{"guid": "55467846-df29-4c9e-adab-0f3932c20f10:8ea0b18e-68b9-46b6-8c9c-164cf218f063", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2012:9011010183.1", "spisova_znacka": "3Sž/29/2011", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sž/29/2011 z 7. 2. 2012", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 7. februára 2012, sp. zn. 3Sž/29/2011, ECLI:SK:NSSR:2012:9011010183.1", "identifikacne_cislo": "9011010183", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Ivan Rumana", "sudca_id": 149, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-ivan-rumana-149", "datum_vydania": "2012-02-07", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/610/#paragraf-76d", "nazov": "§ 76d zákona č. 610/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/610/#paragraf-76d", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/610-2003/paragraf-76d"}, {"iri": "/SK/ZZ/1967/71/#paragraf-30.odsek-1.pismeno-j", "nazov": "§ 30 ods. 1 písm. j) SP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1967/71/#paragraf-30.odsek-1.pismeno-j", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/71-1967/paragraf-30"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/610#paragraf-76d", "/SK/ZZ/1967/71#paragraf-30"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/8ea0b18e-68b9-46b6-8c9c-164cf218f063", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2012:9011010183.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2012:9011010183.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2012:9011010183.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n3Sž/29/2011\n9011010183\n07. 02. 2012\nJUDr. Ivan Rumana\nECLI:SK:NSSR:2012:9011010183.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu\nJUDr. Ivana Rumanu a členiek senátu Jany Zemkovej PhD. a JUDr. Gabriely Gerdovej v právnej\nveci žalobcu: Slovak Telekom, a.s., IČO: 35 763 469, Karadžičova 10, Bratislava, proti žalovanému:\nTelekomunikačný úrad Slovenskej republiky, Továrenská 7, P.O.BOX 40, Bratislava, v konaní o\npreskúmanie zákonnosti rozhodnutia predsedu Telekomunikačného úradu Slovenskej republiky č.\n32/01/2011 zo dňa 27. júna 2011 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím žalovaného č. 407/10/11-3\nzo dňa 25. mája 2011, jednomyseľne\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie predsedu Telekomunikačného úradu Slovenskej\nrepubliky č. 32/01/2011 zo dňa 27. júna 2011 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím žalovaného č.\n407/10/11-3 zo dňa 25. mája 2011 podľa § 250j ods. 2, písm. a/ O.s.p. z r u š u j e a v r a c i a vec\nžalovanému na ďalšie konanie.\nŽalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania 66 € do 30 dní\nod právoplatnosti rozsudku.\nodôvodnenie:\nNapadnutým rozhodnutím o rozklade č. 32/01/2011 zo dňa 27.06.2011 predseda Telekomunikačného\núradu Slovenskej republiky, ako príslušný správny orgán podľa § 5 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom\nkonaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) a § 72 ods. 3\nzákona č. 610/2003 Z.z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no elektronických komunikáciách“) potvrdil prvostupňové rozhodnutie žalovaného č. 407/10/11-3 zo dňa\n25.05.2011 a rozklad žalobcu zamietol. Uvedeným prvostupňovým rozhodnutím bolo ku dňu 01.05.2011\nzastavené konanie vo veci predĺženia individuálneho povolenia na používanie frekvencií a individuálnych\npovolení na prevádzkovanie rádiových zariadení podľa § 30 ods. 1 písm. j/ správneho poriadku v spojení\ns § 76d zákona o elektronických komunikáciách.