{"guid": "29e69767-f1c8-4349-ac6e-972499e76e0c:163b6db4-3b21-4442-b502-0891cdd38713", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:1011201327.1", "spisova_znacka": "7Sžo/9/2013", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžo/9/2013 z 28. 5. 2015", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28. mája 2015, sp. zn. 7Sžo/9/2013, ECLI:SK:NSSR:2015:1011201327.1", "identifikacne_cislo": "1011201327", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Miroslav Račko", "sudca_id": 5, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-miroslav-racko-5", "datum_vydania": "2015-05-28", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1998/73", "nazov": "zákon č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, SIS, ZVJS a Železničnej polície", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1998/73", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/73-1998"}, {"iri": "/SK/ZZ/1998/73/#paragraf-192.odsek-1.pismeno-e", "nazov": "§ 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1998/73/#paragraf-192.odsek-1.pismeno-e", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/73-1998/paragraf-192"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1998/73#paragraf-192"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/163b6db4-3b21-4442-b502-0891cdd38713", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:1011201327.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2015:1011201327.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2015:1011201327.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n7Sžo/9/2013\n1011201327\n28. 05. 2015\nReisenauerová\nECLI:SK:NSSR:2015:1011201327.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky\nReisenauerovej a členiek senátu JUDr. Júlie Horskej a Ľubice Filovej, v právnej veci žalobcu S. H.\nZ., bytom B., zastúpený JUDr. Ivanom Vankom, advokátom, so sídlom v Košiciach, Floriánska č.\n19, proti žalovanému Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Pribinova č.\n2, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného z 10. júna 2011, číslo SLV-PS-PK-82/2011, na\nodvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 24. mája 2013, č. k. 4S/140/2011-96,\ntakto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave\n4S/140/2011-96, p o t v r d z u j e .\n\nz 24. mája 2013, č. k.\n\nÚčastníkom právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.\nodôvodnenie:\nKrajský súd v Bratislave rozsudkom z 24. mája 2013, č. k. 4S/140/2011-96, zamietol žalobu o\npreskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného z 10. júna 2011, číslo SLV-PS-PK-82/2011, ktorým\nžalovaný podľa § 243 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru,\nSlovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej\npolície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru“)\nzamietol rozklad a potvrdil personálny rozkaz ministra vnútra Slovenskej republiky č.55 zo 16. februára\n2011. Uvedeným personálnym rozkazom bol žalobca podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona o štátnej službe\npríslušníkov Policajného zboru prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru na tom\nskutkovom základe, že v čase mimo výkonu štátnej služby, po tom, čo požil alkoholické nápoje, dňa 22.\ndecembra 2010 okolo 22:45 hod. na železničnej stanici v Bratislave fyzicky napadol Q. tým spôsobom,\nže Q. nachádzajúcu sa na schodisku vedúcom z vestibulu stanice na nástupište jednou rukou pevne\nchytil za jej ľavú ruku a nadvihol ju, pričom druhou rukou sa rozohnal, ako by ju chcel udrieť. V tomto\nkonaní mu zabránil jej priateľ Q. stojaci za nimi na schodisku. Následne žalobca chytil Q. za vetrovku\npod krkom, vytiahol ho na nástupište a tam ho opakovane udrel do tváre. Neskôr, v čase o 23:27 hod.\nna nástupišti číslo 2 na železničnej stanici v Trnave vo vlaku R 615, v treťom vagóne od rušňa, napriek\nopakovanej výzve privolanej hliadky železničnej polície odmietol predložiť doklad totožnosti a následne\nneuposlúchol výzvu členov hliadky, aby ich nasledoval na útvar železničnej polície z dôvodu zistenia jeho\ntotožnosti. Po upozornení, že bude predvedený na útvar Železničnej polície, sa postavil zo sedadla a po\npredchádzajúcich slovných vyhrážkach sa opakovane zahnal rukami na členov hliadky, pričom každého\nz nich udrel do hrude. V rámci úkonov smerujúcich k objasneniu predmetnej udalosti bol žalobca 23.\ndecembra 2010 v čase o 4:07 hod. podrobený vyšetreniu na alkohol dychovou skúškou, pri ktorej mu\nbola nameraná hodnota 0,63 mg/l vydychovaného vzduchu (1,31 promile) a v čase o 6:27 hod bola u\nmenovaného nameraná hodnota 0,48 mg/l vydychovaného vzduchu (1,00 promile).\n\nV odôvodnení rozhodnutia krajský súd uviedol, že z obsahu spisu vyplýva, že žalobca bol oboznámený\ns návrhom na jeho prepustenie, s podkladmi pre rozhodnutie a vyjadril sa k veci. Žiadne dôkazy\npreukazujúce, že sa popísaný skutok nestal, neprodukoval. Z vykonaného dokazovania, predloženej\ndokumentácie z miesta incidentu na železničnej stanici v Bratislave, z výpovedí poškodených a\nzasahujúcich príslušníkov železničnej polície a PMJ v Trnave bolo podľa názoru krajského súdu v\ndanom prípade dostatočným spôsobom preukázané, že žalobca v čase mimo výkonu služby, po\ntom, ako požil alkoholické nápoje, konal v rozpore so záujmami policajného zboru na upevňovaní\ndôvery občanov v policajný zbor, ohrozil vážnosť policajného zboru, keď svojim nevhodným správaním\nobťažoval občanov, bezdôvodne fyzicky napadol Q., na výzvu sa odmietol legitimovať príslušníkom\nželezničnej polície, ktorých takisto fyzicky atakoval na verejnom mieste. Ďalej krajský súd uviedol, že\noprávnený orgán vyhodnotil správanie sa žalobcu ako hrubé porušenie služobnej disciplíny a súd nie\nje oprávnený posudzovať správnosť tohto vyhodnotenia. Názor žalovaného bol riadne odôvodnený v\nnapadnutých rozhodnutiach a bol v súlade so zákonom na základe voľnej úvahy oprávneného orgánu.\nNámietky žalobcu ohľadom „kopírovania“ výpovedí pre účely predmetného konania nepovažoval za\nspôsobilé vyvolať pochybnosti o nedôveryhodnosti vypočúvaných osôb, ktorí vlastnými podpismi\npotvrdili správnosť zápisu. Krajský súd tiež poukázal, že subjektívne pocity žalobcu ohľadom zaujatosti\na neobjektívnosti jeho priameho nadriadeného boli predmetom skúmania a boli vyhodnotené ako\nnedôvodné.