{"guid": "f65d9fe3-e949-4347-bb21-7f984796771c:e8121fbe-be84-4d83-83a6-96c1feded8f6", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:3014200824.1", "spisova_znacka": "7Sžso/45/2015", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžso/45/2015 z 29. 9. 2016", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. septembra 2016, sp. zn. 7Sžso/45/2015, ECLI:SK:NSSR:2016:3014200824.1", "identifikacne_cislo": "3014200824", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Pavel Ištók", "sudca_id": 117, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/mgr-pavel-istok-117", "datum_vydania": "2016-09-29", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Opravné prostriedky proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2008/447", "nazov": "zákon č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2008/447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/447-2008"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/e8121fbe-be84-4d83-83a6-96c1feded8f6", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:3014200824.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2016:3014200824.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2016:3014200824.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n7Sžso/45/2015\n3014200824\n29. 09. 2016\nJUDr. Zdenka Reisenauerová\nECLI:SK:NSSR:2016:3014200824.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej\na členov senátu JUDr. Ľubici Filovej a JUDr. Violy Takáčovej, PhD., v právnej veci žalobcu: Z. X.,\nbytom Q. J. Q. T., Y. X, právne zastúpeného: JUDr. Šimonom Cibulkom, advokátom, so sídlom\nTrenčín, Hodžova 53, proti žalovanému: Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, so sídlom Špitálska\n8, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného č. UPS/USl/SSVODPC/\nBEZ/2014/20645, zo dňa 1. augusta 2014, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v\nTrenčíne, č. k. 13S/242/2014-31 zo dňa 25. marca 2015, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, č. k. 13S/242/2014-31 zo dňa\n25. marca 2015 v napadnutej časti týkajúcej sa veci samej\npotvrdzuje.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, č. k. 13S/242/2014-31 zo dňa\n25. marca 2015 v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady trov konania z r u š u j e a vec v r a c i\na krajskému súdu na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\n1.\nKrajský súd v Trenčíne napadnutým rozsudkom č. k. 13S/242/2014-31 zo dňa 25.03.2015 podľa ust. §\n250j ods. 2 písm. d/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) žalobou napadnuté rozhodnutie\nžalovaného č. PS/USl/SSVODPC/BEZ/2014/20645, zo dňa 01.08.2014, ktorým žalovaný zamietol\nodvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutia Úradu práce, sociálnych veci a rodiny Nové\nMesto nad Váhom č. NMl/OPPKŤZPAPČ/SOC/2014/22044-0011 zo dňa 16.04.2014, zrušil a vec mu\nvrátil na ďalšie konanie. Žalobcovi priznal náhradu trov konania.\nZ odôvodnenia uvedeného rozsudku vyplýva, že krajský súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že\nrozhodnutie žalovaného správneho orgánu a postup mu predchádzajúci nebolo v súlade so zákonom a\nžalobné dôvody žalobcu odôvodňovali jeho zrušenie a vrátenie veci na ďalšie konanie.\nKrajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného správneho orgánu preskúmal v\nintenciách ustanovení § 14 ods. 6 zákona č. 447/2008 Z. z. v spojení s § 17 ods. 1, s § 45 ods. 14\nuvedeného zákona, ktorú právnu úpravu citoval, súčasne v intenciách ustanovení zákona č. 71/1967\nZb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov - správneho poriadku, citujúc právnu úpravu\nustanovenú v § 47 ods. 3, postupom v zmysle právnej úpravy ustanovenej v druhej hlave piatej časti\nObčianskeho súdneho poriadku, upravujúcej rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom\nsprávnych orgánov.\n\nKrajský súd v preskúmavanej veci z administratívneho spisu zistil, že prvostupňovým rozhodnutím\nÚradu práce, sociálnych vecí a rodiny Nové Mesto nad Váhom bol žalobcovi odňatý parkovací\npreukaz a súčasne mu bola uložená povinnosť vrátiť ho v lehote 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia.\nSprávny orgán pri svojom rozhodovaní vychádzal z aktuálneho zdravotného stavu žalobcu, ktorý\nbol prehodnotený v súvislosti s jeho žiadosťou o peňažný príspevok na osobnú asistenciu zo dňa\n24.02.2014. Posudkový lekár prvostupňového správneho orgánu určil vo vypracovanom lekárskom\nposudku mieru funkčnej poruchy žalobcu na 50 % podľa prílohy č. 3 kapitoly V, odseku 4, písm. c/ zákona\nč. 447/2008 Z. z. (ďalej len zákon), pričom konštatoval, že žalobca sa považuje za osobu s ťažkým\nzdravotným postihnutím. Z takto vypracovaného posudku vyplynulo, že od posledného posúdenia malo\nu žalobcu dôjsť k zlepšeniu mobility, keď sa má pohybovať bez použitia ortopedickej opornej pomôcky. V\nposudku je taktiež konštatované, že žalobca je po implementácii totálnej endoprotézy pravého kolenného\nkĺbu. Posudkový lekár uzavrel, že žalobca nie je odkázaný na individuálnu prepravu osobným motorovým\nvozidlom a nemá praktickú alebo úplnú slepotu oboch očí.