Text rozhodnutia
Súd: Najvyšší súd Spisová značka: 5MCdo/3/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 9011899766 Dátum vydania rozhodnutia: 01. 08. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Magura ECLI: ECLI:SK:NSSR:2012:9011899766.1
Rozhodnutie Najvyšší súd Z. republiky v právnej veci žalobcu M. Z., proti žalovanému G., o náhradu služobného platu s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 10 C 194/2007, v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 19.apríla XXXX sp.zn. 2 Co 104/2009 a rozsudku Okresného súdu Prešov z 10. februára 2009 č.k. 10 C 194/2007-138, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Prešov z 10. februára 2009 č.k. 10 C 194/2007-138 vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 28 552,01 € spolu s ročným úrokom z omeškania a náhradu trov konania 2 376,76 € a rozsudok Krajského súdu v Prešove z 19. apríla 2010 sp.zn. 2 Co 104/2009 v potvrdzujúcom výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 28 552,01 € spolu s ročným úrokom z omeškania a náhradu trov odvolacieho konania 1 156,54 € a vec v zrušenom rozsahu vracia Okresnému súdu Prešov na ďalšie konanie.
o d ô v o d n e n i e :
Žalobou doručenou súdu 11. novembra 2002 sa žalobca proti žalovanému G. domáhal vyslovenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhrady mzdy.
Okresný súd Prešov rozsudkom zo 7. februára 2006 č.k. 8 C 201/2002-156 určil, že skončenie pracovného pomeru medzi žalobcom medzi žalobcom a žalovaným ku dňu 30. apríla 2002 je neplatné a pracovný pomer trvá. Ďalej určil, že žalobca k 1. aprílu 2002 splnil podmienky stanovené v § 17 zákona č. 315/2001 Z.z. v znení k 1. aprílu 2002 a žalovanému uložil povinnosť umožniť žalobcovi zložiť služobnú prísahu a vymenovať ho za príslušníka v stálej štátnej službe k l. aprílu 2002. Mzdový nárok žalobcu, ako aj rozhodnutie o trovách konania vylúčil na samostatné konanie. Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Prešove rozsudkom zo 17. mája 2007 sp.zn. 4 Co 201/2006 rozsudok súdu prvého stupňa (s výnimkou výroku o vylúčení nároku na náhradu mzdy) potvrdil.
V ďalšom konaní (o náhradu mzdy) Okresný súd Prešov rozsudkom z 10. februára 2009 č.k. 10 C 194/2007-138 žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 28 552,01 € s ročným úrokom z omeškania tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku ohľadne každého nevyplateného platu za obdobie od 1. apríla 2002 do zaplatenia (do doby vymenovania žalobcu za príslušníka štátnej služby). Protižalobu zamietol a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy konania 2 376,76 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že žaloba bola podaná dôvodne. Mal za preukázané, že v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 8 C 201/2002 bolo právoplatným rozhodnutím súdu určené, že skončenie pracovného pomeru medzi žalobcom a žalovaným k 30. aprílu 2002 je neplatné a pracovný pomer trvá s tým, že žalobca splnil podmienky stanovené § 17 zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení k 1. aprílu 2002, a že žalovaný je povinný umožniť žalobcovi zložiť služobnú prísahu a vymenovať ho za príslušníka v stálej štátnej službe k 1. aprílu 2002, pričom nárok na náhradu mzdy bol vylúčený na samostatné konanie.
