{"guid": "aa8999a5-a6f4-4f89-a16e-d1ec91617373:30795d13-1765-40e8-8d74-593e77dcf180", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2012:9011899766.1", "spisova_znacka": "5MCdo/3/2011", "nazov": "Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5MCdo/3/2011 z 31. 7. 2012", "citacia": "rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 31. júla 2012, sp. zn. 5MCdo/3/2011, ECLI:SK:NSSR:2012:9011899766.1", "identifikacne_cislo": "9011899766", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Elena Ondrišová", "sudca_id": 202, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-elena-ondrisova-202", "datum_vydania": "2012-07-31", "forma": "Rozhodnutie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-17", "nazov": "§ 17 zákona č. 315/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-17", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/315-2001/paragraf-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-64", "nazov": "§ 64 zákona č. 315/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-64", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/315-2001/paragraf-64"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-137.odsek-1", "nazov": "§ 137 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/315/#paragraf-137.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/315-2001/paragraf-137"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2001/315#paragraf-17", "/SK/ZZ/2001/315#paragraf-64", "/SK/ZZ/2001/315#paragraf-137"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/30795d13-1765-40e8-8d74-593e77dcf180", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2012:9011899766.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2012:9011899766.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2012:9011899766.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Najvyšší súd\nSpisová značka: 5MCdo/3/2011\nIdentifikačné číslo súdneho spisu: 9011899766\nDátum vydania rozhodnutia: 01. 08. 2012\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Magura\nECLI: ECLI:SK:NSSR:2012:9011899766.1\n\nRozhodnutie\nNajvyšší súd Z. republiky v právnej veci žalobcu M. Z., proti žalovanému G., o náhradu služobného\nplatu s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 10 C 194/2007, v konaní o\nmimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Krajského súdu v\nPrešove z 19.apríla XXXX sp.zn. 2 Co 104/2009 a rozsudku Okresného súdu Prešov z 10. februára\n2009 č.k. 10 C 194/2007-138, takto\n\nr o z h o d o l :\n\nNajvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e  rozsudok Okresného súdu Prešov z 10. februára 2009 č.k.\n10 C 194/2007-138 vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 28 552,01 € spolu s ročným\núrokom z omeškania a náhradu trov konania 2 376,76 € a rozsudok Krajského súdu v Prešove z 19.\napríla 2010 sp.zn. 2 Co 104/2009 v potvrdzujúcom výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi\n28 552,01 € spolu s ročným úrokom z omeškania a náhradu trov odvolacieho konania 1 156,54 € a vec\nv zrušenom rozsahu vracia Okresnému súdu Prešov na ďalšie konanie.\n\no d ô v o d n e n i e :\n\nŽalobou doručenou súdu 11. novembra 2002 sa žalobca proti žalovanému G. domáhal vyslovenia\nneplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhrady mzdy.\n\nOkresný súd Prešov rozsudkom zo 7. februára 2006 č.k. 8 C 201/2002-156 určil, že skončenie\npracovného pomeru medzi žalobcom medzi žalobcom a žalovaným ku dňu 30. apríla 2002 je neplatné\na pracovný pomer trvá. Ďalej určil, že žalobca k 1.  aprílu 2002 splnil podmienky stanovené v § 17\nzákona č. 315/2001 Z.z. v znení k 1. aprílu 2002 a žalovanému uložil povinnosť umožniť žalobcovi zložiť\nslužobnú prísahu a vymenovať ho za príslušníka v stálej štátnej službe k  l. aprílu 2002. Mzdový nárok\nžalobcu, ako aj rozhodnutie o trovách konania vylúčil na samostatné konanie. Na odvolanie žalovaného\nKrajský súd v Prešove rozsudkom zo 17. mája 2007 sp.zn. 4 Co 201/2006 rozsudok súdu prvého stupňa\n(s výnimkou výroku o vylúčení nároku na náhradu mzdy) potvrdil.