\nNa základe odvolania žalobcu proti uvedenému prvostupňovému rozhodnutiu žalovaný napadnutým\nrozhodnutím odvolanie zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Žalovaný pri svojom rozhodovaní\nvychádzal z lekárskeho posudku vypracovaného posudkovým lekárom ústredia, ktorý zhodne s prvým\nposudkom určil mieru funkčnej poruchy u žalobcu na 50 % podľa prílohy 3 zákona. Tento posudkový lekár\nkonštatoval, že žalobca je liečený pre farmakorezistentný tras horných končatín, hlavy a hlasiviek. Je po\nimplementovaní totálnej endoprotézy pravého kolenného kĺbu, bez zdokumentovaného pooperačného\nobmedzenia pohyblivosti, chôdzu zvláda samostatne bez kompenzačných pomôcok. Pooperačne bola\nzdokumentovaná chôdza s dvoma barlami, čo je prechodný stav, nakoľko je predpoklad postupného\nzlepšenia chôdze aj bez nutnosti kompenzačných pomôcok, tak ako to bolo po prvej operácii. Žalobca\nje liečený na vysoký krvný tlak, cukrovku, jeho stav je stabilizovaný. Taktiež je liečený pre artrózu\nbedrových a členkových kĺbov bez zdokumentovaného obmedzenia pohyblivosti v nich.\nĎalej krajský súd mal preukázané, že zo stanoviska posudkovej lekárky žalovaného, oddelenia\nposudkových činností J.. U. N. vyplynulo, že žalobca je liečený pre farmakorezistentný tras horných\nkončatín, hlavy a hlasiviek, s neurochirugickou liečbou nesúhlasil. V máji 2013 mu bola vykonaná totálna\nendoprotéza pravého kolenného kĺbu. Dňa 01.04.2014 mu implantovali totálnu endoprotézu ľavého\nkolenného kĺbu. Pooperačne bola zdokumentovaná u žalobcu chôdza s dvoma francúzskymi barlami, čo\nje prechodný stav a tak ako u každého jedinca po operácii kolena, je predpoklad postupného zlepšenia\nchôdze aj bez nutnosti kompenzačných pomôcok. Operácia ľavého kolena sa realizovala, za účelom\nzlepšenia zdravotného stavu. Jej realizáciou nastala nová skutočnosť v zdravotnom stave žalobcu.\nObmedzenie v mobilite pooperačne netrvalo ani celé 3 mesiace, z tohto dôvodu žalobca nespĺňal\npodmienku funkčnej poruchy podľa § 2 písm. c/ zákona. Zdôraznila, že v lekárskom posudku bolo jasne\nzdokumentované liečenie žalobcu pre artrózu členkov, funkčne bez zdokumentovaného obmedzenia\npohyblivosti v nich. K záverom J.. O., na ktoré sa žalobca opakovane odvolával uviedla, že tieto sú z\nroku 2013, medzičasom došlo k zmene zdravotného stavu žalobcu vykonaným implantáciami kolenných\nkĺbov.\nKrajský súd poukázal na to, že základným cieľom konania o kompenzácii, vrátane konania o parkovacom\npreukaze je podpora sociálneho začlenenia fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím do\nspoločnosti vrátane nepriameho zabezpečenia nevyhnutných podmienok na uspokojovanie základných\nživotných potrieb za jej aktívnej účasti pri zachovaní jej ľudskej dôstojnosti, minimalizácia sociálnych\ndôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia, ktoré nie je postihnutá osoba schopná prekonať vlastným\núsilím a prostriedkami, ako aj zmiernenie jej nepriaznivej sociálnej situácie.\nPodľa názoru krajského súdu odobratie parkovacieho preukazu je rozhodnutím, ktoré významnou\nmierou zasahuje do nadobudnutých sociálnych práv žalobcu. Takéto rozhodnutie teda musí byť založené\nna takých podkladoch, ktoré sú postačujúce pre presné a úplné zistenie skutočného stavu veci.\nZdravotný stav oprávnenej osoby musí byť preto preverený a posúdený tak, aby bez pochybností\numožňoval vysloviť záver, že sú splnené podmienky pre odobratie tohto preukazu.\nV danej súvislosti krajský súd poukázal tiež na to, že význam rozhodnutia o odňatí už v minulosti\npriznanej kompenzácie, kladie taktiež zvýšené nároky na jeho odôvodnenie, keď takéto rozhodnutie\nmusí jasne, zrozumiteľne a presvedčivo odôvodniť na základe akých skutkových zistení, z akých\ndôvodov a na akom právnom základe správny orgán rozhodol. Z odôvodnenia rozhodnutia musí\n\nbez pochybností vyplynúť, akým spôsobom, akými dôkazmi došlo k preukázaniu zmeny skutočností\nrozhodujúcich pre trvanie nároku na parkovací preukaz, akými úvahami sa správny orgán pri\nposudzovaní riadil.