Nakoľko bolo právoplatne rozhodnuté, že pracovný pomer žalobcu trvá, bolo potrebné mu nahradiť ušlý služobný plat, a preto mu v súlade s § 64 zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore priznal náhradu mzdy za obdobie od 1. apríla 2002 do 11. júla 2007 v sume 28 552,01 €, vychádzajúc z vyčíslenia vykonaného žalovaným. Na námietku žalovaného ohľadom zníženia náhrady mzdy nad 12 mesiacov súd nepristúpil, nakoľko mal za to, že ide o satisfakciu pre žalobcu, keďže mu zo strany žalovaného nebolo umožnené vykonávať prácu tak, ako bolo rozhodnuté rozsudkom vo veci 8 C 201/2002. Konštatoval, že keďže ide o nárok žalobcu na služobný plat v zmysle zákona č. 315/2001 Z.z.. o Hasičskom a záchrannom zbore, nebolo možné na tento právny vzťah aplikovať ustanovenia Zákonníka práce ohľadom zníženia náhrady mzdy z titulu neplatného rozviazania pracovného pomeru. Poukázal aj na to, že zákon č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore v platnom znení, je k Zákonníku práce predpisom špeciálnym, preto aj vychádzal z tejto špeciálnej právnej úpravy, z ktorej možnosť zníženia služobného platu nevyplýva. Preto prvostupňový súd postupoval podľa ustanovenia § 64 zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru a priznal žalobcovi služobný plať, ktorý by mu patril, a to za obdobie od neprijatia do štátnej služby, teda od 1. apríla 2002, ku ktorému dňu bolo právoplatne rozhodnuté, že žalobca splnil podmienky uvedené v § 17 zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore, až do opätovného zaradenia žalobcu do štátnej služby, t.j. do 11.júla 2007. Zároveň priznal žalobcovi aj úrok z omeškania z jednotlivých služobných platov od 13. dňa nasledujúceho mesiaca do zaplatenia. Vychádzal pritom z ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1, 2 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. v platnom znení. Pokiaľ ide o protižalobu žalovaného na zaplatenie sumy 25 818 Sk, ktorá bola žalobcovi vyplatená v máji 2002 titulom náhrady mzdy z dôvodu skončenia pracovného pomeru vo výške 21 608 Sk, a náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku vo výške 4 210 Sk, zohľadnil námietku premlčania, ktorú vzniesol žalobca, a protižalobu zamietol. Vychádzal z trojročnej, osobitne v Zákonníku práce upravenej premlčacej lehoty, ktorá začala plynúť od vyplatenia uvedenej sumy, teda od mája 2002 a uplynula v máji 2005, pričom protižaloba bola na súd podaná až 21.novembra 2008. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Prešove rozsudkom z 19. apríla 2010 sp.zn. 2 Co 104/2009 rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť právnemu zástupcovi žalobcu JUDr. V. D., náhradu trov odvolacieho konania vo výške 1 156,54 €. Z výsledkov vykonaného dokazovania mal odvolací súd preukázané, že rozsudkom Okresného súdu Prešov zo 7. februára 2006 č.k. 8 C 201/2002-156 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo 17. mája 2007 sp.zn. 4 Co 201/2006 a s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. júla 2008 sp.zn. 1 Cdo 70/2007 bolo určené, že skončenie pracovného pomeru medzi žalobcom a žalovaným ku dňu 30. apríla 2002 je neplatné a pracovný pomer trvá s tým, že zároveň žalobca ku dňu 1. apríla 2002 splnil podmienky stanovené v § 17 zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení k 1. aprílu 2002 a žalovaný je povinný umožniť žalobcovi zložiť služobnú prísahu a vymenovať ho za príslušníka v stálej štátnej službe k 1. aprílu 2002. Uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 28.júna 2007. Žalobca v tejto súvislosti požadoval aj náhradu mzdy za obdobie od 1.apríla 2002, teda od neprijatia do štátnej služby do doby vymenovania ho za príslušníka stálej služby s tým, že tento nárok bol vylúčený na samostatné konanie. V nadväznosti na uvedené právoplatné rozhodnutie súdu v konaní pod sp.zn. 8 C 201/2002, rozhodnutím z 9.júla 2007 žalovaný vymenoval žalobcu spätne a to dňom 1. apríla 2002 do funkcie hasič záchranár. Uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 11. júla 2007. Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa vychádzal z názoru, že vzhľadom na predtým právoplatne určené trvanie pracovného pomeru účastníkov, žalobca oprávnene požadoval náhradu služobného platu za obdobie od 1. apríla 2002, odkedy sa právoplatne rozhodlo, že splnil podmienky určené v § 17 zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore až do jeho vymenovania do stálej štátnej služby rozhodnutím žalovaného právoplatným 11. júla 2007. Mal za to, že pokiaľ išlo o výšku náhrady služobného platu za požadované obdobie od 1. apríla 2002 do 11. júla 2007, správne súd prvého stupňa vychádzal z vyčíslenia tejto náhrady vykonanej samotným žalovaným v celkovej sume 28 552,01 € (860 158 Sk), rozsah ktorej napokon ani účastníkmi v konaní spochybňovaný nebol. Za správny považoval aj záver súdu prvého stupňa ohľadom návrhu žalovaného na zníženie náhrady mzdy nad 12 mesiacov podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce. Poukázal na to, že zákon č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov je vo vzťahu k Zákonníku práce predpisom špeciálnym, podľa ktorého bolo potrebné posudzovať vzájomné vzťahy účastníkov. Uvedená zákonná úprava vo svojich ustanoveniach prípadné zníženie náhrady služobného príjmu neupravuje a zároveň § 193 tohto zákona neodkazuje na možnosť aplikácie ustanovenia §
79 ods. 2 Zákonníka práce. K námietke žalovaného poukazujúceho na nedostatok právomoci súdu rozhodovať o nárokoch príslušníka vyplývajúcich z existencie služobného pomeru v rámci štátnej služby, o ktorých rozhoduje služobný úrad a nie súd, odvolací súd uviedol, že v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1 O.s.p.). Podľa § 137 ods. 1 písm. f/ zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení platnom k 11. júlu 2007, a aj podľa aktuálneho znenia zákona, konanie vo veciach služobného pomeru sa vzťahuje na veci týkajúce sa služobného pomeru okrem priznávania zložiek služobného príjmu podľa § 103, peňažnej náhrady, peňažnej náhrady za služobnú pohotovosť a peňažnej náhrady za pohotovosť podľa § 122. Vychádzajúc z uvedeného ustanovenia, teda priznávanie zložiek služobného príjmu, ktorý patrí príslušníkov podľa § 103 citovaného zákona, nie je vecou služobného pomeru, na ktorý sa vzťahuje konanie vo veciach služobného pomeru podľa §§ 137 až 158 citovaného zákona. V nadväznosti na to ani náhrada služobného príjmu nie je vecou služobného pomeru, o ktorej by malo prebiehať konanie, v ktorom rozhoduje príslušný služobný úrad (§ 138, § 154a ods. 3 zákona č. 315/2001 Z.z.), a ktorého právoplatné rozhodnutie je preskúmateľné súdom (§ 158 citovaného zákona) podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Konštatoval, že v prejednávanej veci vo vzťahu k žiadanej náhrade služobného príjmu ani žiadne administratívne rozhodnutie žalovaným vydané nebolo, a preto neprejednanie návrhu žalobcu v tejto časti by mohlo znamenať odmietnutie spravodlivosti. V ďalšom sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa a obmedzil sa na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania odôvodnil s poukazom na § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Generálny prokurátor Slovenskej republiky na základe podnetu žalovaného podal proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvého stupňa v jeho potvrdzujúcej časti (o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu platu 28 552,01 € s ročným úrokom z omeškania a náhradu trov konania 2 376,76 €) mimoriadne dovolanie. Navrhol rozhodnutia v napadnutej časti zrušiť a vec v rozsahu zrušenia vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie z dôvodu, že tieto v dovolaním napadnutej časti spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci a jednak v ich konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 písm. f/ O.s.p. (§ 243e ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243f ods. 1 písm. a/, c/ O.s.p.). Poukázal na to, že ak súd rozhoduje o náhrade mzdy, prizná jej náhradu v tzv. čistej mzde, t.j. po odpočítaní dane a odvodov, a nie v tzv. hrubej mzde. Z rozhodnutia súdu musí byť nepochybný presný rozsah a obsah plnenia, rozhodnutie, ktoré by tieto náležitosti nemalo, by jednak nebolo vykonateľné a ani by nemohlo byť podkladom pre výkon rozhodnutia. Naviac pri priznaní náhrady tzv. hrubej mzdy základ pre výpočet úroku z omeškania nezodpovedá skutočnosti, pretože zamestnávateľ nedlhuje zamestnancovi tzv. hrubú mzdu, ale tzv. čistú mzdu, a preto ani nemôže niesť zodpovednosť za úrok z omeškania z tzv. hrubej mzdy. Rozsah peňažného plnenia stanovený súdnym rozhodnutím musí teda presne zodpovedať tej čiastke, ktorú