Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Najvyšší súd 9Sžd/17/2013 3012200884 28. 10. 2015 JUDr. Viera Nevedelová ECLI:SK:NSSR:2015:3012200884.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Nevedelovej a členiek senátu JUDr. Ľubici Filovej a JUDr. Judity Kokolevskej v právnej veci žalobkyne: JUDr. K. S. bytom C., proti žalovanému: Krajské riaditeľstvo policajného zboru, Krajský dopravný inšpektorát Trenčín, Jilemnického 1, Trenčín, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného z 28.11.2012 č.p. KRPZ-TN-KDI-P-134/2012, o odvolanie žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 12. marca 2013 č. k. 11S/45/2012-44, takto rozhodol: Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne z 12. marca 2013 č. k. 11S/45/2012-44 p o t v r d z u j e. Účastníkom sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. odôvodnenie: Krajský súd v Trenčíne rozsudkom z 12. marca 2013 č. k. 11S/45/2012-44 zamietol žalobu žalobkyne podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a náhradu trov konania jej nepriznal. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalobkyňa sa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. KRPZ-TN-KDI-P-134/2012 zo dňa 28.11.2012, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Okresného dopravného inšpektorátu v Prievidzi zo dňa 02.10.2012 č. ORP-654,656/DI-SK-2012, ktorým bola uznaná vinnou zo spáchania priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. k/ zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej „ZoP“) pre porušenie § 3 ods. 2 písm. b) zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke v znení neskorších predpisov (ďalej len ZCP), za čo jej bola uložená pokuta podľa § 22 ods. 2 písm. e) ZoP vo výške 30 € za nerešpektovanie vodorovného dopravného značenia „IP 27a“. Podľa krajského súdu bola pre uvedený prípad podstatnou správnymi orgánmi preukázaná skutočnosť, že žalobkyňa v dňoch 19.07.2012 a 25.07.2012 parkovala v zóne s plateným alebo regulovaným státím mimo miest vyznačených na parkovanie, čím neposlúchla pokyn vyplývajúci z dopravnej značky IP 27a a tak sa dopustila dopravného priestupku. Túto skutočnosť nevyvrátila ani tvrdením, že Mesto Prievidza nedisponuje všeobecne záväzným nariadením (ďalej len VZN) o úprave parkovania v obci, čoho dôsledkom malo byť tvrdené nelegálne osadenie dopravných značiek a vyberanie poplatkov za parkovanie v rozpore so zákonom. V tejto súvislosti krajský súd poukázal na to, že Mesto Prievidza nebolo účastníkom správneho konania a nemohlo byť ani účastníkom preskúmavacieho správneho konania, keď osadenie dopravných značiek iným subjektom nesúviselo s predmetom konania - žalovaný a aj prvostupňový správny orgán museli vychádzať zo stavu, ktorý bol daný osadenou dopravnou značkou „IP 27a“, na ktorej boli spresňujúce údaje o čase regulácie i spôsobe platenia. Táto značka sa na
mieste parkovania nachádzala, nebola oprávnenou osobou zrušená a odstránená. Žalovaný je povinný dopravné značky rešpektovať, pričom nemá právomoc tieto značky meniť, odstraňovať, ani posudzovať zákonnosť ich osadenia. V konaní o dopravnom priestupku súd nemôže posudzovať konanie subjektu, ktorý nie je účastníkom správneho konania (mesto Prievidza). Krajský súd dospel k názoru, že žalobkyňa v dňoch 19.07.2012 a 25.07.2012 parkovala v zóne s plateným a regulovaným státím mimo miest vyznačených na parkovanie, teda neuposlúchla pokyn vyplývajúci z dopravnej značky IP27a a dopustila sa tak priestupku. Rozhodnutie a postup správnych orgánov bol preto podľa jeho názoru v medziach zákona o cestnej premávke i zákona o priestupkoch. Proti rozsudku krajského súdu podala žalobkyňa včas odvolanie a žiadala, aby ho Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného správneho orgánu zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie. V odvolaní vytýkala (obdobne ako v žalobnom návrhu), že krajský súd nedostatočne zistil skutkový stav veci a vec nesprávne právne posúdil, pretože sa nezaoberal otázkami: - či dopravná značka IP 27a bola osadená v súlade s platnými právnymi predpismi, pričom s touto otázkou sa mali správne orgány, ako aj prvostupňový súd vyporiadať ex offo; - či možno uložiť sankciu, ak je zaparkované motorové vozidlo na ktoromkoľvek mieste na nespoplatnenej verejnej komunikácii, kde nie je žiadna značka zákaz státia a zákaz zastavenia; - či sa možno dopustiť priestupku vo vyššie menovanej nelegálne zriadenej Zóne s plateným a regulovaným státím. Žalobkyňa zároveň poukazovala na predkladané stanovisko Okresnej prokuratúry v Prievidzi z 27.03.2013 evidenčné č. Pd 18/13-8, ktoré neskôr doplnila o ďalšie stanovisko prokuratúry „Upovedomenie o vybavení podnetu v predĺženej lehote“ (Pd 19/13/3307-37 z 26.06.2014), ktoré malo korešpondovať s jej názorom na danú vec. Dňa 12.11.2013 navrhla, aby odvolací súd pripustil rozšírenie žalobného návrhu o nasledovný výrok, cit.: „Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni titulom bezdôvodného obohatenia sumu 46 € spolu s úrokom z omeškania 5,25% ročne od 13.11.2013 do zaplatenia a náhradu trov konania ...“. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu, ako aj vo vyjadrení k rozšírenému návrhu na odvolanie zotrval na svojom stanovisku o zákonnosti správnych rozhodnutí a navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdiť, resp. rozšírený nový návrh nepripustiť. Poukázal na to, že predkladané stanoviská prokuratúry neboli v čase priestupkového konania správnym orgánom známe, keďže boli zjavne vydané až po právoplatnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného (č. KRPZ-TN-KDI-P-134/2012 zo dňa 28.11.2012). Konštatoval, že naďalej (t.j. aj v čase jeho vyjadrenia k odvolaniu dňa 21.05.2013) je v danej obci ul. Šumperská bez zmien v pôsobnosti zvislej dopravnej značky IP 27a, tak ako tomu bolo aj v čase spáchania predmetných priestupkov žalobkyňou. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 OSP v spojení s § 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, odvolanie prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s § 250ja ods. 2 OSP a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 28. október 2015 po tom, čo deň vyhlásenia rozhodnutia zverejnil na úradnej tabuli súdu najmenej päť dní vopred (§ 156 ods. 1 a 3 OSP). Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu z hľadiska, či prípadné procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP).
Súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu je určený rozsahom dôvodov uvedených v žalobe, ktorými žalobca namieta nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím správneho orgánu a postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych právach (§ 247 ods. 1 OSP v spojení s § 249 ods. 2). Žaloba sa musí podať do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť (§ 250b ods. 1 OSP). Po uplynutí lehoty už súd neprihliada na prípadne rozšírenie dôvodov žaloby, pretože ide o podanie urobené po lehote stanovenej zákonom (§ 250h ods. 1 OSP). Odvolací súd preto neprihliadol k návrhu žalobkyne na rozšírenie žaloby zo dňa 12.11.2013 o výrok „Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni titulom bezdôvodného obohatenia sumu 46 € spolu s úrokom z omeškania 5,25% ročne od 13.11.2013 do zaplatenia a náhradu trov konania ...“, ani k podaniu zo dňa 18.07.2014, ktorými žalobkyňa oznámila nové skutočnosti s priloženým odkladom podnetu okresným prokurátorom (č. Pd 19/13/3307-37 z 26.06.2014). Dopravná značka „IP 27a“ - Zóna s plateným parkovaním vyznačuje oblasť, kde státie vozidiel je dovolené len na vyznačených parkovacích miestach a za dodržania podmienok vyplývajúcich z použitého symbolu príslušnej značky a spresňujúcich údajov, napríklad času regulácie alebo platenia, spôsobu platenia alebo regulovania a podobne. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalobkyňa dňa 19.07.2012 a 25.07.2012 parkovala s motorovým vozidlom zn. Peugeot evidenčné č. N. na Šumperskej ul. v Prievidzi v zóne označenej dopravnou značkou „IP 27a“ (ďalej aj Zóna) mimo miest vyznačených na parkovanie. Uvedené konanie bolo kvalifikované ako porušenie povinnosti - neposlúchnutie pokynu vyplývajúceho z dopravnej značky (§ 3 ods. 2 písm. b) ZCP) a naplnenie skutkovej podstaty priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky (§ 22 ods. 1 písm. k) ZoP), za čo správny orgán uložil žalobkyni pokutu (§ 22 ods. 2 písm. e) ZoP). Po tom, čo žalobkyňa odmietla vec doriešiť v blokovom konaní, Okresný dopravný inšpektorát Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Prievidzi vydal rozkaz o uložení sankcie za priestupok pod č.p. ORPZ-654,656/DI-SK-2012 zo dňa 02.10.2012, ktorý žalovaný rozhodnutím č. KRPZ-TN-KDIP-134/2012 zo dňa 28.11.2012 potvrdil. Odvolací súd z predloženého administratívneho spisu mal za preukázané, že žalobkyňa mala vedomosť o tom, že svojím vozidlom parkovala na verejnej komunikácii, ktorá v čase vykonaného skutku bola označená značkou parkovacia zóna zo všetkých prístupových strán a tiež, že v takto označenej Zóne môže parkovať len na vyhradených miestach. Uvedená skutočnosť vyplýva zo „Záznamu z podania vysvetlenia“ z 20.07.2012, kde žalobkyňa okrem iného uviedla „...Nie som si vedomá žiadneho priestupku, pretože som parkovala vozidlom na verejnej komunikácii, kde nie je žiadna značka zákaz státia ani zastavenia, pričom uvedená ulica je cca od polovice júna 2012 označená značkou, že ide o parkovaciu zónu. Parkovanie na verejnej komunikácii, ktorá nie je označená značkou zákazu státia alebo zastavenia, nie je možné považovať za priestupok...