\nKonštatoval, že žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí obmedzil len na citácie posudku vypracovaného\njeho posudkovým lekárom, pričom žiadnym spôsobom sa nevyjadril k jednotlivým odvolacím námietkam\nžalobcu, majúc za to, že skutočnosť, že posudok vychádzal a zohľadňoval aj závery z lekárskej\nsprávy MUDr. O., na ktoré žalobca v odvolaní poukazoval, nemá na povinnosť odvolacieho správneho\norgánu riadne sa vysporiadať s jednotlivými odvolacími námietkami žiaden vplyv. Uviedol, že komplexný\nposudok, napriek svojej významnosti, nepredstavuje jediný podklad rozhodnutia v konaní podľa\nzákona č. 447/2008 Z. z. a vzhľadom na uvedené je potom legitímne očakávanie žalobcu, že\nz odôvodnenia rozhodnutia o odňatí parkovacieho preukazu sa v zmysle zákonného príkazu na\npresvedčivé odôvodnenie (§ 46 a § 47 ods. 3 Správneho poriadku) dozvie jasné argumenty, ako\nsa správny orgán vysporiadal s jeho odvolacími námietkami, ktoré smerovali k správnosti záverov\nobsiahnutých v tomto posudku, ktoré podľa názoru odvolateľa (žalobcu) nekorešpondovali so závermi\nodborného lekára J.. O..\nPoukazom na to, že zákon č. 447/2008 Z. z. pripúšťa lekársku posudkovú činnosť, a to najmä za\núčelom hodnotenia a posudzovania zdravotného stavu, jeho zmien a porúch podmieňujúcich zdravotné\npostihnutie fyzickej osoby v prípadoch, keď toto posúdenie vyžaduje osobitné odborné znalosti, krajský\nsúd konštatoval, že vykonanie takejto posudkovej činnosti však neoprávňuje v zmysle čl. 152 ods. 4\nÚstavy žalovaného, aby upustil, resp. vôbec nevykonal podrobnú analýzu zistených záverov v svojom\nrozhodnutí s vyhodnotením, prečo neprihliadol k námietkam žalobcu, resp. prečo závery obsiahnuté v\nkomplexnom posudku vyhovujú kritériu spoľahlivo zisteného stavu veci v zmysle zásady súčinnostného\nhľadania materiálnej pravdy v správnom konaní (§ 3 ods. 2 a 4 Správneho poriadku). Zdôraznil,\nže rozhodnutie správneho orgánu konajúceho vo veciach parkovacieho preukazu musí okrem iného\nobsahovať aj odôvodnenie, v ktorom správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom pre\nrozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na\nzáklade ktorých rozhodoval.\nK žalobnej námietke žalobcu, že postupom žalovaného došlo k porušeniu ust. § 33 ods. 2 správneho\nporiadku krajský súd uviedol, že táto nebola dôvodná, keď § 53 ods. 1, 2 zákona č. 447/2008 Z. z.\nvylučuje použitie tohto ustanovenia v konaní o parkovacom preukaze.\nKrajský súd dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov,\na preto ho zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p. V ďalšom konaní uložil žalovanému povinnosť\no veci rozhodnúť po zohľadnení aktuálneho zdravotného stavu žalobcu tak, aby jeho rozhodnutie\nzodpovedalo zákonným požiadavkám, ktoré na neho kladie ust. § 47 ods. 3 Správneho poriadku.\nZáverom krajský súd uviedol, že zo samotnej skutočnosti, že žalobca pricestoval v jednotlivom prípade\nna vyšetrenie posudkovým lekárom prostriedkom hromadnej dopravy, bez asistenta, nie je možné ustáliť\nzáver, že žalobca nie je odkázaný na individuálnu prepravu, keď táto skutočnosť sama o sebe nemôže\npredstavovať zásadný argument a dôkaz vo veci, keď je potrebné prihliadať aj na každodenné potreby\nžalobcu.\nKrajský súd o náhrade trov konania rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému žalobcovi\npriznal náhradu trov konania, ktorá predstavuje náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej sume\n432,23 eur. Pokiaľ právny zástupca žalobcu žiadal v rámci trov právneho zastúpenia aj náhradu\nza oznámenie súdu, že jeho klient nesúhlasí s prejednaním veci bez pojednávania, podľa názoru\nkrajského súdu takéto oznámenie nie je účelným úkonom právnej pomoci, keď samo o sebe nesmeruje\nk uplatňovaniu práv žalobcu, z ktorého dôvodu žalobcovi za toto oznámenie nepriznal žiadnu náhradu.\n2.\nProti uvedenému rozsudku krajského súdu sa v zákonnej lehote odvolal žalovaný. Navrhoval, aby\nodvolací súd rozsudok Krajského súdu v Trenčíne v časti týkajúcej sa veci samej zmenil a žalobu\nzamietol a v prípade potvrdenia rozsudku krajského súdu vo veci samej, napadnutý rozsudok krajského\nsúdu v časti týkajúcej sa náhrady trov konania zmenil a priznal žalobcovi náhradu trov právneho\nzastúpenia vyčíslené podľa zákonnej úpravy vyhlášky č. 655/2004 Z. z. upravujúcej sadzbu tarifnej\nodmeny advokáta v prípade zastupovania v sociálnych veciach.\n\nV dôvodoch odvolania žalovaný namietal, že rozsudok krajského súdu vychádza z nesprávneho\nprávneho posúdenia veci. Uviedol, že sa pridržiava zrušených rozhodnutí a vyjadrenia k žalobe.\nPoukazom na skutkové zistenia vo veci a na právnu úpravu ustanovenú v čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a v § 14\nods. 6 a § 17 ods. 1 zákona č. 447/2008 Z. z., ktorú citoval, dôvodil, že je zrejmé, že žalovaný má Ústavou\nSR danú povinnosť postupovať podľa platnej právnej úpravy, čo pre danú vec je zákon č. 447/2008 Z. z.,\nv ňom sú v § 14 ods. 6 stanovené zákonné podmienky na určenie odkázanosti na individuálnu prepravu\nosobným motorovým vozidlom, čo je základná podmienka poskytnutia parkovacieho preukazu. Žalovaný\nargumentoval ďalej tým, že v predmetnej veci mohol rozhodovať len v rozsahu tohto ustanovenia.