IČO: 36 396 591, zastúpeného Advokátskou kanceláriou
G. Lehnert, k.s. so sídlom Rajská ul. č. 7, 811 08 Bratislava, proti žalovanému: Recyklačný fond, so
sídlom Nobelova ul. č. 18, 831 02 Bratislava, IČO: 36 062 090, v konaní o preskúmanie rozhodnutia
žalovaného č. sp. S/06/09/2011, ATAA 957/2014 z 18. júla 2014, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Žiline č. k. 21S/166/2014-40 z 10. decembra 2014, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 21S/166/2014-40 z 10.
decembra 2014  m e n í  t a k, že rozhodnutie  žalovaného č. sp. S/06/09/2011, ATAA 957/2014 z 18.
júla 2014, vrátane prvostupňového rozhodnutia č. sp. S/06/09/2011 z 27. októbra 2011  z r u š u j e  a
vec  v r a c i a  žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný  j e  p o v i n n ý  zaplatiť žalobcovi trovy konania pozostávajúce zo sumy zaplatenej titulom
súdnych poplatkov v sume 140,- € a z trov právneho zastúpenia v sume  511,34 € všetko na účet jeho
právneho zástupcu do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Krajský súd v Žiline (ďalej v texte rozsudku len „prvostupňový súd“ alebo „krajský súd“) napadnutým
rozsudkom podľa ust. § 250j ods. 2, písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) zamietol
žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č. sp. S/06/09/2011, ATAA
957/2014 zo dňa 18.07.2014, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu
č. sp. S/06/09/2011 zo dňa 27.10.2011. Prvostupňový správny orgán uvedeným rozhodnutím rozhodol
tak, že určil oprávnenosť nároku žiadateľa Slovenské pramene a žriedla a.s., t.j. žalobcu na vrátenie
príspevku zaplateného za rok 2003 na účet sektora plastov Recyklačného fondu podľa § 56 ods. 4 zák.
č. 223/2001 Z.z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o odpadoch“ alebo „zák. č. 223/2001 Z.z.“)  výške oprávneného nároku 94.908,18 Eur.
Vo zvyšku žiadosti nevyhovel.

Žalobca v žalobe namietal, že rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci z dôvodu, že predložil doklady preukazujúce zhodnotenie odpadov z PET fliaš v rozsahu 649.819
kg, t.j. preukázal zhodnotenie odpadov z PET fliaš v rovnakom rozsahu, v akom uviedol na trh PET fľaše,
za ktoré zaplatil do Recyklačného fondu príspevok vo výške 107.850,20 Eur a žalovaný mu vrátil sumu
94.908,18 Eur, čo zodpovedá 88% zaplateného príspevku. Prvostupňový súd túto námietku žalobcu
vyhodnotil ako nedôvodnú, pretože podľa jeho názoru postup žalovaného pri vrátení zaplateného
príspevku vo výške 94.908,18 Eur žalobcovi bol v súlade s ust. § 56 ods. 4, 3 v spojení s ust. § 62 ods. 2



zák. č. 223/2001. Skonštatoval, že nárok žalobcu na vrátenie príspevku zaplateného za rok 2003 na účet
sektora plastov Recyklačného fondu podľa § 54 ods. 4 zák. č. 223/2001 Z.z. je vo výške 94.908,18 Eur
dôvodný. Preukázanému množstvu zhodnoteného odpadu z plastov 649.819 kg zodpovedala pri sadzbe
príspevku do Recyklačného fondu 5Sk/1kg (§ 1 ods. 6 vyhlášky č. 516/2011 Z.z.) suma 3.249.095 Sk
(107.850,19 Eur) a z tejto sumy však nie je možné v režime § 56 ods. 4 zák. č. 223/2001 Z.z. vrátiť sumu
12.942,02 Eur (389.891,40 Sk) zodpovedajúcu zákonom stanovenému podielu 12% z výšky zaplateného
príspevku, v ktorom príspevok do Recyklačného fondu zaplatený v komodite plasty smeroval podľa §
62 ods. 2 zák. č. 223/2001 Z.z. do všeobecného sektora Recyklačného fondu a nie do sektora plastov,
z ktorého zaplatený príspevok podľa § 56 ods. 4 má byť vrátený. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca
mal zaplatený príspevok za rok 2003 na účet sektora plastov vo výške 94.908,18 Eur, ktorý mu bol aj
vrátený v plnej výške zaplateného príspevku.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti krajský súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná a žalobu preto
podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že
neúspešnému žalobcovi trovy konania nepriznal.
II.
Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, ktoré odôvodnil tým, že
napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 205 ods. 2 písm. f)
O.s.p., a preto žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného č.
SP/06/09/2011, ATAA 957/2014 z 18. júla 2014 zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie.

