Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Najvyšší súd 7Sžo/19/2013 1011201390 11. 06. 2015 Reisenauerová ECLI:SK:NSSR:2015:1011201390.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej a členiek senátu JUDr. Júlie Horskej a JUDr. Viery Nevedelovej, v právnej veci žalobcu: MARKÍZASLOVAKIA, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Bratislavská č. 1/A, zastúpený DEDÁK & Partners, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Mlynské Nivy 45, proti žalovanému: Rada pre vysielanie a retransmisiu, so sídlom v Bratislave, Dobrovičova č. 8, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného z 10. mája 2011, č. RL/62/2011, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 21. júna 2013 č. k. 4S/150/2011-74, takto rozhodol: Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 21. júna 2013, 4S/150/2011-74, p o t v r d z u j e .
č. k.
Účastníci nemajú právo na náhradu trov odvolacieho konania. odôvodnenie: Krajský súd napadnutým rozsudkom z 21. júna 2013, č. k. 4S/150/2011-74, podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP") zamietol žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného z 10. mája 2011, č. RL/62/2011, ktorým žalovaný ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 až 3 a § 5 ods. 1 písm. g) zákona č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len ,.zákon č. 308/2000 Z. z.") postupom podľa ustanovenia § 71 cit. zákona rozhodol, že účastník správnych konaní MARKÍZA SLOVAKIA, spol. s r.o. Bratislava č. 12-PLO/O127/2011 a č. 26-PLO/O-348/2011, porušil - I. povinnosť ustanovenú v § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že na programovej službe TV MARKÍZA dňa 2. novembra 2011 o cca 21:13 hod. a o cca 21:04 hod. odvysielal bezprostredne pred a bezprostredne po programe Ordinácia v ružovej záhrade 117. časť a o cca 21:04 hod a 22:05 hod. odvysielal bezprostredne pred a bezprostredne po programe Ordinácia v ružovej záhrade 118. časť komunikát označujúci za sponzora programu spoločnosť Herbacos Recordati s.r.o., ktorý naplnil definíciu reklamy podľa § 32 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z., čím došlo k odvysielaniu reklamy bez jej rozoznateľného a zreteľného oddelenia od iných častí programovej služby tak, aby nebola zameniteľná s inými zložkami programovej služby; - II. povinnosť ustanovenú v § 36 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že na televíznej programovej službe TV MARKÍZA dňa 2. novembra 2010 v čase 20:00 hod. - 21:00 hod. a 21:00 hod. - 22:00 hod. odvysielal reklamné šoty vo väčšom časovom rozsahu ako povolených 12 minút; začo bola žalobcovi uložená sankcia podľa § 64 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z. - upozornenie na porušenie zákona.
Krajský súd z obsahu administratívneho spisu zistil, že na základe „Správy o kontrole dodržiavania povinností podľa zákona č. 308/2000 Z.z.", začal žalovaný dňa 11. januára 2011 správne konanie voči žalobcovi vo veci možného porušenia § 36 ods. 2 a § 34 ods. 1 cit. zákona z dôvodu, že na televíznej programovej službe TV Markíza dňa 2. novembra 2010 o cca 20,13 hod. a 21,04 hod. odvysielal pred a po programe „Ordinácia v ružovej záhrade, 117. časť" a o cca 21,04 hod. a 22,05 hod. pred a po programe „Ordinácia v ružovej záhrade, 118. časť" komunikátory označujúce sponzora programu, spoločnosť Herbacos Recordati, s.r.o., ktorými mohol naplniť definíciu reklamy podľa § 32 ods. 1 cit. zákona, čím mohlo dôjsť k odvysielaniu reklamného šotu bez jeho rozoznateľného zreteľného oddelenia od iných častí programovej služby tak, aby nebol zameniteľný s inými zložkami programovej služby a v čase od 20.00 hod. do 21. 