Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Najvyšší súd 3Sžnč/3/2013 9013010083 03. 12. 2013 JUDr. Ivan Rumana ECLI:SK:NSSR:2013:9013010083.1
Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky: JUDr. W. Z. PhD., MPH, bytom B., Z., proti odporcovi: Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky, so sídlom Limbová 2, Bratislava, v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy, jednomyseľne rozhodol: Najvyšší súd Slovenskej republiky návrh z a m i e t a. Navrhovateľke právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. odôvodnenie: Navrhovateľka sa podaným návrhom zo dňa 28.06.2013 domáhala, aby odporca, ktorému bola adresovaná jej sťažnosť zo dňa 08.07.2012 proti postupu Slovenskej zdravotníckej univerzity v Bratislave pri vybavovaní sťažnosti zo dňa 07.02.2012 a ďalšie podnety, bol zaviazaný prešetriť ju v lehote jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia. V dôvodoch rozsiahleho návrhu, v ktorom podrobne popísala postup žalovaného a úradu vlády pri vybavovaní ňou podaných sťažností uviedla, že Úradu vlády Slovenskej republiky podaním zo dňa 08.07.2012 zaslala sťažnosť proti postupu Slovenskej zdravotníckej univerzity v Bratislave pri vybavovaní sťažnosti zo dňa 07.02.2012. Úrad vlády toto podanie dňa 17.07.2012 listom č. 181-2/2012/ Sť-38/OPSOP postúpil na ďalšie konanie kancelárii ministerky zdravotníctva SR s tým, aby ho ministerstvo o výsledku, resp. spôsobe jeho vybavenia informovalo priamo. Ministerstvo do uplynutia lehoty 60 pracovných dní o výsledku, resp. spôsobe jeho vybavenia neinformovalo; bolo nečinné. V časti II návrhu uviedla, že v podaní zo dňa 07. decembra 2012 upozornila úrad vlády na nečinnosť ministerstva pri vybavovaní sťažnosti proti postupu Slovenskej zdravotníckej univerzity v Bratislave pri vybavovaní sťažnosti zo dňa 07.02.2012. Úrad vlády opakovane postúpil listom č. 10697-2/2012/ Sť-73/OPSOP zo dňa 18.12.2012 upozornenie ministerstvu. Ministerstvo zdravotníctva listami zo dňa 14.02.2013 č. Z00143-2013-OKVAS a zo dňa 28.02.2013 č. Z00189-2013-OKVAS (doručené 08.03.2013) oznámilo opodstatnenosť sťažnosti pri vybavovaní sťažnosti, pretože podanie nebolo vybavené v zákonom stanovenej 60 dňovej lehote ani v lehote podľa § 13 ods. 2 zákona č. 9/2010 o sťažnostiach v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o sťažnostiach“) a teda bolo nečinné. Uvedený postup považovala navrhovateľka za postup v rozpore so zákonom o sťažnostiach, pretože úradom vlády odstúpené podnety dávno po lehote určenej na vybavenie sťažnosti vybavoval organizačný útvar - odbor kontroly, vládneho auditu a sťažností ministerstva, ktorý z dôvodu svojich skúseností namietala ako zaujatý, a neboli prijaté žiadne opatrenia napriek tomu, že sťažnosť bola označená ako opodstatnená; bez pozornosti ostali jednotlivé časti, ktoré upozorňovali na konkrétne závažné porušenia všeobecne záväzných právnych predpisov a pochybenia vedúcich predstaviteľov Slovenskej zdravotníckej univerzity. Práve nečinnosť ministerstva pri prešetrovaní ňou uvádzaných 33 porušení všeobecne záväzných právnych predpisov a vnútorných predpisov vysokými predstaviteľmi Slovenskej zdravotníckej univerzity v rokoch 2006 - 2010 je podstatou žaloby. V bode IV. návrhu navrhovateľka argumentovala, že ďalším podaním zo dňa 12.03.2013 (ako reakciou na spôsob vybavenia sťažnosti ministerstvom) tretíkrát upozornila úrad vlády na pokračujúcu nečinnosť ministerstva pri vybavovaní sťažnosti. Úrad vlády tretíkrát listom zo dňa 26.03.2013 č. 4336-2/2013/
Sť-19/0PSOP postúpil jej sťažnosť napriek tomu, že mu muselo byť zrejmé, že postup ministerstva je v rozpore so zákonom o sťažnostiach. Tento postup úradu vlády považovala za formalistický, pretože úrad vlády sa s vecou nevysporiadal podľa zákona č. 575/2001 Z.z. v zn. n. p. a jeho stanovisko a postup považuje za nezákonný a protiústavný, navyše odporujúci ustálenej judikatúre Ústavného súdu SR, ktorý (nález sp. zn. II. ÚS17/05 a IV. ÚS 156/03) vyslovil právny názor, v zmysle ktorého je úrad vlády príslušným orgánom pre kontrolu vybavovania sťažností, a preto bol tento orgán povinný vo veci meritórne konať a rozhodnúť, a nie podania odstupovať na priame vybavenie ministerstvu. Na urgenciu nevybavenia sťažnosti zo dňa 11.02.2013 adresovanú kancelárii ministerky zdravotníctva a „Sťažnosť proti postupu Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky pri vybavovaní sťažností podľa zákona č. 9/2010 Z.z. o sťažnostiach“ zo dňa 12.03.2013, ktorú odstúpil úrad vlády, dodatočne reagovalo ministerstvo oznámením ministerky zdravotníctva č. Z00215-2013-M zo dňa 11.03.2013, v ktorom uviedlo prijaté opatrenia na odstránenie nedostatkov a príčin ich vzniku. Podľa navrhovateľky tieto opatrenia boli prijaté v čase, keď od uplynutia 60-dňovej lehoty na vybavenie sťažnosti uplynul neuveriteľne dlhý čas a ministerstvo zdravotníctva malo dosť času na prešetrovanie sťažnosti. V ďalších častiach návrhu navrhovateľka popísala, aká bola reakcia na ďalšie jej, v poradí už štvrté podanie zo dňa 06.05.2013, adresované úradu vlády so žiadosťou o vykonanie kontroly vybavenia sťažnosti podľa § 24 ods. 1 zákona č. 575/2001 Z.z. Úrad vlády oznámil, že ide o opakovane uvádzané tie isté skutočnosti a ministerstvo listom z 27.05.2013 (doručený 16.06.2012) k sťažnosti zo dňa 08.07.2012 proti postupu Slovenskej zdravotníckej univerzity v Bratislave pri vybavovaní sťažnosti zo dňa 07.02.2012 oznámilo, že sťažnosť bola opodstatnená, na základe čoho boli prijaté opatrenia aj smerom k prešetreniu a vybaveniu podania zo dňa 08.07.2012. Ministerstvo zjavne uprednostnilo formalistické posúdenie podaní nadväzujúcich na sťažnosť zo dňa 08.07.2012 namietajúcich nečinnosť ministerstva pred materiálnym chápaním základného práva na súdnu ochranu. Ku dňu podania návrhu nebola ministerstvom prešetrená a vybavená sťažnosť zo dňa 08.07.2012, ani žiadny podnet. Odporca v písomnom vyjadrení navrhol, aby súd návrh ako právne bezdôvodný zamietol. V dôvodoch vyjadrenia uviedol, že z návrhu na začatie konania v zmysle § 79 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) musí byť, okrem iného zrejmé, čoho sa navrhovateľ domáha. Teda petit žaloby musí byť jasný a určitý. Zároveň musí návrh obsahovať pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností. V petite navrhovateľka žiada zaviazať ministerstvo vybaviť sťažnosť zo dňa 08.07.2012, ktorou sa sťažuje na vybavenie jej sťažnosti zo dňa 07.02.2012 a ďalšie podnety v lehote jedného mesiaca odo dňa právoplatnosti rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Takto formulovaný žalobný petit je neurčitý a to v tom, že ministerstvo nemôže byť zaviazané na vybavovanie podnetov od navrhovateľa všeobecne. Zároveň nie je zrejmé, z akého dôvodu má ministerstvo opätovne vybaviť sťažnosť zo dňa 08.07.2012, keď už boli vykonané opatrenia v zmysle zákona o sťažnostiach č. 9/2010 Z.z., konkrétne listom zo dňa 28.02.2013, ktorým bolo navrhovateľke oznámené vybavenie sťažnosti a akým postupom, a súčasne listom ministerky č. z00215-2013-M zo dňa 11.03.2013 bolo jej adresované oznámenie opatrení prijatých na odstránenie nedostatkov v zmysle zákona o sťažnostiach. Kontrola bola vykonaná, teda nie je pravdivé tvrdenie, že ministerstvo nevybavilo sťažnosti. To, že spôsob vybavenia podaní navrhovateľky nie je zhodný s jej predstavami nie je dôvodom na to, aby podávala žaloby na nečinnosť ministerstva. Spravodlivý proces nemožno stotožňovať s procesným úspechom. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný podľa § 246 ods. 2 písm. b/ O.s.p. sa oboznámil s návrhom navrhovateľky, vyjadrením odporcu, ako aj s administratívnym spisom odporcu a dospel k záveru, že návrh nie je prípustný, a preto ho bez nariadenia pojednávania (§ 250t ods. 4 veta prvá O.s.p.) podľa § 250t ods. 4 veta štvrtá O.s.p., zamietol. Navrhovateľka sa domáha súdnej ochrany pred tvrdenou nečinnosťou odporcu návrhom podaným podľa § 250t O.s.p., a žiada zaviazať odporcu prešetriť sťažnosť zo dňa 08.07.2012 proti postupu Slovenskej zdravotníckej univerzity v Bratislave pri vybavovaní sťažnosti zo dňa 07.02.2012. Konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy je upravené v štvrtej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku v § 250t. Súčasťou práva na súdnu ochranu v zmysle judikatúry ESĽP je okrem iného právo na konanie bez zbytočných prieťahov. Toto právo sa však netýka iba konania na súde, ale aj v konaní pred inými orgánmi, ktoré rozhodujú o právach a záväzkoch inak chránených čl. 6 Dohovoru. Aplikácia relevantnej judikatúry týkajúca sa plynulosti konania na súde platí aj na konanie na správnom orgáne.
