Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 9CoCsp/34/2022 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120399887 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2022 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Mejstrík ECLI: ECLI:SK:KSZA:2022:6120399887.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Mejstríka a členov senátu JUDr. Jána Burika a JUDr. Jozefa Turzu, v spore žalobcu: MINIHOTOVOST, SE, so sídlom náměstí T. G. Masaryka 2392/17, Břeclav, Česká republika, IČO: 043 55 211, zastúpeného JUDr. Katarínou Hegedüšovou, advokátkou so sídlom Majerníkova 3479/3A, Bratislava, IČO: 42 185 190, proti žalovanému: M. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom I., o zaplatenie 100,- eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Námestovo, č. k. 3Csp/9/2021-65 zo dňa 10. marca 2022, takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : 1) Napadnutým rozsudkom Okresný súd Námestovo zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 100 eur spolu s úrokom z omeškania 8,05 % ročne zo sumy 100,- eur od 01.12.2017 do zaplatenia, zmluvnej pokuty vo výške 12 eur a náhrady trov konania titulom uzavretia Smlouvy o zápůjčce č. 511771 zo dňa 26.10.2017 so žalovaným a žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania. Pri rozhodovaní vychádzal z ust. § 54 ods. 1, 3, 4 OZ, čl. 18 ods. 2 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12.12.2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Brusel Ia), čl. 6 ods. 1 a 2 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 z 17.06.2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I.), § 1 ods. 2 prvá veta, § 20 ods. 1, § 11 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z., § 185 ods. 2, 295 CSP, § 451 ods. 1, § 107 ods. 1, 2, § 54a, § 879v OZ a vec rozhodol postupom podľa ust. § 297 písm. b) CSP bez nariadenia pojednávania. Konštatoval, že má právomoc rozhodovať spor, nakoľko žalovaný spotrebiteľ má bydlisko v Slovenskej republike. Mal za to, že právny vzťah strán sporu by sa mal riadiť právnym poriadkom SR. Dojednanie o rozhodnom práve, podľa ktorého sa právne vzťahy mali riadiť ustanoveniami právneho poriadku Českej republiky, bolo formulárového charakteru, ktoré žalovaný nemal možnosť ovplyvniť. Lustráciou v registri Národnej banky Slovenska zistil, že žalobca nemal v čase poskytovania peňažných prostriedkov žalovanému udelené povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov a iných úverov a pôžičiek na území Slovenskej republiky, v dôsledku čoho zmluvu o úvere uzatvorenú medzi žalobcom a žalovaným posúdil ako neplatnú a poskytnutie peňažných prostriedkov žalobcom žalovanému posúdil ako bezdôvodné obohatenie. Žalobca poskytol žalovanému peňažné prostriedky dňa 26.10.2017, subjektívna premlčacia lehota žalobcu začala plynúť dňa 27.10.2017 (a uplynula dňa 26.10.2019), pričom konanie sa začalo dňa 09.10.2020, a preto konštatoval, že pohľadávka žalobcu je premlčaná. O trovách konania rozhodol s poukazom na úspech žalovaného, ktorému ale žiadne trovy v konaní nevznikli. 2) Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote prostredníctvom právnej zástupkyne odvolanie žalobca podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), a h) CSP. Žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Rozsudok považoval za nedostatočne odôvodnený čo do použitia slovenského práva. Nesúhlasil so skutkovým a právnym posúdením veci podľa slovenského práva v zmysle Nariadenia Rím I. a so záverom v podobe absolútnej neplatnosti zmluvy len preto, že žalobca nemá na území Slovenskej republiky udelené povolenie na poskytovanie spotrebiteľských úverov. Svoju činnosť vykonáva na základe riadneho povolenia Českej národnej banky zapísaného v obchodnom registri vo forme poskytování nebo zprostředkování spotřebitelského úvěru. Členské štáty nemôžu zakazovať spoločnostiam vykonávať podnikateľskú činnosť na ich území z dôvodu, že nesplňujú vnútroštátne požiadavky tohto členského štátu, pokiaľ tieto spoločnosti splňujú podmienky štátu, v ktorom majú sídlo. Pokiaľ ide o právo na slobodné poskytovanie služieb, toto vyžaduje, aby hostiteľská krajina nediskriminovala spoločnosti pre ich pôvod pri vykonávaní cezhraničnej činnosti. Ani v prípade zahraničných bánk neplatí žiadna požiadavka pre nadobudnutie osobitnej