\n\nV ďalšom konaní (o náhradu mzdy) Okresný súd Prešov rozsudkom z 10. februára 2009 č.k. 10 C\n194/2007-138 žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 28 552,01 € s\nročným úrokom z omeškania tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku ohľadne každého nevyplateného\nplatu za obdobie od 1. apríla 2002 do zaplatenia (do doby vymenovania žalobcu za príslušníka štátnej\nslužby). Protižalobu zamietol a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy konania 2 376,76 €\ndo 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že žaloba bola podaná\ndôvodne. Mal za preukázané, že v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 8 C 201/2002\nbolo právoplatným rozhodnutím súdu určené, že skončenie pracovného pomeru medzi žalobcom a\nžalovaným k 30. aprílu 2002 je neplatné a pracovný pomer trvá s tým, že žalobca splnil podmienky\nstanovené § 17 zákona č. 315/2001 Z.z.  o Hasičskom a záchrannom zbore v znení k 1. aprílu 2002, a\nže žalovaný je povinný umožniť žalobcovi zložiť služobnú prísahu a vymenovať ho za príslušníka v stálej\nštátnej službe k 1. aprílu 2002, pričom nárok na náhradu mzdy bol vylúčený na samostatné konanie.\n\nNakoľko bolo právoplatne rozhodnuté, že pracovný pomer žalobcu trvá, bolo potrebné mu nahradiť\nušlý služobný plat, a preto mu v súlade s § 64 zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom\nzbore priznal náhradu mzdy za obdobie od 1. apríla 2002 do 11. júla 2007 v sume 28 552,01 €,\nvychádzajúc z vyčíslenia vykonaného žalovaným. Na námietku žalovaného ohľadom zníženia náhrady\nmzdy nad 12 mesiacov súd nepristúpil, nakoľko mal za to, že ide o satisfakciu pre žalobcu, keďže mu\nzo strany žalovaného nebolo umožnené vykonávať prácu tak, ako bolo rozhodnuté rozsudkom vo veci\n8 C 201/2002. Konštatoval, že keďže ide o nárok žalobcu na služobný plat v zmysle zákona č. 315/2001\nZ.z.. o Hasičskom a záchrannom zbore, nebolo možné na tento právny vzťah aplikovať ustanovenia\nZákonníka práce ohľadom zníženia náhrady mzdy z titulu neplatného rozviazania pracovného pomeru.\nPoukázal aj na to, že zákon č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore v platnom znení, je k\nZákonníku práce predpisom špeciálnym, preto aj vychádzal z tejto špeciálnej právnej úpravy, z ktorej\nmožnosť zníženia služobného platu nevyplýva. Preto prvostupňový súd postupoval podľa ustanovenia\n§ 64 zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore v súvislosti s neplatným skončením\npracovného pomeru a priznal žalobcovi služobný plať, ktorý by mu patril, a to za obdobie od neprijatia\ndo štátnej služby, teda od 1. apríla 2002, ku ktorému dňu bolo právoplatne rozhodnuté, že žalobca splnil\npodmienky uvedené v § 17 zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore, až do opätovného\nzaradenia žalobcu do štátnej služby, t.j. do 11.júla 2007. Zároveň priznal žalobcovi aj úrok z omeškania\nz jednotlivých služobných platov od 13. dňa nasledujúceho mesiaca do zaplatenia. Vychádzal pritom z\nustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1, 2 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. v\nplatnom znení. Pokiaľ ide o protižalobu žalovaného na zaplatenie sumy 25 818 Sk, ktorá bola žalobcovi\nvyplatená v máji 2002 titulom náhrady mzdy z dôvodu skončenia pracovného pomeru vo výške 21 608\nSk, a náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku vo výške 4 210 Sk, zohľadnil námietku premlčania, ktorú\nvzniesol žalobca, a protižalobu zamietol. Vychádzal z trojročnej, osobitne v Zákonníku práce upravenej\npremlčacej lehoty, ktorá začala plynúť od vyplatenia uvedenej sumy, teda od mája 2002 a uplynula v\nmáji 2005, pričom protižaloba bola na súd podaná až 21.novembra 2008. O trovách konania rozhodol\npodľa § 142 ods. 1 O.s.p.\n\nNa odvolanie žalovaného Krajský súd v Prešove rozsudkom z 19. apríla 2010 sp.zn. 2 Co 104/2009\nrozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Žalovanému uložil\npovinnosť zaplatiť právnemu zástupcovi žalobcu JUDr. V. D., náhradu trov odvolacieho konania vo\nvýške 1 156,54 €. Z výsledkov vykonaného dokazovania mal odvolací súd preukázané, že rozsudkom\nOkresného súdu Prešov zo 7. februára 2006 č.k. 8 C 201/2002-156 v spojení s rozsudkom Krajského\nsúdu v Prešove zo 17. mája 2007 sp.zn. 4 Co 201/2006 a s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky z 28. júla 2008 sp.zn. 1 Cdo 70/2007 bolo určené, že skončenie pracovného pomeru medzi\nžalobcom a žalovaným ku dňu 30. apríla 2002 je neplatné a pracovný pomer trvá s tým, že zároveň\nžalobca ku dňu 1. apríla 2002 splnil podmienky stanovené v § 17 zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom\na záchrannom zbore v znení k 1. aprílu 2002 a žalovaný je povinný umožniť žalobcovi zložiť služobnú\nprísahu a vymenovať ho za príslušníka v stálej štátnej službe k 1. aprílu 2002. Uvedené rozhodnutie\nnadobudlo právoplatnosť 28.júna 2007. Žalobca v tejto súvislosti požadoval aj náhradu mzdy za obdobie\nod 1.apríla 2002, teda od neprijatia do štátnej služby do doby vymenovania ho za príslušníka stálej\nslužby s tým, že tento nárok bol vylúčený na samostatné konanie. V nadväznosti na uvedené právoplatné\nrozhodnutie súdu v konaní pod sp.zn. 8 C 201/2002, rozhodnutím z 9.júla 2007 žalovaný vymenoval\nžalobcu spätne a to dňom 1. apríla 2002 do funkcie hasič záchranár. Uvedené rozhodnutie nadobudlo\nprávoplatnosť 11. júla 2007. Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa vychádzal z názoru, že\nvzhľadom na predtým právoplatne určené trvanie pracovného pomeru účastníkov, žalobca oprávnene\npožadoval náhradu služobného platu za obdobie od 1. apríla 2002, odkedy sa právoplatne rozhodlo,\nže splnil podmienky určené v § 17 zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore až do\njeho vymenovania do stálej štátnej služby  rozhodnutím žalovaného právoplatným 11. júla 2007. Mal\nza to, že pokiaľ išlo o výšku náhrady služobného platu za požadované obdobie od 1. apríla 2002 do\n11. júla 2007, správne súd prvého stupňa vychádzal z vyčíslenia tejto náhrady vykonanej samotným\nžalovaným v celkovej sume 28 552,01 € (860 158 Sk), rozsah ktorej napokon ani účastníkmi v konaní\nspochybňovaný nebol. Za správny považoval aj záver súdu prvého stupňa ohľadom návrhu žalovaného\nna zníženie náhrady mzdy nad 12 mesiacov  podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce. Poukázal na to, že\nzákon č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov je vo vzťahu\nk Zákonníku práce predpisom špeciálnym, podľa ktorého bolo potrebné posudzovať vzájomné vzťahy\núčastníkov. Uvedená zákonná úprava vo svojich ustanoveniach prípadné zníženie náhrady služobného\npríjmu neupravuje a zároveň § 193 tohto zákona neodkazuje na možnosť aplikácie ustanovenia §\n\n79 ods. 2 Zákonníka práce. K námietke žalovaného poukazujúceho na nedostatok právomoci súdu\nrozhodovať o nárokoch príslušníka vyplývajúcich z existencie služobného pomeru v rámci štátnej\nslužby, o ktorých rozhoduje služobný úrad a nie súd, odvolací súd uviedol, že v občianskom súdnom\nkonaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych,\npracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú\na nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1 O.s.p.). Podľa § 137 ods. 1 písm. f/ zákona č. 315/2001 Z.z.\no Hasičskom a záchrannom zbore v znení platnom k 11. júlu 2007, a aj podľa aktuálneho znenia zákona,\nkonanie vo veciach služobného pomeru sa vzťahuje na veci týkajúce sa služobného pomeru okrem\npriznávania zložiek služobného príjmu podľa § 103, peňažnej náhrady, peňažnej náhrady za služobnú\npohotovosť a peňažnej náhrady za pohotovosť podľa § 122. Vychádzajúc z uvedeného ustanovenia,\nteda priznávanie zložiek služobného príjmu, ktorý patrí príslušníkov podľa § 103 citovaného zákona, nie\nje vecou služobného pomeru, na ktorý sa vzťahuje konanie vo veciach služobného pomeru podľa §§ 137\naž 158 citovaného zákona. V nadväznosti na to ani náhrada služobného príjmu nie je vecou služobného\npomeru, o ktorej by malo prebiehať konanie, v ktorom rozhoduje príslušný služobný úrad (§ 138, § 154a\nods. 3 zákona č. 315/2001 Z.z.), a ktorého právoplatné rozhodnutie je preskúmateľné súdom (§ 158\ncitovaného zákona) podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Konštatoval, že v prejednávanej\nveci vo vzťahu k žiadanej náhrade služobného príjmu ani žiadne administratívne rozhodnutie žalovaným\nvydané nebolo, a preto neprejednanie návrhu žalobcu v tejto časti by mohlo znamenať odmietnutie\nspravodlivosti. V ďalšom sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozsudku súdu\nprvého stupňa a obmedzil sa na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 219\nods. 2 O.s.p.). Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania odôvodnil s poukazom na § 224 ods. 1 O.s.p.\nv spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.\n\nGenerálny prokurátor Slovenskej republiky na základe podnetu žalovaného podal proti potvrdzujúcemu\nrozsudku odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvého stupňa v jeho potvrdzujúcej časti (o\npovinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu platu 28 552,01 € s ročným úrokom z omeškania a\nnáhradu trov konania 2 376,76 €) mimoriadne dovolanie. Navrhol rozhodnutia v napadnutej časti zrušiť\na vec v rozsahu zrušenia vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie z dôvodu, že tieto v dovolaním\nnapadnutej časti spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci a jednak v ich konaní došlo k vadám\nuvedeným v § 237 písm. f/ O.s.p. (§ 243e ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243f ods. 1 písm. a/, c/ O.s.p.).