Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Najvyšší súd 7Sžso/45/2015 3014200824 29. 09. 2016 JUDr. Zdenka Reisenauerová ECLI:SK:NSSR:2016:3014200824.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej a členov senátu JUDr. Ľubici Filovej a JUDr. Violy Takáčovej, PhD., v právnej veci žalobcu: Z. X., bytom Q. J. Q. T., Y. X, právne zastúpeného: JUDr. Šimonom Cibulkom, advokátom, so sídlom Trenčín, Hodžova 53, proti žalovanému: Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, so sídlom Špitálska 8, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného č. UPS/USl/SSVODPC/ BEZ/2014/20645, zo dňa 1. augusta 2014, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne, č. k. 13S/242/2014-31 zo dňa 25. marca 2015, takto rozhodol: Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, č. k. 13S/242/2014-31 zo dňa 25. marca 2015 v napadnutej časti týkajúcej sa veci samej potvrdzuje. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, č. k. 13S/242/2014-31 zo dňa 25. marca 2015 v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady trov konania z r u š u j e a vec v r a c i a krajskému súdu na ďalšie konanie. odôvodnenie: 1. Krajský súd v Trenčíne napadnutým rozsudkom č. k. 13S/242/2014-31 zo dňa 25.03.2015 podľa ust. § 250j ods. 2 písm. d/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného č. PS/USl/SSVODPC/BEZ/2014/20645, zo dňa 01.08.2014, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutia Úradu práce, sociálnych veci a rodiny Nové Mesto nad Váhom č. NMl/OPPKŤZPAPČ/SOC/2014/22044-0011 zo dňa 16.04.2014, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Žalobcovi priznal náhradu trov konania. Z odôvodnenia uvedeného rozsudku vyplýva, že krajský súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného správneho orgánu a postup mu predchádzajúci nebolo v súlade so zákonom a žalobné dôvody žalobcu odôvodňovali jeho zrušenie a vrátenie veci na ďalšie konanie. Krajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného správneho orgánu preskúmal v intenciách ustanovení § 14 ods. 6 zákona č. 447/2008 Z. z. v spojení s § 17 ods. 1, s § 45 ods. 14 uvedeného zákona, ktorú právnu úpravu citoval, súčasne v intenciách ustanovení zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov - správneho poriadku, citujúc právnu úpravu ustanovenú v § 47 ods. 3, postupom v zmysle právnej úpravy ustanovenej v druhej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, upravujúcej rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov.
Krajský súd v preskúmavanej veci z administratívneho spisu zistil, že prvostupňovým rozhodnutím Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Nové Mesto nad Váhom bol žalobcovi odňatý parkovací preukaz a súčasne mu bola uložená povinnosť vrátiť ho v lehote 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Správny orgán pri svojom rozhodovaní vychádzal z aktuálneho zdravotného stavu žalobcu, ktorý bol prehodnotený v súvislosti s jeho žiadosťou o peňažný príspevok na osobnú asistenciu zo dňa 24.02.2014. Posudkový lekár prvostupňového správneho orgánu určil vo vypracovanom lekárskom posudku mieru funkčnej poruchy žalobcu na 50 % podľa prílohy č. 3 kapitoly V, odseku 4, písm. c/ zákona č. 447/2008 Z. z. (ďalej len zákon), pričom konštatoval, že žalobca sa považuje za osobu s ťažkým zdravotným postihnutím. Z takto vypracovaného posudku vyplynulo, že od posledného posúdenia malo u žalobcu dôjsť k zlepšeniu mobility, keď sa má pohybovať bez použitia ortopedickej opornej pomôcky. V posudku je taktiež konštatované, že žalobca je po implementácii totálnej endoprotézy pravého kolenného kĺbu. Posudkový lekár uzavrel, že žalobca nie je odkázaný na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom a nemá praktickú alebo úplnú slepotu oboch očí. Na základe odvolania žalobcu proti uvedenému prvostupňovému rozhodnutiu žalovaný napadnutým rozhodnutím odvolanie zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Žalovaný pri svojom rozhodovaní vychádzal z lekárskeho posudku