Pod nečinnosťou orgánu verejnej správy treba rozumieť nielen absolútnu nečinnosť, ale aj to, ak orgán verejnej správy koná spôsobom, ktorý znamená porušenie práva na konanie bez zbytočných prieťahov. To však neznamená, že súd je oprávnený určovať orgánu verejnej správy, ako má vo veci konať. Podľa § 250t ods. 1 O.s.p., fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis. Súd o návrhu rozhodne bez pojednávania uznesením. Ak súd návrhu vyhovie, vo výroku uvedie označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá, predmet a číslo správneho konania a primeranú lehotu, nie však dlhšiu ako tri mesiace, v ktorej je orgán verejnej správy povinný rozhodnúť. Súd môže na návrh orgánu verejnej správy túto lehotu predĺžiť. Nedôvodný alebo neprípustný návrh súd zamietne (§ 250t ods. 4 O.s.p.). Inštitút konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy upravený v štvrtej hlave piatej časti O.s.p. je určený na ochranu fyzickej alebo právnickej osoby, pokiaľ orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom. Petitom je návrh, aby sa nečinnému správnemu orgánu uložila povinnosť konať a rozhodnúť v primeranej lehote, ktorá nemôže byť dlhšia než tri mesiace od právoplatnosti rozhodnutia. Prešetrovanie sťažností je predmetom činnosti postupu orgánov verejnej správy a iných orgánov podľa zákona č. 9/2010 Z.z. o sťažnostiach. Súd v konaní podľa štvrtej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, ani v iných druhoch občianskeho súdneho konania nemá právomoc prešetrovať postup pri vybavovaní sťažností. V predmetnej veci petit podaného návrhu nezodpovedá ustanoveniu § 250t O.s.p., pretože navrhovateľka nežiada uloženie povinnosti konať a rozhodnúť, ale domáha sa nariadenia prešetrenia vybavovania sťažnosti. V zmysle § 153 O.s.p. je súd petitom zásadne viazaný a odstraňuje len vady podľa § 43 O.s.p., spočívajúce v nesprávnosti, neúplnosti alebo nezrozumiteľnosti podania. V danej veci súd nemohol poskytnúť navrhovateľke ani poučenie o nesprávnej formulácii petitu, keďže by išlo by poučenie o hmotnom práve, ktoré je v zmysle § 5 O.s.p. neprípustné. Takýmto postupom by súd mohol narušiť princíp rovnosti účastníkov v občianskom súdnom konaní (§ 18 O.s.p.). Súd nemôže odstraňovať vady petitu spočívajúce v hmotnoprávnej kvalifikácii, pretože rozsah poučovacej povinnosti súdu je obmedzený len na procesné práva a povinnosti (§ 5 O.s.p.). Súd tak môže a musí odstraňovať vady petitu spočívajúce v jeho nezrozumiteľnosti, nejasnosti či neurčitosti, nemôže však účastníka poučovať o tom, že účastníkom (navrhovateľom) formulovaný petit je podľa hmotného práva materiálne nevykonateľný. Števček, M., Ficová, S. a kol. Občiansky súdny poriadok. Komentár. 1. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2009, s. 186. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody najvyšší súd návrh navrhovateľky podľa zamietol.
§ 250t ods. 4 O.s.p.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 250t ods. 5 O.s.p. tak, že navrhovateľke, ktorej návrhu nebolo vyhovené, nepriznal právo na náhradu trov konania. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný