Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Najvyšší súd 7Sžf/31/2013 1011200732 28. 05. 2015 Reisenauerová ECLI:SK:NSSR:2015:1011200732.1
Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: JUDr. Mária Veterníková, správca konkurznej podstaty úpadcu A.M.AXON, spol. s r.o. v konkurze, Kopčianska 16, Bratislava. IČO: 31 327 184, so sídlom Bazová 8, 821 08 Bratislava, zastúpený: advokát JUDr. Peter Arendacký, so sídlom advokátskej kancelárie Čapkova č. 2, 811 04 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo financií Slovenskej republiky, so sídlom Štefanovičova 5, 817 82 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. MF/009762/2011-62 zo dňa 4.02.2011, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č. k. 3S 73/2011-146 zo dňa 18. septembra 2012 a o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave, č. k. 3S 73/2011-158 zo dňa 7. januára 2013, takto rozhodol: Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. 3S 73/2011-146 zo dňa 18. septembra 2012 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č. k. 3S 73/2011-158 zo dňa 7. januára 2013 o d m i e t a . odôvodnenie: Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom, č. k. 3S 73/2011-146 zo dňa 18. septembra 2012, zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného správneho orgánu zo dňa MF/009762/2011-62 zo dňa 4.02.2011, v spojení s prvostupňovým rozhodnutím MF/025268/2010-622 zo dňa 12. novembra 2010 a následne ich zrušenia a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva, že krajský súd po preskúmaní veci mal preukázané, že žalovaný žalobou napadnutým rozhodnutím potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, ktorým bol podľa § 36 ods. 2 písm. c) zákona č. 171/2005 Z.z. o hazardných hrách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej iba zákon č. 171/2005 Z.z.) udelený predchádzajúci písomný súhlas na zrušenie vinkulácie - dočasné uvoľnenie finančnej zábezpeky z účtu č. XXXX-XXXXXXXX/XXXX vedenom v H., a.s. a súčasný prevod finančných prostriedkov na účet Daňového úradu Bratislava V č. XXXXXXXXXX/XXXX, variabilný symbol: XXXXXXXXXX, konštantný symbol: XXX, špecifický symbol: XXXXXXXXXX. Krajský súd zákonnosť preskúmavaných rozhodnutí žalovaného posudzoval v intenciách ustanovení § 36 ods. 2 v spojení s § 37 ods. 1 písm. l), s §35 ods.1 zákona č. 171/2005 Z.z., ktorú právnu úpravu citoval, postupom podľa ustanovení piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku. Krajský súd konštatoval, že v danom prípade žalovaný vydal rozhodnutie na základe spoľahlivo zisteného skutkového stavu, pretože komunikoval s príslušným Daňovým úradom Bratislava, ktorý listami zo dňa 16.10.2010 a 12.11.2010 mu oznámil, že žalobca nemal vysporiadané odvody voči štátnemu rozpočtu a rozpočtu obcí. Uviedol, že vzhľadom k nevysporiadanýn odvodom ako aj na tú skutočnosť, že v dobe podania žiadosti o uvoľnenie finančnej zábezpeky mal žalobca platnú individuálnu
licenciu na prevádzkovanie videohier, žalovaný bol oprávnený uvoľniť finančnú zábezpeku na žiadosť prevádzkovateľa len podľa § 36 ods. 2 písm. c) zák. č. 171/2005 Z.z., resp. na žiadosť daňového úradu podľa § 36 ods. 2 písm. f) zák. č. 171/2005 Z.z.. Poukázal na to, že relevantnými skutočnosťami týkajúcimi sa uvoľnenia finančnej zábezpeky je výška záväzkov žalobcu uvedená v oznámeniach Daňového úradu Bratislava V, ktoré vzhľadom na to, že žalobca bol držiteľom platnej individuálnej licencie na prevádzkovanie videohier priamo súviselo so žiadosťou žalobcu o uvoľnenie finančnej zábezpeky. Krajský súd poznamenal, že žalobca konal na základe svojho rozhodnutia a pozastavil prevádzkovanie systému videohier P. bez toho, aby bol riadne preukázaný nesúlad vo verziách programov softvéru tohto systému. Ďalej krajský súd uviedol, že predmetom správneho konania nie je a ani nemôže byť posudzovanie súladu zák. č. 171/2005 Z.z. s ústavou, na to slúžia iné právne inštitúty a nástroje a takúto činnosť je oprávnený vykonávať iba Ústavný súd SR. K námietke žalobcu, ktorá sa týkala činnosti a postupu orgánu dozoru, t.j. Daňového úradu Bratislava V a jeho postupu v rozpore so zákonom, krajský súd uviedol, že v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí oboch správnych orgánov nemôže skúmať zákonnosť postupu iného subjektu a nemôže ho ani zohľadniť tým, že by tieto rozhodnutia zrušil. O trovách konania krajský súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že neúspešnému žalobcovi nepriznal náhradu trov konania. II. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu sa v zákonnej lehote odvolal žalobca. Žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil a žalobe v plnom rozsahu vyhovel, resp. aby prvostupňové rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Z dôvodov odvolania vyplýva, že žalobca poukazom na skutkové zistenia danej veci považoval napadnutý rozsudok krajského súdu za nesprávny a v rozpore so zákonom. Ako dôvod nezákonnosti videl v tom, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca predovšetkým namietal, že rozhodnutie prvostupňového súdu je nepreskúmateľné. Poukazom na právnu úpravu v § 157 ods.2 O.s.p. a na judikatúru Ústavného súdu SR dôvodil, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa nespĺňa zákonné podmienky ustálené judikatúrou ústavného súdu. Žalobca nesúhlasil s argumentáciou súdu prvého stupňa, že k prerušeniu prevádzkovania hracích systémov došlo na základe jeho vlastného rozhodnutia. Tvrdil, že je síce pravdou, že prerušil prevádzkovanie hracích systémov z vlastného rozhodnutia, avšak iba z toho dôvodu, že k tomu bol povinný v zmysle právnych predpisov, teda nešlo o svojvoľné rozhodnutie žalobcu, ale išlo o plnenie zákonom stanovenej povinnosti, a to jednak povinnosti ust. § 35 ods. 1 ZoHH, ako aj všeobecnej prevenčnej povinnosti v zmysle ust. § 415 OZ. Ďalej uviedol, že vo svetle uvedeného nesprávneho predpokladu súdu je potom nutné nazerať aj na ďalšie v rozhodnutí prezentované závery. Nepovažoval za správny záver súdu prvého stupňa, že pre rozhodovanie žalovaného boli jediné záväzné informácie Daňového úradu Bratislava, čím prvostupňový súd popiera rozhodovaciu právomoc žalovaného, poukazom na ustanovenie § 36 ods. 2 ZoHH, podľa ktorého je finančná zábezpeka vinkulovaná v prospech MF SR a nie daňového úradu. Dôvodil, že vzhľadom na uvedené mal žalovaný pri svojom rozhodovaní zobrať do úvahy aj skutkové okolnosti namietané v žiadosti, t.j. nesprávny úradný postup DU BA V, najmä s ohľadom, na ústavnoprávny a medzinárodnoprávny rozmer žiadosti žalobcu a skutočnosť, že ZoHH neupravuje postup, ktorý vznikol v prípade žalobcu. Namietal‚ že uvedenou povinnosťou žalovaného zohľadniť skutkový stav v celej svojej šírke, t.j. vrátane nezákonného postupu DÚ BA V., sa súd vôbec nevysporiadal. Vytýkal súd prvého stupňa, že hoci mu zákon neumožňuje meritórne rozhodnúť o inom než napadnutom rozhodnutí, nijako mu nezakazuje toto rozhodnutie, resp. postup skúmať a zohľadniť, poukazom na to, že nesprávny
úradný postup DÚ BA v tomto prípade žalobca namietal predovšetkým ako skutkovú okolnosť, s ktorou sa bol povinný vysporiadať a zohľadniť ju už žalovaný a povinnosťou súd je potom preskúmať rozhodnutie žalovaného vo všetkých súvislostiach, t.j. aj práve vo svetle skutkových okolností, ktoré môžu byť vyvolané čímkoľvek - tu zákon nepozná obmedzenie. Namietal, že opačný výklad (t.j. výklad prezentovaný súdom) je v rozpore so základným právom na súdnu a inú právnu ochranu garantovaným Ústavou SR a súčasne, že súd prvého stupňa sa nijak nevysporiadal s povinnosťou žalovaného postupovať podľa ust. § 36 ods. 2 písm. c) ZoHH, zdôraznenou už v žalobnom návrhu. Vyslovil názor, že ak by bol žalobca sankcionovaný tým, že by naňho bola uvalená povinnosť odviesť odvody do štátneho rozpočtu a rozpočtu obcí z činnosti, v ktorej mu bolo z dôvodu nekonania zo strany štátu zabránené konať, bolo by to v rozpore s účelom zákona, poukazom na § 2 ods. 2 ZoHH. Mal za to, že pri vytváraní podmienok prevádzkovania hazardných hier sa zákonodarca opieral o základné princípy spravodlivosti, právnej istoty, princípy sociálne a ekonomicky orientovanej trhovej ekonomiky, v ktorom rozhoduje podnikateľská zdatnosť (PL.