00 hod. a od 21.00 hod do 22.00 hod. aj k odvysielaniu reklamy vo väčšom časovom rozsahu ako povolených 12 minút. Vzhľadom na verbálnu zložku komunikátu, ktorá pozitívne hodnotila vlastnosti produktu sponzora, vzniklo dôvodné podozrenie, že komunikát mohol naplniť definíciu reklamy podľa § 32 ods. 1 cit. zákona a jeho odvysielaním mohlo dôjsť k porušeniu § 36 ods. 2 zákona. Žalovaný žiadal žalobcu o zaslanie stanoviska v lehote 10 dní od doručenia oznámenia o začatí správneho konania (16. februára 2011). Žalobca doručil dňa 15. marca 2011 žalovanému vyjadrenie k oznámeniu o začatí správneho konania. Dňa 10. mája 2011 prebehlo hlasovanie Rady pre vysielanie a retransmisiu, na ktorom sa žalovaný uzniesol, že zo strany žalobcu došlo k porušeniu povinnosti tak, ako bolo definované v oznámení o začatí správneho konania. Krajský súd ďalej zistil, že dňa 10. mája 2011 žalovaný vydal napadnuté rozhodnutie. Po popise priebehu konania, zisteného skutkového stavu, citácie ustanovení zákona (v súlade s obsahom vyjadrenia k žalobe), rozviedol svoju správnu úvahu ohľadom výkladu pojmov reklama, sponzorský odkaz. V tejto súvislosti poukázal na špecifikáciu uvedených pojmov stanovenú v § 38 a § 32 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z.. Podľa názoru žalovaného, každý odvysielaný komunikát napĺňajúci definíciu reklamy podľa § 32 ods. 1 cit. zákona, je reklamou so všetkými dôsledkami, ktoré s touto skutočnosťou zákon spája. Sponzorovanie je propagáciou sponzora, ktorá sa vo vysielaní prejavuje najmä prostredníctvom označenia sponzora, ktoré je vysielateľ povinný odvysielať pred a po sponzorskom programe. Vizuálne má blízko k reklame. Sponzorovanie a odvysielanie sponzorského odkazu sú podľa žalovaného dve odlišné veci. Sponzorovanie je komplexná činnosť, ktorá presahuje samotný obsah vysielania. Sponzorský odkaz je naproti tomu konkrétna samostatná časť vysielania. Keďže nemá zákonnú definíciu v praxi, vyvstáva otázka jeho možného obsahu. Je však zrejmé, že pokiaľ akýkoľvek komunikát, a teda aj sponzorský odkaz, napĺňa definíciu reklamy, je z pohľadu zákona reklamou. Vysielanie reklamy na seba viaže iné právne dôsledky ako sponzoring a je veľmi dôležité vedieť určiť kritérium na ich odlíšenie. Zámerom reklamy musí byť podpora predaja, nákupu alebo nájmu tovaru alebo služieb vrátane nehnuteľností, práv a záväzkov alebo dosiahnuť iný účinok sledovaný objednávateľom reklamy alebo vysielateľom. Na dosiahnutie tohto účelu môže reklama obsahovať akékoľvek prvky, ktoré zákon nevylučuje. Reklama teda môže obsahovať subjektívne hodnotiace komentáre, vyzdvihovanie kvalitatívnych vlastností tovarov alebo služieb alebo iné špecifické propagačné prvky. Toto vymedzenie je zároveň limitom pre obsah sponzorského odkazu. Sponzorský odkaz nesmie obsahovať špecifické propagačné prvky charakterizujúce reklamu. Podľa názoru žalovaného by sponzorský odkaz nemal obsahovať špecifické propagačné prvky, a to vyzývanie na nákup, zmienky o kvalite alebo účinnosti produktu. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na smernicu číslo 89/552/ EHS. Sponzorský odkaz teda má obsahovať informácie o skutočnosti, že daný program je sponzorovaný a tiež, kto je jeho sponzorom. avšak bez uvedenia akýchkoľvek špecifických propagačných prvkov, ktoré by vyzdvihovali kvalitatívne vlastnosti sponzora alebo jeho produktov. Uvedením takýchto prvkov by sa sponzorský odkaz stal zároveň reklamou. Akceptovaním reklamných obsahov v rámci vysielania sponzorských odkazov by dochádzalo k obchádzaniu prísnejších pravidiel pre reklamu. Posudzovaný komunikát vysielaný žalobcom obsahoval verbálnu zložku " Šumivý acylpirín. Chrípka a bolesť vyšumí". V tomto prípade, podľa názoru žalovaného, v dôsledku použitého sloganu, došlo ku kvalitatívnemu hodnoteniu tovaru, keď bola vyzdvihnutá jeho vlastnosť - účinnosť lieku. Z uvedeného dôvodu sponzorský odkaz prekročil rámec sponzorstva a naplnil definíciu reklamy. Žalovaný vo svojom rozhodnutí zároveň uvádzal dôvody rozhodnutia vyjadrené aj v jeho stanovisku k žalobe. Podľa obsahu preskúmavaného rozhodnutia žalovaný súčasne zistil, že odvysielané komunikáty napĺňajúce definíciu reklamy trvali 10 sekúnd a zákonom určený čas na reklamu v rámci jednej hodiny presiahol v čase medzi 20.00 až 21.00 hod. o 3 sekundy a medzi 21.00 až 22.00 hod. o 20 sekúnd zákonom určených 12 minút na vysielanie reklamy v rámci jednej hodiny vysielania.