\nUviedol, že ak mal za preukázané, že žalobca je občanom s ŤZP s poškodením horných končatín,\npričom po vykonaných endoprotézach oboch kolien došlo k zlepšeniu jeho zdravotného stavu a to\ntak, že bol schopný premiestňovať sa k vozidlu verejnej hromadnej dopravy, nastupovať do vozidla,\nudržať sa v ňom počas jazdy, vystúpiť a zvládať v ňom iné situácie predpokladané v zákone, pričom\nnesplnenie týchto zákonných podmienok bolo nesporne preukázané konaním samotného žalobcu a to\ntým, že sa samostatne dvakrát premiestňoval vlakovou a autobusovou verejnou dopravou, resp. bolo\ntoto samostatné premiestňovanie potvrdené aj osobnou asistentkou žalobcu, potom tvrdenie žalobcu\nv žalobe, že nie je schopný pri rešpektovaní prirodzenej dôstojnosti premiestňovať sa k vozidlám\nhromadnej dopravy, nastupovať a vystupovať z nich, prípadne sa udržať počas jazdy, nekorešponduje z\nobjektívne zisteným stavom veci t.j., že tvrdenie žalobcu nezodpovedá objektívnej skutočnosti. Žalovaný\nzastával názor, že v rozsahu tejto právnej úpravy bolo zákonným spôsobom vydané a odôvodnené aj\njeho napadnuté rozhodnutie. Nesúhlasil s argumentáciou súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku,\nže len odkázal na zákonnú úpravu bez odôvodnenia. Uviedol, že na ostatné súdom prvého stupňa\nuvádzané dôvody pri vydaní napadnutého rozhodnutia z už uvedených zákonných dôvodov nemohol\nprihliadať, a preto ani neboli predmetom rozhodovania. Vyslovil názor, že pri vydaní napadnutého\nrozhodnutia nedošlo zo strany žalovaného k porušeniu zákonnosti.\nŽalovaný tiež namietal nesprávnosť výpočtu náhrady trov konania, ktorú súd prvého stupňa priznal\nžalobcovi. Nesúhlasil so zaplatením náhrady trov konania v sume 432,23 Eur a jej výšku považoval za\nnedôvodnú. Uviedol, že prepočtom uvedenej sumy súd prvého stupňa určil výšku trov konania podľa §\n11 ods. 4 prvej vety vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie\nprávnych služieb v jednej šestine výpočtového základu v už uvedených sumách za jednotlivý úkon.\nPoukazom na to, že podľa § 11 ods. 4 uvedenej vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden\núkon právnej služby je jedna šestina výpočtového základu vo veciach zastupovania podľa piatej časti\nOSP, uviedol, že v dávkových veciach sociálneho poistenia, vo veciach sociálnych služieb a vo veciach\npreskúmavania rozhodnutia o priestupkoch patrí odmena za jeden úkon právnej služby vo výške jednej\ntrinástiny výpočtového základu a konanie vo veci podľa zákona č. 447/2008 Z. z. je konaním vo veci\nsociálnych služieb (§ 2), a preto bolo potrebné postupovať podľa druhej vety tohto ustanovenia a\nodmenu stanoviť vo výške jednej trinástiny výpočtového základu, dajúc do pozornosti rozhodnutia\nNajvyššieho súdu SR (napr. 10 Sžso/7/2012, lSzso/34/2010). V danej súvislosti tiež poukázal na možný\npostup podľa § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky.\nZáverom žalovaný uviedol, že súd prvého stupňa napadnuté rozhodnutie zrušil z procesných dôvodov\na to nesplnením ustanovenia § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, pretože podľa\nnázoru súdu žalovaný riadne neodôvodnil napadnuté rozhodnutie, pričom žalobca však v žalobe napáda\nrozhodnutie z hmotnoprávnych dôvodov t.j., že žalovaný porušil zákon č. 447/2008 Z. z. tým, že\nnedodržal podmienky stanovené v § 14 ods. 6, § 17 ods. 1, § 45 ods. 14 zákona č. 447/2008 Z. z., kladúc\ndôraz na porušenie ustanovenia § 32 ods. 2 Správneho poriadku. Namietal, že súd prvého stupňa na\ntieto dôvody neprihliadol.\n3.\nK odvolaniu žalovaného sa žalobca vyjadril tak, že navrhoval napadnutý rozsudok krajského súdu\npotvrdiť. Nesúhlasil s dôvodmi žalovaného uvedenými v jeho odvolaní. Uviedol, že v tomto konaní\nbolo nevyhnutné ďalšie dokazovanie k viacerým skutočnostiam týkajúcich sa jeho odkázanosti na\nindividuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom, pričom žalovaný nevenoval riadnemu objasneniu\ntýchto skutočností náležitú pozornosť a na námietky a tvrdenia ním vznesené v odvolaní žiadnym\nspôsobom nereagoval. Súhlasil s výrokmi a odôvodnením rozsudku Krajského súdu v Trenčíne, č. k.\n13S/242/2014-31 zo dňa 25.03.2015.\n4.\n\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny\nsúdny poriadok - ďalej len SSP, v spojemí s § 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského\nsúdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach podaného odvolania žalovaného (§ 492 ods.