vypracovaného posudkovým lekárom ústredia, ktorý zhodne s prvým posudkom určil mieru funkčnej poruchy u žalobcu na 50 % podľa prílohy 3 zákona. Tento posudkový lekár konštatoval, že žalobca je liečený pre farmakorezistentný tras horných končatín, hlavy a hlasiviek. Je po implementovaní totálnej endoprotézy pravého kolenného kĺbu, bez zdokumentovaného pooperačného obmedzenia pohyblivosti, chôdzu zvláda samostatne bez kompenzačných pomôcok. Pooperačne bola zdokumentovaná chôdza s dvoma barlami, čo je prechodný stav, nakoľko je predpoklad postupného zlepšenia chôdze aj bez nutnosti kompenzačných pomôcok, tak ako to bolo po prvej operácii. Žalobca je liečený na vysoký krvný tlak, cukrovku, jeho stav je stabilizovaný. Taktiež je liečený pre artrózu bedrových a členkových kĺbov bez zdokumentovaného obmedzenia pohyblivosti v nich. Ďalej krajský súd mal preukázané, že zo stanoviska posudkovej lekárky žalovaného, oddelenia posudkových činností J.. U. N. vyplynulo, že žalobca je liečený pre farmakorezistentný tras horných končatín, hlavy a hlasiviek, s neurochirugickou liečbou nesúhlasil. V máji 2013 mu bola vykonaná totálna endoprotéza pravého kolenného kĺbu. Dňa 01.04.2014 mu implantovali totálnu endoprotézu ľavého kolenného kĺbu. Pooperačne bola zdokumentovaná u žalobcu chôdza s dvoma francúzskymi barlami, čo je prechodný stav a tak ako u každého jedinca po operácii kolena, je predpoklad postupného zlepšenia chôdze aj bez nutnosti kompenzačných pomôcok. Operácia ľavého kolena sa realizovala, za účelom zlepšenia zdravotného stavu. Jej realizáciou nastala nová skutočnosť v zdravotnom stave žalobcu. Obmedzenie v mobilite pooperačne netrvalo ani celé 3 mesiace, z tohto dôvodu žalobca nespĺňal podmienku funkčnej poruchy podľa § 2 písm. c/ zákona. Zdôraznila, že v lekárskom posudku bolo jasne zdokumentované liečenie žalobcu pre artrózu členkov, funkčne bez zdokumentovaného obmedzenia pohyblivosti v nich. K záverom J.. O., na ktoré sa žalobca opakovane odvolával uviedla, že tieto sú z roku 2013, medzičasom došlo k zmene zdravotného stavu žalobcu vykonaným implantáciami kolenných kĺbov. Krajský súd poukázal na to, že základným cieľom konania o kompenzácii, vrátane konania o parkovacom preukaze je podpora sociálneho začlenenia fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím do spoločnosti vrátane nepriameho zabezpečenia nevyhnutných podmienok na uspokojovanie základných životných potrieb za jej aktívnej účasti pri zachovaní jej ľudskej dôstojnosti, minimalizácia sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia, ktoré nie je postihnutá osoba schopná prekonať vlastným úsilím a prostriedkami, ako aj zmiernenie jej nepriaznivej sociálnej situácie. Podľa názoru krajského súdu odobratie parkovacieho preukazu je rozhodnutím, ktoré významnou mierou zasahuje do nadobudnutých sociálnych práv žalobcu. Takéto rozhodnutie teda musí byť založené na takých podkladoch, ktoré sú postačujúce pre presné a úplné zistenie skutočného stavu veci. Zdravotný stav oprávnenej osoby musí byť preto preverený a posúdený tak, aby bez pochybností umožňoval vysloviť záver, že sú splnené podmienky pre odobratie tohto preukazu. V danej súvislosti krajský súd poukázal tiež na to, že význam rozhodnutia o odňatí už v minulosti priznanej kompenzácie, kladie taktiež zvýšené nároky na jeho odôvodnenie, keď takéto rozhodnutie musí jasne, zrozumiteľne a presvedčivo odôvodniť na základe akých skutkových zistení, z akých dôvodov a na akom právnom základe správny orgán rozhodol. Z odôvodnenia rozhodnutia musí