Krajský súd v odôvodnení rozsudku dospel k záveru, že v preskúmavanom rozhodnutí žalovaný dostatočne podrobne rozviedol, v čom videl porušenie zákona, uviedol, akým spôsobom je potrebné rozlišovať vo vysielaní reklamu od sponzorských odkazov. Že sponzorský odkaz má obsahovať informácie o skutočnosti, že daný program je sponzorovaný a tiež, kto je jeho sponzorom, avšak bez uvedenia akýchkoľvek špecifických propagačných prvkov, ktoré by vyzdvihovali kvalitatívne vlastnosti sponzora alebo jeho produktov. Uvedením takýchto prvkov by sa sponzorský odkaz stál zároveň reklamou. Akceptovaním reklamných obsahov v rámci vysielania sponzorských odkazov by dochádzalo k obchádzaniu prísnejších pravidiel pre reklamu. Posudzovaný komunikát vysielaný žalobcom obsahoval verbálnu zložku "Šumivý acylpirín. Chrípka a bolesť vyšumí". V tomto prípade, podľa názoru žalovaného, v dôsledku použitého sloganu, došlo ku kvalitatívnemu hodnoteniu tovaru, keď bola vyzdvihnutá jeho účinnosť. Z uvedeného dôvodu sponzorský odkaz prekročil rámec sponzorstva a naplnil definíciu reklamy. Z vykonaného zisťovania zároveň vyplynulo, že žalobca v rámci času určeného zákonom na vysielanie reklamy v rámci časového rozpätia 1 hodiny, v dĺžke maximálne 12 minút, túto dobu prekročil, čím došlo k porušeniu povinností vysielateľa podľa § 36 ods. 2 zákona. V I. časti výroku napadnutého rozhodnutia žalovaný uviedol, že žalobca porušil povinnosť stanovenú v § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. zákona, t.j. porušil povinnosť súvisiacu s odvysielaním reklamy, hoci odvysielaný komunikát mal byť sponzorským odkazom. I keď odvysielané príspevky nespĺňali náležitosti sponzorského odkazu, t.j. ich označením a odvysielaním došlo k porušeniu § 38 cit. zákona, čo však žalovaný vo výroku svojho rozhodnutia neuviedol. Tým, že tieto komunikáty spĺňali charakteristiku reklamy, čo riadne žalovaný odôvodnil, došlo pri ich odvysielaní aj k porušeniu § 34 ods. 1 cit. zákona. Podľa názoru krajského súdu neuvedenie porušenia § 38 zákona do výroku napadnutého rozhodnutia vzhľadom na kontext celého rozhodnutia, nie je takou vadou, ktorá by mala za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Účelom súdneho konania nie je vrátenie veci do štádia správneho konania len z dôvodu formálnej vady, ak by nové rozhodnutie vo veci neprinieslo pre účastníka priaznivejší výsledok. Krajský súd v odôvodnení ďalej uviedol, že žalovaný poskytol žalobcovi priestor na vyjadrenie sa k veci, predloženie nových dôkazov, poučil ho o možnosti nahliadnuť do spisu z ktorého si mohol zabezpečiť kópie a odpisy, a preto súd v postupe žalovaného nezistil vady, ktoré by mohli mať za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Na zákonnosť skúmaného rozhodnutia nemá vplyv okolnosť, že žalobca už v minulosti podobným spôsobom aplikoval vo vysielaní sponzorský odkaz, pričom doposiaľ nebol sankcionovaný a ani skutočnosť, že žalovaný neposkytol žalobcovi pred vydaním rozhodnutia výklad zákonných ustanovení. Podľa odôvodnenia rozsudku krajského súdu podkladom pre napadnuté rozhodnutie bol odvysielaný žalovaným monitorovaný program a jeho prepis ako i stanovisko žalobcu k veci. Žalovaný konal v lehotách podľa § 64 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z., a napadnuté rozhodnutie spĺňalo náležitosti správneho rozhodnutia podľa § 47 správneho poriadku. Správna úvaha žalovaného bola dostatočným a zrozumiteľným spôsobom rozvinutá. Podľa názoru krajského súdu v danom prípade nebolo porušené právo žalobcu zaručené v čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky, pretože i právo vyjadrovať svoje názory, rozširovať informácie v televízií možno len za splnenia podmienok stanovených zákonom podľa ods. 2 posledná veta predmetného článku. Jednotlivé podmienky vysielania sú stanovené zákonom č. 308/2000 Z.Z., ktoré boli popísané vyššie. Napadnuté preskúmavané rozhodnutie žalovaného bolo vydané v súlade so zákonom, súd sa stotožnil so skutkovým zistením žalovaného a s jeho právnym názorom s tým, že vo veci nezistil vadu, ktorá by mala vplyv na jeho zákonnosť. Preto žalobu podľa § 250j ods. 1 OSP zamietol. Krajský súd s prihliadnutím na § 250k ods. 1 OSP nepriznal účastníkom náhradu trov konania s odôvodnením, že žalobca v konaní nemal úspech a žalovaný na ich náhradu nemá zo zákona nárok. Proti rozsudku krajského súdu v zákonnej lehote podal žalobca odvolanie. Namietal, že rozsudok krajského súdu z 21. júna 2013 č. 4S/150/2011 nie je dostatočne vecne a právne odôvodnený, nevysporiadal sa riadne s námietkami žalobcu, hlavne vo vymedzení pojmov sponzorský odkaz a mediálna komerčná komunikácia, že neprihliadol na nedostatočnosť v postupe správneho konania, ktoré predchádzalo vydaniu preskúmavaného rozhodnutia žalovaného. Má za to, že rozhodnutie žalovaného je v rozpore so zákonom a Ústavou SR pre nevykonateľnosť a nepreskúmateľnosť, pre nedostatky konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu. Žalobca preto žiadal, aby najvyšší súd rozsudok