ÚS. 13/97, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 1999, s. 142). Ďalej tvrdil, že zákon ZoHH špecificky neupravuje postup, ktorý vznikol v prípade žalobcu, neupravuje postup pri vymeriavaní výšky odvodov, ak išlo o pozastavenie z objektívnych príčin, a nie pochybením prevádzkovateľa a z dôvodu, ak prevádzkovateľ pozastavil prevádzkovanie z dôvodu zabezpečenia súladu videohier so zákonom, ZoHH, tiež neupravuje postup pre prípad, kedy išlo o fakticky nútené pozastavenie spôsobené nesprávnym úradným postupom, resp. neupravuje ani výšku odvodov, ak by išlo o nútené ukončenie prevádzky nie vlastným pochybením alebo z dôvodu nesprávneho úradného postupu. Poukazom na ustanovenie § 37 ods. 8 ZoHH, uviedol, že v prípade žiadosti žalobcu nešlo o ukončenie prevádzkovania videohry, ale o pozastavenie prevádzkovania s cieľom zabezpečiť zákonné prevádzkovanie. Ďalej uviedol, že nakoľko ZoHH výslovne neupravuje postup pre prípad, ktorý nastal žalobcovi, Ústava SR výslovne ukladá povinnosť štátnym orgánom vysvetľovať a aplikovať zákony v jej súlade, táto povinnosť je uložená všetkým štátnym orgánom, vrátane žalovaného, poukazom na čl. 152 ods.4 Ústavy SR a čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Dal do pozornosti nález Ústavného súdu SR PL ÚS 15/1998, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 1999. s.55, nález Ústavného súdu SR II.ÚS 31/04, zo 17. decembra 2004, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 2004 -II. polrok. s.833, II.US 48/97 a nález zo 7. januára 1998, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1998, s.283. Ďalej namietal, že rozhodnutia žalobcu (zrejme žalovaného) založené na prísne rigidnej aplikácii ust. § 37 ods. 1 písm. 1) ZoHH bez ohľadu na skutkové posúdenie predmetného vzťahu je v rozpore s účelom tohto zákona a je vo viacerých ohľadoch protiústavné, majúc za to, rozhodnutia žalovaného sú v rozpore s čl. 20 ods. 4 Ústavy SR upravujúcim ochranu pred vyvlastnením v nadväznosti na právo na ochranu pred diskrimináciou garantované čl. 12 ods. 2 Ústavy SR a princípom právneho štátu, obsiahnutom v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Tvrdil, že rozhodnutia žalovaného navyše porušujú aj základné práva zaručené v medzinárodnom práve a porušujú čl. 1 Dodatkového protokolu aj v spojitosti čl. 14 Dohovoru. Vytýkal súd prvého stupňa, že rovnako opomenul, že ochrana pred vyvlastnením v čl. 20 ods. 4 Ústavy SR, v zmysle Dodatkového protokolu sa vzťahuje na obe jeho podoby: formálneho alebo priameho vyvlastnenia a tzv. de facto alebo nepriameho vyvlastnenia. V danej súvislosti dal do pozornosti rozhodnutia ESĽP Mellacher a ďalší proti Rakúsku, žiadosti 10522/83, 11011/84, 11070/84, Rozsudok zo dňa 19.12.1989, Sporrong a Lônnroth proti Švédsku, žiadosti č. 7151/75, 7152/75. Rozsudok zo dňa 23.09.1982, ods. 62), Airey proti Irsku, žiadosť 6289/73, rozsudok zo dňa 06.02.1981. Tvrdil, že mu bolo nekonaním zo strany štátneho dozoru obmedzené základné právo na pokojné užívanie majetku, ktoré právo vyžaduje súčinnosť štátneho orgánu pri ochrane práv a oprávnených záujmov fyzických a právnických osôb, poukazom tiež na § 3 ods. 1 správneho poriadku. Záverom uviedol, že odškodnenie tohto nesprávneho úradného postupu je síce predmetom postupu v zmysle zákona o zodpovednosti štátu za spôsobenú škodu, avšak samotná skutočnosť, že prevádzkovateľovi bolo zabránené v prevádzkovaní nesprávnym úradným postupom je kľúčová pri posudzovaní výšky odvodov z prevádzkovania videohier, ktoré je predmetom napádaného správneho rozhodnutia. III. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril tak, že navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. V dôvodoch vyjadrenia žalovaný nesúhlasil s jednotlivými dôvodmi žalobcu uvedenými v jeho odvolaní a zotrval na dôvodoch uvedených v jeho vyjadrení k žalobe.