bez pochybností vyplynúť, akým spôsobom, akými dôkazmi došlo k preukázaniu zmeny skutočností rozhodujúcich pre trvanie nároku na parkovací preukaz, akými úvahami sa správny orgán pri posudzovaní riadil. Konštatoval, že žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí obmedzil len na citácie posudku vypracovaného jeho posudkovým lekárom, pričom žiadnym spôsobom sa nevyjadril k jednotlivým odvolacím námietkam žalobcu, majúc za to, že skutočnosť, že posudok vychádzal a zohľadňoval aj závery z lekárskej správy MUDr. O., na ktoré žalobca v odvolaní poukazoval, nemá na povinnosť odvolacieho správneho orgánu riadne sa vysporiadať s jednotlivými odvolacími námietkami žiaden vplyv. Uviedol, že komplexný posudok, napriek svojej významnosti, nepredstavuje jediný podklad rozhodnutia v konaní podľa zákona č. 447/2008 Z. z. a vzhľadom na uvedené je potom legitímne očakávanie žalobcu, že z odôvodnenia rozhodnutia o odňatí parkovacieho preukazu sa v zmysle zákonného príkazu na presvedčivé odôvodnenie (§ 46 a § 47 ods. 3 Správneho poriadku) dozvie jasné argumenty, ako sa správny orgán vysporiadal s jeho odvolacími námietkami, ktoré smerovali k správnosti záverov obsiahnutých v tomto posudku, ktoré podľa názoru odvolateľa (žalobcu) nekorešpondovali so závermi odborného lekára J.. O.. Poukazom na to, že zákon č. 447/2008 Z. z. pripúšťa lekársku posudkovú činnosť, a to najmä za účelom hodnotenia a posudzovania zdravotného stavu, jeho zmien a porúch podmieňujúcich zdravotné postihnutie fyzickej osoby v prípadoch, keď toto posúdenie vyžaduje osobitné odborné znalosti, krajský súd konštatoval, že vykonanie takejto posudkovej činnosti však neoprávňuje v zmysle čl. 152 ods. 4 Ústavy žalovaného, aby upustil, resp. vôbec nevykonal podrobnú analýzu zistených záverov v svojom rozhodnutí s vyhodnotením, prečo neprihliadol k námietkam žalobcu, resp. prečo závery obsiahnuté v komplexnom posudku vyhovujú kritériu spoľahlivo zisteného stavu veci v zmysle zásady súčinnostného hľadania materiálnej pravdy v správnom konaní (§ 3 ods. 2 a 4 Správneho poriadku). Zdôraznil, že rozhodnutie správneho orgánu konajúceho vo veciach parkovacieho preukazu musí okrem iného obsahovať aj odôvodnenie, v ktorom správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval. K žalobnej námietke žalobcu, že postupom žalovaného došlo k porušeniu ust. § 33 ods. 2 správneho poriadku krajský súd uviedol, že táto nebola dôvodná, keď § 53 ods. 1, 2 zákona č. 447/2008 Z. z. vylučuje použitie tohto ustanovenia v konaní o parkovacom preukaze. Krajský súd dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, a preto ho zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p. V ďalšom konaní uložil žalovanému povinnosť o veci rozhodnúť po zohľadnení aktuálneho zdravotného stavu žalobcu tak, aby jeho rozhodnutie zodpovedalo zákonným požiadavkám, ktoré na neho kladie ust. § 47 ods. 3 Správneho poriadku. Záverom krajský súd uviedol, že zo samotnej skutočnosti, že žalobca pricestoval v jednotlivom prípade na vyšetrenie posudkovým lekárom prostriedkom hromadnej dopravy, bez asistenta, nie je možné ustáliť záver, že žalobca nie je odkázaný na individuálnu prepravu, keď táto skutočnosť sama o sebe nemôže predstavovať zásadný argument a dôkaz vo veci, keď je potrebné prihliadať aj na každodenné potreby žalobcu. Krajský súd o náhrade trov konania rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania, ktorá predstavuje náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej sume 432,23 eur. Pokiaľ právny zástupca žalobcu žiadal v rámci trov právneho zastúpenia aj náhradu za oznámenie súdu, že jeho klient nesúhlasí s prejednaním veci bez pojednávania, podľa názoru krajského súdu takéto oznámenie nie je účelným úkonom právnej pomoci, keď samo o sebe nesmeruje k uplatňovaniu práv žalobcu, z ktorého dôvodu žalobcovi za toto oznámenie nepriznal žiadnu náhradu. 2. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu sa v zákonnej lehote odvolal žalovaný. Navrhoval, aby odvolací súd rozsudok Krajského súdu v Trenčíne v časti týkajúcej sa veci samej zmenil a žalobu zamietol a v prípade potvrdenia rozsudku krajského súdu vo veci samej, napadnutý rozsudok krajského súdu v časti týkajúcej sa náhrady trov konania zmenil a priznal žalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia vyčíslené podľa zákonnej úpravy vyhlášky č. 655/2004 Z. z. upravujúcej sadzbu tarifnej odmeny advokáta v prípade zastupovania v sociálnych veciach.