krajského súdu zmenil tak, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného z 10. mája 2011 č. RL/62/2011 zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie. Súčasne žiadal priznať náhradu trov konania vo výške 645,31 €. Žalobca v odôvodnení odvolania poukázal na to, že ustanovenie § 38 zákona č. 308/2000 Z. z. presne definuje sponzorský odkaz, čo môže byť jeho súčasťou, akým spôsobom má dôjsť k jeho odvysielaniu v rámci programovej služby. Súčasťou sponzorského odkazu môže byť propagácia názvu alebo obchodného mena, ochrannej známky, dobrej povesti tovarov alebo aktivít právnickej alebo fyzickej osoby, ktorá plnenie poskytla. Nie sú stanovené podrobnejšie kritériá, nie je určené akým konkrétnym spôsobom môže dôjsť k propagácii a takáto hranica nie je vymedzená ani pozitívne, ani negatívne. Výkladové pravidlá sa ustálili aplikačnou praxou a to tak zo strany vysielateľov, ako aj zo strany regulačného orgánu. Sponzorovanie je tiež určitá forma propagácie, avšak sponzorstvo a reklamu nie je možné zamieňať. Žalobca ďalej uviedol, že účel sponzorského odkazu je jediné rozlišovacie kritérium medzi ním a reklamou vyplývajúci priamo zo zákona. Ide o upozornenie na existenciu sponzora, jeho obchodnej spoločnosti, loga, predmetu jeho činnosti alebo jeho produktu s cieľom vytvorenia povedomia o týchto skutočnostiach u diváka. Sponzorský odkaz nesmie nabádať k nákupu výrobkov alebo služieb, k tomuto účelu má slúžiť až následná reklama. Ďalšími kritériami je povaha oznámenia sponzorského odkazu, ktorá má byť iba informatívna, dynamika oznámenia, ak sa v ňom neobjavujú žiadne nabádania na kúpu, žiadne hodnotenie kvalít a vlastností produktu a výrazové prostriedky. Reklama pôsobí na diváka v porovnaní so sponzorským odkazom oveľa intenzívnejšie a snaží sa ho priamo presvedčiť na kúpu daného produktu alebo služby. Preto je žalovaný povinný hodnotiť celkové vyznenie sponzorského odkazu a rozlišovacie kritériá vyhodnocovať individuálne, ako aj v ich vzájomnej súvislosti a komplexnosti výsledného oznámenia. Žalobca v odôvodnení poukázal na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky č. j. 7As/80/2009 a rozsudok Mestského súdu v Prahe č. j. 8Ca/345/2009 zo dňa 1. júla 2010, ktoré sa zaoberali posúdením reklamy a sponzorského odkazu. Sponzorský odkaz odvysielaný žalobcom dňa 2. novembra 2010 o cca 20:13 hod., 21:04 hod. a o 22:05 hod. klienta s názvom Herbacos Recordati, s.r.o. na produkt Šumivý acylpirín v znení: „Šumivý acylpirín. Chrípka a bolesť vyšumí." komunikoval divákovi informáciu, že program Ordinácia v ružovej záhrade 117. časť a 118. časť je sponzorovaný - išlo o obsah sponzorského odkazu priamo napojený na sponzorovanú reláciu Ordinácia v ružovej záhrade, ktorá je seriál z nemocničného/lekárskeho prostredia a Šumivý acylpirín je liečivo, teda propagoval jeden z produktov sponzora spoločnosti Herbacos Recordati, s.r.o. - Šumivý acylpirín. Sponzorský odkaz bol odvysielaný pred začiatkom relácie a po skončení relácie, nijakým spôsobom nenabádal na kúpu alebo objednanie produktu uvedením informácií o mieste predaja, cene produktu, dostupnosti, porovnávaním s inými produktmi konkurencie, neuvádzal konkrétne vlastnosti produktu, neporovnával produkt s konkurenčnými službami, nevyzdvihoval jeho vlastnosti, informoval len o jednom produkte sponzora uvedením jeho názvu a stručným sloganom popisujúcim produkt („Chrípka a bolesť vyšumí"), sponzorský odkaz bol časovo krátky a dynamicky nenáročného spracovania, neobsahoval intenzívne reklamné prvky, neobsahoval prvky konkrétneho reklamného spotu spoločnosti Herbacos Recordati, s.r.o. na produkt Šumivý acylpirín vysielaného v rámci reklamných blokov, v súlade s ustanovením § 33 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.z. obsahoval poučenie o použití lieku. Žalobca mal za to, že sponzorský odkaz spoločnosti Herbacos Recordati, s.r.o., neobsahoval žiadne prvky, ktoré by presahovali medze sponzorského odkazu a ktoré by hlavne bolo možné podriadiť pod prvky reklamy podľa ustanovenia § 32 ods. 1 zák. č. 308/2000 Z.z.. Namietal, že žalovaný v tejto časti rozhodnutie neodôvodnil a nepreukázal, že vysielaný sponzorský odkaz je reklamou, a teda má všetky znaky reklamy podľa § 32 ods. 1 zák. č. 308/2000 Z.z. tak, aby to bolo zrozumiteľné nielen súdu a žalobcovi, ale aj laickej verejnosti. Žalobca mal za to, že sponzorské odkazy vysiela v súlade s ustanoveniami zákona č. 308/2000 Z. z. a ani v minulosti ani v súčasnej dobe nedochádza k porušovaniu pravidiel pre vysielanie sponzorských odkazov a reklamy.