\nKrajský súd vyjadril názor, že konanie o prepustení zo služobného pomeru je konaním odlišným od\ntrestného, príp. priestupkového konania a nie je závislé od výsledkov trestného konania súvisiaceho so\nskutkom žalobcu, pretože dôvody na prepustenie nemusia spĺňať kvalifikáciu trestného činu. Žalobca\nsvojim konaním v rozpore s povinnosťami príslušníka Policajného zboru, upravenými príslušnými\nzákonmi ako i s prísahou a rozkazmi ministra vnútra Slovenskej republiky (napr. č. 2/2002, 18/2008) na\nzvýšenie morálneho stavu a disciplíny príslušníkov policajného zboru, s ktorými bol riadne oboznámený,\nnaplnil predpoklady na prepustenie zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona o štátnej\nslužbe príslušníkov Policajného zboru.\nK doručovaniu personálneho rozkazu krajský súd poznamenal, že bol žalobcovi doručený tretím dňom\nod uloženia na pošte. Z dôvodu nezastihnuteľnosti žalobcu bol uložený na pošte dňa 18. februára 2011,\na teda fikcia jeho doručenia nastala 21. februára 2011. Žalobca v konaní nepreukázal, že by sa v čase\ndoručovania rozhodnutia, dňa 18. februára 2011, zdržiaval inde ako na adrese svojho trvalého bydliska.\nNa pripojených priepustkách, žiadostiach o určenie dovolenky nachádzajúcich sa v spise, je uvedené\nmiesto pobytu žalobcu v predmetných dňoch na adrese jeho bydliska.\nKrajský súd nezistil, že by v priebehu konania boli porušené procesné práva žalobcu, prípadne že\nnastala taká vada v rozhodnutí alebo konaní žalovaného, ktorá by spôsobila ich nezákonnosť. Dospel\npreto k záveru, že nemožno žalobcovi priznať úspech v konaní a žalobu podľa § 250j ods.1 O.s.p.\nzamietol.\nRozhodovanie o náhrade trov konania krajský súd odôvodnil podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že\nneúspešnému žalobcovi nepriznal ich náhradu a žalovaný nemá na náhradu trov konania zákonný nárok.\nII.\nProti uvedenému rozsudku krajského súdu podal žalobca včas odvolanie. Žiadal, aby odvolací\nsúd rozsudok krajského súdu zmenil a napadnuté rozhodnutie žalovaného spolu s prvostupňovým\nrozhodnutím zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Žiadal priznať náhradu trov konania.\nV dôvodoch odvolania žalobca namietal, že rozsudok krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho\nposúdenia veci ako aj súd prvého stupňa dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Dôvodil, že krajský\nsúd neposkytol v odôvodnení rozsudku žiadnu odpoveď na otázky, ktoré žalobca rozvinul v odvolaní\n\ndo šiestich bodov. Poukázal v nich, že skutkový základ prepustenia žalobcu zo služobného pomeru bol\nrovnaký ako skutkový základ jeho obvinenia z prečinu útoku na verejného činiteľa. Skutok, o ktorého\nspáchaní žalobcom mal 5. mája 2011 Generálny prokurátor Slovenskej republiky pochybnosť takého\nrozsahu, že nevzhliadol ani len dôvod na vznesenie obvinenia žalobcovi podľa § 206 ods. 1 Trestného\nporiadku, mal žalovaný definitívne ustálený a jeho spáchanie za preukázané už 16. februára 2011.\nŽalobca ďalej namietal, že kopírovanie svedeckých výpovedí vyhodnotil súd jednou vetou tak, že\nnemajú vplyv na dôveryhodnosť týchto svedkov, ktorí správnosť výpovedí potvrdili svojim podpisom.\nPodľa názoru žalobcu krajský súd nezaujal presvedčivé stanovisko k rozporom vo výpovediach, ktoré\nzásadným spôsobom spochybňujú žalovaným tvrdený skutkový stav, a na ktoré žalobca poukazoval\nv žalobe na strane 7. a 8. Zhoda výpovedí a manipulácia so zápisnicami bola podľa žalobcu vedená\nsnahou konkrétnych osôb zakryť brutálne a agresívne správanie sa policajtov voči žalobcovi, k čomu\nžalobca pripojil fotografie dokumentujúce jeho zranenia po útoku 22. decembra 2010. Nezákonnému\nkonaniu o prepustení zo služobného pomeru predchádzalo nezákonné zabezpečovanie dôkaznej\nsituácie už na železničnej polícii v Trnave, kde po brutálnom zbití žalobcu policajtmi sa tendenčne\nvytvárala modelová situácia údajného napadnutia Q. a železničných policajtov.\nŽalobca tiež namietal, že krajský súd nezaujal žiadne stanovisko k námietke žalobcu ohľadom\nnemožnosti riadnej identifikácie osoby, ktorej údajne poškodená tvár bola na fotografii, ktorá je súčasťou\nspisu, pričom podľa žalovaného ide o tvár Q.. Krajský súd podľa žalobcu tiež nezaujal žiadne stanovisko\nk námietke o nezákonnosti dôkazu - kamerového záznamu z nástupišťa na stanici v Bratislave. Žalobca\nv žalobe uviedol, že vyhotovený záznam možno využiť len na účely trestného konania alebo konania o\npriestupkoch, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Zákon č. 73/1998 Z. z. neustanovuje, že by na účely\nkonania o prepustení žalobcu zo služobného pomeru bolo možné využiť kamerový záznam, a preto je\ntento a contrario neprípustný - možno ho totiž použiť len v priestupkovom konaní, ktoré proti žalovanému\nvedie príslušný priestupkový orgán. Z uvedeného potom vyplýva, že žalovaný správny orgán, oprel\nnapadnuté rozhodnutia o nezákonne použitý dôkaz. Dôkazmi nezákonného zabezpečovania má byť\npodľa názoru žalobcu záznam z 28. januára 2011 pod číslom ORPZ-KE-JKP-14-023/2011 k udalosti z\n10. januára 2011, záznam spísaný 20. januára 2011 pod číslom ORPZ-KE-JKP-14-015/2011 z udalosti\nzo 7. januára 2011, záznam z 28. januára 2011 pod číslom ORPZ-KE-JKP-14-024/2011 z udalostí z 12.\njanuára 2011 a záznam z 28. januára 2011 pod číslom ORPZ-KE- JKP-14-025/2011.\nŽalobca vytýkal krajskému súdu, že nezaujal žiadne stanovisko k žalobnej argumentácii, že žalobca\nnebol v konaní osobne vypočutý, nemal možnosť osobne prezentovať svoju obhajobu a to napriek\ntomu, že osobne nedal žiadnu príčinu k tomu, aby nebol v konaní vypočutý. V poslednom bode žalobca\nnamietal, že súd v napadnutom rozsudku neposkytol žiadnu odpoveď na to, prečo v personálnom\nrozkaze zo 16. februára 2011 k dôvodom a skutočnostiam uvedených žalobcom v písomnom vyjadrení\nnezaujal správny orgán žiadne stanovisko, a to napriek tomu, že písomné vyjadrenie žalobcu zo\n4. februára 2011 mu bolo doručené 9. februára 2011. Žalobca podaním svojho vyjadrenia realizoval\nsvoje zákonné právo predložiť vyjadrenie k začatému konaniu (§ 238 ods. 2 zákona o štátnej službe\npríslušníkov Policajného zboru) a zároveň právo navrhovať dôkazy na podporu svojich tvrdení (§\n238 ods. 3 zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru). Týmto právam žalobcu mala\nkorešpondovať povinnosť žalovaného v odôvodnení svojich rozhodnutí primeraným spôsobom reagovať\nna jeho vyjadrenie a ním predložené, resp. navrhované dôkazy.