Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Najvyšší súd 7Sžo/9/2013 1011201327 28. 05. 2015 Reisenauerová ECLI:SK:NSSR:2015:1011201327.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej a členiek senátu JUDr. Júlie Horskej a Ľubice Filovej, v právnej veci žalobcu S. H. Z., bytom B., zastúpený JUDr. Ivanom Vankom, advokátom, so sídlom v Košiciach, Floriánska č. 19, proti žalovanému Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 2, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného z 10. júna 2011, číslo SLV-PS-PK-82/2011, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 24. mája 2013, č. k. 4S/140/2011-96, takto rozhodol: Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave 4S/140/2011-96, p o t v r d z u j e .
z 24. mája 2013, č. k.
Účastníkom právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. odôvodnenie: Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 24. mája 2013, č. k. 4S/140/2011-96, zamietol žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného z 10. júna 2011, číslo SLV-PS-PK-82/2011, ktorým žalovaný podľa § 243 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru“) zamietol rozklad a potvrdil personálny rozkaz ministra vnútra Slovenskej republiky č.55 zo 16. februára 2011. Uvedeným personálnym rozkazom bol žalobca podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru na tom skutkovom základe, že v čase mimo výkonu štátnej služby, po tom, čo požil alkoholické nápoje, dňa 22. decembra 2010 okolo 22:45 hod. na železničnej stanici v Bratislave fyzicky napadol Q. tým spôsobom, že Q. nachádzajúcu sa na schodisku vedúcom z vestibulu stanice na nástupište jednou rukou pevne chytil za jej ľavú ruku a nadvihol ju, pričom druhou rukou sa rozohnal, ako by ju chcel udrieť. V tomto konaní mu zabránil jej priateľ Q. stojaci za nimi na schodisku. Následne žalobca chytil Q. za vetrovku pod krkom, vytiahol ho na nástupište a tam ho opakovane udrel do tváre. Neskôr, v čase o 23:27 hod. na nástupišti číslo 2 na železničnej stanici v Trnave vo vlaku R 615, v treťom vagóne od rušňa, napriek opakovanej výzve privolanej hliadky železničnej polície odmietol predložiť doklad totožnosti a následne neuposlúchol výzvu členov hliadky, aby ich nasledoval na útvar železničnej polície z dôvodu zistenia jeho totožnosti. Po upozornení, že bude predvedený na útvar Železničnej polície, sa postavil zo sedadla a po predchádzajúcich slovných vyhrážkach sa opakovane zahnal rukami na členov hliadky, pričom každého z nich udrel do hrude. V rámci úkonov smerujúcich k objasneniu predmetnej udalosti bol žalobca 23. decembra 2010 v čase o 4:07 hod. podrobený vyšetreniu na alkohol dychovou skúškou, pri ktorej mu bola nameraná hodnota 0,63 mg/l vydychovaného vzduchu (1,31 promile) a v čase o 6:27 hod bola u menovaného nameraná hodnota 0,48 mg/l vydychovaného vzduchu (1,00 promile).
V odôvodnení rozhodnutia krajský súd uviedol, že z obsahu spisu vyplýva, že žalobca bol oboznámený s návrhom na jeho prepustenie, s podkladmi pre rozhodnutie a vyjadril sa k veci. Žiadne dôkazy preukazujúce, že sa popísaný skutok nestal, neprodukoval. Z vykonaného dokazovania, predloženej dokumentácie z miesta incidentu na železničnej stanici v Bratislave, z výpovedí poškodených a zasahujúcich príslušníkov železničnej polície a PMJ v Trnave bolo podľa názoru krajského súdu v danom prípade dostatočným spôsobom preukázané, že žalobca v čase mimo výkonu služby, po tom, ako požil alkoholické nápoje, konal v rozpore so záujmami policajného zboru na upevňovaní dôvery občanov v policajný zbor, ohrozil vážnosť policajného zboru, keď svojim nevhodným správaním obťažoval občanov, bezdôvodne fyzicky napadol Q., na výzvu sa odmietol legitimovať príslušníkom železničnej polície, ktorých takisto fyzicky atakoval na verejnom mieste. Ďalej krajský súd uviedol, že oprávnený orgán vyhodnotil správanie sa žalobcu ako hrubé porušenie služobnej disciplíny a súd nie je oprávnený posudzovať správnosť tohto vyhodnotenia. Názor žalovaného bol riadne odôvodnený v napadnutých rozhodnutiach a bol v súlade so zákonom na základe voľnej úvahy oprávneného orgánu. Námietky žalobcu ohľadom „kopírovania“ výpovedí pre účely predmetného konania nepovažoval za spôsobilé vyvolať pochybnosti o nedôveryhodnosti vypočúvaných osôb, ktorí vlastnými podpismi potvrdili správnosť zápisu. Krajský súd tiež poukázal, že subjektívne pocity žalobcu ohľadom zaujatosti a neobjektívnosti jeho priameho nadriadeného boli predmetom skúmania a boli vyhodnotené ako nedôvodné. Krajský súd vyjadril názor, že konanie o prepustení zo služobného pomeru je konaním odlišným od trestného, príp. priestupkového konania a nie je závislé od výsledkov trestného konania súvisiaceho so skutkom žalobcu, pretože dôvody na prepustenie nemusia spĺňať kvalifikáciu trestného činu. Žalobca svojim konaním v rozpore s povinnosťami príslušníka Policajného zboru, upravenými príslušnými zákonmi ako i s prísahou a rozkazmi ministra vnútra Slovenskej republiky (napr. č. 2/2002, 18/2008) na zvýšenie morálneho stavu a disciplíny príslušníkov policajného zboru, s ktorými bol riadne oboznámený, naplnil predpoklady na prepustenie zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru. K