V odvolaní žalobca uviedol, že podľa ust. § 56 ods. 4 zákona o odpadoch v znení účinnom do 31.
júla 2004, ak výrobca alebo dovozca preukáže, že po zaplatení príspevku do Recyklačného fondu
zhodnotí v priebehu kalendárneho roka spôsobom podľa odseku 3 odpady z výrobkov, za ktoré zaplatil
tento príspevok, vráti mu Recyklačný fond tú časť ním uhradeného príspevku, na ktorú sa vzťahuje
možnosť zníženia príspevku podľa odseku 3, najviac však do výšky zaplateného príspevku. Z ust. § 56
ods. 4 zákona o odpadoch v znení účinnom do 31. júla 2004 teda vyplýva, že ak žalobca žalovanému
preukázal, že po zaplatení príspevku do Recyklačného fondu (príspevok sa pritom platí do Recyklačného
fondu a nie do jednotlivých sektorov, ako to nesprávne tvrdí prvostupňový súd) zhodnotil v priebehu
kalendárneho roka prostredníctvom zmluvného partnera odpady z výrobkov, za ktoré zaplatil príspevok
do Recyklačného fondu, vráti mu Recyklačný fond 100% takto ním zaplateného príspevku.
Žalobca vyslovil názor, že možnosť zníženia príspevku podľa ust. § 56 ods. 3 zákona o odpadoch v znení
účinnom do 31. júla 2004, na ktoré ust. § 56 ods. 4 cit. zákona odkazuje, sa vzťahuje na 100% množstva
výrobkov a materiálov, za ktoré sa príspevok platí a pri ktorých výrobca preukáže, že prostredníctvom
zmluvného partnera zabezpečil ich zhodnotenie. Slová „najviac však do výšky zaplateného príspevku“ sú
v ust. § 56 ods. 4 zákona o odpadoch použité z dôvodu zdôraznenia toho, že výrobcovi, resp. dovozcovi
nemôže byť z Recyklačného fondu vrátené viac, ako doň podľa množstva výrobkov, ktoré sa neskôr
menia na odpad, zaplatil. Na druhej strane z tohto jednoznačne vyplýva, že povinnej osobe možno vrátiť
až (a zároveň najviac) 100% zaplateného príspevku. Zákon o odpadoch v znení účinnom do 31. júla
2014 teda počíta s tým, že povinnej osobe má byť vrátených až 100% zaplateného príspevku a zároveň
stanovuje, že takýto nárok jej vznikne vtedy, ak preukáže, že zabezpečila v takom rozsahu (100%)
zhodnotenie odpadov z výrobkov, za ktoré predtým zaplatila príspevok do Recyklačného fondu.
Podľa názoru žalobcu každopádne v ust. § 56 ods. 4 zákona o odpadoch nie je uvedené, že zaplatený
príspevok sa  vráti najviac do výšky 88% zaplateného príspevku. Ak by zákonodarca chcel, aby
výrobcovi, resp. dovozcovi bolo z Recyklačného fondu vrátených iba 88% zaplateného príspevku, i
napriek tomu, že preukázal zhodnotenie odpadov v rozsahu 100% zaplateného príspevku, musel by to
v § 56 ods. 4 zákona o odpadoch výslovne vyjadriť.
Zákon o odpadoch v žiadnom zo svojich ustanovení nestanovuje, že žalovaný má oprávnenie znížiť
vracaný zaplatený príspevok s poukazom na skutočnosť, že časť tohto príspevku sa presunula do
všeobecného sektora Recyklačného fondu a ust. § 63 ods. 2 druhá veta a ods. 3 a 4 zákona
o odpadoch stanovujú možnosti použitia prostriedkov Recyklačného fondu vedených na osobitnom
podúčte všeobecného sektora, pričom vrátenie už zaplateného príspevku nie je takto dovolený spôsob
použitia prostriedkov. Avšak ust. § 63 ods. 2 druhá veta a ods. 3 a 4 zákona o odpadoch upravujú len
spôsoby použitia prostriedkov Recyklačného fondu, a nie vrátenie už zaplateného príspevku, a preto sa
nevzťahujú na prípad, kedy žalovaný rozhoduje o vrátení už zaplateného príspevku podľa ust § 56 ods.
4 zákona o odpadoch. Na vrátenie zaplateného príspevku sa vzťahuje ust. § 56 ods. 4 a ust. § 64 ods.
2 zákona o odpadoch, z ktorých vyplýva, že na vrátenie príspevku je právny nárok. V žiadnom z týchto
stanovení nie je pritom zakotvená možnosť krátenia sumy, na ktorej vrátenie má platiteľ príspevku nárok.