\nPoukázal na to, že ak súd rozhoduje o náhrade mzdy, prizná jej náhradu v tzv. čistej mzde, t.j. po\nodpočítaní dane a odvodov, a nie v tzv. hrubej mzde. Z rozhodnutia súdu musí byť nepochybný presný\nrozsah a obsah plnenia, rozhodnutie, ktoré by tieto náležitosti nemalo, by jednak nebolo vykonateľné\na ani by nemohlo byť podkladom pre výkon rozhodnutia. Naviac pri priznaní náhrady tzv. hrubej mzdy\nzáklad pre výpočet úroku z omeškania nezodpovedá skutočnosti, pretože zamestnávateľ nedlhuje\nzamestnancovi tzv. hrubú mzdu, ale tzv. čistú mzdu, a preto ani nemôže niesť zodpovednosť za úrok z\nomeškania z tzv. hrubej mzdy. Rozsah peňažného plnenia stanovený súdnym rozhodnutím musí teda\npresne zodpovedať tej čiastke, ktorú je treba zaplatiť, t.j. v danom prípade náhrade čistej mzdy (R\n28/1983). Keďže súdy napadnutým rozhodnutím priznali žalobcovi náhradu tzv. hrubej mzdy a z tejto\npriznali aj úrok z omeškania, zákon nesprávne vyložili a vec nesprávne právne posúdili. Rovnako súdy\nnesprávne priznali náhradu mzdy za obdobie od 1. apríla 2002 napriek tomu, že medzi účastníkmi nebolo\nsporné, že žalobca v čase od 1. apríla 2002 do 11. apríla 2002 odpracoval 9 pracovných dní, za ktoré mu\nbola vyplatená mzda a od 12. apríla 2002 do 30. júna 2002 bol práceneschopný, za čo mu boli vyplatené\nnemocenské dávky. Súdy napriek tomu svoje rozhodnutie v tejto časti žiadnym spôsobom, a to aj napriek\nstanovisku a námietkam žalovaného, neodôvodnili. V tejto časti, ako v rozhodnutí súdu prvého stupňa,\ntak aj v rozhodnutí odvolacieho súdu, úplne absentuje akékoľvek odôvodnenie uvedenej skutočnosti a\nrozhodnutie je preto nepreskúmateľné. Rozhodnutie súdov tak trpí tiež vadou uvedenou v § 237 O.s.p.\nspočívajúcou v odňatí možnosti účastníkovi konania konať pred súdom. Namietal tiež, že súdy v rozpore\ns ustanovením § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. platného k\n31. decembru 2008 v 11-tich prípadoch vec nesprávne právne posúdili, keď priznali žalobcovi úroky z\nomeškania nad hornú hranicu základných úrokových sadzieb Národnej banky Slovenska. Odvolaciemu\nsúdu vytýkal, že vo výroku o trovách odvolacieho konania priznal žalobcovi vyššiu náhradu trov právneho\nzastúpenia než mal, keďže vychádzal z nesprávnej základnej tarifnej odmeny vypočítanej advokátom,\nzo sumy 478,86 €, pričom v predmetnom prípade základná sadzba tarifnej odmeny predstavuje sumu\n448,48 €.\n\nŽalobca vo svojom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu žiadal mimoriadne dovolanie ako nedôvodné\nzamietnuť, lebo smeruje proti vecne správnym rozhodnutiam súdov nižších stupňov.\n\nŽalovaný sa k mimoriadnemu dovolaniu písomne nevyjadril.\n\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní (§ 10a ods. 3 O.s.p.)\npo zistení, že tento opravný prostriedok podal včas generálny prokurátor Slovenskej republiky (243g\nO.s.p.) na základe podnetu účastníka konania (243e ods. 1 a 2 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho\npojednávania (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozsudky\nnižších stupňov v rozsahu podľa § 243i ods. 2 O.s.p. a § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že tieto\nrozhodnutia treba zrušiť.\n\nZ ustanovenia § 243e ods. 1 O.s.p. vyplýva, že ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka,\nosoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným\nrozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených\nzáujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými\nprávnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.\n\nV zmysle § 243f ods. 1 O.s.p. môže byť mimoriadne dovolanie podané iba z dôvodov, že a/ v konaní\ndošlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok\nnesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací\nsúd je viazaný nielen rozsahom mimoriadneho dovolania, ale i v mimoriadnom dovolaní uplatnenými\ndôvodmi. Obligatórne (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami\nuvedenými v § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo\nveci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako boli v mimoriadnom dovolaní označené,\nale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.\n\nVzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.)\nskúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou\nz procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na\nposúdenie dovolacích dôvodov uvedených výslovne v mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora\nSlovenskej republiky, ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád\nvymenovaných v § 237 O.s.p. O vadu tejto povahy ide vždy vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí\ndo právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom\nkonania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci\nsa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh\nna začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala\nmožnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže\nnamiesto samosudcu rozhodoval senát. Žiadna z vád uvedených v § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. nebola\nv mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky namietaná a v konaní o tomto\nopravnom prostriedku nevyšla najavo. Dovolací súd so zreteľom na obsah mimoriadneho dovolania a\ntiež zákonnú povinnosť vyplývajúcu z § 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.\nosobitne skúmal, či účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.\n\nPodľa dovolacieho súdu je konanie a rozhodnutie ako krajského súdu tak aj okresného súdu postihnuté\nvadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p.\n\nOdňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý\nmá za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje\nObčiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide vtedy, ak súd v konaní\npostupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto\npostupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva.\n\nNedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia judikatúra Ústavného súdu\nSlovenskej republiky kvalifikuje za nezlučiteľnú s obsahom práv zaručených v čl. 46 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky (ďalej tiež „ústava“) a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\n(ďalej tiež „dohovor“) považujúc ju za vadu konania zakladajúcu prípustnosť i dôvodnosť dovolania v\nzmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (napr. Ústavný súd Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 198/2011).\n\nPodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva\nna nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej\nrepubliky.\n\nPodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v\nprimeranej lehote prejedaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o\njeho občianskych právach alebo záväzkoch.\n\nPodľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“), ak súd koná vo veci\nuplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods.1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným\nzákonom porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94).\n\nCitovaný čl. 46 ods. 1 ústavy (podobne aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je primárnou ústavnou bázou pre\nzákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie\nprávnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu\nochranu, zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy) normujúcich rámec,\nv ktorom je možné domáhať sa jeho rešpektovania (m. m.  I. ÚS 22/03).\n\nObsah práva na súdnu ochranu  v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť\nv uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené\nrelevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré  je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou\nzaručeného práva na súdnu ochranu  (I. ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46\nods. 1 ústavy preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto („každý“) domáha svojho práv na súde, ale súdna\nochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôže byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je v\nrozpore so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/08).