doručovaniu personálneho rozkazu krajský súd poznamenal, že bol žalobcovi doručený tretím dňom od uloženia na pošte. Z dôvodu nezastihnuteľnosti žalobcu bol uložený na pošte dňa 18. februára 2011, a teda fikcia jeho doručenia nastala 21. februára 2011. Žalobca v konaní nepreukázal, že by sa v čase doručovania rozhodnutia, dňa 18. februára 2011, zdržiaval inde ako na adrese svojho trvalého bydliska. Na pripojených priepustkách, žiadostiach o určenie dovolenky nachádzajúcich sa v spise, je uvedené miesto pobytu žalobcu v predmetných dňoch na adrese jeho bydliska. Krajský súd nezistil, že by v priebehu konania boli porušené procesné práva žalobcu, prípadne že nastala taká vada v rozhodnutí alebo konaní žalovaného, ktorá by spôsobila ich nezákonnosť. Dospel preto k záveru, že nemožno žalobcovi priznať úspech v konaní a žalobu podľa § 250j ods.1 O.s.p. zamietol. Rozhodovanie o náhrade trov konania krajský súd odôvodnil podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že neúspešnému žalobcovi nepriznal ich náhradu a žalovaný nemá na náhradu trov konania zákonný nárok. II. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal žalobca včas odvolanie. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu zmenil a napadnuté rozhodnutie žalovaného spolu s prvostupňovým rozhodnutím zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Žiadal priznať náhradu trov konania. V dôvodoch odvolania žalobca namietal, že rozsudok krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ako aj súd prvého stupňa dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Dôvodil, že krajský súd neposkytol v odôvodnení rozsudku žiadnu odpoveď na otázky, ktoré žalobca rozvinul v odvolaní
do šiestich bodov. Poukázal v nich, že skutkový základ prepustenia žalobcu zo služobného pomeru bol rovnaký ako skutkový základ jeho obvinenia z prečinu útoku na verejného činiteľa. Skutok, o ktorého spáchaní žalobcom mal 5. mája 2011 Generálny prokurátor Slovenskej republiky pochybnosť takého rozsahu, že nevzhliadol ani len dôvod na vznesenie obvinenia žalobcovi podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku, mal žalovaný definitívne ustálený a jeho spáchanie za preukázané už 16. februára 2011. Žalobca ďalej namietal, že kopírovanie svedeckých výpovedí vyhodnotil súd jednou vetou tak, že nemajú vplyv na dôveryhodnosť týchto svedkov, ktorí správnosť výpovedí potvrdili svojim podpisom. Podľa názoru žalobcu krajský súd nezaujal presvedčivé stanovisko k rozporom vo výpovediach, ktoré zásadným spôsobom spochybňujú žalovaným tvrdený skutkový stav, a na ktoré žalobca poukazoval v žalobe na strane 7. a 8. Zhoda výpovedí a manipulácia so zápisnicami bola podľa žalobcu vedená snahou konkrétnych osôb zakryť brutálne a agresívne správanie sa policajtov voči žalobcovi, k čomu žalobca pripojil fotografie dokumentujúce jeho zranenia po útoku 22. decembra 2010. Nezákonnému konaniu o prepustení zo služobného pomeru predchádzalo nezákonné zabezpečovanie dôkaznej situácie už na železničnej polícii v Trnave, kde po brutálnom zbití žalobcu policajtmi sa tendenčne vytvárala modelová situácia údajného napadnutia Q. a železničných policajtov. Žalobca tiež namietal, že krajský súd nezaujal žiadne stanovisko k námietke žalobcu ohľadom nemožnosti riadnej identifikácie osoby, ktorej údajne poškodená tvár bola na fotografii, ktorá je súčasťou spisu, pričom podľa žalovaného ide o tvár Q.. Krajský súd podľa žalobcu tiež nezaujal žiadne stanovisko k námietke o nezákonnosti dôkazu - kamerového záznamu z nástupišťa na stanici v Bratislave. Žalobca v žalobe uviedol, že vyhotovený záznam možno využiť len na účely trestného konania alebo konania o priestupkoch, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Zákon č. 73/1998 Z. z. neustanovuje, že by na účely konania o prepustení žalobcu zo služobného pomeru bolo možné využiť kamerový záznam, a preto je tento a contrario neprípustný - možno ho totiž použiť len v priestupkovom konaní, ktoré proti žalovanému vedie príslušný priestupkový orgán. Z uvedeného potom vyplýva, že žalovaný správny orgán, oprel napadnuté rozhodnutia o nezákonne použitý dôkaz. Dôkazmi nezákonného zabezpečovania má byť podľa názoru žalobcu záznam z 28. januára 2011 pod číslom ORPZ-KE-JKP-14-023/2011 k udalosti z 10. januára 2011, záznam spísaný 20. januára 2011 pod číslom ORPZ-KE-JKP-14-015/2011 z udalosti zo 7. januára 2011, záznam z 28. januára 2011 pod číslom ORPZ-KE-JKP-14-024/2011 z udalostí z 12. januára 2011 a záznam z 28. januára 2011 pod číslom ORPZ-KE- JKP-14-025/2011. Žalobca vytýkal krajskému súdu, že nezaujal žiadne stanovisko k žalobnej argumentácii, že žalobca nebol v konaní osobne vypočutý, nemal možnosť osobne prezentovať svoju obhajobu a to napriek tomu, že osobne nedal žiadnu príčinu k tomu, aby nebol v konaní vypočutý. V poslednom bode žalobca namietal, že súd v napadnutom rozsudku neposkytol žiadnu odpoveď na to, prečo v personálnom rozkaze zo 16. februára 2011 k dôvodom a skutočnostiam uvedených žalobcom v písomnom vyjadrení nezaujal správny orgán žiadne stanovisko, a to napriek tomu, že písomné vyjadrenie žalobcu zo 4. februára 2011 mu bolo doručené 9. februára 2011. Žalobca podaním svojho