Žalobca tiež namietal posúdenie porušenia povinnosti a uloženia sankcie podľa § 36 ods. 2 zák. č. 308/2000 Z. z. S poukazom na rozsudok NS SR sp. zn. 3Sžo/40/2012 z 13. novembra 2012, ktorého časť zároveň v odvolaní citoval a uviedol, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného rovnako obsahuje výrok I., ktorým žalobcu sankcionuje za porušenie povinnosti uvedenej § 34 ods.1 cit. zákona a výrokom II. ho sankcionuje za porušenie ustanovenia § 36 ods. 2 cit. zákona, pričom nie je zrejmé, či žalobca bol sankcionovaný úhrnnou sankciou, alebo či sankcia bola uložená za porušenie povinnosti uvedenej vo výroku I. alebo uvedenej vo výroku II. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil ako vecne správny. Uviedol, že výkladové pravidlá nevznikajú podľa toho, čo a ako vysielatelia vysielajú, ale vznikajú v dôsledku rozhodovacej praxe žalovaného a správnych súdov. Hoci žalobca hovorí o ustálených výkladových pravidlách, neuvádza žiadne rozhodnutia žalovaného, ktorým by vysielanie obdobných sponzorských odkazov odobril. Tvrdenie o ustálenej výkladovej praxi, ktorá umožňuje vysielať obdobné sponzorské odkazy, je neopodstatnené. V napadnutom administratívnom rozhodnutí bol žalobcovi poskytnutý výklad jednotlivých ustanovení, aby vedel, akým spôsobom má v budúcnosti vysielať sponzorské odkazy v súlade so zákonom. Bol si vedomý, že žalobca nebol s predmetným výkladom oboznámený, a preto nemohol rozumne predvídať ako žalovaný v danej veci rozhodne, nebola mu udelená sankcia - pokuta, ale upozornenie na porušenie zákona, ktorej účelom nie je regulovaný subjekt trestať, ale poučiť. Žalovaný súhlasil s názorom žalobcu, že účelom sponzorského odkazu je vytvorenie dobrého mena, povesti právnickej alebo fyzickej osoby alebo jej výrobkov (tzv. goodwill). Sám žalobca uvádza, že sponzorský odkaz má len informovať, resp. upozorniť na existenciu sponzora či jeho výrobku alebo služby, avšak bez poukazovania na konkrétne vlastnosti alebo kvality zobrazovaného výrobku. Predmetný komunikát okrem upozornenia o existencii sponzora - spoločnosti Herbacos Recordati s.r.o. a jeho produktu -Šumivého acylpirínu obsahoval aj poukázanie na konkrétne kvality predmetného produktu, a to prostredníctvom tak verbálnej (hlas), ako aj vizuálnej (nápis) zložky ..Chrípka a bolesť vyšumí...". Je celkom zrejmé, že táto zložka nijakým spôsobom neprispievala k účelu sponzorského odkazu - informovať o existencii sponzora či jeho produktu, ale nad rámec tohto účelu expresívnym spôsobom typickým pre reklamu upriamovala pozornosť recipienta na účinnosť tohto lieku, teda jeho vlastnosť. Preto ak v danom prípade vlastnosť predmetného produktu, v zmysle žalobcom citovaného judikátu už nepôjde o sponzorský odkaz, ale o reklamu. Podľa názoru žalovaného takéto pozitívne propagovanie konkrétnej relevantnej vlastnosti môže ovplyvniť recipienta tým spôsobom, že bude náchylnejší na kúpenie predmetného produktu. Je teda celkom jednoznačné, že predmetný komunikát prekročil rámec (účel) sponzorského odkazu - výlučne informovať o existencii predmetného produktu, nakoľko v dôsledku prezentovaného sloganu mohol pozitívne ovplyvniť rozhodnutie recipienta, aby si predmetný produkt kúpil. Z uvedeného dôvodu sponzorský odkaz prekročil rámec sponzorstva a naplnil definíciu reklamy. Žalovaný ďalej uviedol, že hoci je na účely sponzorského odkazu postačujúce aj statické oznámenie, pričom dynamické oznámenie je typické skôr pre reklamu, podľa jeho názoru zákon dynamickú formu sponzorského odkazu nezakazuje, platí to však za predpokladu, že v tomto dynamickom oznámení nie je recipientova pozornosť upriamovaná na vlastnosti predmetného produktu. A tento predpoklad vzhľadom na prezentovanie účinnosti lieku sloganom „Chrípka a bolesť vyšumí...'' splnený nebol. Pokiaľ sa týka tvrdenia žalobcu, že reklama pôsobí na diváka intenzívnejšie a všeobecne agresívnejšími výrazovými prostriedkami žalovaný uviedol, že s týmto tvrdením nie je možné paušálne súhlasiť. Na to, aby bol komunikát reklamou, nemusí nutne obsahovať agresívne výrazové prostriedky ako uvádza žalobca, podstatné je, či obsahuje reklamný zámer. Z tohto dôvodu nie je možné ani paušálne súhlasiť s tvrdením, že reklama sa snaží priamo presvedčiť ku spotrebiteľskému rozhodnutiu a ku kúpe. Predmetný komunikát teda nepropagoval len obchodné meno a tovar sponzora programu, ale propagoval aj jeho vlastnosť. Nakoľko inštitút sponzorovania propagovanie vlastnosti tovaru neumožňuje (viď § 38 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z.), je zrejmé, že uvedená propagácia prekročila rámec sponzorského odkazu. Nakoľko predmetný komunikát nebol v súlade s vyššie uvedenými princípmi,
