Uznesenie 4Sžnč/3/2013 – Najvyšší súd

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Najvyšší súd 4Sžnč/3/2013 1013200357 28. 01. 2014 JUDr., Ing. Miroslav Gavalec ECLI:SK:NSSR:2014:1013200357.1

Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky: JUDr. T. U., M., Q., právne zastúpenej JUDr. Milanom Cíbikom, advokátom v Bratislave, Tomášikova 4, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy, takto rozhodol: Najvyšší súd Slovenskej republiky návrh z a m i e t a. Navrhovateľke náhradu trov konania n e p r i z n á v a. odôvodnenie: I Predmet konania Žalobou zo dňa 26.2.2013, doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 27.2.2013, sa navhovateľka domáhala konania podľa § 250t O.s.p. a nasl. proti nečinnosti správneho orgánu v konaní o náhradu za bolesť a náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s liečením, vedenom pod č. KRPVO-799/2011. Krajský súd uznesením č. k. 5S/46/2013-36 zo dňa 17.9.2013 s poukazom na § 246 ods. 2 písm. b/ O.s.p. postúpil žalobu Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky dôvodiac tým, že rozhodnutím č.p. SLVPS-1120/2012 zo dňa 12.12.2012 Ministerstvo vnútra SR zrušilo ku dňu 31.12.2012 niektoré rozpočtové organizácie, vrátane Krajského riaditeľstva policajného zboru v Bratislave. V zmysle § 21 ods. 13 zákona č. 523/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy, práva a povinnosti rozpočtových organizácií prešli dňom zrušenia na zriaďovateľa, ktorým je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. II Žaloba Navrhovateľka v žalobe uviedla, že dňa 11.2.2010 Krajské riaditeľstvo PZ v Prešove v konaní pod č.p. KRP-302-5/VOS-2010 vydalo rozhodnutie vo veci npor. JUDr. T. U., rod. K. (zaradenej toho času vo funkcii vyšetrovateľa II. oddelenia všeobecnej kriminality na odbore kriminálnej polície OR PZ Bratislava II), v konaní o náhradu za bolesť a náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s liečením súvisiacich s dopravnou nehodou zo dňa 19.11.2008. Následne rozhodnutím Prezidenta PZ zo dňa 16.4.2010 pod č.p. PPZ-KA-PO-177-4/2010 v spojení s rozhodnutím Ministra vnútra SR pod č.p. SLV-PK-68/2010 zo dňa 23.6.2010 bolo vyššie uvedené prvostupňové rozhodnutie zrušené. KRPZ v Prešove, vnútorný odbor, podaním zo dňa 26.7.2010 upovedomilo žalobkyňu o jej práve navrhovať dôkazy v predmetnej veci. Dňa 7.2.2011 bol spisový materiál postúpený k prerokovaniu a rozhodnutiu KRPZ v Bratislave, pričom k dnešnému dňu nebolo vydané rozhodnutie v danej veci a to aj napriek tomu, že navrhovateľka o to vyslovene žiadala a to