\nRozhodnutie o rozklade č. 32/01/2011 zo dňa 27.06.2011 odôvodnil tým, že dňa 05.04.2011 bol\nschválený zákon č. 122/2011 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon o elektronických komunikáciách (ďalej\nlen „novela“). Zákon o elektronických komunikáciách bol touto novelou doplnený o § 76d - Prechodné\nustanovenie k úprave účinnej od 01. mája 2011, podľa ktorého konanie o predĺžení individuálneho\npovolenia, ktoré sa začalo pred\n01. májom 2011, sa k 01. máju 2011 zastavuje. Podľa čl. 2\nods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach\na v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Keďže žiadosť č. 2971/2011 zo dňa 27. januára\n\n2011 o predĺženie individuálneho povolenia na používanie frekvencií a individuálnych povolení na\nprevádzkovanie rádiových zariadení bola doručená žalovanému dňa 28. januára 2011, čiže pred 01.\nmájom 2011, žalovaný musel vydať uvedené deklaratórne rozhodnutie. V uvedenom prípade žalovaný\npostupoval podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, to znamená, že zákon vykladal v súlade\ns Ústavou Slovenskej republiky, čiže konal v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovil zákon. Iný výklad\nako žalovaný uplatnil pri vydávaní napadnutého rozhodnutia nebol možný. Účastník konania v podanom\nrozklade niekoľkokrát namietal protiústavnosť novely zákona o elektronických komunikáciách. Žalovaný\nvšak nemôže rozhodnúť, či predmetná novela, ktorá bola riadne schválená Národnou radou Slovenskej\nrepubliky, podpísaná prezidentom Slovenskej republiky a vyhlásená v Zbierke zákonov je alebo nie je\nv rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a/ Ústavy Slovenskej republiky\no súlade zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila\nsúhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným\nzákonom rozhoduje Ústavný súd Slovenskej republiky.\nII.\nŽalobou, doručenou Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) dňa 24.08.2011,\nsa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného a vrátenia veci na ďalšie konanie. Zároveň žiadal,\naby konajúci súd vydal uznesenie o prerušení konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ Občianskeho súdneho\nporiadku (ďalej len „O.s.p.“) a aby podal návrh na Ústavný súd Slovenskej republiky podľa čl. 125 ods.\n1 písm. a/, čl. 130 ods. 1 písm. d/ a čl. 144 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) na\nvyslovenie nesúladu medzi § 76d zákona o elektronických komunikáciách s čl. 1 ods. 1 Ústavy v spojení\ns čl. 46 ods. 1 Ústavy.\nV dôvodoch žaloby uviedol, že aplikácia § 76d zákona o elektronických komunikáciách je ústavne\nnonkonformná z dôvodu, že nevydanie meritórneho rozhodnutia v správnom konaní začatom na základe\nžiadosti je v rozpore s princípom právneho štátu (čl. 1 ods. 1 Ústavy). Ide o rozpor s princípom\nprávneho štátu, zákazom retroaktivity v spojení s článkom 46 ods. 1 Ústavy a s princípom deľby\nmoci. Aplikácia § 76d zákona o elektronických komunikáciách je aj v rozpore s právnymi princípmi\núnijného práva. Novela zákona o elektronických komunikáciách bola prijatá v skrátenom legislatívnom\nkonaní začatom niekoľko mesiacov po podaní žiadosti žalobcu. Podľa názoru žalobcu § 76d zákona\no elektronických komunikáciách zaviedol pravú retroaktivitu. S podaním žiadosti o predĺženie platnosti\nindividuálneho povolenia boli spojené viaceré právne dôsledky. Okrem iného žalobca nadobudol právo,\naby vo veci jeho žiadosti žalovaný konal bez zbytočných prieťahov a aby meritórne rozhodol v\nlehotách stanovených zákonom. Predĺženie individuálneho povolenia podľa právnej úpravy zákona o\nelektronických komunikáciách účinnej do 01.05.2011 nepodliehalo povinnosti platiť jednorazovú úhradu\nza predĺženie. Ustanovenie § 32 ods. 25 zákona o elektronických komunikáciách taxatívne stanovuje\npodmienky, kedy žalovaný môže rozhodnúť tak, že platnosť individuálneho povolenia nepredĺži. O\nnezlučiteľnosti ustanovenia § 76d zákona o elektronických komunikáciách a jeho aplikácie s princípom\nprávneho štátu svedčí aj to, že v dôsledku tejto novej právnej úpravy došlo k zhoršeniu právnej pozície\nžalobcu, pretože s podaním žiadosti o predĺženie platnosti individuálneho povolenia a vyhovením\nžiadosti podľa právnej úpravy zákona o elektronických komunikáciách účinnej po 01.05.2011 je už\nspojená povinnosť platiť jednorazovú úhradu, ktorej výška nie je určená a nie je určený ani spôsob\nvýpočtu výšky úhrady. Ustanovenie § 76d zákona o elektronických komunikáciách je tiež v rozpore s\nprincípmi deľby moci. K zastaveniu konania totiž nedochádza v dôsledku aplikácie pravidiel daných\npred začatím konania, ale v dôsledku autoritatívneho zásahu zákonodarcu do priebehu konania pred\norgánom verejnej správy.