Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Najvyšší súd 3Sž/29/2011 9011010183 07. 02. 2012 JUDr. Ivan Rumana ECLI:SK:NSSR:2012:9011010183.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ivana Rumanu a členiek senátu Jany Zemkovej PhD. a JUDr. Gabriely Gerdovej v právnej veci žalobcu: Slovak Telekom, a.s., IČO: 35 763 469, Karadžičova 10, Bratislava, proti žalovanému: Telekomunikačný úrad Slovenskej republiky, Továrenská 7, P.O.BOX 40, Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia predsedu Telekomunikačného úradu Slovenskej republiky č. 32/01/2011 zo dňa 27. júna 2011 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím žalovaného č. 407/10/11-3 zo dňa 25. mája 2011, jednomyseľne rozhodol: Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie predsedu Telekomunikačného úradu Slovenskej republiky č. 32/01/2011 zo dňa 27. júna 2011 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím žalovaného č. 407/10/11-3 zo dňa 25. mája 2011 podľa § 250j ods. 2, písm. a/ O.s.p. z r u š u j e a v r a c i a vec žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania 66 € do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. odôvodnenie: Napadnutým rozhodnutím o rozklade č. 32/01/2011 zo dňa 27.06.2011 predseda Telekomunikačného úradu Slovenskej republiky, ako príslušný správny orgán podľa § 5 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) a § 72 ods. 3 zákona č. 610/2003 Z.z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o elektronických komunikáciách“) potvrdil prvostupňové rozhodnutie žalovaného č. 407/10/11-3 zo dňa 25.05.2011 a rozklad žalobcu zamietol. Uvedeným prvostupňovým rozhodnutím bolo ku dňu 01.05.2011 zastavené konanie vo veci predĺženia individuálneho povolenia na používanie frekvencií a individuálnych povolení na prevádzkovanie rádiových zariadení podľa § 30 ods. 1 písm. j/ správneho poriadku v spojení s § 76d zákona o elektronických komunikáciách. Rozhodnutie o rozklade č. 32/01/2011 zo dňa 27.06.2011 odôvodnil tým, že dňa 05.04.2011 bol schválený zákon č. 122/2011 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon o elektronických komunikáciách (ďalej len „novela“). Zákon o elektronických komunikáciách bol touto novelou doplnený o § 76d - Prechodné ustanovenie k úprave účinnej od 01. mája 2011, podľa ktorého konanie o predĺžení individuálneho povolenia, ktoré sa začalo pred 01. májom 2011, sa k 01. máju 2011 zastavuje. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Keďže žiadosť č. 2971/2011 zo dňa 27. januára
2011 o predĺženie individuálneho povolenia na používanie frekvencií a individuálnych povolení na prevádzkovanie rádiových zariadení bola doručená žalovanému dňa 28. januára 2011, čiže pred 01. májom 2011, žalovaný musel vydať uvedené deklaratórne rozhodnutie. V uvedenom prípade žalovaný postupoval podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, to znamená, že zákon vykladal v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, čiže konal v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovil zákon. Iný výklad ako žalovaný uplatnil pri vydávaní napadnutého rozhodnutia nebol možný. Účastník konania v podanom rozklade niekoľkokrát namietal protiústavnosť novely zákona o elektronických komunikáciách. Žalovaný však nemôže rozhodnúť, či predmetná novela, ktorá bola riadne schválená Národnou radou Slovenskej republiky, podpísaná prezidentom Slovenskej republiky a vyhlásená v Zbierke zákonov je alebo nie je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a/ Ústavy Slovenskej republiky o súlade zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom rozhoduje Ústavný súd Slovenskej republiky. II. Žalobou, doručenou Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) dňa 24.08.2011, sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného a vrátenia veci na ďalšie konanie. Zároveň žiadal, aby konajúci súd vydal uznesenie o prerušení konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) a aby podal návrh na Ústavný súd Slovenskej republiky podľa čl. 125 ods. 1 písm. a/, čl. 130 ods. 1 písm. d/ a čl. 144 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) na vyslovenie nesúladu medzi § 76d zákona o elektronických komunikáciách s čl. 1 ods. 1 Ústavy v spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy. V dôvodoch žaloby uviedol, že aplikácia § 76d zákona o elektronických komunikáciách je ústavne nonkonformná z dôvodu, že nevydanie meritórneho rozhodnutia v správnom konaní začatom na základe žiadosti je v rozpore s princípom právneho štátu (čl. 1 ods. 1 Ústavy). Ide o rozpor s princípom právneho štátu, zákazom retroaktivity v spojení s článkom 46 ods. 1 Ústavy a s princípom deľby moci. Aplikácia § 76d zákona o elektronických komunikáciách je aj v rozpore s právnymi princípmi únijného práva. Novela zákona o elektronických komunikáciách bola prijatá v skrátenom legislatívnom konaní začatom niekoľko mesiacov po podaní žiadosti žalobcu. Podľa názoru žalobcu § 76d zákona o elektronických komunikáciách zaviedol pravú retroaktivitu. S podaním žiadosti o predĺženie platnosti individuálneho povolenia boli spojené viaceré právne dôsledky. Okrem iného žalobca nadobudol právo, aby vo veci jeho žiadosti žalovaný konal bez zbytočných prieťahov a aby meritórne rozhodol v lehotách stanovených zákonom. Predĺženie individuálneho povolenia podľa právnej úpravy zákona o elektronických komunikáciách účinnej do 01.05.2011 nepodliehalo povinnosti platiť jednorazovú úhradu za predĺženie. Ustanovenie § 32 ods. 25 zákona o elektronických komunikáciách taxatívne stanovuje podmienky, kedy žalovaný môže rozhodnúť tak, že platnosť individuálneho povolenia nepredĺži. O nezlučiteľnosti ustanovenia § 76d zákona o elektronických komunikáciách a jeho aplikácie s princípom právneho štátu svedčí aj to, že v dôsledku tejto novej právnej úpravy došlo k zhoršeniu právnej pozície žalobcu, pretože s podaním žiadosti o predĺženie platnosti individuálneho povolenia a vyhovením žiadosti podľa právnej úpravy zákona o elektronických komunikáciách účinnej po 01.05.2011 je už spojená povinnosť platiť jednorazovú úhradu, ktorej výška nie je určená a nie je určený ani spôsob výpočtu výšky úhrady. Ustanovenie § 76d zákona o elektronických komunikáciách je tiež v rozpore s princípmi deľby moci. K zastaveniu konania totiž nedochádza v dôsledku aplikácie pravidiel daných pred začatím konania, ale v dôsledku autoritatívneho zásahu zákonodarcu do priebehu konania pred orgánom verejnej správy. Ustanovenie § 76d zákona o elektronických komunikáciách je nezlučiteľné aj s princípmi únijného práva. Zákaz spätného pôsobenia právnych predpisov sa v rámci únijného práva odvodzuje jednak z toho, že ide o jeden z fundamentálnych právnych princípov, na ktorom je právny poriadok Európskej únie vybudovaný. Princíp právnej istoty a z neho odvodený zákaz spätného pôsobenia právnych predpisov je výslovne zmienený v judikatúre Európskeho súdneho dvora (napr. rozsudok z 08.10.1987, Kolpinghuis Nijmegen, 80/86, Zb. s. 3969, bod 13, Adeneler, bod 110; rozsudok z 15.04.2008, Impact, C-268/06, Zb. s. I-2483, bod 100; rozsudok z 16.06.2005, Pupino, C-105/03 Zb. s. I-5285, body 44 a 47).