\n\nPrávo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe najmä princíp „rovnosti zbraní“, princíp\nkontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho\nrozhodnutia a ďalšie požiadavky spravodlivého súdneho konania. Konaním súdu sa rozumie jeho\nprocesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom\nponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Procesný postup súdu pri konštituovaní\nrozhodnutia, ktorý nenachádza oporu v zákone, je preto potrebné považovať za závažnú vadu\nnenaplňujúcu materiálnu stránku práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v\nkonečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu (účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých\nprocesných práv účastníkov konania, ktoré (práva) slúžia  na ochranu ich práv a oprávnených záujmov v\nobčianskom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý\nmá podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je možné považovať za súčasť základného práva na súdnu\nochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere\nobmedzený pri jeho uplatnení v dôsledku nesprávneho postupu súdu, dochádza v takomto prípade k\nstavu, kedy sa mu postupom súdu odníma možnosť konať pred súdom, porušuje ústavné právo na\nsúdnu ochranu a spravodlivý proces.\n\nSúčasťou obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky  a práva\npodľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka na také\nodôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a\nskutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr. III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06).\nZásada spravodlivosti obsiahnutá v práve  na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej\n\nrepubliky) totiž vyžaduje, aby súdy založili svoje rozhodnutie na dostatočných a právne relevantných\ndôvodoch zodpovedajúcich konkrétnym okolnostiam prerokúvanej veci (III. ÚS 305/08). Právo účastníka\nsúdneho konania na riadne odôvodnenie rozhodnutia je jednoznačne takým procesným právom, ktoré\nmu je v občianskom súdnom konaní priznané za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom\nchránených záujmov.\n\nZákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudkov vyplývajú z § 157 ods. 2 O.s.p.; obdobne tomu je aj v\nprípade uznesení (§ 167 ods. 2 O.s.p.). Jeho účelom je predovšetkým doložiť správnosť rozhodnutia;\nzároveň je aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia. Ustanovenie\n§ 157 ods. 2 O.s.p. dáva súdom dostatočný návod na to, aké má byť odôvodnenie rozhodnutia. Z\nhľadiska úplnosti odôvodnenia rozhodnutia sa žiada, aby odôvodnenie obsahovalo najmä stručné a\nvýstižné prednesy účastníkov  a ich konečné návrhy, dôkazy, o ktoré súd oprel svoje skutkové zistenia,\núvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení dôkazov a skutočností, ktoré mal preukázané, a právne\nposúdenie zisteného skutkového stavu podľa príslušných zákonných ustanovení. Ak súd svoj právny\nzáver v rozhodnutí riadne neodôvodní, jeho rozsudok zostáva nepreskúmateľný.\n\nSplnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj\nnapr. Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997), avšak musí zodpovedať požiadavkám\nzakotveným v § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.  Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby\nv odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument,\nktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c.\nŠpanielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko 9. decembra\n1994, séria A, č. 303-B; Georgidias c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára\n1998).\n\nGenerálny prokurátor Slovenskej republiky v mimoriadnom dovolaní okrem iného namietal správnosť\nprávnych záverov odvolacieho súdu i súdu prvého stupňa ohľadom priznania náhrady mzdy za obdobie\nod 1. apríla 2002 napriek tomu, že medzi účastníkmi nebolo sporné, že žalobca v čase od 1. apríla 2002\ndo 11. apríla 2002 odpracoval 9 pracovných dní, za ktoré mu bola vyplatená mzda a od 12. apríla 2002\ndo 30. júna 2002 bol práceneschopný, za čo mu boli vyplatené nemocenské dávky. Súd napriek tomu\nsvoje rozhodnutie v tejto časti žiadnym spôsobom, a to napriek námietkam žalovaného, neodôvodnil a\nrozhodnutie súdu tak trpí tiež vadou uvedenou v § 237 O.s.p. spočívajúcou v odňatí možnosti účastníkovi\nkonania konať pred súdom.\n\nV prejednávanej veci súd prvého stupňa uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy\n( náhradu služobného platu) vo výške 28 552,01 € za obdobie od 1. apríla 2002, odkedy sa právoplatne\nrozhodlo, že splnil podmienky určené v § 17 zákona č. 315/2001 Z.z., až do vymenovania žalobcu\ndo stálej štátnej služby rozhodnutím žalovaného právoplatným 11. júla 2007. V odôvodnení rozsudku\nuviedol, že „ nakoľko bolo právoplatne rozhodnuté, že pracovný pomer žalobcu trval, má súd za to, že\nbolo potrebné mu nahradiť ušlý služobný plat, súd preto v súlade s § 64 zákona č. 315/2001 Z.z. o\nHasičskom a záchrannom zbore vyhovel žalobe a priznal žalobcovi náhradu mzdy za obdobie od 1.