\nUstanovenie § 76d zákona o elektronických komunikáciách je nezlučiteľné aj s princípmi únijného práva.\nZákaz spätného pôsobenia právnych predpisov sa v rámci únijného práva odvodzuje jednak z toho,\nže ide o jeden z fundamentálnych právnych princípov, na ktorom je právny poriadok Európskej únie\nvybudovaný. Princíp právnej istoty a z neho odvodený zákaz spätného pôsobenia právnych predpisov je\nvýslovne zmienený v judikatúre Európskeho súdneho dvora (napr. rozsudok z 08.10.1987, Kolpinghuis\nNijmegen, 80/86, Zb. s. 3969, bod 13, Adeneler, bod 110; rozsudok z 15.04.2008, Impact, C-268/06, Zb.\ns. I-2483, bod 100; rozsudok z 16.06.2005, Pupino, C-105/03 Zb. s. I-5285, body 44 a 47).\n\nZákaz spätného pôsobenia právnych predpisov, špeciálne v oblasti právnej regulácie možno vyvodiť aj\nzo smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/20/ES zo dňa 07.03.2002 o povolení na elektronické\nkomunikačné sieťové systémy a služby (ďalej len „Smernica o povolení“) a zo smernice Európskeho\nparlamentu a Rady 2002/21/ES zo dňa 07.03.2002 o spoločnom regulačnom rámci pre elektronické\nkomunikačné siete a služby (ďalej len „Rámcová smernica“), osobitne z princípu transparentnosti\n(predvídateľnosti) a zákazu diskriminácie.\nPodľa čl. 13 Smernice o povolení členské štáty môžu povoliť príslušnému orgánu, aby uložil poplatky\nza práva na používanie rádiových frekvencií alebo čísiel ( .... ), ktoré odrážajú potrebu zaručiť optimálne\nvyužitie týchto zdrojov. Členské štáty zabezpečia, aby takéto poplatky boli objektívne odôvodnené,\ntransparentné, nediskriminačné a primerané vo vzťahu k ich zamýšľanému účelu a berúc do úvahy ciele\nuvedené v čl. 8 smernice 2002/21/ES (Rámcová smernica).\nPodľa čl. 9 ods. 1 Rámcovej smernice členské štáty zabezpečia efektívnu správu rádiových frekvencií pre\nelektronické komunikačné služby na svojom území podľa čl. 8. Zabezpečia, aby kritériá pre prideľovanie\na prídel týchto rádiových frekvencií národnými regulačnými orgánmi boli objektívne, transparentné,\nnediskriminačné a primerané.\nÚčelom princípu transparentnosti je zabezpečiť, aby podniky poznali podmienky podnikania na trhu\nslužieb elektronických komunikácií, resp. povinnosti, ktorých splnenie sa od nich bude vyžadovať, a to\nvopred, aby tomu mohli prispôsobiť svoje správanie. Z uvedeného potom logicky rezultuje požiadavka,\naby k zmene týchto podmienok nedochádzalo účelovo, ad hoc, prípadne počas určitého procesu\nzačatého za určitých podmienok, pretože to negatívne ovplyvňuje možnosť podnikov prispôsobovať\nsvoje správanie. Zjednodušene povedané, princíp transparentnosti má inter alia brániť tomu, aby\ndochádzalo k zmene pravidiel počas hry. Ak teda začalo určité správne konanie za určitých podmienok,\nje neprípustné, aby boli tieto podmienky menené počas konania. K tomu v danom prípade došlo, pretože\nk zmene pravidiel predlžovania individuálneho povolenia na používanie frekvencií došlo v priebehu\nkonania začatého pred touto zmenou (na základe žiadosti žalobcu). V dôsledku eurononkonformnej\naplikácie ustanovenia § 76d zákona o elektronických komunikáciách došlo k tomu, že konanie o žiadosti\nžalobcu nebolo (nemohlo byť) dokončené za podmienok platných ku dňu jeho začatia, ale konanie bolo\nzastavené a žalobca bol nútený podať novú žiadosť, avšak už podľa nových podmienok.