Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Najvyšší súd 2Tost/22/2014 7014010002 24. 06. 2014 JUDr. Libor Duľa ECLI:SK:NSSR:2014:7014010002.1
Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Libora Duľu a sudcov JUDr. Petra Krajčoviča a JUDr. René Štepánika na neverejnom zasadnutí 24. júna 2014 v Bratislave, v trestnej veci obvineného R. Q. pre trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1, 2 písm. b/, f/ Tr. zák. v znení účinnom do 31. augusta 1999, o sťažnosti obvineného proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach zo 16. apríla 2014, sp. zn. 7 Ntok 1/2014, takto rozhodol: Podľa § 194 ods. 1 písm. b/ Tr. por. sa napadnuté uznesenie z r u š u j e a Krajskému súdu v Košiciach sa ukladá, aby vo veci znovu konal a rozhodol. odôvodnenie: Odsúdený R. Q. bol spoločne s ml. T. J. rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 25. septembra 1996 sp. zn. 1 T 63/1995 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 11. septembra 1997 sp. zn. 2 To 16/1997 uznaný za vinného z trestného činu vraždy spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 Tr. zák., § 219 ods. 1, ods. 2 písm. b/, f/ Tr. zák. ako obzvlášť nebezpečný recidivista podľa § 41 ods. 1 Tr. zák., na skutkovom základe, že v Košiciach dňa 07.04.1995 v čase od 20.15 hod. do 20.47 hod. po predchádzajúcej vzájomnej dohode, pod vplyvom bližšie neurčitej prchavej látky a v úmysle usmrtiť a zobrať peniaze, vošli spolu s osobou mladšou ako 15 rokov O. G. do predajne potravín K+P na ulici Ludmanskej č. 3, kde po prevzatí cigariet od poškodenej A. Y., túto obaja obžalovaní postupne strednou a veľkou silou a prudkosťou celkom 69-krát bodli loveckou dýkou s dĺžkou čepele 13,5 cm a šírkou čepele 2,5 cm do oblasti hlavy, trupu a končatín, pričom 5 bodnorezných rán, lokalizovaných v oblasti chrbta vľavo pokračovalo do bodnorezných kanálov a preniklo do ľavej pohrudnicovej dutiny, čím jej spôsobili mnohopočetné bodnorezné poranenia celého tela, čo pri šoku po náhlej a veľkej strate krvi, pri zakrvácaní ľavej pohrudnicovej dutiny a pri masívnom krvácaní navonok viedlo bezprostredne k smrti poškodenej. Následne obžalovaný Q. vzal z pokladne predajne celkom 5.060,- Sk, ktoré peniaze si obaja obžalovaní rozdelili. Odsúdený R. Q. sa tohto konania dopustil napriek tomu, že rozsudkom Mestského súdu v Košiciach sp. zn. 7 T 481/89 zo dňa 11. januára 1990 bol uznaný za vinného pre trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1 Tr. zák., za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 4 a pol roka so zaradením do II. nápravnovýchovnej skupiny, ktorý trest čiastočne vykonal 26. novembra 1991. Za to bol R. Q. odsúdený podľa § 219 ods. 2 Tr. zák., § 29 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. na výnimočný trest odňatia slobody vo výmere 23 (dvadsaťtri) rokov, pričom na výkon uloženého trestu bol podľa § 39a ods. 3 Tr. zák. zaradený do III. (tretej) nápravnovýchovnej skupiny.
Krajský súd v Košiciach uznesením zo 16. apríla 2014, sp. zn. 7 Ntok 1/2014 podľa § 399 ods. 2 Tr. por. zamietol návrh odsúdeného R. Q. na povolenie obnovy konania v trestnej veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 1 T 63/1995, pretože nezistil podmienky obnovy konania podľa § 394 ods. 1 Tr. por. Proti tomuto uzneseniu v zákonnej lehote podal odsúdený R. Q. sťažnosť. V dôvodoch svojej sťažnosti uviedol, že žiadosť z 3. marca 2014 (doručenú na krajský súd 7. marca 2014) treba chápať ako žiadosť o podmienečné prepustenie a nie žiadosť o povolenie obnovy konania a preto krajský súd ako vecne nepríslušný mal vec postúpiť súdu vecne príslušnému a nie návrh odmietnuť. Podľa jeho názoru v konaní na krajskom súde došlo k porušeniu jeho základných ľudských práv a základných slobôd chránených Dohovorom o ochrane ľudských práv. Poukazoval, že odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu je čisto špekulatívne, nakoľko v jeho žiadosti nie sú uvádzané tie isté skutočnosti. Namietal, že v konaní o predchádzajúcej žiadosti o obnove konania krajský súd (sp. zn. 8 Ntok 2/2013) a najvyšší súd (sp. zn. 5 Tost/8/2014) prejednal len otázku, či sa na jeho osobu vzťahuje nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL.ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012. Vyslovil, že je otázne, či rozsudok krajského súdu o jeho vine je spravodlivý alebo vykonštruovaný, nakoľko on je nevinný a trestný čin nespáchal. V závere ďalej odsúdený uviedol, že došlo k porušeniu čl. 5 ods. 3 Dohovoru, a to tým, že jeho trestnou vecou sa zaoberal okresný súd viac ako 7 mesiacov, pričom príslušným na rozhodovanie sa stal krajský súd nadobudnutím účinnosti zákona č. 249/1994 Z. z. Odsúdený sa na základe vyššie uvedeného domáhal zrušenia napadnutého uznesenia krajského súdu a vrátenia veci na nové prejednanie návrhu na podmienečné prepustenie. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd nadriadený, na podklade riadne a včas podanej sťažnosti oprávnenou osobou, preskúmal v zmysle § 192 ods. 1 písm. a/, b/ Tr. por. správnosť výroku napadnutého uznesenia, ako i konanie predchádzajúce tomuto výroku a dospel k záveru, že sťažnosť odsúdeného R. Q. je dôvodná, aj keď z iných dôvodov, než sú v nej uvedené. Tieto dôvody procesného charakteru bránia vecnému preskúmaniu napadnutého uznesenia. Ako uvádza aj krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia, obvinený vo svojom návrhu žiadal o ustanovenie obhajcu ex offo. Otázku obhajoby mal súd riešiť aj bez takej žiadosti. Podľa § 38 ods. 2 písm. a/ Tr. por. v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch (medzi ktoré patrí i obnova konania) musí mať odsúdený obhajcu, ak ide o prípady uvedené v § 37 ods. 1 písm. a/, b/ alebo c/ tohto zákona. Podľa § 37 ods. 1 písm. a/ Tr. por. je dôvodom povinnej obhajoby, ak je obvinený vo väzbe, vo výkone trestu odňatia slobody alebo na pozorovaní v zdravotníckom ústave. Obvinený vykonáva trest odňatia slobody, uložený mu v pôvodnom konaní, o obnovu ktorého žiada. Aktuálny je i dôvod povinnej obhajoby podľa § 37 ods. 1 písm. c/ Tr. por., nakoľko ide o konanie o trestnom čine, ktorý v zmysle § 437 ods. 1 Trestného zákona v znení účinnom od 1. januára 2006 zodpovedá obzvlášť závažnému zločinu (§ 11 ods. 3 tohto zákona). Ide teda o povinnú obhajobu, ktorú bude v opätovnom konaní súdu prvého stupňa o návrhu obvineného potrebné štandardným zákonným postupom súdu zabezpečiť. Zároveň bude potrebné skúmať, či obvinený (na rozdiel od pôvodného návrhu) nemieni aktuálne namiesto o povolenie obnovy konania (§ 396 ods. 5 Tr. por.) žiadať o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody (ako uvádza v sťažnosti). Preto najvyšší súd výrokom tohto uznesenia napadnuté uznesenie zrušil a uložil krajskému súdu, aby vo veci znovu konal a rozhodol.
Poučenie: Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.