Zákaz spätného pôsobenia právnych predpisov, špeciálne v oblasti právnej regulácie možno vyvodiť aj zo smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/20/ES zo dňa 07.03.2002 o povolení na elektronické komunikačné sieťové systémy a služby (ďalej len „Smernica o povolení“) a zo smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/21/ES zo dňa 07.03.2002 o spoločnom regulačnom rámci pre elektronické komunikačné siete a služby (ďalej len „Rámcová smernica“), osobitne z princípu transparentnosti (predvídateľnosti) a zákazu diskriminácie. Podľa čl. 13 Smernice o povolení členské štáty môžu povoliť príslušnému orgánu, aby uložil poplatky za práva na používanie rádiových frekvencií alebo čísiel ( .... ), ktoré odrážajú potrebu zaručiť optimálne využitie týchto zdrojov. Členské štáty zabezpečia, aby takéto poplatky boli objektívne odôvodnené, transparentné, nediskriminačné a primerané vo vzťahu k ich zamýšľanému účelu a berúc do úvahy ciele uvedené v čl. 8 smernice 2002/21/ES (Rámcová smernica). Podľa čl. 9 ods. 1 Rámcovej smernice členské štáty zabezpečia efektívnu správu rádiových frekvencií pre elektronické komunikačné služby na svojom území podľa čl. 8. Zabezpečia, aby kritériá pre prideľovanie a prídel týchto rádiových frekvencií národnými regulačnými orgánmi boli objektívne, transparentné, nediskriminačné a primerané. Účelom princípu transparentnosti je zabezpečiť, aby podniky poznali podmienky podnikania na trhu služieb elektronických komunikácií, resp. povinnosti, ktorých splnenie sa od nich bude vyžadovať, a to vopred, aby tomu mohli prispôsobiť svoje správanie. Z uvedeného potom logicky rezultuje požiadavka, aby k zmene týchto podmienok nedochádzalo účelovo, ad hoc, prípadne počas určitého procesu začatého za určitých podmienok, pretože to negatívne ovplyvňuje možnosť podnikov prispôsobovať svoje správanie. Zjednodušene povedané, princíp transparentnosti má inter alia brániť tomu, aby dochádzalo k zmene pravidiel počas hry. Ak teda začalo určité správne konanie za určitých podmienok, je neprípustné, aby boli tieto podmienky menené počas konania. K tomu v danom prípade došlo, pretože k zmene pravidiel predlžovania individuálneho povolenia na používanie frekvencií došlo v priebehu konania začatého pred touto zmenou (na základe žiadosti žalobcu). V dôsledku eurononkonformnej aplikácie ustanovenia § 76d zákona o elektronických komunikáciách došlo k tomu, že konanie o žiadosti žalobcu nebolo (nemohlo byť) dokončené za podmienok platných ku dňu jeho začatia, ale konanie bolo zastavené a žalobca bol nútený podať novú žiadosť, avšak už podľa nových podmienok. Členský štát je povinný zabezpečiť materiálny súlad vnútroštátneho poriadku s ustanoveniami komunitárnych smerníc. V prípade materiálneho rozporu medzi vnútroštátnym právom a smernicou sú štátne orgány povinné: - vykladať vnútroštátne právo spôsobom konformným so smernicou, - ak nie je možný eurokonformný výklad, štátne orgány nemôžu aplikovať ustanovenia vnútroštátneho poriadku, ktoré nie sú v súlade so Smernicou. Inak povedané, ak uplatnenie v súlade s právom Spoločenstva nie je možné, vnútroštátny orgán má povinnosť plne uplatniť právo Spoločenstva a chrániť práva, ktoré toto právo priznáva jednotlivcom a neuplatniť prípadne akékoľvek ustanovenie práva, ak by jeho uplatnenie v prejednávanom prípade viedlo k výsledku, ktorý je v rozpore s právom Spoločenstva (analogicky rozsudok z 21.05.1987, Albako Margarine fabrik, 249/85, Zb. s. 2345, body 13 a nasl., rozsudok z 04.02.1988, Murphy a i., 157/86, Zb. s. 