aj prostredníctvom právneho zástupcu listom zo dňa 20.7.2011, na ktorý KRPZ v Bratislave zaujalo stanovisko, že právoplatné rozhodnutie prezidenta PZ zo 16.4.2010 pod č.p. PPZ-KA-PO-177-4/2010 považuje za konečné a v tejto veci už nebude ďalej konať. Navrhovateľka však namietala, že uvedené rozhodnutie prezidenta PZ nebolo meritórnym rozhodnutím v konaní o náhradu za bolesť a náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s liečením, čo napokon vyplynulo aj z upovedomenia KRPZ v Prešove, vnútorný odbor, zo dňa 26.7.2010 pod zn. KRP-302-5/VO-S-2010, ako aj z oznámenia o postúpení spisu na KRPZ v Bratislave dňa 7.2.2011 na ďalšie konanie a rozhodnutie, ale najmä z povahy veci. Navrhovateľka ďalej uviedla, že dňa 7.10.2011 podala podnet na podanie upozornenia prokurátorom podľa § 28 ods. 1 zák. č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov za účelom odstránenia porušovania zákona zo strany KRPZ v Bratislave v konaní pod č. KRP-VO-799/2011. Prokurátor Krajskej prokuratúry v Bratislave však tomuto podaniu nevyhovel a nakoľko právny poriadok už neposkytuje iný prostriedok nápravy za účelom odstránenia nečinnosti v konaní orgánu verejnej správy, domáhala sa navrhovateľka odstránenia nečinnosti návrhom podľa § 250t a nasl. O.s.p. Navrhovateľka vyjadrila názor, že príslušný štátny orgán porušuje povinnosť konať uloženú mu právnym predpisom a mala za to, že splnila pre postup súdu podľa § 250t ods. 1 O.s.p. a vyslovenie povinnosti orgánu verejnej správy konať, všetky podmienky a vyčerpala všetky iné prostriedky na dosiahnutie nápravy tohto protiprávneho stavu. Navrhovateľka zdôraznila, že ústava štátne orgány nielen obmedzuje v tom, že môžu konať len v súlade s právnymi predpismi, ale zároveň im týmto ukladá aj povinnosť postupovať v súlade s právnymi predpismi. Pod postupom správneho orgánu treba rozumieť aj nečinnosť správneho orgánu (§ 244 ods. 3 O.s.p.), ktorou správny orgán realizuje svoju právomoc vymedzenú osobitnými zákonmi. Činnosť predstavuje aktívny postup podľa procesných a hmotnoprávnych predpisov, ktoré správny orgán oprávňujú a súčasne zaväzujú na úkony v priebehu konania. Za nečinnosť treba považovať pasivitu správneho orgánu vo veciach, v ktorých bolo začaté konanie, hoci niet žiadnej zákonnej alebo faktickej prekážky na to, aby správny orgán rozhodol. Pritom nie je rozhodujúce, či ide o správne konanie začaté na základe návrhu účastníka, alebo konanie začaté z podnetu správneho orgánu. Táto nečinnosť sa prejavuje najmä tým, že správny orgán nekoná vo veci vôbec, resp. iba s neodôvodnenými prieťahmi, správny orgán tvrdí, že nemá právomoc na vydanie rozhodnutia a vec namiesto rozhodnutím vybaví listom alebo informáciou, resp. zastaví konanie. Navrhovateľka poukázala i na ustanovenie § 49 ods. 2 Správneho poriadku, v zmysle ktorého ak osobitný zákon neustanovuje inak, je správny orgán povinný rozhodnúť vo veci do 30 dní od začatia konania; vo zvlášť zložitých prípadoch rozhodne najneskôr do 60 dní; ak nemožno vzhľadom na povahu veci rozhodnúť ani v tejto lehote, môže ju primerane predĺžiť odvolací orgán (orgán príslušný rozhodnúť o rozklade). Ak správny orgán nemôže rozhodnúť do 30, prípadne do 60 dní, je povinný o tom účastníka konania s uvedením dôvodov upovedomiť. Navrhovateľka konštatovala, že KRPZ v Bratislave