ktoré vyplývajú nielen napadnutého rozhodnutia, ale aj žalobcom citovanej judikatúry a jeho žaloby, naplnil definíciu reklamy podľa § 32 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. Žalovaný v o vyjadrení k časti odvolaniu týkajúcej sa porušenia § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. uvádza, že znenie § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. pri televíznom vysielaní reklamy obligatórne vyžaduje jej oddelenie od iných častí programovej služby, a to buď zvukovo-obrazovými alebo priestorovými prostriedkami. Nakoľko predmetné komunikáty naplnili definíciu reklamy a žiadne oddelenie v zmysle citovaného ustanovenia neobsahovali, došlo k porušeniu § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. Tvrdenie žalobcu, že napadnuté rozhodnutie je v tejto časti nedostatočné a nepreskúmateľné, sa teda nezakladá na pravde a je zavádzajúce. Žalovaný namietal, že dostatočným spôsobom odôvodnil, prečo predmetný komunikát naplnil definíciu reklamy podľa § 32 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z., preto ho bolo potrebné započítať aj do celkového povoleného času vyhradeného pre reklamu v jednej hodine. Súčasne poukázal na rozhodovaciu prax najvyššieho súdu a na jeho rozhodnutia sp. zn. 8Sž/2012 z 29. novembra 2012 a sp. zn. 6Sž/21/2012 z 29. mája 2013. Žalovaný nesúhlasil ani s námietkou žalobcu týkajúcou sa výroku napadnutého rozhodnutia. Mal za to, že rozsudok je riadne odôvodnený, vydaný na základe správnych skutkových a právnych záverov, nevykazuje žiadne právne ani logické vady, ktoré by mohli mať vplyv na jeho zákonnosť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len O.s.p.) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní žalobcu (§ 246c ods. 1 veta prvá O.s.p., v spojení s § 212 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p.) a po tom, ako bol deň vyhlásenia rozhodnutia zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, rozsudok verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1, 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech. Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup žalovaného správneho orgánu, ktorým rozhodnutím bola žalobcovi uložená sankcia podľa § 64 ods.1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z. za porušenie povinnosti podľa § 34 ods. 1 a § 36 ods.2 cit. zákona. Medzi účastníkmi spornými otázkami zostali právne posúdenie veci, procesné pochybenia v administratívnom konaní, ako aj obsah samotného rozhodnutia žalovaného v rozsahu dôvodov namietaných žalobcom. Podľa § 246c ods. 1, veta prvá O.s.p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa v zásade odchýlil od relevantných právnych záverov vo veci samej, spolu so správnym poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Senát odvolacieho súdu považuje právne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom v zásade za správne a súladné so zákonom. Najvyšší súd v procese posudzovania zákonnosti napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa vychádzal zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu, obsiahnutých v odôvodnení napadnutého prvostupňového rozsudku, ktoré z tohto dôvodu neopakuje a súčasne na ne poukazuje. Vzhľadom k tomu, aby neopakoval pre účastníkov známe skutočnosti, na zdôraznenie správneho skutkového a právneho záveru súdu prvého stupňa uvádza.
V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP). Podľa § 34 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. vysielanie reklamy a telenákupu musí byť rozoznateľné a zreteľne oddelené od iných častí programovej služby tak, aby neboli zameniteľné s inými zložkami programovej služby; vo vysielaní rozhlasovej programovej služby sa použijú na oddelenie zvukové prostriedky a vo vysielaní televíznej programovej služby zvukovo-obrazové alebo priestorové prostriedky. Podľa § 32 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. reklama na účely tohto zákona je akékoľvek verejné oznámenie vysielané za odplatu alebo inú podobnú protihodnotu vrátane vlastnej propagácie, ktorého zámerom je podporiť predaj, nákup alebo nájom tovaru alebo služieb vrátane nehnuteľností, práv a záväzkov alebo dosiahnuť iný účinok sledovaný objednávateľom reklamy alebo vysielateľom. Podľa § 38 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. sponzorovanie na účely tohto zákona je plnenie určené na priame alebo nepriame financovanie programu, programovej služby alebo audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie s cieľom propagovať názov alebo obchodné meno, ochrannú známku, dobrú povesť, tovary alebo aktivity právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá také plnenie poskytla. Sponzorovanie nie je plnenie podľa prvej vety, ktoré poskytla právnická osoba alebo fyzická osoba, ktorá je vysielateľom alebo poskytovateľom audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie alebo tento program vyrobila. Podľa § 38 ods. 2, 3 zákona č. 308/2000 Z. z. ak je program alebo séria programov čiastočne alebo ako celok sponzorovaný, musí byť vysielateľom a poskytovateľom audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie zreteľne označený názvom, ak ide o právnickú osobu, obchodným menom alebo menom a priezviskom, ak ide o fyzickú osobu, ktorá plnenie poskytla, na začiatku programu a na konci programu. Vysielateľ a poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie môže na začiatku programu a na konci programu namiesto označenia podľa prvej vety označiť sponzorovaný program alebo sériu programov logom sponzora alebo odkazom na výrobok alebo službu sponzora. Sponzor nesmie ovplyvňovať obsah sponzorovaného programu, programovej služby a audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie, ani čas