Ďalej žalobca uviedol, že žalovaný (a rovnako prvostupňový súd, ktorý sa s takýmto záverom stotožnil)
ďalej poukazuje na rozdielnosť situácie či výrobca alebo dovozca zhodnotí odpad pred zaplatením
príspevku, a teda príspevok nie je povinný platiť, alebo až po zaplatení príspevku. Ako ďalej uvádza
žalovaný, ak tak povinná osoba urobí pred zaplatením príspevku, príspevok do Recyklačného fondu
vôbec nie je povinná zaplatiť, a tým nedochádza k presunu peňažných prostriedkov v rámci jednotlivých
sektorov Recyklačného fondu. Takáto argumentácia žalovaného však nemá oporu v zákone o odpadoch,
pretože by tým dochádzalo k vytváraniu dvoch kategórii výrobcov a dovozcov, ktorí zhodnotia odpady z
výrobkov nimi uvedených na trh, a to podľa toho, kedy došlo k zhodnoteniu odpadu; tento zákon však dve
kategórie výrobcov a dovozcov vôbec nevytvára. Zákonodarca by tak stanovil rôzny právny následok
pre totožnú situáciu a tým by bol porušený princíp rovnosti. Princíp právnej istoty, princíp rovnosti a
princíp proporcionality sú tri základné ústavnoprávne princípy, ktorými je zákonodarca viazaný pri tvorbe
zákona a rovnako súd pri jeho interpretácii. Z tohto dôvodu nemôže byť na ujmu žalobcu skutočnosť,
či došlo k zhodnoteniu odpadov z PET fliaš pred zaplatením príspevku do Recyklačného fondu alebo
po jeho zaplatení.
Podľa názoru žalobcu, ak by sme však napriek tomu vychádzali z vyššie uvedeného záveru žalovaného,
znamenalo by to znevýhodnenie tých výrobcov, ktorí zhodnotili odpady z výrobkov, za ktoré platili
príspevok do Recyklačného fondu, až dodatočne, t.j. po jeho zaplatení. Tí výrobcovia, ktorí zhodnotili
odpady z výrobkov pred tým, ako za tieto výrobky zaplatili príspevok do Recyklačného fondu, by totiž
mali nárok na zníženie vo výške 100% príspevku, ktorý by boli povinní inak zaplatiť, ak by tieto odpady
nezhodnocovali. To znamená, že by v tomto prípade neplatili žiadny príspevok do Recyklačného fondu.
Avšak tí výrobcovia, ktorí by zhodnotili odpady z výrobkov až potom, ako za tieto výrobky zaplatili
príspevok do Recyklačného fondu a ktorí by mali nárok na vrátenie zaplateného príspevku len vo výške
88%, by v podstate zaplatili príspevok do Recyklačného fondu vo výške 12% aj napriek tomu, že odpady
z výrobkov zhodnotili na 100%. Zo zákonnej úpravy však takéto nerovnaké postavenie výrobcov, ktorí
obaja zhodnotili odpady v rovnakej miere, avšak jediný rozdiel je v čase, kedy tak urobili, nevyplýva.
III.
Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.
IV.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) po preskúmaní veci (§ 492
ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok) v rozsahu napadnutom odvolaním preskúmal
napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo (§ 220 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods.
1 veta prvá O.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 O.s.p.) s tým, že deň verejného
vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk <., keď dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je
dôvodné.
Podľa § 220 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie (§ 219), ani na jeho zrušenie (§ 221 ods. 1).
V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická
osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada,
aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 O.s.p.).
Podľa § 55 ods. 5 písm. f) zák. č. 223/2012 Z.z., zriaďuje sa Recyklačný fond ako neštátny účelový fond,
v ktorom sa sústreďujú peňažné prostriedky na podporu zberu, zhodnotenia a spracovania plastov (§
46 <.).
Podľa § 55 ods. 2 cit. zákona, recyklačný fond sa vnútorne člení na ústredie  a na sektor
a) opotrebovaných batérií a akumulátorov,
b) odpadových olejov,
c) opotrebovaných pneumatík,
d) viacvrstvových kombinovaných materiálov,
e) elektrických a elektronických zariadení,
f) plastov,
g) svetelných zdrojov s obsahom ortuti,
h) papiera,
i) skla,
j) vozidiel,
k) kovových obalov,
l) všeobecný.
Podľa § 56 ods. 3 cit. zákona, príspevok výrobcu a príspevok dovozcu sa zníži o príspevok za to
množstvo výrobkov a materiálov, za ktoré sa platí príspevok do Recyklačného fondu a pri ktorých