svoje tvrdenie v liste zo dňa 1.8.2011 ničím nepodložilo a dodnes tak nerozptýlilo obavy, že koná svojvoľne, arbitrárne a protiprávne - a teda, že nevykonáva svoju právomoc spôsobom určeným v zákone. Na základe vyššie uvedených skutočností žalobkyňa tvrdila, že v konaní o náhradu za bolesť a náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s liečením vedenom KRPZ v Bratislave pod č. KRPVO-799/2011 dochádza v dôsledku nečinnosti správneho orgánu k prieťahom v konaní a preto navrhla uložiť mu povinnosť v lehote troch mesiacov od právoplatnosti uznesenia konať a rozhodnúť v konaní o náhradu za bolesť a náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s liečením JUDr. T. U., rod. K., vedenom pod č. KRP-VO-799/2011. III Doterajší postup a rozhodnutia správnych orgánov A/ Rozhodnutie KRPZ v Prešove KRPZ v Prešove rozhodnutím č.p. KRP-302-5/VO-Š-2010 zo dňa 11.2.2010 o nároku navrhovateľky súvisiacim so služobným úrazom, ktorý utrpela dňa 19.11.2008 o 12.30 hod. počas služobnej cesty do

Prešova, navrhovateľke priznal podľa § 20 ods. 1 písm. b) a § 22 zákona č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, § 5 zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia v znení neskorších predpisov, § 3 písm. a) a § 4 písm. a) Vyhlášky MVSR č. 265/2008 Z.z. a s prihliadnutím na § 175 ods. 2 písm. a) a § 175 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov, náhradu za bolesť v rozsahu 80%, t.j. vo výške 7.966,54 € a nepriznal podľa § 20 ods. 1 písm. c), § 23 zákona č. 328/2002 Z.z. a § 100 zákona č. 461/2003 Z.z. náhradu za účelne vynaložené náklady spojené s liečením vo výške 1.120,91 €. KRPZ v rozhodnutí konštatovalo, že poškodená svojím konaním porušila povinnosť spolujazdca v zmysle ust. § 5 ods. 3 zákona č. 315/1996 Z.z. o premávke na pozemných komunikáciách v znení neskorších predpisov byť počas jazdy pripútaná bezpečnostným pásom a poukázal i na závery znaleckého posudku, v zmysle ktorých v prípade, že poškodená i jej spolujazdkyňa by boli pripútané bezpečnostným pásom, rozsah poranení poškodenej by bol menší, vznikli by buď ľahšie poranenie alebo by poranení bolo menej. Vzhľadom k uvedenému KRPZ v Prešove s poukazom na § 175 ods. 2 písm. a) zákona č. 73/1998 Z.z. čiastočne znížil zodpovednosť služobného úradu za služobný úraz na 80%, keďže bol zistený liberačný dôvod podľa § 175 ods. 2 písm. a) zákona č. 73/1998 Z.z na zbavenie sa zodpovednosti služobného úradu za služobný úraz. Náhradu za bolesť odporca priznal podľa bodového ohodnotenia lekármi v zmysle príslušných právnych predpisov. Navrhovateľka požadovala aj o uhradenie účelne vynaložených nákladov spojených s liečením vo Welness Kováčová s.r.o., Kúpele Kováčová, vo výške 1.120,91 €, ktoré jej však nepriznal dôvodiac tým, že v odporúčaní odborných lekárov v lekárskych správach nebolo liečenie v Kováčovej odporučené. Poškodená absolvovala kúpeľnú liečbu v zariadení MV SR ARCO Trenčianske Teplice.