IV. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 2 O.s.p., v spojení s § 246c ods. 1) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní žalobcu (§ 246c ods. 1 veta prvá v spojení s ust. § 212 ods. 1 O.s.p.) postupom podľa ust. § 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p., a dospel k záveru, že v danom prípade neboli splnené podmienky pre potvrdenie alebo zmenu napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa. Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutí žalovaného správneho orgánu ním vydaných v oboch stupňoch, žiadajúc ich zrušenie a vrátenie veci žalovanému na ďalšie konanie. Preskúmavaným rozhodnutím žalovaný zo dňa MF/009762/2011-62 zo dňa 4.02.2011 potvrdil prvostupňové rozhodnutie MF/025268/2010-622 zo dňa 12.11.2010, ktorým bol podľa § 36 ods. 2 písm. c) zákona č. 171/2005 Z.z. udelený predchádzajúci písomný súhlas na zrušenie vinkulácie - dočasné uvoľnenie finančnej zábezpeky z účtu v H., a.s. a súčasný prevod finančných prostriedkov na účet Daňového úradu Bratislava V. Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci sú rozhodnutia a postup žalovaného správneho orgánu, ktorými rozhodnutiami žalovaný rozhodoval s konečnou platnosťou o vinkulácii finančných prostriedkov žalobcu v zmysle právnej úpravy ustanovenej v zákone č. 171/2005 Z.z.. Odvolací súd v rozsahu odvolacích dôvodov preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, ako aj konania im prechádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými zásadnými námietkami uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutých rozhodnutí žalovaného. Najvyšší súd v procese posudzovania zákonnosti napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa vychádzal zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu, obsiahnutých v odôvodnení napadnutého prvostupňového rozsudku, ktoré z tohto dôvodu neopakuje a súčasne na ne poukazuje. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Podľa § 247 ods.1 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Podľa § 246c ods.1, veta prvá O.s.p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa § 221 ods.1 písm. f), O.s.p. súd rozhodnutie zruší, len ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu a konania predchádzajúceho jeho vydaniu dospel k záveru, že súd prvého stupňa náležite nepostupoval v intenciách citovaných právnych noriem.
Najvyšší súd Slovenskej republiky z predloženého spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis zistil, že žalovaný správny orgán žalobou napadnutými rozhodnutiami právoplatne rozhodol o vinkulácii finančných prostriedkov žalobcu podľa § 36 ods.2 písm. c) zákona č. 171/2005 Z.z.. Žalobca podal na krajský súd žalobu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutí žalovaného vydaných v oboch stupňoch, žiadajúc, aby súd žalobou napadnuté rozhodnutia žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Z obsahu žaloby je zrejmé, že žalobca, namietal, že k ukráteniu na jeho právach došlo postupom a rozhodnutiami žalovaného správneho orgánu porušením ustanovení zákona o hazardných hrách, správneho poriadku, čím boli porušené jeho ústavné práva zaručené Ústavou SR. Žalobca svoje námietky v žalobe špecifikoval v podstate zhodne s odvolacími námietkami, preto odvolací súd ich neopakuje a súčasne na ne poukazuje. Posudzujúc obsah odôvodnenia napadnutého rozsudku, odvolací súd dospel k záveru, že krajský súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku námietkami vznesenými žalobcom v jeho žalobe náležite nezaoberal, keď nijak nereagoval na skutkovú a právnu argumentáciu žalobcu. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval, že po preskúmaní napadnutých rozhodnutí žalovaného dospel k záveru, že preskúmavané rozhodnutia boli vydané v súlade so zákonom o hazardných hrách, a preto žalobu zamietol. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa nie je zrejmé, v akom rozsahu prvostupňový súd preskúmal napadnuté rozhodnutia žalovaného, keď v dôvodoch rozhodnutia nedal vyčerpávajúcu resp. žiadnu odpoveď na zásadné otázky nastolené žalobcom v žalobe vo vzťahu k namietanej povinnosti žalovaného zohľadniť skutkový stav veci vrátane nezákonného postupu Daňového úradu Bratislava V., nijakým spôsobom sa nevyporiadal so žalobnými námietkami, že postup a rozhodnutia žalovaného sú v rozpore s účelom zákona o hazardných hrách, ako aj v rozpore s čl. 20 ods. 4 Ústavy SR upravujúcim ochranu pred vyvlastnením v nadväznosti na právo na ochranu pred diskrimináciou garantované čl. 12 ods. 2 Ústavy SR. Nemožno súhlasiť s tvrdením súdu prvého stupňa, že predmetom správneho konania nie je a ani nemôže byť posudzovanie zákona č. 171/2005 Z.z. s ústavou, pretože konanie a rozhodovanie orgánu štátnej moci vždy musí byť v súlade so zákonom, ktorého konformný výklad je povinný uskutočňovať v súlade s ústavou a v rámci toho aj posudzovať súlad zákona s ústavou. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je ani nijak zrejmé, akými úvahami sa súd prvého stupňa riadil pri posudzovaní skutkových okolností danej veci a vlastný právny názor súdu hodnotiaci skutkové zistenia podmieňujúci záver súdu o zákonnosti napadnutých rozhodnutí žalovaného. Súd prvého stupňa nijak nereagoval ani na judikatúru Ústavného súdu SR a ESĽP nastolenú žalobcom v žalobe. Pokiaľ teda v posudzovanej veci krajský súd nepreskúmal komplexne námietky žalobcu, podľa názoru odvolacieho súdu postupoval nedôsledne, čím postihol napadnutý rozsudok znakom nepreskúmateľnosti odvolacím súdom, pričom uvedeným postupom bolo porušené právo účastníka na spravodlivý a riadny súdny proces, ako aj zásada spravodlivého procesu podľa čl. 46 ods.1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd. Ústavný súd SR už vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ (IV. ÚS 115/03). V správnom súdnictve je súd viazaný žalobou vymedzeným rozsahom a dôvodmi preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia, čomu zodpovedá povinnosť súdu rozhodnúť o všetkých zásadných bodoch žaloby a v odôvodnení sa s nimi aj náležite vysporiadať. Senát odvolacieho súdu dáva do pozornosti, že úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (§§ 247 a nasl. O.s.p.) je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia.
V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Povinnosťou súdu je rozsudok odôvodniť v súlade s § 246c ods.1 O.s.p., v spojení s § 157 ods.2 tak, aby jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom bolo zrejmé, z akých podkladov súd pri svojom rozhodovaní vychádzal, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z akých dôvodov, stručne, jasne a výstižne vysvetlil, akými úvahami sa riadil pri hodnotení skutkových a právnych okolností namietaných v žalobe a zodpovedal na najdôležitejšie namietané otázky, resp. hmotnoprávne alebo procesné pochybenia správneho orgánu, ktoré žalobca namietal v žalobe. Problematike týkajúcej sa povinnosti súdu náležite zdôvodniť svoje rozhodnutie venoval značnú pozornosť vo svojej judikatúre aj Ústavný súd Slovenskej republiky - napr. v náleze č. sp. zn. III. ÚS 36/2010 ústavný súd konštatoval, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa uskutočňuje v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu; jedným z týchto princípov, predstavujúcim súčasť práva na spravodlivý proces a vylučujúcim ľubovôľu pri rozhodovaní, je aj povinnosť súdov svoje rozhodnutia odôvodniť (§ 157 Občianskeho súdneho poriadku), spôsobom zakotveným v ustanovení § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Z odôvodnenia totiž musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Porušením práva na spravodlivý proces môže byť aj situácia, kedy v hodnotení skutkových zistení absentuje určitá časť skutočností, ktoré vyšli v konaní najavo, ale súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posudzovaných skutočností nezhodnotil. Ústavný súd Slovenskej republiky aj vo svojej predchádzajúcej judikatúre zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť [§ 132 a § 157 ods. 1 O.s.p., m. m. I. ÚS 243/07], pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.) teda musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež zdôraznil, že súd by mal vo svojej argumentácii, obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia, dbať aj na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, ako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné. Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Nedostatky odôvodnenia zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia (Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 114/08). Súd musí súčasne vychádzať z toho, že je povinný poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.), na ktorú skutočnosť poukazuje Ústavný súd Slovenskej republike v rozhodnutiach ( napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09). Uvedenou problematikou sa už viackrát zaoberal aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj ESĽP ) napr. v rozhodnutí Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30 konštatoval, že z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie. Rovnako ESĽP pripomína, že rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. januára 1999).