673, bod 11, ako aj z 26. septembra 2000, Engelbrecht, C-262/97, Zb. s. 1-7321, bod 40, Schröder, W.: c.d., článok 249 Zmluvy o Európskych spoločenstvách, bod 127, s. 2195). V tejto súvislosti žalobca poukázal aj na čl. 7 ods. 2 Ústavy. V danom prípade je zrejmé, vzhľadom na jednoznačnú dikciu § 76d zákona o elektronických komunikáciách, že eurokonformný výklad tohto ustanovenia nebol možný. Žalovaný bol preto povinný ustanovenie § 76d zákona o elektronických komunikáciách neaplikovať a v konaní začatom na základe žiadosti pokračovať a meritórne rozhodnúť podľa právnej úpravy zákona o elektronických komunikáciách v znení do 01.05.2011. Vychádzajúc z princípov (vlastností) únijného práva, ktorými sú inter alia jeho priama aplikovateľnosť a prednosť pred vnútroštátnym právnym poriadkom, ktorý je s ním nezlučiteľný,
žalovaný bol nielen oprávnený, ale aj povinný ustanovenie § 76d zákona o elektronických komunikáciách v danom prípade neaplikovať. Uvedené námietky uplatnil žalobca už v podanom rozklade, avšak konajúci správny orgán v druhom stupni sa s argumentmi, námietkami a dôvodmi uvedenými žalobcom v rozklade náležite nevysporiadal. Žalovaný pritom svoje konanie opiera o to isté ustanovenie Ústavy, ktorého porušenie žalobca v rozklade namietal. Žalovaný bol povinný ustanovenie § 76d zákona o elektronických komunikáciách v danom prípade neaplikovať, ale konať podľa pôvodnej právnej úpravy o podanej žiadosti a aj meritórne rozhodnúť podľa právnej úpravy zákona o elektronických komunikáciách v znení účinnom do 01.05.2011. Žalovaný opomenul, že únijné právo obsahuje právne normy, ktoré je povinný v konaní aplikovať, a to prednostne pred normami vnútroštátneho právneho poriadku, ak sú tieto v rozpore s normami únijného práva, a to ex offo (napr. § 3 ods. 1 správneho poriadku). Žalobca má za to, že napádané rozhodnutia žalovaného, resp. jeho predsedu sú nezákonné a tiež vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci. III. Žalovaný v písomnom vyjadrení žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Dňa 05.04.2011 bol schválený zákon č. 122/2011 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon o elektronických komunikáciách. Zákon o elektronických komunikáciách bol touto novelou doplnený o § 76d - Prechodné ustanovenie k úprave účinnej od 01. mája 2011, podľa ktorého konanie o predĺžení individuálneho povolenia, ktoré sa začalo pred 01.05.2011, sa k 01.05.2011 zastavuje. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Keďže žiadosť žalobcu č. 2971/2011 zo dňa 27.01.2011 o predĺženie individuálneho povolenia na používanie frekvencií a individuálnych povolení na prevádzkovanie rádiových zariadení bola doručená žalovanému dňa 28.01.2011, čiže pred 01.05.2011, žalovaný musel vydať toto deklaratórne rozhodnutie. V uvedenom prípade žalovaný postupoval podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy, to znamená, že zákon vykladal v súlade s Ústavou, čiže konal v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovil zákon. Ak by žalovaný predmetné konanie nezastavil a pokračoval v ňom, porušil by § 76d zákona o elektronických komunikáciách, čiže by nekonal v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovil zákon a porušil by Ústavu. Žalobca v podanej žalobe namieta nesúlad Rámcovej smernice a Smernice o povolení s § 76d zákona o elektronických komunikáciách. Žalobca namieta, že štát postupoval v rozpore s princípom transparentnosti. Podľa Smernice o povolení „cieľ transparentnosti vyžaduje, aby poskytovatelia služieb, spotrebitelia a iné zainteresované strany mali jednoduchý prístup k akýmkoľvek informáciám týkajúcim sa práv, podmienok, postupov, sadzieb, poplatkov a rozhodnutí týkajúcich sa poskytovania elektronických komunikačných služieb, práv na používanie rádiových frekvencií a čísel, práv na inštalovanie zariadení, národných plánov na používanie frekvencií a národných plánov číslovania.