B/ Rozhodnutie Prezídia PZ Vyššie označené rozhodnutie KRPZ v Prešove bolo mimo odvolacieho zrušené rozhodnutím Prezídia PZ č. PPZ-KA-PO-177-4/2010 zo dňa 16.4.2010, vydaným z podnetu odboru sociálneho zabezpečenia SRĽZ MV SR. V rozhodnutí bolo konštatované, že rozhodnutie KRPZ o náhrade za bolesť poškodenej bolo vydané bez spoľahlivo zisteného stavu veci, nesprávne stanoveného rozsahu zodpovednosti služobného úradu za služobný úraz a nesprávne vypočítanej sumy dávky Rozhodnutie vydalo KRPZ bez náležitého zisteného skutkového stavu, pri absencii znaleckého posudku znalca z odboru cestnej dopravy, ktorý by zodpovedal viaceré podstatné otázky týkajúce sa rozsahu poškodení zdravia v prípade zapnutého bezpečnostného pásu. Výška priznanej náhrady za bolesť bola v rozhodnutí KRPZ vypočítaná nesprávne, nakoľko po vypočítaní sumy náhrady za bolesť v slovenských korunách sa táto zaokrúhlila zo sumy 292.117,-Sk na sumu 300.000,-Sk, čo bolo v rozpore s vtedy platným ustanovením § 5 ods. 2 zákona č. 437/2004 Z.z., podľa ktorého sa táto suma mala zaokrúhliť na celé desiatky korún smerom nahor. Z uvedenej sumy mal byť určený percentuálny podiel náhrady za bolesť, ktorá sa mala podľa § 11 Vyhlášky MV SR č. 65/2008 Z.z. prepočítať na eurá a zaokrúhliť na euro cent smerom nahor. C/ Rozhodnutie MV SR MV SR rozhodnutím č.p. SLV-PK-68/2010 zo dňa 23.6.2010 zamietlo odvolanie navrhovateľky proti rozhodnutiu Prezídia PZ o zrušení rozhodnutia KRPZ v Prešove. Navrhovateľka v odvolaní žiadala o doplnenie dokazovania, a to hlavne pribratím znalca z odboru cestnej dopravy a o opätovné rozhodnutie vo veci samej. Ku skutočnosti, že v čase nehody nebola

pripútaná bezpečnostným pásom uviedla, že po nasadnutí do služobného cestného vozidla zistila, že zámok zabezpečovacieho pásu na jej mieste bol poškodený do takej miery, že riadne upevnenie zabezpečovacieho pásu v tomto zámku bolo nemožné. Teda funkčnosť zabezpečovacieho pásu bola týmto absolútne znemožnená. Z toho dôvodu ani nemohla byť týmto pásom zabezpečená. Tvrdila, že uvedenú skutočnosť uviedla aj v jej predchádzajúcich výpovediach, pričom oprávnený orgán sa s týmto vôbec nevysporiadal. MVSR v rozhodnutí konštatovalo, odvolateľke bolo napadnuté rozhodnutie Prezídia doručené dňa 27.4.2010, čo potvrdila aj svojim podpisom na doručenke do vlastných rúk. Lehota na podanie odvolania začala odvolateľke plynúť dňom 28.4.2010 a posledným dňom zákonom stanovenej 15dňovej lehoty na podanie odvolania tak bol deň 12.5.2010. Príslušnému prvostupňovému správnemu orgánu, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal, bolo odvolanie doručené až dňa 14. 5. 