V dôvodoch odvolania žalovaný namietal, že rozsudok krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že sa pridržiava zrušených rozhodnutí a vyjadrenia k žalobe. Poukazom na skutkové zistenia vo veci a na právnu úpravu ustanovenú v čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a v § 14 ods. 6 a § 17 ods. 1 zákona č. 447/2008 Z. z., ktorú citoval, dôvodil, že je zrejmé, že žalovaný má Ústavou SR danú povinnosť postupovať podľa platnej právnej úpravy, čo pre danú vec je zákon č. 447/2008 Z. z., v ňom sú v § 14 ods. 6 stanovené zákonné podmienky na určenie odkázanosti na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom, čo je základná podmienka poskytnutia parkovacieho preukazu. Žalovaný argumentoval ďalej tým, že v predmetnej veci mohol rozhodovať len v rozsahu tohto ustanovenia. Uviedol, že ak mal za preukázané, že žalobca je občanom s ŤZP s poškodením horných končatín, pričom po vykonaných endoprotézach oboch kolien došlo k zlepšeniu jeho zdravotného stavu a to tak, že bol schopný premiestňovať sa k vozidlu verejnej hromadnej dopravy, nastupovať do vozidla, udržať sa v ňom počas jazdy, vystúpiť a zvládať v ňom iné situácie predpokladané v zákone, pričom nesplnenie týchto zákonných podmienok bolo nesporne preukázané konaním samotného žalobcu a to tým, že sa samostatne dvakrát premiestňoval vlakovou a autobusovou verejnou dopravou, resp. bolo toto samostatné premiestňovanie potvrdené aj osobnou asistentkou žalobcu, potom tvrdenie žalobcu v žalobe, že nie je schopný pri rešpektovaní prirodzenej dôstojnosti premiestňovať sa k vozidlám hromadnej dopravy, nastupovať a vystupovať z nich, prípadne sa udržať počas jazdy, nekorešponduje z objektívne zisteným stavom veci t.j., že tvrdenie žalobcu nezodpovedá objektívnej skutočnosti. Žalovaný zastával názor, že v rozsahu tejto právnej úpravy bolo zákonným spôsobom vydané a odôvodnené aj jeho napadnuté rozhodnutie. Nesúhlasil s argumentáciou súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku, že len odkázal na zákonnú úpravu bez odôvodnenia. Uviedol, že na ostatné súdom prvého stupňa uvádzané dôvody pri vydaní napadnutého rozhodnutia z už uvedených zákonných dôvodov nemohol prihliadať, a preto ani neboli predmetom rozhodovania. Vyslovil názor, že pri vydaní napadnutého rozhodnutia nedošlo zo strany žalovaného k porušeniu zákonnosti. Žalovaný tiež namietal nesprávnosť výpočtu náhrady trov konania, ktorú súd prvého stupňa priznal žalobcovi. Nesúhlasil so zaplatením náhrady trov konania v sume 432,23 Eur a jej výšku považoval za nedôvodnú. Uviedol, že prepočtom uvedenej sumy súd prvého stupňa určil výšku trov konania podľa § 11 ods. 4 prvej vety vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v jednej šestine výpočtového základu v už uvedených sumách za jednotlivý úkon. Poukazom na to, že podľa § 11 ods. 4 uvedenej vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna šestina výpočtového základu vo veciach zastupovania podľa piatej časti OSP, uviedol, že v dávkových veciach sociálneho poistenia, vo veciach sociálnych služieb a vo veciach preskúmavania rozhodnutia o priestupkoch patrí odmena za jeden úkon právnej služby vo výške jednej trinástiny výpočtového základu a konanie vo veci podľa zákona č. 447/2008 Z. z. je konaním vo veci sociálnych služieb (§ 2), a preto bolo potrebné postupovať podľa druhej vety tohto ustanovenia a odmenu stanoviť vo výške jednej trinástiny výpočtového základu, dajúc do pozornosti rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (napr. 10 Sžso/7/2012, lSzso/34/2010). V danej súvislosti tiež poukázal na možný postup podľa § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky. Záverom žalovaný uviedol, že súd prvého stupňa napadnuté rozhodnutie zrušil z procesných dôvodov a to nesplnením ustanovenia § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, pretože podľa názoru súdu žalovaný riadne neodôvodnil napadnuté rozhodnutie, pričom žalobca však v žalobe napáda rozhodnutie z hmotnoprávnych dôvodov t.j., že žalovaný porušil zákon č. 447/2008 Z. z. tým, že nedodržal podmienky stanovené v § 14 ods. 6, § 17 ods. 1, § 45 ods. 14 zákona č. 447/2008 Z. z., kladúc dôraz na porušenie ustanovenia § 32 ods. 2 Správneho poriadku. Namietal, že súd prvého stupňa na tieto dôvody neprihliadol. 3. K odvolaniu žalovaného sa žalobca vyjadril tak, že navrhoval napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdiť. Nesúhlasil s dôvodmi žalovaného uvedenými v jeho odvolaní. Uviedol, že v tomto konaní bolo nevyhnutné ďalšie dokazovanie k viacerým skutočnostiam týkajúcich sa jeho odkázanosti na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom, pričom žalovaný nevenoval riadnemu objasneniu týchto skutočností náležitú pozornosť a na námietky a tvrdenia ním vznesené v odvolaní žiadnym spôsobom nereagoval. Súhlasil s výrokmi a odôvodnením rozsudku Krajského súdu v Trenčíne, č. k. 13S/242/2014-31 zo dňa 25.03.2015. 4.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok - ďalej len SSP, v spojemí s § 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach podaného odvolania žalovaného (§ 492 ods. 2 SSP a § 246c ods. 1 prvá veta O.s.p. a § 212 ods. 1 O.s.p.), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 492 ods. 2 SSP a § 250ja ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk <. (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 O.s.p. a s § 492 ods. 2 SSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nie je možné priznať úspech. Predmetom odvolacieho konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým krajský súd žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu, ako aj konania im prechádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so zásadnými námietkami uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného. Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci bolo rozhodnutie žalovaného správneho orgánu č. UPS/USl/SSVODPC/BEZ/2014/20645, zo dňa 01.08.2014, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutia Úradu práce, sociálnych veci a rodiny Nové Mesto nad Váhom č. NMl/OPPKŤZPAPČ/SOC/2014/22044-0011 zo dňa 16.04.2014. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Nové Mesto nad Váhom uvedeným prvostupňovým rozhodnutím žalobcovi odňal parkovací preukaz a súčasne mu uložil povinnosť vrátiť ho v lehote 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Podľa § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov. Odvolací súd predovšetkým dáva do pozornosti, že súd v procese súdneho prieskumu podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je súdom skutkovým. Jeho úlohou pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (upravujúcej rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov (§§ 247 a nasl. O.s.p.) je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu je určený rozsahom dôvodov uvedených v žalobe, ktorými žalobca namieta nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu, tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím správneho orgánu a postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych právach. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O.s.p.). V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Po preskúmaní napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa a konania mu predchádzajúceho v rozsahu odvolacích námietok odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa v procese súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného náležite postupoval v zmysle procesných pravidiel zákonodarcom nastolených v druhej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku citovaných vyššie.
