Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Najvyšší súd 7Sžp/4/2013 8013200145 30. 04. 2015 Reisenauerová ECLI:SK:NSSR:2015:8013200145.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Z., bytom v J., zastúpený JUDr. Jozefom Tomkom, advokátom so sídlom v Prešove, Floriánova č. 2, proti žalovanému Okresnému úradu, so sídlom v Prešove, Námestie mieru č. 2 (právny nástupca Obvodného úradu životného prostredia Prešov) o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Obvodného úradu životného prostredia Prešov, odboru ochrany zložiek životného prostredia a odvolacích konaní kraja z 25. januára 2013, číslo 2013/241-1699/BE, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 21. mája 2013, č.k. 1S/7/2013-35, takto rozhodol: Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove z 21. mája 2013, č.k. 1S/7/2013-35 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie. odôvodnenie: Krajský súd v Prešove rozsudkom z 21. mája 2013, č.k. 1S/7/2013-35, zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Obvodného úradu životného prostredia, odboru ochrany zložiek životného prostredia a odvolacích konaní kraja, ktorým tento právny predchodca žalovaného zamietol odvolanie žalobcu a podľa § 59 ods.2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) napadnuté rozhodnutie Obvodného úradu životného prostredia v Prešove z 3. októbra 2012, číslo 1/2012/01304-014 potvrdil v plnom rozsahu. Uvedeným rozhodnutím prvostupňový správny orgán podľa § 36 ods. 5 písm. b) v spojení s ustanovením § 3 ods. 5 zákona č. 442/2002 Z. z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách a o zmene a doplnení zákona č. 276/2001 Z.z. o regulácii v sieťových odvetviach v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách“) určil stavbu „Prešov - Šalgovík, 12 RD, technická infraštruktúra, stavebný objekt 501 - kanalizácia, stavebný objekt 502 - vodovod“, za verejnú kanalizáciu a verejný vodovod a nevyhovel námietkam žalobcu ako účastníka konania, z dôvodov uvedených v odôvodnení uvedeného rozhodnutia. Krajský súd mal preukázané, že žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí vysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu okrem iného tak, že vodné stavby boli povolené orgánom štátnej vodnej správy ako verejné siete (podmienky stavebného povolenia bod. č 16. a č.18., projektová dokumentácia overená v stavebnom konaní) a je nepopierateľné, že žalobca o tejto skutočnosti mal vedomosť už v čase povolenia výstavby a bol si vedomý tejto skutočnosti aj v čase uzatvorenia hospodárskej zmluvy č.616/11/2008 z 13. augusta 2008 s Východoslovenskou vodárenskou spoločnosťou, a.s. Košice o prevádzkovaní verejných sietí, lebo podmienka prevádzkovania vodovodu a kanalizácie odborne spôsobilou osobou sa vzťahuje na verejný vodovod a verejnú kanalizáciu. Obvodný úrad životného prostredia v Prešove, postupujúc podľa ustanovenia § 3 ods. 5 zákona o verejných vodovodoch a kanalizáciách rozhodnutím určil, že sa jedná o verejné siete, pričom v správnom konaní sa zaoberal a dokazoval splnenie podmienok, za ktorých tak môže konať - ak je to v záujme ochrany zdravia ľudí, zvierat alebo ochrany životného prostredia a ak sú na vodovod alebo kanalizáciu pripojení aspoň
dvaja odberatelia alebo producenti. Vzhľadom ku skutočnosti, že boli napojení 9 odberatelia vody a 4 producenti odpadových vôd a bol preukázaný záujem ochrany zdravia a životného prostredia, boli naplnené zákonné dôvody pre rozhodnutie správneho orgánu v danej veci. Krajský súd ďalej uviedol, že predmetný vodovod a kanalizáciu nemožno považovať za vodovodné prípojky a kanalizačné prípojky tak, ako sú definované v § 4 ods. 1, 2 zákona o verejných vodovodoch a kanalizáciách, pretože sám žalobca uviedol, že neumožnil navrhovateľovi v správnom konaní D.. napojiť sa na vodovod, pretože odmietol žalobcovi vyplatiť