2010, t.j. dva dni po márnom uplynutí zákonom stanovenej lehoty. Odvolateľka tým, že napriek riadnemu poučeniu nepodala odvolanie v požadovanej 15-dňovej lehote, zmeškala lehotu na jeho podanie, v dôsledku čoho napadnuté rozhodnutie nadobudlo dňom 12.5.2010 právoplatnosť. O odpustenie zmeškania lehoty odvolateľka vo svojom odvolaní nepožiadala. Odvolanie teda smeruje proti právoplatnému rozhodnutiu. Bez ohľadu na uvedenú formálnu skutočnosť bolo oneskorené odvolanie preskúmané odvolacím orgánom v súlade s ustanovením § 60 SP z toho hľadiska, či neodôvodňuje obnovu konania alebo zmenu alebo zrušenie rozhodnutia mimo odvolacieho konania, avšak neboli zistené žiadne zákonné dôvody, pre ktoré by bolo potrebné voči napadnutému právoplatnému rozhodnutiu uplatniť niektorý z uvedených mimoriadnych opravných prostriedkov. Naopak, preskúmaním oneskoreného odvolania bolo zistené, že zrušenie rozhodnutia riaditeľa KRPZ v Prešove č.p. KRP-302-5/VO-Š-2010 zo dňa 11.2.2010 v rámci mimo odvolacieho konania z dôvodu, že bolo vydané v rozpore so zákonom, bolo dôvodné a zákonné, nakoľko uvedené rozhodnutie nevychádzalo zo spoľahlivo zisteného stavu veci tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 46 zákona. C/ Ďalší postup správnych orgánov KRPZ v Prešove podaním zo dňa 26.7.2010 pod č. KRP-VO-Š-302-11/2010 oznámilo navrhovateľke, že dňom od 12.7.2010 bolo začaté nové konanie vo veci náhrady za bolesť v súvislosti s dopravnou nehodou zo dňa 19.11.2008 a zároveň bola navrhovateľka upovedomená o jej práve navrhovať dôkazy a ich doplnenie v predmetnej veci. Na uvedené podanie reagovala navrhovateľka podaním zo dňa 19.8.2010, v ktorom opätovne poukazovala na nefunkčnosť bezpečnostného pásu v služobnom vozidle a na skutočnosť, že týmto sa správne orgány nezaoberali. Podaním č.p. KRP-VO-799/2011 zo dňa 1.8.2011 KRPZ v Bratislave oznámilo navrhovateľke, že Minister vnútra SR svojím rozhodnutím č.p. SLV-PK-68/2010 zo dňa 23.6.2010 odvolanie poškodenej zamietol a rozhodnutie Prezidenta PZ potvrdil z dôvodu jeho oneskoreného podania; jeho doručením poškodenej tak rozhodnutie Prezidenta PZ nadobudlo právoplatnosť, čím bolo právoplatné rozhodnutie riaditeľa KR PZ v Prešove č.p.: KRP-302-5/VO-Š-2010 zrušené. Vzhľadom na uvedené skutočnosti KRPZ v Bratislave konštatovalo, že rozhodnutie prezidenta PZ č.p. PPZ-KA-PO-177-4/2010 zo dňa 16.4.2010 je konečné a v konaní preto nemožno ďalej pokračovať. Uviedlo, že vec bola týmto právoplatne skončená a preto v nej nemožno ďalej konať, resp. vydať rozhodnutie bez predchádzajúceho zrušenia právoplatného rozhodnutia oprávneným orgánom, resp. súdom. Dodalo, že bolo irelevantné, že nesprávnym postupom KRPZ v Prešove bol dňa 7.2.2011 uvedený spis postúpený k prerokovaniu a rozhodnutiu na KRPZ v Bratislave. Táto skutočnosť bola KRPZ v Prešove oznámená pod č.p. KRP- VO- 275/ 2011 zo dňa 28.2.2011 a zároveň mu bol spis z uvedených dôvodov vrátený. D/ Podnet navrhovateľky na prokuratúru Podaním zo dňa 7.10.2011 sa navrhovateľka obrátila na Krajskú prokuratúru v Bratislave s podnetom na podanie upozornenia prokurátora podľa § 28 ods. 1 zák. č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov s tým, že doteraz v samotnom konaní nebolo rozhodnuté o tom, či má alebo nemá nárok na náhradu za bolesť a náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s liečením, a ak áno v akej výške, pokiaľ ide o dopravnú nehodu zo dňa 19.11.2008.