\nČlenský štát je povinný zabezpečiť materiálny súlad vnútroštátneho poriadku s ustanoveniami\nkomunitárnych smerníc. V prípade materiálneho rozporu medzi vnútroštátnym právom a smernicou sú\nštátne orgány povinné:\n- vykladať vnútroštátne právo spôsobom konformným so smernicou,\n- ak nie je možný eurokonformný výklad, štátne orgány nemôžu aplikovať ustanovenia vnútroštátneho\nporiadku, ktoré nie sú v súlade so Smernicou. Inak povedané, ak uplatnenie v súlade s právom\nSpoločenstva nie je možné, vnútroštátny orgán má povinnosť plne uplatniť právo Spoločenstva a\nchrániť práva, ktoré toto právo priznáva jednotlivcom a neuplatniť prípadne akékoľvek ustanovenie\npráva, ak by jeho uplatnenie v prejednávanom prípade viedlo k výsledku, ktorý je v rozpore s právom\nSpoločenstva (analogicky rozsudok z 21.05.1987, Albako Margarine fabrik, 249/85, Zb. s. 2345, body\n13 a nasl., rozsudok z 04.02.1988, Murphy a i., 157/86, Zb. s. 673, bod 11, ako aj z 26. septembra 2000,\nEngelbrecht, C-262/97, Zb. s. 1-7321, bod 40, Schröder, W.: c.d., článok 249 Zmluvy o Európskych\nspoločenstvách, bod 127, s. 2195). V tejto súvislosti žalobca poukázal aj na čl. 7 ods. 2 Ústavy.\nV danom prípade je zrejmé, vzhľadom na jednoznačnú dikciu § 76d zákona o elektronických\nkomunikáciách, že eurokonformný výklad tohto ustanovenia nebol možný. Žalovaný bol preto povinný\nustanovenie § 76d zákona o elektronických komunikáciách neaplikovať a v konaní začatom na základe\nžiadosti pokračovať a meritórne rozhodnúť podľa právnej úpravy zákona o elektronických komunikáciách\nv znení do 01.05.2011. Vychádzajúc z princípov (vlastností) únijného práva, ktorými sú inter alia jeho\npriama aplikovateľnosť a prednosť pred vnútroštátnym právnym poriadkom, ktorý je s ním nezlučiteľný,\n\nžalovaný bol nielen oprávnený, ale aj povinný ustanovenie § 76d zákona o elektronických komunikáciách\nv danom prípade neaplikovať.\nUvedené námietky uplatnil žalobca už v podanom rozklade, avšak konajúci správny orgán v druhom\nstupni sa s argumentmi, námietkami a dôvodmi uvedenými žalobcom v rozklade náležite nevysporiadal.\nŽalovaný pritom svoje konanie opiera o to isté ustanovenie Ústavy, ktorého porušenie žalobca v\nrozklade namietal. Žalovaný bol povinný ustanovenie § 76d zákona o elektronických komunikáciách v\ndanom prípade neaplikovať, ale konať podľa pôvodnej právnej úpravy o podanej žiadosti a aj meritórne\nrozhodnúť podľa právnej úpravy zákona o elektronických komunikáciách v znení účinnom do 01.05.2011.\nŽalovaný opomenul, že únijné právo obsahuje právne normy, ktoré je povinný v konaní aplikovať, a to\nprednostne pred normami vnútroštátneho právneho poriadku, ak sú tieto v rozpore s normami únijného\npráva, a to ex offo (napr. § 3 ods. 1 správneho poriadku). Žalobca má za to, že napádané rozhodnutia\nžalovaného, resp. jeho predsedu sú nezákonné a tiež vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia\nveci.\nIII.\nŽalovaný v písomnom vyjadrení žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Dňa 05.04.2011 bol schválený\nzákon č. 122/2011 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon o elektronických komunikáciách. Zákon o\nelektronických komunikáciách bol touto novelou doplnený o § 76d - Prechodné ustanovenie k úprave\núčinnej od 01. mája 2011, podľa ktorého konanie o predĺžení individuálneho povolenia, ktoré sa začalo\npred 01.05.2011, sa k 01.05.2011 zastavuje. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy štátne orgány môžu konať\niba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Keďže žiadosť\nžalobcu č. 2971/2011 zo dňa 27.01.2011 o predĺženie individuálneho povolenia na používanie frekvencií\na individuálnych povolení na prevádzkovanie rádiových zariadení bola doručená žalovanému dňa\n28.01.2011, čiže pred 01.05.2011, žalovaný musel vydať toto deklaratórne rozhodnutie. V uvedenom\nprípade žalovaný postupoval podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy, to znamená, že zákon vykladal v súlade s\nÚstavou, čiže konal v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovil zákon. Ak by žalovaný predmetné konanie\nnezastavil a pokračoval v ňom, porušil by § 76d zákona o elektronických komunikáciách, čiže by nekonal\nv rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovil zákon a porušil by Ústavu.