Judikatúra ESĽP a ani Ústavného súdu SR pritom nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument. Vzhľadom k uvedenému sa odvolaciemu súdu javí odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa v danej veci, ako jednostranné a formalistické, a teda ako zjavne nezdôvodnené a tým aj nesúladné s právami podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Súd prvého stupňa náležite nepostupoval v intenciách ustálenej judikatúry ústavného súdu, keď z odôvodnenia rozsudku jasným a zrozumiteľným spôsobom nevyplýva, v akom rozsahu súd prvého stupňa preskúmal napadnuté rozhodnutia žalovaného správneho orgánu a postup im predchádzajúci, keďže v odôvodnení rozhodnutia krajský súd síce cituje právnu úpravu vzťahujúcu sa meritu veci - vinkulácia finančných prostriedkov podľa § 36 ods.2 zákona č. 171/2005 Z.z., avšak v odôvodnení rozsudku jasným a zrozumiteľným spôsobom sa nevysporiadal so všetkými zásadnými námietkami žalobcu vznesenými v žalobe vo vzťahu k argumentácii namietanej žalobcom, dôsledkom čoho tento nezákonný postup má za následok nepreskúmateľnosť napadnutého súdneho rozhodnutia. Za stavu, že sa súd prvého stupňa nevysporiadal dôsledne so žalobnými námietkami, odvolací súd nemohol reagovať ani na odvolacie dôvody odvolateľa. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, odvolaciemu súdu neostávalo nič iné ako skonštatovať, že odôvodnenie napadnutého prvostupňového rozsudku je za účelom posúdenia opodstatnenosti odvolacích dôvodov nepreskúmateľné. Vychádzajúc z uvedeného pokiaľ by odvolací súd v danej veci rozhodol vo veci samej zaoberajúc sa s námietkami žalobcu, ktorými v žalobe namietal nezákonnosť rozhodnutí a postupu žalovaného správneho orgánu, týmto postupom by odňal účastníkom konania právo na riadny opravný prostriedok, čím by im odňal právo na proces v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Najvyšší súd Slovenskej republiky z týchto dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 250ja ods. 3 veta druhá v spojení s § 246c ods.1 a s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O.s.p.), a to bez toho, aby sa zaoberal hmotnoprávnou stránkou veci v jej merite. Najvyšší súd Slovenskej republiky súčasne považuje za potrebné dodať, že napriek apelačnému opravnému systému, ktorý sa v správnom súdnictve v Slovenskej republike v zmysle príslušnej právnej úpravy uplatňuje, primárne preskúmava zákonnosť napadnutého rozhodnutia správneho orgánu krajský súd ako súd prvého stupňa. Úlohou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu odvolacieho je preskúmavať vecnú správnosť prvostupňových rozhodnutí a nie nahrádzať prieskumnú činnosť súdu prvého stupňa vrátane odôvodňovania rozhodnutia. V ďalšom konaní bude preto povinnosťou prvostupňového súdu opätovne dôsledne preskúmať postupom podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku zákonnosť postupu a rozhodnutí žalovaného správneho orgánu, prejednať vec v medziach dôvodov podanej žaloby, zrozumiteľne sa vysporiadať so žalobnými námietkami žalobcu a znovu o nej rozhodnúť a súčasne svoje rozhodnutie aj riadne a presvedčivo odôvodniť. V novom rozhodnutí rozhodne krajský súd zároveň i o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej O.s.p.). Žalobca súčasne podal odvolanie proti uzneseniu súdu prvého stupňa zo dňa 7.1.2013, č.k. 3S/73/2011-158, o povinnosti žalobcu zaplatiť súdny poplatok za odvolanie. Súd prvého stupňa odvolaniu žalobcu v celom rozsahu vyhovel a podľa § 210a O.s.p. uznesením zo dňa 13.6.2013, č.k. 3S/73/2011-168, zrušil uznesenie zo dňa 7.1.2013, č.k. 3S/73/2011-158. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd odvolanie žalobcu proti uvedenému uzneseniu súdu prvého stupňa (zo dňa 7.1.2013 č.k. 3S/73/2011-158) podľa § 246c ods.1, veta prvá v spojení s § 218 ods.1, písm. O.s.p. e/ odmietol.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky jednohlasne (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011). Poučenie: : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.