Krajský prokurátor podaním zo dňa 23.11.2011 pod č. Kd 294/11-9 konštatoval, že že správny orgán po preskúmaní rozhodnutia mimo odvolacieho konania rozhoduje vo veci samej, pričom pôvodné rozhodnutie môže len zmeniť, alebo zrušiť. Jediným dôvodom, ktorý oprávňuje správny orgán zrušiť alebo zmeniť právoplatné rozhodnutie je jeho nezákonnosť. Musí ísť pritom o také porušenie zákona, ktoré zapríčinilo nezákonnosť rozhodnutia vo veci. Zrušenie takéhoto rozhodnutia prichádza do úvahy najmä vtedy, ak sa ním nezákonne uložila povinnosť alebo ak sa rozhodlo v prospech účastníka konania a objektívne právo to vôbec nepripúšťa. V daných prípadoch sa vo veci nevydáva ďalšie rozhodnutie. Z uvedeného, ako aj z vyššie citovaných ustanovení zákona podľa prokurátora vyplynulo, že KRPZ v Bratislave postupovalo v súlade so zákonom, keď oznámilo, že označené právoplatné rozhodnutie prezidenta Policajného zboru považuje za konečné a preto v konaní nemožno ďalej pokračovať. Prokurátor vyslovil názor, že z procesného hľadiska v danom prípade neexistuje zákonná možnosť na začatie nového konania o náhradu za bolesť a náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s liečením bez zrušenia rozhodnutia prezidenta Policajného zboru súdnou cestou. IV Právny názor NS SR Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako súd vecne príslušný podľa § 246 ods. 2 písm. b/ O.s.p. na konanie o podanom návrhu na konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy po oboznámení sa s obsahom návrhu ako i s predloženým administratívnym spisom, preskúmajúc vec bez nariadenia pojednávania (§ 250t ods. 4 veta prvá O.s.p.), dospel k záveru, že návrh nebol dôvodný. V predmetnej právnej veci sa navrhovateľka domáhala uloženia povinnosti príslušnému orgánu konať vo veci náhrady za bolesť a náhrady učelne vynaložených nákladov s liečením v súvislosti s dopravnou nehodou, ktorá sa stala dňa 19.11.2008 po tom, čo pôvodné rozhodnutie o náhrade bolo zrušené mimo odvolacieho konania podľa § 65 a nasl. Správneho poriadku (ďalej len „SP“). V čase rozhodovania príslušné KRPZ v Prešove priznalo náhradu za bolesť v rozsahu 80% a nepriznalo náhradu liečebných nákladov. Uvedené rozhodnutie bolo mimo odvolacieho konania zrušené rozhodnutím Prezídia PZ z dôvodu, že pred vydaním rozhodnutia KRPZ nebol náležité zistený skutkový stav o rozsahu liberácie služobného úradu (určenie rozsahu zodpovednosti služobného úradu v rozsahu 80% považoval za neodôvodnené) a tiež pre chybu vo výpočte náhrady za bolesť spočívajúcu v nesprávnom neokrúhľovaní sumy pri prepočte zo slovenských korún na euro. Zrušujúce rozhodnutie napadla navrhovateľka odvolaním, ktoré MVSR vyhodnotilo ako oneskorene podané a ani v rámci autoremedúry nezistilo dôvody pre obnovu konania, resp. zmenu či zrušenie napadnutého rozhodnutia. Podľa § 250t ods. 1 O.s.p. fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis. Podľa § 250t ods. 4 O.s.p. súd o návrhu rozhodne bez pojednávania uznesením. Ak súd návrhu vyhovie, vo výroku uvedie označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá, predmet a číslo správneho konania, primeranú lehotu, nie však dlhšiu ako tri mesiace, v ktorej je orgán verejnej správy povinný rozhodnúť. Súd môže na návrh orgánu verejnej správy túto lehotu predĺžiť. Nedôvodný alebo neprípustný návrh súd zamietne. Podľa § 65 SP rozhodnutie, ktoré je právoplatné, môže z vlastného alebo iného podnetu preskúmať správny orgán najbližšie vyššieho stupňa nadriadený správnemu orgánu, ktorý toto rozhodnutie vydal (§ 58), ak ide o rozhodnutie ústredného orgánu štátnej správy, jeho vedúci na základe návrhu ním ustavenej osobitnej komisie (§ 61 ods. 2). Správny orgán príslušný na preskúmanie rozhodnutia ho zruší alebo zmení, ak bolo vydané v rozpore so zákonom, všeobecne záväzným právnym predpisom alebo všeobecne záväzným nariadením. Pri zrušení alebo zmene rozhodnutia dbá na to, aby práva nadobudnuté dobromyseľne boli čo najmenej dotknuté (ods. 2).