\nŽalobca citoval judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva, pričom podľa jeho\nnázoru napadnutý rozsudok krajského súdu nespĺňa kritéria vyžadované v záujme reálneho naplnenia\npráva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.\nK doručovaniu personálneho rozkazu žalobca uviedol, že uplatnenie fikcie doručenia prichádza do úvahy\nlen vtedy, ak sa žalobca v mieste doručovania aj v čase doručovania fyzicky zdržiava (per analogiam\n§ 24 ods. 2 Správneho poriadku). Len tak bolo možné dosiahnuť požiadavku na spravodlivú ochranu\npráv účastníka konania a zabezpečiť mu možnosť oboznámiť sa s doručovaným rozhodnutím. Uviedol,\nže doručenie personálneho rozkazu má priamy vplyv na zachovanie prekluzívnej lehoty na prepustenie\npodľa § 192 ods. 5 zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, teda do dvoch mesiacov\n\nodo dňa, keď nadriadený zistil dôvod prepustenia. Nadriadený podľa odôvodnenia druhostupňového\nrozhodnutia zistil dôvod prepustenia 23. decembra 2010, a teda dvojmesačná lehota uplynula 23.\nfebruára 2011. V tejto lehote sa musel personálny rozkaz žalobcovi aj doručiť, k čomu však procesne\núčinne a teda platne nedošlo, v dôsledku čoho nebola zachovaná prekluzívna lehota na prepustenie\nzo služobného pomeru. Žalobca dal do pozornosti, že 1. marca 2011 osobne od oprávneného prevzal\npersonálny rozkaz č. 55 zo dňa 16. februára 2011 vo forme fotokópie. Následne písomne žiadal\no doručenie výtlačku alebo odpisu personálneho rozkazu, čo mu bolo zamietnuté listom ORPZ-KEKP-1044/2011. Do súčasnej doby žalobcovi personálny rozkaz vo vyhotovení, ako zákon ustanovuje,\ndoručený nebol.\nŽalobca k odvolaniu predložil listiny, podľa ktorých počas svojho osobného voľna 8.00 hod. dňa 17.\nfebruára 2011 do 20. februára 2011 a počas dovolenky od 21. februára 2011 do 25. februára 2011 sa\nmal zdržiavať v Poľsku.\nĎalej žalobca uviedol, že jeho procesné práva vyjadriť sa a navrhovať dôkazy na podporu svojich tvrdení\nmu boli upreté a dôkazom toho je, že v spise sa nenachádza žiadny dôkaz o tom, že mu bol predložený\ncelý spisový materiál k nahliadnutiu.\nK záznamu z 31. januára 2011 žalobca uviedol, že vzniesol písomne námietku z dôvodu podania\ntrestného oznámenia na pplk. O., pričom až 4. februára 2011 sa formálne k námietke, a to zamietavo,\nvyjadril vtedajší riaditeľ OR PZ v Košiciach. V predmetnom trestnom oznámení poukazoval na\nskoro 90 percentné doslovné skopírovanie medzi jednotlivými výsluchmi, pričom táto vážna námietka\nnebola vôbec braná do úvahy. Do úvahy neboli brané ani námietky, týkajúce sa nezákonného a\nneodôvodneného aktívneho pôsobenia radového vyšetrovateľa O., a to od prvého kontaktu so žalobcom\ndňa 4. januára 2011 až po vyjadrenie sa k žalobe koncom mesiaca august 2011. V spise sa nenachádza\nžiadne poverenie aktívne konať v predmetnom konaní. Nezákonné zasahovanie O. do konania bolo\npodľa žalobcu preukázané aj v trestných konaniach ČVS:SKIS-459/OISZ-V-2011 a ČVS:SKlS-460/\nOISZ-V-2011. Namietal, že je neprípustné, aby obyčajný radový vyšetrovateľ konal v prvom stupni v\nzmysle zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, ako aj aby sa k podanej žalobe žalobcu\nvyjadroval.\nŽalobca taktiež namietal, že 12. januára 2011 bol spísaný záznam MVDr. O. pod číslom ORPZ-KEJKP-l4-024/2011, pričom tento záznam podpísali aj osoby, ktoré neboli oprávnené sa oboznamovať\ns predmetným konaním, a to B. a všetci traja žalobcu označili za vinného z protiprávneho konania,\nktoré má byť vidieť na nezákonným spôsobom získanom CD zázname. MVDr. O. vo svojich neskorších\nvyjadreniach zavádzal a konal v rozpore so zásadami predmetného konania a od samého počiatku hrubo\nporušoval ústavné a zákonné procesné práva žalobcu.\nZa najzásadnejšie porušenie označených procesných práv žalobca považoval, že minister vnútra\nSlovenskej republiky v personálnom rozkaze nijakým spôsobom nezohľadnil žalobcovo vyjadrenie zo 4.\nfebruára 2011 a skutočnosti v ňom obsiahnuté. Touto skutočnosťou, v spojení s tým, že žalobca nebol\nbez vlastného pričinenia v konaní o prepustení zo služobného pomeru osobne vypočutý a ani predvolaný\nna výsluch, došlo k priamemu zásahu do jeho práv podľa § 238 ods. 2 a 3 zákona o štátnej službe\npríslušníkov Policajného zboru.\nVo vzťahu ku skutkovému základu prepustenia zo služobného pomeru, žalobca namietal, že tento podľa\njeho názoru nebol preukázaný a zotrval na žalobných dôvodoch. Žiadne konanie, ktoré by zakladalo\nporušenie služobnej disciplíny a služobnej prísahy zvlášť hrubým spôsobom mu nebolo zákonným\nspôsobom preukázané. Podľa názoru žalobcu dôkazné bremeno k preukázaniu spáchania skutku\nznáša orgán, ktorý o prepustení rozhoduje, a nie žalobca ako to nesprávne ustálil tak žalovaný ako aj\nprvostupňový správny súd.\n\nIII.\nŽalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť ako vecne\nsprávny. Uviedol, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov,\nale len preskúmať zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov, teda či kompetentné orgány pri riešení\nkonkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesné predpisy.\nPodľa názoru žalovaného sa prvostupňový súd zaoberal so všetkými pre danú vec podstatnými\nnámietkami. Odkázal na svoje písomné vyjadrenie k podanej žalobe zo 16. septembra 2011, číslo SLVPS-S-388/2011.\nIV.\nŽalobca v doplňujúcom vyjadrení zo 16. januára 2014 uviedol, že nadriadený pplk. O. v konaní neuvádzal\npravdu o rozhodujúcich skutočnostiach, lebo si vo svojich tvrdeniach odporuje. V zázname z 28. januára\n2011 uviedol, že kamerový záznam z nástupišťa na železničnej stanici v Bratislave z 22. decembra 2010\nzískal od pracovníka operatívneho oddelenia Sekcie kontroly a inšpekčnej služby, Odboru inšpekčnej\nslužby v Bratislave, ale vo výpovedi z 22. júla 2013 uviedol, že kamerový záznam získal od pracovníkov\nželezničnej polície. Žalobca tiež v predmetnom vyjadrení priložil listiny, ktoré majú preukazovať, že\nkonanie o jeho prepustení zo služobného pomeru bolo celé nezákonné, lebo ho neviedol ako oprávnená\nosoba pplk. MVDr. X., ale radový vyšetrovateľ Mjr. Mgr. Q.V.