finančné prostriedky za realizáciu predmetného vodovodu a kanalizácie. Tak, ako správne orgány, aj krajský súd bol toho názoru, že otázka finančného vyrovnania sa medzi žalobcom a D. v tomto konaní je irelevantná, pretože má byť predmetom občianskoprávneho konania. Ak žalobca namieta, že pre určenie predmetného vodovodu a kanalizácie verejnými nie sú splnené podmienky ustanovenia § 3 ods. 5 zákona o verejných vodovodov a kanalizáciách, tak v konaní nebolo spochybnené, že sú splnené vyššie uvedené podmienky, pretože je v záujme ochrany zdravia navrhovateľa v správnom konaní (D., aby bol napojený na verejný vodovod, resp. kanalizáciu a počet napojení jednoznačne vyplýva z vyjadrenia prevádzkovateľa, ktoré je súčasťou administratívneho spisu. K námietke žalobcu, že žalovaný podľa ustanovenia § 36 ods. 5 zákona o verejných vodovodoch a kanalizáciách nemá kompetenciu meniť rozhodnutie o povolení stavby, resp. kolaudačné rozhodnutie, krajský súd uviedol, že správne orgány nerozhodovali o vlastníctve predmetného vodovodu a kanalizácie, to sa nemení, sú stále vlastníctvom žalobcu, ale určili, že sú verejnými. Krajský súd preto dospel k záveru, že správny orgán prvého stupňa neporušil zákon, ak na základe návrhu (D.) určil predmetné vodné stavby za verejné, pretože vznikla pochybnosť, akého charakteru tieto stavby sú, tým, že žalobca nesúhlasil ako vlastník s napojením na vodnú stavu. Žalobca ako stavebník má nielen práva ale aj povinnosti. Žalobca bol podľa bodu 20 rozhodnutia zo dňa 31. januára 2007 povinný umožniť napojenie vodovodu a kanalizácie spoluvlastníkom pozemku parc. č. 301/32, kat. územie T. za primeranú úhradu. Žalobcovi boli známe záväzné podmienky uvedené v rozhodnutí o povolení predmetnej stavby a až v napadnutom rozhodnutí boli uvedené ako verejné. K námietke žalobcu vo vzťahu k namietanej zaujatosti zamestnanca správneho orgánu krajský súd uviedol, že správny orgán prvého stupňa síce pochybil, ak o námietke zaujatosti nerozhodol a nevyzval žalobcu na konkretizovanie námietok, avšak pri procesných pochybeniach sa rozhodnutie nezrušuje preto, aby sa dodržali formálne procesnoprávne predpisy, ak nové rozhodnutie nemôže priniesť pre žalobcu priaznivé rozhodnutie. Krajský súd tiež poukázal na to, že žalobca v žalobe žiadnym spôsobom nekonkretizoval, ktoré úkony zamestnankyne správneho orgánu boli neobjektívne a vzbudzujúce pochybnosti o objektivite. Z rozhodnutia krajského súdu tiež vyplýva, že nepribral do súdneho konania ďalšie fyzické a právnické osoby, ktoré boli účastníkmi správneho konania z dôvodu, že neboli splnené podmienky na ich pribratie do tohto konania. Rozsudok krajského súdu napadol včas podaným odvolaním žalobca a žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Namietal, že žalovaný sa nedostatočne vysporiadal s jeho námietkami, lebo správny orgán mal povinnosť zdôvodniť konkrétnu potrebu ochrany zdravia ľudí, zvierat a životného prostredia, nielen odkázať na všeobecnú požiadavku ochrany zdravia. Podľa názoru žalobcu je potrebné dokazovať, v akom záujme nastala nutnosť vyhlásiť vodovod a kanalizáciu za verejné a odôvodniť, či tieto skutočnosti už nastali. Ak vodovod a kanalizácia doteraz plnili svoju funkciu aj bez vyhlásenia za verejné, tak na vyhlásenie za verejné musí byť preukázaný konkrétny dôvod ochrany zdravia, nielen všeobecný. Ďalej žalobca namietal, že správny orgán mal vykonať opakovane ústne pojednávanie. Nevykonaním nového ústneho pojednávania bol porušený zákon, lebo spis bol pridelený inému zamestnancovi a úkony dovtedy vykonané zamestnancom, u ktorého namietol jeho neobjektívnosť, neboli vykonané objektívne a je pochybnosť, či sú platné a či môžu tvoriť podklad pre rozhodnutie. Žalobca tiež namietal, že zákon nepozná ako dôvod vyhlásenia vodnej stavby za verejnú, že “vodné stavby sú rozšírením resp. novou vetvou existujúceho verejného vodovodu ako aj verejnej kanalizácie a nemožno ich považovať za prípojku na verejný vodovod a kanalizáciu“. Krajský súd sa mal podľa