Pri preskúmavaní rozhodnutia vychádza správny orgán z právneho stavu a skutkových okolností v čase vydania rozhodnutia. Nemôže preto zrušiť alebo zmeniť rozhodnutie, ak sa po jeho vydaní dodatočne zmenili rozhodujúce skutkové okolnosti, z ktorých pôvodné rozhodnutie vychádzalo (ods. 3). Právo na konanie bez zbytočných prieťahov je považované za súčasť práva na súdnu ochranu. Toto právo sa však netýka iba konania na súde, ale aj v konaní pred inými orgánmi, ktoré rozhodujú o právach a záväzkoch fyzických a právnických osôb. Takýmito právami sú spravidla aj práva, ktorých proces podlieha súdnemu preskúmaniu v zmysle ustanovení piatej časti O.s.p. Nečinnosť správneho orgánu ako nezákonný jav nastáva vtedy, keď správny orgán vo veci nekoná (je pasívny), hoci podľa zákona je povinný konať. To znamená, že v zmysle § 250t ods. 1 O.s.p. možno nečinnosť správneho orgánu považovať za nezákonnú a protiprávnu len v takých prípadoch, keď obsahom príslušnej právnej normy je povinnosť správneho orgán konať. Nečinnosťou orgánu verejnej správy sa teda rozumie jeho pasivita vo veciach napriek absencii zákonnej alebo faktickej prekážky v konaní a rozhodovaní správneho orgánu. Takéto nekonanie však musí byť v rozpore s konkrétnym zákonným ustanovením, ktoré obsahuje príkaz pre správny orgán postupovať, konať, vykonávať určité procesné úkony a rozhodovať. Tento záver vyplýva aj rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky, napr.: sp. zn. I. ÚS 225/08, sp. zn. III. ÚS 282/08, sp. zn. III. ÚS 70/09. V predmetnej veci sa súd nestotožnil s názorom navrhovateľky o splnení všetkých predpokladov pre konanie o nečinnosti správneho orgánu. Ako bolo vyššie uvedené, predpokladom pre konanie podľa § 250t a nasl. O.s.p., okrem iného, je aj povinnosť správneho orgánu určitým spôsobom konať či rozhodnúť, vyplývajúca priamo zo zákona. Treba zdôrazniť, že rozhodnutie o nároku navrhovateľky bolo zrušené v mimoodvolacom konaní uskutočnenom podľa § 65 a nasl. SP. Tieto zákonné ustanovenia na rozdiel od napr. odvolacieho konania upraveného v § 53 a nasl. SP alebo obnovy konania upravenej v § 62 a nasl. SP neukladajú príslušnému orgánu povinnosť, resp. neoprávňujú ho k tomu, aby po zrušení vrátil vec na konanie správnemu orgánu, ktorý zrušené rozhodnutie vydal. Rozhodnutie v mimoodvolacom konaní možno len zmeniť alebo zrušiť. Nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia o zrušení správneho rozhodnutia v mimoodvolacom konaní sa konanie končí. Ďalšie konanie po takomto zrušení správneho rozhodnutia možno začať na základe nového návrhu zo strany navrhovateľky s prihliadnutím na plynutie lehoty. Nemožno však uložiť príslušnému správnemu orgánu povinnosť pokračovať v konaní o nárokoch navrhovateľky, pokiaľ táto povinnosť nevyplýva priamo zo zákona. Vzhľadom na uvedené skutočnosti je zrejmé, že pre vyhovenie návrhu navrhovateľky podľa § 250t a nasl. O.s.p. neboli splnené všetky zákonné podmienky, nakoľko neexistuje zákonné ustanovenie upravujúce ďalší postup správneho orgánu po zrušení rozhodnutia v mimoodvolacom konaní spočívajúci vo vrátení veci pôvodnému správnemu orgánu a v jeho povinnosti znovu vo veci konať. Z uvedených dôvodov najvyšší súd nepovažoval návrh za dôvodný a preto ho zamietol podľa § 250t ods. 4 O.s.p. O náhrade trov konania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol podľa § 250t ods. 5 O.s.p. tak, že navrhovateľke nepriznal právo na náhradu trov konania, pretože v konaní nebola úspešná. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.