Z predloženého spisového materiálu krajského súdu súčasť ktorého tvoril administratívny spis žalovaného odvolací súd zistil, krajský súd žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov v zmysle § 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p. Zásadné námietky žalovaného, ktorými napáda zákonnosť napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa v merite veci spočívajú v jeho tvrdení, že napadnutým rozhodnutím rozhodoval na základe záverov posudkového lekára, ktorý posudzoval aktuálny zdravotný stav žalobcu a to na základe ním predložených lekárskych nálezov a svoje skutkové a právne závery aj náležite odôvodnil, pričom v konaní postupoval a rozhodol v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky na základe zákonnej úpravy ustanovenej v zákone č. 447/2018 Z. z. a to v súlade s § 14 ods. 6. Žalovaný súčasne namietal nesprávnosť napadnutého rozsudku prvostupňového súdu, keďže súd prvého stupňa zrušil napadnuté rozhodnutie výlučne z procesných dôvodov, pričom hmotnoprávnymi dôvodmi žalobcom namietanými v žalobe sa nijak nezaoberal. Odvolací súd po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu v zmysle ustanovenia § 492 ods. 2 SSP v spojení s § 246c ods. 1 a s § 219 ods. 2 O.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa v zásade odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej, spolu so správnym poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Senát odvolacieho súdu považuje právne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom za správne a súladné so zákonom. Vzhľadom k tomu, aby neopakoval pre účastníkov známe skutočnosti, na zdôraznenie správneho skutkového a právneho záveru súdu prvého stupňa uvádza. Zákonodarca v právnej úprave ustanovenej v zákone č. 447/2008 Z. z. upravuje právne vzťahy pri poskytovaní peňažných príspevkov na kompenzáciu sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia, právne vzťahy pri vyhotovení preukazu fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, vyhotovení preukazu fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím so sprievodcom (ďalej len „preukaz“), parkovacieho preukazu pre fyzickú osobu so zdravotným postihnutím (ďalej len „parkovací preukaz“) a právne vzťahy na účely posudzovania potreby osobitnej starostlivosti poskytovanej podľa osobitného predpisu. Cieľom úpravy uvedených právnych vzťahov je podpora sociálneho začlenenia fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím do spoločnosti za jej aktívnej účasti pri zachovaní jej ľudskej dôstojnosti za podmienok a v oblastiach ustanovených týmto zákonom. (§ 1 ods. 1, 2). Na konanie vo veciach kompenzácie a na konanie o parkovacom preukaze sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní (zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov správny poriadok) s odchýlkami uvedenými v odseku 2, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia § 18 ods. 3, § 33 ods. 2, § 60, § 61 až 68 všeobecného predpisu o správnom konaní sa nevzťahujú na konanie vo veciach kompenzácie, na konanie o preukaze a na konanie o parkovacom preukaze. (§ 53 ods. 1, 2 zákona č. 447/2008 Z. z.). Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán. (§ 32 ods. 1, 2 správneho poriadku). Rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. (§ 46 správneho poriadku). V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. (§ 47 ods. 3 správneho poriadku). Podľa názoru odvolacieho súdu zhodne s názorom súdu prvého stupňa žalovaný správny orgán v danej veci nepostupoval v intenciách citovaných právnych noriem, keď svoj právny záver, ku ktorému
dospel zo skutkových okolností, náležite neodôvodnil v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, a preto jeho rozhodnutie treba považovať za nezrozumiteľné, majúce za následok jeho nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov. Aj podľa názoru odvolacieho súdu zhodne s názorom súdu prvého stupňa odôvodnenie napadnutého rozhodnutia žalovaného nie je možné považovať za náležite odôvodnené v súlade s právnou úpravou ustanovenou v § 47 ods. 3 Správneho poriadku, keď žalovaný dôvody svojho rozhodnutia oprel len o skutkové zistenia vyplývajúce z posudku posudkového lekára Ústredia práce, sociálnych veci a rodiny a právnu úpravu ustanovenú v § 14 ods. 6 v spojení s § 45 ods. 14 zákona č. 447/2008 Z. z., konštatujúc v závere rozhodnutia, že žalobca nie je podľa lekárskeho posudku druhostupňového správneho orgánu odkázaný na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom a nemá praktickú alebo úplnú slepotu oboch očí, nespĺňa podmienky podľa § 17 ods. 1 na vyhotovenie parkovacieho preukazu, z ktorých dôvodov nie je možné vyhovieť jeho odvolaniu, a preto žalobca je povinný vrátiť parkovací preukaz do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Vychádzajúc z uvedeného žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia jasným a zrozumiteľným spôsobom neuviedol akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ani ako sa vyrovnal s odvolacími námietkami žalobcu ako účastníka správneho konania. Z uvedených dôvodov v danom prípade boli splnené zákonné podmienky pre zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu súdom prvého stupňa a vrátenie veci na ďalšie konanie v zmysle § 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p. Podľa čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky demokratický a právny štát.