názoru žalobcu v súlade s jeho námietkami vysporiadať aj s dôvodmi, ktoré správne orgány uvádzali v preskúmavaných rozhodnutiach. Ak dôvody rozhodnutia o určení vodnej stavby za verejnú neboli v súlade so zákonom, tak súd mal ich rozhodnutie zrušiť. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že rozsudok krajského súdu je v súlade so zákonmi. Žalobca v odvolaní neuviedol žiadne nové, relevantné skutočnosti, ktoré by mali viesť k zrušeniu rozhodnutia Obvodného úradu životného prostredia Prešov, odboru ochrany zložiek životného prostredia a odvolacích konaní kraja v spojení s prvostupňovým správnym rozhodnutím. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p. v spojení § 246c ods. 1 vety prvej O.s.p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p., v spojení s § 246c ods. 1 vetou prvou O.s.p. a § 211 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu treba vyhovieť. Podľa § 247 ods. 1 OSP podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Podľa § 250 ods. 1 OSP účastníkmi konania sú žalobca a žalovaný. Súd aj bez návrhu uznesením priberie do konania účastníka správneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením správneho rozhodnutia dotknuté. Podľa § 2 zákona o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách sa na účely tohto zákona rozumie a) verejným vodovodom súbor objektov a zariadení slúžiacich verejnej potrebe, umožňujúcich hromadné zásobovanie obyvateľstva a iných odberateľov vodou, b) verejnou kanalizáciou prevádzkovo samostatný súbor objektov a zariadení slúžiacich verejnej potrebe na hromadné odvádzanie odpadových vôd umožňujúcich neškodný príjem, odvádzanie a spravidla aj čistenie odpadových vôd, c) hromadným zásobovaním vodou zásobovanie viac ako 50 osôb alebo zásobovanie, ktorého priemerná denná produkcia je viac ako 10 m3 vody, d) hromadným odvádzaním odpadových vôd príjem, odvádzanie a spravidla aj čistenie odpadových vôd od viac ako 50 osôb alebo ak priemerná denná produkcia je viac ako 10 m3 odpadovej vody. Podľa § 3 ods. 1 zákona o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách verejné vodovody a verejné kanalizácie sa zriaďujú a prevádzkujú vo verejnom záujme najmä na účely hromadného zásobovania obyvateľov pitnou vodou a hromadného odvádzania odpadových vôd zo sídelných útvarov. Voda vo verejnom vodovode musí spĺňať požiadavky na kvalitu pitnej vody, ak orgán verejného zdravotníctva nerozhodne inak. Podľa § 3 ods. 2 zákona o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách vlastníkom verejných vodovodov a verejných kanalizácií môže byť z dôvodu verejného záujmu iba právnická osoba so sídlom na území Slovenskej republiky. Podľa § 3 ods. 5 zákona o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách, ak je to v záujme ochrany zdravia ľudí, zvierat alebo ochrany životného prostredia, a ak sú na vodovod alebo kanalizáciu pripojení aspoň dvaja odberatelia alebo producenti, obvodný úrad životného prostredia môže určiť, že takýto vodovod alebo kanalizácia sa za verejný vodovod alebo za verejnú kanalizáciu považuje. Predmetom súdneho preskúmania zákonnosti je rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu o určení stavby „Prešov - Šalgovík, 12 RD, technická infraštruktúra, stavebný objekt 501 - kanalizácia, stavebný objekt 502 - vodovod“, podľa § 3 ods. 5 o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách, za verejnú kanalizáciu a verejný vodovod. Zo spisov vyplýva, že predmetnú stavbu vodovodu a kanalizácie realizoval žalobca na podklade právoplatného stavebného povolenia Obvodného úradu životného prostredia v Prešove z 31. januára