bankovej licencie na území Slovenskej republiky a postačí len notifikácia príslušného orgánu dohľadu (t. j. Českej národnej banky) o zámere vykonávať činnosť v Slovenskej republike Národnej banke Slovenska. Stanovuje tak ustanovenie § 11 ods. 2 Zákona o bankách. Rozsudok je naviac neprípustným prekvapivým rozhodnutím pre žalobcu, pretože súd prvej inštancie prišiel k právnemu záveru o absolútnej neplatnosti zmluvy z vlastnej iniciatívy a nedal možnosť sa žalobcovi k takémuto právnemu záveru vyjadriť, čo žalobca činí až v tomto odvolaní. Žalobca a žalovaný uzavreli zmluvu o úvere v českom jazyku a podľa právneho poriadku Českej republiky, na ktorý v zmluve o úvere nielen odkázali, ale na použití ktorého sa aj dohodli. České právo nie je pre spotrebiteľa menej výhodné. Súd sa skúmaniu výhodnosti príslušného právneho predpisu vyhol a aplikáciu slovenského právneho poriadku na základe právneho predpisu z oblasti medzinárodného práva súkromného (Nariadenie Rím I.) založil na inštitúte práva verejného, ktorým nepochybne otázka povolení na poskytovanie spotrebiteľských úverov je. 3) Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril. 4) Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v podanom odvolaní (§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP) a bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP) odvolaním napadnutý rozsudok podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 5) Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v tomto rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd považuje za vecne správne, pričom sa s jeho závermi v celom rozsahu stotožňuje a na tieto v zmysle § 387 ods. 2 CSP poukazuje. V danom prípade je nepochybné, že pri zmluvnom záväzku je možné si určiť voľbu práva, avšak v prípade spotrebiteľa mu nesmie byť odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú také ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou podľa práva, ktoré by v prípade absencie voľby bolo rozhodným právom. Na území Slovenskej republiky nie je možné poskytovať úvery a pôžičky spotrebiteľom - veriteľom bez povolenia udeleného Národnou bankou Slovenska. Keďže žalobca nie je a nikdy nebol evidovaný v registri veriteľov Národnou bankou Slovenska, čiže takýmto povolením nedisponuje, uzatváranie zmlúv so spotrebiteľmi na území SR je konanie v rozpore so zákonom, ktoré konkrétne ust. § 11 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z. považuje za neplatné. Súd prvej inštancie k záveru o neplatnosti predmetnej zmluvy dospel po vyhodnotení skutkového stavu na základe skutočností, ktoré žalobca tvrdil a listín, ktoré v konaní predložil, ako aj za aplikácie ustanovení § 185 ods. 2 a § 295 CSP. Argumenty žalobcu ohľadom toho, že súd z vlastnej iniciatívy prišiel k právnemu záveru o absolútnej neplatnosti zmluvy bez toho, aby mal žalobca možnosť sa k tomu vyjadriť, sú nedôvodné a z týchto dôvodov nemožno považovať rozhodnutie súdu prvej inštancie za prekvapivé. Žalobca mohol svoje práva, a teda aj svoj vplyv na výsledok konania uplatniť v odvolacom konaní, čo aj učinil. Súd prvej inštancie pri posúdení nároku žalobcu správne vychádzal zo slovenských právnych predpisov, ktorých aplikáciu náležite odôvodnil v bode 8. rozhodnutia. Odvolací súd poukazuje na čl. 6 ods. 1 písm. b) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I.), z ktorého je zrejmé, že bolo potrebné vychádzať z právneho poriadku krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa - žalovaného, nakoľko súdu je známe aj z jeho rozhodovacej činnosti, že žalobca smeruje svoju činnosť i na Slovenskú republiku. 6) Nakoľko odvolateľ neuviedol v odvolaní žiadne také skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový alebo právny stav, odlišný od záverov súdu prvej inštancie, odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil. 7) O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 396 ods. 1 CSP, § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP, nakoľko žalovaný, aj keď ostal v odvolacom konaní nečinný, mal v ňom úspech, a preto by mal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Vzhľadom na jeho nečinnosť v odvolacom konaní mu súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal (zo spisu mu trovy nevyplývajú). 8) Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).