vyjadrenia realizoval svoje zákonné právo predložiť vyjadrenie k začatému konaniu (§ 238 ods. 2 zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru) a zároveň právo navrhovať dôkazy na podporu svojich tvrdení (§ 238 ods. 3 zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru). Týmto právam žalobcu mala korešpondovať povinnosť žalovaného v odôvodnení svojich rozhodnutí primeraným spôsobom reagovať na jeho vyjadrenie a ním predložené, resp. navrhované dôkazy. Žalobca citoval judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva, pričom podľa jeho názoru napadnutý rozsudok krajského súdu nespĺňa kritéria vyžadované v záujme reálneho naplnenia práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie. K doručovaniu personálneho rozkazu žalobca uviedol, že uplatnenie fikcie doručenia prichádza do úvahy len vtedy, ak sa žalobca v mieste doručovania aj v čase doručovania fyzicky zdržiava (per analogiam § 24 ods. 2 Správneho poriadku). Len tak bolo možné dosiahnuť požiadavku na spravodlivú ochranu práv účastníka konania a zabezpečiť mu možnosť oboznámiť sa s doručovaným rozhodnutím. Uviedol, že doručenie personálneho rozkazu má priamy vplyv na zachovanie prekluzívnej lehoty na prepustenie podľa § 192 ods. 5 zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, teda do dvoch mesiacov
odo dňa, keď nadriadený zistil dôvod prepustenia. Nadriadený podľa odôvodnenia druhostupňového rozhodnutia zistil dôvod prepustenia 23. decembra 2010, a teda dvojmesačná lehota uplynula 23. februára 2011. V tejto lehote sa musel personálny rozkaz žalobcovi aj doručiť, k čomu však procesne účinne a teda platne nedošlo, v dôsledku čoho nebola zachovaná prekluzívna lehota na prepustenie zo služobného pomeru. Žalobca dal do pozornosti, že 1. marca 2011 osobne od oprávneného prevzal personálny rozkaz č. 55 zo dňa 16. februára 2011 vo forme fotokópie. Následne písomne žiadal o doručenie výtlačku alebo odpisu personálneho rozkazu, čo mu bolo zamietnuté listom ORPZ-KEKP-1044/2011. Do súčasnej doby žalobcovi personálny rozkaz vo vyhotovení, ako zákon ustanovuje, doručený nebol. Žalobca k odvolaniu predložil listiny, podľa ktorých počas svojho osobného voľna 8.00 hod. dňa 17. februára 2011 do 20. februára 2011 a počas dovolenky od 21. februára 2011 do 25. februára 2011 sa mal zdržiavať v Poľsku. Ďalej žalobca uviedol, že jeho procesné práva vyjadriť sa a navrhovať dôkazy na podporu svojich tvrdení mu boli upreté a dôkazom toho je, že v spise sa nenachádza žiadny dôkaz o tom, že mu bol predložený celý spisový materiál k nahliadnutiu. K záznamu z 31. januára 2011 žalobca uviedol, že vzniesol písomne námietku z dôvodu podania trestného oznámenia na pplk. O., pričom až 4. februára 2011 sa formálne k námietke, a to zamietavo, vyjadril vtedajší riaditeľ OR PZ v Košiciach. V predmetnom trestnom oznámení poukazoval na skoro 90 percentné doslovné skopírovanie medzi jednotlivými výsluchmi, pričom táto vážna námietka nebola vôbec braná do úvahy. Do úvahy neboli brané ani námietky, týkajúce sa nezákonného a neodôvodneného aktívneho pôsobenia radového vyšetrovateľa O., a to od prvého kontaktu so žalobcom dňa 4. januára 2011 až po vyjadrenie sa k žalobe koncom mesiaca august 2011. V spise sa nenachádza žiadne poverenie aktívne konať v predmetnom konaní. Nezákonné zasahovanie O. do konania bolo podľa žalobcu preukázané aj v trestných konaniach ČVS:SKIS-459/OISZ-V-2011 a ČVS:SKlS-460/ OISZ-V-2011. Namietal, že je neprípustné, aby obyčajný radový vyšetrovateľ konal v prvom stupni v zmysle zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, ako aj aby sa k podanej žalobe žalobcu vyjadroval. Žalobca taktiež namietal, že 12. januára 2011 bol spísaný záznam MVDr. O. pod číslom ORPZ-KEJKP-l4-024/2011, pričom tento záznam podpísali aj osoby, ktoré neboli oprávnené sa oboznamovať s predmetným konaním, a to B. a všetci traja žalobcu označili za vinného z protiprávneho konania, ktoré má byť vidieť na nezákonným spôsobom získanom CD zázname. MVDr. O. vo svojich neskorších vyjadreniach zavádzal a konal v rozpore so zásadami predmetného konania a od samého počiatku hrubo porušoval ústavné a zákonné procesné práva žalobcu. Za najzásadnejšie porušenie označených procesných práv žalobca považoval, že minister vnútra Slovenskej republiky v personálnom rozkaze nijakým spôsobom nezohľadnil žalobcovo vyjadrenie zo 4. februára 2011 a skutočnosti v ňom obsiahnuté. Touto skutočnosťou, v spojení s tým, že žalobca nebol bez vlastného pričinenia v konaní o prepustení zo služobného pomeru osobne vypočutý a ani predvolaný na výsluch, došlo k priamemu zásahu do jeho práv podľa § 238 ods. 2 a 3 zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru. Vo vzťahu ku skutkovému základu prepustenia zo služobného pomeru, žalobca namietal, že tento podľa jeho názoru nebol preukázaný a zotrval na žalobných dôvodoch. Žiadne konanie, ktoré by zakladalo porušenie služobnej disciplíny a služobnej prísahy zvlášť hrubým spôsobom mu nebolo zákonným spôsobom preukázané. Podľa názoru žalobcu dôkazné bremeno k preukázaniu spáchania skutku znáša orgán, ktorý o prepustení rozhoduje, a nie žalobca ako to nesprávne ustálil tak žalovaný ako aj prvostupňový správny súd.
III. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť ako vecne správny. Uviedol, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov, teda či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesné predpisy. Podľa názoru žalovaného sa prvostupňový súd zaoberal so všetkými pre danú vec podstatnými námietkami. Odkázal na svoje písomné vyjadrenie k podanej žalobe zo 16. septembra 2011, číslo SLVPS-S-388/2011. IV. Žalobca v doplňujúcom vyjadrení zo 16. januára 2014 uviedol, že nadriadený pplk. O. v konaní neuvádzal pravdu o rozhodujúcich skutočnostiach, lebo si vo svojich tvrdeniach odporuje. V zázname z 28. januára 2011 uviedol, že kamerový záznam z nástupišťa na železničnej stanici v Bratislave z 22. decembra 2010 získal od pracovníka operatívneho oddelenia Sekcie kontroly a inšpekčnej služby, Odboru inšpekčnej služby v Bratislave, ale vo výpovedi z 22. júla 2013 uviedol, že kamerový záznam získal od pracovníkov železničnej polície. Žalobca tiež v predmetnom vyjadrení priložil listiny, ktoré majú preukazovať, že konanie o jeho prepustení zo služobného pomeru bolo celé nezákonné, lebo ho neviedol ako oprávnená osoba pplk. MVDr. X., ale radový vyšetrovateľ Mjr. Mgr. Q.V. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach dôvodov podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p., v spojení § 246c ods. 1 vety prvej O.s.p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p., v spojení s § 246c ods. 1 vetou prvou O.s.p. a § 211 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno vyhovieť. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného, ktorým v spojení s prvostupňovým personálnym rozkazom ministra vnútra Slovenskej republiky bol žalobca prepustený podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru. Odvolací súd v rozsahu žalobných ako aj odvolacích dôvodov žalobcu preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu v spojení s personálnym rozkazom ministra vnútra Slovenskej republiky a konania im prechádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so zásadnými námietkami uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu. Podľa § 246c ods. 1, veta prvá OSP pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 OSP konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa v zásade odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej, spolu s poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa
k predmetu konania, uvedenú v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Senát odvolacieho súdu považuje právne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom za správne a súladné so zákonom. Vzhľadom k tomu, aby najvyšší súd v preskúmavanej veci nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe skutočnosti spolu s právnymi závermi krajského súdu, sa vo svojom odôvodnení obmedzil na doplnenie dôvodov na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia. Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (§§ 247 a nasl. O.s.p.) je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods.1 O.s.p.). V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia (§ 245 ods.2 O.s.p.). Podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru policajt sa prepustí zo služobného pomeru, ak porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Podľa § 193 ods. 1,2 zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru návrh na prepustenie policajta zo služobného pomeru spracováva spravidla jeho bezprostredne nadriadený na predpísanom tlačive a predkladá ho bezodkladne služobným postupom na ďalšie opatrenie nadriadenému, ktorý je oprávnený rozhodnúť o prepustení policajta zo služobného pomeru. Policajtovi musí byť daná možnosť vyjadriť sa k návrhu na prepustenie zo služobného pomeru z dôvodu uvedeného v § 192 ods. 1 písm. e), navrhovať dôkazy a obhajovať sa. Podľa § 266 ods. 1,3,4 zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru rozhodnutie sa oznamuje vyhlásením, a ak to nie je možné, doručením, ak ďalej nie je ustanovené inak. Rozhodnutie o prijatí do služobného pomeru, o náhrade škody, o prepustení, rozhodnutie odvolacích orgánov a rozhodnutia podľa § 245 a 246 sa oznamujú doručením ich odpisu. Doručuje sa do vlastných rúk policajta v služobnom úrade, v jeho byte alebo kdekoľvek bude zastihnutý. Ak nemožno odpis rozhodnutia doručiť policajtovi priamo, doručí sa poštou na poslednú známu adresu policajta ako doporučená zásielka s doručenkou s poznámkou "do vlastných rúk"; rovnako sa doručujú rozhodnutia pozostalým.
Povinnosť doručiť rozhodnutie je splnená, len čo účastník konania písomnosť prevezme alebo jej prijatie odmietne. Ak sa písomnosť uložená na pošte nevyzdvihla, nastanú účinky jej doručenia na tretí deň od jej uloženia. Na túto lehotu sa nevzťahuje ustanovenie § 262 o počítaní času. Podľa § 247a zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru na konanie podľa tohto zákona sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní okrem výkonu rozhodnutia. Odvolací súd v preskúmavanej veci dospel k zhodnému záveru ako súd prvého stupňa, že správny orgán prvého stupňa v konaní predmetnej veci náležite postupoval v intenciách citovaných právnych noriem, vo veci si zadovážil relevantné skutočnosti pre vydanie rozhodnutia, a preto jeho právny záver o splnení zákonných podmienok ustanovených v § 192 ods.1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z.z., je potrebné považovať za správny, z ktorých dôvodov rozhodnutie žalovaného je zákonne, keď žalovaný potvrdil prvostupňové rozhodnutie - personálny rozkaz, napadnuté odvolaním žalobcu, a preto odvolací súd považoval napadnutý rozsudok krajského súdu, ktorým žalobu zamietol, za súladný so zákonom. Odvolací súd upriamuje pozornosť predovšetkým na to, že služobný pomer príslušníkov policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície je svojou povahou inštitútom verejného práva - ide o štátnozamestnanecký právny pomer. Takýto právny pomer nevzniká zmluvou, ale mocenským aktom služobného orgánu - rozhodnutím o prijatí do služobného pomeru a po celú dobu svojho trvania sa výrazne odlišuje od pomeru pracovného, ktorý je naopak typickým pomerom súkromnoprávnym, kde účastníci majú rovnaké postavenie. To sa prejavuje okrem iného aj v právnej úprave týkajúcej sa zmeny služobného pomeru, služobnej disciplíny, skončenia služobného pomeru a nárokov s ním súvisiacich a ďalších prípadov rozhodovania služobných orgánov. Tieto vzťahy, sú založené na tuhšej podriadenosti a nadriadenosti subjektov služobného pomeru. Právna povaha takéhoto služobného pomeru príslušníkov Policajného zboru odráža osobitný charakter zamestnávateľa ako primárneho nositeľa verejnej moci, potreba pevného začlenenia policajta do organizmu verejnej moci a účasť na jej výkone. Ide teda o špecifický štátnozamestnanecký pomer verejného práva, ktorého právna úprava má formu kódexu. Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej rozhodovacej praxi formuloval, že z pôsobnosti čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv sú vylúčené spory zamestnancov štátu, ktorých pracovná náplň pozostáva zo špecifických činností verejnej správy v miere, v akej táto správa koná ako držiteľka verejnej moci poverená ochranou všeobecných záujmov štátu alebo orgánov verejnej moci. Pracovníci na týchto miestach majú teda v rukách časť suverénnej moci štátu; ten má tak legitímny záujem vyžadovať od týchto zamestnancov zvláštne puto dôvery a lojality. Zjavný príklad takýchto činností predstavujú ozbrojené sily a polícia (Pellegrin proti Francúzsku, rozsudok z 8. decembra 1999 týkajúci sa sťažnosti č. 28541/95, Frydlender proti Francúzsku, rozsudok z 27. júna 2000 týkajúci sa sťažnosti č. 30979/96). Vychádzajúc z uvedeného je dôvodné konštatovať, že zákonná úprava služobného pomeru príslušníkov ozbrojených zborov poskytuje príslušníkom v služobnom pomere nižšiu mieru ochrany. Táto je premietnutá aj v osobitnej úprave konania vo veciach služobného pomeru v dvanástej časti zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, ktorá vylučuje použite všeobecného predpisu o správnom konaní, okrem výkonu rozhodnutia (§ 247a zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru). Taktiež treba konštatovať, že v konaní o prepustení zo služobného pomeru nejde o posudzovanie spáchania trestného činu, ale o zistenie porušenia služobnej prísahy a toto konanie nezávisí ani od výsledku trestného konania. Námietku žalobcu, že skutok, o ktorého spáchaní žalobcom mal 5. mája 2011 Generálny prokurátor Slovenskej republiky pochybnosť takého rozsahu, že nevzhliadol ani len dôvod na vznesenie obvinenia žalobcovi podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku, považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky za nedôvodnú, lebo Generálny prokurátor Slovenskej republiky v uznesení z 5. mája 2011, číslo Pz 6/11-118 neuviedol, že by sa skutok nestal, alebo že skutok nespáchal žalobca, ale uviedol, že neboli zadokumentované skutočnosti dostatočne odôvodňujúce záver, že žalobca svojim konaní naplnil znaky skutkovej podstaty trestného činu útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods.