2007, číslo 1/2007/00066-07 (ďalej len „stavebné povolenie“), ktoré obsahovalo aj príslušné podmienky a povinnosti pre žalobcu ako stavebníka. Rozhodnutím Obvodného úradu životného prostredia v Prešove z 27. mája 2008, číslo 1/2008/00374-05 (ďalej len „kolaudačné rozhodnutie“) sa vydalo žalobcovi ako stavebníkovi kolaudačné rozhodnutie na predmetnú stavbu „Prešov - Šalgovík, 12 RD, technická infraštruktúra, stavebný objekt 501 - kanalizácia, stavebný objekt 502 - vodovod“. Námietky proti vydaniu rozhodnutia neboli uplatnené. Vlastníkom predmetných vodných stavieb (vodovodu a kanalizácie) sa teda stal žalobca, čo v konaní ani nebolo sporné. Najvyšší súd Slovenskej republiky posudzoval daný prípad v dvoch rovinách. Prvou bola okolnosť, či zriadené vodovody a kanalizácie boli už od počiatku (od svojho zriadenia) verejné v zmysle stavebného povolenia a kolaudačného rozhodnutia, a teda v takom prípade by išlo o „novú vetvu“ verejného vodovodu a verejnej kanalizácie. Ak neboli predmetné vodné stavby od počiatku verejné, tak ako druhú okolnosť bolo treba posúdiť, či boli dané a správnymi orgánmi dostatočne špecifikované dôvody, pre ktoré bolo možné v zmysle § 3 ods. 5 zákona o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách určiť predmetné vodné stavby za verejné. Podľa názoru odvolacieho súdu zo stavebného povolenia a kolaudačného rozhodnutia nevyplýva, že predmetné stavby kanalizácie a vodovodu boli postavené ako verejné, lebo nespĺňali definíciu verejných vodovodov a verejných kanalizácií podľa § 2 písm. a) b) v spojení s písm. c) a d) zákona o verejných vodovodov a verejných kanalizáciách. Neboli zriadené na účely hromadného zásobovania obyvateľstva a iných odberateľov vodou (zásobovania viac ako 50 osôb alebo zásobovania, ktorého priemerná denná produkcia je viac ako 10 m3 vody), ako aj neboli zriadené na účely hromadného odvádzania odpadových vôd (odvádzania a spravidla aj čistenia odpadových vôd od viac ako 50 osôb alebo priemernej dennej produkcie viac ako 10 m3 odpadovej vody). Na uvedenom nič nemôže zmeniť skutočnosť, že predmetný vodovod a kanalizácia sú napojené na verejný vodovod a verejnú kanalizáciu, lebo ak by malo ísť o „novú vetvu“ verejného vodovodu a verejnej kanalizácie, mala ju vo verejnom záujme zriadiť právnická osoba (ktorá jediná v zmysle § 3 ods. 2 zákona o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách z dôvodu verejného záujmu môže byť ich vlastníkom) a teda prípadne ich mal zriadiť aj vlastník verejného vodovou a verejnej kanalizácie, na ktoré by sa takáto „nová vetva“ napájala. Vychádzajúc zo skutkových zistení danej veci však zo stavebného povolenia vyplýva, že siete boli zriadené vo vlastnom, súkromnom záujme, pre účely napojenia 12 rodinných domov (ako aj vyplýva z názvu stavby „12 RD“) a nie vo verejnom záujme. Uvedený právny záver možno vyvodiť aj zo skutočnosti, že podľa podmienok stavebného povolenia je žalobca povinný umožniť napojenie vodovodu a kanalizácie spoluvlastníkom pozemku parc. č. 301/32, k.ú. T., za primeranú úhradu. Ak by boli predmetné siete od počiatku verejné, táto podmienka stavebného povolenia by bola nadbytočná, lebo uvedená povinnosť by vyplývala priamo zo zákona o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách, a to nielen voči spoluvlastníkom pozemku. Pokiaľ by za daného skutkového a právneho stavu došlo k určeniu uvedených sietí za verejné, išlo by o formu vyvlastnenia, čím by sa neoprávnene zasiahlo do vlastníckeho práva žalobcu, pretože proti svojej vôli, bez možnosti dohody so štátnym orgánom o odkúpenie predmetného vodovodu a kanalizácie, by žalobca stratil právo disponovať (jedno zo základných práv vlastníckeho práva) s predmetnými stavbami a de facto by sa žalobca stal vlastníkom verejného vodovodu a verejnej kanalizácie, čím by takýmto určením došlo k vytvoreniu nezákonného stavu, keďže fyzická osoba nemôže vlastniť verejný vodovod ani verejnú kanalizáciu, poukazom na to, že žalobcovi by takýmto postupom vznikli povinnosti ako vlastníka verejného vodovodu a verejnej kanalizácie podľa zákona o verejných vodovodoch a verejnej kanalizácie, čo je v rozpore s uvedeným zákonom a súčasne to nemožno od neho ani spravodlivo žiadať. Verejnosť vodovodu a kanalizácie nemožno tiež vyvodzovať len zo skutočnosti, že zriadený vodovod a kanalizácia spĺňajú technické parametre verejného vodovodu a kanalizácie, keďže technické parametre vyplývajú zo stavebného povolenia a jeho záväzných podmienok, ktorými bol žalobca viazaný. Podľa