“ Predmetná novela zákona o elektronických komunikáciách bola riadne zverejnená v Zbierke zákonov a odo dňa jej zverejnenia mal každý, teda i žalobca možnosť prístupu k informáciám o nových právach, podmienkach a postupoch, ktoré novela zaviedla. Žalovaný postupoval nediskriminačne a všetky správne konania o predĺženie individuálnych povolení, ktoré boli začaté pred 01.05.2011 podľa § 76d zákona o elektronických komunikáciách zastavil. Žalovaný pri aplikovaní § 76d zákona o elektronických komunikáciách postupoval v súlade s Rámcovou smernicou a Smernicou o povolení. IV. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného na základe podanej žaloby preskúmal napadnuté rozhodnutie postupom podľa § 246 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 72 ods. 4 zákona o elektronických komunikáciách na pojednávaní súdu dňa 07.02.2012 a po preskúmaní dôvodov uvedených v žalobe a po oboznámení sa s ústnymi vyjadreniami zástupcov účastníkov konania, ako aj s obsahom pripojeného administratívneho spisu rozhodnutie predsedu Telekomunikačného úradu Slovenskej republiky č. 32/01/2011 zo dňa 27. júna
2011 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím žalovaného č. 407/10/11-3 zo dňa 25. mája 2011 podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. zrušil a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie. Z obsahu spisového materiálu, ktorý bol predložený súdu vyplýva, že dňa 28.01.2011 bola žalovanému doručená žiadosť žalobcu o predĺženie individuálneho povolenia na používanie frekvencií a individuálnych povolení na prevádzkovanie rádiových zariadení. Svoju žiadosť odôvodnil tým, že dňa 30.08.2011 skončí platnosť individuálneho povolenia na používanie frekvencií (pôvodne licencia) č. 8396/2000 a viacerých s ním súvisiacich povolení na prevádzkovanie rádiových zariadení, ktorý držiteľom je žalobca. Listom zo dňa 17.03.2011 žalovaný oznámil žalobcovi, že sa s jeho žiadosťou intenzívne zaoberá a vzhľadom na rozsah žiadosti (3147 individuálnych povolení) je to personálne a technický náročný proces. Prvostupňovým rozhodnutím č. 407/10/11-3 zo dňa 25.05.2011 žalovaný rozhodol o žiadosti žalobcu č. 2971/2011 zo dňa 27.11.2011 tak, že podľa § 30 ods. 1 písm. j/ správneho poriadku v spojení s § 76d zákona o elektronických komunikáciách konanie k 01.05.2011 zastavil. Proti uvedenému prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca dňa 07.06.2011 rozklad, ktorý odôvodnil tým, že aplikácia § 76d zákona o elektronických komunikáciách je ústavne nonkonformná z dôvodu, že nevydanie meritórneho rozhodnutia v správnom konaní začatom na základe žiadosti je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky. Rozhodnutím o rozklade č. 32/01/2011 zo dňa 27.06.2011 bol podľa § 59 ods. 2 v spojení s § 61 ods. 3 správneho poriadku podaný rozklad bol zamietnutý a napadnuté rozhodnutie č. 407/10/11-3 zo dňa 25.05.2011 potvrdené. Najvyšší súd preskúmal zákonnosť napadnutého prvostupňového rozhodnutia č. 407/10/11-3 zo dňa 25.05.2011 a zistil, že výrok napadnutého rozhodnutia nie je v súlade s ustanovením § 30 ods. 1 písm. j/ správneho poriadku. Podľa § 30 ods. 1 písm. j/ zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) v znení účinnom ku dňu vydania napadnutého rozhodnutia „správny orgán konanie zastaví, ak tak ustanoví osobitný predpis“. V prípadoch aplikácie tohto ustanovenia správneho poriadku osobitný predpis obsahuje splnomocňovacie ustanovenie, ktoré správnemu orgánu ukladá povinnosť zastaviť konanie, ak nastanú týmto predpisom predpokladané skutočnosti. Osobitný predpis musí obsahovať ustanovenie „správny orgán konanie zastaví“. Rozhodnutie správneho orgánu o zastavení konania je vždy konštitutívne, je právnou skutočnosťou, ktorá spôsobuje skončenie administratívneho konania. Pokiaľ by takéto rozhodnutie nebolo vydané, konanie nie je zastavené a naďalej prebieha. V tejto súvislosti možno poukázať napr. na ust. § 32 ods. 15, druhá veta zákona č. 610/2003 Z.z., podľa ktorého „neúspešným účastníkom výberového konania úrad konanie o ich žiadosti zastaví s uvedením dôvodov“. Rovnako možno poukázať na ust. § 10 ods. 5 zákona č. 610/2003 Z.z. Ustanovenie § 76d zákona č. 610/2003 Z.z. v znení zákona č. 122/2001 Z.z. je však kvalitatívne odlišné a nie je právne prípustné aplikovať ho v spojení s 30 ods. 1 písm. j/ správneho poriadku z dôvodu, že neukladá úradu povinnosť zastaviť konania, ale samo o sebe je právnou skutočnosťou, ktorá spôsobila zastavenie konania. Podľa § 76d zákona č. 610/2003 Z.z. o elektronických komunikáciách v znení zák. č. 122/2011 Z.z. konanie o predĺžení individuálneho povolenia, ktoré sa začalo pred 01. májom 2011, sa k 01. máju 2011 zastavuje. Konanie o predĺženie individuálneho povolenia bolo zastavené priamo zákonom a účinky zastavenia konania nastali priamo ex lege k 01. máju 2011. Napadnuté rozhodnutie zo dňa 25.05.2011 je bez právnych účinkov na zastavenie konania, ktoré už bolo zastavené ex lege. Konanie v danom prípade nie je možné zastaviť dvakrát, raz zákonom a druhýkrát rozhodnutím úradu.
Najvyšší súd súčasne poukazuje na to, že rozhodnutia správneho orgánu v zmysle § 30 ods. 1 Správneho poriadku o zastavení správneho konania sú svojimi účinkami konštitutívne (arg. „správny orgán konaní zastaví“), a preto podľa tohto ustanovenia nie je možné vydať tzv. deklaratórne rozhodnutie o zastavení konania, ktoré by v podstate bolo oznámením skutočnosti zastavenia konania, ktorá nastala priamo zákonom. Napadnuté rozhodnutia boli zrušené pre rozpor s ustanoveniami § 30 ods. 1 písm. j/ správneho poriadku a rozpor s ust. § 76d zák. č. 610/2003 Z.z. o elektronických komunikáciách v znení zákona č. 122/2011 Z.z., ktoré vo vzájomnej aplikácii nepripúšťajú, aby už zastavené konanie bolo zastavené duplicitne rozhodnutím úradu. Zastavenie administratívneho konania priamo zákonom je netypickým prvkom v administratívnom konaní a ani správny poriadok neustanovuje ďalší procesný postup správneho orgánu. V rámci procesného postupu mal žalovaný skutočnosť zastavenia konania iba vziať na vedomie a vyznačiť ju v spise analogicky podľa ust. § 30 ods. 3 písm. d/ Správneho poriadku. Zo zásady súčinnosti správnych orgánov s účastníkmi konania podľa § 3 ods. 2 Správneho poriadku potom pre žalovaného vyplýva, že zastavenie konania, ktoré nastalo ex lege mal žalobcovi oznámiť. Takéto oznámenie však nemá formu rozhodnutia a nie je preskúmateľné súdom. O náhrade trov konania najvyšší súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. Žalobca mal v konaní úspech, preto mu vznikol nárok na náhradu trov konania, ktoré pozostávali z náhrady súdneho poplatku z podanej žaloby 66 €. Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.