“ a tiež zo Zápisnice z ústneho pojednávania zo dňa 02.10.2012 (0RP-654, 656/DI-SK-2012). Z doloženej fotodokumentácie vyplýva, že ide o zvislú dopravnú značka IP 27a. Zo spisu tiež vyplýva, že Okresný dopravný inšpektorát OR PZ v Prievidzi dňa 14.12.2011 vydal súhlasné stanovisko pod č. ORPZ-PR-ODI-40-078/2011 k umiestneniu trvalého dopravného značenia aj pre vodorovné značenie parkovacích miest a následne zvislé dopravné značky za špecifikovaných podmienok. Následne Obvodný úrad pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie v Prievidzi dňa 10.03.2012 určil použitie trvalých zvislých dopravných značiek, ktoré správne orgány rešpektovali. Podľa § 2 ods. 1 ZoP priestupkom je zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti a je za priestupok výslovne označené v tomto alebo v inom zákone, ak nejde o iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných právnych predpisov, alebo o trestný čin. Žalobkyňa ako vodič motorového vozidla bola účastníkom cestnej premávky a v zmysle zákona o cestnej premávke vodič je povinný dodržiavať pravidlá cestnej premávky ustanovené v zákone o cestnej premávke, ako aj poslúchnuť pokyn vyplývajúci z dopravnej značky alebo dopravného zariadenia vždy, v každom čase (§ 3 ods. 1 písm. b) cit. zákona), pokiaľ si to nevyžaduje situácia v cestnej premávke, čo v prejednávanej veci nebol prípad žalobkyne.
V danom prípade sa žalobkyňa uvedenými citovanými ustanoveniami neriadila, tieto úmyselne porušila, keď vedome ignorovala uvádzanú značku a v Zóne parkovala mimo miest vyznačených na parkovanie. Nepochybili preto správne orgány, pokiaľ jej konanie vyhodnotili ako porušenie povinnosti vyplývajúcej z § 22 ods. 1 písm. k/ cit. zákona a za uvedený priestupok jej uložili pokutu podľa zákona o priestupkoch. Podľa § 250i ods. 1 OSP pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ žalobkyňa vidí porušenie zákona v tom, že krajský súd či správne orgány ex offo neskúmali zákonnosť osadenia dopravnej značky IP 27a, odvolací súd dospel k záveru, že toto tvrdenie nie je dôvodné. Krajský súd ani správne orgány nemali dôvod na uvedený postup, keďže z obsahu administratívneho spisu vyplýva vyjadrenie dopravného inšpektorátu, ktorý vydal súhlasné stanovisko k osadeniu dopravného označenia na skúmanom mieste (Šumperská ulica) a preto túto skutočnosť nemali dôvod v relevantnom čase spochybniť. Odvolací súd poukazuje na svoje už skoršie vyslovené stanovisko, v zmysle ktorého zo žiadneho ustanovenia ZCP nevyplýva právomoc súdu, aby posudzoval vhodnosť a účelnosť osadenia príslušnej dopravnej značky. Týmto postupom by súd konajúci v správnom súdnictve zasiahol do právomoci príslušných správnych orgánov (pozri rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. marca 2010 sp. zn. 2 Sžo/255/2009). Navyše, správny orgán ako bolo vyššie uvedené, vychádzal zo súhlasného stanoviska vydaného Okresným dopravným inšpektorátom OR PZ v Prievidzi dňa 14.12.2011, preto mu nemožno vytknúť, že by v danej veci konal svojvoľne. Krajský súd sa podrobne zaoberal všetkými podstatnými žalobnými námietkami a svoj záver, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného nedošlo k porušeniu zákona, práv a chránených záujmov žalobkyne, aj náležitým spôsobom odôvodnil. S jeho odôvodnením sa odvolací súd stotožnil. Námietky žalobkyne nepovažoval ani odvolací súd za relevantné a spôsobilé spochybniť ustálený záver. Odvolací súd uvádza, že súčasťou siete pozemných komunikácií sú napr. aj účelové komunikácie, ktoré môžu byť vo vlastníctve právnických či fyzických osôb - čo však neznamená, že na týchto komunikáciách neplatia žiadne pravidlá cestnej premávky (pozri rozsudok NS SR sp. zn. 1Sžd/19/2011 zo dňa 14. februára 2012). Žalobkyňa neuviedla v odvolaní žiadne nové skutočnosti, ktoré by záver o zákonnosti rozhodnutí a postupov vyvrátili, jej odvolacie námietky neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Odvolací súd preto s poukazom na vyššie uvedené rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 a § 219 OSP potvrdil ako vecne správny. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 246c a § 250k ods. 1 OSP tak, že žalobkyni vzhľadom na jej neúspech v konaní náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Žalovanému priznanie trov konania zákon neumožňuje. Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.