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok\nkrajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach dôvodov podaného\nodvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p., v spojení § 246c ods. 1 vety prvej O.s.p.) bez nariadenia odvolacieho\npojednávania (§ 250ja ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní\nvopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk\n(§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p., v spojení s § 246c ods. 1 vetou prvou O.s.p. a § 211 ods. 2 O.s.p.) a\ndospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno vyhovieť.\nPredmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného, ktorým v spojení s prvostupňovým\npersonálnym rozkazom ministra vnútra Slovenskej republiky bol žalobca prepustený podľa § 192 ods.\n1 písm. e) zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru zo služobného pomeru príslušníka\nPolicajného zboru.\nOdvolací súd v rozsahu žalobných ako aj odvolacích dôvodov žalobcu preskúmal rozsudok súdu\nprvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal\naj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu v spojení s personálnym rozkazom ministra\nvnútra Slovenskej republiky a konania im prechádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa\nvysporiadal so zásadnými námietkami uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne\nposúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.\nPodľa § 246c ods. 1, veta prvá OSP pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa\npoužijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.\nPodľa § 219 ods. 1, 2 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak\nsa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v\nodôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne\ndoplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.\nOdvolací súd po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu\na vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu v zmysle ustanovenia § 219\nods. 2 OSP konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa v zásade odchýlil od logických argumentov\na relevantných právnych záverov vo veci samej, spolu s poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa\n\nk predmetu konania, uvedenú v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú\ndostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Senát odvolacieho súdu\npovažuje právne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom za správne a súladné so zákonom.\nVzhľadom k tomu, aby najvyšší súd v preskúmavanej veci nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe\nskutočnosti spolu s právnymi závermi krajského súdu, sa vo svojom odôvodnení obmedzil na doplnenie\ndôvodov na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia.\nÚlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti\ndruhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (§§ 247 a nasl. O.s.p.) je posudzovať, či správny orgán\nvecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či\nzistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v\nsúlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda\nči rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi\npredpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho\norgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia.\nPri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v\nčase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie\nnapadnutého rozhodnutia (§ 250i ods.1 O.s.p.).\nV rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané\nv žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym\norgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).\nPri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne\nuváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených\nzákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia (§ 245 ods.2 O.s.p.).\nPodľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru policajt sa prepustí\nzo služobného pomeru, ak porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom\na jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.\nPodľa § 193 ods. 1,2 zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru návrh na prepustenie\npolicajta zo služobného pomeru spracováva spravidla jeho bezprostredne nadriadený na predpísanom\ntlačive a predkladá ho bezodkladne služobným postupom na ďalšie opatrenie nadriadenému, ktorý je\noprávnený rozhodnúť o prepustení policajta zo služobného pomeru.\nPolicajtovi musí byť daná možnosť vyjadriť sa k návrhu na prepustenie zo služobného pomeru z dôvodu\nuvedeného v § 192 ods. 1 písm. e), navrhovať dôkazy a obhajovať sa.\nPodľa § 266 ods. 1,3,4 zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru rozhodnutie sa oznamuje\nvyhlásením, a ak to nie je možné, doručením, ak ďalej nie je ustanovené inak.\nRozhodnutie o prijatí do služobného pomeru, o náhrade škody, o prepustení, rozhodnutie odvolacích\norgánov a rozhodnutia podľa § 245 a 246 sa oznamujú doručením ich odpisu. Doručuje sa do vlastných\nrúk policajta v služobnom úrade, v jeho byte alebo kdekoľvek bude zastihnutý. Ak nemožno odpis\nrozhodnutia doručiť policajtovi priamo, doručí sa poštou na poslednú známu adresu policajta ako\ndoporučená zásielka s doručenkou s poznámkou \"do vlastných rúk\"; rovnako sa doručujú rozhodnutia\npozostalým.\n\nPovinnosť doručiť rozhodnutie je splnená, len čo účastník konania písomnosť prevezme alebo jej prijatie\nodmietne. Ak sa písomnosť uložená na pošte nevyzdvihla, nastanú účinky jej doručenia na tretí deň od\njej uloženia. Na túto lehotu sa nevzťahuje ustanovenie § 262 o počítaní času.\nPodľa § 247a zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru na konanie podľa tohto zákona sa\nnevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní okrem výkonu rozhodnutia.\nOdvolací súd v preskúmavanej veci dospel k zhodnému záveru ako súd prvého stupňa, že správny\norgán prvého stupňa v konaní predmetnej veci náležite postupoval v intenciách citovaných právnych\nnoriem, vo veci si zadovážil relevantné skutočnosti pre vydanie rozhodnutia, a preto jeho právny záver o\nsplnení zákonných podmienok ustanovených v § 192 ods.1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z.z., je potrebné\npovažovať za správny, z ktorých dôvodov rozhodnutie žalovaného je zákonne, keď žalovaný potvrdil\nprvostupňové rozhodnutie - personálny rozkaz, napadnuté odvolaním žalobcu, a preto odvolací súd\npovažoval napadnutý rozsudok krajského súdu, ktorým žalobu zamietol, za súladný so zákonom.\nOdvolací súd upriamuje pozornosť predovšetkým na to, že služobný pomer príslušníkov policajného\nzboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a\nŽelezničnej polície je svojou povahou inštitútom verejného práva - ide o štátnozamestnanecký\nprávny pomer. Takýto právny pomer nevzniká zmluvou, ale mocenským aktom služobného orgánu\n- rozhodnutím o prijatí do služobného pomeru a po celú dobu svojho trvania sa výrazne odlišuje\nod pomeru pracovného, ktorý je naopak typickým pomerom súkromnoprávnym, kde účastníci majú\nrovnaké postavenie. To sa prejavuje okrem iného aj v právnej úprave týkajúcej sa zmeny služobného\npomeru, služobnej disciplíny, skončenia služobného pomeru a nárokov s ním súvisiacich a ďalších\nprípadov rozhodovania služobných orgánov. Tieto vzťahy, sú založené na tuhšej podriadenosti a\nnadriadenosti subjektov služobného pomeru. Právna povaha takéhoto služobného pomeru príslušníkov\nPolicajného zboru odráža osobitný charakter zamestnávateľa ako primárneho nositeľa verejnej moci,\npotreba pevného začlenenia policajta do organizmu verejnej moci a účasť na jej výkone. Ide teda o\nšpecifický štátnozamestnanecký pomer verejného práva, ktorého právna úprava má formu kódexu.\nAj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej rozhodovacej praxi formuloval, že z pôsobnosti čl. 6\nods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv sú vylúčené spory zamestnancov štátu, ktorých\npracovná náplň pozostáva zo špecifických činností verejnej správy v miere, v akej táto správa koná ako\ndržiteľka verejnej moci poverená ochranou všeobecných záujmov štátu alebo orgánov verejnej moci.\nPracovníci na týchto miestach majú teda v rukách časť suverénnej moci štátu; ten má tak legitímny\nzáujem vyžadovať od týchto zamestnancov zvláštne puto dôvery a lojality. Zjavný príklad takýchto\nčinností predstavujú ozbrojené sily a polícia (Pellegrin proti Francúzsku, rozsudok z 8. decembra 1999\ntýkajúci sa sťažnosti č. 28541/95, Frydlender proti Francúzsku, rozsudok z 27. júna 2000 týkajúci sa\nsťažnosti č. 30979/96).\nVychádzajúc z uvedeného je dôvodné konštatovať, že zákonná úprava služobného pomeru príslušníkov\nozbrojených zborov poskytuje príslušníkom v služobnom pomere nižšiu mieru ochrany. Táto je\npremietnutá aj v osobitnej úprave konania vo veciach služobného pomeru v dvanástej časti zákona o\nštátnej službe príslušníkov Policajného zboru, ktorá vylučuje použite všeobecného predpisu o správnom\nkonaní, okrem výkonu rozhodnutia (§ 247a zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru).\nTaktiež treba konštatovať, že v konaní o prepustení zo služobného pomeru nejde o posudzovanie\nspáchania trestného činu, ale o zistenie porušenia služobnej prísahy a toto konanie nezávisí ani od\nvýsledku trestného konania. Námietku žalobcu, že skutok, o ktorého spáchaní žalobcom mal 5. mája\n2011 Generálny prokurátor Slovenskej republiky pochybnosť takého rozsahu, že nevzhliadol ani len\ndôvod na vznesenie obvinenia žalobcovi podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku, považuje Najvyšší súd\nSlovenskej republiky za nedôvodnú, lebo Generálny prokurátor Slovenskej republiky v uznesení z 5.\nmája 2011, číslo Pz 6/11-118 neuviedol, že by sa skutok nestal, alebo že skutok nespáchal žalobca,\nale uviedol, že neboli zadokumentované skutočnosti dostatočne odôvodňujúce záver, že žalobca svojim\nkonaní naplnil znaky skutkovej podstaty trestného činu útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods.\n\n1 písm. a) Trestného zákona. Dôkazy zadovážené v konaní podľa zákona o štátnej službe príslušníkov\nPolicajného zboru však podliehajú hodnoteniu v zmysle § 238 ods. 4 tohto zákona pre účely zistenia\nporušenia služobnej prísahy.\nK námietke žalobcu o nemožnosti riadnej identifikácie osoby, ktorej poškodená tvár mala byť na fotografii,\nktorá je súčasťou spisu, ako aj k nezákonnému dôkazu - kamerovému záznamu z nástupišťa na\nstanici v Bratislave odvolací súd konštatuje, že žalovaný vo svojom rozhodnutí nevychádzal len z\nuvedených dôkazov, ale tiež zo svedeckých výpovedí. Naopak, žalobca v zmysle § 238 ods. 3 zákona\no štátnej službe príslušníkov Policajného zboru nenavrhol na podporu svojich tvrdení žiadny dôkaz\n(svedkov, prípadne aj udelením súhlasu s použitím záznamu z bezpečnostnej kamery z nástupišťa v\nBratislave). Žalobcova obrana spočívala v podstate v namietaní nezákonného konania a nezákonného\nzabezpečovania dôkaznej situácie. K samotnému priebehu skutkového deja žalobca nepredložil žiadny\ndôkaz, ktorý by preukázal, že skutok sa nestal tak, ako vypovedali ôsmi svedkovia (šiesti príslušníci\nPolicajného zboru a dve civilné osoby). V spise žalovaného sa nachádza úradný záznam z 22. decembra\n2010 o preverení napadnutia osoby v žst. Bratislava a následný útok na hliadku ŽP Trnava, úradný\nzáznam z 22. decembra 2010 o predvedení osoby, spísané nstržm. F. a nstržm. B., taktiež záznam z\n23. decembra 2010 spísané nstržm. Q., ppráp. Q., stržm. P. a nstržm. Y., zápisnica o výsluchu osoby Q.\nna zistenie a objasnenie skutočného stavu veci zo 7. januára 2011, číslo ORPZ-KE-JKP-14-004/2011,\nzápisnica o výsluchu osoby Q. na zistenie a objasnenie skutočného stavu veci zo 7. januára 2011, číslo\nORPZ-KE-JKP-14-005/2011, zápisnica o výsluchu osoby Q. F. na zistenie a objasnenie skutočného\nstavu veci zo 7. januára 2011, číslo ORPZ-KE-JKP-14-006/2011, zápisnica o výsluchu osoby Q. na\nzistenie a objasnenie skutočného stavu veci zo 7. januára 2011, číslo ORPZ-KE-JKP-14-007/2011,\nzápisnica o výsluchu osoby Mgr. Q. na zistenie a objasnenie skutočného stavu veci z 10. januára 2011,\nčíslo ORPZ-KE-JKP-14-009/2011, zápisnica o výsluchu osoby P. na zistenie a objasnenie skutočného\nstavu veci z 10. januára 2011, číslo ORPZ-KE-JKP-14-010/2011, zápisnica o výsluchu osoby Y. na\nzistenie a objasnenie skutočného stavu veci z 10. januára 2011, číslo ORPZ-KE-JKP-14-011/2011,\nzápisnica o výsluchu osoby Q. V. na zistenie a objasnenie skutočného stavu veci z 10. januára 2011,\nčíslo ORPZ-KE-JKP-14-012/2011, z ktorých správne orgány v konaní vo veci služobného pomeru pre\núčely zistenia porušenia služobnej prísahy vychádzali, a z ktorých tiež vyplývajú relevantné skutočnosti\nuvedené v napadnutých rozhodnutiach.