\nŽalobca v podanej žalobe namieta nesúlad Rámcovej smernice a Smernice o povolení s § 76d\nzákona o elektronických komunikáciách. Žalobca namieta, že štát postupoval v rozpore s princípom\ntransparentnosti. Podľa Smernice o povolení „cieľ transparentnosti vyžaduje, aby poskytovatelia\nslužieb, spotrebitelia a iné zainteresované strany mali jednoduchý prístup k akýmkoľvek informáciám\ntýkajúcim sa práv, podmienok, postupov, sadzieb, poplatkov a rozhodnutí týkajúcich sa poskytovania\nelektronických komunikačných služieb, práv na používanie rádiových frekvencií a čísel, práv na\ninštalovanie zariadení, národných plánov na používanie frekvencií a národných plánov číslovania.“\nPredmetná novela zákona o elektronických komunikáciách bola riadne zverejnená v Zbierke zákonov a\nodo dňa jej zverejnenia mal každý, teda i žalobca možnosť prístupu k informáciám o nových právach,\npodmienkach a postupoch, ktoré novela zaviedla. Žalovaný postupoval nediskriminačne a všetky\nsprávne konania o predĺženie individuálnych povolení, ktoré boli začaté pred 01.05.2011 podľa § 76d\nzákona o elektronických komunikáciách zastavil. Žalovaný pri aplikovaní § 76d zákona o elektronických\nkomunikáciách postupoval v súlade s Rámcovou smernicou a Smernicou o povolení.\nIV.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia\nžalovaného na základe podanej žaloby preskúmal napadnuté rozhodnutie postupom podľa § 246 ods.\n2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 72 ods. 4 zákona o elektronických komunikáciách na pojednávaní\nsúdu dňa 07.02.2012 a po preskúmaní dôvodov uvedených v žalobe a po oboznámení sa s ústnymi\nvyjadreniami zástupcov účastníkov konania, ako aj s obsahom pripojeného administratívneho spisu\nrozhodnutie predsedu Telekomunikačného úradu Slovenskej republiky č. 32/01/2011 zo dňa 27. júna\n\n2011 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím žalovaného č. 407/10/11-3 zo dňa 25. mája 2011 podľa §\n250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. zrušil a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie.\nZ obsahu spisového materiálu, ktorý bol predložený súdu vyplýva, že dňa 28.01.2011 bola\nžalovanému doručená žiadosť žalobcu o predĺženie individuálneho povolenia na používanie frekvencií\na individuálnych povolení na prevádzkovanie rádiových zariadení. Svoju žiadosť odôvodnil tým, že\ndňa 30.08.2011 skončí platnosť individuálneho povolenia na používanie frekvencií (pôvodne licencia)\nč. 8396/2000 a viacerých s ním súvisiacich povolení na prevádzkovanie rádiových zariadení, ktorý\ndržiteľom je žalobca. Listom zo dňa 17.03.2011 žalovaný oznámil žalobcovi, že sa s jeho žiadosťou\nintenzívne zaoberá a vzhľadom na rozsah žiadosti (3147 individuálnych povolení) je to personálne a\ntechnický náročný proces.\nPrvostupňovým rozhodnutím č. 407/10/11-3 zo dňa 25.05.2011 žalovaný rozhodol o žiadosti žalobcu\nč. 2971/2011 zo dňa 27.11.2011 tak, že podľa § 30 ods. 1 písm. j/ správneho poriadku v spojení\ns § 76d zákona o elektronických komunikáciách konanie k 01.05.2011 zastavil. Proti uvedenému\nprvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca dňa 07.06.2011 rozklad, ktorý odôvodnil tým, že aplikácia\n§ 76d zákona o elektronických komunikáciách je ústavne nonkonformná z dôvodu, že nevydanie\nmeritórneho rozhodnutia v správnom konaní začatom na základe žiadosti je v rozpore s právnym\nporiadkom Slovenskej republiky. Rozhodnutím o rozklade č. 32/01/2011 zo dňa 27.06.2011 bol podľa\n§ 59 ods. 2 v spojení s § 61 ods. 3 správneho poriadku podaný rozklad bol zamietnutý a napadnuté\nrozhodnutie č. 407/10/11-3 zo dňa 25.05.2011 potvrdené.