zaradenia sponzorovaných programov, spôsobom, ktorý by mal dosah na redakčnú zodpovednosť alebo redakčnú nezávislosť vysielateľa alebo poskytovateľa audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie. Vysielateľ a poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie je povinný zabezpečiť, aby sponzorovaný program, sponzorovaná programová služba alebo sponzorovaná audiovizuálna mediálna služba na požiadanie priamo nepodporovala predaj, nákup ani prenájom tovarov alebo služieb sponzora alebo tretej osoby, a to najmä osobitnými propagačnými zmienkami o uvedených tovaroch či službách v týchto programoch, programovej službe alebo v audiovizuálnych mediálnych službách na požiadanie (§ 38 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z.). Na označenie sponzora podľa odseku 2 sa vo vysielaní programovej služby primerane vzťahuje ustanovenie § 34 ods. 3 a 5 (§ 38 ods. 5 zákona č. 308/2000 Z. z.). Podľa § 64 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z. za porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom alebo osobitnými predpismi rada ukladá tieto sankcie: a) upozornenie na porušenie zákona. Odvolací súd vychádzajúc zo skutkových zistení danej veci vyplývajúcich z administratívneho spisu dospel k záveru, že žalovaný správny orgán ako príslušný orgán štátnej správy v súlade s čl. 2 ods.2 ústavy v danom prípade postupoval v súlade s citovanou právnou úpravou zákona č.308/2000 Z.z., vo veci si zadovážil dostatok skutkových podkladov relevantných pre vydanie rozhodnutia, skutkové okolnosti správne vyhodnotil aplikujúc právnu úpravu zákona o vysielaní a retransmisii v súlade s čl. 152 ods.4 ústavy a v odôvodnení rozhodnutia uviedol dôvody, na základe ktorých v danej veci rozhodol,
zaoberajúc sa zásadnými námietkami žalobcu, z ktorých dôvodov rozhodnutie žalovaného je treba považovať za súladné so zákonom, a preto súd prvého stupňa rozhodol vo veci zákonne, keď žalobu zamietol podľa § 250j ods.1 O.s.p.. Je potrebné súhlasiť so žalovaným a súdom prvého stupňa ak uviedli, že výkladové pravidlá vznikajú v dôsledku rozhodovacej praxe Rady pre vysielanie a retransmisiu a správnych súdov a nie vysielacou praxou vysielateľov. Žalovaný nemá povinnosť poskytovať stanovisko na základe akých kritérií bolo začaté správne konanie, ak ho účastníkovi konania riadne oznámil a umožnil mu využiť všetky jeho procesné práva. Je potrebné zdôrazniť, že žiadne ustanovenie zákona č. 308/2000 Z. z. nedáva žalovanému oprávnenie na vydávanie záväzných dokumentov, ktoré by obsahovali výkladové pravidlá pre posudzovanie sponzorských odkazov alebo iných oblastí vysielania. Žalovaný správne uviedol, že výkladové pravidlá môže určovať jedine prostredníctvom svojej rozhodovacej činnosti a na výklad ustanovení zákona slúži práve rozhodnutie, ktorým sa ukladá sankcia - upozornenie na porušenie zákona. Rada nesankcionuje každý jeden správny delikt, ktorý vykoná niektorý z vysielateľov, sankcionuje len tie správne delikty, o ktorých sa dozvie, či už na základe sťažností alebo z vlastnej úradnej činnosti. Skutočnosť, že žalobca doteraz nebol sankcionovaný za vysielanie obdobných sponzorských odkazov nie je z hľadiska posúdenia tohto konkrétneho komunikátu podstatné. Komunikát označujúci za sponzora programu spoločnosť Herbacos Recordati, s.r.o. obsahoval aj sponzorský odkaz - Šumivý Acylpyrín a hodnotenie jeho vlastnosti - Chrípka a bolesť vyšumí -, čím nepochybne bola naň upriamená pozornosť diváka. Z hľadiska rozlíšenia medzi reklamou a sponzorským odkazom je dôležité posúdiť obsah komunikátu. Posúdiť, či obsah konkrétneho komunikátu obsahuje oznam informatívneho charakteru alebo, či už ide o údaje určené k podpore predaja, nákupu alebo prenájmu výrobku alebo služieb, je úlohou žalovaného. Dôležité sú prostriedky, ktoré v ňom boli použité a rovnako aj určité kvalitatívne hodnotenie konkrétneho produktu. V reklame je možné použiť subjektívne hodnotiace komentáre, vyzdvihovanie vlastností produktu, alebo rôznymi inými formami pozitívne reklamovaný produkt propagovať. V sponzorskom odkaze takéto výrazové prostriedky nie je možné použiť, nemôže obsahovať typické reklamné prvky. Z uvedených dôvodov Rada po správnom vyhodnotení charakteru predmetného komunikátu čas jeho odvysielania správne zaradila do rozsahu doby zákonom predpokladanej na odvysielanie reklamy počas jednej hodiny v zmysle § 36 ods.2 zákona č. 308/2000 Z.z.. S poukazom na právnu úpravu ustanovenú v právnej norme § 32 ods.1 cit. zákona pojmovým znakom reklamy je „za odplatu alebo inú podobnú protihodnotu“, pričom zákonodarca bližšie nešpecifikuje ich charakter a formu, z ktorých dôvodov je na posúdení Rady, ako príslušného orgánu štátnej správy oprávnenej dozorovať činnosť vysielateľov v súlade so zákonom o vysielaní a retransmisie, či komunikát svojim spracovaním, formou, charakterom a účelom je spôsobilý priniesť hospodársky profit osobe, v prospech ktorej sa predmetný komunikát odvysielal, vychádzajúc z obsahu komunikátu. Najvyšší súd zastáva názor, že zo skutkových okolností v danom prípade vyplýva, že pozitívnym hodnotením farmaceutického výrobku uvedeného v sponzorskom odkaze na spoločnosť Herbacos Recordati, s.r.o. je naplnený