výrobca alebo dovozca preukáže, že sám alebo prostredníctvom zmluvného partnera zabezpečil ich
zhodnotenie alebo zabezpečil spracovanie starých vozidiel; na túto činnosť nemožno zmluvnému
partnerovi poskytnúť prostriedky z Recyklačného fondu.
Podľa § 56 ods. 4 cit. zákona, ak výrobca alebo dovozca preukáže, že po zaplatení príspevku do
Recyklačného fondu zhodnotí v priebehu kalendárneho roka spôsobom podľa odseku 3 odpady z
výrobkov, za ktoré zaplatil tento príspevok, vráti mu Recyklačný fond tú časť ním uhradeného príspevku,
na ktorú sa vzťahuje možnosť zníženia príspevku podľa odseku 3, najviac však do výšky zaplateného
príspevku.
Podľa § 62 ods. 2 cit. zákona, zdroje príjmov Recyklačného fondu uvedené v odseku 1 písm. a) plynú vo
výške 88% do toho sektora, ktorý zodpovedá oblasti ich vzniku, a vo výške 12% do všeobecného sektora.
Zdroje príjmov Recyklačného fondu uvedené v odseku 1 písm. b), f), g) a h) plynú do všeobecného
sektora. Zdroje príjmov podľa odseku 1 písm. c), d) a e) plynú do toho sektora, ktorý zodpovedá oblasti
ich vzniku.
Podľa § 63 ods. 2 cit. zákona, prostriedky Recyklačného fondu vedené na osobitných podúčtoch
jednotlivých sektorov (§ 65 ods. 3 <.) možno použiť len v súlade s jeho vnútorným členením. Prostriedky
Recyklačného fondu vedené na osobitnom podúčte všeobecného sektora možno použiť pre oblasti
všetkých sektorov na účely podľa odsekov 3 a 4. Presuny prostriedkov Recyklačného fondu v rámci
osobitných podúčtov jednotlivých sektorov sú zakázané.
Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na základe včas podaného odvolania žalobcu preskúmal
napadnutý rozsudok krajského súdu, napadnuté rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov a
konania predchádzajúce ich vydaniu, v rozsahu a medziach podaného odvolania  a dospel k záveru, že
súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil.