\n2 SSP a § 246c ods. 1 prvá veta O.s.p. a § 212 ods. 1 O.s.p.), odvolanie prejednal bez nariadenia\nodvolacieho pojednávania (§ 492 ods. 2 SSP a § 250ja ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozhodnutia\nbol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky www.nsud.sk <. (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá\na § 211 ods. 2 O.s.p. a s § 492 ods. 2 SSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nie je možné\npriznať úspech.\nPredmetom odvolacieho konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým krajský súd žalobou\nnapadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\nOdvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom\nv rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu v spojení\ns rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu, ako aj konania im prechádzajúce, najmä z toho\npohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so zásadnými námietkami uvedenými v žalobe a z\ntakto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia\nžalovaného.\nPredmetom preskúmavacieho konania v danej veci bolo rozhodnutie žalovaného správneho orgánu č.\nUPS/USl/SSVODPC/BEZ/2014/20645, zo dňa 01.08.2014, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu\na potvrdil prvostupňové rozhodnutia Úradu práce, sociálnych veci a rodiny Nové Mesto nad Váhom č.\nNMl/OPPKŤZPAPČ/SOC/2014/22044-0011 zo dňa 16.04.2014. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny\nNové Mesto nad Váhom uvedeným prvostupňovým rozhodnutím žalobcovi odňal parkovací preukaz a\nsúčasne mu uložil povinnosť vrátiť ho v lehote 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia.\nPodľa § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok odvolacie konania podľa piatej časti\nObčianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia\npodľa doterajších predpisov.\nOdvolací súd predovšetkým dáva do pozornosti, že súd v procese súdneho prieskumu podľa piatej\nčasti Občianskeho súdneho poriadku nie je súdom skutkovým. Jeho úlohou pri preskúmaní zákonnosti\nrozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho\nporiadku (upravujúcej rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov\n(§§ 247 a nasl. O.s.p.) je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadovážil dostatok\nskutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s\núčastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi\na či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané\nv súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Súdny prieskum zákonnosti\nrozhodnutia žalovaného správneho orgánu je určený rozsahom dôvodov uvedených v žalobe, ktorými\nžalobca namieta nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu, tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím\nsprávneho orgánu a postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo\nprocesnoprávnych právach. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou\npostupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. Pri preskúmavaní\nzákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého\nrozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i\nods. 1 O.s.p.). V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu\nnamietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred\nsprávnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3\nO.s.p.).\nPo preskúmaní napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa a konania mu predchádzajúceho v rozsahu\nodvolacích námietok odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa v procese súdneho prieskumu\nnapadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného náležite postupoval v zmysle procesných pravidiel\nzákonodarcom nastolených v druhej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku citovaných vyššie.\n\nZ predloženého spisového materiálu krajského súdu súčasť ktorého tvoril administratívny spis\nžalovaného odvolací súd zistil, krajský súd žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil z dôvodu\njeho nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov v zmysle § 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p. Zásadné\nnámietky žalovaného, ktorými napáda zákonnosť napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa v merite\nveci spočívajú v jeho tvrdení, že napadnutým rozhodnutím rozhodoval na základe záverov posudkového\nlekára, ktorý posudzoval aktuálny zdravotný stav žalobcu a to na základe ním predložených lekárskych\nnálezov a svoje skutkové a právne závery aj náležite odôvodnil, pričom v konaní postupoval a rozhodol\nv zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky na základe zákonnej úpravy ustanovenej v zákone\nč. 447/2018 Z. z. a to v súlade s § 14 ods. 6. Žalovaný súčasne namietal nesprávnosť napadnutého\nrozsudku prvostupňového súdu, keďže súd prvého stupňa zrušil napadnuté rozhodnutie výlučne z\nprocesných dôvodov, pričom hmotnoprávnymi dôvodmi žalobcom namietanými v žalobe sa nijak\nnezaoberal.