\napríla 2002 do 11. júla 2007 vo výške 860 158 Sk (28 552,01 €) vychádzajúc z vyčíslenia vykonaného\nžalovaným dňa 10.októbra 2007“. Odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom rozsudku sa stotožnil so\nzáverom súdu prvého stupňa o oprávnení žalobcu na náhradu služobného platu, ktorý by mu patril\nza obdobie od 1. apríla 2002, odkedy sa právoplatne rozhodlo, že splnil podmienky určené § 17\nzákona č. 315/2001 Z.z. až do vymenovania žalobcu do stálej štátnej služby rozhodnutím žalovaného\nprávoplatným 11. júla 2007, ako aj s priznanou výškou náhrady služobného platu za požadované\nobdobie.\n\nV danom prípade súdy priznali žalobcovi náhradu mzdy za obdobie od 1. apríla 2002 napriek tomu, že\nmedzi účastníkmi nebolo sporné, že žalobca v čase od 1. apríla 2002 do 11. apríla 2002 odpracoval 9\npracovných dní, za ktoré mu bola vyplatená mzda (č.l. 98 spisu) a od 12. apríla 2002 do 30. júna 2002\nbol práceneschopný (č.l. 100 spisu), za čo mu boli vyplatené nemocenské dávky (č.l. 121, 127 spisu), a\nsvoje rozhodnutie v tejto časti žiadnym spôsobom, a to aj napriek stanovisku a námietkam žalovaného,\n\nneodôvodnili. V tejto časti, ako v rozhodnutí  súdu prvého stupňa, tak aj v rozhodnutí odvolacieho súdu\núplne absentuje akékoľvek odôvodnenie uvedenej skutočnosti.\n\nOdôvodnenie mimoriadnym dovolateľom napadnutých rozhodnutí prvostupňového, ako aj odvolacieho\nsúdu neobsahuje náležitosti ustanovené v § 157 ods. 2 O.s.p. a navyše takéto arbitrárne rozhodnutie\nsúdu porušuje právo účastníka na spravodlivý súdny proces a v konečnom dôsledku mu odníma\nmožnosť konať pred súdom (čo zakladá vadu konania podľa § 243f ods. 1 písm. a/ O.s.p. v spojení\ns § 237 písm. f/ O.s.p.).  Keďže ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. platí primerane i pre konanie na\nodvolacom súde (§ 211 ods. 2 O.s.p.), treba rovnako dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti\na presvedčivosti odôvodnenia aj pre rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré sa v tomto prípade obmedzili\nlen na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených súdom prvého stupňa. Zákonom požadované\nriadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozsudku je totiž nielen formálnou požiadavkou,\nktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých a\nnezrozumiteľných rozsudkov, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu tak v otázke\nzisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané, účelom odôvodnenia\nrozsudku je predovšetkým preukázať jeho správnosť a odôvodnenie, súčasne musí byť i prostriedkom\nkontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí súdu, t.j. musí byť preskúmateľné.\n\nZ uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že procesný postup odvolacieho súdu zavŕšený\ndovolaním napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého\nstupňa, je zaťažený vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p. Výskyt niektorej z procesných vád uvedených v §\n237 O.s.p. je vždy zo zákona dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu, vydanému\nv konaní touto vadou postihnutom. Zároveň je tiež dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté\nrozhodnutie odvolacieho súdu vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v takom konaní nemôže byť\npovažované za správne.\n\nVychádzajúc z uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu zrušil (§ 243b\nods. 1 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.). Zrušil aj rozhodnutie súdu prvého stupňa, pretože má\nrovnaké vady, pre ktoré sa zrušilo rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (243b\nods. 3 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.).\n\nGenerálny prokurátor Slovenskej republiky v mimoriadnom dovolaní vytýka napadnutým rozhodnutiam\nsúdov nižších stupňov, že rozhodnutia v napadnutej časti spočívajú na nesprávnom posúdení veci (§\n243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.).\n\nPodľa dovolateľa súdy nesprávne právne posúdili vec, keď priznali žalobcovi náhradu tzv. hrubej mzdy a\nz tejto priznali aj úrok z omeškania. Dôvodil, že z rozhodnutia súdu musí byť nepochybný presný rozsah\na obsah plnenia, rozhodnutie, ktoré by tieto náležitosti nemalo, by jednak nebolo vykonateľné a ani by\nnemohlo byť podkladom pre výkon rozhodnutia. Ak by povinný (zamestnávateľ) odmietol náhradu mzdy\nvyplatiť, výpočet dane a odvodov by bol pri priznaní náhrady tzv. hrubej mzdy neprípustne prenesený do\nvýkonu rozhodnutia. Naviac pri priznaní náhrady tzv. hrubej mzdy základ pre výpočet úroku z omeškania\nnezodpovedá skutočnosti, pretože zamestnávateľ nedlhuje zamestnancovi tzv. hrubú mzdu, ale tzv.