1 písm. a) Trestného zákona. Dôkazy zadovážené v konaní podľa zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru však podliehajú hodnoteniu v zmysle § 238 ods. 4 tohto zákona pre účely zistenia porušenia služobnej prísahy. K námietke žalobcu o nemožnosti riadnej identifikácie osoby, ktorej poškodená tvár mala byť na fotografii, ktorá je súčasťou spisu, ako aj k nezákonnému dôkazu - kamerovému záznamu z nástupišťa na stanici v Bratislave odvolací súd konštatuje, že žalovaný vo svojom rozhodnutí nevychádzal len z uvedených dôkazov, ale tiež zo svedeckých výpovedí. Naopak, žalobca v zmysle § 238 ods. 3 zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru nenavrhol na podporu svojich tvrdení žiadny dôkaz (svedkov, prípadne aj udelením súhlasu s použitím záznamu z bezpečnostnej kamery z nástupišťa v Bratislave). Žalobcova obrana spočívala v podstate v namietaní nezákonného konania a nezákonného zabezpečovania dôkaznej situácie. K samotnému priebehu skutkového deja žalobca nepredložil žiadny dôkaz, ktorý by preukázal, že skutok sa nestal tak, ako vypovedali ôsmi svedkovia (šiesti príslušníci Policajného zboru a dve civilné osoby). V spise žalovaného sa nachádza úradný záznam z 22. decembra 2010 o preverení napadnutia osoby v žst. Bratislava a následný útok na hliadku ŽP Trnava, úradný záznam z 22. decembra 2010 o predvedení osoby, spísané nstržm. F. a nstržm. B., taktiež záznam z 23. decembra 2010 spísané nstržm. Q., ppráp. Q., stržm. P. a nstržm. Y., zápisnica o výsluchu osoby Q. na zistenie a objasnenie skutočného stavu veci zo 7. januára 2011, číslo ORPZ-KE-JKP-14-004/2011, zápisnica o výsluchu osoby Q. na zistenie a objasnenie skutočného stavu veci zo 7. januára 2011, číslo ORPZ-KE-JKP-14-005/2011, zápisnica o výsluchu osoby Q. F. na zistenie a objasnenie skutočného stavu veci zo 7. januára 2011, číslo ORPZ-KE-JKP-14-006/2011, zápisnica o výsluchu osoby Q. na zistenie a objasnenie skutočného stavu veci zo 7. januára 2011, číslo ORPZ-KE-JKP-14-007/2011, zápisnica o výsluchu osoby Mgr. Q. na zistenie a objasnenie skutočného stavu veci z 10. januára 2011, číslo ORPZ-KE-JKP-14-009/2011, zápisnica o výsluchu osoby P. na zistenie a objasnenie skutočného stavu veci z 10. januára 2011, číslo ORPZ-KE-JKP-14-010/2011, zápisnica o výsluchu osoby Y. na zistenie a objasnenie skutočného stavu veci z 10. januára 2011, číslo ORPZ-KE-JKP-14-011/2011, zápisnica o výsluchu osoby Q. V. na zistenie a objasnenie skutočného stavu veci z 10. januára 2011, číslo ORPZ-KE-JKP-14-012/2011, z ktorých správne orgány v konaní vo veci služobného pomeru pre účely zistenia porušenia služobnej prísahy vychádzali, a z ktorých tiež vyplývajú relevantné skutočnosti uvedené v napadnutých rozhodnutiach. Pokiaľ žalobca namietal kopírovanie svedeckých výpovedí, Najvyšší súd Slovenskej republiky rovnako ako krajský súd nevzhliadol dôvod na to, aby tieto považoval za nesprávne, prípadne, aby vyhodnotil svedkov za nedôveryhodných, lebo ako vyplýva z predmetných zápisníc o výsluchu všetky vypočuté osoby po prečítaní príslušnej zápisnice vyhlásili, že jej obsah je v súlade s ich výpoveďou a nežiadali ani jej opravu ani doplnenie, čo potvrdili svojim podpisom. Najvyšší súd nezistil zásadné rozpory vo výpovediach v podstatných okolnostiach, dôležitých pre účely posúdenia konania žalobcu podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru. Žalobca tiež namietal, že mu boli upreté práva vyjadriť sa a navrhovať dôkazy. K tomu treba poznamenať, že žalobcovi bola daná možnosť oboznámiť sa s návrhom na prepustenie zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru a dôkazným materiálom 31. januára 2011 a predtým mu boli poskytnuté fotokópie zo spisu dňa 12. januára 2011. K úradným záznamom z 28. januára 2011, ktoré podľa žalobcu neboli v spise pri konečnom oboznámení sa s návrhom prepustenia žalobcu 31. januára 2011, treba uviesť, že dva z nich sa týkajú záznamu z bezpečnostnej kamery z nástupišťa na Hlavnej železničnej stanici v Bratislave (ORPZ-KE-JKP-14-023/2011, ORPZ-KE-JKP-14-024/2011), jeden sa týka získania zápisu o dychovej skúške žalobcu (ORPZ-KE-JKP-14-022/2011) a posledný záznam číslo ORPZKE-JKP-14-025/2011 sa týka vyjadrenia žalobcu zo 7. januára 2011 a 14. januára 2011 (doručené žalovanému 13. januára 2011 a 14. januára 2011, ako to vyplýva z prezenčnej pečiatky na uvedených vyjadreniach, a preto v ňom žalovaný neuviedol žiadne nepravdivé tvrdenie), v spise žalovaného sú tieto záznamy založené, ako aj námietka žalobcu z 31. januára 2011, a preto nie je dôvod pochybovať o tom, že so spisom bolo manipulované a že sa žalobca neoboznámil dňa 31. januára 2011 s celým spisom (čom sám potvrdil na listine z 28. januára 2011, číslo ORPZ-KE-JKP-14-021/2011). Navyše, sám žalobca v podanom rozklade zo 6. marca 2011 tvrdil, že k nazretiu do spisu došlo 31. januára 2011 u pplk. MVDr. O., kde po prvýkrát mal možnosť nahliadnuť do spisu a taktiež mu bol prvýkrát prehratý aj kamerový záznam. Z uvedeného dôvodu, námietka žalobcu, že o zabezpečení CD nosiča sa žalobca