je treba zaplatiť, t.j. v danom prípade náhrade čistej mzdy (R 28/1983). Keďže súdy napadnutým rozhodnutím priznali žalobcovi náhradu tzv. hrubej mzdy a z tejto priznali aj úrok z omeškania, zákon nesprávne vyložili a vec nesprávne právne posúdili. Rovnako súdy nesprávne priznali náhradu mzdy za obdobie od 1. apríla 2002 napriek tomu, že medzi účastníkmi nebolo sporné, že žalobca v čase od 1. apríla 2002 do 11. apríla 2002 odpracoval 9 pracovných dní, za ktoré mu bola vyplatená mzda a od 12. apríla 2002 do 30. júna 2002 bol práceneschopný, za čo mu boli vyplatené nemocenské dávky. Súdy napriek tomu svoje rozhodnutie v tejto časti žiadnym spôsobom, a to aj napriek stanovisku a námietkam žalovaného, neodôvodnili. V tejto časti, ako v rozhodnutí súdu prvého stupňa, tak aj v rozhodnutí odvolacieho súdu, úplne absentuje akékoľvek odôvodnenie uvedenej skutočnosti a rozhodnutie je preto nepreskúmateľné. Rozhodnutie súdov tak trpí tiež vadou uvedenou v § 237 O.s.p. spočívajúcou v odňatí možnosti účastníkovi konania konať pred súdom. Namietal tiež, že súdy v rozpore s ustanovením § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. platného k 31. decembru 2008 v 11-tich prípadoch vec nesprávne právne posúdili, keď priznali žalobcovi úroky z omeškania nad hornú hranicu základných úrokových sadzieb Národnej banky Slovenska. Odvolaciemu súdu vytýkal, že vo výroku o trovách odvolacieho konania priznal žalobcovi vyššiu náhradu trov právneho zastúpenia než mal, keďže vychádzal z nesprávnej základnej tarifnej odmeny vypočítanej advokátom, zo sumy 478,86 €, pričom v predmetnom prípade základná sadzba tarifnej odmeny predstavuje sumu 448,48 €.
Žalobca vo svojom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu žiadal mimoriadne dovolanie ako nedôvodné zamietnuť, lebo smeruje proti vecne správnym rozhodnutiam súdov nižších stupňov.
Žalovaný sa k mimoriadnemu dovolaniu písomne nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní (§ 10a ods. 3 O.s.p.) po zistení, že tento opravný prostriedok podal včas generálny prokurátor Slovenskej republiky (243g O.s.p.) na základe podnetu účastníka konania (243e ods. 1 a 2 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozsudky nižších stupňov v rozsahu podľa § 243i ods. 2 O.s.p. a § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že tieto rozhodnutia treba zrušiť.
Z ustanovenia § 243e ods. 1 O.s.p. vyplýva, že ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.
V zmysle § 243f ods. 1 O.s.p. môže byť mimoriadne dovolanie podané iba z dôvodov, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom mimoriadneho dovolania, ale i v mimoriadnom dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako boli v mimoriadnom dovolaní označené, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na posúdenie dovolacích dôvodov uvedených výslovne v mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky, ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. O vadu tejto povahy ide vždy vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Žiadna z vád uvedených v § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. nebola v mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky namietaná a v konaní o tomto opravnom prostriedku nevyšla najavo. Dovolací súd so zreteľom na obsah mimoriadneho dovolania a tiež zákonnú povinnosť vyplývajúcu z § 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p. osobitne skúmal, či účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Podľa dovolacieho súdu je konanie a rozhodnutie ako krajského súdu tak aj okresného súdu postihnuté vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva.
Nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky kvalifikuje za nezlučiteľnú s obsahom práv zaručených v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej tiež „ústava“) a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej tiež „dohovor“) považujúc ju za vadu konania zakladajúcu prípustnosť i dôvodnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (napr. Ústavný súd Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 198/2011).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejedaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“), ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods.1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94).
Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy (podobne aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy) normujúcich rámec, v ktorom je možné domáhať sa jeho rešpektovania (m. m. I. ÚS 22/03).
Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (I. ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto („každý“) domáha svojho práv na súde, ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôže byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/08).
Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe najmä princíp „rovnosti zbraní“, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a ďalšie požiadavky spravodlivého súdneho konania. Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Procesný postup súdu pri konštituovaní rozhodnutia, ktorý nenachádza oporu v zákone, je preto potrebné považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu (účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania, ktoré (práva) slúžia na ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je možné považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený pri jeho uplatnení v dôsledku nesprávneho postupu súdu, dochádza v takomto prípade k stavu, kedy sa mu postupom súdu odníma možnosť konať pred súdom, porušuje ústavné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces.
Súčasťou obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr. III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06). Zásada spravodlivosti obsiahnutá v práve na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky) totiž vyžaduje, aby súdy založili svoje rozhodnutie na dostatočných a právne relevantných dôvodoch zodpovedajúcich konkrétnym okolnostiam prerokúvanej veci (III. ÚS 305/08). Právo účastníka súdneho konania na riadne odôvodnenie rozhodnutia je jednoznačne takým procesným právom, ktoré mu je v občianskom súdnom konaní priznané za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudkov vyplývajú z § 157 ods. 2 O.s.p.; obdobne tomu je aj v prípade uznesení (§ 167 ods. 2 O.s.p.). Jeho účelom je predovšetkým doložiť správnosť rozhodnutia; zároveň je aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia. Ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. dáva súdom dostatočný návod na to, aké má byť odôvodnenie rozhodnutia. Z hľadiska úplnosti odôvodnenia rozhodnutia sa žiada, aby odôvodnenie obsahovalo najmä stručné a výstižné prednesy účastníkov a ich konečné návrhy, dôkazy, o ktoré súd oprel svoje skutkové zistenia, úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení dôkazov a skutočností, ktoré mal preukázané, a právne posúdenie zisteného skutkového stavu podľa príslušných zákonných ustanovení. Ak súd svoj právny záver v rozhodnutí riadne neodôvodní, jeho rozsudok zostáva nepreskúmateľný.
Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napr. Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997), avšak musí zodpovedať požiadavkám zakotveným v § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p. Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Generálny prokurátor Slovenskej republiky v mimoriadnom dovolaní okrem iného namietal správnosť právnych záverov odvolacieho súdu i súdu prvého stupňa ohľadom priznania náhrady mzdy za obdobie od 1. apríla 2002 napriek tomu, že medzi účastníkmi nebolo sporné, že žalobca v čase od 1. apríla 2002 do 11. apríla 2002 odpracoval 9 pracovných dní, za ktoré mu bola vyplatená mzda a od 12. apríla 2002 do 30. júna 2002 bol práceneschopný, za čo mu boli vyplatené nemocenské dávky. Súd napriek tomu svoje rozhodnutie v tejto časti žiadnym spôsobom, a to napriek námietkam žalovaného, neodôvodnil a rozhodnutie súdu tak trpí tiež vadou uvedenou v § 237 O.s.p. spočívajúcou v odňatí možnosti účastníkovi konania konať pred súdom.
V prejednávanej veci súd prvého stupňa uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy ( náhradu služobného platu) vo výške 28 552,01 € za obdobie od 1. apríla 2002, odkedy sa právoplatne rozhodlo, že splnil podmienky určené v § 17 zákona č. 315/2001 Z.z., až do vymenovania žalobcu do stálej štátnej služby rozhodnutím žalovaného právoplatným 11. júla 2007. V odôvodnení rozsudku uviedol, že „ nakoľko bolo právoplatne rozhodnuté, že pracovný pomer žalobcu trval, má súd za to, že bolo potrebné mu nahradiť ušlý služobný plat, súd preto v súlade s § 64 zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore vyhovel žalobe a priznal žalobcovi náhradu mzdy za obdobie od 1. apríla 2002 do 11. júla 2007 vo výške 860 158 Sk (28 552,01 €) vychádzajúc z vyčíslenia vykonaného žalovaným dňa 10.októbra 2007“. Odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom rozsudku sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa o oprávnení žalobcu na náhradu služobného platu, ktorý by mu patril za obdobie od 1. apríla 2002, odkedy sa právoplatne rozhodlo, že splnil podmienky určené § 17 zákona č. 315/2001 Z.z. až do vymenovania žalobcu do stálej štátnej služby rozhodnutím žalovaného právoplatným 11. júla 2007, ako aj s priznanou výškou náhrady služobného platu za požadované obdobie.