názoru odvolacieho súdu taktiež verejnosť vodovodu a kanalizácie nevyplýva z uzavretia zmluvy o výkone správy medzi žalobcom a Východoslovenskou vodárenskou spoločnosťou, a. s., Košice, pretože jej uzavretím žalobca len realizoval záväzné podmienky a povinnosti stavebného povolenia. Verejné vodovody a verejné kanalizácie sa zriaďujú a prevádzkujú vo verejnom záujme najmä na účely hromadného zásobovania obyvateľov pitnou vodou a hromadného odvádzania odpadových vôd zo sídelných útvarov (§ 3 ods. 1 zákona o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách). V prejednávanom prípade však, ako bolo uvedené vyššie, predmetné vodné stavby boli realizované v súkromnom záujme, vo vlastnej réžii, na vlastné nebezpečenstvo a na vlastné náklady. Stavebné povolenie ako aj kolaudačné rozhodnutie na predmetné vodné stavby boli vydané žalobcovi ako súkromnej osobe, nikto nenapadol zákonnosť uvedených rozhodnutí a tieto nadobudli právoplatnosť. Navyše, v podmienkach a povinnostiach stavebného povolenia nie je vôbec odkaz na zákon o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách, ktorý ustanovuje povinnosti vlastníka verejného vodovodu. Ak by predmetné vodné stavby boli zriaďované vo verejnom záujme, tento záujem by musel špeciálny stavebný úrad zastávať a chrániť už v stavebnom a kolaudačnom konaní a a nevydať na predmetné vodné stavby stavebné povolenie a kolaudačné rozhodnutie za daných podmienok fyzickej osobe. Nemožno však v súčasnej dobe spätne považovať tieto rozhodnutia za nezákonné, pretože nadobudnutím právoplatnosti sa stali platnými a záväznými. Pokiaľ neboli takéto rozhodnutia zrušené ani v rámci mimoriadnych opravných prostriedkoch, potom princíp právnej istoty ako imanentný znak právneho štátu musí prevážiť nad princípom materiálnej pravdy. Uniklo pozornosti krajskému súdu, že názor Východoslovenskej vodárenskej spoločnosti, a.s. Košice (ako prevádzkovateľa predmetných sietí) uvedený vo vyjadrení zo 17. septembra 2012, z ktorého vychádzali správne orgány, nie je správny, keďže podľa neho ide o verejný vodovod a verejnú kanalizáciu z dôvodu, že podľa vodného zákona a zákona o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách predmetné stavby povolil a skolaudoval vodohospodársky orgán. Treba však pripomenúť, že obvodný úrad životného prostredia bol v stavebnom ako aj kolaudačnom konaní špeciálnym stavebným úradom vo veciach vodných stavieb, medzi ktoré sa zaraďuje aj stavba vodovodu a kanalizácie, bez ohľadu, či ide alebo nejde o stavbu verejného vodovodu príp. verejnej kanalizácie. Uvedené vyjadrenie obchodnej spoločnosti preto nemá žiadnu právnu relevanciu a ani nie je v kompetencii uvedenej spoločnosti určovať, či predmetné siete sú alebo nie sú verejné. V stavebnom a kolaudačnom konaní sa ani nerozhodovalo podľa zákona o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách. Vychádzajúc z uvedeného správne orgány preto mohli určiť predmetné siete za verejné len z dôvodu uvedeného v § 3 ods. 5 zákona o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách, a to teda len vtedy, ak by také určenie bolo v záujme ochrany zdravia ľudí, zvierat alebo ochrany životného prostredia a ak sú na vodovod alebo kanalizáciu pripojení aspoň dvaja odberatelia alebo producenti. Konkrétne dôvody, pre ktoré by boli