dozvedel až nahliadnutím do súdneho spisu (4. júna 2013), lebo sa tento záznam nenachádzal ani v spise pri konečnom oboznámení sa s návrhom prepustenia zo služobného pomeru 31. januára 2011, sa javí ako účelová. Tu však odvolací súd zdôrazňuje, že tak ako je uvedené vyššie, skutkový stav preukazujú výpovede svedkov, z ktorých v dostatočnom rozsahu vyplývajú skutočnosti dôležité pre účely konania a rozhodnutia o služobnom pomere príslušníka Policajného zboru. K samotnému priebehu konania odvolací súd uvádza, že z administratívneho spisu vyplýva, že Upovedomenie o začatí konania vo veci prepustenia zo služobného pomeru z 23. decembra 2010, číslo ORPZ-KE-JKP24-554-1/2010 bolo žalobcovi doručené 3. januára 2011, s tým, že žalobca bol vyzvaný, aby v lehote 3 dní odo dňa doručenia upovedomenia predložil vyjadrenie k danej veci. Vo vyjadrení zo 7. januára 2011 žalobca uviedol, že útok na policajtov železničnej polície v Trnave je klamstvo a z dôvodu, že mu neboli predložené žiadne úradné záznamy, žiadne výsluchy a ani žiadny dôkazný materiál, nevie sa k tomu vyjadriť. Zároveň požiadal o doručenie kompletného spisu k nahliadnutiu, lebo stále je práceneschopný a až po tomto sa k návrhu na prepustenie zo služobného pomeru vyjadrí. Žalobcovi dňa 12. januára 2011 doručil jeho kolega Q. fotokópie z predmetného spisu, čo potvrdil sám žalobca vo svojom vyjadrení zo 14. januára 2011 a uvedená skutočnosť vyplýva aj z úradného záznamu z 28. januára 2011, číslo ORPZ-KE-JKP-14-025/2011. Žalobca vo vyjadrení zo 14. januára 2011 tiež uviedol, že na základe informácií od kolegu, že vyšetrovateľka PZ z oddelenia inšpekcie v Bratislave, ktorá vedie trestné konanie, odmietla poskytnúť žalobcovmu nadriadenému pri osobnom kontakte akékoľvek podklady, si zabezpečí tieto podklady cestou právneho zástupcu a doloží svoje kompletné vyjadrenie. Žalobca však žiadne vyjadrenie nepodal. V súlade s § 193 ods. 2 zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru bol žalobca dňa 31. januára 2011 oboznámený s návrhom na prepustenie zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru ako aj s dôkazným materiálom. Žalobca bol podľa § 237 ods. 2 zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru s poukázaním na § 238 ods. 3 zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru poučený o práve nazrieť do predloženého spisového materiálu a urobiť si z neho poznámky a výpisky, vyjadriť sa k návrhu na prepustenie, ako aj k predloženému spisovému materiálu, ako aj navrhovať dôkazy na podporu svojich tvrdení dôkazy. Žalobca bol zároveň poučený o možnosti predložiť svoje písomné pripomienky, námietky, návrhy a dôkazy v lehote troch dní od oboznámenia sa s návrhom na prepustenie zo služobného pomeru, navrhovateľovi. Uvedené skutočnosti vyplývajú z listiny z 28. januára 2011, číslo ORPZ-KEJKP-14-021/2011, ktorú žalobca 31. januára 2011 podpísal. Okrem toho žalobca na uvedenú listinu vlastnoručne dopísal, že z dôvodu podania trestného oznámenia na pplk. MVDr. J. O. vzniesol námietku, v ktorej žiadal, aby bol vyrozumený o ďalšom postupe a potom sa bude vedieť vyjadriť, obhajovať a písomne reagovať. Odvolací súd vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu dospel k záveru, že žalobcovi bola daná možnosť vyjadriť sa, na vyjadrenie bol vyzvaný v Upovedomení o začatí konania vo veci prepustenia zo služobného pomeru z 23. decembra 2010, číslo ORPZ-KEJKP24-554-1/2010 (doručené žalobcovi 3. januára 2011), ako aj bol o uvedenom práve poučený 31. januára 2011 pri oboznámení sa s návrhom na prepustenie zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru a s dôkazným materiálom. V akom rozsahu toto právo žalobca využil, bolo na samotnom žalobcovi, avšak nemôže namietať, že mu takáto možnosť daná nebola. Podanie námietky voči MVDr. J. O. nemohlo byť prekážkou, aby sa žalobca k veci vyjadril a navrhol dôkazy na podporu svojich tvrdení. Ak za najzásadnejšie porušenie procesných práv žalobca považoval, že minister vnútra Slovenskej republiky v personálnom rozkaze nijakým spôsobom nezohľadnil žalobcovo vyjadrenie zo 4. februára 2011 a skutočnosti v ňom obsiahnuté, odvolací súd konštatuje, že s uvedeným podaním označeným žalobcom ako „Personálne konanie o prepustenie, sťažnosť na protiprávny postup nadriadeného orgánu - predloženie“ sa vysporiadal žalovaný v napadnutom rozhodnutí. Žalovaný v rozhodnutí k uvedenému uviedol, že preskúmaním tohto podania bolo zistené, že odvolateľ napriek tomu, že obsahuje 3 strany písaného textu so 45 prílohami, opäť na svoju obranu neuviedol žiadny relevantný dôkaz, ako aj, že postup a spôsob zakročujúcich policajtov a vyšetrovateľky inšpekcie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky nie je vecou tohto konania a odvolateľ sa s podaním obrátil na príslušné zložky Policajného zboru o prešetrenie ich postupu. Predmetné vyjadrenie žalobcu zo 4. februára 2011 tvorí súčasť na vec sa vzťahujúceho spisového materiálu.