\nPokiaľ žalobca namietal kopírovanie svedeckých výpovedí, Najvyšší súd Slovenskej republiky rovnako\nako krajský súd nevzhliadol dôvod na to, aby tieto považoval za nesprávne, prípadne, aby vyhodnotil\nsvedkov za nedôveryhodných, lebo ako vyplýva z predmetných zápisníc o výsluchu všetky vypočuté\nosoby po prečítaní príslušnej zápisnice vyhlásili, že jej obsah je v súlade s ich výpoveďou a nežiadali\nani jej opravu ani doplnenie, čo potvrdili svojim podpisom. Najvyšší súd nezistil zásadné rozpory vo\nvýpovediach v podstatných okolnostiach, dôležitých pre účely posúdenia konania žalobcu podľa § 192\nods. 1 písm. e) zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru.\nŽalobca tiež namietal, že mu boli upreté práva vyjadriť sa a navrhovať dôkazy. K tomu treba poznamenať,\nže žalobcovi bola daná možnosť oboznámiť sa s návrhom na prepustenie zo služobného pomeru\npríslušníka Policajného zboru a dôkazným materiálom 31. januára 2011 a predtým mu boli poskytnuté\nfotokópie zo spisu dňa 12. januára 2011. K úradným záznamom z 28. januára 2011, ktoré podľa žalobcu\nneboli v spise pri konečnom oboznámení sa s návrhom prepustenia žalobcu 31. januára 2011, treba\nuviesť, že dva z nich sa týkajú záznamu z bezpečnostnej kamery z nástupišťa na Hlavnej železničnej\nstanici v Bratislave (ORPZ-KE-JKP-14-023/2011, ORPZ-KE-JKP-14-024/2011), jeden sa týka získania\nzápisu o dychovej skúške žalobcu (ORPZ-KE-JKP-14-022/2011) a posledný záznam číslo ORPZKE-JKP-14-025/2011 sa týka vyjadrenia žalobcu zo 7. januára 2011 a 14. januára 2011 (doručené\nžalovanému 13. januára 2011 a 14. januára 2011, ako to vyplýva z prezenčnej pečiatky na uvedených\nvyjadreniach, a preto v ňom žalovaný neuviedol žiadne nepravdivé tvrdenie), v spise žalovaného sú\ntieto záznamy založené, ako aj námietka žalobcu z 31. januára 2011, a preto nie je dôvod pochybovať\no tom, že so spisom bolo manipulované a že sa žalobca neoboznámil dňa 31. januára 2011 s celým\nspisom (čom sám potvrdil na listine z 28. januára 2011, číslo ORPZ-KE-JKP-14-021/2011). Navyše, sám\nžalobca v podanom rozklade zo 6. marca 2011 tvrdil, že k nazretiu do spisu došlo 31. januára 2011 u\npplk. MVDr. O., kde po prvýkrát mal možnosť nahliadnuť do spisu a taktiež mu bol prvýkrát prehratý aj\nkamerový záznam. Z uvedeného dôvodu, námietka žalobcu, že o zabezpečení CD nosiča sa žalobca\n\ndozvedel až nahliadnutím do súdneho spisu (4. júna 2013), lebo sa tento záznam nenachádzal ani v\nspise pri konečnom oboznámení sa s návrhom prepustenia zo služobného pomeru 31. januára 2011,\nsa javí ako účelová. Tu však odvolací súd zdôrazňuje, že tak ako je uvedené vyššie, skutkový stav\npreukazujú výpovede svedkov, z ktorých v dostatočnom rozsahu vyplývajú skutočnosti dôležité pre účely\nkonania a rozhodnutia o služobnom pomere príslušníka Policajného zboru.\nK samotnému priebehu konania odvolací súd uvádza, že z administratívneho spisu vyplýva, že\nUpovedomenie o začatí konania vo veci prepustenia zo služobného pomeru z 23. decembra 2010, číslo\nORPZ-KE-JKP24-554-1/2010 bolo žalobcovi doručené 3. januára 2011, s tým, že žalobca bol vyzvaný,\naby v lehote 3 dní odo dňa doručenia upovedomenia predložil vyjadrenie k danej veci. Vo vyjadrení\nzo 7. januára 2011 žalobca uviedol, že útok na policajtov železničnej polície v Trnave je klamstvo a\nz dôvodu, že mu neboli predložené žiadne úradné záznamy, žiadne výsluchy a ani žiadny dôkazný\nmateriál, nevie sa k tomu vyjadriť. Zároveň požiadal o doručenie kompletného spisu k nahliadnutiu,\nlebo stále je práceneschopný a až po tomto sa k návrhu na prepustenie zo služobného pomeru\nvyjadrí. Žalobcovi dňa 12. januára 2011 doručil jeho kolega Q. fotokópie z predmetného spisu, čo potvrdil\nsám žalobca vo svojom vyjadrení zo 14. januára 2011 a uvedená skutočnosť vyplýva aj z úradného\nzáznamu z 28. januára 2011, číslo ORPZ-KE-JKP-14-025/2011. Žalobca vo vyjadrení zo 14. januára\n2011 tiež uviedol, že na základe informácií od kolegu, že vyšetrovateľka PZ z oddelenia inšpekcie v\nBratislave, ktorá vedie trestné konanie, odmietla poskytnúť žalobcovmu nadriadenému pri osobnom\nkontakte akékoľvek podklady, si zabezpečí tieto podklady cestou právneho zástupcu a doloží svoje\nkompletné vyjadrenie. Žalobca však žiadne vyjadrenie nepodal. V súlade s § 193 ods. 2 zákona o\nštátnej službe príslušníkov Policajného zboru bol žalobca dňa 31. januára 2011 oboznámený s návrhom\nna prepustenie zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru ako aj s dôkazným materiálom.\nŽalobca bol podľa § 237 ods. 2 zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru s poukázaním\nna § 238 ods. 3 zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru poučený o práve nazrieť do\npredloženého spisového materiálu a urobiť si z neho poznámky a výpisky, vyjadriť sa k návrhu na\nprepustenie, ako aj k predloženému spisovému materiálu, ako aj navrhovať dôkazy na podporu svojich\ntvrdení dôkazy. Žalobca bol zároveň poučený o možnosti predložiť svoje písomné pripomienky, námietky,\nnávrhy a dôkazy v lehote troch dní od oboznámenia sa s návrhom na prepustenie zo služobného\npomeru, navrhovateľovi. Uvedené skutočnosti vyplývajú z listiny z 28. januára 2011, číslo ORPZ-KEJKP-14-021/2011, ktorú žalobca 31. januára 2011 podpísal. Okrem toho žalobca na uvedenú listinu\nvlastnoručne dopísal, že z dôvodu podania trestného oznámenia na pplk. MVDr. J. O. vzniesol námietku,\nv ktorej žiadal, aby bol vyrozumený o ďalšom postupe a potom sa bude vedieť vyjadriť, obhajovať a\npísomne reagovať.\nOdvolací súd vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu dospel k\nzáveru, že žalobcovi bola daná možnosť vyjadriť sa, na vyjadrenie bol vyzvaný v Upovedomení o\nzačatí konania vo veci prepustenia zo služobného pomeru z 23. decembra 2010, číslo ORPZ-KEJKP24-554-1/2010 (doručené žalobcovi 3. januára 2011), ako aj bol o uvedenom práve poučený\n31. januára 2011 pri oboznámení sa s návrhom na prepustenie zo služobného pomeru príslušníka\nPolicajného zboru a s dôkazným materiálom. V akom rozsahu toto právo žalobca využil, bolo na\nsamotnom žalobcovi, avšak nemôže namietať, že mu takáto možnosť daná nebola. Podanie námietky\nvoči MVDr. J. O. nemohlo byť prekážkou, aby sa žalobca k veci vyjadril a navrhol dôkazy na podporu\nsvojich tvrdení.