pojmový znak reklamy, pretože táto skutočnosť podmieňuje predaj označeného výrobku. Vzhľadom k uvedenému najvyšší súd dospel k záveru, že Rada správne právne posúdila skutkové okolnosti daného prípadu, z ktorých aj podľa názoru súdu vyplynul záver, že žalobca ako vysielateľ odvysielal reklamné šoty v časovom rozsahu vyššom ako 12 minút v hodine. Súd nesúhlasil s argumentáciou žalobcu, že Rada v prípade sponzorského odkazu mala posúdiť porušenie povinnosti pri odvysielanom sponzorskom programe s poukazom na § 38 zákona o vysielaní. Súd vychádzajúc z predmetu rozhodnutia, rozsahom ktorého je pri súdnom prieskume viazaný, mal preukázané, že Rada nesankcionovala žalobcu za porušenie sponzorského programu, ale za to, či komunikáty, ktoré svojím obsahom spĺňajú zákonné znaky reklamy, boli odvysielané v časovom rozsahu zákonom dovolenom v zmysle § 36 ods.2 zákona č. 308/2000 Z.z.. Podľa § 36 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z., vysielací čas vyhradený reklamným šotom a telenákupným šotom počas jednej celej hodiny nesmie presiahnuť 20% (12 min). Vysielací čas vyhradený reklame v
čase od 19.00 h do 22.00 h nesmie presiahnuť u vysielateľa na základe zákona osem minút počas jednej celej hodiny. Najvyšší súd Slovenskej republiky z uvedených dôvodov nepovažoval námietky žalobcu uvedené v jeho opravnom prostriedku proti rozhodnutiu Rady za relevantné na vyhovenie jeho odvolacieho návrhu. Bolo nepochybné, že žalobca vysielací čas vyhradený reklamným a telenákupným šotom počas jednej celej hodiny presiahol 20%. Preto ak žalovaný preskúmavaným rozhodnutím z dôvodu porušenia tejto povinnosti uložil sankciu podľa § 64 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z.z. rozhodol tak v súlade so zákonom. Odvolací súd nemohol súhlasiť ani s námietkou žalobcu vo vzťahu posúdenia porušenia povinnosti a uloženia sankcie podľa § 36 ods. 2 zák. č. 308/2000 Z. z., s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Sžo/40/2012 z 13. novembra 2012, ktorého časť zároveň v odvolaní citoval a uviedol, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného rovnako obsahuje výrok I., ktorým žalobcu sankcionuje za porušenie povinnosti uvedenej § 34 ods.1 cit. zákona a výrokom II. ho sankcionuje za porušenie ustanovenia § 36 ods. 2 cit. zákona, pričom nie je zrejmé, či žalobca bol sankcionovaný úhrnnou sankciou, alebo či sankcia bola uložená za porušenie povinnosti uvedenej vo výroku I. alebo uvedenej vo výroku II. Ukladanie úhrnnej sankcie postupom podľa zákona o vysielaní a retransmisii v súlade so zásadami trestnoprávnej úpravy prichádza do úvahy len v prípade sankcie - uloženie pokuty v zmysle § 64 ods.1 písm. d) zákona č. 308/2000 Z.z.. Pokiaľ žalobca v odôvodnení poukázal na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky č. j. 7As/80/2009 a rozsudok Mestského súdu v Prahe č. j. 8Ca/345/2009 zo dňa 1. júla 2010, ktoré sa zaoberali posúdením reklamy a sponzorského odkazu, odvolací súd k uvedenému uvádza, že v rozhodovacej činnosti súdy Slovenskej republiky sú viazané judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Ústavného súdu Slovenskej republiky, Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj Európskeho súdu Európskej únie, avšak nie sú viazané judikatúrou súdov iného štátu. Odvolací súd vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu a z relevantnej právnej úpravy nepovažoval odvolacie námietky žalobcu za relevantné k vyhoveniu jeho odvolacieho návrhu. Senát odvolacieho súdu dospel k zhodnému záveru ako súd prvého stupňa, že žalovaný správny orgán vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, náležite zistil skutkový stav veci, v konaní postupoval v súčinnosti so žalobcom, skutkové zistenia vyhodnotil v súlade so zákonom o vysielaní a v odôvodnení rozhodnutia svoje skutkové zistenia a právne závery zdôvodnil v dostatočnom rozsahu, z ktorých dôvodov boli splnené zákonné podmienky pre zamietnutie žaloby napadnutým rozsudkom krajského súdu. Z uvedených dôvodov najvyšší súd s poukazom na závery uvedené vyššie, považujúc námietky žalobcu vznesené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci, napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne a právne správny, podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. v spojení s § 246c ods.1 a s § 219 ods. 1,2 O.s.p. potvrdil. V súlade s právnou úpravou ustanovenou v právnej norme § 250ja ods.7 OSP Najvyšší súd Slovenskej republiky v predmetnej veci v odôvodnení svojho rozhodnutia súčasne poukazoval na právne dôvody uvedené v odôvodnení rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej sp. zn. 6Sžo/21/2012 z 29. mája 2013, ktorého časť v odôvodnení uvádza a s ktorou sa plne stotožňuje. O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky v zmysle ust. § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. za použitia ust. § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.. Účastníkom právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal z dôvodu, že žalobca v tomto konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov konania zo zákona neprináleží. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).
Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.