Z podkladov súdneho spisu je zrejmé, že skutkový stav medzi procesnými stranami sporný nebol.
Sporným bolo právne posúdenie veci, konkrétne výklad ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o odpadoch v
znení účinnom do 31. júla 2004.

Podľa ust. § 56 ods. 4 zákona o odpadoch v znení účinnom do 31. júla 2004, ak výrobca alebo dovozca
preukáže, že po zaplatení príspevku do Recyklačného fondu zhodnotí v priebehu kalendárneho roka
spôsobom podľa odseku 3 odpady z výrobkov, za ktoré zaplatil tento príspevok, vráti mu Recyklačný
fond tú časť ním uhradeného príspevku, na ktorú sa vzťahuje možnosť zníženia príspevku podľa odseku
3, najviac však do výšky zaplateného príspevku.
Z citovaného ustanovenia vyplýva, že nárok na vrátenie príspevku zaplateného do Recyklačného fondu
oprávnenej osobe patrí, ak
- preukáže, že po zaplatení príspevku v priebehu kalendárneho roka zhodnotila odpady z výrobkov, za
ktoré tento príspevok zaplatila,
- príspevok vracia Recyklačný fond, do ktorého sa platil, t.j. nie jeho jednotlivé sektory,
- príspevok možno vrátiť až do výšky zaplateného príspevku, z čoho vyplýva, že príspevok možno vrátiť
vo výške až 100%,
- výrobcovi, resp. dovozcovi nemôže byť z Recyklačného fondu vrátené viac, ako doň podľa množstva
výrobkov, ktoré sa neskôr menia na odpad, zaplatil,
- z citovaného ustanovenia nevyplýva možnosť krátenia sumy, na ktorej vrátenie má platiteľ príspevku
nárok, resp. že zaplatený príspevok sa vráti najviac do výšky 88%.
Za podmienky, že žalobca žalovanému preukázal, že po zaplatení príspevku do Recyklačného fondu
zhodnotil v priebehu kalendárneho roka 2003 prostredníctvom zmluvného partnera odpady z výrobkov,
za ktoré zaplatil príspevok do Recyklačného fondu, má jednoznačne právny nárok na vrátenie
zaplateného príspevku.
Výška príspevku zodpovedá rozsahu zhodnotenia odpadov z výrobkov, t.j. ak žalobca za kalendárny rok
2003 preukázateľne zhodnotil odpady v celom rozsahu, má nárok na vrátenie zaplateného príspevku do
Recyklačného fondu v celej, t.j. 100% výške.
Zákon o odpadoch v žiadnom zo svojich ustanovení nestanovuje, že žalovaný má oprávnenie znížiť
zaplatený príspevok, ktorý vracia, s poukazom na skutočnosť, že časť tohto príspevku sa presunula do
všeobecného sektora Recyklačného fondu.
Ustanovenie § 63 ods. 2 druhá veta a ods. 3 a 4 zákona o odpadoch upravujú len spôsoby použitia
prostriedkov Recyklačného fondu, a nie vrátenie už zaplateného príspevku, a preto sa nevzťahujú na
prípad, kedy žalovaný rozhoduje o vrátení už zaplateného príspevku podľa ust § 56 ods. 4 zákona o
odpadoch. Na vrátenie zaplateného príspevku sa vzťahuje ust. § 56 ods. 4 a ust. § 64 ods. 2 zákona o