\nAk za najzásadnejšie porušenie procesných práv žalobca považoval, že minister vnútra Slovenskej\nrepubliky v personálnom rozkaze nijakým spôsobom nezohľadnil žalobcovo vyjadrenie zo 4. februára\n2011 a skutočnosti v ňom obsiahnuté, odvolací súd konštatuje, že s uvedeným podaním označeným\nžalobcom ako „Personálne konanie o prepustenie, sťažnosť na protiprávny postup nadriadeného orgánu\n- predloženie“ sa vysporiadal žalovaný v napadnutom rozhodnutí. Žalovaný v rozhodnutí k uvedenému\nuviedol, že preskúmaním tohto podania bolo zistené, že odvolateľ napriek tomu, že obsahuje 3 strany\npísaného textu so 45 prílohami, opäť na svoju obranu neuviedol žiadny relevantný dôkaz, ako aj,\nže postup a spôsob zakročujúcich policajtov a vyšetrovateľky inšpekcie Ministerstva vnútra Slovenskej\nrepubliky nie je vecou tohto konania a odvolateľ sa s podaním obrátil na príslušné zložky Policajného\nzboru o prešetrenie ich postupu. Predmetné vyjadrenie žalobcu zo 4. februára 2011 tvorí súčasť na vec\nsa vzťahujúceho spisového materiálu.\n\nK námietke žalobcu, že nebol v správnom konaní osobne vypočutý, odvolací súd dáva do pozornosti, že\nzo žiadneho ustanovenia zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru nevyplýva, že v konaní\nvo veciach služobného pomeru je povinné osobné vypočutie príslušníka Policajného zboru. Žalobcovi\nbola daná možnosť písomne sa vyjadriť.\nOdvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalobcu, týkajúcu sa postupu žalovaného v\nnadväznosti na postup služobného úradu prvého stupňa vo vzťahu k vznesenej námietke voči\nnadriadenému. Z administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že žalobca vzniesol námietku zaujatosti\nz 31. januára 2011 na pplk. MVDr. X. v ktorej uviedol, že na konanie, ktoré je voči nemu vedené, podal\ntrestné oznámenie vo veci zneužitia právomoci verejného činiteľa a žiadal o jeho vylúčenie z konania ako\noprávneného orgánu. Zároveň žalobca uviedol, že sa k predloženému návrhu vyjadrí až po rozhodnutí\no podanej námietke a po objektívne zistenom skutkovom stave veci. V oznámení zo 4. februára 2011\nbol žalobca riaditeľom OR PZ v Košiciach pplk. Ing. F. V. vyrozumený, že vznesená námietka zaujatosti\nje všeobecného charakteru, bližšie nie sú špecifikované dôvody, pre ktoré by mal byť oprávnený orgán\nzaujatý, doposiaľ zaujatosť v konaní nenamietal, aj napriek tomu, že od 12. januára 2011 disponoval\nžalobca kompletnou kópiou dôkazného spisového materiálu a po jeho preskúmaní nezistil v postupe\noprávneného orgánu také konanie, ktoré by smerovalo, či vykazovalo známky zaujatosti voči žalobcovi.\nPovažoval preto námietku zaujatosti voči pplk. MVDr. X. ako oprávneného orgánu v konaní o prepustení\nzo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru za neodôvodnenú a jej vznesenie považoval za\núčelové a irelevantné, smerujúce k zbaveniu sa zodpovednosti za protiprávne konanie. Služobný pomer\npríslušníka Policajného zboru je založený prísne na vzťahoch podriadenosti a nadriadenosti, a preto\nopodstatnenosť námietky zaujatosti voči nadriadenému z dôvodu podania trestného oznámenia na\nnadriadeného, je z charakteru týchto vzťahov vylúčená. Ani samotný zákon o štátnej službe príslušníkov\nPolicajného zboru neráta s takýmto inštitútom. Naopak, oprávnené orgány musia konať profesionálne\na aj v prípade, ak podá príslušník ozbrojeného zboru na svojho nadriadeného trestné oznámenie, v\nzmysle § 2a ods. 2 zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, za túto skutočnosť nesmie\nbyť policajt prenasledovaný ani inak postihovaný. Z uvedeného dôvodu, podanie trestného oznámenia\npríslušníkom Policajného zboru na svojho nadriadeného ipso facto ani nemôže zakladať zaujatosť\nnadriadeného voči takémuto oznamovateľovi.\nK námietke, že v konaní o prepustení žalobcu aktívne pôsobil radový vyšetrovateľ, treba uviesť, že\nv zmysle § 193 ods. 1 zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru návrh na prepustenie\npolicajta zo služobného pomeru spracováva spravidla bezprostredne nadriadený, to znamená, že zákon\nnevylučuje pri príprave návrhu na prepustenie aj činnosť iných osôb. Z listín založených v spise\nvšak vyplýva, že všetky relevantné listiny podpisoval žalobcov nadriadený, ktorý podpísal aj návrh na\nprepustenie zo služobného pomeru, ktorý následne realizoval minister vnútra.\nS poukazom na vyššie uvedené, zákonná úprava služobného pomeru príslušníkov ozbrojených zborov\nposkytuje príslušníkom v služobnom pomere nižšiu mieru ochrany, čo je premietnuté tiež do osobitnej\núpravy doručovania rozhodnutia. Uplatnenie fikcie doručenia, podľa názoru žalobcu prichádza do úvahy\nlen vtedy, ak sa žalobca v mieste doručovania fyzicky zdržiava, (per analogiam § 24 ods. 2 Správneho\nporiadku). S týmto právnym názorom žalobcu však nie je možné súhlasiť, keďže z § 247a zákona o\nštátnej službe príslušníkov Policajného zboru vyplýva, že na konanie podľa tohto zákona sa nevzťahuje\nvšeobecný predpis o správnom konaní, t.j. Správny poriadok, okrem výkonu rozhodnutia. Doručovanie\nrozhodnutia o prepustení je upravené v § 266 ods. 3 a ods. 4, pričom fikcia doručenia nastane na tretí\ndeň od jeho uloženia, a to bez ohľadu, či sa v mieste doručovania fyzicky zdržiava. Stačí pritom, že\nnebolo možné odpis rozhodnutia doručiť policajtovi priamo a doručuje sa poštou na poslednú známu\nadresu policajta ako doporučená zásielka s doručenkou s poznámkou „do vlastných rúk“. Okrem toho,\nžalobca v administratívnom konaní nepredložil žiadne dôkazy, svedčiace o tom, že sa nenachádzal\nv mieste bydliska, na ktorú bola zásielka doručovaná, a preto, ak žalobca tieto dôkazy predložil až v\nodvolacom súdnom konaní, nie je ani možné na tieto skutočnosti vzhľadom na koncentračnú zásadu\nuplatňovanú v správnom súdnictve (§ 250h ods. 1 OSP), prihliadať. Personálny rozkaz bol z dôvodu\nnezastihnuteľnosti žalobcu uložený na pošte 18. februára 2011 a preto fikcia doručenia nastala 21.