\nOdvolací súd po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu\na vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu v zmysle ustanovenia § 492 ods.\n2 SSP v spojení s § 246c ods. 1 a s § 219 ods. 2 O.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa\nv zásade odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej, spolu so\nsprávnym poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedených v odôvodnení\nnapadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie\nvýroku napadnutého rozsudku. Senát odvolacieho súdu považuje právne posúdenie preskúmavanej veci\nkrajským súdom za správne a súladné so zákonom. Vzhľadom k tomu, aby neopakoval pre účastníkov\nznáme skutočnosti, na zdôraznenie správneho skutkového a právneho záveru súdu prvého stupňa\nuvádza.\nZákonodarca v právnej úprave ustanovenej v zákone č. 447/2008 Z. z. upravuje právne vzťahy\npri poskytovaní peňažných príspevkov na kompenzáciu sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného\npostihnutia, právne vzťahy pri vyhotovení preukazu fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím,\nvyhotovení preukazu fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím so sprievodcom (ďalej len\n„preukaz“), parkovacieho preukazu pre fyzickú osobu so zdravotným postihnutím (ďalej len „parkovací\npreukaz“) a právne vzťahy na účely posudzovania potreby osobitnej starostlivosti poskytovanej podľa\nosobitného predpisu. Cieľom úpravy uvedených právnych vzťahov je podpora sociálneho začlenenia\nfyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím do spoločnosti za jej aktívnej účasti pri zachovaní jej\nľudskej dôstojnosti za podmienok a v oblastiach ustanovených týmto zákonom. (§ 1 ods. 1, 2).\nNa konanie vo veciach kompenzácie a na konanie o parkovacom preukaze sa vzťahuje všeobecný\npredpis o správnom konaní (zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov správny poriadok) s odchýlkami uvedenými v odseku 2, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia\n§ 18 ods. 3, § 33 ods. 2, § 60, § 61 až 68 všeobecného predpisu o správnom konaní sa nevzťahujú\nna konanie vo veciach kompenzácie, na konanie o preukaze a na konanie o parkovacom preukaze. (§\n53 ods. 1, 2 zákona č. 447/2008 Z. z.).\nSprávny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné\npodklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podkladom pre\nrozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako\naj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a\nspôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán. (§ 32 ods. 1, 2 správneho poriadku).\nRozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to\npríslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.\n(§ 46 správneho poriadku).\nV odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie,\nakými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych\npredpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania\na s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. (§ 47 ods. 3 správneho poriadku).\nPodľa názoru odvolacieho súdu zhodne s názorom súdu prvého stupňa žalovaný správny orgán v\ndanej veci nepostupoval v intenciách citovaných právnych noriem, keď svoj právny záver, ku ktorému\n\ndospel zo skutkových okolností, náležite neodôvodnil v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, a preto\njeho rozhodnutie treba považovať za nezrozumiteľné, majúce za následok jeho nepreskúmateľnosť\npre nedostatok dôvodov. Aj podľa názoru odvolacieho súdu zhodne s názorom súdu prvého stupňa\nodôvodnenie napadnutého rozhodnutia žalovaného nie je možné považovať za náležite odôvodnené\nv súlade s právnou úpravou ustanovenou v § 47 ods. 3 Správneho poriadku, keď žalovaný dôvody\nsvojho rozhodnutia oprel len o skutkové zistenia vyplývajúce z posudku posudkového lekára Ústredia\npráce, sociálnych veci a rodiny a právnu úpravu ustanovenú v § 14 ods. 6 v spojení s § 45 ods. 14\nzákona č. 447/2008 Z. z., konštatujúc v závere rozhodnutia, že žalobca nie je podľa lekárskeho posudku\ndruhostupňového správneho orgánu odkázaný na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom\na nemá praktickú alebo úplnú slepotu oboch očí, nespĺňa podmienky podľa § 17 ods. 1 na vyhotovenie\nparkovacieho preukazu, z ktorých dôvodov nie je možné vyhovieť jeho odvolaniu, a preto žalobca je\npovinný vrátiť parkovací preukaz do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Vychádzajúc z uvedeného\nžalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia jasným a zrozumiteľným spôsobom neuviedol akými\núvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov,\nna základe ktorých rozhodoval, a ani ako sa vyrovnal s odvolacími námietkami žalobcu ako účastníka\nsprávneho konania. Z uvedených dôvodov v danom prípade boli splnené zákonné podmienky pre\nzrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu súdom prvého stupňa a vrátenie veci\nna ďalšie konanie v zmysle § 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p.