odpadoch, z ktorých vyplýva, že na vrátenie príspevku je právny nárok. V žiadnom z týchto ustanovení
nie je pritom zakotvená možnosť krátenia sumy, na ktorej vrátenie má platiteľ príspevku nárok.
Senát odvolacieho súdu poukazuje na logickú argumentáciu žalobcu, ktorý tvrdí, že záver žalovaného
by znamenal znevýhodnenie tých výrobcov, ktorí zhodnotili odpady z výrobkov, za ktoré platili príspevok
do Recyklačného fondu až dodatočne, t.j. po jeho zaplatení. Zo zákonnej úpravy však takéto nerovnaké
postavenie výrobcov, ktorí obaja zhodnotili odpady v rovnakej miere, avšak jediný rozdiel je v čase, kedy
tak urobili, nevyplýva.
Za stavu, že žalobca predložil žalovanému doklady preukazujúce zhodnotenie odpadov z PET fliaš v
rovnakom rozsahu, v akom uviedol na trh PET fľaše, za ktoré zaplatil do Recyklačného fondu príspevok,
splnil zákonné podmienky pre vrátenie 100% zaplateného príspevku.
Pritom treba zdôrazniť, že doklady preukazujúce zhodnotenie odpadov z PET fliaš v žalobcom
uvádzanom rozsahu nespochybnil ani žalovaný, ktorý však žalobcovi vrátil len sumu zodpovedajúcu
88% zaplateného príspevku.
Z horeuvedených dôvodov odvolací súd zamietajúci prvostupňový rozsudok krajského súdu podľa §
250ja ods. 3 O.s.p. zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného vrátane prvostupňového rozhodnutia zrušil a
vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom v zmysle § 250ja ods. 4 O.s.p. je viazaný právnym
názorom súdu.
O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c veta prvá
O.s.p. a § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému žalobcovi priznal právo na náhradu trov  konania.
Náhrada trov konania spočíva v zaplatených súdnych poplatkoch vo výške 140,- € (za žalobu a za
odvolanie) ako i v trovách právneho zastúpenia, ktoré boli právnym zástupcom žalobcu vyčíslené v
súlade so vyhláškou č. 655/2004 Z.z. Trovy právneho zastúpenia pozostávajú len z trov právneho
zastúpenia v prvostupňovom konaní, nakoľko trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní si žalobca
neuplatnil (§ 246c ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 2 O.s.p.). Trovy právneho zastúpenia vzniknuté
žalobcovi v konaní pred prvostupňovým súdom boli priznané tak ako boli uplatnené (v rámci vyjadrenia
z 11. novembra 2014 na č.l. 31 v súdnom spise) za 3 úkony právnej služby (prevzatie veci, vrátane
prvého rokovania s klientom, vypracovanie žaloby zo 17.09.2014, vyjadrenie z 11.11.2014) po 134,- €,
spolu 402,- € (základná sadzba tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby je stanovená v zmysle ust.
§ 11 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov), čo spolu s daňou pridanej hodnoty, nakoľko zástupca žalobcu je
jej platiteľom, predstavuje celkovo sumu 482,40 € (402,- € x 20%). Zároveň žalobcovi priznal náhradu
výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné za 3 úkony právnej služby v sume
celkovo 24,12 € (3x 8,04 €), čo spolu s DPH (20%) tvorí celkom 28,94 € (24,12 € x 20).
Odvolací súd priznal žalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej výške   511,34 €.
Odvolací súd v odvolacom konaní postupoval podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý
bol zrušený zákonom č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (§ 473), ktorý nadobudol účinnosť dňa
01.07.2016.

Dňom 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok, ktorý v § 491
ods. 1 ustanovil, že ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej
časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

Podľa § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa
doterajších predpisov.

V súlade s vyššie uvedenými prechodnými ustanoveniami odvolací súd v predmetnej veci postupoval
podľa doterajšieho predpisu, Občianskeho súdneho poriadku.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.
mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "21S/166/2014", "guid": "1834098e-2233-4fa0-a4cc-592a07a69a94:2a632107-1675-42c4-904b-d28cce7b617a", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}