(ďalej len „ústava“) Slovenská republika je zvrchovaný,
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. Z uvedeného článku ústavy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Vplyvom ústavy dochádza k vsunutiu jej obsahovo-hodnotových vlastností do všeobecných pojmov zákona tak, aby bol zabezpečený ústavne konformný výklad. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je súčasťou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu. Práve tu je ťažisko činnosti správneho súdnictva, pretože dikcia zákona nemôže byť interpretovaná izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Orgány štátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy, s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou v medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná (čl. 7 Ústavy SR.). V súlade s citovanou právnou úpravou Ústavy Slovenskej republiky bolo povinnosťou žalovaného pri aplikácií právnych noriem ustanovených v § 14 ods. 6, v spojení s § 17 ods. 1 a s § 45 ods. 14 zákona č. 447/2008 Z. z., ktoré v napadnutom rozhodnutí citoval, uviesť aj svoju správnu úvahu, na základe ktorej dospel k záveru, že žalobca už nespĺňa zákonné podmienky odkázanosti na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom, a preto sa mu odníma parkovací preukaz. Povinnosťou žalovaného teda bolo napadnuté rozhodnutie odôvodniť tak, aby jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom bolo zrejmé, nielen z akých podkladov pri svojom rozhodovaní vychádzal, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ale najmä z akých dôvodov, stručne, jasne a výstižne vysvetlil, akými úvahami sa riadil pri hodnotení skutkových a právnych okolností danej veci a zodpovedal na zásadné odvolacie námietky žalobcu vo vzťahu k jeho hmotnoprávnemu nároku, ktorý bol predmetom správneho konania. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd dospel k zhodnému záveru ako súd prvého stupňa, že žalovaný v danom prípade nepostupoval dôsledne v súlade so zámerom zákonodarcom sledovaným v právnej úprave zákona č. 447/2008 Z. z. na vec sa vzťahujúcej vo vzťahu k zdravotnému postihnutiu žalobcu, a teda ani v súlade s ústavou. Problematike týkajúcej sa povinnosti náležite zdôvodniť rozhodnutie venoval značnú pozornosť vo svojej judikatúre aj Ústavný súd Slovenskej republiky - napr. v náleze č. sp. zn. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 243/07, I. ÚS 114/08, III. ÚS 36/2010. Ústavný súd konštatoval, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov (týka sa aj rozhodovacej činnosti orgánov verejnej správy)
sa uskutočňuje v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu; jedným z týchto princípov, predstavujúcim súčasť práva na spravodlivý proces a vylučujúcim ľubovôľu pri rozhodovaní, je povinnosť súdov ako aj orgánov verejnej správy svoje rozhodnutia odôvodniť v súlade so zákonnou úpravou. Z odôvodnenia totiž musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Povinnosť súdu ako aj orgánu verejnej správy je presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť, pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Porušením práva na spravodlivý proces môže byť aj situácia, kedy v hodnotení skutkových zistení absentuje určitá časť skutočností, ktoré vyšli v konaní najavo, ale náležitým spôsobom v celom súhrne posudzovaných skutočností neboli zhodnotené. Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež zdôraznil, že orgán štátnej moci by mal vo svojej argumentácii, obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia, dbať aj na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, ako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé, odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné a je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Nedostatky odôvodnenia zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia. Uvedenou problematikou sa už viackrát zaoberal aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) napr. v rozhodnutí Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30 konštatoval, že z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie. Rovnako ESĽP pripomína, že rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra ESĽP a ani Ústavného súdu SR pritom nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument. Vychádzajúc z uvedeného sa odvolaciemu súdu zhodne so súdom prvého stupňa javí odôvodnenie napadnutého rozhodnutia žalovaného v danej veci, ako jednostranné a formalistické, a teda ako zjavne nezdôvodnené a tým aj nesúladné s právami podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Odvolací súd z dôvodov uvedených vyššie nesúhlasil s odvolacou námietkou žalovaného, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, keď považoval napadnuté rozhodnutie žalovaného za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Odvolací súd nemohol súhlasiť ani s argumentáciou žalovaného, že súd prvého stupňa napadnuté rozhodnutie zrušil z procesných dôvodov a to porušením ustanovenia § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, pričom nijak sa nevyporiadal so žalobnými dôvodmi žalobcu, ktorými v žalobe napádal zákonnosť rozhodnutia žalovaného z hmotnoprávnych dôvodov t.j., že žalovaný porušil zákon č. 447/2008 Z. z. tým, že nedodržal podmienky stanovené v § 14 ods. 6, § 17 ods. 1, § 45 ods. 14 zákona č. 447/2008 Z. z., kladúc dôraz na porušenie ustanovenia § 32 ods. 2 Správneho poriadku. K uvedenému odvolací súd konštatuje, že súd v procese súdneho prieskumu preskúmava zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy v rozsahu žalobných dôvodov, pokiaľ však napadnuté rozhodnutie správneho orgánu je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, ide o takú vadu konania, na ktorú súd je povinný prihliadať z úradnej povinnosti. Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že námietky žalovaného, týkajúce sa veci samej uvedené v jeho odvolaní nie sú relevantné k vyhoveniu jeho odvolacieho návrhu, a preto napadnutý rozsudok krajského súdu v zmysle § 492 ods. 2 SSP a § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. a v spojení s § 219 ods. 1, 2 a s § 246c ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Žalovaný v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa súčasne namietal správnosť výpočtu náhrady trov konania, nesúhlasiac so zaplatením náhrady trov konania v sume 432,23 Eur, považujúc jeho výšku
za nedôvodnú. Dôvodil, že súd prvého stupňa určil výšku trov konania nesprávne podľa § 11 ods. 4 prvej vety vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v jednej šestine výpočtového základu za úkon, pretože v dávkových veciach sociálneho poistenia, vo veciach sociálnych služieb a vo veciach preskúmavania rozhodnutia o priestupkoch patrí odmena za jeden úkon právnej služby vo výške jednej trinástiny výpočtového základu a konanie vo veci podľa zákona č. 447/2008 Z. z. je konaním vo veci sociálnych služieb (§ 2), a preto bolo potrebné postupovať podľa druhej vety tohto ustanovenia a odmenu stanoviť vo výške jednej trinástiny výpočtového základu. Odvolací súd považoval uvedenú námietku žalovaného za dôvodnú. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa v časti náhrady trov konania náležite nevyplýva jeho postup pri určení výšky trov právneho zastúpenia žalobcu advokátom. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady trov konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa § 492 ods. 2 S.s.p v spojení s § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p., § 221 ods. 1, písm. f/, ods. 2 a § 246c ods.1 O.s.p. Úlohou súdu prvého stupňa bude opätovne rozhodnuť o náhrade trov konania vyporiadajúc sa s námietkou žalovaného vznesenou v jeho odvolaní a súčasne rozhodne aj o náhrade trov odvolacieho konania. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.