K námietke žalobcu, že nebol v správnom konaní osobne vypočutý, odvolací súd dáva do pozornosti, že zo žiadneho ustanovenia zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru nevyplýva, že v konaní vo veciach služobného pomeru je povinné osobné vypočutie príslušníka Policajného zboru. Žalobcovi bola daná možnosť písomne sa vyjadriť. Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalobcu, týkajúcu sa postupu žalovaného v nadväznosti na postup služobného úradu prvého stupňa vo vzťahu k vznesenej námietke voči nadriadenému. Z administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že žalobca vzniesol námietku zaujatosti z 31. januára 2011 na pplk. MVDr. X. v ktorej uviedol, že na konanie, ktoré je voči nemu vedené, podal trestné oznámenie vo veci zneužitia právomoci verejného činiteľa a žiadal o jeho vylúčenie z konania ako oprávneného orgánu. Zároveň žalobca uviedol, že sa k predloženému návrhu vyjadrí až po rozhodnutí o podanej námietke a po objektívne zistenom skutkovom stave veci. V oznámení zo 4. februára 2011 bol žalobca riaditeľom OR PZ v Košiciach pplk. Ing. F. V. vyrozumený, že vznesená námietka zaujatosti je všeobecného charakteru, bližšie nie sú špecifikované dôvody, pre ktoré by mal byť oprávnený orgán zaujatý, doposiaľ zaujatosť v konaní nenamietal, aj napriek tomu, že od 12. januára 2011 disponoval žalobca kompletnou kópiou dôkazného spisového materiálu a po jeho preskúmaní nezistil v postupe oprávneného orgánu také konanie, ktoré by smerovalo, či vykazovalo známky zaujatosti voči žalobcovi. Považoval preto námietku zaujatosti voči pplk. MVDr. X. ako oprávneného orgánu v konaní o prepustení zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru za neodôvodnenú a jej vznesenie považoval za účelové a irelevantné, smerujúce k zbaveniu sa zodpovednosti za protiprávne konanie. Služobný pomer príslušníka Policajného zboru je založený prísne na vzťahoch podriadenosti a nadriadenosti, a preto opodstatnenosť námietky zaujatosti voči nadriadenému z dôvodu podania trestného oznámenia na nadriadeného, je z charakteru týchto vzťahov vylúčená. Ani samotný zákon o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru neráta s takýmto inštitútom. Naopak, oprávnené orgány musia konať profesionálne a aj v prípade, ak podá príslušník ozbrojeného zboru na svojho nadriadeného trestné oznámenie, v zmysle § 2a ods. 2 zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, za túto skutočnosť nesmie byť policajt prenasledovaný ani inak postihovaný. Z uvedeného dôvodu, podanie trestného oznámenia príslušníkom Policajného zboru na svojho nadriadeného ipso facto ani nemôže zakladať zaujatosť nadriadeného voči takémuto oznamovateľovi. K námietke, že v konaní o prepustení žalobcu aktívne pôsobil radový vyšetrovateľ, treba uviesť, že v zmysle § 193 ods. 1 zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru návrh na prepustenie policajta zo služobného pomeru spracováva spravidla bezprostredne nadriadený, to znamená, že zákon nevylučuje pri príprave návrhu na prepustenie aj činnosť iných osôb. Z listín založených v spise však vyplýva, že všetky relevantné listiny podpisoval žalobcov nadriadený, ktorý podpísal aj návrh na prepustenie zo služobného pomeru, ktorý následne realizoval minister vnútra. S poukazom na vyššie uvedené, zákonná úprava služobného pomeru príslušníkov ozbrojených zborov poskytuje príslušníkom v služobnom pomere nižšiu mieru ochrany, čo je premietnuté tiež do osobitnej úpravy doručovania rozhodnutia. Uplatnenie fikcie doručenia, podľa názoru žalobcu prichádza do úvahy len vtedy, ak sa žalobca v mieste doručovania fyzicky zdržiava, (per analogiam § 24 ods. 2 Správneho poriadku). S týmto právnym názorom žalobcu však nie je možné súhlasiť, keďže z § 247a zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru vyplýva, že na konanie podľa tohto zákona sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, t.j. Správny poriadok, okrem výkonu rozhodnutia. Doručovanie rozhodnutia o prepustení je upravené v § 266 ods. 3 a ods. 4, pričom fikcia doručenia nastane na tretí deň od jeho uloženia, a to bez ohľadu, či sa v mieste doručovania fyzicky zdržiava. Stačí pritom, že nebolo možné odpis rozhodnutia doručiť policajtovi priamo a doručuje sa poštou na poslednú známu adresu policajta ako doporučená zásielka s doručenkou s poznámkou „do vlastných rúk“. Okrem toho, žalobca v administratívnom konaní nepredložil žiadne dôkazy, svedčiace o tom, že sa nenachádzal v mieste bydliska, na ktorú bola zásielka doručovaná, a preto, ak žalobca tieto dôkazy predložil až v odvolacom súdnom konaní, nie je ani možné na tieto skutočnosti vzhľadom na koncentračnú zásadu uplatňovanú v správnom súdnictve (§ 250h ods. 1 OSP), prihliadať. Personálny rozkaz bol z dôvodu nezastihnuteľnosti žalobcu uložený na pošte 18. februára 2011 a preto fikcia doručenia nastala 21. februára 2011. Krajský súd ako aj žalovaný sa vo svojich rozhodnutiach doručovaním personálneho rozkazu žalobcovi dostatočne zaoberali. Najvyšší súd zistil, že na pripojených priepustkách, žiadostiach o určenie dovolenky nachádzajúcich sa v spise je uvedené miesto pobytu žalobcu v predmetných dňoch