V danom prípade súdy priznali žalobcovi náhradu mzdy za obdobie od 1. apríla 2002 napriek tomu, že medzi účastníkmi nebolo sporné, že žalobca v čase od 1. apríla 2002 do 11. apríla 2002 odpracoval 9 pracovných dní, za ktoré mu bola vyplatená mzda (č.l. 98 spisu) a od 12. apríla 2002 do 30. júna 2002 bol práceneschopný (č.l. 100 spisu), za čo mu boli vyplatené nemocenské dávky (č.l. 121, 127 spisu), a svoje rozhodnutie v tejto časti žiadnym spôsobom, a to aj napriek stanovisku a námietkam žalovaného,
neodôvodnili. V tejto časti, ako v rozhodnutí súdu prvého stupňa, tak aj v rozhodnutí odvolacieho súdu úplne absentuje akékoľvek odôvodnenie uvedenej skutočnosti.
Odôvodnenie mimoriadnym dovolateľom napadnutých rozhodnutí prvostupňového, ako aj odvolacieho súdu neobsahuje náležitosti ustanovené v § 157 ods. 2 O.s.p. a navyše takéto arbitrárne rozhodnutie súdu porušuje právo účastníka na spravodlivý súdny proces a v konečnom dôsledku mu odníma možnosť konať pred súdom (čo zakladá vadu konania podľa § 243f ods. 1 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p.). Keďže ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. platí primerane i pre konanie na odvolacom súde (§ 211 ods. 2 O.s.p.), treba rovnako dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a presvedčivosti odôvodnenia aj pre rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré sa v tomto prípade obmedzili len na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvého stupňa. Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozsudku je totiž nielen formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozsudkov, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané, účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať jeho správnosť a odôvodnenie, súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí súdu, t.j. musí byť preskúmateľné.
Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že procesný postup odvolacieho súdu zavŕšený dovolaním napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, je zaťažený vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Výskyt niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. je vždy zo zákona dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu, vydanému v konaní touto vadou postihnutom. Zároveň je tiež dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v takom konaní nemôže byť považované za správne.
Vychádzajúc z uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu zrušil (§ 243b ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.). Zrušil aj rozhodnutie súdu prvého stupňa, pretože má rovnaké vady, pre ktoré sa zrušilo rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (243b ods. 3 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.).
Generálny prokurátor Slovenskej republiky v mimoriadnom dovolaní vytýka napadnutým rozhodnutiam súdov nižších stupňov, že rozhodnutia v napadnutej časti spočívajú na nesprávnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.).
Podľa dovolateľa súdy nesprávne právne posúdili vec, keď priznali žalobcovi náhradu tzv. hrubej mzdy a z tejto priznali aj úrok z omeškania. Dôvodil, že z rozhodnutia súdu musí byť nepochybný presný rozsah a obsah plnenia, rozhodnutie, ktoré by tieto náležitosti nemalo, by jednak nebolo vykonateľné a ani by nemohlo byť podkladom pre výkon rozhodnutia. Ak by povinný (zamestnávateľ) odmietol náhradu mzdy vyplatiť, výpočet dane a odvodov by bol pri priznaní náhrady tzv. hrubej mzdy neprípustne prenesený do výkonu rozhodnutia. Naviac pri priznaní náhrady tzv. hrubej mzdy základ pre výpočet úroku z omeškania nezodpovedá skutočnosti, pretože zamestnávateľ nedlhuje zamestnancovi tzv. hrubú mzdu, ale tzv. čistú mzdu, a preto ani nemôže niesť zodpovednosť za úrok z omeškania z tzv. hrubej mzdy. Rozsah peňažného plnenia stanovený súdnym rozhodnutím musí teda presne zodpovedať tej čiastke, ktorú je treba zaplatiť, t.j. v danom prípade tzv. čistej mzdy (R 28/83).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
V posudzovanom prípade je nepochybné, že predmetom konania je náhrada služobného platu z neplatného skončenia služobného pomeru za obdobie od 1. apríla 2002, do doby vymenovania žalobcu za príslušníka stálej štátnej služby, t.j. 11. júla 2007.
Podľa § 64 zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení platnom k 11. júlu 2007, ak je podľa právoplatného rozhodnutia skončenie služobného pomeru neplatné, služobný pomer trvá ďalej. Za obdobie od neplatného skončenia služobného pomeru do opätovného zaradenia do štátnej služby patrí príslušníkovi služobný plat, ktorý by mu patril, ak by nedošlo k neplatnému skončeniu služobného pomeru.
Podľa § 69 ods. 1 písm. b/ citovaného zákona, príslušník má právo na služobný plat a platový postup v štátnej službe podľa tohto zákona.
S námietkou dovolateľa, že ohľadne žalovanej čiastky nie je súdne rozhodnutie presné ani správne, pretože žalovaná čiastka bola žalobcovi priznaná súdmi oboch stupňov v „hrubej“ výške, dovolací súd súhlasí v tom, že v rozhodovacej činnosti súdov bol v minulosti prijatý právny názor, že povinnosť (zamestnávateľa) zaplatiť mzdu (náhradu mzdy), ktorá prináleží zamestnancovi, uloží súd v rozsudku po odpočítaní dane zo mzdy v tzv. „čistej„ výške (porovnaj záver býv. Najvyššieho súdu ČSSR v Stanovisku zo dňa 26. apríla 1983, sp.zn. Sc 3/82, uverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod č. 28, ročník 1983). Uvedené závery judikatúry súdov, založené na právnej úprave účinnej do 31. decembra 1992, však nemožno po 1. januári 1993 v dôsledku zmenenej právnej úpravy v daňovej oblasti (zrušenie zákona č. 76/1952 Zb. o dani zo mzdy v znení neskorších predpisov, a prijatie zákona č. 286/1992 Zb. o daniach z príjmov) použiť. V „čistej“ výške je možné zamestnancovi priznať mzdu (náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru) len za dobu do 31. decembra 1992. Mzda (náhrada mzdy) od 1. januára 1993, ktorá prináleží zamestnancovi, tak podlieha dani z príjmu. Výšku mzdy (náhrady mzdy) od 1. januára 1993 preto súd vo svojom rozhodnutí stanoví v „hrubej“ výške a je vecou plátcu dane, poprípade poplatníka, aby v súlade so zákonom splnil svoje povinnosti pri výbere a platení dane. Ak priznali preto súdy nižších stupňov od 1. januára 1993 žalobcovi náhradu služobného platu (náhradu mzdy) v „hrubej“ výške, t.j. vrátane všetkých zákonných odvodov, rozhodli v súlade s hmotným právom.
Dôvodná je aj námietka mimoriadneho dovolateľa, týkajúca sa prekročenia kogentne stanovenej hornej hranice základných úrokových sadzieb stanovených Národnou bankou Slovenska, ktorých prekročenie viedlo k nesprávne stanoveným výškam úrokov z omeškania z nevyplatených súm služobného platu vo viacerých výrokoch napadnutých rozhodnutí.
K pochybeniu došlo aj pri vyčíslení trov odvolacieho konania z dôvodu, že nebola správne vyčíslená hodnota sporu v odvolacom konaní.
So zreteľom na uvedené rozhodnutia súdov v mimoriadnym dovolaním napadnutej časti, nie je možné považovať za správne. Generálny prokurátor Slovenskej republiky preto dôvodne podal v tejto časti mimoriadne dovolanie podľa § 243e O.s.p. v spojení s § 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p., keďže to vyžadovala ochrana práv a zákonom chránených záujmov účastníka konania a túto ochranu nebolo možno dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.
Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutia súdov oboch stupňov v napadnutej časti zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 243b ods. 2 O.s.p.).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania
( § 243i ods. 2 O.s.p. a § 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.