\nčistú mzdu, a preto ani nemôže niesť zodpovednosť za úrok z omeškania z tzv. hrubej mzdy. Rozsah\npeňažného plnenia stanovený súdnym rozhodnutím musí teda presne zodpovedať tej čiastke, ktorú je\ntreba zaplatiť, t.j. v danom prípade tzv. čistej mzdy (R 28/83).\n\nPrávnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje\nkonkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu\npri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd\nnepoužil právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval\nalebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.\n\nV posudzovanom prípade je nepochybné, že predmetom konania je náhrada služobného platu z\nneplatného skončenia služobného pomeru za obdobie od 1. apríla 2002, do doby vymenovania žalobcu\nza príslušníka stálej štátnej služby, t.j. 11. júla 2007.\n\nPodľa § 64 zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení platnom k 11. júlu 2007, ak\nje podľa právoplatného rozhodnutia skončenie služobného pomeru neplatné, služobný pomer trvá ďalej.\nZa obdobie od neplatného skončenia služobného pomeru do opätovného zaradenia do štátnej služby\npatrí príslušníkovi služobný plat, ktorý by mu patril, ak by nedošlo k neplatnému skončeniu služobného\npomeru.\n\nPodľa § 69 ods. 1 písm. b/ citovaného zákona, príslušník má právo na služobný plat a platový postup\nv štátnej službe podľa tohto zákona.\n\nS námietkou dovolateľa, že ohľadne žalovanej čiastky nie je súdne rozhodnutie presné ani správne,\npretože žalovaná čiastka bola žalobcovi priznaná súdmi oboch stupňov v „hrubej“ výške, dovolací súd\nsúhlasí v tom, že v rozhodovacej činnosti súdov bol v minulosti prijatý právny názor, že povinnosť\n(zamestnávateľa) zaplatiť mzdu (náhradu mzdy), ktorá prináleží zamestnancovi, uloží súd v rozsudku po\nodpočítaní dane zo mzdy v tzv. „čistej„ výške (porovnaj záver býv. Najvyššieho súdu ČSSR v Stanovisku\nzo dňa 26. apríla 1983, sp.zn. Sc 3/82, uverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk  pod č. 28,\nročník 1983). Uvedené závery judikatúry súdov, založené na právnej úprave účinnej do 31. decembra\n1992, však nemožno po 1. januári 1993 v dôsledku zmenenej právnej úpravy v daňovej oblasti (zrušenie\nzákona č. 76/1952 Zb. o dani zo mzdy v znení neskorších predpisov, a prijatie zákona č. 286/1992 Zb.\no daniach z príjmov) použiť. V „čistej“ výške je možné zamestnancovi priznať mzdu (náhradu mzdy z\nneplatného skončenia pracovného pomeru) len za dobu do 31. decembra 1992. Mzda (náhrada mzdy)\nod 1. januára 1993, ktorá prináleží zamestnancovi, tak podlieha dani z príjmu. Výšku mzdy (náhrady\nmzdy) od 1. januára 1993 preto súd vo svojom rozhodnutí stanoví v „hrubej“ výške a je vecou plátcu\ndane, poprípade poplatníka, aby v súlade so zákonom splnil svoje povinnosti pri výbere a platení dane.\nAk priznali preto súdy nižších stupňov od 1. januára 1993 žalobcovi náhradu služobného platu (náhradu\nmzdy) v „hrubej“ výške, t.j. vrátane všetkých zákonných odvodov, rozhodli v súlade s hmotným právom.\n\nDôvodná je aj námietka mimoriadneho dovolateľa, týkajúca sa prekročenia kogentne stanovenej hornej\nhranice základných úrokových sadzieb stanovených Národnou bankou Slovenska, ktorých prekročenie\nviedlo k nesprávne stanoveným výškam úrokov z omeškania z nevyplatených súm služobného platu vo\nviacerých výrokoch napadnutých rozhodnutí.\n\nK pochybeniu došlo aj pri vyčíslení trov odvolacieho konania z dôvodu, že nebola správne vyčíslená\nhodnota sporu v odvolacom konaní.\n\nSo zreteľom na uvedené rozhodnutia súdov v mimoriadnym dovolaním napadnutej časti, nie je možné\npovažovať za správne. Generálny prokurátor Slovenskej republiky preto dôvodne podal v tejto časti\nmimoriadne dovolanie podľa § 243e O.s.p. v spojení s § 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p., keďže to\nvyžadovala ochrana práv a zákonom chránených záujmov účastníka konania a túto ochranu nebolo\nmožno dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.\n\nPreto Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutia súdov oboch stupňov v napadnutej časti zrušil a\nvec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s\n§ 243b ods. 2 O.s.p.).\n\nV novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania\n\n( § 243i ods. 2 O.s.p. a § 243d ods. 1 O.s.p.).\n\nToto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov  3 : 0.\n\nPoučenie:\n\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}