\nPodľa čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky\ndemokratický a právny štát.\n\n(ďalej len „ústava“) Slovenská republika je zvrchovaný,\n\nPodľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu\na spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\nPodľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne\nzáväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.\nZ uvedeného článku ústavy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych predpisov\nmusí byť v súlade s ústavou. Vplyvom ústavy dochádza k vsunutiu jej obsahovo-hodnotových vlastností\ndo všeobecných pojmov zákona tak, aby bol zabezpečený ústavne konformný výklad. Požiadavka na\nústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je súčasťou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho\nsprávneho aktu. Práve tu je ťažisko činnosti správneho súdnictva, pretože dikcia zákona nemôže byť\ninterpretovaná izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje.\nOrgány štátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v\nzmysle čl. 2 ods. 2 ústavy, s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou\nv medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná (čl. 7 Ústavy SR.).\nV súlade s citovanou právnou úpravou Ústavy Slovenskej republiky bolo povinnosťou žalovaného pri\naplikácií právnych noriem ustanovených v § 14 ods. 6, v spojení s § 17 ods. 1 a s § 45 ods. 14 zákona\nč. 447/2008 Z. z., ktoré v napadnutom rozhodnutí citoval, uviesť aj svoju správnu úvahu, na základe\nktorej dospel k záveru, že žalobca už nespĺňa zákonné podmienky odkázanosti na individuálnu prepravu\nosobným motorovým vozidlom, a preto sa mu odníma parkovací preukaz. Povinnosťou žalovaného teda\nbolo napadnuté rozhodnutie odôvodniť tak, aby jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom bolo zrejmé,\nnielen z akých podkladov pri svojom rozhodovaní vychádzal, ktoré skutočnosti považoval za preukázané\na ktoré nie, ale najmä z akých dôvodov, stručne, jasne a výstižne vysvetlil, akými úvahami sa riadil pri\nhodnotení skutkových a právnych okolností danej veci a zodpovedal na zásadné odvolacie námietky\nžalobcu vo vzťahu k jeho hmotnoprávnemu nároku, ktorý bol predmetom správneho konania.\nVzhľadom k uvedenému odvolací súd dospel k zhodnému záveru ako súd prvého stupňa, že žalovaný\nv danom prípade nepostupoval dôsledne v súlade so zámerom zákonodarcom sledovaným v právnej\núprave zákona č. 447/2008 Z. z. na vec sa vzťahujúcej vo vzťahu k zdravotnému postihnutiu žalobcu,\na teda ani v súlade s ústavou.\nProblematike týkajúcej sa povinnosti náležite zdôvodniť rozhodnutie venoval značnú pozornosť vo svojej\njudikatúre aj Ústavný súd Slovenskej republiky - napr. v náleze č. sp. zn. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04,\nIII. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 243/07, I. ÚS 114/08, III. ÚS 36/2010. Ústavný súd konštatoval, že\nnezávislosť rozhodovania všeobecných súdov (týka sa aj rozhodovacej činnosti orgánov verejnej správy)\n\nsa uskutočňuje v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny\nrámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu; jedným z týchto princípov,\npredstavujúcim súčasť práva na spravodlivý proces a vylučujúcim ľubovôľu pri rozhodovaní, je povinnosť\nsúdov ako aj orgánov verejnej správy svoje rozhodnutia odôvodniť v súlade so zákonnou úpravou. Z\nodôvodnenia totiž musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov\nna strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Povinnosť súdu ako aj orgánu verejnej správy\nje presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť, pritom starostlivo\nprihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Porušením\npráva na spravodlivý proces môže byť aj situácia, kedy v hodnotení skutkových zistení absentuje určitá\nčasť skutočností, ktoré vyšli v konaní najavo, ale náležitým spôsobom v celom súhrne posudzovaných\nskutočností neboli zhodnotené. Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež zdôraznil, že orgán štátnej moci\nby mal vo svojej argumentácii, obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia, dbať aj na jeho celkovú\npresvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, ako aj závery, ku ktorým na základe týchto\npremís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom\nrade aj spravodlivé a presvedčivé, odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť\nzrozumiteľné a je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám\nlogického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská.\nNedostatky odôvodnenia zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia.\nUvedenou problematikou sa už viackrát zaoberal aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) napr. v rozhodnutí Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30 konštatoval,\nže z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,\nargumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie.\nRovnako ESĽP pripomína, že rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa\nzakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. januára 1999).\nJudikatúra ESĽP a ani Ústavného súdu SR pritom nevyžaduje, aby na každý argument strany bola\ndaná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,\nvyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument.\nVychádzajúc z uvedeného sa odvolaciemu súdu zhodne so súdom prvého stupňa javí odôvodnenie\nnapadnutého rozhodnutia žalovaného v danej veci, ako jednostranné a formalistické, a teda ako zjavne\nnezdôvodnené a tým aj nesúladné s právami podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6\nods. 1 Dohovoru.\nOdvolací súd z dôvodov uvedených vyššie nesúhlasil s odvolacou námietkou žalovaného, že súd\nprvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, keď považoval napadnuté rozhodnutie žalovaného za\nnepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.\nOdvolací súd nemohol súhlasiť ani s argumentáciou žalovaného, že súd prvého stupňa napadnuté\nrozhodnutie zrušil z procesných dôvodov a to porušením ustanovenia § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967\nZb. o správnom konaní, pričom nijak sa nevyporiadal so žalobnými dôvodmi žalobcu, ktorými v žalobe\nnapádal zákonnosť rozhodnutia žalovaného z hmotnoprávnych dôvodov t.j., že žalovaný porušil zákon\nč. 447/2008 Z. z. tým, že nedodržal podmienky stanovené v § 14 ods. 6, § 17 ods. 1, § 45 ods. 14\nzákona č. 447/2008 Z. z., kladúc dôraz na porušenie ustanovenia § 32 ods. 2 Správneho poriadku.\nK uvedenému odvolací súd konštatuje, že súd v procese súdneho prieskumu preskúmava zákonnosť\nrozhodnutia orgánu verejnej správy v rozsahu žalobných dôvodov, pokiaľ však napadnuté rozhodnutie\nsprávneho orgánu je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, ide o takú vadu konania, na ktorú súd\nje povinný prihliadať z úradnej povinnosti.\nZ uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že námietky žalovaného, týkajúce sa veci samej\nuvedené v jeho odvolaní nie sú relevantné k vyhoveniu jeho odvolacieho návrhu, a preto napadnutý\nrozsudok krajského súdu v zmysle § 492 ods. 2 SSP a § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. a v spojení s\n§ 219 ods. 1, 2 a s § 246c ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.\nŽalovaný v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa súčasne namietal správnosť výpočtu náhrady\ntrov konania, nesúhlasiac so zaplatením náhrady trov konania v sume 432,23 Eur, považujúc jeho výšku\n\nza nedôvodnú. Dôvodil, že súd prvého stupňa určil výšku trov konania nesprávne podľa § 11 ods. 4 prvej\nvety vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb\nv jednej šestine výpočtového základu za úkon, pretože v dávkových veciach sociálneho poistenia,\nvo veciach sociálnych služieb a vo veciach preskúmavania rozhodnutia o priestupkoch patrí odmena\nza jeden úkon právnej služby vo výške jednej trinástiny výpočtového základu a konanie vo veci podľa\nzákona č. 447/2008 Z. z. je konaním vo veci sociálnych služieb (§ 2), a preto bolo potrebné postupovať\npodľa druhej vety tohto ustanovenia a odmenu stanoviť vo výške jednej trinástiny výpočtového základu.\nOdvolací súd považoval uvedenú námietku žalovaného za dôvodnú. Z odôvodnenia napadnutého\nrozhodnutia súdu prvého stupňa v časti náhrady trov konania náležite nevyplýva jeho postup pri určení\nvýšky trov právneho zastúpenia žalobcu advokátom. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvého stupňa\nv napadnutej časti týkajúcej sa náhrady trov konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa §\n492 ods. 2 S.s.p v spojení s § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p., § 221 ods. 1, písm. f/, ods. 2 a § 246c\nods.1 O.s.p.\nÚlohou súdu prvého stupňa bude opätovne rozhodnuť o náhrade trov konania vyporiadajúc sa s\nnámietkou žalovaného vznesenou v jeho odvolaní a súčasne rozhodne aj o náhrade trov odvolacieho\nkonania.\nToto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nzákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od\n01.05.2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}