siete určené správnymi orgánmi za verejné, však boli správne orgány povinné aj náležite odôvodniť. Uplatnenie iných kritérií by znamenalo, že správny orgán by prekročil právomoc danú zákonom a mohlo by dôjsť k neoprávnenému zásahu do vlastníckeho práva žalobcu. Z rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa vyplýva, že predmetná vodná stavba bola určená za verejnú v zmysle § 3 ods. 5 vzhľadom na jej technické parametre a charakter. Ďalej v ňom správny orgán uviedol, že napriek tomu, že kolaudačné rozhodnutie bolo vydané žalobcovi ako fyzickej osobe, nemožno ho považovať za súkromnú stavbu, keďže slúži verejnej potrebe obyvateľstva. Projekt vodnej stavby pôvodne rátal s pripojením 12 rodinných domov, no v súčasnosti už bolo zrealizovaných 18 kanalizačných a 15 vodovodných prípojok, pričom je dôvodné predpokladať vzhľadom na pokračujúcu zástavbu územia, že tento počet bude narastať. Správny orgán ďalej uviedol, že vodné stavby sú rozšírením, resp. novou vetvou existujúceho verejného vodovodu ako aj verejnej kanalizácie a nemožno ich považovať za prípojku na verejný vodovod a kanalizáciu. Ochrana zdravia a životného prostredia podľa správneho orgánu vyplýva zo skutočnosti, že stavebným úradom povolené rodinné domy na D. ulici, k.ú. T. majú byť pripojené na vodovod a kanalizáciu. Pripojenie rodinného domu D.. na rozvod vody a kanalizačnú sieť predpokladalo aj stavebné povolenie na vodné stavby, čo sa premietlo do bodu 20 rozhodnutia o povolení stavby. Správny orgán ďalej dôvodil, že v kontexte uvedeného, vychádzajúc z ustanovenia § 43d ods. 4 písm. d) zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov sa z hľadiska hygieny a ochrany zdravia a životného prostredia musí stavba navrhnúť a postaviť tak, aby spĺňala environmentálnu vhodnosť a bezpečnosť a neohrozovala hygienu a zdravie jej užívateľov a susedov najmä v dôsledku znečistenia až poškodenia
životného prostredia vrátane zamorenia vôd alebo pôdy, a vychádzajúc s § 47 písm. d) stavebného zákona stavby sa musia navrhovať tak, aby stavba bola napojená na verejný vodovod a verejnú kanalizáciu, ak v okolí stavby je verejný vodovod s dostatočnou kapacitou a verejná kanalizácia. Odvolací súd uvedené dôvody správneho orgánu prvého stupňa nepovažuje za dostatočné, lebo sú príliš všeobecné vo vzťahu k dôvodnosti potreby ochrany zdravia ľudí, zvierat alebo ochrany životného prostredia. V správnom konaní navyše vôbec nebolo žalobcovi preukázané, že by porušil bod 20 stavebného povolenia, podľa ktorého bol povinný umožniť napojenie vodovodu a kanalizácie spoluvlastníkom pozemku parc. č. 301/32, k.ú. T., za primeranú úhradu. Správny orgán neskúmal, či spoluvlastníci uvedeného pozemku, ktorí uvedenú úhradu poskytli žalobcovi, boli na vodovod a kanalizáciu skutočne napojení, a teda či je potrebná ochrana zdravia ľudí, zvierat alebo ochrany životného prostredia. Ak títo spoluvlastníci napojení na vodovod a kanalizáciu boli, tak žalobca si svoje povinnosti podľa stavebného povolenia plnil, a teda ochrana zdravia ľudí, zvierat a ochrana životného prostredia je zabezpečená záväznými podmienkami stavebného povolenia na predmetné vodné stavby. Taktiež nie je zrejmé, či bolo alebo nebolo umožnené napojenie na predmetné siete iným osobám a z akých dôvodov. Žalovaný sa následne v odvolacom správnom konaní dostatočne nevysporiadal s námietkami žalobcu a konkrétne dôvody určenia predmetných sietí za verejné nedoplnil, a teda nepostupoval v súlade so zákonom. Žalovaný sa v podstate obmedzil len na opakovanie dôvodov prvostupňového správneho rozhodnutia a citáciu právnych predpisov (článok 44 Ústavy SR, § 9 zákona č. 17/1992 Zb. zákona o životnom prostredí v znení neskorších predpisov § 2 písm. d/ a f/ zákona č. 