na adrese v S., O. ul. č. XX, a preto bolo rozhodnutie doručené v zákonnej dvojmesačnej lehote, odo dňa, keď nadriadený zistil dôvod prepustenia. Nadriadeným sa v zmysle konštantnej súdnej praxe (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. apríla 2011, sp. zn. 5Sžo/144/2010) v danom prípade rozumie minister vnútra Slovenskej republiky, ktorý je jediný oprávnený zistiť uvedený dôvod prepustenia a oprávnený rozhodnúť o prepustení z tohto dôvodu. V prejednávanom prípade bol návrh na prepustenie žalobcu doručený ministrovi vnútra Slovenskej republiky 9. februára 2011, a preto dvojmesačná subjektívna lehota na prepustenie žalobcu by uplynula až 9. apríla 2011. Pre úplnosť treba uviesť, že žalovaný videl podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy žalobcu v tom, že žalobca nebol čestným a disciplinovaným príslušníkom Policajného a neriadil sa zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených, keď svoje sily nevynaložil na ochranu základných práv a slobôd osoby, ale naopak svojím konaním do týchto práv zvlášť hrubým spôsobom zasiahol, keď po tom, čo požil alkoholické nápoje, na mieste verejnosti prístupnom fyzicky napadol iné osoby a opakovane neuposlúchol výzvu policajta. Žalobca uvedeným konaním porušil povinnosti uložené mu zákonom (§ 32 zákona č. 57/1998 Z. z. o Železničnej polícií v znení neskorších predpisov a § 34 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov), keď odmietol uposlúchnuť výzvu policajta, ďalej rozkazom (časť I. písm. a/ bod 4. rozkazu ministra vnútra SR č. 6/1997, o úlohách na zvýšenie morálneho stavu a disciplíny príslušníkov PZ v znení neskorších predpisov), keď sa v styku s občanmi nesprával v súlade s pravidlami slušného správania a nariadením (čl. 4 prílohy k nariadeniu ministra vnútra SR č. 3/2002 v znení neskorších predpisov, ktorým sa vydáva Etický kódex príslušníka PZ), keď na verejnosti nedodržal zásady občianskeho spolužitia, čím zvlášť hrubým spôsobom porušil aj základné povinnosti policajta ustanovené v § 48 ods. 3 písm. a), g), h) a n) zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru. Žalovaný v dostatočnom rozsahu odôvodnil aj ďalšiu podmienku na prepustenie žalobcu zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru, spočívajúcu v tom, že jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, najmä záujmu na dôslednom dodržiavaní služobnej disciplíny všetkými príslušníkmi Policajného zboru, na ich čestnosti a na upevňovaní dôvery občanov v Policajný zbor osobitne preto, že ako príslušník Policajného zboru je povinný plniť svedomite úlohy, ktoré sú mu uložené ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj úlohy uložené rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených, ak bol s nimi riadne oboznámený. Požiadavka zodpovedného prístupu príslušníka Policajného zboru k rešpektovaniu právnych predpisov vyplýva z jeho účasti na plnení funkcií štátu. Preto sa vyžaduje ich dodržiavanie a predpokladá sa, že každý príslušník Policajného zboru v rámci svojho postavenia ich bude príkladne a striktne rešpektovať tak, ako sa k tomu zaviazal v služobnej prísahe. Žalovaný konštatoval, že je nezlučiteľné s dôležitými záujmami štátnej služby, aby v služobnom pomere príslušníka Policajného zboru zotrval policajt, ktorý aj napriek tomu, že bol oboznámený so sprísnenými opatreniami na zvýšenie disciplíny príslušníkov Policajného zboru, vydanými okrem iného aj na zamedzenie konania, ktoré by mohlo narušiť vážnosť Policajného zboru alebo ohroziť dôveru v tento zbor, sa takéhoto konania dopustil. Každý príslušník Policajného zboru má v porovnaní s iným občanom väčšiu zodpovednosť za svoje konanie a svojím správaním má byť vzorom vo vzťahu k ostatným občanom. Konanie odvolateľa je o to závažnejšie, že ako príslušník Policajného zboru neuposlúchol výzvu hliadky Železničnej polície a následne hliadky Policajného zboru, aby predložil doklad totožnosti, a aby hliadku nasledoval na útvar Policajného zboru a pri výkone oprávnení hliadku Železničnej polície fyzicky napadol. Žalovaný týmto konštatovaním vo vzťahu k naplneniu skutkovej podstaty prepustenia podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru realizoval správne uváženie, ktoré nevybočilo z medzí ani hľadísk ustanovených zákonom (§ 245 ods. 2 OSP), lebo dostatočne odôvodnil porušenie služobnej prísahy konaním žalobcu, ako aj ujmu dôležitých záujmov štátnej služby pri ponechaní žalobcu v služobnom pomere. Záver žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu zodpovedá zásadám logiky vo vzťahu k vážnosti žalobcovho protiprávneho konania. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd po preskúmaní rozhodnutia žalovaného spolu s personálnym rozkazom ministra vnútra Slovenskej republiky, ako aj rozhodnutia krajského súdu a konania ich predchádzajúcich dospel k záveru, že žalovaný a následne v súdnom konaní aj krajský súd v predmetnej
veci postupovali a rozhodli v súlade so zákonom, ako aj v odôvodnení rozhodnutia sa náležite vysporiadali so všetkými relevantnými námietkami žalobcu. Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p., v spojení s § 219 ods.1,2 O.s.p. a s § 246c ods.1, veta prvá O.s.p. potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 250k ods. 1 veta prvá O.s.p. v spojení s ust. § 246c ods.1, veta prvá O.s.p. a s ust. § 224 ods. 1 O.s.p.. Žalobcovi náhradu trov tohto konania nepriznal, pretože v tomto konaní nebol úspešný. Žalovaný nemá na ich náhradu zákonný nárok. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.