\nNajvyšší súd preskúmal zákonnosť napadnutého prvostupňového rozhodnutia č. 407/10/11-3 zo dňa\n25.05.2011 a zistil, že výrok napadnutého rozhodnutia nie je v súlade s ustanovením § 30 ods. 1 písm.\nj/ správneho poriadku.\nPodľa § 30 ods. 1 písm. j/ zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) v znení účinnom\nku dňu vydania napadnutého rozhodnutia „správny orgán konanie zastaví, ak tak ustanoví osobitný\npredpis“.\nV prípadoch aplikácie tohto ustanovenia správneho poriadku osobitný predpis obsahuje\nsplnomocňovacie ustanovenie, ktoré správnemu orgánu ukladá povinnosť zastaviť konanie, ak nastanú\ntýmto predpisom predpokladané skutočnosti. Osobitný predpis musí obsahovať ustanovenie „správny\norgán konanie zastaví“. Rozhodnutie správneho orgánu o zastavení konania je vždy konštitutívne,\nje právnou skutočnosťou, ktorá spôsobuje skončenie administratívneho konania. Pokiaľ by takéto\nrozhodnutie nebolo vydané, konanie nie je zastavené a naďalej prebieha. V tejto súvislosti možno\npoukázať napr. na ust. § 32 ods. 15, druhá veta zákona č. 610/2003 Z.z., podľa ktorého „neúspešným\núčastníkom výberového konania úrad konanie o ich žiadosti zastaví s uvedením dôvodov“. Rovnako\nmožno poukázať na ust. § 10 ods. 5 zákona č. 610/2003 Z.z.\nUstanovenie § 76d zákona č. 610/2003 Z.z. v znení zákona č. 122/2001 Z.z. je však kvalitatívne odlišné\na nie je právne prípustné aplikovať ho v spojení s 30 ods. 1 písm. j/ správneho poriadku z dôvodu, že\nneukladá úradu povinnosť zastaviť konania, ale samo o sebe je právnou skutočnosťou, ktorá spôsobila\nzastavenie konania.\nPodľa § 76d zákona č. 610/2003 Z.z. o elektronických komunikáciách v znení zák. č. 122/2011 Z.z.\nkonanie o predĺžení individuálneho povolenia, ktoré sa začalo pred 01. májom 2011, sa k 01. máju 2011\nzastavuje.\nKonanie o predĺženie individuálneho povolenia bolo zastavené priamo zákonom a účinky zastavenia\nkonania nastali priamo ex lege k 01. máju 2011. Napadnuté rozhodnutie zo dňa 25.05.2011 je bez\nprávnych účinkov na zastavenie konania, ktoré už bolo zastavené ex lege. Konanie v danom prípade\nnie je možné zastaviť dvakrát, raz zákonom a druhýkrát rozhodnutím úradu.\n\nNajvyšší súd súčasne poukazuje na to, že rozhodnutia správneho orgánu v zmysle\n§ 30 ods. 1 Správneho poriadku o zastavení správneho konania sú svojimi účinkami konštitutívne (arg.\n„správny orgán konaní zastaví“), a preto podľa tohto ustanovenia nie je možné vydať tzv. deklaratórne\nrozhodnutie o zastavení konania, ktoré by v podstate bolo oznámením skutočnosti zastavenia konania,\nktorá nastala priamo zákonom.\nNapadnuté rozhodnutia boli zrušené pre rozpor s ustanoveniami § 30 ods. 1 písm. j/ správneho poriadku\na rozpor s ust. § 76d zák. č. 610/2003 Z.z. o elektronických komunikáciách v znení zákona č. 122/2011\nZ.z., ktoré vo vzájomnej aplikácii nepripúšťajú, aby už zastavené konanie bolo zastavené duplicitne\nrozhodnutím úradu.\nZastavenie administratívneho konania priamo zákonom je netypickým prvkom v administratívnom\nkonaní a ani správny poriadok neustanovuje ďalší procesný postup správneho orgánu. V rámci\nprocesného postupu mal žalovaný skutočnosť zastavenia konania iba vziať na vedomie a vyznačiť ju v\nspise analogicky podľa ust. § 30 ods. 3 písm. d/ Správneho poriadku. Zo zásady súčinnosti správnych\norgánov s účastníkmi konania podľa\n§ 3 ods. 2 Správneho poriadku potom pre žalovaného vyplýva, že zastavenie konania, ktoré nastalo ex\nlege mal žalobcovi oznámiť. Takéto oznámenie však nemá formu rozhodnutia a nie je preskúmateľné\nsúdom.\nO náhrade trov konania najvyšší súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. Žalobca mal v konaní úspech,\npreto mu vznikol nárok na náhradu trov konania, ktoré pozostávali z náhrady súdneho poplatku z podanej\nžaloby 66 €.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}