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Treba preto prisvedčiť žalobcovi, že dôvody, pre ktoré by bolo možné určiť uvedené stavby za verejné v intenciách § 3 ods. 5 zákona o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách v rozhodnutiach správnych orgánov absentujú. Správne orgány dostatočne neskúmali, či sa podmienky a skutočnosti, za ktorých bolo vydané stavebné povolenie a kolaudačné rozhodnutie zmenili do tej miery, aby bolo možné z dôvodu ochrany zdravia ľudí a zvierat, alebo ochrany životného prostredia určiť predmetné siete za verejné. Dôvod ochrany zdravia a životného prostredia však nemožno vyvodiť len zo skutočnosti, že stavebným úradom povolené rodinné domy majú byť napojené na vodovod a kanalizáciu, pokiaľ správne orgány vôbec neskúmali, či žalobca v súlade s podmienkami stavebného povolania na predmetné vodné stavby umožnil napojenie vodovodu a kanalizácie za primeranú úhradu. Všetky kritéria uvedené v § 3 zákona o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách dôsledne sledujú verejný záujem na ochranu zdravia ľudí, zvierat, alebo ochranu životného prostredia a iba naplnenie týchto kritérií je oprávneným zásahom do vlastníckeho práva k vodovodu/kanalizácii v zmysle čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky. V prípade, ak bol žalobca ochotný napojiť spoluvlastníkov pozemku v zmysle bodu 20 podmienok stavebného povolenia na predmetné vodné stavby za úhradu, nemohlo dôjsť k ohrozeniu ich zdravia, alebo životného prostredia, a teda nemohla byť správnym orgánom preukázaná ani potreba ich ochrany. Podľa názoru odvolacieho súdu dokonca ani skutočnosť, že vodovod a kanalizácia slúži na hromadné zásobovanie obyvateľstva pitnou vodou a hromadné odvádzanie odpadových vôd zo sídelných útvarov, nie je možné akceptovať, ako určujúce kritérium pre verejný vodovod a verejnú kanalizáciu (pozri Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. marca 2010, sp. zn. 5 Sžp/3/2009). Pre úplnosť treba uviesť, že Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožnil s názorom krajského súdu a nepovažuje námietku žalobcu vo vzťahu k namietanej zaujatosti zamestnanca správneho orgánu za relevantnú. Žalobca ani v podanom odvolaní proti rozsudku krajského súdu neuviedol konkrétne skutočnosti a dôvody podľa § 9 ods. 1 a 2 správneho poriadku, pre ktoré by mal byť zamestnanec správneho orgánu vylúčený, hoci v zmysle § 10 správneho poriadku tak mal urobiť. Preto, aj keď
správny orgán nevyzval žalobcu na konkretizovanie námietok a o námietke nerozhodol samostatným rozhodnutím, uvedené procesné pochybenie by nemalo vplyv na zákonnosť rozhodnutia vo veci. Na základe uvedeného, pokiaľ krajský súd za daného skutkového a právneho stavu žalobu zamietol, nesprávne vec právne posúdil a nedostatočne zistil skutkový stav veci. Z dôvodu, že zrušením napadnutého správneho rozhodnutia by mohli byť dotknuté práva a povinnosti ostatných účastníkov správneho konania, zákonodarca v právnej norme § 250 ods. 1 OSP ustanovuje súdu povinnosť pribrať týchto účastníkov správneho konania do konania súdu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy. Pokiaľ by odvolací súd účastníkov správneho konania v zmysle § 250 ods.1 OSP pribral do konania súdneho prieskumu, odňal by im právo na riadny opravný prostriedok, a preto bude potrebné, aby krajský súd v ďalšom konaní ich do konania pribral, zabezpečil ich vyjadrenia a následne rozhodol v intenciách vyššie uvedeného právneho názoru odvolacieho súdu, ktorým je krajský súd viazaný. Odvolací súd z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 250ja ods. 3, veta druhá v spojení s § 246c ods. 1, veta prvá a s § 221 ods. 1 písm. f), h), ods. 2 OSP zrušil a vrátil mu vec na nové konanie a rozhodnutie. Súčasne v novom rozhodnutí rozhodne súd prvého stupňa o náhrade trov celého konania (vrátane trov odvolacieho konania v zmysle § 246c ods. 1 a § 224 ods. 3 OSP). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.