\nfebruára 2011. Krajský súd ako aj žalovaný sa vo svojich rozhodnutiach doručovaním personálneho\nrozkazu žalobcovi dostatočne zaoberali. Najvyšší súd zistil, že na pripojených priepustkách, žiadostiach\no určenie dovolenky nachádzajúcich sa v spise je uvedené miesto pobytu žalobcu v predmetných dňoch\n\nna adrese v S., O. ul. č. XX, a preto bolo rozhodnutie doručené v zákonnej dvojmesačnej lehote,\nodo dňa, keď nadriadený zistil dôvod prepustenia. Nadriadeným sa v zmysle konštantnej súdnej praxe\n(napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. apríla 2011, sp. zn. 5Sžo/144/2010) v\ndanom prípade rozumie minister vnútra Slovenskej republiky, ktorý je jediný oprávnený zistiť uvedený\ndôvod prepustenia a oprávnený rozhodnúť o prepustení z tohto dôvodu. V prejednávanom prípade bol\nnávrh na prepustenie žalobcu doručený ministrovi vnútra Slovenskej republiky 9. februára 2011, a preto\ndvojmesačná subjektívna lehota na prepustenie žalobcu by uplynula až 9. apríla 2011.\nPre úplnosť treba uviesť, že žalovaný videl podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona o štátnej službe\npríslušníkov Policajného zboru zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy žalobcu v tom, že žalobca\nnebol čestným a disciplinovaným príslušníkom Policajného a neriadil sa zákonmi a ďalšími všeobecne\nzáväznými právnymi predpismi, ako aj rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených, keď\nsvoje sily nevynaložil na ochranu základných práv a slobôd osoby, ale naopak svojím konaním do\ntýchto práv zvlášť hrubým spôsobom zasiahol, keď po tom, čo požil alkoholické nápoje, na mieste\nverejnosti prístupnom fyzicky napadol iné osoby a opakovane neuposlúchol výzvu policajta. Žalobca\nuvedeným konaním porušil povinnosti uložené mu zákonom (§ 32 zákona č. 57/1998 Z. z. o Železničnej\npolícií v znení neskorších predpisov a § 34 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení\nneskorších predpisov), keď odmietol uposlúchnuť výzvu policajta, ďalej rozkazom (časť I. písm. a/\nbod 4. rozkazu ministra vnútra SR č. 6/1997, o úlohách na zvýšenie morálneho stavu a disciplíny\npríslušníkov PZ v znení neskorších predpisov), keď sa v styku s občanmi nesprával v súlade s pravidlami\nslušného správania a nariadením (čl. 4 prílohy k nariadeniu ministra vnútra SR č. 3/2002 v znení\nneskorších predpisov, ktorým sa vydáva Etický kódex príslušníka PZ), keď na verejnosti nedodržal\nzásady občianskeho spolužitia, čím zvlášť hrubým spôsobom porušil aj základné povinnosti policajta\nustanovené v § 48 ods. 3 písm. a), g), h) a n) zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru.\nŽalovaný v dostatočnom rozsahu odôvodnil aj ďalšiu podmienku na prepustenie žalobcu zo služobného\npomeru príslušníka Policajného zboru, spočívajúcu v tom, že jeho ponechanie v služobnom pomere\nby bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, najmä záujmu na dôslednom dodržiavaní služobnej\ndisciplíny všetkými príslušníkmi Policajného zboru, na ich čestnosti a na upevňovaní dôvery občanov\nv Policajný zbor osobitne preto, že ako príslušník Policajného zboru je povinný plniť svedomite úlohy,\nktoré sú mu uložené ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi\npredpismi, ako aj úlohy uložené rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených, ak bol s nimi\nriadne oboznámený. Požiadavka zodpovedného prístupu príslušníka Policajného zboru k rešpektovaniu\nprávnych predpisov vyplýva z jeho účasti na plnení funkcií štátu. Preto sa vyžaduje ich dodržiavanie a\npredpokladá sa, že každý príslušník Policajného zboru v rámci svojho postavenia ich bude príkladne\na striktne rešpektovať tak, ako sa k tomu zaviazal v služobnej prísahe. Žalovaný konštatoval, že je\nnezlučiteľné s dôležitými záujmami štátnej služby, aby v služobnom pomere príslušníka Policajného\nzboru zotrval policajt, ktorý aj napriek tomu, že bol oboznámený so sprísnenými opatreniami na zvýšenie\ndisciplíny príslušníkov Policajného zboru, vydanými okrem iného aj na zamedzenie konania, ktoré by\nmohlo narušiť vážnosť Policajného zboru alebo ohroziť dôveru v tento zbor, sa takéhoto konania dopustil.\nKaždý príslušník Policajného zboru má v porovnaní s iným občanom väčšiu zodpovednosť za svoje\nkonanie a svojím správaním má byť vzorom vo vzťahu k ostatným občanom. Konanie odvolateľa je o\nto závažnejšie, že ako príslušník Policajného zboru neuposlúchol výzvu hliadky Železničnej polície a\nnásledne hliadky Policajného zboru, aby predložil doklad totožnosti, a aby hliadku nasledoval na útvar\nPolicajného zboru a pri výkone oprávnení hliadku Železničnej polície fyzicky napadol.\nŽalovaný týmto konštatovaním vo vzťahu k naplneniu skutkovej podstaty prepustenia podľa § 192\nods. 1 písm. e) zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru realizoval správne uváženie,\nktoré nevybočilo z medzí ani hľadísk ustanovených zákonom (§ 245 ods. 2 OSP), lebo dostatočne\nodôvodnil porušenie služobnej prísahy konaním žalobcu, ako aj ujmu dôležitých záujmov štátnej služby\npri ponechaní žalobcu v služobnom pomere. Záver žalovaného ako aj prvostupňového správneho\norgánu zodpovedá zásadám logiky vo vzťahu k vážnosti žalobcovho protiprávneho konania.\nVzhľadom k uvedenému odvolací súd po preskúmaní rozhodnutia žalovaného spolu s personálnym\nrozkazom ministra vnútra Slovenskej republiky, ako aj rozhodnutia krajského súdu a konania ich\npredchádzajúcich dospel k záveru, že žalovaný a následne v súdnom konaní aj krajský súd v predmetnej\n\nveci postupovali a rozhodli v súlade so zákonom, ako aj v odôvodnení rozhodnutia sa náležite\nvysporiadali so všetkými relevantnými námietkami žalobcu.\nZ uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací napadnutý rozsudok\nkrajského súdu podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p., v spojení s § 219 ods.1,2 O.s.p. a s § 246c\nods.1, veta prvá O.s.p. potvrdil.\nO náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 250k ods. 1 veta prvá O.s.p.\nv spojení s ust. § 246c ods.1, veta prvá O.s.p. a s ust. § 224 ods. 1 O.s.p.. Žalobcovi náhradu trov\ntohto konania nepriznal, pretože v tomto konaní nebol úspešný. Žalovaný nemá na ich náhradu zákonný\nnárok.\nToto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods.\n9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.\nmája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}